Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. jún 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/351/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221210635
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7221210635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej a Mgr. Miloša Greguša vo veci starostlivosti súdu
omaloletédeti:A.B.nar.XX.X.XXXXaC.B.nar.XX.X.XXXXzastúpenékolíznymopatrovníkomÚradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Košice detí rodičov: D. E. B. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v B. F. G.
H. I. XX zastúpenej JUDr. Simonou Čerevkovou PhD. advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie
v Michalovciach na Masarykovej ulici č. 25 a J. B. nar. X.X.XXXX bývajúceho v G. F. B. H. I. XXXX/
X zastúpeného JUDr. Tomášom Turcsányim advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach
na Krmanovej ulici č. 14 v konaní o návrhu otca na zníženie výživného o odvolaní otca proti rozsudku

Okresného súdu Košice II č.k. 17P/182/2021-203 z 11.7.2022 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh otca na zníženie výživného. O trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V odvolaní uviedol, že výživné 150 Eur mesačne v zmysle predchádzajúcej úpravy

vychádzalo z obdobia, kedy vykonával prácu mimo územia SR, a to v Nemeckej spolkovej republike,
kde mal aj vyšší príjem. Túto prácu bol nútený ukončiť v čase, kedy bol predmetný rozsudok vydaný
z dôvodu na strane zamestnávateľa a nastupujúcej pandémie Covid 19. Reálne nie je schopný plniť
si určenú vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom v stanovenom rozsahu, pretože jeho príjem zo
závislej činnosti nepostačuje ani na pokrytie základných životných potrieb na bývanie, stravu, hygienu,
ošatenie a iné s jeho terajšou rodinou. Jeho partnerka je na rodičovskej dovolenke s ich spoločným
maloletýmdieťaťomatátopoberáibaprídavkynadieťaakoajrodičovskýpríspevok.Inépríjmypartnerka

nemá. Čo sa týka jeho príjmov, má príjmy zo závislej činnosti, a to na základe pracovnej zmluvy so
spoločnosťou BRUMAX, s.r.o. Hôrka s tým, že jeho mesačný príjem je vo výške 623 Eur mesačne.
Iné príjmy nemá. Vykonáva práce ako pomocný stavebný robotník v rozsahu 40 hodín týždenne,
preto nemá ani čas na výkon iného zamestnania a chce tráviť aspoň nejaký čas so svojou terajšou
rodinnou. Z uvedeného dôvodu žiadal súd o zníženie jeho vyživovacej povinnosti na maloleté deti na
sumu minimálneho výživného na jedno dieťa, pretože nie je reálne v jeho schopnostiam a možnostiach
uhrádzať na obe maloleté deti výživné v súdom stanovenom rozsahu. Poukázal na ust. § 121 CMP

umožňujúce zmenu rozsudku o výživnom, ak sa zmenili pomery. Uviedol, že sám nerozviazal pracovný
pomer s vyšším príjmom, ale toto bolo podmienené dôvodom na strane zamestnávateľa, ktorý s ním
ukončil pracovný pomer a nedal mu možnosť ďalšej pracovnej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že sa
sám nevzdal zamestnania, ktoré predtým mal a z ktorého sa vychádzalo aj pri určení jeho vyživovacejpovinnosti v čase schválenia dohody rodičov. Poukázal aj na to, že si aktívne hľadal prácu v mieste jeho
bydliska a túto momentálne má a vykonáva ju v pravidelnom týždennom pracovnom čase 40 hodín.
V súčasnej dobe je síce zamestnaný, avšak jeho príjem zďaleka nepostačuje na úhradu jeho základných

životných potrieb, ako aj jeho terajšej rodiny, nie to ešte na úhradu súdom stanoveného výživného
na obe maloleté deti spolu vo výške 300 Eur mesačne a dlžné výživné. Podľa jeho názoru na jeho
strane došlo k takej zmene pomerov, že nie je preukázateľne schopný plniť si vyživovaciu povinnosť
voči maloletým deťom. Bol presvedčený, že dostatočným spôsobom preukázal tú skutočnosť, že od
rozhodnutiaOkresnéhosúduKošiceIIsazmenilijehomajetkovéschopnostiamožnostinatoľko,ženieje

možné, aby platil výživné na maloleté deti v uvedenej výške. Zákon o rodine mu priznáva právo domáhať
sa súdnou cestou zmeny právoplatného rozhodnutia súdu o výživnom. Keďže mal za to, že sa v jeho
prípade preukázateľne a podstatne zmenili pomery, ktoré tu boli v čase vydania rozhodnutia o výživnom,
ako aj vzhľadom na skutočnosť, že pri určení výživného sa prihliada na reálne schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného navrhol, aby bola jeho vyživovacia povinnosť znížená na sumu, ktorá
bude zohľadňovať jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, ako povinného rodiča. Nie je predsa

prípustné, aby bol zaviazaný k plneniu takej vyživovacej povinnosti, ktorú reálne nie je schopný plniť, a to
na základe preukázaných schopností, možností a jeho majetkových pomerov a na základe rozhodnutia
sa takto dostal do ešte horšej situácie kvôli exekučným konaniam, ako aj prípadnému trestnému stíhaniu
proti jeho osobe.

