Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. jún 2023

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 1T/29/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718010419
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Bednár

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6718010419.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jána Bednára a sudcov

JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD. a JUDr. Štefana Juhása, v trestnej veci obžalovaného 1/ Patrika Tonča
a obžalovaného 2/ Pavla Kašaja, pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 6. júna
2023 v Banskej Bystrici odvolania obžalovaných a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Zvolen sp. zn. 1T/29/2018 zo dňa 21. júna 2021, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Okresného súdu Zvolen sp.
zn. 1T/29/2018 zo dňa 21. 06. 2021 vo výroku o treste u obžalovaného 1/ Patrika Tonča a obžalovaného

2/ Pavla Kašaja.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodujúc sám

odsudzuje

obžalovaného 1/ Patrika Tonča, nar. 12. 04. 1983, trvale bytom Zvolen, Sokolská 1508/22,

podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m), § 38 ods. 4, § 42 ods. 1, § 41 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušuje výrok o treste uložený obžalovanému trestným
rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/10/2019 zo dňa 15. 02. 2019, ktorým mu bol podľa § 245
ods. 1 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov so zaradením na jeho
výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na
tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obžalovaného 2/ Pavla Kašaja, nar. 26. 11. 1978 vo Zvolene, trvale bytom Zvolen, Unionka 8799/62,

podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, § 37 písm. m), § 38 ods. 5 Trestného zákona na trest odňatia
slobody vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Ostatné výroky napadnutého rozsudku ostávajú týmto rozhodnutím nedotknuté.Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného 2/ Pavla Kašaja zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 1T/29/2018 zo dňa 21. 06. 2021 bol obžalovaný 1/ Patrik
Tončo uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného
zákona, v bode 2/ formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, a obžalovaný 2/ Pavel Kašaj
bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1/
od približne 10.00 hod. dňa 27. 11. 2016 vo Zvolene v herni Magic Club Zvolen, Kozačeka 10, počas
celéhodňadopribližne08.00hod.dňa28.11.2016voviacerýchprípadochnútiltampracujúcukrupierku
Danušu Sklenařikovú pod hrozbou, že sa postará o to, aby tam už nepracovala s tým, že ak mu bude
robiť nervy a nevyhovie mu, tak ju prefacká, aby mu vydala po častiach finančnú hotovosť v rôznych

výškach, z kasy herne Magic Club, čo Danuša Sklenařiková uposlúchla a takto z obavy vyhrážok mu po
rôznych čiastkach vydala z kasy finančnú hotovosť v celkovej výške 544,- Eur, ktorú páchateľ nahádzal
do automatov, ktoré boli v prevádzke herne a taktiež mu pod danou hrozbou umožnila v ten deň urobiť
dlh konzumáciou na bare vo výške 266,- Eur, čím spôsobil Danuši Sklenaříkovej, nar. 26. 03. 1987,
škodu v celkovej výške 850,- Eur,

2/
od približne 19.00 hod. do približne 22.30 hod. dňa 26. 01. 2017 vo Zvolene v Magic Club Zvolen,
Kozačeka 10, spoločne nútili tam pracujúceho zamestnanca Denisa Abraháma, aby im vydal finančnú
hotovosť a to takým spôsobom, že obaja obvinení prišli za ním ku baru, pričom mu obvinený Patrik Tončo

povedal, aby dal obom po 100,- Eur za to, čo pre neho spravili, s čím Denis Abrahám nesúhlasil, čo
ich nahnevalo, začali sa správať agresívne a obvinený Pavel Kašaj mu na to povedal, že ak im nedá
peniaze, tak zamknú vchodové dvere herne a nedostane sa von, kým im tie peniaze nedá, na čo Denis
Abrahám uposlúchol a z obavy, že naplnia svoje vyhrážky a môžu ho aj zbiť, vyplatil obvineným po
sto Eur, pričom po chvíli obvinený Pavel Kašaj z herne odišiel a obvinený Patrik Tončo, ktorý v herni

ostal a hral na automatoch ďalej, žiadal od Denisa Abraháma ďalšiu finančnú hotovosť a správal sa pri
tom nervózne a agresívne, čo Denis Abrahám z obavy predchádzajúcich vyhrážok uposlúchol a dal mu
ešte finančnú hotovosť v celovej výške 150,- Eur, čím spôsobili Denisovi Abrahámovi, nar. 07. 09. 1994,
škodu v celkovej výške 350,- Eur.

Za to bol obžalovanému 1/ Patrikovi Tončovi uložený podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods.
2, ods. 7 Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona,
§ 42 ods. 1 Trestného zákona, § 46 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky
a 6 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste uložený obžalovanému trestným rozkazom
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/10/2019 zo dňa 15. 02. 2019, ktorým mu bol podľa § 245 ods. 1

Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, so zaradením pre jeho výkon
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento
výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obžalovanému 2/ Pavlovi Kašajovi bol uložený podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods.

