Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/64/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018206232

Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:0018206232.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

16 8Co/64/2022

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov
senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v právnej veci navrhovateľa A. B.
nar. XX.X.XXXX bývajúcom v C. D. E. F. G. XXX toho času v H. D. I. G. XX zastúpeného JUDr. Martinou
Čelkovou advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie v Humennom na Štefánikovej ulici č. 22 proti
povinnej J. B. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v C. D. E. F. G. XXX v Strážskom toho času v A. G. XXX XXX

XX G. A. Česká republika zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Szárszoi, s.r.o. so sídlom
v Michalovciach na Štefánikovej ulici č. 8 v konaní o určenie výživného na plnoleté dieťa o odvolaní
povinnej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 15.6.2022 č.k. 15Pc/38/2018 - 370 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že povinnú zaväzuje prispievať na výživu navrhovateľa
mesačne sumou 170 Eur od 10.1.2019 do budúcna splatnou vždy do 20. dňa v mesiaci vopred
navrhovateľovi a v prevyšujúcom rozsahu návrh zamieta.

Dlžné výživné za obdobie od 10.1.2019 do 15.6.2022 v sume 5.006,00 Eur povoľuje povinnej splácať
v mesačných splátkach po 309,00 Eur splatných spolu s bežným výživným pod následkom straty

výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná 20-tym dňom nasledujúceho mesiaca po právoplatnosti
rozsudku navrhovateľovi.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

15 8Co/64/2022

1. Navrhovateľ A. B. nar. XX.X.XXXX sa podaným návrhom zo dňa 24.7.2018 domáhal voči povinnej
určenia výživného v sume po 250 Eur mesačne. Poukázal na to, že povinná je jeho matka a manželstvojeho rodičov bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Michalovce z 24.3.2017 sp.zn.
15P/235/2016. V čase rozvodového konania už bol plnoletý. Toho času sa zdržiava v domácnosti otca,
nakoľko matka vycestovala do Českej republiky, kde toho času žije a pracuje.

2. Prvoinštančný súd v tejto veci rozhodol už skorším rozsudkom zo 6.2.2019, č.k. 15Pc/38/2018-137 v
spojení s dopĺňacím rozsudkom z 30.4.2021 č.k. 15Pc/38/2018 – 208, ktorým uložil povinnej povinnosť
prispievať na výživu navrhovateľa výživným vo výške 170,00 Eur mesačne k jeho rukám vždy do 20-
teho dňa v mesiaci vopred od 24.7.2018. Dlžné výživné v sume 1.063,84 Eur za obdobie od 24.7.2018

do 31.1.2019 povolil povinnej splácať v 70,92 Eur mesačných splátkach spolu s bežným výživným pod
následkami straty výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná 20-tym dňom nasledujúceho mesiaca
od právoplatnosti rozsudku. Konanie o určenie výživného voči povinnému v 2. rade zastavil a rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie povinná s návrhom, aby odvolací súd

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 28.1.2022, č.k. 8Co/44/2021-225 potvrdil tento rozsudok v
spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o určení výživného od povinnej pre navrhovateľa za obdobie
od 24.7.018 do 9.1.2019 a výroku o zastavení konania voči povinnému v 2. rade. Zrušil rozsudok vo

výroku o určení výživného od povinnej pre navrhovateľa za obdobie od 10.1.2019 do budúcna a vo
výroku o dlžnom výživnom a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Rozsudok v časti učenia výživného povinnej za obdobie od 24.7.2018 do 9.1.2019
nadobudol právoplatnosť dňa 10.3.2022.