3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Dôvody uvádzané otcom v odvolaní považovala v celom rozsahu za neopodstatnené, nezaložené
na pravdivých a relevantných dôvodoch, na ktoré otec opakuje v každom konaní. Mala za to, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je zákonné a správne, a to vzhľadom na zistený skutkový stav,
vykonané dokazovanie počas konania v predmetnej veci.

4. Otec v odvolacej replike uviedol, že matka iba stroho považovala jeho odvolanie za neopodstatnené,
údajne nezaložené na pravdivých a relevantných dôvodoch. Zopakoval, že už v čase vydania rozsudku
Okresného súdu Košice II zo dňa 24.11.2020 sp. zn. 19P/272/2018 bolo zrejmé, že nebolo v jeho
schopnostiach a možnostiach platiť takto určené výživné, nakoľko nemá prácu v zahraničí. Reálne nie

je schopný plniť si jemu určenú vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom v stanovenom rozsahu,
pretože jeho príjem zo závislej činnosti nepostačuje ani na pokrytie základných životných potrieb.
Konajúcemu súdu zdokladoval jeho životné pomery, príjmy, výdavky, majetkové pomery, a to nielen
k jeho osobe, ale aj k osobe jeho terajšej partnerky, s ktorou má ďalšie maloleté dieťa. Mal za to,
že sa zásadným spôsobom u neho zmenili pomery, a teda je to dôvod na úpravu a zmenu výšky

jeho vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletým deťom. V ďalšom poukázal na to, že je neustále
vo finančných ťažkostiach a problémoch, v dôsledku čoho je už proti nemu vedená exekúcia. Nie je
prípustné, aby bol zaviazaný súdom k plneniu takej povinnosti, ktorú reálne nie je schopný plniť.

5. Ďalšie vyjadrenia doručené neboli.

6. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne
zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 ods. 1
CSP vyhodnotil dôkazy, pričom sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa

predmetu konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožňuje. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli
zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani
odvolacísúd nemalpochybnostiosprávnostirozhodnutiasúduprvejinštancieazdôrazňuje,žedoprávana spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie

vykonaným dokazovaním dostatočne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, jeho
skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Úvahy súdu prvej
inštancie týkajúce sa posúdenia zmien pomerov, ktoré nastali u účastníkov konania nie sú svojvoľné,
ale vychádzajú z ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu. Ďalej je potrebné uviesť, že o svojvôli

pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam.
To,žerozhodnutiesúduaúvahy,ktorýmisariadilprijehovydaní niesúvsúladespredstavamiúčastníka
konania, nečinia rozsudok nesprávnym, nezákonným či neodôvodneným.

9. K odvolacej námietke otca, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, odvolací súd

podotýka, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
právnypredpis,aleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávnehovšakinterpretovalaleboak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V tomto prípade súd prvej inštancie

dostatočne zistil skutočný stav, použil správne ustanovenia Zákona o rodine a správne ich aplikoval na
zistený skutočný stav.

10. Odvolací súd poukazuje na to, že zmenou pomerov v zmysle ust. § 78 Zákona o rodine sa rozumie
výrazná zmena tých okolností na jednej alebo druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného, ktoré

boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú, nielen
prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce
rozhodnutie o výživnom. V konaní o znížení výživného je preto potrebné porovnať pomery, z ktorých
vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania
súdu o návrhu na zmenu výživného. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa

použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného - ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, ust. §
75 ods. 1 Zákona o rodine. Je potrebné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné
aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Zjednodušene povedané,
pokiaľ rodič plánuje zmenu zamestnania, zmenu bydliska alebo počtu vyživovacích povinností, musí mať

na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil.
Zníženie výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, by malo byť len výnimočné a založené
na výsostne objektívnych dôvodoch neschopnosti povinného rodiča plniť si vyživovaciu povinnosť z
dôvodov, ktoré nemôže sám ovplyvniť, ktorými môžu byť napríklad výrazné zhoršenie zdravotného
stavu rodiča neumožňujúceho mu naďalej vykonávať doterajšiu prácu, skončenie pracovného pomeru z

dôvodov na strane zamestnávateľa alebo zníženie príjmu rovnako z dôvodov na strane zamestnávateľa.
V opačnom prípade by zníženie výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, znamenalo
posunúť zodpovednosť povinného rodiča za zdravie a život dieťaťa na druhého rodiča, ktorý sa osobne
o dieťa stará a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť k dieťaťu na hranici svojich možností, vzhľadom
na svoj príjem a to by bolo nepochybne v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou. Súd

prvej inštancie nepochybil ak pri posudzovaní návrhu otca na zníženie výživného vychádzal z princípu
potenciality.

11. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca a zároveň na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutiasúduprvejinštancie,odvolacísúdpovažujezapotrebnézdôrazniť,ževyživovaciapovinnosť

rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať
svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené.
Pokiaľ rodič plánuje zmeny v oblasti zamestnania, bývania, investícií, či počtu vyživovacích povinností,
musí mať na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom
neohrozil. Zníženie výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, by malo byť len výnimočné

a založené na výsostne objektívnych dôvodoch neschopnosti povinného rodiča plniť si vyživovaciu
povinnosť. V opačnom prípade by zníženie výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť,
znamenalo posunúť zodpovednosť povinného rodiča za zdravie a život dieťaťa na druhého rodiča,
ktorý sa osobne o dieťa stará a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť k dieťaťu. Rodičom, ktoríuž majú existujúcu vyživovaciu povinnosť, nemožno brániť v ich vyššie uvedených aktivitách, avšak
každý rodič si musí uvedomovať svoju rodičovskú zodpovednosť a primerane tomu prispôsobiť i svoj
osobný život a teda vynaložiť zvýšené úsilie na zabezpečenie adekvátneho príjmu na zabezpečenie

odôvodnených potrieb všetkých vyživovaných osôb. Z preskúmavaného spisu nevyplynul žiaden
ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by odvolací súd mal akceptovať odvolacie námietky otca a znížiť
výživné pre maloleté deti a dodáva, že doterajšie výživné je vzhľadom na zákonné ustanovenie citované
v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúcej zásady primerané zárobkovým schopnostiam
a možnostiam otca. Konajúci súd preto vyhodnotil správne a v súlade so Zákonom o rodine, že

nebola preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov na strane otca, odôvodňujúca zníženie výživného.
Zmeny, ktoré nastali na strane otca nie sú trvalé a podstatným spôsobom neovplyvnili jeho schopnosti
a možnosti plniť si vyživovaciu povinnosť doposiaľ určeným výživným najmä s prihliadnutím na to,
že od predchádzajúcej úpravy výživného uplynulo obdobie jedného roka (do podania návrhu otca na
zníženie výživného) a odvodnené potreby maloletých detí sa neustále zvyšujú v dôsledku ich rastu,
preto zníženie výživného pre maloleté deti by v tomto prípade znamenalo posunúť zodpovednosť otca

za zdravie a život maloletých detí na matku, ktorá sa osobne o nich stará a dobrovoľne si plní voči nim
vyživovaciu povinnosť. Konajúci súd sa dôsledne vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní,
ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho
konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. Súd
prvej inštancie správne, zákonne a v súlade s rozhodovacou praxou vyhodnotil zmeny pomerov, ktoré

nastali na strane otca od predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, predovšetkým vo vzťahu
k jeho možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dodáva, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností,
možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča,
ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Na tieto skutočnosti prihliada aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez

dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Pri rozhodovaní
o výživnom je rozhodujúci príjem, ktorý by rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky
dosahuje, pretože princíp potenciality má prednosť pred princípom fakticity. Odvolací súd konštatuje,
že nikto nemá zákonnú povinnosť pracovať, ale každý rodič maloletého dieťaťa, resp. dieťaťa, ktoré
nie je schopné samé sa živiť má zákonnú vyživovaciu povinnosť, preto túto skutočnosť musí mať vždy

na zreteli pri akomkoľvek rozhodnutí, ktoré by mohlo ovplyvniť jeho schopnosti, možnosti a majetkové
pomery. Pokiaľ otec v odvolacej argumentácii poukazuje na skutočnosť, že už nie je zamestnaný
v Nemecku a nedosahuje príjem na úhradu výživného vo výške 300 Eur mesačne na obe maloleté deti
je potrebné mu pripomenúť, že v čase posledného rozhodovania o výživnom v konaní vedenom pod sp.
zn. 26P/76/2019 potvrdenie o príjme a predložil pracovnú zmluvu z 10.9.2019. V ďalšom poukazuje aj