7 Trestného zákona, § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 42
ods. 1 Trestného zákona, § 46 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste vo vzťahu k trestu zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 48 mesiacov, uložený obžalovanému trestným
rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0T/81/2018 zo dňa 16. 07. 2018, ktorým bol podľa § 216 ods.

1 Trestného zákona obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu v cestnej premávke vo výmere 48 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 48 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodenú Danušu Sklenaříkovú s jej nárokom na náhradu
škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie intervenujúca prokurátorka, a

to proti výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému 2/ Pavlovi Kašajovi, ktoré odôvodnila v podstate
tým, že nesúhlasí s uloženým trestom, nakoľko u obžalovaného prichádzalo do úvahy použitie tak
asperačnej zásady v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, ako aj ukladanie trestu v zmysle § 38
ods. 5 Trestného zákona, nakoľko sa jednalo o spáchanie opakovaného zločinu, pričom teda súd pri
ukladaní trestu aplikoval ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona, kedy sa zvyšuje horná hranica

trestnej sadzby o 1/3, avšak s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS. 106/2011
dolná hranica zostáva zachovaná. Ďalej uviedla, že sa súd v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom
nevysporiadal s ustanovením § 38 ods. 5 Trestného zákona, pokiaľ ide o ukladanie trestu za použitia
ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, súd síce ukladal trest za použitia ustanovenia § 41 ods.
2 Trestného zákona a § 38 ods. 7 Trestného zákona, čím odôvodnil, že súčasné použitie § 38 ods.

4 Trestného zákona, aj keď u obžalovaného súd zistil prevahu priťažujúcich okolností, dolná hranica
zákonom ustanovenej najprísnejšej trestnej sadzby zo zbiehajúcej sa trestnej činnosti sa nezvyšovala,
pretože takýto postup s poukazom na už zvýšenú hornú hranicu trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2
Trestného zákona, by bol pre páchateľa neprimerane prísny, avšak vzhľadom na odsúdenie Okresným
súdom Zvolen sp. zn. 5T/159/2007 zo dňa 06. 11. 2009, v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 2To/374/09 zo dňa 25. 02. 2010, ktorým bol Pavel Kašaj odsúdený pre zločin
vydieraniapodľa§189ods.1Trestnéhozákonananepodmienečnýtrestodňatiaslobody,jetohonázoru,
že bolo potrebné vysporiadať sa aj s ustanovením § 38 ods. 5 Trestného zákona, resp. ukladať trest
v zmysle uvedeného ustanovenia, nakoľko súd ukladal trest takmer na dolnej hranici trestnej sadzby,
pričom v prípade páchateľa, ktorý sa dopustil opakovaného zločinu má za to, že sa jedná iba o formálne

použitie ustanovenia § 41 ods. 1 Trestného zákona, nijakým spôsobom nedošlo k sprísneniu potrestania
páchateľa opakovaného zločinu, ktoré v tomto prípade je plne odôvodnené, a práve týmto spôsobom sa
vyhol ukladaniu prísnejšieho trestu prichádzajúcemu do úvahy vzhľadom na spáchanú trestnú činnosť.
V tomto prípade sa naopak trest javí ako neprimerane nízky, bez aplikácie akéhokoľvek sprísnenia
napriek tomu, že obžalovaný Pavel Kašaj bol doposiaľ 9 krát právoplatne odsúdený, a to aj za rovnakú

trestnú činnosť, taktiež za spáchanie zločinu, kde mu bol trest ukladaný na dolnej hranici trestnej sadzby,
čo však zjavne nemalo nielen výchovný, ale vôbec žiadny vplyv na správanie obžalovaného. Navyše,
obsolétnosť ustanovenia§ 38 ods. 7 Trestného zákona vyslovil Najvyšší súd SR vo svojom stanovisku
č. 26/2020, kde konštatoval, že je a priori vylúčené, aby súčasné použitie týchto ustanovení (§ 41 ods. 2
Trestného zákona a § 38 ods. 4 až 6 Trestného zákona) mohlo byť pre páchateľa neprimerane prísne. Na

základe uvedeného preto navrhla, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol.