5. Prvoinštančný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom z 15.6.2022, č.k. 15Pc/38/2018-370, ktorým
uložil povinnej povinnosť prispievať na výživu navrhovateľa výživným vo výške 232 Eur mesačne, vždy
do 20-teho dňa, toho ktorého mesiaca vopred. Dlžné výživné v sume 7.744,00 Eur za obdobie od
10.1.2019 do 30.6.2022 povolil povinnej splácať v 309,00 Eur mesačných splátkach spolu s bežným
výživným pod následkami straty výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná 20-tym dňom

nasledujúceho mesiaca od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol a rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

6. Po vrátení veci súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského
súdu v Košiciach a zistil, že navrhovateľ trvá na podanom návrhu a žiada zaviazať povinnú na úhradu

výživného od januára 2019 do budúcna vo výške 250,00 Eur mesačne. Navrhovateľ v júni 2022 ukončil
vysokoškolskéštúdium,naštátnicesizakúpiloblek,košeľuakravatu,očompredložilpokladničnýdoklad
na sumu 594,71 Eur. V dôsledku inflácie došlo k zvýšeniu jeho výdavkov. Tieto činili za ubytovanie na
internáte 100,00 Eur mesačne, cestovné vo výške 8,00 Eur jedna cesta, za obdobie troch mesiacov
cca vo výške 130,00 Eur, strava v školskej jedálni v priemere za rok 700,00 Eur, strava mimo jedálne v

priemere za rok 700,00 Eur, strava doma 100,00 Eur, školské potreby v priemere 150,00 Eur, oblečenie,
spodné prádlo a veci s tým spojené v priemere 100,00 Eur, mimoškolské aktivity, sa navýšili v dôsledku
inflácie v priemere o 7% až 10 %. Uviedol, že naďalej žije v spoločnej domácnosti so svojim otcom,
starými rodičmi a sestrami. Povinná mu neprispieva na výživu a ani jeho dvom sestrám, z toho jedna
sestra študuje na vysokej škole medicínu. Má za to, že povinná má dostačujúci príjem na plnenie si

vyživovacej povinnosti vo výške 250,00 Eur mesačne, keďže žije v spoločnej domácnosti s partnerom,
ktorého príjem činí približne 44.000,00 Kč mesačne. Povinná s návrhom nesúhlasila a uviedla, že je
schopná a ochotná platiť na výživu navrhovateľa sumu 50,00 Eur mesačne. Zmenila trvalé bydlisko,
býva s priateľom v meste Kerhartice v Českej republike. Súd prvej inštancie citoval ust. § 62 ods. 1 až
5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 Zákona o rodine a konštatoval, že na základe doplneného dokazovania

dospel k záveru, že návrh navrhovateľa na určenie výživného za obdobie od 10.1.2019 do budúcna
je dôvodný. Vychádzal zo skutočností, že rodičia navrhovateľa sú právoplatne rozvedení a nežijú v
spoločnejdomácnosti.Navrhovateľnaďalejžijevspoločnejdomácnostisosvojimotcom,starýmirodičmi
a súrodencami, pričom otec uhrádza všetky jeho náklady. Z doplneného dokazovania vyplynulo, že
povinná neprispieva na výživu navrhovateľa výživným vo výške 170,00 Eur mesačne, ktoré výživné

jej právoplatne určil súd a od januára 2019 do mája 2022 prispela na jeho výživu iba sumou 2.000,00
Eur. U povinnej nastala dňom 10.1.2019 zmena pomerov spočívajúca v tom, že zmenila zamestnanie
a týmto dňom nastúpila pracovať v spoločnosti J. K. L. I. C. s priemerným čistým mesačným zárobkom
11.202,66 Kč a jej príjem sa oproti príjmu ktorý dosahovala v spoločnosti M. I. C. t.j. 20,291 Kč znížila povinná napriek opakovanej výzve súdu nepredložila doklad o tom, z akého dôvodu ukončila tento
pracovný pomer. Povinná aj v spoločnosti J. K. Interior CZ s.r.o. ukončila pracovný pomer predčasne
v skúšobnej dobe k 5.3.2019. Od 11.3.2019 do 31.10.2019 bola zamestnaná v spoločnosti N. K. CZ,

