Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. jún 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/48/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119205465
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3119205465.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov

senátu JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Mareka Anovčina v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. – D., E. XXX/XX, zastúpeného: Advokátska kancelária, JUDr. Ondrej Polák, s.r.o., so sídlom
Považská Bystrica, Železničná 90/12, IČO: 47 248 432, proti žalovanej: F. F. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom A. – D., E. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Jánom Legerským, advokátom so sídlom
Trenčín, Nám. sv. Anny 25, IČO: 34 054 081, o zaplatenie 15.697,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č. k. 18C/29/2019-672 zo dňa 08. decembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. a v súvisiacom výroku IV. o náhrade trov
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy
3.438,52 eur s príslušenstvom. Vo výroku II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.202,70
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.202,70 eur od 01.07.2019 do zaplatenia,
a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vo

výroku IV. žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21 %, o ktorých
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení uviedol, že
žalobca sa pôvodne podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 15.697,15 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,05 % a náhrady trov konania. Žalobca pred otvorením pojednávania dňa
07.09.2020 zobral žalobu v časti o zaplatenie nákladov za užívanie domu vo výške 2.770,62 eur späť a
konanie žiadal v tejto časti zastaviť. Súd však po prepočítaní zostatku uplatňovaného nároku dospel k
záveru, že späťvzatie sa v tejto časti týkalo aj sumy zaplatenej na úver v G. a to vo výške 1.134,54 eur.

Zvyšok vo výške 1.636,08 eur predstavovali náklady za energie a iné položky uvádzané v tabuľke na
č. l. 94 spisu. Podaním zo dňa 29.06.2021 zobral žalobu späť aj v časti sumy 667,90 eur
s príslušenstvom a konanie žiadal v tejto časti zastaviť. Za súhlasu žalovanej súd v súlade
s ustanovením § 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku konanie v navrhovaných častiach zastavil.
Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca a žalovaná sú aktuálne podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX H. I. XXXX vedenými J. K. A., katastrálnym odborom pre k. ú.
D., a to rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcele registra C, parc. č. XXX/X, ktorý obsahuje

3 byty a pozemkov parcela registra C, parc. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2,
parc. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2 a parc. č. XXX/X, záhrada o výmere
X.XXX m2 každý v podiele 1/2. Žalobca a žalovaná ako dlžníci uzavreli dňa 15.01.2007 s veriteľom
L. G. G., H., úverovú zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý medziúver vo výške 3.000.000,- Sk(99.581,76 eur) a tento sa zaviazali splácať v mesačných splátkach po 21.000,- Sk (697,07 eur). Dňa
13.06.2006 uzavrel M. D. ako dlžník
s veriteľom N. E. G., a. s., zmluvu o poskytnutí úveru, na základe ktorej mu veriteľ poskytol úver do výšky

850.000,- Sk (28.214,83 eur) a tento sa zaviazal splácať
v mesačných splátkach po 4.487,- Sk (148,94 eur). Zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa
13.06.2006 došlo k zriadeniu záložného práva k bytu č. X vo vchode č. X na X. poschodí rodinného
domu súp. č. 308 v Klobušiciach, ktorý bol vo výlučnom vlastníctve M. D., a to za účelom zabezpečenia
pohľadávky zo zmluvy o poskytnutí úveru

č. 99/359/06 uzavretej medzi N. E. G., a. s., a M. D.. Kúpnou zmluvou zo dňa 14.05.2007 žalobca a
žalovaná ako kupujúci nadobudli od M. D. ako predávajúceho byt č. X vo vchode č. X na X. poschodí
rodinného domu súp.
č. 308 v Klobušiciach za kúpnu cenu 900.000,- Sk (29.874,53 eur). V čl. III zmluvy kupujúci prehlásili, že
akceptujú ťarchu v podobe záložného práva v prospech N. E. G., a. s., preberajú záväzky vyplývajúce
zo záložnej zmluvy k uvedenému bytu a uvedeným bytom budú naďalej ručiť ako tretia osoba. Výzvou

zo dňa 06.04.2017 vyzval žalobca žalovanú okrem iného aj na to, aby sa podieľala na úhradách za
energie a úvery. Z výpisu
z kartového účtu O. žalobcu vyplývalo, že žalobca realizoval platby v prospech L. P. C.. Súd tiež
preskúmal výpisy z účtu vedeného na meno žalobcu a žalovanej
v G., H. , na ktorých okrem iného boli pripísané platby vo výške 235 eur s poznámkou "výživné E. a C. za

uplynulé obdobie. Nájomnou zmluvou zo dňa 01.01.2014 prenajal A. B. C., IČO XXXXXXXX, spoločnosti
Q. G., s. r. o., byt
č. 2 nachádzajúci sa v rodinnom dome súp. č. XXX v A. - D. pre zamestnanca nájomcu na dobu
od 06.01.2014 do 31.01.2014 za nájomné vo výške 350 eur. Nájomnou zmluvou zo dňa 01.02.20016
prenajala spoločnosť P. R., s. r. o., nájomníkovi S. - T., s. r. o. nebytový priestor na F. U. v dome súp.