na to, že rodič, ktorý nemá maloleté dieťa v osobnej starostlivosti, má možnosť zvyšovať svoj príjem
napr. vycestovaním za prácou, prácou nadčas, prípadne doplniť svoj zdroj príjmu čiastočnou prácou
na dohodu, na rozdiel od rodiča, ktorý zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, v dôsledku
čoho jeho výkon práce je časovo a miestne obmedzený. Z obsahu preskúmaného spisu vyplynula
i tá okolnosť, že matka si svoj príjem nevie zvýšiť z dôvodu, že zabezpečuje starostlivosť o mal. C.,

ktorý má Downov syndróm. Odvolací súd preto konštatuje, že výživné 150 Eur mesačne na jedno
dieťa zohľadňuje iba malú časť odôvodnených potrieb maloletých detí a je nepochybné, že práve
matka dopĺňa zdroj ich výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre ich všestranný rozvoj. Znížením
výživného na otcom navrhovaných 30 % zo sumy životného minima by sa presunula zodpovednosť
za zdravie a život maloletých detí na matku, ktorá si svoju vyživovaciu povinnosť plní dobrovoľne,

nie len v peňažnej forme, ale aj formou osobnej starostlivosti a takáto situácia by nepochybne bola
v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou. Argumentácia otca pôsobí fakticky aj
v právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti na maloleté deti nevyvážene a dovoľuje skôr záver,
že subjektívne vnímanie vlastnej situácie mu bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb
detí. Neobstojí preto argumentácia otca, ktorý celú situáciu vníma jednostranne poukazujúc na to, že

nie je schopný prispievať na výživu detí v uvedenom rozsahu a vystaví sa exekúcii resp. trestnému
stíhaniu, keďže všetky svoje náklady považuje nevyhnutné. V prospech otca nesvedčí ani okolnosť, že
už v čase posledného rozhodnutia o jeho vyživovacej povinnosti, napriek tomu, že bol zamestnaný a mal
príjem ( vyšší ), matke na výživu detí neprispieval odôvodňujúc to nedostatkom príjmov, pričom napokon
súhlasil s výživným po 150 Eur mesačne na jedno dieťa. V tomto kontexte je zjavné, že bez ohľadu na

to aký mal otec príjem, vyživovaciu povinnosť si riadne neplnil. Rovnako je nedôvodná argumentácia
otca, že v dôsledku pandémie Covid 19 sa nemohol zamestnať, pretože povinný rodič musí vynaložiť
maximálne úsilie, aby si v prvom rade vedel plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom.
Odvolací súd nespochybňuje, že spoločenská situácia v tomto období bola náročná, avšak nezbavovalarodičov riadneho plnenia vyživovacej povinnosti, pričom uvedenej ťažkej situácii bola vystavená i matka.
Vo vzťahu k odvolacej argumentácii otca o neschopnosti plniť si vyživovaciu povinnosť a zároveň splácať
dlžné výživné odvolací súd zdôrazňuje, že plnenie vyživovacej povinnosti je zákonnou povinnosťou

otca, ktorá nevzniká až rozhodnutím súdu, ale trvá počas celej doby existencie rodinnoprávneho vzťahu
rodič – dieťa s tým, že súd určuje len jej rozsah, ak nie je plnená vôbec, alebo v dostatočnom rozsahu,
a to do doby, kým dieťa nenadobudne schopnosť živiť sa samé. Pre úplnosť je potrebné dodať, že
rozsudky o výživnom sú vykonateľné ich doručením (§ 44 CMP), čím zákonodarca opätovne zdôrazňuje
prioritu plnenia výživného vo vzťahu k iným záväzkom povinného. Pomery otca, na ktoré sa odvoláva,

súd prvej inštancie zohľadnil tak, že rozsudkom č.k. 26P/76/2019 – 72 z 30.10.2019 ( právoplatným
dňa 2.12.2019 ) mu umožnil zaplatiť dlžné výživné 2100 Eur v mesačných splátkach po 40 Eur
práve s ohľadom na uzavretie rodičovskej dohody. Je nepochybné, že k zaplatenie dlžného výživného
v povolených splátkach dôjde v priebehu 52,5 mesiacov. Z uvedeného dôvodu odvolacia argumentácia
otca nie je dôvodná, pretože zaplatenie dlhu v takejto dlhej dobe nie je v súlade s účelom výživného
a mal by si uvedomiť, že takto upravená splatnosť má ťaživý dopad na matku, ktorá má voči maloletým

deťom tiež vyživovaciu povinnosť a dobrovoľne si ju plní v potrebnom rozsahu.

12. Pretože konajúci súd správne rozhodol aj o trovách konania, odvolací súd potvrdil napadnutý
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP a podľa § 387 ods. 2 tohto zákonného ustanovenia
sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, na zdôraznenie správnosti doplnil ďalšie dôvody

a vysporiadal sa s podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľa.

13. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).