Česká Lípa s priemerným čistým mesačným zárobkom za roky 2019, 2020 a 2021 vo výške 12.275,76
Kč. Aj v tejto spoločnosti ukončila pracovný pomer v skúšobnej dobe a od 6.11.2021 sa zaevidovala
na Úrade práce Českej republiky ako nezamestnaná. Povinná nepreukázala či má toho času nejaký
príjem a či sa od novembra 2021 uchádzala o zamestnanie. Predložila síce výpisy z jej účtu vedeného
vo VÚB banke a.s. na Slovensku, na ktoré si vkladala rôzne sumy, avšak nepreukázala pôvod týchto

finančných prostriedkov. Aj naďalej je vlastníčkou bytu v Strážskom, ktorý môže prenajímať a takto
získané finančné prostriedky z prenájmu by mohla využiť na úhradu výživného pre navrhovateľa. Súd
prvej inštancie mal za to, že povinná sa vzdala bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a má
dostatočné finančné prostriedky a možnosti a schopnosti, aby si mohla plniť vyživovaciu povinnosť voči
navrhovateľovi v rozsahu 232 Eur mesačne, čo predstavuje zvýšenie oproti obdobiu pred 10.1.2019 o
62,00 Eur mesačne. Povinná si zlepšila svoju životnú úroveň aj tým, že žije v spoločnej domácnosti s

priateľom, ktorý dosahuje príjem vo výške v priemere 47.723,33 Kč. Od dlžného výživného súd prvej
inštancie odpočítal sumu 2.000,00 Eur, ktorou povinná prispela na výživu navrhovateľa za obdobie od
januára 2019 do mája 2022. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol, pretože výživné vo výške 232,00
Eur mesačne od 10.1.2019 do budúcna považoval za odôvodnené a primerané. O trovách konania
rozhodol podľa § 52 CMP.

7. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie povinná z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. h/ a d/ CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP (nesprávne zistenie skutočného stavu veci,
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, konanie má inú vadu ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci). V podanom odvolaní poukázala na to, že súd prvej inštancie

v napadnutom rozsudku tým, že zaviazal povinnú prispievať výživným vo vyššej sume, na akú bola
zaviazaná rozsudkom súdu prvej inštancie zo 6.2.2019, porušil jeden z princípov civilného procesu,
konkrétne princíp zákazu reformatio in peius a teda zákaz zmeny k horšiemu, ktorý vyplýva z čl. 16
ods. 3 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP. Podľa čl. 16 ods. 3 CSP „V konaní o opravnom prostriedku a v
ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila“.

Poukázal na ust. § 65 CSP v zmysle ktorého, odvolací súd nie je viazaný rozsahom odvolania vo
veciach, v ktorých môže začať konanie aj bez návrhu. Avšak v danom prípade ide v zmysle § 155
CMP o konanie, ktoré sa začína len na návrh a teda mal za to, že nakoľko ani odvolací súd by v
danom prípade nemohol zaviazať povinnú na plnenie výživného vo vyššej sume, ako bola zaviazaná v
prvom napadnutom rozsudku, tak nemôže byť zaviazaná na plnenie vo vyššej sume ani v následnom

ďalšom konaní po vrátení veci súdu prvej inštancie. To, že zásada zákazu reformatio in peius platí
aj v civilnom mimosporovom poriadku preukazuje tiež rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
19CoP/54/2019 z 29.1.2020. Súd prvej inštancie povinnú zaviazal prispievať do budúcna bežné výživné
vo výške 232,00 Eur, aj napriek tomu, že vo svojom prvom rozsudku ju zaviazal platiť bežné výživné
vo výške 170,00 Eur, pričom je zrejmé, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia bol jej príjem,