č. XX, vo vchode č. XX na dobu 1 roka, pričom pri riadnom plnení povinností nájomníka sa doba nájmu
automaticky prolonguje o ďalšie obdobie. Cena nájmu bola dojednaná vo výške 270 eur. Právne vec
súd posúdil podľa § 139 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 454, § 559 ods. 1, § 580 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v konaní uplatňoval voči žalovanej polovicu plnenia, ktoré
zaplatil veriteľom titulom poskytnutých úverov, k splateniu ktorých sa zaviazali obe strany. Súd preto

posúdil vec podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Jedným z úverov, z
ktorého polovice uhradených splátok sa za obdobie od 01.07.2017 do 30.06.2019 vo výške 2.862,81
eur (celkom zaplatené 5.725,62 eur; z toho polovica 2.862,81 eur) žalobca voči žalovanej domáhal, bol
úver poskytnutý G., a. s.. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca a žalovaná ako dlžníci uzavreli s
veriteľom G., a. s., úverovú zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver. Sporné nebolo ani to, že

tento úver boli povinní splácať spoločne. Spornou zostala skutočnosť, či žalobca skutočne jednotlivé
splátky, z ktorých polovice sa od žalovanej domáha, zaplatil. Z výpisu z účtu, ktorý predložil žalobca, mal
súd za preukázané, že splátky vo výške 332,46 eur v posudzovanom období skutočne boli zaplatené.
Výpismi z účtu, ktoré predložila žalovaná, bola táto skutočnosť potvrdená, avšak z týchto výpisov
vyplynula podstatná okolnosť, a to, že žalobca posielal na účet platbu vždy označenú ako "výživné E.

a C. za uplynulé obdobie". Žiadna iná platba zo strany žalobcu, ktorá by nasvedčovala úhrade splátok
úveru z jeho strany, nebola realizovaná okrem platby v 5/2019, kde bola na účet pripísaná suma 348,16
eur s výslovným uvedením, že sa jedná o splátku úveru vo výške 332,46 eur a súvisiace náklady. V
tejto súvislosti súd poukázal na ustanovenie § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva,
že dlh zanikne jeho splnením, pričom jednou z podmienok splnenia dlhu je to, že dlžník poskytuje

plnenie s úmyslom splatiť ten ktorý konkrétny dlh. Súd vyhodnotil, že žalobca v tejto časti uplatneného
nároku dostatočne preukázal zaplatenie len jednej splátky, a to splátky v 5/2019, pričom aj pri výške
tejto splátky bolo potrebné zohľadniť štátny príspevok k hypotekárnemu úveru, ktorý bol pravidelne na
účet strán sporu zasielaný, vo výške 110,04 eur. Preto, ak výška splátky predstavovala 332,46 eur a
štátny príspevok sumu 110,04 eur, splátka pripadajúca na strany sporu predstavovala sumu 222,42 eur

(332,46 eur - 110,04 eur = 222,42 eur); polovica z nej pripadajúca priamo na žalovanú predstavuje sumu
111,21 eur. Súd tak titulom zaplatených splátok na úver v G., H., priznal žalobcovi sumu 111,21 eur a
vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol . Súd zastáva názor, že pokiaľ dlžník v platbe uviedol jej účel, je
svojim úmyslom uhradiť ten ktorý dlh viazaný a nemôže ho dodatočne meniť podľa toho, ako mu to práve
vyhovuje. Pokiaľ sa žalobca bránil tým, že žalovaná vedela, že platby nie sú výživné, ale splátky úveru,

pretože ho neustále na platenie výživného vyzývala, čo preukazoval najmä mailovou komunikáciou
medzi ním a žalovanou, súd konštatuje, že ani z jedného mailu nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by
podporovali tvrdenia žalobcu. Žalovaná v mailovej komunikácii (č. l. 445) vyzývala žalobcu, aby platil
výživné na účty detí stanovené súdom.Z toho ale nevyplýva, že by žalovaná tvrdila, že výživné žalobca vôbec neplatí. V listine na
č. l. 446 (časť žaloby v inom konaní) žalovaná výslovne uvádzala, že žalobca výživné neplatí na účty
detí, ale na účet, kde sa o pár minút zmení na splátku úveru. Z tohto vyjadrenia žalovanej jednoznačne

vyplýva, že potvrdila platenie výživného žalobcom, ale na iný účet ako ten, na ktorý bol povinný výživné
platiť podľa súdneho rozhodnutia. Žalovaná platby poukazované žalobcom na účet v G., H., považovala
za výživné a nie za splátku úveru. Navyše sám žalobca sa počas konania vyjadril, že deťom výživné
neplatil na ich účty, ale na účet tretej osoby. Aj týmto svojim vyjadrením potvrdil, že predmetné platby boli
platbami na výživné. Súd preto uvedený argument žalobcu považuje za účelový, špekulatívny a ničím

nepodložený. Pokiaľ žalobca poukazoval aj na inú mailovú komunikáciu ako tú, ktorú súd použil pre
odôvodnenie svojho názoru, táto sa týkala buď iného ako dotknutého obdobia, alebo sa veci netýkala
vôbec. Žalobca sa tiež bránil tvrdením, že výživné na dcéru E. bolo v danom období už zrušené, o čom
predložil výňatok z rozhodnutia tunajšieho súdu
sp. zn. 15Pc/17/2019. Na tomto mieste súd súhlasí, že vyživovacia povinnosť žalobcu k dcére E.
bola zrušená s účinnosťou od 15.06.2016, t. j. pred obdobím, ktoré je predmetom tejto žaloby, avšak

