Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. jún 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoCsp/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121438948
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:6121438948.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň
JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci žalobcu A. B. C., C., so sídlom v D., E. X,
IČO: XX XXX XXX, zastúpeného Remedium Legal, s.r.o., sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 53 255
739, proti žalovanému: F. F., nar: XX.XX.XXXX, G. H. XX, XXX XX G. H., zast.: Advokátska kancelária
JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29/29, 040 01 Košice-Staré Mesto, IČO:47 234 466, o zaplatenie

19.918,57 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo
dňa 24. februára 2022, č. k. 8Csp/79/2021-145, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi istinu 19.918,57 eur, spolu s úrokom vo výške 4.027,38 eur, úrokom z omeškania 926,08

eur, úrokom z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 20.134,01 eur od 13.10.2020 do 15.12.2020, úrokom
z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 20.034,01 eur od 16.12.2020 do 19.01.2021, úrokom z omeškania
5,00 % ročne zo sumy 19.934,01 eur od 20.01.2021 do 19.02.2021, úrokom z omeškania 5,00 % ročne
zo sumy 19.834,01 eur od 20.02.2021 do zaplatenia, všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia. Výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%. Právne vec odôvodnil s poukazom na ust. § 52 ods. 1, § 53

ods. 9, § 54 ods. 1 a 2, § 103, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods.1 a 2, § 2 písm. a/,
b/ a d/, § 9 ods.1 a 2, § 17 ods.1 zák. č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej
zmluvy o splátkovom úvere (ďalej len „ZoSÚ“), § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. Uviedol, že žalobca sa
podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny vo výške 19.918,57 eur spolu s príslušenstvom. Z výsledkov
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu - spoločnosť Slovenská
sporiteľňa, a.s., uzavrel so žalovaným dňa 29.11.2016 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému

poskytnutý úver vo výške 24.000 eur, ktorý sa zaviazal splácať v 96. mesačných splátkach po 344,35
eur. Ku dňu postúpenia pohľadávka predstavovala sumu vo výške 25.172,03 eur (pozostávajúca z
istiny 20.134 eur, zmluvného úroku 4.027,38 eur, úroku z omeškania 926,08
eur a poplatkov vo výške 84,56 eur). Po postúpení pohľadávky zaplatil žalovaný 3 krát po 100,- eur.
Žalovaný sa dostal do omeškania so splatením dlhu, preto žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru
ku dňu 02.03.2020 a vyzval žalovaného na jeho úhradu. Súd prvej inštancie po preskúmaní zmluvy

o postúpení pohľadávky mal za to, že táto má všetky zákonom požadované náležitosti. Predloženú
špecifikáciu pohľadávky považoval za dostatočnú s tým, že bolo z nej možné bez pochybností zistiť, že
bola postúpená na žalobcu aj pohľadávka voči žalovanému žalovaná v tomto konaní. Okrem označenia
mena, priezviska, rodného čísla a bydliska, bolo riadne konkretizované o aké postúpenie pohľadávky
a z ktorej zmluvy sa jedná s uvedením jej čísla a dátumu uzatvorenia. Súd prvej inštancie k tvrdeniu
žalovaného, že v rámci identifikácie pohľadávky majú byť uvedené aj iné skutočnosti, a to napr. presné

označenie splátok, s ktorými je žalovaný v omeškaní uviedol, že tieto nie sú zákonom vyžadované
a nie sú ani potrebné pre spoľahlivé špecifikovanie postupovanej pohľadávky. Čo sa týka námietkynedostatku vecnej legitimácie žalobcu, súd prvej inštancie mal za preukázané, že výzva na zaplatenie
dlžnej sumy s upozornením o možnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bola
žalobcom v tomto konaní predložená. Zároveň preukázal podacím hárkom spolu s oznámením pošty, že

zásielka bola žalovanému riadne doručená. Z oznámenia k podaciemu číslu zásielky bolo zrejmé, že táto
bola doručená dňa 05.02.2020, čím bola zachovaná aj lehota 15 dní od výzvy veriteľa pre zosplatnenie
úveru (vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 02.03.2020). Žalobca v danom prípade
preukázal doručenie oznámenia o mimoriadnej splatnosti žalovanému dňa 09.03.2020. Z predloženého
výpisu o úhradách povinného predloženého v konaní bolo zrejmé, že povinný sa nachádzal s úhradou