vzhľadom na zmenu zamestnania, nižší ako v čase vydania prvého rozsudku zo 6.2.2019. Pokiaľ ide
o ukončenie zamestnania v spoločnosti M. I. s.r.o., kde povinná pracovala ako pracovníčka výstupnej
kontroly s priemerným čistým mesačným zárobkom vo výške 20.291 Kč, teda 786,05 Eur, tento pracovný
pomer, ako to uviedla aj vo svojom odvolaní, mala uzavretý na dobu určitú. V zmysle čestného
vyhlásenia druha povinnej sa táto podieľa rovným dielom na nákladoch na bývanie a stravu, celkovo

v sume 334,88 Eur. Povinná zotrvala na tom, že nemá dostatočné finančné prostriedky a možnosti,
aby mohla voči navrhovateľovi plniť vyživovaciu povinnosť v rozsahu 232,00 Eur mesačne. Aj keď je
pravdou, že účelom ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine je zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti
tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť
a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa, tak z dikcie tohto ust. vyplýva, že ide o mieru

primeranú potrebám dieťaťa. Zákonná vyživovacia povinnosť ešte neznamená mechanickú rovnosť,
pretože sa vychádza z individuálnych schopností, možností a majetkových pomerov každého z rodičov.
Pre posúdenie schopností a možností rodiča nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové, príp. aj
majetkové pomery, ale jeho reálne zárobkové možnosti. Odôvodnenosť potrieb vyjadruje požiadavku,
aby plnením vyživovacej povinnosti boli uspokojené všetky náklady vo vzťahu k dieťaťu, ktoré možno

očakávať. Súčasne závisí od schopností a možnosti rodičov. V prípade obmedzených predpokladov
na strane rodičov sa preto môže pohybovať od bežných najzákladnejších potrieb nutných pre život až
po plné uspokojenie všetkých odôvodnených potrieb dieťaťa. Je teda úmerná životnej úrovni rodiča. Aj
keď požiadavka rozvoja dieťaťa je nesporná, jej nadštandardné podmienky však musia byť podloženéadekvátnymi schopnosťami a možnosťami povinného rodiča. V rozhodovaní o rozsahu vyživovacej
povinnosti rodičov k dieťaťu bude vyjadrená zásada úmernosti životnej úrovne dieťaťa, životnej úrovne
rodiča, aby aj zvýšené potreby, ktoré možno dieťaťu z príjmu matky poskytnúť, boli zabezpečené

výživným v zodpovedajúcej miere (R 15/1966). Iba základné bežné potreby dieťaťa pokrýva vyživovacia
povinnosť vtedy, ak sú možnosti a schopnosti rodičov slabé alebo objektívne obmedzené a nedovoľujú
poskytnúť dieťaťu viac. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie
a nové rozhodnutie.

8. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu povinnej odmietol jej argumentáciu. Uviedol, že poskytnutie
súdnej ochrany konaniu povinnej a jej prístupu v konaní, plným aplikovaním ňou v odvolaní uvádzanej
zásady, by bolo odopretím úplne základnej zásady CSP zakotvenej v čl. 2 ods. 1 CSP, podľa ktorej
„ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná
tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty“. Spôsob vedenia konania zo strany povinnej podľa
navrhovateľa nasvedčuje účelovému konaniu smerujúcemu k znemožneniu navrhovateľovi domôcť sa

práva na výživné voči nej. Poukázal na čl. 5 CSP, v zmysle ktorého, zjavné zneužitie práva nepožíva
právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť alebo sankcionovať
procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva alebo vedú k neodôvodneným prieťahom v konaní. Poukázal na
skutočnosť, že povinná uviedla skutočnosti, z ktorých bola zrejmá zmena pomerov na jej strane až v