tento návrh žalobca podal súdu až dňa 31.07.2019 (čo súd zistil z úradnej činnosti) a bolo o ňom
rozhodnuté dňa 12.03.2020. Z uvedené tak vyplýva, že v období, ktoré je predmetom tejto žaloby bol
žalobca povinný prispievať na výživu oboch detí. Táto povinnosť mu zanikla v dôsledku rozhodnutia
súdu až dodatočne. Preto jeho tvrdenie, že výživné nebol povinný v danom období na dcéru E. platiť,
a tak dotknuté platby nemôžu byť platbami na výživné, v tomto konaní neobstojí. Ďalším úverom, z

ktorého plnenia sa žalobca voči žalovanej domáhal, bol úver vo výške 3.000.000,- Sk (99.251,76 eura),
ktorý stranám poskytol veriteľ Wüstenrot stavebná sporiteľňa, H.. Žalobca tak v rozhodujúcom období
uhradil celkom sumu 18.077,08 eur titulom splátok úveru, z toho polovica, o ktorú sa žalovaná na úkor
žalobcu obohatila, predstavuje sumu 9.038,54 eur. Žalovaná však proti žalobou uplatnenému nároku
v tejto časti, ktorý nerozporovala, vzniesla kompenzačnú námietku a žiadala započítať sumu 7.250 eur

ako polovicu všeobecnej hodnoty nájmu spoločných nehnuteľností, ktoré mal podľa jej tvrdení žalobca
prenajímať. Žalobca a žalovaná sú podielovými spoluvlastníkmi bytu č. X v rodinnom dome súp. č. XXX
nachádzajúcom sa na E. V. v A. - D. v podiele každý 1/2 a nebytového priestoru č. X - XX vo vchode č. XX
na prízemí domu súp. č. XX . V súdenej veci bolo preukázané, že žalobca (hoci ako živnostník, ale stále
fyzická osoba) prenajímal v rozhodnom období byt č. X v rodinnom dome súp. č. XXX nachádzajúcom

sa na E. ulici v A. - D., ktorého spoluvlastníčkou v podiele je aj žalovaná. Z prenájmu dotknutého bytu
tak žalobca získal
v rozhodnom období celkovo sumu 4.870 eur, z čoho polovica pripadajúca na žalovanú predstavuje
sumu 2.435 eur. Čo sa týka nebytového priestoru v U. N., žalobca deklaroval jeho prenájom počas
celého rozhodného obdobia s výnimkou 9/2018 v sume

270 eur mesačne. Za uvedené obdobie tak celková suma nájomného za nebytový priestor predstavovala
6.210 eur, polovica z toho pripadajúca na žalovanú je 3.105 eur. Žalobca všetky ním deklarované príjmy
z prenájmu znížil o daň z príjmu fyzickej osoby. Súd mal za to, že nie celý príjem z prenájmu bol
jeho príjmom, a preto nemôže celý príjem podliehať zdaneniu tak, ako to urobil žalobca. Polovica z
týchto príjmov prináleží žalovanej, ktorá je sama zodpovedná za to, či svoje príjmy v daňovom konaní

prizná, alebo nie. Žalobca si mohol nanajvýš odpočítať náklady, ktoré mu reálne vznikli v súvislosti s
prenájmom. Tieto náklady však nijak nešpecifikoval a súdu nepreukázal, preto súd vo vzťahu k žalovanej
zohľadnil celú sumu získaných prenájmov pripadajúcich na jej podiel, t. j. sumu 5.540 eur. Z uvedenej
časti žalobca zobral žalobu vo výške 667,90 eur späť. Predmetom započítania tak zostala zvyšná časť
vo výške 4.872,10 eur. Na strane žalovanej pohľadávka voči žalobcovi vo výške 4.872,10 eur titulom

polovice za správu aj jej spoluvlastníckeho podielu na spoločných nehnuteľnostiach, ktorá je spôsobilá
na započítanie, preto súd túto pohľadávku žalovanej započítal voči pohľadávke žalobcu na plnenie z
úverovej zmluvy uzavretej s veriteľom L. G. G., H., vo výške 9.038,54 eur. Výsledkom je tak povinnosť
žalovanej žalobcovi uhradiť sumu 4.166,44 eur. Žalobca učinil predmetom konania aj splátky úveru,
ktoré platil na základe zmluvy o poskytnutí úveru uzavretej medzi W. E., a. s., (predtým N. E. G., a.

s.) a M. D.. Hoci sa žalovaná v konaní spočiatku proti tomuto nároku bránila tvrdeniami o nevedomosti
dotknutého úveru, počas konania sama priznala, že o úvere, ktorý si zobral M. D. za účelom dostavby
ich rodinného domu, vedela a spolu so žalobcom sa ho tejto osobe zaviazala splácať. Strany
v konečnom dôsledku tieto tvrdenia počas konania vyhlásili za nesporné. Z predložených výpisov z
účtu ako aj z prevodných príkazov mal súd za preukázané, že žalobca v rozhodnom období uhradil