Proti uvedenému rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie aj obžalovaný
1/ Patrik Tončo, ktoré neskôr písomne odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne v podstate tým, že

napadnutý rozsudok považuje za nesprávny a nezákonný, pretože orgány činné v trestnom konaní ako
aj súd nevyhodnocovali vykonané dôkazy objektívne, akcentovali len dôkazy svedčiace v neprospech
jehoosoby.Súdvdanomprípadejednostrannevyhodnotilvykonanédôkazy,atopredovšetkýmvýpoveď
poškodenej Sklenaříkovej, svedkov Kňažkovej a Gašparovej, ktoré považoval za nesporné, pričom
dôkazy - výpovede svedkov Chlupovej, Bergera, Baláža, Bahledu, Prajdáka, Marka a Petra, ktorými

boli preukázané ním tvrdené skutočnosti neakceptoval a neprihliadol na ne. Konanie okresného súdu
vo vzťahu k hodnoteniu uvedených dôkazov preto považuje za jednostranné a neobjektívne. Vo vzťahu
ku skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku uviedol, že podrobne opísal, čo v uvedené dni robil,
kde a s kým bol, s kým sa stretol, pričom ním uvádzané skutočnosti boli potvrdené viacerými svedkamivypočutými na hlavnom pojednávaní, ako aj obžalovaným 2/ Pavlom Kašajom, ktorý bol v deň skutku
počas dlhej doby v jeho prítomnosti. Poukázal na to, že žiadny z vypočutých svedkov nepotvrdil výpoveď
poškodenej Sklenaříkovej, že mal na ňu kričať a rozbíjať poháre. V ďalšej časti odvolania citoval

niektoré časti výpovedí svedkov a uzavrel, že výpoveď poškodenej sa javí ako výrazne nedôveryhodná,
vyvrátená inými dôkazmi. Tiež poukázal na to, že s poškodenou sa poznali už dlhšiu dobu, rozprávali sa
spolu o rôznych, aj rodinných veciach, o finančnej situácii poškodenej, opakovane poškodenej pomohol
jednak materiálne, ako aj finančne, spolu sa často stretávali a aj hrali na automatoch. Počas skutku
pod bodom 1/ napadnutého rozsudku ich poškodená všetkých obsluhovala, pričom si k nim aj prisadla,

nikomu v herni sa na neho nesťažovala, a to ani vlastnému priateľovi, svedkovi Prajdákovi. Tento skutok
teda vykonaným dokazovaním jednoznačne nebol preukázaný, určite nie bez dôvodných pochybností
tak, ako to vyžaduje a predpokladá Trestný poriadok. Vo vzťahu ku skutku pod bodom 2/ napadnutého
rozsudku poukázal najmä na výpoveď svedka Bergera, ktorý bol prítomný v herni daný deň, a ktorý
nevidel ani nepočul žiadny konflikt, ani fyzický, ani slovný, medzi ním a poškodeným Abrahámom a
obžalovaným 2/. Požičanie peňazí od poškodeného sa uskutočnilo bez akéhokoľvek násilia, agresivity,

úplne bežným a normálnym spôsobom. Svedok Berger nepočul ani vetu opísanú v skutku 2/, že by mal
povedať poškodenému, aby jemu a obžalovanému 2/ dal obom po 100,- Eur za to, čo pre neho spravili,
a že ak im nedá peniaze, tak zamknú vchodové dvere herne a nedostane sa von, kým im peniaze nedá.
Poukázal tiež na to, že podanie trestného oznámenia neinicioval poškodený, ale jeho matka, a to z
dôvodu, že poškodený nie je ochotný za nikoho nič platiť. Na hlavnom pojednávaní boli oboznámené aj

obrazové záznamy bez zvuku, z ktorých vyplýva, že medzi ním, poškodeným a obžalovaným 2/ nedošlo
počas celej smeny k žiadnemu konfliktu. Zo záznamov DVD nevyplynuli žiadne výhražné, dôrazné a
násilné gestá, poškodený chodil voľne po herni, komunikoval s nimi, hral na automatoch. Zo záberov
je zrejmé, že v čase o 21:45 h poškodený zhasol svetlá a spoločne odišli von z herne, a to úplne
pokojne a bez gestikulácií. Záverom uviedol, že je teda nesporné, že vykonaným dokazovaním bolo

preukázané, že skutky pod bodom 1/ a 2/ obžaloby sa nestali. Výsledky dokazovania pred súdom
nevyznievajú jednoznačne. Nebol produkovaný či už priamy dôkaz, pretože sú tu neurčité výpovede
oboch poškodených, ktoré boli vyvrátené inými svedeckými výpoveďami, pričom neexistuje ani súvislá
reťaz nepriamych dôkazov, z ktorých by sa mohol vyvodiť odôvodnený záver, že sa mal dopustiť skutkov
popísaných v obžalobe. Dôkazné bremeno nesie obžaloba, ktoré v danom prípade podľa jeho názoru

neuniesla. V prejednávanej trestnej veci sa nevyžaduje, aby bolo bez pochybností preukázané, že sa
skutok nestal, naopak, pre oslobodenie obžalovaného spod obžaloby stačí len pochybnosť o tom, či sa
skutok stal a či ho spáchal práve obžalovaný v zmysle zásady in dubio pro reo. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti preto navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v

potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, prípadne, aby po zrušení napadnutého rozsudku podľa
§ 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že ho podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku
oslobodí spod obžaloby.