odvolaní, preto bol aj zrušený rozsudok súdu prvej inštancie. Súd nemal prečo vykonávať dokazovanie k
otázke príjmu povinnej, keďže predpokladal, tak ako aj navrhovateľ, že pretrváva stav ňou prezentovaný
– pracovný pomer na dobu neurčitú v spoločnosti M. I. s.r.o. Navrhovateľ akceptoval rozhodnutie
súdu o určení výživného napriek tomu, že bolo priznané v nižšej sume ako navrhoval z dôvodu, že
mal za to, že rozhodnutie vychádza zo skutočných pomerov na strane obidvoch účastníkov a jedná

sa o stav riadne a zákonne zistený, keďže povinná výslovne uviedla, že ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania okrem v konaní predložených dôkazov nemá. Skorší rozsudok súdu prvej inštancie bol
navrhovateľovi doručený dňa 28.5.2019, lehota na podanie odvolania uplynula dňa 12.6.2019. Povinná
prevzala rozsudok súdu prvej inštancie v posledný deň lehoty 11.6.2019 a odvolanie s prílohami bolo
podané rovnako až v posledný deň lehoty 26.6.2019, teda v čase keď sa už navrhovateľ nemohol

účinne brániť podaním odvolania. O tom, že povinná odišla bez dôvodu zo zamestnania, v ktorom mala
zmluvu na dobu neurčitú 12 dní pred pojednávaním, sa navrhovateľ dozvedel až pod uplynutí lehoty na
podanie odvolania. Skutočnosť, že povinná svojim obštrukčným konaním v dôsledku ktorého muselo
byť výživné od doby ukončenia jej pracovného pomeru zrušené a odkázané na nový proces a o ktorom
navrhovateľ nemohol mať vedomosť, v dôsledku čoho nepodal odvolanie, je podľa jeho názoru skutočne

konaním, ktorému nemá byť daná ochrana s poukazom na ním citovanú zásadu zákazu reformatio in
peius, keďže konanie by úplne obchádzalo základnú zásadu civilného poriadku – zásadu spravodlivosti.
Mal za to, že v konaní došlo ku kolízii základných zásad civilného sporu a súd je nielen oprávnený ale
aj povinný skúmať a odôvodniť prednosť jednej z nich. V dôsledku konania povinnej sa navrhovateľ
počas celého vysokoškolského štúdia nedomohol ukončenia konania o určenie výživného. Ochrana jeho

práv, tak v dôsledku konania povinnej nie je spravodlivá ani účinná. Odvolací súd v odôvodnení svojho
zrušujúceho rozhodnutia uviedol, že je potrebné skúmať prečo povinná zmenila prácu a zamestnala sa
s nižšou mzdou, a či by mohol pracovný pomer u jej pôvodného zamestnávateľa pokračovať. Povinná
tieto skutočnosti po vrátení veci nijako neobjasnila. Navrhovateľ mal za to, že skončenie pracovného
pomeru na dobu neurčitú je okolnosťou, ktorú je možné vyhodnotiť v zmysle § 75 zákona o rodine, ako

vzdanie sa bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania. Rovnako sa povinná nevyjadrila k tomu
prečo nezískava prospech z bytu na Slovensku, ktorý vlastní a neužíva. Počas celého 5 rokov trvajúceho
sporu tvrdila, že uvedený byt plánuje dať navrhovateľovi, kroky k tomu smerujúce však nikdy neučinila,
naopak vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi, ani jednej z jeho sestier si neplnila vôbec, alebo v
minimálnom rozsahu, ktoré už dávno má aj trestnoprávny charakter. Navrhol preto napadnutý rozsudok

potvrdiť a žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

9. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

10. Výrok rozsudku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol

právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (§ 367 ods. 2 Zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).11. Konania vo veciach výživného plnoletých osôb sa prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).

12. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

13. Podľa ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené

podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

14. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu
danom ust. § 66 CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na
jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, preto ho podľa § 388 zmenil.