M. D. celkom sumu 3.850,10 eur, z toho polovica pripadajúca na žalovanú predstavuje sumu 1.925,05
eur Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaná doposiaľ nesplnila svoju povinnosť voči žalobcovi a sumu
1.925,05 eur, o ktorú sa na úkor žalobcu obohatila titulom splátok v prospech M. D., žalobcovi nevydala,
uložil súd žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.925,05 eur. S poukazom na vyššie uvedenývýklad uložil súd žalovanej celkovo povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.202,70 eur (111,21 eur titulom
splátky v G. + 4.166,44 eur titulom splátok vo L. + 1.925,05 eur titulom splátok M. D. = 6.202,70 eur),
a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd tiež uviedol, že počas konania bolo síce zistené, že

vzťahy medzi stranami sú viac než napäté, avšak táto skutočnosť neodôvodňovala nazerať na žalobou
uplatnený nárok ako nárok v rozpore s dobrými mravmi. Keďže žalovaná nesplnila svoj záväzok včas
a riadne, dostala sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi nárok na úrok z omeškania,
ktorý mu súd priznal vo výške 5 % ročne zo sumy 6.202,70 eur od 01.07.2019 do zaplatenia. V
predmetnej veci mala každá strana úspech len čiastočný (žalobca mal úspech len v časti žaloby, ktorej

súd vyhovel, čo predstavuje 39,5 % a žalovaná mala úspech jednak v časti, v ktorej súd žalobu zamietol,
a jednak v časti, v ktorej žalobca zobral žalobu späť, čím zavinil zastavenie konania, čo predstavuje
úspech 60,5 %, rozdiel úspechu predstavuje 21 %). Žalovaná bola úspešnejšou stranou, preto jej súd
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP). Lehotu na splnenie povinnosti, 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP s tým, že takto stanovenú lehotu

považoval za primeranú vzhľadom na výšku plnenia.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.

h) CSP ). Uviedol, že svojim podaním zo dňa 29.06.2021 svoj nárok definitívne vyčíslil na čiastku 12.258
€ s príslušenstvom. Za rozhodné obdobie ide o čiastku, ktorú zaplatil za spoločné záväzky žalobcu
i žalovanej – splátky úverov. Zohľadnil žalovanej a odpočítal zo svojho nároku sumu 667,90 €, čo
predstavuje jej podiel na zisku z prenájmu spoločných nehnuteľností. Takto dospel k čiastke 12.258
€. Strany sporu ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností sú povinní podieľať sa na záväzkoch, ktoré

súvisia
s nadobudnutím a prevádzkou týchto nehnuteľností. Ak sú podielovými spoluvlastníkmi každý v jednej 1-
ici, po 1-ici sú povinní znášať náklady a záväzky spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti – v tomto prípade
s vlastníctvom domu súp. č. XXX v D.. Čo sa týka základu nároku, žalovaná hoci až dodatočne a pod
tlakom dôkazov, tento uznala a sporná zostala len výška nároku žalobcu. Podľa žalobcu, súd prvej

inštancie v rozpore so zákonom
a základnými zásadami spravodlivosti a racionálneho rozhodovania, uznal námietku žalovanej, čo sa
týka splátok úveru voči G., H.. Súd prvej inštancie nekriticky
airacionálneprevzaltvrdeniežalovanej,žesplátkyúveruvočiG.,H.nemožnouznaťvprospechžalobcu,
pretože jednotlivé splátky označil poznámkou „výživné E. a C. za uplynulé obdobie“. Podľa úverovej

zmluvy, ktorú strany konania uzavreli so G. G., a.s. na splácanie úveru založili spoločný účet č. G. XXXX
XXXXXXXXXXXXXXXX.Natentoúčetžalobcakaždýmesiacosobnevložilhotovosťvovýškeaktuálnej
mesačnej splátky úveru. G., H. ako veriteľ na základe poverenia uvedeného v úverovej zmluve ihneď po
zložení splátky na účet túto ihneď previedol na úhradu splátky úveru na úverový účet. Peniaze, ktoré tam
osobne každý mesiac vložil, reálne – fyzicky z tohto účtu „odišli“ a boli prevedené na úverový účet G., a.s.

Preto mal žalobca za to, že vôbec nie je rozhodujúce, akú poznámku mesačne pri vložení hotovosti na
účet uviedol, pretože peniaze nepochybne boli použité na splátky úveru. Ďalej žalobca namietal, že súd
prvej inštancie uznal kompenzačnú námietku žalovanej v tom smere, že uznal v jej prospech jednu 1-icu
z tržieb za nájomné, ktoré inkasoval za prenájom spoločných nehnuteľností v rozhodnom období, pričom
neuznal výdavky spojené s touto činnosťou – paušálnu sumu výdavkov vo výške 60 %, poplatky za

zdravotné a sociálne poistenie, pevnú odpočítateľnú sumu na osobu daňovníka a daň z príjmu. Žalobca
bol toho názoru, že je neprípustné, aby súd priznal žalovanej 1-icu z tržieb za nájomné, pretože činnosť –
prenajímanie nehnuteľnosti je spojená s výdavkami a zákonnými platbami voči štátu a G. W.. Na odpočet
týchto výdavkov má žalobca právny nárok, pretože tieto výdavky vyplývajú zo zákonov a sú doložené
v daňovom priznaní. Žalovaná má právo len na skutočný príjem z nájomného, ktorý sa rovná zisku.