Protiuvedenémurozsudkupodalpriamodozápisniceohlavnompojednávaníodvolanieajobžalovaný2/

PavelKašaj,ktoréneskôrajsámpísomneodôvodnilvpodstatetým,žežiadnatrestnáčinnosťsanestala,
to čo vypovedal poškodený Abrahám sa nezakladá na pravde. Celé vyšetrovanie bolo postavené na
klamstvách, poškodený odmietol konfrontáciu v prípravnom konaní, pretože vedel, že by musel hovoriť
pravdu, nedostavoval sa ani na predvolania súdu a všetko, čo uvádzal, sa nezakladá na pravde. Preto
požiadal o zrušenie napadnutého rozsudku a dostatočné prešetrenie prípadu, pretože skutok sa nestal,

pretože sa žiadneho vydierania nedopustil.

Odvolanie obžalovaný písomne odôvodnil aj prostredníctvom svojej obhajkyne v podstate tým, že
orgány činné v trestnom konaní a súd nevyhodnocovali vykonané dôkazy objektívne, ale brali do
úvahy len dôkazy, ktoré sú v neprospech jeho osoby. Poukázal na to, že z výpovede svedka Bergera

vyplýva, že bol dňa 26. 01. 2017 v herni a nevidel a nepočul žiadny konflikt, ani fyzický ani slovný,
medzi poškodený, ním a obžalovaným 1/. Požičanie peňažných prostriedkov od poškodeného prebehlo
bez akýchkoľvek vyhrážok, násilia, agresivity, a teda úplne bežným, slušným spôsobom. Svedok ani
nepočul, že by spoluobžalovaný Patrik Tončo povedal poškodenému, že nech im dá obom po 100,-
Eur za to, čo pre neho spravili, a ani to, že ak im nedá peniaze, tak zamknú vchodové dvere herne a

nedostane sa von, kým im peniaze nedá. Tento svedok bol počas celého skutku 2/ prítomný v herni
a dokonca sa s poškodeným aj rozprával. Jeho výpoveď jasne preukazuje, že tento skutok sa nestal.
Ďalej poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní boli oboznámené kamerové záznamy bez zvuku, z
ktorých je zrejmé, že medzi poškodeným, ním a obžalovaným 1/ nedošlo počas celej smeny k žiadnemukonfliktu, ani fyzickému, ani slovnému, poškodený sa správal úplne bežne a normálne. Zo záznamov
nevyplynuli žiadne výhražné, násilné alebo iné gestá, je vidno, že poškodený sa po herni pohybuje voľne
a komunikuje s nimi. Zo záznamov je tiež evidentné, že v čase o 21:45 h poškodený zhasol svetlá,

obžalovaný1/asvedokBergerodišlizherne,pričomonherňuopustilužskôrúplnepokojne,bezagresie.
Tieto záznamy sú významným dôkazom vzhľadom k predmetnej situácii a dotvárajú obraz o priebehu
situácie, a to už od nástupu poškodeného do smeny dňa 26. 01. 2017 až po jeho odchod. Záverom
uviedol, že je nepochybné, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa skutok 2/ naozaj stal.
Neurčitá výpoveď poškodeného s poukazom na obsah kamerových záznamov a svedeckých výpovedí

nepotvrdila, že by sa skutok 2/ stal a neexistujú ani súvislé nepriame dôkazy, ktoré by vyvodili záver,
že by sa mal dopustiť skutku uvedeného v obžalobe. V prejednávanej trestnej veci sa nevyžaduje, aby
bolo bez pochybností preukázané, že sa skutok nestal, naopak, pre oslobodenie obžalovaného spod
obžaloby stačí len pochybnosť o tom, či sa skutok stal a či ho spáchal práve obžalovaný v zmysle zásady
in dubio pro reo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1
písm. b), c), d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku

vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, prípadne, aby
po zrušení napadnutého rozsudku podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že ho podľa
§ 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby.