15.Odvolacísúdsastotožnilshodnotenímsúduprvejinštancievovzťahukmožnostiamaschopnostiam
povinnej plniť si vyživovaciu povinnosť k navrhovateľovi v súlade s uplatneným princípom potencionality
vyplývajúcim z ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré rozšírilo východiská zisťovania a
posudzovania možností, schopností a majetkových pomerov rodičov aj o zisťovanie tzv. potencionality

príjmov. Týmto odvolací súd odpovedá aj na odvolacie námietky povinnej ohľadom rozsahu vyživovacej
povinnosti. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity, tzn. že súd je povinný prihliadať
aj k zjavne nevyužitým schopnostiam povinného rodiča. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti
preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje, alebo či vôbec pracuje, alebo čo
je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť,

nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a podobne. Následkom princípu potencionality
(ak sa nepreukáže ospravedlniteľný dôvod) je skutočnosť, že súd pri určovaní výšky výživného
vychádza z potenciálneho príjmu, t.j. príjmu pred zmenou zamestnania, príjmu, aký by dosahoval vo
vyššie ohodnotenej pozícii, z príjmu, ktorý dosahoval pred rozviazaním pracovného pomeru, resp.
z majetkových pomerov, ako by obsahovali predmetné majetkové podstaty pred tým, než sa vzdal

majetkového prospechu. Relevanciu v zmysle následkov potencionality možno jednotlivým prípadom
priznať len za podmienky, ak k takému konaniu nedošlo zo špekulatívneho, ale závažného dôvodu.
Závažným dôvodom môže byť zdravotný stav, potreba miesta výkonu povolania bližšie k bydlisku
rodiny, organizačné zmeny, potreba vykonávania starostlivosti o člena rodiny. Zároveň je potrebné
zdôrazniť, že žiaden účinný zákon Slovenskej republiky nezakotvuje povinnosť pracovať a ani právo,

resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená, prípadne pracovať na pozícii alebo v
zamestnaní zodpovedajúcom predstavám povinného rodiča. Každý rodič má ale povinnosť v prvom rade
zabezpečiť výživu svojich detí, a teda usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie
vyživovacejpovinnostikdeťomneboloohrozené.Všeobecnemožnokonštatovať,žepokiaľrodičplánuje
zmenu, či už v oblasti zamestnania, bývania, investícií, či počtu vyživovacích povinností, musí mať

na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil,
a to aj s predpokladom neustále sa zvyšujúcich potrieb detí, preto si každý rodič musí uvedomovať
svoju rodičovskú zodpovednosť a primerane tomu prispôsobiť i svoj osobný život, a teda vynaložiť
zvýšené úsilie na dosiahnutie adekvátneho príjmu na zabezpečenie odôvodnených potrieb všetkých
vyživovaných osôb. Súd prvej inštancie nepochybil ak pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti

povinnej vychádzal z princípu potencionality.

16. Princíp potencionality príjmov nevyžaduje detailné preukázanie všetkých príjmov povinného, pretože
použitím tohto princípu súd podľa charakteru správania sa povinného vymedzuje fiktívny (prezumovaný
príjem), ktorý je následne základom pre určenie výživného na dieťa (viď. rozsudok Najvyššieho súdu SR

z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/14/2021). Povinná počas celého konania dôvod ukončenia pracovného
pomeru v spoločnosti M. I. s.r.o. a uzavretie novej pracovnej zmluvy s nižším príjmom v spoločnosti J.
K. Interior CZ s.r.o., neozrejmila. Nepreukázanie dôvodov, ktoré by uvedenú skutočnosť mohli spôsobiť
mimo jej zavinenia, vo svetle ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, nebolo možné vyhodnotiť inak, ako
stratu vyššieho príjmu bez dôležitého dôvodu, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie pri svojom

rozhodovaní. V nadväznosti na to je potrebné tiež konštatovať, že v rámci konania na strane povinnej
nebolipreukázanéžiadneobjektívnevýznamnéokolnosti,ktorébyjejbránilivaktivitezaúčelomzískania
ďalšieho(príjmovovýhodnejšieho)zamestnaniazaúčelomkontinuálnehopokračovaniavzodpovednomplnení si jej zákonnej vyživovacej povinnosti, aby tiež prispôsobila tomuto cieľu svoje ekonomické
správanie, ako aj pracovné aktivity.