časti splatnej pohľadávky v omeškaní viac ako 90 dní. Porovnaním uhradených súm s pôvodným plánom
splátok vyplynulo, že v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bol v omeškaní so splátkou č.
19, splatnou dňa 28.07.2018 a nasl. Túto skutočnosť žalovaný pred súdom ani nenamietal. Vzhľadom
na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že boli splnené všetky zákonné podmienky pre platné
postúpenie pohľadávky. Žaloba bol v konaní vecne aktívne legitimovaným subjektom. Ďalej sa súd prvej
inštancie zaoberal dôvodnosťou námietky premlčania žalovaným a uviedol, že v danom prípade neboli

splnené podmienky pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru kvôli splátke splatnej dňa 28.02.2018
ani kvôli splátke splatnej dňa 28.01.2018 tak, ako to tvrdil žalovaný. V tomto smere poukázal na
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11CoCsp/2/2020 zo dňa 23.01.2020, v zmysle
ktorého podmienkou pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je, okrem uplynutia zákonnej lehoty a
upozornenia veriteľa, aby omeškanie so zaplatením splátky ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti

trvalo. Z predloženého výpisu o úhradách jednoznačne vyplynulo, že prvá splátka úveru bola splátka
splatná dňa 28.01.2017. Splátka splatná dňa 02.08.2018 je 14. splátkou v poradí, pri fixnej výške splátky
344,35 eur, by v čase splatnosti 14. splátky mala byť uhradená suma 4.820,90 eur, vrátane 14. splátky.
V čase splatnosti splátky splatnej dňa 28.06.2018, ktorá je 18. splátkou v poradí, by mala byť na úver
uhradená suma 6.198,30 eur. Z prehľadu úhrad zároveň vyplynulo, že ku dňu vyhlásenia predčasnej

splatnosti úveru (dňa 02.03.2020) bola uhradená celkovo suma vo výške 6.501,29 eur, pričom sa
jedná o úhrady vykonané do dňa 28.01.2020, to znamená, že v čase vyhlásenia predčasnej
splatnostiúverubolisplátkyzodňa28.02.2018a28.06.2018plneuhradené,niesúsúčasťoužalovaného
nároku, preto kvôli nim nemohla byť vyhlásená ani splatnosť úveru. Nakoľko žaloba bola na Okresný
súd Banská Bystrica podaná dňa 23.07.2021, vyhlásenie splatnosti úveru pre ktorúkoľvek neskôr

splatnú splátku, napr. splátku bezprostredne nasledujúcu, teda splatnú dňa 28.07.2018, znamená, že
pohľadávka veriteľa nebola ani sčasti premlčaná. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou
žalovaného, že úver je bez poplatkov a bezúročný z dôvodu nesprávne uvedenej RPMN. Žalovaný
svoje tvrdenie odôvodňoval výpočtom RPMN pre danú zmluvu o úvere na stránke fininfo.sk. Súd prvej
inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že žalovaným predložený výpočet RPMN zrejme nepočítal

so splatnosťou splátky pred koncom mesiaca, preto nastala v ním predloženom RPMN odchýlka od
RPMN uvedenom v zmluve (naviac rozdiel RPMN je zanedbateľný - 8,55 % uvedené RPMN v zmluve
verzus 8,74 % uvedená žalovaným). Taktiež súd prvej inštancie námietku žalovaného, že v úverovej
zmluve je nesprávne uvedený údaj o celkovej čiastke, ktorú musí žalovaný z úveru uhradiť považoval
za nedôvodnú. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný dospel k nesprávnemu záveru dôvodiac tým,

že celková suma, ktorú by bol povinný splatiť v sume je tvorená na základe jednoduchého výpočtu
(počet splátok t.j. 96 splátok x výška splátky 344,35 eur). V danom prípade bolo však potrebné vziať
do úvahy ustanovenie čl. 5.17 Produktových obchodných podmienok, podľa ktorého posledná splátka
je vo výške zostatku pohľadávky, to znamená, že nebude nevyhnutne vo výške 344,35 eur ako s tým
počítal pri výpočte žalovaný. Obdobný prípad riešil Krajský súd v Košiciach sp. zn. 3Co/232/2019 zo dňa