Obžalovaný 2/ Pavel Kašaj neskôr doplnil dôvody odvolania prostredníctvom nového splnomocneného

obhajcu o skutočnosti, že základom pre zistenie skutkového stavu mal byť komentár všetkých
zúčastnených osôb v miestnosti ku prehrávanému videozáznamu s uvedením popisu situácie a
uvedením presných výrokov a formulácií obžalovaných a ostatných prítomných k jednotlivým situáciám,
ktoré video zachytilo. V prípade rozporov mali byť osoby konfrontované k tomuto popisu udalostí. Týmto
spôsobom by bolo možné zistiť a určiť priebeh skutkového deja stíhaného zločinu najpresnejšie. Išlo by

o vykonanie priameho dôkazu, ktorý nie je možné nahradiť výsluchmi osôb za stolom. Ak toto nebolo
vykonané, potom nie je možné konštatovať, že obhajoba bola spoľahlivo vyvrátená, lebo mohla byť
vyvrátená len nespoľahlivo a spochybniteľne. Opätovne poukázal na výpoveď svedka Bergera, ktorý bol
počas celého skutku prítomný v herni a nevidel ani nepočul žiadny konflikt. Ďalej uviedol, že obžalovaný
skutočne požiadal o peniaze poškodeného a považoval to za normálne. Táto požiadavka nemala prvok

donútenia, násilia ani vyhrážok. Ak by mal poškodený obavy, tak by bol požiadal o pomoc, alebo by
naznačil nevhodné správanie, alebo stav tiesne či núdze, ale nič také sa neudialo. Obidvaja obžalovaní
sú mocní chlapi a konfliktami ostrieľaní, a ak by sa vážne chceli zmocniť cudzej veci, ako sú peniaze
poškodeného, tak by to obaja urobili aj bez divadla, ktoré je popísané v skutku 2/. Peniaze by si zobrali
od poškodeného bez odporu poškodeného, ktorý by bol vo fyzickom odpore bez šance na úspech.

Naopak, práve životné skúsenosti a jeho kriminálna minulosť nasvedčujú jeho opatrnosti a vystríhaniu
sa konfliktom, pozná hrozby a nebezpečenstvo trestného stíhania, a je na pováženie, či by jeho finančná
situácia bola taká zúfalá, že by sa takého zločinu dopustil pre 100,- Eur. Ďalej uviedol, že pripúšťa
skutočnosť, že mohol konať tak, aby získal od poškodeného nejaké peniaze, a to požiadaním o pôžičku,
ale nevylučuje ani to, že išlo o požiadavku zaplatenia za protislužbu, ktorá nebola vopred dohodnutá či

objednaná, a to za to, že poškodeného ochránil pred fyzickým útokom a škodou na zdraví vzhľadom
na to, čo sa predtým udialo a vykladal si to ako možnosť naznačiť poškodenému, že by bolo vhodné
poskytnúť nejakú odmenu za túto pomoc. Vylučuje však, že by v jeho konaní bol použitý nejaký násilný
alebo verbálny výhražný prvok, čo potvrdzuje aj videozáznam. Z neho je tiež zrejmé, že on herňu opustil
už skôr, čo samo o sebe aj v prípade páchania označeného trestného činu predpokladá zánik trestnosti.

Záverom uviedol, že aj keby sa skutok vyvíjal popisovaným spôsobom ako je uvedené v obžalobe, tak
nedospel do žiadneho postihnuteľného štádia, a to najmä preto, že ak aj obžalovaní vzniesli požiadavku,
tak na nej netrvali a upustili od nej, a skutok skončil svojvoľne rozplynutím a upustením od nejakého
výsledku či následku, čo by znamenalo zánik trestnosti aj v prípade, ak by sa vôbec stal. Súd sa
dôsledne nezaoberal všetkými štádiami a najmä vývoju po oznámení požiadaviek obžalovaných tzv.

poškodenému, ktorý vlastne nie je žiadnym poškodeným. Ak by sa aj bol skutok stal, tak potom chýba
jeho popis do samého konca a vyhodnotenie celého štádia, najmä záverečného, ktoré absentuje a
nie je možné ho opomenúť. K spáchaniu skutku vôbec nedošlo a vôbec už nie spôsobom popísaným
v obžalobe. Na základe uvedeného preto navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. b), c),
d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil

súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, prípadne, aby po zrušení
napadnutého rozsudku podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že ho podľa § 285
písm. a) Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby.Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 06. 06. 2023 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku
v neprítomnosti oboch obžalovaných, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí im bolo doručené
riadne a včas, pričom v zmysle oznámenia ošetrujúceho lekára obžalovaného 2/ Pavla Kašaja je zrejmé,

že jeho aktuálny zdravotný stav mu umožňuje účasť na verejnom zasadnutí.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
písomných dôvodov podaného odvolania, trest uložený obžalovanému Kašajovi považuje za
neprimerane mierny a preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste vo

vzťahu k tomuto obžalovanému a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov, so zaradením do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pričom ostatné výroky napadnutého rozsudku
navrhol ponechať nezmenené.

Obhajkyňa obžalovaného 1/ Patrika Tonča v rámci verejného zasadnutia uviedla, že sa pridržiava
písomných dôvodov odvolania, pričom na doplnenie uviedla, že trest, ktorý bol obžalovanému uložený

trestným rozkazom v roku 2019 už vykonal, skutok je z roku 2016, pričom vznesené obvinenie mu bolo
v roku 2017, teda poukázala na čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Preto navrhla, aby
krajský súd zohľadnil dĺžku trestného konania a vyhovel odvolaniu, a ak dospeje k rovnakému záveru,
ako okresný súd, aby v zmysle § 42 Trestného zákona upustil od uloženia súhrnného trestu.

Obhajca obžalovaného 2/ Pavla Kašaja na verejnom zasadnutí rovnako poukázal na písomné
odôvodnenie odvolania a uviedol, že z celého spisu nevyplýva ani násilie, ani hrozba inej ťažkej ujmy vo
formedonútenia.Bolatampožiadavkana100,-Eur,avšakniepodhrozbounejakejujmyalebodonútenia
tak, ako to mal na mysli zákonodarca pri formulovaní skutkovej podstaty tohto trestného činu. V celom
konaní táto skutočnosť chýbala, teda tu absentuje trestnoprávny prvok a preto navrhol, aby krajský súd

buď zrušil napadnutý rozsudok za účelom doplnenia dokazovania, alebo aby oslobodil obžalovaného
spod obžaloby. Jeho posledné odsúdenie za zločin vydierania je za skutok spred 15 rokov, kedy súd
upustil od uloženia súhrnného trestu, pričom od prejednávaného skutku uplynulo tiež viac ako 6 rokov,
preto požiadal, aby súd zohľadnil aj túto skutočnosť.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolania prokurátora a obžalovaných boli podané včas,
v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolania boli podané oprávnenými osobami v
súlade s § 307 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na
podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného

poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie okresného
prokurátora je dôvodné, a odvolanie obžalovaného 1/ je dôvodné z časti, avšak z iných dôvodoch, ako
uvádzal obžalovaný, pričom odvolanie obžalovaného 2/ nie je dôvodné.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o
ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných
dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s

obhajobou, prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a
prípadného trestu. Odôvodnenie rozhodnutia je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v
ňom prvostupňový súd veľmi podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami vo vzťahu k
výroku o vine, treste, aj náhrade škody. V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie

rozsudku (str. 17 - 23), s ktorým sa v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky oboch
obžalovaných krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaných zo spáchania zločinu vydieraniapodľa § 189 ods. 1 Trestného zákona nevzbudzuje žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno spoľahlivo zistiť, že obžalovaný 1/ Patrik
Tončo dňa 27. 11. 2016 a dňa 26. 01. 2017, a obžalovaný 2/ Pavel Kašaj dňa 26. 01. 2017 nútili

poškodených Danušu Sklenaříkovú a Denisa Abraháma, aby im vydali finančné prostriedky, a to
spôsobom, ktorý je popísaný v skutkových vetách napadnutého rozsudku.

Vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu na hlavnom pojednávaní krajský súd považuje za potrebné len
zhrnúť, že ohľadne skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku tu existovali rozpory vo výpovediach

obžalovaného 1/ Patrika Tonča, ktoré odôvodnil tým, že v čase skutku bol pod vplyvom alkoholu a od
jeho spáchania už uplynul nejaký čas. Z vykonaného dokazovania je úplne evidentné, že pri oboch
skutkoch boli obaja obžalovaní značne pod vplyvom alkoholu, je preto iluzórne domnievať sa, že by si
pamätali na presný priebeh skutku, resp. na to, čo ktorý obžalovaný vo vzťahu ku poškodeným hovorili
a akým spôsobom svoje požiadavky na vydanie finančnej hotovosti predniesli, keďže aj ich postulačná
spôsobilosť bola vzhľadom na požitý alkohol ovplyvnená. Svedkyňa Kňažková jednoznačne uviedla, že

poškodenej Sklenaříkovej nedala súhlas na požičanie peňazí obžalovanému 1/, práve naopak, takýto
postup poškodenej výslovne zakázala. Aj svedkyňa Gašparová potvrdila výpoveď poškodenej, že sa jej
obžalovaný 1/ vyhrážal, bol voči nej verbálne agresívny, z čoho pramenila jej obava z obžalovaného a
pretomufinančnéprostriedky,akoajtovarvydala,pričommankonahotovostiajtovarebolozistenéhneď
na druhý deň po skutku na základe vykonanej inventarizácie. Okresný súd zároveň logickým spôsobom

v napadnutom rozsudku odôvodnil, prečo nebolo možné uveriť obhajobe obžalovaného 1/ v tom, že
dlh za neho na druhý deň uhradila jeho vtedajšia priateľka, svedkyňa Dáša Chlupová. Ani krajský súd
nezistil žiadne pochybenia pri vyhodnotení vykonaných dôkazov vo vzťahu k tejto obhajobe, preto je
možné konštatovať, že ohľadne viny obžalovaného 1/ vo vzťahu ku skutku pod bodom 1/ napadnutého
rozsudku neexistujú žiadne rozumné pochybnosti.