V doplnení svojho odvolania namietal celý súdny proces, sudkyňu
F. Q. D., ktorú považoval za zaujatú voči žalobcovi s výraznou náklonnosťou voči žalovanej, čo vyplýva
z jej písomného a slovného prejavu. Žalobca zopakoval, že preukázal svoj úmysel, keď platby do G.
skončili a to každá jedna platba, ako splátka spoločného úveru, teda aj za žalovanú, čím preukázal,
že sa nejedná o výživné. Peniaze vždy boli platené na cudzí účet, nie na účty dospelých detí a vždy

skončili ako splátka úveru, pretože banka si ich okamžite stiahla na aktuálnu splátku. Žalobca vyjadril
názor, že súd mal zamietnuť námietky žalovanej ako irelevantné a to z dôvodu, že výživné sa vzťahuje
k tretím osobám – dospelým dcéram, keď tento spor je žalobou o zaplatenie 1 so zaplatených úverov
a je to spor iba medzi žalobcom a žalovanou. Žalobca odmietol úvahy o tom, že pokiaľ dlžník v platbeuviedol jej účel, je svojim úmyslom uhradiť ten ktorý dlh viazaný a nemôže ho dodatočne meniť. Žalobca
nehnuteľnosti neprenajímal ako fyzická osoba – občan, lebo by si nemohol uplatniť veľa výdavkov
spojených s prenájmami. Napr. nemohol by si uplatniť cestu za nákupmi, vešanie závesov, zariaďovanie

bytu okrem bločkov – teda strávený čas pri tom všetkom, tiež spisovanie zmlúv, vyhľadávanie klientov a
komunikácia i výber najvhodnejších, upratovanie, drobné opravy, atď. Keďže žalovaná všetko odmietala,
preto žalobca prenajímal sám ako podnikateľ a uplatňoval si zákonné paušálne výdavky. Žalobca
namietal súdne konanie ako celok ako i rozsudok, súčasne aj sudkyňu Mgr. Lenku Kvasnicovú a tiež
Krajský súd v Trenčíne z titulu zaujatosti a vzájomných väzieb advokáta protistrany pána Q. s jeho

manželkou – sudkyňou N. Q., ktorá pracuje na odvolacom krajskom súde – Krajskom súde v Trenčíne,
čo má podľa žalobcu vplyv na budúce rozhodnutie a to na základe prepojenia JUDr. Q. nielen so svojou
manželkou – sudkyňou Krajského súde v Trenčíne, ale aj s celým súdnym aparátom Okresného súdu
v Trenčíne a Krajského súdu v Trenčíne. Žiadal, aby v tejto veci odvolania rozhodoval iný krajský súd
– napr. Krajský súd v Žiline.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že považuje rozsudok súdu prvej
inštancie vo všetkých jeho výrokoch za vecne správny a zákonný a odvolacie námietky žalobcu
obsiahnuté v podanom odvolaní považuje za neopodstatnené. Zároveň žalovaná poukázala na to, že
žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie.
Žalovaná už ku dňu 3.1.2022 povinnosť uloženú jej právoplatným rozhodnutím súdu splnila. Žalovaná sa

s odvolacími námietkami žalobcu nestotožňuje, tieto považuje za celkom neopodstatnené a nesprávne.
Podľa žalovanej súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v zmysle návrhov procesných strán a jeho
výsledky vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a takýmto postupom dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktorých potom založil právne posúdenie uplatneného nároku. Žalovaná sa so
závermi súdu prvej inštancie stotožnila. Navrhovala, aby odvolací súd odvolanie žalobcu do výroku II.

odmietol a vo výrokoch III. a IV. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny
a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovanej uviedol, že odvolanie sa týka výrokov II., III., IV.
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Podstata odvolania

spočíva v tom, že súd nepriznal celý uplatnený nárok, ale iba jeho časť vo výške
6.202,70 € s príslušenstvom. Žalovaná túto sumu uhradila a preto žalobu o túto sumu podaním zo dňa
21.01.2022 obmedzil, o sumu 6.202,70 € vzal žalobu späť a v odvolaní žiadal priznať čiastku 6.055,30
€. Žalobcovi nezáleží na tom, či uplatnená čiastka bude priznaná výrokom II. alebo výrokom III.. Čiastku,
ktorúuplatňujevodvolacomkonaní,považovalzaoprávnenúatvrdil,žemalabyťpriznanáužrozsudkom

súdu prvej inštancie. V tomto smere poukázal na dôvody svojho odvolania zo dňa 23.12.2021 a oznámil,
že na týchto dôvodoch
v celom rozsahu trvá. V doplnení svojej repliky uviedol, že žalobca bol neúspešnou stranou v konaní,
a preto je oprávnený podať odvolanie, o čom svedčí aj výrok o trovách konania. Žalobca odmietol
tvrdenia právneho zástupcu žalovanej uvedené vo vyjadrení k odvolaniu, nakoľko mal za to, že

tieto odporujú právnym normám. Ďalej žalobca zopakoval svoju argumentáciu z podaného odvolania.
Na záver uviedol, že trvá na podanom odvolaní a rozhodnutí v súlade s vyjadrením žalobcu alebo
zamietnutím rozsudku a vrátení vecí na nové konanie a nové rozhodnutie.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a §