13.02.2020. Pokiaľ žalovaný namietal absenciu údaju o trvaní zmluvy - doba trvania zmluvy je uvedená
v štandardných Európskych informáciách o spotrebiteľskom práve ako doba určitá, a to
na dobu úverového vzťahu, až do vysporiadania všetkých záväzkov, ktoré vznikli na základe alebo v
súvislosti s úverom. Išlo o štandardne súdmi akceptovanú formuláciu doby trvania zmluvy, nakoľko pri
uzatváraní zmluvy nie je reálne možné zistiť, ako dlho bude zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom

trvať (v ideálnom prípade by to bolo do splatenia poslednej splátky podľa zmluvy,
t. j. do 28.12.2024, avšak reálne je doba trvania záväzku ovplyvnená napr. omeškaním dlžníka so
splácaním záväzku a pod.). Na záver nebola dôvodná ani námietka žalovaného, že veriteľ neposúdil
s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver (predložený výpis z registra SRBI a
vyjadrenie žalobcu zo dňa 03.12.2021). Veriteľ si zadovážil informácie o platobnej schopnosti dlžníka v

dostatočnej miere. Z výpisu zo sociálnej poisťovne mal za preukázaný príjem žalovaného, z výpisu z
bankového úverového registra zisťoval úverové zaťaženie žalovaného a jeho platobnú disciplínu. Súd
prvej inštancie poznamenal, že povinnosť banky posudzovať schopnosť dlžníka splácať úver, nezbavuje
spotrebiteľa povinnosti uvážiť, či poskytnutý úver s dojednanou výškou mesačnej splátky, bude v jehoreálnych možnostiach splácať. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj úrok z omeškania v zákonnej
výške 5% z nesplatených súm odo dňa omeškania sa s jednotlivými úhradami predmetného
dlhu v súlade s ustanovením § 517 OZ a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. Súd prvej inštancie mal na

základe vykonaného dokazovania a vyššie opísaných predložených dôkazov za to, že uplatnený nárok
vo výške 24.872,03 eur (pozostávajúci z istiny 19.834,01 eur, zmluvného úroku 4.027,38 eur, úroku z
omeškania 926,08 eur a poplatkov vo výške 84,56 eur) bol dôvodným v celom rozsahu a preto žalobe
vyhovel. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP,
keď v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací
súdrozsudoksúduprvejinštanciezmeniltak,žežalobuzamietneapriznážalovanémunároknanáhradu
trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam ako aj z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/).
Poukazoval na predložený prehľad splátok, podľa ktorého uhrádzal pravidelne splátky až do januára
2018. Prvou omeškanou splátkou bola už splátka 02/2018, ktorá nebola uhradená dňa 28.02.2018

(dátum splatnosti), ale bola čiastočne uhradená až dňa 11.04.2018 vo výške 337,70 eur a vo výške 4,10
eur dňa 11.05.2018. Ani týmto dátumom nedošlo k plnej úhrade splátky splatnej 28.02.2018, nakoľko ku
dňu28.05.2018(t.j.3mesiacepojejsplatnosti)bolauhradenáibačiastočneatovovýške334,24eur.Bol
toho názoru, že práve splátka splatná dňa 28.02.2018 bola prvou omeškanou splátkou, pre ktorú došlo
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Súd prvej inštancie potom celkom svojvoľne uzavrel v rozpore

s tvrdeniami tak žalobcu ako aj žalovaného, že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo pre splátku
splatnú dňa 28.07.2018, pričom konštatoval, že „túto skutočnosť žalovaný pred súdom ani nenamietal“.
Totokonštatovaniesúdusavšaknezakladánapravde,nakoľkopocelýčassporunamietal,že k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo v dôsledku omeškania so splátkou splatnou dňa 28.02.2018,
resp. 28.06.2018 (viď vyjadrenie žalovaného zo dňa 14.12.2021 ako aj 01.02.2022). Ak totiž k vyhláseniu

mimoriadnej splatnosti malo dôjsť pre nesplnenie splátky splatnej dňa 28.02.2020, tak nemohla byť
splnená podmienka 90 dní, ani podmienka 3 mesiacov omeškania splátky, pre ktorú
došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Uvedené nekorešpondovalo ani s výzvou zo dňa 30.01.2020,
ktorou mal veriteľ žalovaného vyzvať, na zaplatenie vtedy splatnej sumy 6.375,95 eur. Z predloženej
spisovej dokumentácie bolo zrejmé, že medzi časom zaslanej výzvy zo strany banky zo dňa 30.01.2020