Taktiež vo vzťahu ku skutku pod bodom 2/ napadnutého rozsudku krajský súd uzatvára, že výpoveď
poškodeného korešponduje s obsahom kamerových záznamov, ktoré boli v súlade s § 270 ods. 2
Trestného poriadku oboznámené na hlavnom pojednávaní. Z nich je zrejmý aj fyzický útok obžalovaných
nasvedkaBergera,kuktorémudošloeštepredspáchanímskutku2/.Právetohtosvedkapovažujúobaja

obžalovaní za kľúčového, podľa ktorého ku žiadnemu konfliktu v rozhodný deň medzi obžalovanými a
poškodeným nedošlo. Rovnako tak aj krajský súd musí konštatovať, že výpoveď tohto svedka považuje
za nedôveryhodnú, keďže jednak zamlčal, že bol obžalovanými napadnutý, a jednak bol taktiež, rovnako
ako obaja obžalovaní, pod vplyvom alkoholu, takže je tiež málo pravdepodobné, že by sa vedel
relevantne vyjadriť k priebehu celého konania obžalovaných vo vzťahu k poškodenému. Aj s poukazom

na túto skutočnosť nie je možný procesný postup, ktorý opisoval obžalovaný 2/ vo svojom odvolaní, teda
že by sa všetky zúčastnené osoby mali vyjadriť ku kamerovému záznamu, teda čo kto v ktorý konkrétny
moment hovoril, a prípadne následne vykonať ich konfrontáciu. Pamäťové stopy zúčastnených osôb
boli vplyvom alkoholu zjavne ovplyvnené, čo je jednoznačne evidentné z kamerových záznamov, teda
ani takto doplnené dokazovanie by neprispelo k náležitému zisteniu skutkového stavu. Naviac, takýto

dôkaz ani obžalovaní v prvostupňovom konaní nenavrhovali vykonať. Mali však možnosť v zmysle §
271 ods. 1 Trestného poriadku vyjadriť sa aj k tomuto dôkazu. Taktiež aj v prípade tohto skutku bolo
na druhý deň vykonanou inventúrou zistené manko vo finančnej hotovosti, ako aj tovare. A napokon,
aj svedkyňa Gašparová vypovedala, že na druhý deň jej poškodený rozprával o skutku a pôsobil na ňu
vystrašeným dojmom.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré v rámci dokazovania
prichádzali do úvahy, tieto náležite v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a dospel bez
akýchkoľvek dôvodných pochybností k záveru o vine oboch obžalovaných zo spáchania žalovaného
trestného činu. Krajský súd tak nezistil žiadny zákonný dôvod pre to, aby mohol oslobodiť obžalovaných

spod obžaloby, keďže je zrejmé, že svojím konaním naplnili všetky obligatórne zákonné znaky skutkovej
podstaty zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona.

Zároveň vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tentoprejednávaný prípad. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu
v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu,
že v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný 1/ Patrik

Tončo a obžalovaný 2/ Pavel Kašaj žalované skutky spáchali tak, ako boli ustálené v skutkových vetách
napadnutého rozsudku. Práve naopak, hodnotenie vykonaných dôkazov v prospech obžalovaných by
bolo nie len v príkrom rozpore so spravodlivosťou, ale hlavne s pravidlami logického úsudku, keďže
krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa nemal o vine obžalovaných žiadne rozumné dôvodné
pochybnosti. V trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu

veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je
nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov
potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom
konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od

toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Námietky obžalovaných
k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k
hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaných, svojim obsahom potom
nenapĺňa žiadny odvolací dôvod podľa § 321 Trestného poriadku. Všetky vykonané dôkazy totiž tvoria
uzavretú reťaz jednotlivých dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, po vyhodnotení ktorých nie je

možné prijať iný logický a právny záver, než ten, že vina oboch obžalovaných bola preukázaná.

Vo vzťahu k uloženému trestu a odvolacím námietkam okresného prokurátora ohľadne obžalovaného
2/ Pavla Kašaja krajský súd konštatuje, že okresný súd pochybil, keď pri ukladaní trestu neaplikoval
ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, teda zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej

sadzby o jednu polovicu v prípade opätovne spáchané zločinu, a to s poukazom na § 38 ods. 7
Trestného zákona, výsledkom čoho bolo uloženie nezákonného trestu, mimo zákonom ustanovenej
trestnej sadzby. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na rozhodnutie trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR publikované pod č. 26 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 2/2020, podľa ktorého po nadobudnutí účinkov nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, o nesúlade § 41 ods. 2 Trestného
zákona v texte za bodkočiarkou s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky je ustanovenie § 38 ods. 7 Trestného
zákona obsoletné, keďže už nedochádza k interakcii medzi § 41 ods. 2 Trestného zákona, ktorý zvyšuje
(naďalej len) hornú hranicu trestnej sadzby, s § 38 ods. 4 až 6 Trestného zákona, ktoré z tam uvedených
dôvodov zvyšujú dolnú hranicu trestnej sadzby, a je a priori vylúčené, aby súčasné použitie týchto

ustanovení mohlo byť pre páchateľa neprimerane prísne. V zmysle uvedeného preto mal okresný súd
pri ukladaní trestu tento ukladať aj podľa § 38 ods. 5 Trestného zákona, a teda mal obžalovanému
ukladať trest odňatia slobody vo výmere 4 roky až 6 rokov. Krajský súd preto napravil toto pochybenie
a uložil obžalovanému 2/ Pavlovi Kašajovi trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, teda na samej dolnej
hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Krajský súd pri výmere trestu prihliadol na doterajší život

obžalovaného, ktorý bol doposiaľ 10 krát súdne trestaný, a teda prihliadol aj na priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Krajský súd nezistil žiadne okolnosti prípadu alebo pomery
páchateľa, ktoré by odôvodňovali prípadné mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 Trestného zákona,
pričom aj samotná dĺžka trestného konania bola zohľadnená v tom, že bol obžalovanému napriek jeho
doterajšiemuživotuukladanýtrestodňatiaslobodynasamejdolnejhranicizákonomustanovenejtrestnej

sadzby. Takto uložený trest je potom podľa krajského súdu postačujúci, spĺňa atribúty generálnej aj
individuálnej prevencie, dostatočne zabezpečí ochranu spoločnosti, ako aj prevýchovu obžalovaného,
a zároveň postihuje len obžalovaného a zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný 2/ už ku dňu rozhodnutia krajského súdu vykonal trest zákazu činnosti,

ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 0T/81/2018 zo dňa 16. 07.
2018, krajský súd už neukladal trest ako súhrnný podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, ale ako trest
samostatný.

Keďže obžalovaný 2/ bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním prejednávaného trestného činu vo

výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, v zmysle § 48 ods. 2
písm. b) Trestného zákona ho súd na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.Okresný súd pri ukladaní trestu v prípade obžalovaného 1/ Patrika Tonča tiež aplikoval § 38 ods. 7
Trestného zákona, preto rovnako s poukazom na vyššie citované rozhodnutie trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR krajský súd reparoval rozhodnutie okresného súdu, a uložil obžalovanému 1/ trest

odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov, a to s prihliadnutím na dve priťažujúce okolnosti podľa
§ 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona. V zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona a § 41 ods. 2
Trestného zákona potom trestná sadzba trestu odňatia slobody predstavuje 3 roky 4 mesiace až 8 rokov.
Aj v prípade tohto obžalovaného krajský súd pri výmere trestu prihliadol na jeho doterajší život, keďže
bol doposiaľ 12 krát súdne trestaný, pričom nezistil žiadne okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa,

ktoré by odôvodňovali prípadné mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 Trestného zákona, a teda aj
samotná dĺžka trestného konania bola zohľadnená v tom, že bol obžalovanému ukladaný trest odňatia
slobody pri dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Obžalovaný 1/ už síce vykonal trest
odňatia slobody uložený mu rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 3T/10/2019 zo dňa 15. 02. 2019
(podľa záznamov v spise trest nastúpil dňa 20. 10. 2020), toto odsúdenie však nemá zahladené, preto v
zmysle § 42 ods. 3 Trestného zákona bolo možné ukladať obžalovanému 1/ trest súhrnný, za súčasného

zrušenia výroku o treste z vyššie uvedeného rozsudku. Takto uložený trest je potom podľa krajského
súdu postačujúci, spĺňa atribúty generálnej aj individuálnej prevencie, dostatočne zabezpečí ochranu
spoločnosti, ako aj prevýchovu obžalovaného, a zároveň postihuje len obžalovaného a zabráni mu v
páchaní ďalšej trestnej činnosti.

Aj obžalovaný 1/ bol v posledných 10 rokoch pred spáchaním prejednávaného trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin, v zmysle § 48 ods. 2 písm. b)
Trestného zákona ho súd na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle citovaných zákonných

ustanovení po zrušení napadnutého rozsudku vo výroku o treste vo vzťahu k obom obžalovaným sám
vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a zároveň odvolanie
obžalovaného 2/ Pavla Kašaja ako nedôvodné zamietol.

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného

poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.