17. Ako dôvodnú však odvolací súd vyhodnotil námietku povinnej, ktorou namietala porušenie zásady
zákazu reformatio in peius súdom prvej inštancie. V zmysle uvedeného princípu súd konajúci
a rozhodujúci o uplatnenom procesnom prostriedku nemôže zásadne rozhodnúť horšie, ako pre
uplatniteľaopravnéhoprostriedkuvyplývaznapadnutéhorozhodnutia.Princípzákazuzmenykhoršiemu
(reformatio in peius) neplatí len v konaní o opravnom prostriedku, ale aj v konaní, ktoré po ňom

(potenciálne) nasleduje. Ak teda opravný súd zrušil rozhodnutie, ktoré sa napáda, nemožno ani v
ďalšom konaní, ktoré po zrušení nasleduje, rozhodnúť horšie ako v pôvodnom (opravným prostriedkom
napadnutom) rozhodnutí (viď. Civilný sporový poriadok Komentár, vyd. C. H. Beck 2016 s. 70).

18. Navrhovateľ v tejto veci odvolanie nepodal (aj napriek zamietnutiu jeho návrhu v prevyšujúcej časti),
preto odvolací súd ani súd prvej inštancie nemohol vo svojom rozhodnutí vzhľadom na uvedenú zásadu

reformatio in peius (zásada „zákazu zmeny k horšiemu, t.j. rozhodnutie v neprospech odvolateľky) určiť
navrhovateľovi vyššie výživné, než mu bolo priznané skorším rozhodnutím súdu prvej inštancie vo výške
170 Eur mesačne a v prevyšujúcom rozsahu do sumy 232 Eur návrh zamietnuť.

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP namietaný povinnou, že konanie má inú

vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie
sú subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie, postihujú postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie
procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné
poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v

súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho),
ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za
následoknesprávnerozhodnutievoveci.Vadakonania,ktorámôžemaťvplyvnasprávnosťrozhodnutia,
v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu
posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo.

20.Kodvolaciemudôvodupodľaust.§365ods.1písm.h/CSPodvolacísúduvádza,ževovšeobecnosti
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda

nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach

účastníkov.

21. Civilný mimosporový poriadok dopĺňa ďalší odvolací dôvod podľa ust. § 62 ods. 1 CMP, a to, že
súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Uvedený odvolací dôvod súvisí
s vyšetrovacím princípom a so záujmom zistiť skutočný stav veci, čo sleduje nielen v prvoinštančnom

konaní, ale aj v odvolacom konaní v mimosporových konaniach.

22. Podľa ust. § 232 ods. 3 až 4 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku.
Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa
a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich

splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo
splátky má za následok splatnosť celého plnenia.

23. V podanom odvolaní povinná napadla i výrok o dlžnom výživnom, keďže nesúhlasila s určením výšky

výživného.Ktomuodvolacísúdbližšieuvádza,ževprejednávanejvecibolorozsudkomOkresnéhosúdu
Michalovce z 6.2.2019 č.k. 15Pc/38/2018-137 určené dlžné výživné od povinnej pre navrhovateľa za
obdobie od 24.7.2018 do 31.1.2019 v sume 1.063,84 Eur, ktoré výživné povolil povinnej splácať v 70,92
Eur mesačných splátkach spolu s bežným výživným pod následkami straty výhody splátok s tým, že prvásplátka je splatná 20-tym dňom nasledujúceho mesiaca od právoplatnosti rozsudku. Výrok o dlžnom
výživnom za obdobie od 10.1.2019 do budúcna bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 28.1.2022
č.k. 8Co/44/2021-225 zrušený a vec vrátená na rozhodnutie. Súd prvej inštancie opätovne rozhodol