a vyhlásením mimoriadnej splatnosti dňa 02.03.2022 neprešlo 90 dní a taktiež, medzi obdobím od
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dňa 02.03.2020 nebol žalovaný do jej postúpenia nepretržite v
omeškaní 90 dní, nakoľko aj po dátume 02.03.2020 došlo k čiastkovým úhradám z jeho strany, ktoré
vyrovnali tak dlh na splátke splatnej zo dňa 28.06.2018 ako aj splátke splatnej dňa 28.07.2018. Takéto
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti by nemohlo byť platné a malo by za následok aj neplatné postúpenie

pohľadávky a nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Podporne poukázal na rozsudok
Krajského súdu Košice zo dňa 20.10.2015, sp. zn.: 5Co/111/2015 – 119, uznesenie Krajského súdu v
Nitre zo dňa 24.06.2021, sp. zn. 9Co/82/2020. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii smerujúcej k
námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a to aj vzhľadom na nedodržanie ustanovenia §
524 OZ, podľa ktorého je veriteľ oprávnený pohľadávku postúpiť aj bez súhlasu dlžníka, avšak na to, aby

došlo k platnému a účinnému postúpeniu pohľadávky, musia byť splnené určité zákonné
predpoklady bez ktorých je postúpenie neplatné a nemá právne účinky. Súd prvého stupňa sa zároveň
vôbec nevysporiadal s námietkou žalovaného, že žalobca v priebehu konania nepreukázal doručenie
oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému. Žalovaný zotrval na tom, že predložené dokumenty
sú neurčité a nepreukazujú jednoznačné splnenie podmienky platného postúpenia pohľadávky v zmysle

všeobecných ustanovení, ale najmä v zmysle právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný
ďalej súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne posúdenie vznesenej námietky premlčania. Ako už bolo
vyššie spomenuté, splátka splatná dňa 28.02.2018 bola prvou omeškanou splátkou pre ktorú došlo
k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Splátka splatná 28.03.2018 bola uhradená 27.06.2018, splátka
splatná 28.04.2018 uhradená 27.06.2018, splátka splatná 28.05.2018 uhradená 27.07.2018 a splátka

splatná 28.06.2018 uhradená čiastočne 27.7.2018 a 13.09.2018, ale len vo výške 96,58 eur, teda
neuhradená v lehote 3 mesiacov do 28.09.2018. Z vyššie uvedeného vyplynulo, že
ďalšou splatnou splátkou, s ktorou bol žalovaný v omeškaní viac ako 3 mesiace bola
splátka splatná dňa 28.06.2018, čo zároveň korešpondovalo aj s vyššie uvedenou argumentáciou, že ajzo samotnej výzvy zo dňa 30.01.2020 vyplynulo, že v tom čase žalovaný bol v omeškaní s 19 splátkami
(podľa žiadanej sumy vo výzve) a preto najneskorší možný dátum začiatku plynutia premlčacej doby bol
29.06.2018 (deň po splatnosti splátky, pre ktorej nezaplatenie došlo k zosplatneniu). Ak potom veriteľ

vyhlásil mimoriadnu splatnosť tak aplikujúc ustanovenia § 103 OZ v súlade s
rozhodovacou praxou a výkladom uvedeného ustanovenia bolo zrejmé, že premlčacia doba začala
plynúť odo dňa zročnosti tejto nesplnenej splátky a uplynula najneskôr dňa 29.06.2021, t.j. pred
podaním žaloby na súd, ktorá bola podaná až dňa 23.07.2021. Na uvedenú argumentácia odkázal
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.11.2016, sp. zn.3Cdo/174/2016. Ďalej

uviedol, že v zmluve absentujú alebo sú nesprávne uvedené obligatórne údaje, preto poskytnutý úver
považoval za bezúročný a bezpoplatkový. Vo vzťahu k dobe trvania zmluvy, na ktoré poukazoval súd
prvej inštancie, považoval za neurčité. Tento údaj je obligatórnym údajom a preto musí byť vyjadrený
dostatočne určito a jasne, čo formulácia „do vysporiadania všetkých vzťahov“ rozhodne nespĺňala a je
v rozpore aj so všeobecným ustanovením o určitosti právnych úkonov. Jej neurčité uvedenie v zmluve
nemožno konvalidovať ďalším neurčitým uvedením v Štandardných európskych informáciách, ako to

„postačovalo“ súdu prvého stupňa, čo nepovažoval za správne. V ďalšom namietal, že v zmluve
absentuje osobitný výpočet výšky RPMN a táto je vyjadrená hodnotou 8,55 %. Z
uvedeného výpočtu po zadaní potrebných vstupných údajov bolo zrejmé, že skutočná výška RPMN
dosahuje až hodnotu 8,74 %, teda nie 8,55 % ako bolo uvedené v zmluve, pričom pri výške úveru 24.000
eur nejde o nezanedbateľný rozdiel, ako to svojvoľne a v rozpore so zákonom uviedol súd prvého stupňa

v napadnutom rozhodnutí. Rozhodnutie súdu v tejto otázke považoval za absolútne nesprávne a to
aj z toho dôvodu, že súd sám (aspoň to z napádaného rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyplynulo)
neskúmal výšku RPMN, nepodrobil ju kontrole, ani inak nevysvetlil, na základe akého právneho predpisu
zhodnotil, že takáto odchýlka nie je podstatná.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.
Dôvodil, že trvá na svojich doterajších vyjadreniach a stotožňuje sa s rozhodnutím
súdu prvej inštancie. Zároveň zastával názor, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol skutočnosti
a ani nepredložil dôkazy, ktoré by spochybňovali nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy. Žalobca sa
k všetkým relevantne namietaným skutočnostiam vyjadril vo svojich prechádzajúcich vyjadreniach.

4. Žalovaný v replike uviedol, že žalobca v podanom vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti,
ku ktorým by sa doposiaľ nevyjadril. Naďalej trval na podanom odvolaní zo dňa 10.03.2022, ako i
na ostatných svojich tvrdeniach obsiahnutých v iných písomných podaniach i prednesených ústne na
pojednávaní a v plnej miere sa ich pridržiaval. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej

inštancie v rozsahu výroku I. a II. tak, ako to uviedol v podanom odvolaní.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania
podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v

napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušiť.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je nárok žalobcu na zaplatenie sumy
19.918,57 eur spolu s príslušenstvom titulom pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 5122652309
zo dňa 29.11.2016 medzi pôvodným žalobcom spoločnosťou C. C., I. ako veriteľom a žalovaným ako

dlžníkom.

7. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ktorým nároku žalobcu vo výške 24.872,03
eur s príslušenstvom v celom rozsahu vyhovel, na tom, že v danej veci predmetná Zmluva o úvere
uzatvorená dňa 29.11.2016 medzi právnym nástupcom pôvodného veriteľa (C. C., I.) a žalovaným

ako dlžníkom, obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, pričom došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky v súlade so zákonom podľa ust. § 92 ods.8 ZoB. Okrem toho súd prvej
inštancie nemal za preukázanú námietku žalovaného týkajúcu sa premlčania predmetného nároku
žalovaného, nedostatku vecnej legitimácie žalobcu a námietku skúmania bonity žalovaného s odbornou
starostlivosťou podľa §7 ods.1 zákona č. 129/2019 Z.z. Preto súd prvej inštancie vyhodnotil v konaní

produkovanú obranu žalovaným ako nedôvodnú. Súčasne vzhľadom na plný úspech žalobcu, tomuto
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.8. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, keď namieta
nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, ako aj
porušenie práva na spravodlivý proces, resp. existenciu inej vady, v konkrétnostiach, že

poskytnutý úver na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 26.11.2016
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie
viacerých obligatórnych náležitosti zmluvy, resp. ich nesprávneho uvedenia ( napr. nesprávnu RPMN,
údaj o dobe trvania zmluvy), a tak súd prvej inštancie bez opory v právnych predpisoch, ktoré na
daný právny vzťah dopadajú, zastal odlišný právny záver. Zároveň tvrdil, že súd prvej inštancie sa

nedostatočným spôsobom vysporiadal s argumentáciou žalovaného prezentovanou v jeho podaniach a
neskúmal žalovaným uvádzané námietky do takej miery, aby dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnym a udržateľným zisteniam, pričom konal v rozpore s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Preto uplatňovaný nárok považoval v celom rozsahu za nedôvodný, čo do výšky a dôvodu, a to najmä
s prihliadnutím na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a premlčanie akéhokoľvek nároku z
predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie tak nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie vo výroku I., ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel a v závislom výroku, ktorým bolo

rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania (výrok II.).

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho

rámca ,a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so
súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio

iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady

nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

12. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného
právneho predpisu. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne
posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím
dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol

skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak
síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne
vyložilpodmienkyvšeobecnevyjadrenévhypotézeprávnejnormyavdôsledkutohonesprávneaplikoval
vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy).

13. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia
dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktorévyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

14. Primárne sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou odvolacej námietky žalovaného spočívajúcej
v neuvedení viacerých obligatórnych náležitosti predmetnej Zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ,
čo v dôsledku ich absencie sa v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch považuje poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

15. Odvolací súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku, obsahu podaného odvolania i celého
spisového materiálu, vyhodnotil odvolaciu námietku žalovaného ako opodstatnenú a dospel k záveru,
že zistenú skutočnosť (o absencii náležitosti predmetnej Zmluvy ) súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil.

16. Ako vyplýva zo zmluvy o splátkovom úvere (čl. 16), žalovaný uzatvoril so C. C. I. zmluvu

o splátkovom úvere, ktorého súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky v znení dodatkov (ďalej
len „ VOP“). Výška úveru predstavovala sumu 24.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 96.
mesačných splátkach, s výškou mesačnej splátky 344,35 eur k 28. dňu v kalendárnom mesiaci, pri
RPMN 8,55 %, s priemernou RPMN 9,27 %, s fixnou ročnou úrokovou sadzbou do splatnosti 8,90 %
a termínom splatnosti prvej splátky január 2017 a konečnej splatnosti december 2024. Celková čiastka

k zaplateniu predstavovala sumu 33. 055,98 eur. Zo zmluvy pre žalovaného ďalej vyplýva povinnosť
poplatku za poistenie k úveru v sume 15,14 eur mesačne, splatný v termíne a periodicite splátky
úveru. V priebehu konania žalobca C. C., I., postúpil svoju pohľadávku voči žalovanému na spoločnosť
A. B. C., C., resp. na súčasného žalobcu. Ako vyplýva zo špecifikácie postúpeného nároku (čl. 92),
žalovaný do podania žaloby zaplatil celkovo žalobcovi z titulu uzatvoreného spotrebiteľského úveru zo

dňa 29.11.2016 sumu vo výške 6.694,09 eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 3.865,99
eur, zmluvných úrokov vo výške 2.631,28 eur a poplatkov vo výške 196,82 eur, pričom po postúpení
pohľadávky žalovaný zaplatil 3-krát po 100 eur. Žalovaný tak celkovo zaplatil na spotrebiteľský úver
sumu vo výške 6. 994,09 eur.

17. Odvolací súd nespochybňuje uzavretú Zmluvu o úvere ako o zmluvu spotrebiteľskú. Na daný
spotrebiteľský vzťah sa aplikujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ o ochrane spotrebiteľa. Zmluva o poskytnutí
úveru je spotrebiteľskou zmluvou, pretože zmluvnými stranami sú na jednej strane veriteľ ako dodávateľ,
ktorého predmetom činnosti je poskytovanie pôžičiek a úverov z vlastných zdrojov a ktorý konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na druhej strane subjekt - dlžník, ktorý pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Tým sa pri rozhodovaní o žalobe otvoril priestor pre aplikáciu ust. § 52 a nasl. OZ, ktoré
predstavujú základný právny rámec ochrany spotrebiteľa, a tiež priestor na aplikáciu ustanovení Zákona
ospotrebiteľskýchúveroch,ktorýupravujeprávaapovinnostisúvisiacesposkytovanímspotrebiteľského
úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

18. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej
zmluvy o splátkovom úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanénazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy

o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov.

19. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z .v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy o
splátkovom úvere poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak;

a)zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b)zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).

20. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej
zmluvy o splátkovom úvere vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Výklad a aplikácia ustanovení ZoSÚ musí byť v súlade so zmyslom a účelom tohto zákona. Tým, že
zákon nedodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy postihuje, robí z týchto náležitostí
nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je faktické nerovné
postavenie vo vzťahu k profesionálnemu dodávateľovi, a to sohľadomnaokolnosti,zaktorýchdochádzakukontraktácii,vzhľadomnaväčšiuprofesionálnuskúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a dostupnosť právnych služieb, ako i možnosť stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet

k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné
dojednania pripravený a pri uzatváraní zmluvy je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť
spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať
túto faktickú nerovnosť, a to formou autonómie vôle. Z uvedenej koncepcie spotrebiteľského práva
vychádzal aj zákon ZoSÚ, ktorý stanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby

za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom
informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenia úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie, ktoré sú uvedené v § 11 ods. 1 ZoSÚ zákonodarca v prospech
ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie sankcionoval bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa

vystavuje nerovnému postaveniu (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/127/2015).

21.Vychádzajúczvyššieuvedenéhojednoznačnebez pochybnostívyplýva,žespotrebiteľ(žalovaný)sa
mal zaviazať splatiť poskytnutý spotrebiteľský úver veriteľovi (žalobcovi A. B. C., C.) v 96-tich splátkach
so splatnosťou prvej z nich dňa 28.01.2017 a poslednej z nich dňa 28.12.2024, ku 28. dňu príslušnom

kalendárnommesiaci.Výškasplátkybolavuvedenomust.častiI.bodI.predmetnejzmluvyosplátkovom
úvere s názvom Základné podmienky uvedená jedinou sumou 344,35 eur, z čoho nepochybne vyplýva,
že každá zo 96-tich splátok mala byť podľa uvedeného ustanovenia zmluvy o splátkovom úvere
vo výške 344,35 eur. Zároveň bolo v zmluve uvedené, že výška poslednej splátky úveru je uvedená
v splátkovom kalendári. Vychádzajúc potom z vyššie uvedeného celková čiastka, ktorú mal v

danom prípade spotrebiteľ zaplatiť, bola tvorená súčtom 96-tich splátok vo výške 344,35 eur, t. j. bola v
celkovej sume 33.057,60 eur (96 splátok x 344,35 eur). Súčin počtu splátok a výšky splátky jednoznačne
nedáva vo výsledku sumu vedenú v zmluve ako celkovú čiastku, ktorú bol povinný spotrebiteľ zaplatiť,
a to ani v prípade, že by výška splátky bola znížená o sumu poistného 15,14 eur, že by tento náklad
nevstupoval pre dobrovoľnosť poistenia do celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom.

22. Podľa ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej
zmluvy o splátkovom úvere je celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky
spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

23. Vdanomprípadebolonesporné,žecelkovúčiastku,ktorúmalspotrebiteľpodľapredmetnejzmluvyo
splátkovom úvere zaplatiť, tvoril súčet všetkých splátok spotrebiteľského úveru. V časti I. bod I. s názvom
Základné podmienky zmluvy o splátkovom úvere bolo stanovené, že dlžník (žalovaný - spotrebiteľ) sa
zaväzuje poskytnutú úver vrátiť a zaplatiť úroky, a to za podmienok dohodnutých v zmluve.

24. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými
kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu relevantné
myšlienkovépostupyaúvahy,ktoréviedlisúdprvejinštancie kzamietnutiuurčeniabezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 21 považoval

námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávne uvedeného údaja o celkovej čiastke úveru za nedôvodnú,
pričom poukázal na ust. čl. 5.17 Produktových obchodných podmienok, podľa ktorého posledná splátka
je vo výške zostatku pohľadávky, teda nebude nevyhnutne vo výške 344,35 eur ako s tým počítal pri
výpočte žalovaný. Avšak súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný dospel k nesprávnemu záveru, že
celková suma, ktorú by bol žalovaný povinný splatiť je tvorená na základe jednoduchého výpočtu ( počet

splátok x výška splátky). Uvedené závery súdu prvej inštancie nepotvrdzujú správnosť celkovej čiastky
úveru a tieto nemajú oporu v jeho vlastných skutkových zisteniach, keďže sám súd prvej inštancie
odkazoval na čl. 5.17 Produktových obchodných podmienok týkajúci sa náležitosti predmetnej zmluvy,
pričom z uvedeného nie je možné dospieť k záveru, ako súd prvej inštancie kvalifikoval správnu hodnotu
celkovej čiastky bez uvedenia poslednej splátky úveru. Zo spisového materiálu nie je možné zistiť, či

sa touto okolnosťou súd prvej inštancie zaoberal. Pre to, aby súd mohol správne vyhodnotiť, či celková
čiastka úveru bola uvedená v správnej výške, ktorú by mal žalovaný pri riadnom a včasnom splácaní
uhradiť, musí vychádzať z podmienok dojednaných v zmluve, najmä z výšky dojednaných splátok
podľa znenia zmluvy. Z predložených listinných dôkazov však vyplýva iba súdom uvádzané znenie čl.5.17 Produktívnych obchodných podmienok, no bez toho, aby z toho, alebo iného ustanovenia zmluvy
vyplývala konkrétna výška poslednej splátky úveru, ktorej výška by bola odlišná od predchádzajúcich
splátok. Ak v ďalšom bolo v Produktových obchodných podmienkach v ust. čl. 5 s názvom Splácanie

bod 5.17 uvedené, že výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom Pohľadávky Banky (Pohľadávka
banky ako istina, príslušenstvo pohľadávky a Poplatky; príslušenstvo pohľadávky tvoria úroky, úroky z
omeškania a náklady banky spojené s jej uplatnením, viď. Definícia pojmov), možno konštatovať, že táto
časť Obchodných podmienok, ktoré boli súčasťou predmetnej zmluvy o splátkovom úvere (viď ust. časti
III. bod 1 písm. b/ zmluvy o splátkovom úvere) nekorešponduje s ust. časti I. bod I. predmetnej zmluvy

o splátkovom úvere s názvom Základné podmienky. Vzhľadom k tomu odvolaciemu súdu plynie, že
výška poslednej plátky bola upravená odlišne v Splátkovom kalendári a v POP. Uvedenými rozpormi
(nejasnosťamivPOP avZmluveohľadom výškyposlednejsplátky)sa súd prvej inštancie nezaoberal,
čo v tak závažnom posúdení s ohľadom na právne postaveniedlžníkavúverovomvzťahu
a povinnostiach mu z neho vyplývajúcich je takýto rozpor ohľadom posúdenia splnenia obsahových
náležitosti zmluvy veľmi významný a bolo potrebné mu venovať náležitú pozornosť (samotnou

námietkou žalovaného v priebehu konania). Na tomto miestne je potrebné polemizovať o tom, či by
výška poslednej plátky mohla byť uvedená aj v Produktívnych obchodných podmienkach ( vzhľadom
k uvedeniu konkrétnej výšky vo vzťahu ku konkrétnemu úveru).

25. Odvolací súd považuje vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný a zmätočný,

vzhľadom k tomu, že v predmetnej zmluve o splátkovom úvere absentovalo úplné uvedenie náležitosti
podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o
splátkovom úvere, keďže nebola uvedená výška poslednej 96-tej splátky, tzv. žalovaný nedisponoval
dostatočne jasnou informáciou o celkovej čiastke úveru primeranou jeho rozumovým schopnostiam
priemerného spotrebiteľa, čo nesporne sťažuje (až znemožňuje) spotrebiteľovi posúdenie rozsahu

svojho záväzku. Absencia tejto náležitosti by viedla k sankcii bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z.) (záver kolégia
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 05.04.2022). Táto skutočnosť pritom má vplyv na výpočet sumy
celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ako aj výšku RPMN. Vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam sa javí, že neprišlo k správnemu posúdeniu otázky splnenia náležitosti zmluvy, preto je

potom potrebné opätovne posudzovať, či je žalobcom uplatnený nárok dôvodný tak, ako si ho uplatnil.

26. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP v
spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

27. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však

nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

28. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní riadiť sa názorom

odvolacieho súdu na podklade vyššie uvedených skutočností, na základe vykonaného dokazovania
posúdiť obligatórne obsahové náležitostí predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, predovšetkým
žalovaným tvrdené ako nesprávne uvedené, ktoré súd prvej inštancie pomenuje a vyhodnotí, s
absenciou ktorých zákonodarca spája právne významné dôsledky, predovšetkým sankciu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru (súčasne bude potrebné sa vysporiadať s argumentáciou žalovaného v

uvedenom smere), opätovne vec právne posúdiť a prejednať prihliadnuc pritom na žalobou uplatnený
nárok žalobcu. V neposlednom rade posúdiť odvolacie argumenty odvolateľa z hľadiska všetkých na
vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je
potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodniť.

29. Odvolací súd súčasne zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej
inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).30. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§
393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).