380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a
nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení
s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom
výroku III. a vo výroku IV. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalobca vo svojom odvolaní a v písomnej replike uviedol, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch II., III., IV.. Z obsahu podaného odvolania ale vyplýva, že odvolanie žalobcu smeruje len
proti tej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bol uplatnený nárok žalobcu vo zvyšnej časti
zamietnutý, a teda proti výroku III., s ktorým súvisí aj výrok IV. o náhrade trov konania. Odvolací súd preto

nepovažoval za potrebné odvolanie žalobcu proti výroku II. odmietnuť podľa § 386 písm. b) CSP ako
odvolanie podané neoprávnenou osobou (výrok II. nebol v neprospech žalobcu), ako správne uvádzala
žalovaná. Odvolací súd preto preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III.
a IV.. Vo výroku I., ktorým bolo konanie v časti zastavené a vo výroku II., ktorým súd čiastočne vyhovelžalobcovi, rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť dňa 21.12.2021, a preto ho odvolací
súd v tejto časti nepreskúmaval. Žalobca podaním zo dňa 21.01.2022, doručeným súdu dňa 24.01.2022
čiastočne zobral žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 6.202,7 eur (výrok II. napadnutého rozsudku

súdu prvej inštancie), nakoľko žalovaná túto sumu žalobcovi uhradila.

7. Podľa § 370 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.

8. Späťvzatie žaloby v časti výroku II., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.12.2021, už nebolo možné,
a preto na toto čiastočné späťvzatie žaloby odvolací súd neprihliadal
a o tomto už nerozhodoval. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že prípadne žalovaná neuhradila
celú dlžnú sumu v zmysle právoplatného a vykonateľného výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, a to
v časti príslušenstva tak, ako to tvrdil žalobca.

9. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v zamietajúcej časti, vo výroku III., na tom právnom
závere, že žalobca vo vzťahu k úveru č. 362020180 poskytnutého G.,
H. (ďalej len „úver G., a.s.) preukázal len zaplatenie jednej splátky, a to splátky v 5/2019 vo výške 332,46
eur, pričom aj pri výške tejto splátky bolo potrebné zohľadniť štátny príspevok k hypotekárnemu úveru vo
výške 110,04 eur. Ostatné platby žalobcu súd vyhodnotil tak, že tieto neboli platené ako splátka úveru,

ale ako výživné na maloleté deti, o čom svedčí aj poznámka pri týchto platbách „výživné E. a C. za
uplynulé obdobie“. Zdôraznil, že poukazom na ust. § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobca všetky
platby s výnimkou jednej označil ako výživné a tým vyjadril svoj úmysel peňažné prostriedky poskytnúť
na účel výživného pre svoje deti a nie na účel splatenia splátky úveru. Vo vzťahu k úveru poskytnutého
L. G. G., a. s. dňa 15.01.2007 (ďalej len „úver Wüstenrot“) súd započítal pohľadávku žalovanej za

nájom spoločných nehnuteľností, ktoré žalobca prenajímal, a to vo výške 4.872,10 eur. Nároku žalobcu
na uplatnené splátky úveru uzavretého medzi W. E., a.s. (predtým N. E. G., a.s.) a M. D. súd vyhovel
a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.925,05 eur. Zároveň priznal žalobcovi
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.202,70 eur od 01.07.2019 do zaplatenia a rozhodol
o trovách konania.

10. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď súd
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP.

11. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný
tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po
právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to

vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré

vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 192, § 193 a § 205 CSP.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP vychádza z právneho posúdenia veci, ktorým je

aplikácia práva na zistený skutkový stav. Jedná sa o činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru
o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio
iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu.
Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil

vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.13. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy
všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,

výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191
CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný
skutkovýstavhoajsprávneaplikoval.Odvolacísúdsapretostotožňujesoskutkovýmiiprávnymizávermi
súdu prvej inštancie v napadnutej časti a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého
rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam

žalobcu dodáva nasledovné:

14. Vo vzťahu k úveru v G. a. s., žalobca rovnako, ako v konaní pred súdom prvej inštancie namietal,
že splátky, ktoré platil na účet vedený na meno žalobcu a žalovanej v G.. a. s. (G. XXXX XXXX XXXX
XXXX XXXX), z ktorého boli odpočítavané splátky úveru č. XXXXXXXXX poskytnutého G., a. s. a na
ktorom bola pripisovaná platba štátneho príspevku k hypotekárnemu úveru, boli platbami, ktorými plnil

tento úver aj za žalovanú. Odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 559 Občianskeho zákonníka
sa na splnenie
dlhu vyžaduje jeho plnenie riadne a včas. Vychádzajúc z ustanovenia § 561 a § 567
ods. 2 Občianskeho zákonníka, je dlžník tou osobu, ktorá je oprávnená určiť, ktorý dlh plní, resp. na
splnenie ktorého dlhu sa má jeho plnenie započítať. Z výpisov z vyššie uvedeného účtu G., H. za

obdobie 07/2017 až 06/2019 vyplývalo, že žalobca vkladal na tento účet platby s rôznymi výškami, ktoré
označoval poznámkou „výživné E. a C. za uplynulé obdobie“ s výnimkou platby za mesiac 05/2019,
ktorá bola označená poznámkou „G. – LT + exmanželka splátka hypoúveru v sume 332,46 eur +
spolusúvisiace výdavky 15,70 eur. Spolu 348,16 eur“.