rozsudkom z 15.6.2022, ktorým určil dlžné výživné vo výške 7.744,00 Eur za obdobie od 10.1.2019 do
30.6.2022 a povolil povinnej splácať ho v 309,00 Eur mesačných splátkach spolu s bežným výživným
pod následkami straty výhody splátok s tým, že prvá splátka je splatná 20-tym dňom nasledujúceho
mesiaca od právoplatnosti rozsudku. Vzhľadom na to, že pre rozsudok je vždy rozhodujúci stav v čase
jeho vyhlásenia (§ 217 CSP, § 378 CSP) bolo povinnosťou súdu prvej inštancie ustáliť dlžné výživné

za rozhodné obdobie od 10.1.2019 do 15.6.2022 (deň vyhlásenia rozsudku) a nie od 10.1.2019 do
30.6.2022, ako to nesprávne vo výroku II. napadnutého rozsudku určil sud prvej inštancie. Pri určení
vyživovacej povinnosti v sume 170,00 Eur mesačne za obdobie od 10.1.2019 do 15.6.2022 vznikla
povinnej povinnosť zaplatiť dlžné výživné za 40 celých kalendárnych mesiacov (február 2019 až máj
2022, t.j. 170,00 Eur x 40 mesiacov = 6.800,00 Eur) a je potrebné tiež pripočítať alikvotnú časť za
obdobie od 10.1.2019 do konca januára 2019 (170,00 Eur : 31 = 5,48 Eur x 22 dní = 121,00 Eur),

ako aj pomernú časť za obdobie od 1.6.2022 do 15.6.2022 (170,00 Eur : 30 = 5,66 Eur x 15 = 85,00
Eur). Spolu zameškané výživné odo dňa 10.1.2019 do dňa 15.6.2022 predstavuje sumu 7.006,00 Eur.
Od uvedenej výslednej sumy je potrebné odčítať 2.000,00 Eur z dôvodu úhrad povinnej na výživu
navrhovateľa, ktoré mal súd preukázané. Zameškané výživné za obdobie od 10.1.2019 do 15.6.2022 po
zohľadnení čiastočných platieb tak predstavuje sumu 5.006,00 Eur. Súd prvej inštancie dospel k výške

dlžného výživného nesprávnym výpočtom, počítajúc obdobie pre určenie zameškaného výživného 42
celých kalendárnych mesiacov (január 2019 až jún 2022, t.j. 42 mesiacov x 232,00 Eur = 9.744,00 Eur
– 2.000,00 Eur úhrady povinnej, t.j. zameškané výživné celkom 7.744,00 Eur), vzhľadom na uvedené
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku o dlžnom výživnom.

24. Identicky ako súd prvej inštancie rozhodol odvolací súd o povinnosti povinnej dlžné výživné splatiť
v splátkach po 309,00 Eur za použitia § 232 ods. 3, 4 CSP dospejúc k záveru, že to zodpovedá
pomerom povinnej a na strane z výživného oprávnenej osoby vzhľadom na výšku bežného výživného
to nepredstavuje ohrozenie na zabezpečení jej základných odôvodnených potrieb (rozumej umožnenie
povinnej dlžné výživné zaplatiť v splátkach).

25. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a II.
(výrok III. o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, preto nebol predmetom
odvolaciehokonania)spoukazomnaust.§396ods.2CSProzhodolajonárokunanáhradutrovkonania
na súde prvej inštancie, ako aj o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd postupoval podľa ust. §

396 ods. 1, 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 52 CMP, podľa ktorého žiadny z účastníkov konania nemá
nárok na náhradu trov konania, keď odvolací súd nezistil dôvod pre aplikáciu ust. § 54 a § 55 CMP.
Odvolací súd tak rozhodol, že žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania nepriznal.

26. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

16 8Co/64/2022

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je :a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania.