Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. júl 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4Tos/80/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123010241
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Ľupták, PhD., MBA
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6123010241.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Ľuptáka, PhD.,
MBA a sudcov JUDr. Jozefa Mikluša a JUDr. Petra Hunáka, PhD., v trestnej veci odsúdeného U. V.,
nar. XX.XX.XXXX, na neverejnom zasadnutí dňa 13. júla 2023, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 5PP/16/2023 zo dňa 03.05.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného U. V. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením sp. zn. 5PP/16/2023 zo dňa 03.05.2023 senát Okresného súdu Banská Bystrica podľa § 66
ods. 1 písm. b) Tr. zák. zamietol žiadosť odsúdeného U. V. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T/40/2008
zo dňa 07.11.2011, právoplatného dňa 08.11.2011, v spojení s uznesením Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 4T/40/2008 zo dňa 11.06.2013, právoplatného dňa 11.06.2013 a v spojení s uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T/40/2008 zo dňa 07.10.2015, právoplatného dňa 07.10.2015
o neosvedčení odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.

Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí konanom dňa
03.05.2023 sťažnosť, ktorú bližšie nezdôvodnil a ani neskôr písomne nedoplnil.

Podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený
orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Po postupe v zmysle uvedeného ustanovenia krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného
nebola dôvodne podaná, pretože u neho neboli splnené zákonné podmienky vyžadované ustanovením

§ 66 ods. 1 písm. b/ Tr. zák. na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že U. V. bol rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 4T/40/2008 zo dňa 07.11.2011, právoplatného dňa 08.11.2011, odsúdený pre zločin lúpeže podľa §
188 ods. 1 Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák., za čo mu bol uložený podmienečný súhrnný
trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov so skúšobnou dobou v trvaní 4 rokov. Uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 4T/40/2008 zo dňa 11.06.2013, právoplatného dňa 11.06.2013 súd rozhodol o
predĺžení skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, z pôvodných 4 rokov a na 5 rokov. Uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T/40/2008 zo dňa 07.10.2015, právoplatného dňa 07.10.2015
súd vyslovil, že sa odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčil a trest odňatia
slobody uložený rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4T/40/2008 zo dňa 07.11.2011,
vykoná.Dňa 20.03.2023 bola prvostupňovému súdu doručená žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody, o ktorej okresný súd rozhodol sťažnosťou napadnutým uznesením.

Podľa § 66 ods. 1 písm. b) Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak
odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže
sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po
výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta
Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Podľa § 66 ods. 2 Tr. zák. pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu
spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Okresný súd pri dôslednom dodržaní procesného postupu a rešpektovaní práva odsúdeného na
obhajobu, rozhodol na verejnom zasadnutí v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania. V tomto

smere vykonané dôkazy správne vyhodnotil, a to jednotlivo, ako aj v ich súhrne, odôvodnenie jeho
rozhodnutia zodpovedá všetkým hľadiskám obsiahnutím v ust. § 176 ods. 2/ Tr. por., prejednávanému
prípadu venoval náležitú pozornosť a nemožno mu v tomto smere nič vyčítať. Stručne vyložil, ktoré
skutočnostivzalzadokázané,oktorédôkazysvojeskutkovézisteniaoprelaakýmiúvahamisaspravoval
pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia napadnutého uznesenie je zároveň zistiteľné,

akými právnymi úvahami sa prvostupňový súd spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa
príslušných ustanovení zákona.

Napriektomu,žeodsúdenýneuviedolžiadnesťažnostnénámietky,krajskýsúdzdôrazňuje,žeodsúdený
nemá automaticky na podmienečné prepustenie nárok. Zákon ponecháva súdu plne na úvahu, či pri

zohľadnení a zhodnotení všetkých skutočností návrhu vyhovie alebo nie. Samozrejme podmienkou
je, aby svoje rozhodnutie racionálne a zrozumiteľne zdôvodnil. Zmyslom podmienečného prepustenia
totiž nie je to, aby za dobré chovanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu odňatia slobody bol
odsúdený (páchateľ) automaticky prepustený po vykonaní stanovenej doby trestu, bez zreteľa na účel
trestu. Podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom k účelu trestu a k ďalším

okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený i na
slobode povedie riadny život a že neexistuje pre spoločnosť príliš veľké riziko jeho recidívy. Pozitívna
prognóza budúceho chovania odsúdeného je nutným predpokladom pre rozhodnutie o podmienečnom
prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Táto prognóza musí vyplývať zo zhodnotenia chovania sa
odsúdenéhopočasvýkonutrestuačiastočneipredjehovýkonom(predchádzajúceodsúdenia).Význam

má i zistenie, aké sociálne podmienky sú vytvorené pre odsúdeného po jeho prípadnom prepustení z
výkonu trestu odňatia slobody.

Celkovo tak k inštitútu podmienečného prepustenia možno uviesť, že sa jedná o inštitút mimoriadny, bez
stanovenia povinnosti súdu odsúdenému vyhovieť. Zároveň však treba podotknúť, že to neznamená,

že by súdy mali možnosť ľubovoľného rozhodovania, alebo že by nemali povinnosť svoje rozhodnutie
riadne zdôvodniť.

Cieľom podmienečného prepustenia je motivovať odsúdeného, aby svojím chovaním a plnením svojich
povinností vo výkone trestu preukázal polepšenie. Ak bol dosiaľ vykonanou časťou trestu už dosiahnutý

účel trestu, je ďalší výkon trestu nepotrebný.

Dôležité je v nadväznosti na už uvedené, správne interpretovať podmienky podmienečného prepustenia
uvedené v § 66 a nasl. Tr. zák., ktoré sú dané kumulatívne.

Prvou podmienkou je vykonanie určitej vyžadovanej časti trestu. Táto je objektívne ľahko zistiteľná.
Odsúdený túto formálnu podmienku splnil dňa 03.06.2020.

Druhou podmienkou je preukázanie polepšenia počas doterajšieho výkonu trestu. Splnenie tejto
podmienky možno posudzovať až od momentu začatia výkonu trestu odňatia slobody a posudzuje

sa do momentu rozhodovania o žiadosti o podmienečné prepustenie. Je nutné reflektovať celý
priebeh výkonu trestu až do momentu rozhodovania o žiadosti. Nie je pritom možné abstrahovať od
skutočnosti, že nástup do výkonu trestu odňatia slobody predstavuje výraznú zmenu v doterajšom
spôsobe života odsúdeného a je potrebné, aby na režim výkonu trestu odňatia slobody aklimatizoval,pričom aklimatizácia, najmä v počiatkoch, logicky môže spôsobovať určité problémy. Nie je možné
preto mechanicky hodnotiť celý výkon trestu bez zohľadnenia plynutia času a zváženia vývoja chovania
sa odsúdeného, najmä ak je trest uložený v dlhšej výmere. Treba zdôrazniť, že Trestný zákon

vyžaduje preukázanie polepšenia v momente rozhodovania o žiadosti odsúdeného. Ak teda správanie
odsúdeného po nástupe do výkonu trestu vykazuje určité problematické rysy, postupom času sa
však stabilizuje, nepredstavuje to vo väčšine prípadov prekážku pre konštatovanie o polepšení sa
odsúdeného.

Špecifickou okolnosťou, ktorá býva zohľadňovaná pri rezultátoch o polepšení sa odsúdeného, je
prítomnosť jeho kritického postoja k spáchaniu trestnej činnosti a prijatie zodpovednosti, resp.
prítomnosť explicitného priznania sa k spáchaniu skutku, za ktorý bol trest uložený, prípadne absencia
takéhoto priznania. Z ustanovenia § 66 Trestného zákona nevyplýva nutnosť predchádzajúceho sa
priznania k spáchanej trestnej činnosti, ako podmienky na podmienečné prepustenie. Takáto podmienka
nevyplýva ani z judikatúry ústavného súdu, ESĽP, ani z odporúčaní prijatých Radou Európy. Je

potrebné poukázať na to, že ani výkon trestu neznemožňuje odsúdenému využívať mimoriadne
opravné prostriedky, ktorými by mohol dosiahnuť revíziu svojho odsúdenia. Ak by súdy pri rozhodovaní
o naplnení podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody automaticky
vyžadovali priznanie sa odsúdenému, bolo by mu odňaté právo na určité „výhrady“ k odsúdeniu a
tým minimálne aspoň sčasti i na uplatňovanie mimoriadnych opravných prostriedkov. I určité kritické

výhrady k odsúdeniu (považovanie odsúdenia za viac či menej nespravodlivé) nemusia totiž automaticky
znamenať, že odsúdený trest neprijal, aspoň čiastočne si neuvedomil nesprávnosť svojho konania a
v dôsledku toho nemôže preukázať polepšenie. Tiež je možné poukázať na skutočnosť, že priznanie
sa ku spáchaniu trestného činu je inštitútom trestného práva procesného a preukázanie polepšenia
je inštitútom trestného práva hmotného. Účelom konania o podmienečnom prepustení, ako časti

vykonávacieho konania, preto nemôže byť získanie priznania sa odsúdeného. Iste, medzi kritickým
postojom k vlastnej trestnej činnosti (teda i priznaním sa) a polepšením môže byť a v praxi často i je úzka
obsahová súvislosť, oba inštitúty však nemožno vzájomne zamieňať. Súdy konajúce o podmienečnom
prepustení tak musia zvážiť, do akej miery absencia priznania sa, či existencia určitých výhrad k
odsúdeniu, bránia vysloveniu záveru, že odsúdený preukázal polepšenie.

Treťou podmienkou je prognóza očakávania vedenia riadneho života. Už z povahy veci je samozrejmé,
že sa jedná len o odhad, prognózu zo strany súdu smerom do budúcnosti, pričom súd musí pri svojej
úvahe zohľadniť všetky aktuálne informácie, ktoré má k dispozícii pri rozhodovaní o žiadosti. Nie je
teda vyžadované „stopercentné“ presvedčenie, že odsúdený nespácha v budúcnosti trestnú činnosť,

jedná sa vždy len o pravdepodobnostnú úvahu. Za „vedenie riadneho života“ možno považovať určitý
minimálny rámec, v ktorom spoločnosť považuje od každého občana, aby sa vyvaroval páchania
trestnej činnosti, či opakovaného páchania priestupkov. Vedenie riadneho života môže byť pritom zo
strany rozhodujúceho súdu „poistené“ uložením probačného dohľadu spolu so stanovením určitých
špecifických povinností, či obmedzení. Tieto povinnosti, či obmedzenia by logicky mali vychádzať z

poznania charakteristík a špecifík osobnosti odsúdeného. Prognóza vedenia riadneho života býva vo
väčšine prípadov konštatovaná na základe zistení, že odsúdený má zabezpečené sociálne zázemie,
zamestnanie, udržiaval kontakt s rodinou. Zohľadňuje sa samozrejme i trestná minulosť odsúdeného,
závažnosť aktuálneho odsúdenia a tiež počet jeho prípadných podmienečných prepustení v minulosti.
Samotný faktor trestnej minulosti a závažnosť aktuálneho trestného činu odsúdeného je preto dôležitým,

pri prognóze očakávania vedenia riadneho života, táto prognóza však nemôže byť založená výlučne
a len na jeho trestnej minulosti. Ak by totiž záver súdu o nenaplnení podmienky očakávania vedenia
riadneho života bol založený výlučne a primárne len na okolnostiach a dôvodoch, ktoré hrali úlohu pri
ukladaní samotného trestu odňatia slobody (predchádzajúce odsúdenia, závažnosť trestnej činnosti)
mohlo by prísť k porušeniu zásady zákazu ne bis in idem. Ani trestnú minulosť teda nemožno hodnotiť

mechanicky, bez previazanosti na aktuálne správanie a charakteristiky odsúdeného, i keď samozrejme
zhodnotiťjutrebaatovrátaneužprípadnezahladenýchodsúdení.Vprípadepredchádzajúcichodsúdení
je potrebné zohľadniť, aký bol medzi nimi časový odstup a aká bola ich závažnosť (či gradovala atď.).

Pokiaľ ide o materiálne podmienky, a to preukázanie polepšenia počas doterajšieho výkonu trestu, a

prognózaočakávaniavedeniariadnehoživota,tietopodľazisteníkrajskéhosúdunebolisplnené,pretože
odsúdený plnením svojich povinností počas výkonu trestu nepreukázal polepšenie a súčasne nie je
možné vysloviť predpoklad, že v budúcnosti povedie riadny život.V danom prípade z písomného hodnotenia i z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa na verejnom
zasadnutí vyplýva, že správanie odsúdeného nie je stabilizované, ani bezproblémové, keďže počas
výkonu trestu boli zaznamenané nedostatky, za čo bol celkovo 5 krát disciplinárne potrestaný

Práve existencia disciplinárnych trestov však svedčí o skutočnosti, že resocializácia odsúdeného ešte
nebola dovŕšená do tej miery, aby od neho bolo možné očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
Na druhej strane však krajský súd poukazuje na počínajúci obrat v správaní sa odsúdeného, keď sa toto
stabilizovalo a odsúdený je schopný pozitívnym správaním vytvárať si podmienky na získanie odmien

(celkovo bol 8 krát disciplinárne odmenený, naposledy dňa 02.02.2023, kedy mu bolo pridané kladné
hodnotenie,atopochvalazaplneniepracovnýchpovinností),čolensvedčíotomžejevzásadeschopný
regulovať negatívna svojho správania.

Aj podľa zistení krajského súdu je ďalší výkon trestu odňatia slobody odsúdeným potrebný, a to
predovšetkým aj z toho dôvodu, aby bol naplnený reálny predpoklad, že v budúcnosti povedie riadny

život. Je potrebné ale ďalej akcentovať, že odsúdený bol v minulosti 14 krát súdne trestaný. Doposiaľ
uložené tresty sa u neho evidentne minuli účinkom a nevzal si z nich žiadne ponaučenie, keďže s
odstupom času doposiaľ vždy pokračoval v páchaní ďalšej trestnej činnosti, pritom navyše odsúdený
svojím správaním nevyužil prvotné dobrodenie súdu v podobe podmienečne uloženého trestu a
následného predĺženia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.. Naviac trest vykonáva v ústave na

výkon trestu so stredným stupňom stráženia, čo tiež zodpovedá stavu jeho prevýchovy. Krajský súd
nemal za dostatočne preukázané, či správanie resp. plnenie povinností odsúdeného vo výkone trestu v
poslednom období je iba vonkajším prejavom adaptácie odsúdeného v prostredí ústavu, alebo skutočne
ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú predpokladať, že v budúcnosti
bude viesť riadny život, a preto je u neho nateraz ďalší výkon trestu dôvodný. V prípade odsúdeného ide

o kriminálne narušenejšiu osobu, u ktorej podľa úsudku krajského súdu nedošlo k náprave po vykonaní
ostatných trestov. Uvedené skutočnosti nesvedčia o dostatočnom vnútornom prerode odsúdeného v
tom zmysle, že by preukázal polepšenie a bolo by od neho dôvodné očakávať, že v budúcnosti povedie
riadny život.

Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že odsúdený počas výkonu trestu nepreukázal
potrebné polepšenie, pričom s poukazom na opakované páchanie trestnej činnosti, vysoké riziko
sociálneho zlyhania, sa jeho resocializačná prognóza javí ako nepriaznivá, a súčasne v súčasnosti nie
je možné vysloviť reálny predpoklad, že v budúcnosti povedie riadny život, preto je u neho ďalší výkon
trestu odňatia slobody dôvodný. Krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie uznesenia

okresným súdom. Na tomto mieste nadriadený súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia súdov tvoria jednotu, a preto nadriadený súd v podrobnostiach poukazuje na dostatočné
odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa, ktoré si v plnom rozsahu osvojuje.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

S poukazom na uvedené skutočnosti preto senát krajského súdu sťažnosť odsúdeného v súlade s
citovaným ustanovením zamietol ako nedôvodnú.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 163 ods. 4 Tr. por. v spojení s §

180 Tr. por.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.