15. Podľa názoru odvolacieho súdu pri plnení peňažného dlhu prostredníctvom bankového prevodu
alebo poštovej poukážky postačuje na označenie dlhu plneného dlžníkom uvedenie nevyhnutných
identifikačných znakov tohto dlhu, a to aj v tzv. správe pre prijímateľa platby, prípadne vo variabilnom
alebošpecifickomsymboleplatby.Pokiaľtedažalobcauvádzal,žeplniltýmitoplatbamisvojuvyživovaciu
povinnosť, nebolo možné tieto platby považovať za platby úveru tak, ako to žalobca tvrdil. Toto tvrdenie

žalobcu napokon nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ žalobca tvrdil, že tieto platby nie sú
platbami na ten účel, ako boli ním samotným označené, a teda na platenie výživného, ale na platenie
úveru G., H., túto skutočnosť súdu nepreukázal a neuniesol tak dôkazné bremeno svojho tvrdenia. Ako
uviedol aj súd prvej inštancie, nebolo preukázané, že by žalobca výživné na maloleté deti neplatil vôbec.
Toto netvrdila ani žalovaná. K splneniu dlhu dochádza jednostranným právnym úkonom dlžníka, ktorým

veriteľovi poskytuje predmet splnenia s úmyslom splniť svoj dlh. Úmysel splniť dlh musí byť daný najavo
jednoznačne, aby sa prijatie plnenia za určitých okolností nemohlo vysvetľovať inak, čo v danom prípade
splnené nebolo. Žalobca preto mohol preukázať, akým spôsobom plnil svoju vyživovaciu povinnosť,
keď vyššie uvedené platby na účet G., a.s. neboli jeho plnením vyživovacej povinnosti tak, ako to tvrdil.
Z obsahu spisu nevyplývajú žalobcom podsúvané skutkové tvrdenia bez pravdivostnej hodnoty o tom,

že žalobca vykonával splátky úveru i napriek tomu, že tieto označil výživné E. a C.. Žalobca v podanom
odvolaní uviedol, že svojím spôsobom je to mätúce, ale nemá to nijaký právny význam. Uznal, že túto
poznámku pri jednotlivých splátkach nemusel udávať, že to bolo iracionálne. Odvolací súd záverom
zdôrazňuje, že žalobca si bol vedomý tejto poznámky, nakoľko ju uvádzal v priebehu dvoch rokov, teda
svoj úmysel dal najavo jednoznačne.

16. Argumentácia žalobcu neobstojí ani v tom zmysle, že z jeho strany by mohlo ísť o omyl v označení
platieb, keďže takto žalobca platil v dlhom časovom období a rôznymi platbami, ktoré, ako bolo
uvedené, označil vždy ako platby výživného (s výnimkou vyššie uvedenej platby z 05/2019). Za náležité
vymedzenie plnenia dlžníkom by bolo možné považovať aj úhradu presnej sumy, ktorá zodpovedá

dlžnej čiastke vrátane príslušenstva alebo aspoň presnej výške dlžnej istiny, pokiaľ je z daného hľadiska
takýto úkon dlžníka dostatočne určitý a nevznikajú pochybnosti o tom, ktorý z viacerých záväzkov mal
v úmysle splniť. V predmetnej veci ale ani výška platieb žalobcu nezodpovedala výškam splátok úveru.
Z vykonaného dokazovania (nielen zo skutočnosti, že platby boli v poznámke označené ako výživné)
preto nevyplývalo, že by platby na vyššie uvedený účet žalobcu boli platbami, ktorými by žalobca plnil

splátky úveru G., a.s., ako tvrdil. Špekulatívny vklad sumy
5.000 eur s poznámkou výživné E. a C., ktorý namietal žalobca, nemá súvis so žalobou uplatneným
nárokom.17. Základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná
povinnosť. Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré
sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na

preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti
označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje
súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty
nazývaný aj „non liquet“ („nie je jasné“), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym
stavom, pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už

o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia
dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze. Ide v podstate o procesnú
zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (F. M., Dukazní břemeno v civilním soudním řízení,
1.vydání, Brno, Masarykova Univerzita v Brňe, 1995). Pokiaľ ale súd na základe vykonaných dôkazov
zistí skutkový stav a v rámci voľnej úvahy dospeje k záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení

stranyvspore,rozhodnevovecisamejnazákladezistenéhoskutkovéhostavu,t.j.neuplatniasapravidlá
dôkazného bremena.

18. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena
medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností právo zakladajúcich. Každá

strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana
naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti.
Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore
stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Odvolací súd má
za to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k celému uplatnenému nároku

na zaplatenie polovice platieb úveru poskytnutého spoločnosťou L. G. G., a. s. dňa 15.01.2007, keďže
žalovaná úspešne uplatnila procesnú obranu v podobe kompenzačnej námietky pohľadávky, ktorá jej
voči žalobcovi vznikla z nájmu spoločných nehnuteľností, ktoré žalobca prenajímal. Súd prvej inštancie
správne konštatoval, že žalobca nebol oprávnený na celý príjem z prenájmu spoločných nehnuteľností,
a preto tento príjem nemohol celý podliehať zdaneniu. Žalovaná je sama zodpovedná za to, či svoje

príjmy v daňovom konaní prizná, alebo nie. V opačnom prípade, pokiaľ by žalobca zaslal žalovanej už
príjem znížený o daň, stále by išlo o príjem na strane žalovanej, ktorý znova môže podliehať daňovej
povinnosti, a teda tento príjem by bol dvakrát o túto povinnosť znížený. Námietka žalobcu ohľadne
zdanenia aj tých častí, ktoré pripadali na žalovanú preto nebola dôvodná. Odvolací súd sa tiež stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie v tom, že žalobca v konaní nešpecifikoval a nepreukázal iné náklady,

ktoré by mu boli reálne vznikli v súvislosti s prenájmom nehnuteľností, a to aspoň do času zákonnej
koncentrácie konania, či za podmienok podľa
§ 366 CSP v odvolacom konaní, a preto aj táto námietka žalobcu nebola dôvodná.

19. Podmienky prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany, či procesného útoku, ktoré v rámci

zákonnej koncentrácie konania, neboli pred súdom prvej inštancie uplatnené, teda prípustnosť tzv. novôt
v odvolacom konaní (ich spôsobilosť k odvolaciemu prieskumu) upravuje ust. § 366 CSP, naplnenie
ktorých je potrebné skúmať vždy vo väzbe na konkrétny odvolací dôvod, ktorý s nimi odvolateľ spája.

20. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore totiž vychádza z tzv. neúplného apelačného

systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku,
alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené,
keďže strany sporu mali v priebehu konania pred súdom prvej inštancie príležitosť tieto použiť, pričom
ako tomu bolo aj v posudzovanej veci
a zistil to súd preskúmaním spisového materiálu, boli súdom poučené o zákonnej koncentrácii konania.

Odvolaciaargumentáciavpodobenovýchskutočnostíadôkazov,tedatzv.novôtjetaktoprípustnálenza
splnenia zákonom stanovených podmienok uvedených v ust. § 366 CSP, ktoré podmienky sú stanovené
po 1./ taxatívnym vymedzením účelu použitia týchto novôt, resp. taxatívnym vymedzením odvolacích
dôvodov, ktorých sa novoty týkajú (§ 366 písm. a) až c) - pokiaľ sa týkajú procesných podmienok,
vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, či má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k

vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a po 2./ neporušením procesnej
diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 písm. d), ak odvolateľ nemohol
novoty bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie). Odvolací súd preto na výpisy
z účtov, predložené žalobcom v podanom odvolaní, neprihliadal, keď ide o novoty.21. Podľa § 52 ods. 1,2 CSP, strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti.
V námietke zaujatosti musí byť okrem všeobecných náležitostí podania uvedené, proti komu smeruje,

dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si námietku o dôvode vylúčenia
dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré
nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety, súd neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa
nepoužijú.

22. Podľa § 53 ods. 1, 2, 3 CSP, námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní,
odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku
zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Na opakované
námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený
súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ak sa námietka zaujatosti týka len

okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na
námietku zaujatosti neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

23. Žalobca namietal, že celý Krajský súd v Trenčíne je v predmetnej veci zaujatý, čo odôvodňoval

vzájomnými väzbami advokáta žalovanej pána Q. s jeho manželkou – sudkyňou M. N. Q., ktorá pracuje
na odvolacom krajskom súde, čo má podľa žalobcu vplyv na budúce rozhodnutie, a to na základe
prepojenia M. Q. nielen so svojou manželkou – sudkyňou Krajského súdu v Trenčíne ale podľa žalobcu
tým pádom aj
s celým súdnym aparátom Okresného súdu Trenčín aj Krajského súdu Trenčín, z dôvodu ktorého

žalobca žiadal, aby v tejto veci odvolania rozhodoval iný krajský súd – napr. Krajský súd Žilina.

24. Odvolací súd má za potrebné uviesť, že vyššie uvedená námietka zaujatosti žalobcu nespĺňa
náležitosti podľa § 52 ods. 2 CSP. Žalobca bližšie neuviedol, proti komu námietka smeruje (okrem toho,
že namietal celý krajský súd), pričom M. N. Q., ktorú žalobca uviedol, nie je ani zákonnou sudkyňou

v predmetnej veci a táto nie je ani členkou senátu, ktorý v predmetnej veci rozhoduje. Žalobca tiež
neuviedol, kedy sa o dôvode vylúčenia dozvedel a nepredložil dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia,
pričom žalovaná je už od 27.04.2020 zastúpená M. M. Q.. Z týchto dôvodov odvolací súd na túto
námietku neprihliadol a vec ani nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti v zmysle § 52
ods. 2 CSP nepredložil. Odvolací súd na doplnenie poukazuje na ustanovenie

§ 49 ods. 1 CSP, podľa ktorého, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu len vtedy,
ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na
konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Len všeobecné konštatovanie o tom,
že existuje vzťah právneho zástupcu žalovanej a sudkyni odvolacieho súd (ktorá v predmetnej veci ani
nerozhoduje), nemôže podľa názoru odvolacieho súdu ani založiť pochybnosti o nezaujatosti všetkých

sudcov príslušného odvolacieho súdu.

25. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto

vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne
zisteného skutkového stavu. Za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Práve z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce,
aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú

obsiahnuté v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie a s ktorými sa stotožňuje . Vzhľadom na
uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. ako aj súvisiaci výrok
IV. o náhrade trov konania , ktoré závery v konkrétnostiach odvolateľ ani nespochybňoval, podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

26. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

27. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.28. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

30. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP
vspojenís§255ods.1,§262ods.1CSPtak,žeúspešnejžalovanej odvolacísúdpriznal protižalobcovi

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).