Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. jún 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/51/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616205851
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1616205851.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcov: X/ Z. E., J.. XX.XX.XXXX,
G. L. XXX/X, V., X/ Ľ. E., J.. XX.XX.XXXX, G. L. XXX/X, V., obaja právne zastúpení Z.. Š. O., N. N. V.
XX, N., IČO: XX XXX XXX, proti žalovaným: X/ P. V., J.. XX.XX.XXXX, G. L.H. XXX/X, V., X/ S. V., J..
XX.XX.XXXX, G. L.H. XXX/X, V., obaja právne zastúpení Z.. S. S., advokátom so sídlom E. J. X, G.,
IČO: XX XXX XXX, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaných proti
rozsudku bývalého Okresného súdu Malacky zo dňa 05.09.2019, č.k. 7C/1016/2016-203 v spojení s
opravným uznesením zo dňa 14.01.2020, č.k. 7C/1016/2016-245, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti m e n í tak, že žaloba žalobcov sa z a m i e t a .

II. Žalovaní 1/ a 2/ m a j ú proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v spojení s opravným uznesením, súd prvej inštancie uložil žalovaným
povinnosť zdržať sa použitia kamerového informačného systému voči žalobcom a nevyhotovovať,
nezaznamenávať, nespracovávať a neuchovávať žiadne obrazové snímky, alebo obrazové a zvukové
záznamy osôb žalobcov, ich detí a nehnuteľnosti na adrese L. XXX/X, XXX XX V., v ktorej majú
žalobcovia s deťmi spoločné trvalé bydlisko a ktorá je zapísaná na liste vlastníctva č. XXX pre obec V. a

kat. úz. V. (výrok I.), zaplatiť žalobcom z titulu nemajetkovej ujmy 300 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.) a rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania (výrok IV.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. čl. 19 ods. 2 a 3 zákona č. 460/1992 Zb.
Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ust. § 11, § 12 ods. 1 a 2, § 13 ods. 1 až
3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 1 písm. a),

§ 5 ods. 1 a 2 , § 6 ods. 1 a 2 písm. d) a § 15 ods. 7 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane
osobných údajov účinného do 24.05.2018 (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) a vecne
tým, že žalobcovia sa voči žalovaným domáhali ochrany osobnosti - žiadali odstrániť kamerový systém
žalovaných, zdržať sa jeho použitia voči žalobcom a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur.
Zásahom do ochrany súkromia žalobcov bolo podľa žalobcov monitorovanie kamerovým systémom
žalovaných (prevádzkovanie kamerového systému) nainštalovaným tak, že jednou kamerou snímal
časť súkromného pozemku žalovaných a druhou kamerou snímal okrem verejného priestranstva aj

vstup do ich rodinného domu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že
žalovaní si dali dňa 21.01.2015 nainštalovať kamerový informačný systém pozostávajúci z dvoch kamier,
sporným bol spôsob prevádzkovania kamerového systému žalovanými a či týmto prevádzkovaním došlo
k porušeniu osobnostných práv žalobcov. Podľa žalovaných k nainštalovaniu kamerového informačnéhosystému ich viedli predchádzajúce konflikty a nezhody so žalobcami, cítili sa byť poškodení tým, že
deti žalobcov pri hre prekopávali loptu na ich dvor, tá im zničila úrodu, prípadne im padla na hlavu
a žalobcovia resp. ich deti neoprávnene vstupovali na ich pozemok, aby si loptu vzali späť. Ďalším

dôvodom nainštalovania kamerového informačného systému bolo parkovanie autobusov na verejnom
priestranstve na ulici L., proti ktorému žalovaní doložili petíciu spísanú obyvateľmi tejto ulice a uvedené
sa prerokúvalo aj na zasadnutí obecného zastupiteľstva. Žalovaní v konaní doložili rozhodnutie obce
V. ako priestupkového orgánu, ktorým bol žalobca 1/ uznaný vinným zo spáchania priestupku proti
verejnému poriadku tým, že porušil nočný kľud. Žalobcovia po zistení inštalácie kamier žalovanými

podali písomné oznámenia na Q. K. V.H. a na Obecný úrad V., vo veci konal aj Úrad na ochranu
osobných údajov (ďalej aj len „Úrad“), ktorý vykonal kontroly dňa 06.05.2015, dňa 06.08.2015 a dňa
30.03.2016, z ktorých vyhotovil protokoly a následne vydal rozhodnutie. Obec V. (priestupkový orgán)
ani Q. K. V. (OČTK) nedospeli k záveru, že by nainštalovaním kamerového systému žalovanými
bol spáchaný priestupok alebo trestný čin. Súd prvej inštancie mal za preukázanú vecnú legitimáciu
strán sporu - aktívnu na strane žalobcov (z LV č. XXX pre k.ú. V. mal za preukázané, že vlastníkom

nehnuteľností tam zapísaných na adrese L. XXX/X je žalobca, kde žili ku dňu podania žaloby so
žalobcom 1/ jeho manželka - žalobkyňa 2/ a ich 3 spoločné (v tom čase maloleté) deti, tam mali ku dňu
rozhodnutia súdu prvej inštancie trvalé bydlisko, užívajú nehnuteľnosti, aj keď podľa ich vyjadrenia už
len na pracovné účely a ako obyvatelia priestorov, ktoré mali byť monitorované kamerovým systémom,
sú vystavení podľa ich tvrdenia neoprávnenými zásahmi zo strany žalovaných) a pasívnu na strane

žalovaných (kamerový systém, ktorý má byť pôvodcom neoprávneného zásahu, bol nainštalovaný na
objednávku žalovaného 1/ na spoločných nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalovaných, teda vlastníctvo
ku kamerovému systému patrí obom žalovaným ako manželom (vrátane práva s ním disponovať), aj
keď kamerový systém obsluhuje syn žalovaných). Skonštatoval, že k vzniku občianskoprávnych sankcií
za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa ust. § 13 Občianskeho

zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo len v ohrození osobnosti
fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, pričom Občiansky zákonník nedefinuje pojem zásah
a ani výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva a môže ním
byť tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré

však má v zákone uvedené znaky neoprávnenosti. Neoprávneným (protiprávnym) zásahom je zásah
do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Na
vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti
fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady: (a) existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol
spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ust. § 11

Občianskeho zákonníka, (b) neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu, a (c) existencia príčinnej
súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z týchto predpokladov
vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal z
vykonaného dokazovania - protokolov Úradu z kontrol - za preukázané, že ku dňu 06.05.2015 (prvá
kontrola) kamera č. 2 (nainštalovaná na komíne rodinného domu žalovaných) snímala časť súkromného

pozemku žalobcov, k čomu je vyhotovená aj fotografia, z ktorej je vidieť časť súkromného pozemku
žalobcov a je možné identifikovať aj konkrétne osoby na súkromnom pozemku žalobcov a že ku dňu
kontroly 06.08.2015 kamera č. 2 naďalej snímala časť pozemku žalobcov, toto snímanie však bolo
anonymizované (začiernené). Žalobcovia žalovaným nedali s takýmto monitorovaním súhlas. Ďalšia
kamera žalovaných (č. 1) snímala po presunutí na komín verejné priestranstvo ako aj časť oproti

stojacich obydlí súkromných osôb a monitorovala aj vstup do rodinného domu žalobcov, ako vyplynulo
z fotografie nachádzajúcej sa vo vyšetrovacom spise ČVS: ORP -XXX/RK-S.-XXXX vo farebnom
vyhotovení. Úrad jednoznačne v prvom protokole zo dňa 12.08.2015 konštatoval, že žalovaní porušili
ust. § 6 ods. 2 písm. b) a d) zákona ochrane osobných údajov, keď určené podmienky spracúvania
osobných údajov obmedzujú práva dotknutej osoby (suseda) a rozsah spracúvaných údajov nie je

nevyhnutný na dosiahnutie účelu spracúvania, v druhom protokole zo dňa 13.06.2016 Úrad konštatuje
porušenie ust. § 6 ods. 2 písm. d) zákona o ochrane osobných údajov, a to v súvislosti s monitorovaním
celej verejnej komunikácie smerujúcej k rodinnému domu žalovaných a monitorovanie prístupových
ciest k rodinným domom okolitých susedov (teda aj žalobcov) a voľne prístupných priestorov pred
rodinnými domami okolitých susedov. Na základe vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za

preukázané, že minimálne v období od 21.01.2015 (dátum nainštalovania kamerového systému) do
30.03.2016 (kontrola Úradu, po ktorej bol dňa 13.06.2016 vyhotovený druhý protokol), čo je 14 mesiacov
došlo k monitorovaniu žalobcov, či už prostredníctvom kamery č. 2 (monitorovanie časti súkromného
pozemku, následne síce začiernené) alebo kamery č. 1 (monitorovanie verejného priestranstva aprístupových ciest k okolitým rodinným domom, teda aj prístupovú cestu žalobcov). Ďalšie obdobie
monitorovania po dátume 30.03.2016 (ku dňu podania žaloby 30.06.2016 a vyhotovenia rozhodnutia
Úradu 12.10.2017) zostalo sporným, monitorovanie tvrdené žalobcami nemal súd prvej inštancie

jednoznačne za preukázané (Úrad vyhotovoval rozhodnutie na podklade kontroly zo dňa 30.03.2016),
ale nemal preukázané ani tvrdenie žalovaných o vypnutí kamerového systému v r. 2016 (žalobcovia
namietali aj v r. 2019, že kamery stále fungovali), ktoré žalovaní preukazovali vyjadreniami zo dňa
19.06.2017 a 28.08.2017 adresovanými Úradu, čo ale automaticky neznamená vypnutie kamerového
systému. Súd prvej inštancie uviedol, že kamerový systém je plne v dispozícii žalovaných, ktorý pokiaľ je

nainštalovaný a funkčný, je na vôli žalovaných jeho vypnutie/zapnutie, nastavenie uhla snímania kamier,
a aj prípadne anonymizovanie záberu, preto nie je možné jednoznačne preukázať, či a kedy žalovaní
mali kamery zapnuté, pričom dobu, po ktorú žalovaní mali kamerový systém zapnutý a prebiehalo
vyhotovovanie obrazových záznamov mal za preukázané z protokolov Úradu. Súd prvej inštancie
tak mal z vykonaného dokazovania preukázanú existenciu neoprávneného zásahu monitorovaním
žalobcov kamerovým systémom žalovanými nad mieru potrebnú na ochranu svojho majetku a zdravia

(napriek likvidácii vyhotovených záznamov v súlade s ust. § 17 ods. 7 zákona o ochrane osobných
údajov) narušením ich súkromia, keď pocit sledovania kamerou na vlastnom súkromnom pozemku
a pri vstupe do domu bez súhlasu žalobcov je evidentným porušením práva zakotveného v ust.
§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalobcovia počas daného obdobia museli znášať snímanie a
zaznamenávanie ich pohybu (a ich detí) po dvore a pred vstupom do domu, preto súd prvej inštancie

prisvedčil tvrdeniu žalobcov, že správanie človeka, ktorý vie o tom, že je snímaný kamerou, nie je
bezprostredné, odráža sa na jeho chovaní v rámci rodinného spolužitia a ovplyvňuje vzťahy v rámci
rodiny (manžel - manželka - 3 maloleté deti). Snímanie vstupu do domu kamerou umožnilo žalovaným
mať prehľad o tom, kedy žalobcovia odchádzajú z domu, kedy sa vracajú, aké návštevy k nim chodia,
pričom takýto zber údajov je porušením práva na súkromie, žalobkyňa v trestnom oznámení uviedla,

že kvôli monitorovaniu kamerovým systémom si nedali na dvore rodinného domu vybudovať bazén,
počas letných mesiacov nemohli sedávať na terase a monitorovanie zo strany žalovaných ako aj zlé
susedské vzťahy so žalovanými viedli žalobcov k tomu, že sa v 09/2018 odsťahovali. Súd prvej inštancie
tak mal za preukázané, že monitorovanie kamerovým systémom ovplyvnilo fungovanie žalobcov vo
vlastnom obydlí a neobstojí obrana žalovaných, že sa snažili zabrániť páchaniu „trestnej činnosti“ a

narúšaniu susedského spolužitia žalobcami resp. ich detí, ani že kamerovým systémom si chránili svoj
majetok, zdravie, svoju osobnosť a svoje súkromie, keď aj pri ochrane vlastného majetku a zdravia je
potrebné rešpektovať zákon a svoje vlastníctvo (kamerový systém) využívať v súlade so zákonom tak,
aby nedošlo k narúšaniu práv iných (práva žalobcov na ochranu ich súkromia) a k nezasahovaniu do
ich osobnostných práv. Žalovaní ani nepreukázali odhalenie páchania protiprávnej činnosti žalobcov po

nainštalovaní kamerového systému, pričom žalovaní sa nesmú stavať do pozície ochrancov verejného
poriadku. Uviedol, že nároky fyzickej osoby z titulu neoprávneného zásahu do práva na ochranu
osobnosti upravuje ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právo domáhať sa, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie). Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

predpokladá platná právna úprava v prípade, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie, pričom
výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. K dôvodnosti žalobcami uplatnených nárokov súd prvej inštancie skonštatoval,
že v časti petitu, ktorým sa domáhali odstránenia kamerového systému (dvoch kamier) z rodinného
domu žalovaných, nie je ich nárok dôvodný a žalobu zamietol, pričom sa stotožnil s obranou žalovaných,

že súd nemôže nariadiť žalovaným odstránenie kamerového systému, ktorý je ich vlastníctvom a že by
išlo o neoprávnený zásah súdu do vlastníckeho práva žalovaných (garantovaného Ústavou SR v čl. 20
ods. 1). Žalovaní sú oprávnení kamerový systém vlastniť a za zákonných podmienok (napr. zákon č.
122/2013 Z.z. a následne zákon č. 18/2018 Z.z.) ho prevádzkovať. Vo vzťahu k zdržovaciemu petitu
(zdržať sa použitia kamerového informačného systému voči žalobcom a ich deťom) súd prvej inštancie

žalobevyhovel,keďmalzvykonanéhodokazovaniapreukázanýzásahdoosobnostnéhoprávažalobcov
(práva na súkromie, vyhotovovanie neoprávnených záznamov o prejavoch žalobcov osobnej povahy
bez ich súhlasu), kde základnou sankciou za takýto zásah je upustenie od neoprávneného zásahu
(§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a neobstojí obrana žalovaných, že žalobcovia nepreukázali, že
by kamerový systém žalovaných snímal súkromné pozemky, dom a priestory žalobcov, že kamerový

systém vypli v r. 2016 a teda žaloba v časti zdržania používania kamerového systému voči žalobcom
je nedôvodná. Konštatoval, že zo strany žalobcov už došlo k neoprávnenému použitiu kamerového
systému voči žalobcom minimálne v období od 21.01.2015 do 30.03.2016 a je potrebné do budúcna
predchádzať takýmto neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobcov tým, že žalovaným sazakáže neoprávnené používanie kamerového systému voči žalobcom, a to aj preto, že žalovaní majú
kamerový systém funkčný (aj keď vypnutý) a môžu ho kedykoľvek zapnúť a sami rozhodujú o tom,
akým spôsobom bude kamerový systém použitý. Po skonštatovaní neoprávneného zásahu vyvodil, že

na strane žalobcov došlo k nemajetkovej ujme a v tejto časti žalobcovia žiadali priznať im náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie
skonštatoval, že ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá ako sankciu za porušenie
osobnostných práv primerané zadosťučinenie, ktorým je morálne zadosťučinenie, ktoré má zmierniť
nemajetkovú ujmu vzniknutú fyzickej osobe na jej osobnosti (ospravedlnenie, prípadne iná nepeňažná

povinnosť), ktoré ale žalobcovia nežiadali a domáhali sa nemajetkovej ujmy, podmienkami pre priznanie
ktorej je, že morálne zadosťučinenie nie je v konkrétnom prípade postačujúce (v danom prípade
neprichádza do úvahy morálna satisfakcia) a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Súd prvej inštancie dovodil, že v
danom prípade nešlo o zásah do práva osobnosti, ktorý by bol verejne poznateľným pre široké okolie
(napr. pre obyvateľov obce Rohožník), ale o zásah, ktorý smeroval dovnútra päťčlennej rodiny, ktorým

monitorovanie kamerovým systémom ovplyvňovalo dennodenné spolužitie a bolo preukázané, že došlo
k zníženiu dôstojnosti žalobcov ako rodičov vo vzťahu k ich deťom ako aj vo vzájomnom vzťahu ako
manželov. Vychádzajúc z ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú pre určenie výšky náhrady
nemajetkovejujmyzakotvenédvekritéria,atozávažnosťvzniknutejnemajetkovejujmy(čímzávažnejšia
je čo do intenzity i trvania, tým vyššia by mala byť poskytnutá čiastka peňažného zadosťučinenia) a

kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy
musia byť zisťované okolnosti nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, napr.
podiel samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu neoprávneného zásahu vyúsťujúceho
do vzniku ujmy, či išlo na strane pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo
naopak o úmysel). Obe kritériá vo vzájomnej súvislosti poskytujú súdu v rámci voľnej úvahy možnosť,

aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia v súlade s princípom spravodlivosti a
proporcionality prihliadol na všetky skutočnosti, výsledkom ktorých bol vznik ujmy, pričom je nevyhnutné
zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v sleduje predovšetkým
funkciusatisfakčnú,amaximálnasumapeňažnéhozadosťučineniajeohraničenávýškoupožadovaného
peňažného zadosťučinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej jen „NS SR“) z

30.10.2012, sp. zn. 4 Cdo 139/2011). Pri priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch súd prvej inštancie
vychádzal z toho, že bolo nesporné, že žalobcovia a žalovaní ako susedia mali konfliktné susedské
vzťahy, pri ktorých dochádzalo k podávaniu vzájomných oznámení na páchanie priestupkov prípadne
trestných činov. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcov, že monitorovaním kamerovým
systémom žalovaných došlo k strate ich súkromia, nesúhlasil s výškou nemajetkovej ujmy požadovanej

žalobcami a prihliadol na tú skutočnosť, že žalovaní sa po kontrolách Úradu snažili postupovať v súlade
s ich pokynmi, Úradom konštatované neoprávnené snímanie sa snažili dať do súladu so zákonom o
ochrane osobných údajov a poskytovali Úradu potrebnú súčinnosť, súd prvej inštancie prihliadol aj na
dobu,poktorúmonitorovanieprebiehalo(14mesiacov)anato,žerozhodnutímÚradunebolažalovaným
uložená žiadna pokuta ani iná sankcia napriek konštatovanému porušeniu zákona. Súd prvej inštancie

tak mal za to, že suma 300 eur plní dostatočne výchovnú aj preventívnu funkciu pre žalovaných, a to
aj vo vzťahu k budúcemu prevádzkovaniu kamerového systému, zohľadnil, že žalovaní prevádzkovali
kamerový systém amatérsky (ako sami konštatovali trochu naivne nevediac dôkladne o povinnostiach
podľa zákona o ochrane osobných údajov), prihliadajúc aj na to, že žalovaní sú dôchodcami, ich príjmom
je starobný dôchodok a požadovaná nemajetková ujma 10.000 eur by výrazným spôsobom zasiahla do

ich majetkovej sféry, nie je primeraná intenzite zásahu a spolu výrokom ohľadom zdržania sa používania
kamerového systému voči žalobcom je absolútne postačujúca, preto vo zvyšnej časti požadovanej
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd
prvejinštanciepodľaust.§255ods.1a2a§262ods.1zákonač.150/2016Z.z.Civilnýsporovýporiadok
(ďalej len „CSP“) a vyvodil, že žalobcovia mali čiastočný úspech v dvoch žalobných petitoch (zdržanie

sa používania kamerového systému voči žalobcom a v časti nemajetkovej ujmy), ktoré žalobné petity
bral súd prvej inštancie ako vzájomne nadväzujúce (ak by nebol konštatovaný zásah do osobnostných
práv žalobcov, musela by byť žaloba zamietnutá a úspech by mali žalovaní). Súd prvej inštancie tak
žalobe vyhovel v časti dvoch vzájomne nadväzujúcich petitoch, v časti žaloby o odstránenie kamerového
systému boli žalobcovia neúspešní, preto súd prvej inštancie posúdil úspech žalobcov ako čiastočný a

rozhodol tak, že žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

3. Proti rozsudku, okrem jeho zamietajúceho výroku, podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní z
dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) CSP, t.j. že neboli splnené procesné podmienky,že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k
výroku, ktorým zaviazal žalovaných na zdržanie sa použitia kamerového systému voči žalobcom a ich

deťom namietali, že zo znenia rozsudku je nepochybné, že zákaz sa nevzťahuje len na žalobcov, ale
aj na ich deti, ktoré neboli stranami sporu a je bez významu, že nemajú spôsobilosť konať pred súdom,
keďže procesnú spôsobilosť na takéto konanie jednoznačne majú a v konaní ich mohli zastupovať
priamo žalobcovia alebo v prípade možného konfliktu záujmov medzi žalobcami a ich deťmi im mohol
súd prvej inštancie ustanoviť opatrovníkov. Skutočnosť, že deti neboli stranami sporu a rozsudok sa

vzťahuje aj na nich, vytvára problém vo vzťahu k vykonateľnosti rozsudku a trvaniu zákazu v prípade,
ak sa deti žalobcov stanú plnoletými, príp. ak budú mať vlastné deti. Z uvedeného podľa žalovaných
vyplýva, že zákaz sa nemôže vzťahovať na osoby, ktoré neboli stranami sporu - súd prvej inštancie
jednoznačnerozhodolmimosvojhooprávnenia,akupravilprávaapovinnostiosôb,ktorénebolistranami
sporu. Žalovaní namietali nevykonateľnosť rozsudku v časti detí žalobcov, keď nie je zrejmé, čo by sa
stalo, ak by žalobcovia (pozn. odvolacieho súdu: správne má byť žalovaní) zaznamenali na kamerový

systém výlučne niektoré z detí žalobcov a nie samotných žalobcov, kto by sa voči tomu mohol brániť a
podať návrh na exekúciu a čo v prípade, keď sa dieťa stane plnoletým. Keďže dieťa nebolo účastníkom
konania, nemôže podať návrh na exekúciu a nie je zrejmé, či by mohol niektorý zo žalobcov podať
návrh na exekúciu pre záber ich plnoletého dieťaťa. S uvedeným súvisí aj nevykonateľnosť tohto výroku
rozsudku ako celku pre široko koncipovaný zákaz, ktorý je všeobecný, neprimeraný a nezákonný,

pretože nie je možné zakázať snímať osobu (osoby) úplne, tie sa môžu nachádzať v situácii, kedy
je snímanie primerané a zákonné. Súd prvej inštancie na jednej strane konštatuje, že žalovaní majú
právo vlastniť kamerový systém a za dodržania zákonných podmienok ho prevádzkovať, t.j. majú právo
snímať, ale nemôžu snímať rodinu žalobcov a nerieši situáciu, ak sa žalobcovia budú nachádzať na
mieste, ktoré žalovaní budú snímať oprávnene (riadne označené miesto snímania pred vchodom do

domu a na pozemok žalovaných tak, ako to vyplýva z rozhodnutia Úradu). Odôvodnenie zákazu je
nepresvedčivé, v rozpore s preukázaným skutkovým stavom, ako aj v rozpore so zákonom, keď v
súlade s ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka upustenie od neoprávneného zásahu, ktorý sa týka
osobnosti občana, možno použiť len vtedy, keď zásah doteraz trvá a vo výroku rozsudku súdu o
povinnosti zdržať sa ďalších zásahov sa neurčuje lehota na plnenie a je vykonateľný už právoplatným

uložením tejto povinnosti. Žalovaní uviedli, že z vykonaného dokazovania je jednoznačné, že žalobcom
sa nepodarilo preukázať, že žalovaní ich v čase vydania rozsudku kamerovým systémom snímali, čo
skonštatoval aj súd v odôvodnení v odseku 45 a nepochopiteľne prevrátil dôkazné bremeno strán sporu,
keď tvrdí, že žalovaní nepreukázali, že kamerovým systémom nesnímajú žalobcov, ktorý záver súdu
prvej inštancie je nezákonný, keďže žalobcovia musia preukázať aktuálne trvanie zásahu do ich práv a je

to v rozpore s pravidlami dokazovania ak sa od žalovaných očakáva preukázanie negatívnej skutočnosti
(že kamery nesnímajú), pretože podľa ustálenej judikatúry súdov (a pravidiel logiky) sa negatívna
skutočnosť nedokazuje. Žalobcovia mali viac ako tri roky na preukázanie svojich tvrdení, na preukázanie
aktuálneho trvania zásahu nenavrhli žiaden dôkaz a procesná pasivita žalobcov nemôže byť na ujmu
žalovaným. Skutočnosť, že pred viac ako 3 rokmi žalovaní nejaké zábery vyhotovili, nie je dôkazom o

aktuálnom stave alebo snímaní, žalovaní kamerový systém vypli koncom r. 2016, jeho vypnutie oznámili
Úradu pred viac ako 2 rokmi, čo preukázali aj súdu prvej inštancie a nie je teda zrejmé, aký ďalší
dôkaz by mali žalovaní navrhnúť. Ak súd prvej inštancie konštatuje nepreukázanie aktuálneho snímania,
nemôže prikázať žalovaným ukončenie tejto činnosti, nemožno zákonne zakázať niečo, čo sa nedeje. Ak
žalobcovia nepreukázali akékoľvek snímanie kamerovým systémom v priebehu minimálne posledných

troch rokov (posledné preukázané snímanie je z 30.03.2016, žalovaní potvrdili koniec snímania koncom
r. 2016), nie je možné akceptovať ani záver súdu prvej inštancie o možnosti snímania a porušovania práv
žalobcov.Akbykopakovanémuporušovaniudochádzalo,žalobcoviamalimožnosťtotvrdiťapreukázať,
avšak v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno. Úrad v tejto veci vydal rozhodnutie (rozhodnutie
Úradu č. 00209/2017-Os-15 zo dňa 12.10.2017), v ktorom skonštatoval, za akých podmienok bude

snímaniekamerovýmsystémomzákonné,rozhodnutieÚraduupravujepodmienkyprípadnéhosnímania
kamerovým systémom žalovaných a po vydaní tohto rozhodnutia žalobcovia nepreukázali, že by
žalovaní kamerovým systémom niečo snímali a nepreukázali ani porušovanie zákona alebo práv
žalobcov. Nakoľko rozhodnutie Úradu je stále platné, rozsudok súdu prvej inštancie je v prvom výroku
úplne nadbytočný. K žalobcom priznanému zadosťučineniu v sume 300 eur uviedli žalovaní, že právo na

zadosťučinenie nie je u žalobcov dané a nebolo v konaní preukázané, a to s poukazom na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3 Cdo 108/2011, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej jen „NS ČR“), sp.
zn. 30 Cdo 2094/2007, podľa ktorých kvalifikovaná ujma na osobnostných právach predstavuje reálny
a výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickejosoby, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie) napríklad v jeho rodinnom, pracovnom alebo inom
prostredí a že ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre priznanie relutárnej náhrady predpokladá

značnú mieru zásahu osobnosti fyzickej osoby. Podľa žalovaných v konaní neboli preukázané zákonné
podmienky na priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch, žalobcovia nepreukázali akékoľvek
negatívne následky z činnosti žalovaných a tvrdenia žalovaných (pozn. odvolacieho súdu: správne
má byť žalobcov) ohľadne vzťahov v rodine, nemožnosti zriadiť si bazén a odsťahovania sa ostali
v konaní len tvrdeniami, ktoré žalobcovia nepreukázali, na ich preukázanie nenavrhli žiaden dôkaz

(nepostačuje výpoveď žalobcov) a pokiaľ sa súd prvej inštancie s týmito tvrdeniami stotožnil, urobil
tak bez dôkazného základu. Žalobcovia naviac nepreukázali, že išlo o tak značnú mieru zásahu do
ich osobnosti, že by mali právo na primerané zadosťučinenie, nepreukázali ani príčinnú súvislosť
medzi snímaním kamerovým systémom a nimi tvrdenými negatívnymi následkami, keď (i) nemožnosť
zriadiť bazén žalobcovia tvrdia, ale nijako to nepreukázali a prípadne dôvody nerealizácie mohli byť
iné (odsťahovanie sa, finančné náklady, dom žalobcov slúžil zároveň aj ako miesto výkonu podnikania

žalobcu a pod.); (ii) dôvod sťahovania nebol súdu preukázaný, nebolo preukázané, že sa odsťahovali
práve z dôvodu monitorovania a keďže žalobca 1/ používa predmetný pôvodný dom ako miesto svojho
podnikania (autodoprava a opravy vozidiel), považujú toto žalovaní za najpravdepodobnejší dôvod
sťahovania; (iii) narušenie vzťahov v rodine ostalo len v úrovni všeobecných tvrdení žalobcov, ktorí
nepreukázali, že by v dôsledku monitorovania boli ich rodinné vzťahy narušené. Naviac súd prvej

inštancie nesprávne posúdil dĺžku trvania monitorovania kamerovým systémom žalovaných ako aj jeho
intenzitu, mal za preukázané monitorovanie 2 kamerami v priebehu 14 mesiacov, ktorý skutkový záver
je nepravdivý. Montáž kamerového systému v 01/2015 je medzi stranami nesporná, už kontrola v
08/2015 konštatuje, že zábery zo zadnej kamery majú anonymizovanú (začiernenú) tú časť, ktorou by
kamera snímala pozemok žalobcu (t.j. zadná kamera prakticky túto časť nesnímala a záznam z tejto

priestorovej časti sa ani neukladal, žalovaní anonymizáciu vykonali ihneď po kontrole Úradu z 05/2015)
a zadná kamera mohla snímať žalobcov najviac cca 3 - 4 mesiace. Predná kamera snímala len verejné
priestranstvo (priestory voľne prístupné všetkým na obecných pozemkoch a viditeľné od všetkých
susedov v okolí), preto žalovaní rozporujú, že takéto snímanie mohlo vážnejšie zasiahnuť do osobnosti
žalobcov. Zábery získané z kamerového systému žalovaní využili výlučne v správnych konaniach a

mali správne nastavené vymazávanie nahrávok v lehote kratšej ako 15 dní. Súd prvej inštancie pri
posúdení nároku na primerané zadosťučinenie a jeho hodnoty vôbec neprihliadol na skutočnosť, ktorú
potvrdil aj žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 25.01.2019, že to bol žalobca 1/, ktorý si
namontoval kamerový systém ako prvý, pričom jednu z kamier výslovne a úmyselne nastavil na miesto
častého výskytu žalovaných (terasa domu žalovaných), aby sledoval pohyb žalovaných, teda to bol

samotný žalobca, ktorý ako prvý zasiahol do osobnostných práv žalovaných rovnakými prostriedkami,
akéterazvyčítažalovaným,apretobybolovrozporesdobrýmimravmi,akbyžalobcaobdržalprimerané
zadosťučinenie za konanie, ktorého sa voči žalovaným skôr dopustil úmyselne sám a ktorého intenzita
bola podstatne vyššia ako u žalovaných. K nároku na náhradu trov konania namietali žalovaní, že súd
prvejinštanciepriznalžalobcomsumu300eurzpožadovaných10.000eur,tedapriznal3%požadovanej

sumy. V tejto časti síce rozhodnutie o výške nároku závisí od voľnej úvahy súdu, avšak je úplne zrejmé,
že žalobcovia si uplatnili maximálne prehnanú sumu o ktorej museli vedieť, že sa k nej rozsudkom
ani nepriblížia a tohto výrazného nepomeru si museli byť vedomí, najmä ak boli právne zastúpení.
Uplatnenie zjavne prehnanej sumy a bezdôvodné spoliehanie sa na voľnú úvahu súdu určite nie je
prejavom procesnej zodpovednosti, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výroku o primeranom

zadosťučinení je potrebné hodnotiť ako plný úspech žalovaných, resp. neúspech len v nepatrnej časti.
Záveromžalovanípoukázalinapodľanichnezmyselnétvrdeniesúduprvejinštancie,keďžalobcoviaako
dôkazy označili spisy, v ktorých najmä PZ SR preskúmaval podozrenia zo spáchania priestupkov (iného
protiprávneho konania) na strane žalobcu, ktoré konania iniciovali žalovaní a fotografie z kamerového
systému slúžili ako dôkaz, pričom skutočnosť, že správne orgány vec neuzavreli ako priestupok či

iný delikt nie je rozhodná a že žalovaní sa nestavali do role ochrancu poriadku, mali skúsenosti s
predchádzajúcimi správnymi konaniami, v ktorých boli ich podnety odmietnuté pre nedostatok dôkazov,
preto museli mať zabezpečené dôkazy o protiprávnej činnosti v tesnej blízkosti ich nehnuteľností a
je zrejmé, že získané zábery použili len v správnych konaniach. Poukázali aj na to, že súd prvej
inštancie na strane žalovaných neakceptoval a nezohľadnil oznámenia adresované Úradu, ktorých

doručenie je preukázané (reagoval na ne Úrad aj žalobcovia) a žiadnu váhu nedal súd prvej inštancie
ani tvrdeniam a výpovediam žalovaných, keď akceptoval len tie časti vyjadrení a výpovedí žalovaných,
ktoré sa hodia za účelom priznania žalovaného nároku. Na druhej strane, súd prvej inštancie bez výhrad
prijal tvrdenia žalobcov, svoje závery a úvahu o oprávnenosti primeraného zadosťučinenia postavil natvrdeniach žalobcov (zásah do rodinných vzťahov, nevybudovanie bazénu, odsťahovanie sa a pod.),
pričom žalobcovia na preukázanie oprávnenosti tohto nároku nepredložili ani nenavrhli žiaden dôkaz.
Žalovaní namietali, že tvrdenia nie sú dôkazmi, výpovede žalobcov na pojednávaní boli len rozvinutím

ich dovtedajších písomných tvrdení, a preto výpovede žalobcov nemôžu byť spôsobilým plnohodnotným
dôkazným prostriedkom. Vyvodili, že súd prvej inštancie svojim rozdielnym prístupom k tvrdeniam a
dôkazom strán sporu výrazne narušil ich rovnosť v konaní. Žalovaní žiadali, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným prizná nárok na náhradu trov konania
vrátane odvolania v rozsahu 100 %, o ktorej sa rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

4. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaných vyjadrili podaním zo dňa 21.01.2020, v ktorom uviedli, že
odvolanie žalovaných žiadajú zamietnuť ako nedôvodné z dôvodov špecifikovaných v rozsudku.

5. Žalovaní sa k vyjadreniu žalovaných viac nevyjadrili.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadovalanidôležitýverejnýzáujemadospelkzáveru,žeodvolaniežalovanýchjepodanédôvodne,

keď odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v napadnutých výrokoch vecne správne. V záujme
dôsledného vyporiadania sa s vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie a
odvolacími námietkami, odvolací súd udáva nasledovné.

7. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia sa domáhali voči žalovaným
nárokov z titulu ochrany osobnosti s poukazom na ust. § 11 až 13 Občianskeho zákonníka a žiadali
odstrániť kamerový systém žalovaných (zamietnutie žaloby v tento časti nebolo napadnuté odvolaním
žalobcov, preto nebolo predmetom odvolacieho prieskumu), zdržať sa jeho použitia voči žalobcom a
nevyhotovovať záznamy žalobcov a v čase podania žaloby ich maloletých detí - Jozefa Hermanna,

nar. 16.01.1999, Natálie Hermannovej, nar. 18.01.2001, Patrika Hermanna, nar. 11.01.2006 (v čase
vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie dňa 05.09.2019 boli deti žalobcov Jozef Hermann a Natália
Hermanová plnoletí) a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur (zamietnutie žaloby v časti
prevyšujúcej priznanú nemajetkovú ujmu v sume 300 eur nebolo napadnuté odvolaním žalobcov,
preto nebolo predmetom odvolacieho prieskumu). K zásahu do osobnostných práv (podobizne ako

chráneného prejavu osobnej povahy) malo dôjsť monitorovaním (vyhotovovaním záznamu) pohybu
žalobcov, ich detí a ich obydlia kamerovým systémom žalovaných bez ich súhlasu, a to od 21.01.2015,
pričom monitorovanie podľa žalobcov v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie trvalo.

8. Podľa ust. § 61 CSP, procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak

len ten, komu ju zákon priznáva.

9. Podľa ust. § 67 CSP, každý môže pred súdom samostatne konať v rozsahu, v akom má spôsobilosť
na právne úkony.

10. Podľa ust. § 68 ods. 1 CSP, v rozsahu, v akom nemá fyzická osoba spôsobilosť samostatne konať
pred súdom, koná za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník.

11. Podľa ust. § 7 ods. 1, veta prvá Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a
povinnosti vzniká narodením.

12. Podľa ust. § 8 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spôsobilosť fyzickej osoby vlastnými právnymi úkonmi
nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (spôsobilosť na právne úkony) vzniká v plnom rozsahu
plnoletosťou.

13. Podľa ust. § 9 Občianskeho zákonníka, maloletí majú spôsobilosť len na také právne úkony, ktoré
sú svojou povahou primerané rozumovej a vôľovej vyspelosti zodpovedajúcej ich veku.14. Podľa ust. § 31 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“), rodičia zastupujú
maloleté dieťa pri právnych úkonoch, na ktoré nie je spôsobilé.

15. Podľa ust. čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života.

16. Podľa ust. čl. 19 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

17. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

18. Podľa ust. § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové

snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy
sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

19. Podľa ust. § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo
použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové

záznamy na úradné účely na základe zákona.

20. Podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

21. Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie
podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

22. Podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s
prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

23. Podľa ust. § 1 písm. a) a b) zákona o ochrane osobných údajov, tento zákon upravuje ochranu práv
fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných

údajov, práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb.

24. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, osobné údaje možno spracúvať len
spôsobom ustanoveným týmto zákonom a v jeho medziach tak, aby nedošlo k porušeniu základných
práv a slobôd dotknutých osôb, najmä k porušeniu ich práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti alebo k

iným neoprávneným zásahom do ich práva na ochranu súkromia.

25. Podľa ust. § 5 ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov, osobné údaje môže spracúvať iba
prevádzkovateľ a sprostredkovateľ.

26. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, spracúvať osobné údaje vo vlastnom mene
môže len prevádzkovateľ. Prevádzkovateľ spracúva osobné údaje v súlade s § 9, spôsobom, ktorý je v
súlade s dobrými mravmi, a to len na vymedzený alebo ustanovený účel.

27. Podľa ust. § 6 ods. 2 písm. b) a d) zákona ochrane osobných údajov, prevádzkovateľ je povinný (b)

určiť podmienky spracúvania osobných údajov tak, aby neobmedzil právo dotknutej osoby ustanovené
zákonom, (d) zabezpečiť, aby sa spracúvali len také osobné údaje, ktoré svojím rozsahom a obsahom
zodpovedajú účelu ich spracúvania a sú nevyhnutné na jeho dosiahnutie.

28. Podľa ust. § 15 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov, priestor prístupný verejnosti možno

monitorovať len na účely ochrany verejného poriadku a bezpečnosti, odhaľovania kriminality, narušenia
bezpečnosti štátu, ochrany majetku alebo zdravia, a to len vtedy, ak je priestor zreteľne označený ako
monitorovaný; monitorovaný priestor je prevádzkovateľ povinný zreteľne označiť bez ohľadu na to, či sa
snímaný obraz alebo zvuk zaznamenáva na nosič informácií. Označenie monitorovaného priestoru sanevyžaduje, ak tak ustanovuje osobitný zákon. Vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného
konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

29. Odvolací súd v súvislosti s posudzovaním odvolacej námietky žalovaných ohľadne nedostatku
aktívnej legitimácie žalobcov vo vzťahu k nároku, ktorý sa týka uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa
použitia kamerového systému nielen voči žalobcom, ale aj voči ich deťom, ktoré neboli stranami sporu,
uvádza, že vecnou legitimáciou (aktívnou na strane žalujúceho a pasívnou na strane žalovaného) sa
rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a má ju iba ten, kto je subjektom

hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. Bez vyriešenia otázky, či žalobca je v spore
aktívne legitimovaný, t.j. či je nositeľom tvrdeného hmotného práva a či správne označil osobu - nositeľa
tvrdenej povinnosti, t.j. či ním označený žalovaný je v spore naozaj pasívne legitimovaný, nemôže súd
vo veci rozhodnúť, pretože skúmanie vecnej legitimácie strany sporu je procesnou povinnosťou každého
vo veci konajúceho súdu.

30. Preskúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, túto súd skúma
vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta, a zistenie nedostatku
vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postup konajúceho súdu, ktorý opomenie
vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je
konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl.

46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
407/2016-37).

31. Záver súdu o tom, či strana je v konaní vecne legitimovaná (aktívne alebo pasívne) predstavuje

otázku spadajúcu pod právne posúdenie veci. Ide o činnosti súdu, pri ktorej zistený skutkový stav
podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa
právo prizná alebo neprizná (zahŕňa aj otázku vecnej legitimácie) (uznesenie NS SR z 29.03.2017,
sp. zn. 5 Cdo 13/2016). Realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym
posúdením a nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle ust. § 420 písm. f) CSP (viď R 54/2012, R 24/2017,

1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo
26/2010, 8 ECdo 170/2014, 5 Cdo 13/2016).

32. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie sa síce zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie,keďtútomalpreukázanútým,žežalobca1/jevlastníkomnehnuteľnostinaadreseZákostolie

164/9 a tým, že nehnuteľnosť užívali v čase podania žaloby (a mali v nej trvalé bydlisko so žalobcom
1/) jeho manželka žalobkyňa 2/ a ich 3 spoločné - v čase podania žaloby maloleté - deti a ako obyvatelia
priestorov mali byť monitorovaní kamerovým systémom žalovaných. Súd prvej inštancie však opomenul,
ako správne namietali žalovaní, zohľadniť tú skutočnosť, že nositeľmi hmotnoprávneho nároku detí
žalobcov, i keď v čase podania maloletých, nie sú priamo vo vlastnom mene žalobcovia ako ich rodičia.

Hmotnoprávny nárok, ktorého sa žalobcovia v konaní domáhali (nevyhotovovať, nezaznamenávať,
nespracovávať a neuchovávať žiadne obrazové snímky, alebo obrazové a zvukové záznamy osôb
žalobcov a ich detí a nehnuteľnosti na adrese Zákostolie 164/9, Rohožník, v ktorej majú žalobcovia s
deťmi spoločné trvalé bydlisko) patril samostatne nielen žalobcom, ale aj ich deťom.

33. V konaní vo vzťahu k vyššie uplatnenému nároku tak boli aktívne legitimovanými subjektami okrem
žalobcov aj ich deti; žalobcovia (ktorýkoľvek z nich) boli ich zákonnými zástupcami podľa Zákona o
rodine(§68ods.1CSP),nakoľkotietosícemaliprocesnúsubjektivitu(§61CSP,§7ods.1Občianskeho
zákonníka), nedisponovali však procesnou spôsobilosťou (§ 67 CSP, § 8 Občianskeho zákonníka).
Naviac v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 217 ods. 1 CSP) dňa 05.09.2019 boli deti

žalobcov Jozef Hermann, nar. 16.01.1999 a Natália Hermannová, nar. 18.01.2001 plnoletí, a teda mali
plnú procesnú spôsobilosť, ktorá im umožňovala konať pred súdom samostatne.

34. Zo skutočnosti, že deti žalobcov neboli stranami sporu (či ako maloleté zast. zákonnými zástupcami
alebo plnoleté konajúce samostatne) a v konaní bol výhradne označenými žalobcami uplatnený (a

súdom prvej inštancie priznaný) nárok, ktorý vyplýva priamo z hmotnoprávneho vzťahu detí žalobcov so
žalovanými, je potrebné dovodiť nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov v tomto rozsahu nimi
uplatneného nároku. Uvedené je dôvodom pre zamietnutie žaloby v tomto rozsahu.35. Rovnako, ako vyplýva z Protokolov Úradu z 12.08.2015 a 30.03.2016, prevádzkovateľom
kamerového informačného systému (t.j. osobou ktorá sama alebo spoločne s inými vymedzí účel
spracúvania osobných údajov, určí podmienky ich spracúvania a spracúva osobné údaje vo vlastnom

mene podľa ust. § 4 ods. 2 písm. d) zákona o ochrane osobných údajov) bol žalovaný 1/, preto ak bol
nárok žalobcov na zdržanie sa používania kamerového informačného systému voči nim (prihliadajúc na
to, že deti žalobcov neboli stranami sporu v zmysle vyššie uvedeného) a na zaplatenie nemajetkovej
ujmy titulom jeho nesprávneho prevádzkovania (neoprávneným konaním) uplatnený v konaní (aj) voči
žalovanej 2/, táto nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Pasívne vecne legitovaným subjektom

v uvedenom rozsahu (prihliadajúc na to, že predmetom konania už nie je nárok žalobcov na odstránenie
kamerového informačného systému) je výhradne žalovaný 1/. Uvedené je dôvodom pre zamietnutie
žaloby žalobcov voči žalovanej 2/ v tomto rozsahu.

36. Žalovaní v odvolaní správne namietali, že v súlade s ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
upustenie od neoprávneného zásahu, ktorý sa týka osobnosti občana, možno použiť len vtedy, keď

zásah trvá v čase vyhlásenia rozsudku prvej inštancie (§ 217 ods. 1 CSP). Odvolací súd dopĺňa,
že negatórnou (zdržovacou) žalobou, ako jedným z prostriedkov uplatnenia nárokov z ochrany
osobnosti, sa oprávnená osoba domáha upustenia od neoprávnených zásahov. Účelom zdržovacieho
nároku je domôcť sa zákazu konania, ktoré v danej dobe ohrozuje osobnosť žalobcu alebo do nej
zasahuje - t.j. domôcť sa súdnou cestou nečinnosti neoprávnene konajúcej osoby. Ako uviedli žalovaní,

nevyhnutnou podmienkou aplikácie zdržovacej žaloby je, aby neoprávnený zásah (trvalého charakteru
alebo jednorazový zásah do osobnostnej hodnoty, ktorý je v žalobe presne špecifikovaný) doteraz
trval alebo pokračoval, prípadne aby existovalo konkrétne nebezpečie jeho opakovania v budúcnosti.
Žalovaní rovnako správne namietali, že v tomto smere má dôkaznú povinnosť a povinnosť tvrdenia
žalobca. Z povahy zdržovacieho nároku vyplýva, že sa nedá uplatniť za situácie, kedy už škodlivý

stav netrvá (napr. už bol odstránený), čiže nedochádza k zásahu do absolútneho (v danom prípade
osobnostného) práva ani taký zásah nehrozí, a to z hľadiska priebehu civilného súdneho konania v čase
vyhlásenia rozsudku (§ 217 ods. 1 CSP). V prípade, ak by k odstráneniu nežiadúceho stavu došlo v
priebehu súdneho konania a nehrozí nebezpečie opakovania konania predstavujúceho neoprávnený
zásah, mala by byť žaloba žalobcom vzatá späť a súdne konanie zastavené, v opačnom prípade

žalobazamietnutá.Vzhľadomnato,ženegatórnažalobamáznačnepreventívnu(zabraňovaciu)povahu
a smeruje na nekonanie (non facere), nestanovuje sa žiadna paričná lehota (lehota na plnenie) a
rozsudok je vykonateľný nadobudnutím jeho právoplatnosti. Zdržovací výrok musí byť určitý, nesmie byť
všeobecný a musí negatívne vymedziť činnosti rušiteľa (pozri aj Knap, Karel. Ochrana osobnosti podle
občanského práva. 4., podstatně přeprac. a dopl. vyd. Praha: Linde, 2004, s. 177).

37. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne z Protokolu Úradu z 12.08.2015 (z
kontrol Úradu u prevádzkovateľa kamerového systému (pozostávajúceho z dvoch kamier, záznamového
zariadenia,vypínateľnejzobrazovacejLCDjednotky,pričomideostatickédigitálnekamerybezmožnosti
otáčania, presmerovania kamery na diaľku, optického priblíženia obrazu (optického zoomu) a nočného

videnia) vykonaných dňa 06.05.2015 a 06.08.2015) vyvodil vo vzťahu ku:
a) kamere č. 1:
- pri kontrole dňa 06.05.2015 bola nainštalovaná pod strechou rodinného domu a snímala časť
súkromného pozemku kontrolovanej osoby (žalovaných), ako aj miesto prístupné verejnosti (priestor
verejne prístupný)

- pri kontrole dňa 06.08.2015 bola premiestnená na komín rodinného domu a snímala celú verejnú
komunikáciu (priestor prístupný verejnosti ) ako aj oproti stojace obydlia dotknutých osôb (priestor
neprístupný verejnosti), kontrolovaná osoba anonymizovala (začiernila) snímanie súkromného pozemku
žalobcov (p. Hermanna).
- posúdením rozmiestnenia kamier a rozsahu snímaného priestoru Úrad zistil, že kamera č. 1

nainštalovaná na komíne sníma nad rámec účelu spracúvania osobných údajov (excesívne) zaberá
priestor, ktorého snímanie nie je nevyhnutné na dosiahnutie účelu spracúvania osobných údajov, keď
nadmerne svojim rozsahom sníma oproti stojace obydlia dotknutých osôb.
b) kamere č. 2:
-prikontroledňa06.05.2015bolanainštalovanánakomínerodinnéhodomuasnímalačasťsúkromného

pozemku kontrolovanej osoby, ako aj pozemok suseda - žalobcu (značnú časť súkromného pozemku
neprístupného verejnosti) a nedisponovala súhlasom suseda so snímaním jeho pozemku, pretože ho
ani nežiadala.- pri kontrole dňa 06.08.2015 bola umiestnená na tom istom mieste (na komíne rodinného domu), avšak
kontrolovaná osoba zmenila nastavenie kamery č. 2 a bola nastavená tak, že snímala najmä súkromný
pozemok žalovaných a časť pozemku žalobcov (p. Hermanna).

-posúdenímrozmiestneniakamierarozsahusnímanéhopriestoruÚradzistil,žekamerač.2nastavením
sníma aj časť súkromného pozemku suseda p. Hermanna, na ktorý nedal súhlas, teda kontrolovaná
osoba spracúva osobné údaje v rozpore s § 6 ods. 2 písm. b) zákona o ochrane osobných údajov.
Dôvod prevádzky kamerového informačného systému (kamery č. 1 a kamery č. 2) u kontrolovanej osoby
bol za účelom ochrany jej majetku a zdravia, pretože v minulosti dochádzalo k poškodzovaniu majetku.

Úrad v protokole z 12.08.2015 skonštatoval viaceré pochybenia prevádzkovateľa (z ktorých značnú
väčšinu žalovaní bezodkladne odstránili), o.i. Úrad konštatoval porušenie ust. § 6 ods. 2 písm. b) a
písm. d) zákona o ochrane osobných údajov (určiť podmienky spracúvania osobných údajov tak, aby
neobmedzilprávodotknutejosobyustanovenézákonomazabezpečiť,abysaspracúvalilentakéosobné
údaje, ktoré svojím rozsahom a obsahom zodpovedajú účelu ich spracúvania a sú nevyhnutné na jeho
dosiahnutie).

38. Odvolací súd má za to, že rovnako súd prvej inštancie správne z Protokolu Úradu z 13.06.2016 (z
kontroly Úradu u prevádzkovateľa kamerového systému vykonanej dňa 30.03.2016) vyvodil vo vzťahu
ku:
a) kamere č. 1:

- pri kontrole dňa 30.03.2016 bola umiestnená na prednom komíne rodinného domu a monitorovala
priestory prístupné verejnosti (časť verejnej komunikácie, prístupové cesty k rodinným domom okolitých
susedov a voľne prístupné priestory pred rodinnými domami okolitých susedov vrátane prístupovej cesty
k rodinnému domu p. Hermanna a voľne prístupných priestorov pred rodinným domom p. Hermanna).
- Úrad zistil, že kontrolovaná osoba neoznačila priestor prístupný verejnosti monitorovaný

prostredníctvom kamery č. 1 ani jednom mieste vstupu do tohto priestoru a teda kontrolovaná osoba
postupovala v rozpore s § 15 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov.
- posúdením rozsahu monitorovaného priestoru bolo zistené, že kamera č. 1 monitoruje priestory
prístupné verejnosti (časť verejnej komunikácie, prístupové cesty k rodinným domom okolitých susedov
a voľne prístupné priestory pred rodinnými domami okolitých susedov vrátane prístupovej cesty k

rodinnému domu p. Hermanna a voľne prístupných priestorov pred rodinným domom p. Hermanna).
a) kamere č. 2:
- pri kontrole dňa 30.03.2016 bola umiestnená na zadnom komíne rodinného domu a monitorovala
výlučne súkromný pozemok kontrolovanej osoby (časť dvora, kurín a záhradu), teda priestor neprístupný
verejnosti.

- Úrad konštatoval, že v zmysle ust. § 3 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov sa tento
zákon nevzťahuje na osobné údaje, ktoré fyzická osoba spracúva pre vlastnú potrebu v rámci výlučne
osobných alebo domácich činností, preto sa predmetnou časťou kamerového systému (kamerou č. 2)
kontrolovanej osoby ďalej nezaoberal.
Účelom inštalácie a prevádzkovania kamerového informačného systému (kamery č. 1) bola ochrana

majetku, zdravia a súkromia kontrolovanej osoby.
Úrad skonštatoval, že kontrolovaná osoba neoznačila priestor prístupný verejnosti monitorovaný
prostredníctvom kamery č. 1 ani jednom mieste vstupu do tohto priestoru, teda kontrolovaná osoba
postupovala v rozpore s § 15 ods. 7 zákona o ochrane osobných údajov a že kontrolovaná osoba
kamerou č. 1 monitoruje okolie svojho rodinného domu nad mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu

monitorovania ktorým je ochrana majetku a zdravia kontrolovanej osoby, čím porušuje § 6 ods. 2 písm.
d) zákona o ochrane osobných údajov, keďže spracúva osobné údaje dotknutých osôb v rozsahu, ktorý
nie je nevyhnutný na dosiahnutie účelu s spracovania. Rozhodnutím Úradu zo dňa 12.10.2017 uložil
Úrad žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi kamerového systému z dôvodu porušenia povinností podľa
§ 6 ods. 2 písm. d) (spracúvanie osobných údajov dotknutých osôb v rozsahu, ktorý nie je nevyhnutný na

dosiahnutie účelu spracúvania), § 15 ods. 7 (neoznačenie priestoru prístupného verejnosti monitorovaný
prostredníctvom kamery) zákona o ochrane osobných údajov odstrániť zistené nedostatky tak, že v
lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia nastaví uhol záberu kamery tak,
aby kamera nezaberala celú verejnú komunikáciu smerujúcu k rodinnému domu, vrátane prístupu na
túto komunikáciu, prístupové cesty k rodinným domom okolitých susedov a voľne prístupné priestory

pred rodinnými domami okolitých susedov. Žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ bol ďalej povinný v lehote
do 20 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia informovať Úrad o splnení opatrení.39. Vo vzťahu k trvaniu zásahu tak súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne vyvodil,
že mal za preukázané trvanie neoprávneného zásahu (monitorovaním žalobcov kamerovým systémom
vo vlastníctve žalovaných, prevádzkovaným žalovaným 1/) minimálne v období od 21.01.2015 (dátum

nainštalovania kamerového systému, ktorý nebol medzi stranami sporný) do 30.03.2016 (kontrola Úradu
podľa Protokolu z 13.06.2016), teda 14 mesiacov či už prostredníctvom kamery č. 2 (monitorovanie
časti súkromného pozemku, následne síce začiernené) alebo kamery č. 1 (monitorovanie verejného
priestranstva a prístupových ciest k okolitým rodinným domom, teda aj prístupovej cesty žalobcov).
Skutočnosť, či kamerový systém (už len kamera č. 1) bol v prevádzke po 30.03.2016 a aj v čase

vyhlásenia rozsudku prvej inštancie (či bol funkčný a zapnutý) nie je podľa odvolacieho súdu podstatnou
skutočnosťou pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcov voči žalovanému 1/ (tak, ako mu súd prvej
inštancie vyhovel výrokom I.), pretože kamerový systém, ktorý je majetkom žalovaných, sú žalovaní (v
danom prípade žalovaný 1/) oprávnení za splnenia zákonných podmienok (ako vyplýva aj z rozhodnutia
Úradu zo dňa 12.10.2017) prevádzkovať, pričom oprávnenosť prevádzky posudzuje Úrad v rámci
vlastnej činnosti alebo na základe podnetu, pričom konštatovanie porušenia týchto podmienok po

30.03.2016 nebolo v konaní preukázané. Samotné prevádzkovanie kamerového systému bez ďalšieho
nepredstavuje a neznamená zásah do osobnostných práv žalobcov a nie je dôvodom na uloženie
povinnosti žalovanému 1/ zdržať sa jeho použitia voči žalobcom v rozsahu, v akom ju súd prvej inštancie
uložil výrokom I. napadnutého rozhodnutia. Uvedené je dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobcom v
tomto rozsahu aj voči žalovanému 1/ ako prevádzkovateľovi kamerového informačného systému.

40. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných 1/ a 2/ na zaplatenie nemajetkovej
ujmy 300 eur žalobcom (v prevyšujúcej časti nárok zamietol a tento výrok nebol napadnutý odvolaním
žalobcov). Vychádzajúc z toho, že žalovaná 2/ nie je v rozsahu takto uplatneného nároku pasívne vecne
legitimovaná, zaoberal sa odvolací súd odvolacími námietkami žalovaných smerujúcich k tomu, že vznik

ujmy žalobcovia nepreukázali, keď žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať,
že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie) napríklad v jeho
rodinnom, pracovnom alebo inom prostredí a že ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre priznanie
relutárnej náhrady predpokladá značnú mieru zásahu osobnosti fyzickej osoby. Podľa žalovaných
žalobcovia nepreukázali akékoľvek negatívne následky z činnosti žalovaných (žalovaného 1/) a tvrdenia

žalobcov ohľadne zhoršených vzťahov v rodine, nemožnosti zriadiť si bazén a odsťahovania sa
žalobcovia nepreukázali, a nepreukázali ani to, že išlo o tak značnú mieru zásahu do ich osobnosti, že
by mali právo na primerané zadosťučinenie, vrátane nepreukázania príčinnej súvislosti medzi snímaním
kamerovým systémom a nimi tvrdenými negatívnymi následkami.

41. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námietkami žalovaných ohľadne toho, že vznik
nemajetkovej ujmy sú žalobcovia povinní preukázať. Z ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že výška tejto náhrady sa musí určovať s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy
a okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto dôležité v konaní
ustáliť, aká ujma (nemajetková) u poškodeného nastala, a to jednak pre posúdenie toho, či primerané

zadosťučinenie je alebo nie je postačujúce a tiež pre potreby ustálenia výšky prípadnej náhrady tejto
ujmy v peniazoch. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch by potom malo v zásade nastať iba
v prípadoch (skutočného) závažného následku na poškodenom so značnou intenzitou zásahu do jeho
práv, pričom dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním týchto skutočností je na žalobcovi. Odvolací
súd pripúšťa, že v určitých prípadoch zásahov nie je potrebné osobitne dokazovať utrpenú fyzickú alebo

psychickú ujmu (napr. psychické strádanie v prípade úmrtia blízkej osoby alebo psychické a fyzické
utrpenie v prípade nezákonnej väzby), v zásade však ide o také zásahy do práv a slobôd fyzickej osoby,
pri ktorých zo samotnej povahy tohto zásahu automaticky vyplýva následok v podobe psychickej alebo
fyzickej ujmy. Odvolací súd však zdôrazňuje, že aj v týchto prípadoch sa vyžaduje, aby žalobca ako
poškodená osoba konkrétnymi skutkovými tvrdeniami ozrejmila, akým spôsobom sa u nej prejavila ujma

a v čom konkrétne spočívala. V prejednávanej veci však žalobcovia iba všeobecnými tvrdeniami uviedli,
že došlo k narušeniu vzťahov v rodine (vzájomného spolužitia) a zníženiu ich vážnosti a dôstojnosti v
rodine (žalobcov ako rodičov vo vzťahu k ich deťom, ako aj vo vzájomnom vzťahu ako manželov). Podľa
názoru odvolacieho súdu, bolo potrebné jednak uviesť konkrétne skutkové tvrdenia o spôsobenej ujme
a túto ujmu aj preukázať. Naviac, v prípade zníženia vážnosti a dôstojnosti ide o takú kategóriu ujmy,

ktorú je možné objektivizovať dôkazmi o vonkajších prejavoch (nejde len o subjektívny pocit, ale aj o
objektívnu skutočnosť, že si poškodenú osobu niekto prestal vážiť tak, ako pred zásahom).42. Preto podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovia v konaní nepreukázali takú intenzitu a závažnosť
zásahu do ich práv (negatívne následky z činnosti/porušenia povinností žalovaného 1/), ktorá by
odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy od žalovaného 1/ a pre jej priznanie nestačia samotné

tvrdenia žalobcov o tom, že došlo k narušeniu vzťahov v rodine (vzájomného spolužitia), zníženiu ich
vážnosti v rodine (k zníženiu dôstojnosti ako rodičov) alebo spoločnosti v značnej miere. Odvolací súd
má za to, že v konaní nebolo zrejmé a preukázané, že tvrdené (ne)konanie žalobcov (nevybudovanie
bazénu, nevyužívanie terasy, odsťahovanie sa) bolo negatívnym následkom konania žalovaných/
žalovaného 1/. Je potrebné zohľadniť aj to, že žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ rešpektoval pokyny

Úradu a takmer všetky nedostatky odstránil už v r. 2015 a v rámci kontroly dňa 30.03.2016. Je potrebné
zopakovať, že skutočnosť, že kamerový systém (o ktorom naviac žalovaní tvrdia, že je vypnutý od r.
2016) je prevádzkovaný v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov (alebo aktuálnej právnej
úpravy GDPR na úseku ochrany osobných údajov) nebol v konaní preukázaný. Z toho dôvodu napriek
konštatovaniu zásahu, hodnotením vykonaného dokazovania nie je možné dovodiť vznik nemajetkovej
ujmy tak, ako tvrdia žalobcovia, a to ani pri zohľadnení potenciálnej miery daného zásahu do práv

žalobcov. Súd prvej inštancie správne skonštatoval aj to, že bolo nesporné, že žalobcovia a žalovaní
ako susedia mali vzájomné konfliktné susedské vzťahy, pri ktorých dochádzalo k podávaniu vzájomných
oznámení na páchanie priestupkov prípadne trestných činov a že (aj) kamerový systém bol reakciou
na konfliktné vzťahy strán sporu (naviac žalobcovia ako prví nainštalovali kamerový systém), toto však
v rámci hodnotenia dôkazov dôsledne nezohľadnil. Z dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie

podľa názoru odvolacieho súdu vznik nemajetkovej ujmy nevyplynul.

43. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti napadnutých výrokov
I. a II. zmenil tak, že žalobcu žalobcov zamietol.

44. O (celkových) trovách konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
262 ods. 1 a § 396 ods. 1 a 2 CSP a žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu z dôvodu ich celkového plného úspechu vo veci. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

45. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).