Uznesenie – Incidenčné spory ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/26/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108207113
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Mederová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2108207113.2

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.GabrielyMederoveja
členieksenátuJUDr.LenkyPraženkovejaMgr.SonePekarčíkovejvsporežalobcu:W.O.,I.X.W.XXXX,
bytom H. XX, Z., zastúpený advokátkou JUDr. Barbora Petrovič, so sídlom Kollárova 32, Trnava, proti
žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, správa konkurznej podstaty
úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, so sídlom Trnava, IČO: 00 009 199,

zastúpený Advokátska kancelária Korytár s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 47 243 279, o
vylúčenie majetku zo súpisu, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36Cbi/13/2016, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2021 č. k. 32CoKR/4/2021-1170,
takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. apríla 2017 č. k.
36Cbi/13/2016-796 prvým výrokom vylúčil nehnuteľnosti:
- stavba so súpisným číslom 2270 nachádzajúca sa na parcele č. 8621/1 v katastrálnom území Trnava,
obec Trnava, okres Trnava, zapísaná na LV č. 6096, Správy katastra Trnava,

- pozemok parcela č. 8619/1, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 1051 m2 v
katastrálnom území Trnava, obec Trnava, okres Trnava zapísaná na LV č. 6096, Správy katastra Trnava,
- pozemok parcela č. 8621/1, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 1750 m2 v
katastrálnomúzemíTrnava,obecTrnava,okresTrnava,zapísanánaLVč.6096,SprávykatastraTrnava,
zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu Trnavské automobilové závody š.p. v konkurze, IČO: 00 009
199. Druhým výrokom súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti úpadcu zaplatiť žalobcovi náhradu trov

konania v celom rozsahu.

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal vylúčenia majetku
špecifikovaného v prvom výroku rozsudku súdu prvej inštancie zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu.
Žalobca návrh odôvodnil tým, že dňa 15. februára 2000 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi
predávajúcim FARMATEX, s.r.o., v konkurze, so sídlom 337 Ružindol, IČO: 34 140 808 (ďalej len

„FARMATEX, s.r.o.“) a žalobcom ako kupujúcim. Uznesením súdu prvej inštancie z 12. septembra 2007
bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz a žalobcovi bolo doručené Oznámenie o zápise nehnuteľností
úpadcu do súpisu všeobecnej podstaty s poznámkou o spornom zápise v prospech tretej osoby bez
uvedenia dátumu a príloh. Podľa žalovaného neprišlo k prechodu vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam od úpadcu na Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „FNM SR“) z
dôvodu, že tieto nehnuteľnosti neboli zhrnuté v súpisnej zložke majetku podľa Rozhodnutia Ministerstva

pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Vklad
predmetných nehnuteľností zo strany FNM SR do základného imania obchodnej spoločnosti TAZ, a.s,so sídlom Coburgova 84, Trnava, IČO: 36 227 803 (ďalej len „TAZ, a.s.“) bol podľa žalovaného absolútne
neplatný z dôvodu nedodržania podmienok stanovených zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach
prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 92/1991 Zb.“).

Preto aj ďalšie prevody mali byť postihnuté absolútnou neplatnosťou.

3. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom z 7. júna 2010 č. k. 31Cbi/2/2008-371 žalobu
ako nedôvodnú zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania. Na základe
odvolania žalobcu bol uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) z 31. januára

2012 č. k. 31CoKR/4/2011-399 rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec bola vrátená súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie následne rozsudkom z 9. novembra 2012 č. k.
31Cbi/2/2008-430opäťžalobuakonedôvodnúzamietolauložilžalobcovipovinnosťzaplatiťžalovanému
náhradu trov konania. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd rozsudkom z 29. októbra 2013 č. k.
21CoKR/3/2015-637 rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí žaloby potvrdil a v náhrade trov
konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Proti

rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením z 30. apríla 2014 sp. zn. 4Obdo/24/2014 odmietol.

4. Následne Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom zo 16. marca 2016 sp.
zn.I.ÚS549/2015(ďalejlen„nález“)rozhodoltak,žezákladnéprávožalobcunasúdnuochranupodľačl.

46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom odvolacieho súdu v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené, obe rozhodnutia zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie. Odvolací súd uznesením z 31. mája 2016 č. k. 21CoKR/14/2016-714 zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že rešpektujúc právny názor ústavného
súdu dospel k záveru, že niet dôvodu korigovať ustálený právny názor, podľa ktorého rozhodovanie
(štátu) o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. je síce rozhodovaním štátu, ale nie ako nositeľa
verejnej moci, ale ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej

kontrolnej právomoci všeobecných súdov. Pokiaľ privatizovaný majetok od štátu získala cez FNM
SR spoločnosť TAZ, a.s., potom TAZ spol. s r.o. a naostatok spoločnosť FARMATEX, s.r.o., ktorá
v rámci speňažovania svojho majetku v zastúpení správcom konkurznej podstaty a so súhlasom
konkurzného súdu previedla tento majetok ďalšou kúpnou zmluvou na žalobcu, bolo potrebné mu
poskytnúť ústavnoprávnu ochranu vlastníckeho práva, a to aj v prípade, že by sa dodatočne zistilo (čo

v tomto prípade zistené nebolo), že predmetné nehnuteľnosti prevádzal nevlastník. V konaní nebolo
sporné, že 15. februára 2000 predávajúci FARMATEX, s.r.o. v zastúpení správcom konkurznej podstaty
JUDr. Štefanom Dedákom a žalobca ako kupujúci, uzatvorili kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod
nehnuteľností špecifikovaných v tomto konaní, a to za kúpnu cenu 33 193,92 eura (1 000 000 Sk).
Ústavný súd ako aj odvolací súd podľa súdu prvej inštancie konštatovali, že doposiaľ nebolo v konaní

hodnoverne zistené a preukázané, že by predávajúci FARMATEX, s.r.o. nebol vlastníkom prevádzaných
nehnuteľností a ak by aj vlastníkom nebol, tak bolo rozhodujúce skúmať dobromyseľnosť u žalobcu pri
nadobúdaní daných nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa preto zameral na skúmanie dobromyseľnosti
žalobcu, pričom zo zisteného skutkového stavu uzavrel, že má za preukázanú dobrú vieru žalobcu ako
nadobúdateľa nehnuteľností, čo zakladá poskytnutie ochrany jeho vlastníckemu právu. Žalobca podľa

súdu prvej inštancie na základe kúpnej zmluvy z 15. júna 2000 platne nadobudol vlastnícke právo k
prevádzaným nehnuteľnostiam, v konaní preto uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo.

6. Odvolací súd rozsudkom z 26. apríla 2018 č. k. 31CoKR/7/2017-843 rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom

rozsahu. Na základe dovolania žalovaného najvyšší súd uznesením z 27. apríla 2021 sp. zn.
1VObdo/2/2020 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uznesení uviedol, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je
možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú, alebo nehnuteľnú

vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne
vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa
výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje.7. Odvolací súd sa po vrátení veci najvyšším súdom zameral na riešenie otázky, či skutočne
pôvodný prevodný právny úkon, ktorým boli sporné nehnuteľnosti, ku ktorým mal úpadca právo

hospodárenia, prevedené od štátu na FNM SR a na TAZ, a.s., bol absolútne neplatný, keďže
privatizačný projekt nemal obsahovať špecifikáciu sporných nehnuteľností, resp. že tieto nehnuteľnosti
nemali byť zahrnuté v privatizačnom projekte. Neplatnosť následných prevodov sporných nehnuteľností
žalovaný v konaní netvrdil a ani v konaní nevyšla najavo. Odvolací súd na základe zopakovaného
a doplneného dokazovania zistil, že pôvodný privatizačný projekt síce neobsahoval špecifikáciu

sporných nehnuteľností, avšak z potvrdenia FNM SR z 15. novembra 1993 zn. 1491/93-rešt.
vyplýva, že špecifikácia nehnuteľností vstupujúcich do TAZ, a.s. bola následne dopracovaná a
jednoznačne zahŕňala aj sporné nehnuteľnosti. Odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Ministerstva
pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky z 11. apríla 1992 č.j. 329/92 o
schválení privatizačného projektu, kde bol FNM SR výslovne splnomocnený vykonať aktualizáciu
výšky nepeňažného vkladu oproti schválenému privatizačnému projektu. Sporné nehnuteľnosti podľa

odvolacieho súdu preto boli predmetom privatizácie. Na uvedenom nič nezmenil ani list ministerstva z
22. septembra 1999 sp. zn. 369/99-Šk adresovaný Okresnému úradu Trnava, odbor katastrálny, ktorým
žiadalo o vykonanie opravy zápisov na listoch vlastníctva v katastrálnom území Trnava a Hrnčiarovce
v zmysle zákona č. 162/1995 Z. z. podľa špecifikácií potvrdených a zapečatených ministerstvom.
Z rozhodnutia Okresného úradu v Trnave, katastrálny odbor, č. X 364/99 z 20. januára 2000 o

spoločnej žiadosti úpadcu, FNM SR, ministerstva a správcu konkurznej podstaty spoločnosti TAZ
Trnava, Coburgova a.s. v likvidácii, JUDr. Andrey Turnerovej vyplýva, že vyhovel tejto žiadosti a opravil
chybu v katastrálnom operáte, avšak táto oprava sa netýkala nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto
sporu.

8. Odvolací súd ďalej uviedol, že samotný štát ako vlastník nehnuteľností nikdy netvrdil, že
predmetnénehnuteľnostinebolipredmetomprivatizácie,aninenamietalneplatnosťprevodutohtosvojho
vlastníctva. Jediným subjektom, ktorý namietal absolútnu neplatnosť prevodu v rámci privatizácie bol
len likvidátor úpadcu v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11C/292/99, v ktorom sa
domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, a následne správca konkurznej

podstaty úpadcu, ktorý zapísal sporné nehnuteľnosti do súpisu konkurznej podstaty úpadcu.

9. Odvolací súd poukázal na nález ústavného súdu, v ktorom ústavný súd uviedol, že rozhodovanie
štátu o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. je síce rozhodovaním štátu, ale nie ako nositeľa verejnej
moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej kontrolnej

právomoci zo strany všeobecných súdov. Akákoľvek dispozícia (rozhodnutie o nej) s týmto majetkom v
režime zmieneného zákona bola výrazom a dôsledkom iba a len vlastníkovej vôle a že zodpovednosť
orgánuzataktourobenérozhodnutiesaajzasúčasnéhoprávnehostavuvymykázrámcazodpovednosti
daného inak právnym poriadkom. Na „prevod“ majetku zo štátneho podniku na FNM SR a potom na
akciovú spoločnosť preto nebol potrebný nejaký nadobúdací titul, pretože stále išlo iba o tzv. faktickú

zmenu (presun) správy štátneho majetku z jednej štátnej organizácie na druhú, a nie o jeho prevod,
či prechod, takže už vôbec túto zmenu správy nebolo možné sankcionovať absolútnou neplatnosťou
pre rozpor so zásadou „nemo plus iuris“. Odvolací súd dodal, že rozhodnutie o privatizácii nepodlieha
preskúmaniu súdom (R 31/1998). Štát ako bývalý vlastník nikdy nenamietal, že tieto nehnuteľnosti
neboli predmetom privatizácie a doposiaľ sa nikdy nedomáhal určenia svojho vlastníckeho práva, pričom

za uplatnenie vlastníckeho práva štátu nemožno považovať ani žalobu podanú likvidátorom štátneho
podniku (konanie vedené na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11C/292/99), keďže štátny podnik nie je
oprávnený konať v súdnom konaní za štát a nemôže mať ani naliehavý právny záujem na určení, že štát
je vlastníkom (R 62/2004). Predmetné konanie bolo navyše zastavené na základe späťvzatia žaloby.

10. K tvrdeniam žalovaného, že štátny podnik bol vlastníkom stavby kultúrneho domu, pretože ho vytvoril
sám, odvolací súd uviedol, že išlo o novoty v odvolacom konaní. Zároveň z obsahu súdneho spisu
vyplýval opak. Podľa vyhlásenia TAZ spol. s r.o. z 25. apríla 1996, podľa ktorého bol kultúrny dom
postavený a daný do užívania v roku 1943 a na objekte boli počas užívania realizované len bežné
údržbárske práce.

11. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudkom z 30. novembra 2021 č. k. 32CoKR/4/2021-1170
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.12. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorým dovolaciemu súdu
navrhuje, aby rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne. Prípustnosť dovolania
vidí dovolateľ v nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu napĺňajúcom dôvod prípustnosti

dovolania podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“) a v nesprávnom právnom posúdení veci v spojení s dôvodom prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

13. Odvolací súd sa podľa žalovaného dopustil nesprávneho procesného postupu tým, že porušil

zásadu rovnosti strán a zásadu kontradiktórnosti konania. Žalobca neuvádzal skutkové tvrdenia o tom,
že nehnuteľnosti boli predmetom privatizácie a ani nepredložil v tomto smere návrhy na vykonanie
dokazovania. Odvolací súd podľa dovolateľa vykonával procesnú činnosť namiesto žalobcu a jeho
rozsudok je prekvapivým rozhodnutím. V odvolacom konaní boli pripustené prostriedky procesného
útoku na strane žalobcu, na druhej strane, neboli pripustené prostriedky procesnej obrany na strane
žalovaného. Žalovaný navrhol vykonanie dôkazov z katastra nehnuteľností, kolaudačného rozhodnutia

o povolení užívania stavby, identifikácie pozemkov zo strany katastra, ktoré mali preukázať, že úpadca
bol vlastníkom nehnuteľností. Vykonaním dôkazov nad rozsah návrhu žalobcu odvolací súd porušil
§ 384 ods. 2 CSP. Odvolací súd správne zistil skutkový stav, že nehnuteľnosti neboli uvedené v
privatizačnom projekte a jeho súčasti označenej ako špecifikácia, nesprávne ale zistil skutkový stav
ohľadom právneho úkonu FNM SR o doplnení nehnuteľností do rozsahu privatizovaného majetku,

pretože FNM SR nevykonal žiaden právny úkon, ktorým by doplnil nehnuteľnosti ako privatizovaný
majetok. Odvolací súd v rozpore s dôkazmi, ktoré vykonal, dospel k nesprávnemu právnemu názoru, že
FNM SR dodatočne po vydaní rozhodnutia ministerstva o schválení privatizácie doplnil nehnuteľnosti.
Odvolací súd sám uviedol, že na dodatočnej špecifikácii vyhotovenej po schválení privatizácie sú ručne
dopísané nehnuteľnosti bez akéhokoľvek podpisu príslušných pracovníkov FNM SR.

14. Podľa žalobcu odvolací súd nerešpektoval právny názor vyslovený v uznesení najvyššieho súdu
z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, podľa ktorého kľúčovou prejudiciálnou otázkou v danom
sporeboloposúdenieplatnostiprávnychúkonovprevoduvlastníckehoprávakprivatizovanémumajetku.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol prekvapivé a nesprávne právne posúdenie, že privatizovaný

majetok sa medzi subjektmi neprevádzal, čo je v rozpore s právnymi názormi dovolacieho súdu.
Podľa odvolacieho súdu nedochádzalo k prevodom, ale dochádzalo k zmene faktickej správy k
privatizovanému majetku, pričom tento pojem nepoužíva zákon č. 92/1991 Zb., ani žiaden iný právny
predpis. V odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu podľa dovolateľa absentuje právna úprava
vyplývajúca zo zákona č. 92/1991 Zb., ktorú odvolací súd na vec aplikoval.

15. Nesprávne právne posúdenie žalovaný vzhliadol v právnom závere odvolacieho súdu, že
privatizovaný majetok je len zmenou faktickej správy štátneho majetku medzi štátnymi organizáciami.
Právny názor odvolacieho súdu je podľa dovolateľa nesprávny. Medzi subjektmi vstupujúcimi do
veľkej privatizácie dochádza k zmene vlastníctva privatizovaného majetku na základe právnych

úkonov prevodu vlastníctva. Odvolací súd následne nesprávne vyvodil aj právny záver, že z dôvodu
faktickej zmeny privatizovaného majetku potom nemožno posudzovať, že prevody vlastníckeho práva
k privatizovanému majetku sú platné, alebo neplatné. Tento právny záver odvolacieho súdu nie je nijak
právne zdôvodnený aplikovateľným právnym predpisom, ktorým je zákon č. 92/1991 Zb. Dovolateľ
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých majú ustanovenia v

zákone č. 92/1991 Zb. kogentnú povahu. Akékoľvek úkony FNM SR smerujúce k zmene rozsahu
privatizovaného majetku sú v rozpore s kogentnými normami zákona č. 92/1991 Zb. a boli by preto
sankcionované absolútnou neplatnosťou. Odvolací súd neaplikoval žiadne právne normy zo zákona
č. 92/1991 Zb., keď neposudzoval zmeny v osobách vlastníka privatizovaného majetku podľa zákona
č. 92/1991 Zb. ako prevod alebo prechod vlastníckeho práva k privatizovanému majetku, ale posúdil

zmenu vlastníka privatizovaného majetku len ako zmenu faktickej správy k privatizovanému majetku,
čo je v rozpore s právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v náleze z 12. júla 2007 sp. zn. I.
ÚS 110/07 a náleze zo 14. novembra 1996 sp. zn. Pl. ÚS 1/96. Správne mal odvolací súd právne
posúdiť vec tak, že schválením privatizačného projektu zo strany príslušného ministerstva a vlády a
zrušením úpadcu dochádza k zmene vlastníka od úpadcu na FNM SR k privatizovanému majetku.

Výlučne privatizačný projekt je právnym úkonom, ktorý vymedzuje a určuje konkrétne majetkové zložky,
ktoré sú určené na privatizáciu. Posledná veta v rozhodnutí ministerstva, na ktoré odvolací súd odkázal,
nebola splnomocnením na doplnenie akéhokoľvek majetku v už schválenom privatizačnom projekte,
išlo len o oprávnenie pre FNM SR na aktualizáciu účtovnej hodnoty privatizovaného majetku v časevykonania vkladu majetku do základného imania zakladanej spoločnosti TAZ, a.s. FNM SR nemá
zákonnúkompetenciunadoplnenieschválenéhoprivatizačnéhoprojektu.Samotnýzákonč.92/1991Zb.
používa pojem prevod už v samotnom názve zákona, ako aj v jeho texte. Zákon č. 92/1991 Zb. výslovne

uvádza, že schválením projektu a následným zrušením štátneho podniku sa privatizovaný majetok stáva
vlastníctvom FNM SR, ktorý je povinný postupovať podľa zákona č. 92/1991 Zb.

16. K dovolaniu žalovaného doručil súdu vyjadrenie žalobca. Dovolaciemu súdu navrhuje, aby dovolanie
žalovaného odmietol ako nedôvodné. Odvolací súd podľa žalobcu vychádzal z právneho názoru

Najvyššieho súdu slovenskej republiky uvedeného v uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020,
podľa ktorého je odvolací súd pri svojom rozhodovaní povinný zohľadniť a rešpektovať záver ústavného
súdu vyslovený v náleze zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, že štátny podnik môže mať len
právo hospodárenia k veciam vo vlastníctve štátu. K nevykonaniu dôkazov navrhovaných žalovaným
žalobca poukázal na pojednávanie uskutočnené dňa 28. septembra 2021, kde žalovaný v momente,
kedy mal predniesť návrhy na vykonanie dokazovania, uviedol, že ponecháva na úvahe odvolacieho

súdu, či je potrebné vykonať dokazovanie. Odvolací súd na tomto pojednávaní aj poskytol lehotu na
oznámenie návrhov na vykonanie dokazovania 15 dní a uviedol, že podľa § 366 CSP nebude na neskôr
navrhnuté dôkazy prihliadať. V rámci koncentrácie odvolacieho konania žalovaný v podaní z 13. októbra
2021nenavrholvykonaniežiadnychdôkazov.Ažnapojednávaní30.novembra2021žalovanýnavrhoval
doplnenie dokazovania listinami z katastra nehnuteľností. Odvolací súd podľa žalobcu vec správne

právne posúdil a vysporiadal sa aj tvrdeniami žalovaného.

17. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (podľa § 35 CSP),
po zistení, že dovolanie podala strana sporu zastúpená advokátom v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto veci záviselo od vyriešenia skutkovej otázky, či sporné
nehnuteľnosti boli súčasťou privatizácie úpadcu. Pre vyriešenie uvedenej skutkovej otázky odvolací súd
po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu najvyšším súdom a vrátení veci na ďalšie
konanie doplnil dokazovanie, a to listinami zo súdneho spisu vedeného Okresným súdom Trnava pod

sp. zn. 11C/292/1999.

19. Na základe doplneného dokazovania odvolací súd uzavrel, že pôvodný privatizačný projekt
neobsahoval špecifikáciu sporných nehnuteľností, avšak z potvrdenia FNM SR z 15. novembra 1993,
zn. 1491/93 - rešt. vyplýva, že špecifikácia nehnuteľností vstupujúcich do TAZ, a.s. bola následne

dopracovaná a jednoznačne zahŕňala aj sporné nehnuteľnosti. Podľa odvolacieho súdu bol FNM
SR na základe rozhodnutia ministerstva z 11. apríla 1992 č.j. 329/92 o schválení privatizačného
projektu, splnomocnený na vykonanie aktualizácie výšky nepeňažného vkladu oproti schválenému
privatizačnému projektu.

20. Dovolateľ nesúhlasí s týmto skutkovým záverom odvolacieho súdu a v dovolaní namieta, že odvolací
súd správne zistil, že sporné nehnuteľnosti neboli uvedené v privatizačnom projekte, ale nesprávne zistil,
že boli neskôr doplnené FNM SR do špecifikácie. FNM SR podľa dovolateľa nevykonal žiaden právny
úkon, ktorým by doplnil sporné nehnuteľnosti do špecifikácie.

21. Najvyšší súd k tejto dovolacej námietke žalovaného, ktorou žalovaný namieta nesprávny procesný
postup súdu, uvádza, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd
(§ 442 CSP). Dovolací súd preto nemôže prehodnocovať skutkové závery prijaté odvolacím súdom.
Otázka skutkových zistení, ako aj otázka bremena tvrdenia pri posudzovaní skutkového stavu môže byť
predmetom dovolacieho konania len výnimočne, pokiaľ je preskúmavanému rozhodnutiu súdu možné

pripísať atribút arbitrárnosti, ktorý môže byť naplnený i hodnotením dôkazov, ktoré je vykonané bez
akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii
nevyplývajú prijaté skutkové závery (I. ÚS 51/2020) alebo pokiaľ je odôvodnenie rozhodnutia súdu
extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý súdny proces, a preto je logická, funkčná a teleologická konzistentnosť hodnotenia
dôkazov preskúmateľná aj v dovolacom konaní podľa § 420 písm. f) CSP (III. ÚS 104/2022).22. Z pohľadu prípadnej arbitrárnosti alebo nelogickosti skutkového záveru odvolacieho súdu, že
spornénehnuteľnostibolipredmetomprivatizácieúpadcu,najvyššísúdkonštatuje,žetakétopochybenie
odvolacieho súdu nezistil. Odvolací súd zrozumiteľne vysvetlil, z akých skutkových zistení vyplývajúcich

z vykonaného dokazovania zistil, že sporné nehnuteľnosti síce neboli zahrnuté v druhej časti
privatizačného projektu úpadcu, kde bola uvedená špecifikácia majetku vstupujúceho do TAZ, a.s, avšak
predmetné nehnuteľnosti boli rukou dopísané v Špecifikácii nehnuteľností š.p. TAZ Trnava vstupujúcich
do akciovej spoločnosti a boli uvedené aj v Upresnenej špecifikácii majetku vstupujúceho do TAZ,
a.s., ktorý tvoril prílohu Potvrdenia z 15. novembra 1993 vydaného FNM SR. Zároveň, z výpisu listu

vlastníctva č. 5241 pre obec a okres Trnava, vyhotoveného 25. novembra 1993 Správou katastra Trnava
vyplynulo, že spoločnosť Trnavské automobilové závody, a.s., IČO: 31 412 742, bola zapísaná ako
vlastník predmetných nehnuteľností. Vklad predmetných nehnuteľností do TAZ, a.s. bol potvrdený aj
samotným FNM SR, ako subjektom povereným zákonom č. 92/1991 Zb. na nakladanie s privatizovaným
majetkom. Odvolací súd poukázal aj na Rozhodnutie Okresného úradu v Trnave, katastrálneho odboru
z 21. januára 2000 č. X 364/99, ktorým boli vykonané na základe spoločnej žiadosti úpadcu, FNM SR,

ministerstva a správcu konkurznej podstaty spoločnosti TAZ Trnava, Coburgova a.s. v likvidácii, JUDr.
Andrey Turnerovej, opravy chýb v katastrálnom operáte. Viaceré nehnuteľnosti, ktoré FNM SR uviedol
v návrhu na začatie katastrálneho konania, nemali byť predmetom vkladu do TAZ, a.s., ale mali zostať
vlastníctvom štátu. Predmetom tohto rozhodnutia ale neboli v tomto konaní sporné nehnuteľnosti. Aj
z uvedeného preto podľa dovolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že ako FNM SR tak aj ministerstvo

boli toho názoru, že predmetom privatizácie úpadcu boli aj v tomto konaní sporné nehnuteľnosti, inak
by aj vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam bol Okresný úrad v Trnave požiadaný o vykonanie opravy
chýb katastrálneho operátu. Odvolací súd zároveň správne zdôraznil, že tvrdeniu žalovaného, že
sporné nehnuteľnosti nemali byť predmetom privatizácie a mali teda zostať majetkom štátu, nesvedčí
ani absencia uplatnenia vlastníckeho práva štátom po realizácii zápisu vlastníckeho práva k sporným

nehnuteľnostiam v prospech TAZ, a.s. a ďalších subjektov.

23. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nevzhliadol nesprávny procesný postup súdu v hodnotení
vykonaného dokazovania. Dovolateľ ani nespochybňuje samotný záver, že sporné nehnuteľnosti boli
fakticky predmetom privatizácie (boli vložené do TAZ, a.s. a ďalej prevádzané), teda ostatné skutkové

zistenia, z ktorých odvolací súd vychádzal, namieta len formálny nedostatok privatizačného projektu a
jeho súčasti špecifikujúcej majetok úpadcu vstupujúci do privatizácie a následné doplnenie špecifikácie,
ktoré podľa žalovaného nebolo vykonané v súlade so zákonom č. 92/1991 Zb. Otázke možnosti
posudzovania privatizačného projektu, iných aktov vydávaných v rámci privatizácie podľa zákona č.
92/1991 Zb. a postupu FNM SR v rámci privatizácie zo strany súdu sa najvyšší súd bude venovať pri

dôvode prípustnosti dovolania žalovaného namietanom pre nesprávne právne posúdenie veci, keďže
táto otázka zodpovedá právnemu posúdeniu veci.

24. Vo vzťahu k porušeniu základných princípov civilného sporového konania vymedzených v čl. 6 ods.
1 a čl. 8 CSP vykonaním listinných dôkazov zo súdneho spisu vedeného Okresným súdom Trnava pod

sp. zn. 11C/292/1999, odvolací súd na pojednávaní 21. októbra 2021 uviedol (čo vyplýva zo zvukového
záznamu z pojednávania), že oboznámenie obsahu tohto spisu bolo navrhované žalovaným ešte v
konaní pred súdom prvej inštancie (čo vyplýva z obsahu vyjadrenia žalovaného z 15. decembra 2016,
založenom v súdnom spise na č.l. 728, kde žalovaný navrhoval pripojenie súdneho spisu Okresného
súdu Trnava sp. zn. 11C/292/1999) a tento návrh súd prvej inštancie zamietol z dôvodu, že mal za

to, že sa má primárne zaoberať otázkou dobrej viery žalobcu pri nadobúdaní sporných nehnuteľností.
Žalovaný zároveň nemal na pojednávaní 21. októbra 2021 žiadne námietky k doplneniu dokazovania
oboznámením listín z tohto súdneho spisu. Odvolací súd považoval za potrebné vzhľadom na záväzný
právny názor najvyššieho súdu vyslovený v uznesení veľkého senátu, ako aj na právny názor ústavného
súdu vyslovený v náleze, v tomto smere v súlade s návrhom sporovej strany doplniť dokazovanie. V

takomto postupe odvolacieho súdu najvyšší súd žiadne pochybenie nevzhliadol.

25. Žalobca podľa žalovaného neuvádzal skutkové tvrdenia o tom, že sporné nehnuteľnosti boli
predmetom privatizácie. K uvedenej dovolacej námietke žalovaného najvyšší súd konštatuje, že
najvyšší súd v uznesení z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 na záver uviedol, že prejudiciálnou

otázkou kľúčovou pre posúdenie daného sporu, vzhľadom na závery veľkého senátu prijaté v danom
rozhodnutí, nebola dobrá viera žalobcu pri nadobúdaní sporných nehnuteľností, ale posúdenie toho,
či v skutočnosti bol pôvodný prevodný právny úkon absolútne neplatný. Táto otázka podľa veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu nebola v konaní zodpovedaná, a to aj napriektomu, že bola dôvodom pre konštatovanie porušenia práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru ústavným súdom. Z uvedeného vyplýva, že ako ústavný súd, tak aj najvyšší súd, konštatovali,

že túto otázku je pre rozhodnutie sporu potrebné vyriešiť. Žalovaný pritom v konaní namietal, že prevod
sporných nehnuteľností je absolútne neplatným právnym úkonom, a to vzhľadom na skutočnosť, že
sporné nehnuteľnosti neboli predmetom privatizácie.

26. Vo vzťahu ku skutkovým tvrdeniam je potrebné konštatovať, že žalobca mal v konaní značne

limitované možnosti skutkových tvrdení týkajúcich sa nadobudnutia sporných nehnuteľností obchodnou
spoločnosťou TAZ, a.s. v privatizácii, keďže listinnými dôkazmi týkajúcimi sa privatizácie disponoval
primárne úpadca. Vykonávanie dokazovania vo vzťahu k iným skutočnostiam než k otázke dobrej
viery žalobcu pri nadobúdaní sporných nehnuteľností zároveň považoval žalobca do prijatia uznesenia
veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu za irelevantné, a to vzhľadom na dovtedy
prijaté právne závery súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu. Uvedenému svedčí aj obsah vyjadrenia

žalobcu doručeného súdu dňa 10. apríla 2017 v reakcii na vyjadrenie žalovaného z 15. decembra
2016. Následne, po oznámení predbežného právneho názoru odvolacieho súdu na pojednávaní dňa
28. septembra 2021 žalovaný doručil odvolaciemu súdu svoje vyjadrenie zo 7. októbra 2021, v ktorom
poukázal (okrem iného) aj na záver ústavného súdu vyslovený v náleze, že rozhodovanie štátu o
privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. je síce rozhodovaním štátu, ale nie ako nositeľa verejnej

moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha žiadnej kontrolnej
právomoci zo strany všeobecných súdov. Žalobca následne vo vyjadrení z 15. októbra 2021 v reakcii na
vyjadrenie žalovaného z 13. októbra 2021 uviedol, že pôvodný právny úkon nebol absolútne neplatný
a žalovaný nikdy nevlastnil a nevytvoril majetok, ktorý zaradil do súpisu, čím žalobca reagoval na nové
skutkové tvrdenie žalovaného, že stavba bola vytvorená vlastnou činnosťou úpadcu, a preto nemohla

byť predmetom privatizácie. Žalobca tým jednoznačne argumentoval, že sporné nehnuteľnosti, vrátane
stavby kultúrneho domu, mali byť predmetom privatizácie. Žalobca zároveň v konaní argumentoval aj
tým, že súd ani nemôže z takéhoto dôvodu konštatovať neplatnosť prevodného právneho úkonu, keď s
poukazom na závery ústavného súdu, všeobecný súd nemá právomoc kontrolovať rozhodovanie štátu
v rámci privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb.

27. Najvyšší súd preto uzatvára, že odvolací súd pri vykonávaní dokazovania nešiel nad rámec tvrdení
sporových strán, neporušil princíp rovnosti sporových strán a neporušil ani § 384 ods. 2 CSP. Aj
vzhľadom na právne závery ústavného súdu a najvyššieho súdu bolo nevyhnutné, aby odvolací súd
skúmal, či predmetné nehnuteľnosti boli predmetom privatizácie, pričom tak uskutočnil v súlade s

tvrdeniami sporových strán a ich návrhmi na vykonanie dokazovania.

28. Odvolací súd podľa žalovaného ďalej nesprávne nevykonal ním navrhované dôkazy. Uvedené
dôkazy sa mali týkať vlastníckeho práva úpadcu k stavbe kultúrneho domu, ktorý mal úpadca sám
z vlastných prostriedkov vytvoriť. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na doterajšie tvrdenia

žalovaného v konaní, že štátny podnik mal len právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam.
Vzhľadom na to, že išlo o nové skutkové tvrdenie žalovaného, odvolací súd bol toho názoru, že zo strany
žalovaného išlo o novoty v odvolacom konaní (§ 366 CSP), pre ktorých pripustenie nebol splnený žiaden
z dôvodov vymedzených v § 366 písm. a) až d) CSP.

29. Najvyšší súd ani v tomto procesnom postupe odvolacieho súdu žiadne pochybenie nezistil. Odvolací
súdsprávneposúdilnovéskutkovétvrdeniaozhotovenístavbyúpadcomakonovoty,ktorýchprípustnosť
v odvolacom konaní nebola daná vzhľadom na to, že ich žalovaný mohol uplatniť v konaní pred súdom
prvej inštancie. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že toto nové skutkové tvrdenie sa týka len jednej zo
sporných nehnuteľností, a to stavby, pričom predmetom tohto konania sú aj iné nehnuteľnosti. Odvolací

súd aj nad rámec uvedeného doplnil, že aj pokiaľ by štátny podnik túto stavbu vytvoril, nebola by
vlastníctvom štátneho podniku, ale bola by vlastníctvom štátu, a to podľa § 6 zákona č. 111/1990
Zb. o štátnom podniku v znení účinnom do 31. decembra 1992 (obdobne § 6 zákona č. 88/1988 Zb.
o štátnom podniku), ako aj § 11 ods. 1 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník. Uvedená
argumentácia žalovaného a prípadné vykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov bola z tohto dôvodu

podľa odvolacieho súdu naviac právne bezvýznamná.

30. Najvyšší súd z uvedených dôvodov nezistil nedostatočné vysporiadanie sa tvrdeniami žalovaného
a jeho návrhmi na vykonanie dokazovania. Odvolací súd zrozumiteľne a logicky v odôvodnení svojhorozsudku uviedol, prečo nepristúpil k ich vykonaniu a žalovanému nad rámec svojej povinnosti poskytol
vyčerpávajúcu odpoveď, prečo by vykonávanie týchto dôkazov bolo bezpredmetné. Právny názor
uvedený odvolacím súdom, podľa ktorého by sa stavba podľa relevantnej právnej úpravy i tak stala

vlastníctvom štátu, žalovaný v dovolaní ani nespochybnil.

31. Žalovaný ďalej v dovolaní v rámci nesprávneho procesného postupu odvolaciemu súdu vyčíta
nerešpektovanie právneho názoru vyjadreného v uznesení veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, podľa ktorého kľúčovou prejudiciálnou otázkou v danom spore bolo posúdenie

platnosti/neplatnosti právnych úkonov prevodu vlastníckeho práva k privatizovanému majetku, v danom
prípade posúdenie neplatnosti prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od úpadcu na žalobcu.

32. Najvyšší súd sa s uvedenou námietkou dovolateľa nestotožňuje. Najvyšší súd sa v uznesení z
27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020 zaoberal otázkou, či má pre rozhodnutie veci právny význam
dobrá viera žalobcu pri nadobúdaní sporných nehnuteľností, pričom dospel k záveru, že dobrá viera

nadobúdateľa, že hnuteľnú, alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. Uvedený právny názor bol
následne pre súdy nižšej inštancie rozhodujúce v tomto spore podľa § 455 CSP záväzný.

33. V závere uznesenia veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyjadril procesný
pokyn pre súdy nižšej inštancie, keď konštatoval, že súdy nižšej inštancie v konaní pred vydaním nálezu
ústavnéhosúdudospelikzáveru,žeFNMSRnenadobudolvlastníckeprávokspornýmnehnuteľnostiam
pre absolútne neplatnú prvotnú zmluvu o prevode vlastníctva (resp. pre absenciu nadobúdacieho titulu).
V konaní po vydaní nálezu ústavného súdu sa už súdy touto otázkou nezaoberali, pričom veľký senát

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu považuje práve túto otázku za určujúcu pre rozhodnutie
sporu.

34. Keďže uvedená právna otázka spočívajúca v posúdení, či mohlo dôjsť postupným radom právnych
úkonov k prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na žalobcu, nebola doposiaľ v

konaní zodpovedaná, veľký senát obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu nemohol v predmetnom
uznesení k tejto otázke ani zaujať pre súdy nižšej inštancie záväzný právny názor (uviesť ako mala byť
vec posúdená správne), mohol ich len nasmerovať, aby sa touto otázkou v ďalšom konaní primárne
zaoberali.

35. Neobstojí preto ani dovolacia argumentácia žalovaného, že odvolací súd nerešpektoval záväzný
právny názor najvyššieho súdu, keď v tejto otázke záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený
nebol.

36. Posledná dovolacia námietka týkajúca sa nesprávneho procesnému postupu odvolacieho súdu

spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu. Podľa žalovaného v ňom absentuje
uvedenie právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 92/1991 Zb., ktorá bola pre daný spor rozhodná a z
ktorej mal odvolací súd pri právnom posúdení veci vychádzať.

37. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v zmysle nálezu ústavného súdu,

rozhodovanie štátu o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. je síce rozhodovaním štátu, ale nie ako
nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha
žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov. Odvolací súd zároveň dodal, že rozhodnutie
o privatizácii (bez ohľadu na to, v akej fáze sa rozhoduje) nepodlieha preskúmaniu súdom (R 31/1998).

38. Z pohľadu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vzhľadom na citovaný právny názor ústavného
súdupodľanajvyššiehosúdunebolopotrebné,abyodvolacísúdaplikovaljednotlivéustanoveniazákona
č. 92/1991 Zb. a skúmal, či štát konajúci v privatizácii prostredníctvom ministerstva a FNM SR dodržal
všetky podmienky stanovené zákonom č. 92/1991 Zb., keďže súd nedisponuje takouto kontrolnou
právomocou. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu bol podstatný skutkový záver, že sporné nehnuteľnosti

boli predmetom privatizácie.

39. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nedostatok odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vytýkaný
dovolateľom nevzhliadol. Odvolací súd naopak zrozumiteľne, logicky a vyčerpávajúco zdôvodnil, prečodospel k prijatým záverom. Námietka dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho
súdu zodpovedá skôr nespokojnosti so skutkovými a právnymi závermi odvolaciemu súdu, než tomu,
že by žalovanému neboli poskytnuté adekvátne odpovede na podstatné otázky, ktoré v konaní vznikli.

40. Najvyšší súd z uvedených dôvodov nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ktorým by bolo
žalovanému znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces nezistil. Prípustnosť dovolania žalovaného podľa § 420 písm. f) CSP preto
nie je daná.

41. Žalovaný v dovolaní namieta aj nesprávne právne posúdenie veci. Prípustnosť dovolania je podľa
dovolateľa daná § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Odvolací súd podľa žalovaného vec nesprávne právne
posúdil, keď uviedol, že privatizovaný majetok je len zmenou faktickej správy štátneho majetku medzi
štátnymi organizáciami. Právne normy obsiahnuté v zákone š. 92/1991 Zb. majú podľa
žalovaného kogentnú povahu.

42. Najvyšší súd k právnej otázke vymedzenej dovolateľom uvádza, že táto nebola podstatná pre
rozhodnutie tejto veci. Vyriešenie otázky, či v rámci privatizácie prišlo k zmene faktickej správy alebo k
prevodu, prípadne prechodu vlastníckeho práva, nezmení rozhodnutie v tejto veci. Podstatnou právnou
otázkou bolo, či všeobecný súd vôbec mohol preskúmavať akty vydané ministerstvom a FNM SR v

rámci privatizácie úpadcu, a to z pohľadu, či pôvodná nepresná špecifikácia majetku vstupujúceho do
privatizácie tvoriaca prílohu privatizačného projektu mohla byť neskôr upresnená, a či takýto postup bol
v súlade so zákonom č. 92/1991 Zb. Odvolací súd v tomto smere odkázal na závery ústavného súdu
vyslovené v náleze, podľa ktorých takéto rozhodovanie štátu nepodlieha žiadnej kontrolnej právomoci
zo strany všeobecných súdov.

43. Dovolateľ k tejto právnej otázke poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu. Dovolací súd k
týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu konštatuje, že vo veciach sp. zn. 4Obo/23/2012, 1Obo/32/2012,
1Obo/6/2017, 2Obo/20/2016, 1Obo/9/2018 išlo o iné skutkové okolnosti, na ktoré súdy aplikovali § 19a
zákona č. 92/1991 Zb. a uvedené rozhodnutia naviac boli vydané ako rozhodnutia odvolacieho súdu

(teda nemôže ísť o ustálenú prax dovolacieho súdu). V predmetných veciach súdy nepreskúmavali
privatizačný projekt a tým rozsah privatizovaného majetku, ale prevod privatizovaného majetku
nadobúdateľom pred splatením celej kúpnej ceny, kde bolo potrebné aplikovať § 19a zákona č.
92/1991 Zb., pričom úkony nadobúdateľa privatizovaného majetku v rozpore s týmito ustanoveniami boli
výslovne zákonom č. 92/1991 Zb. sankcionované neplatnosťou. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

4MCdo/15/2006 riešilo rovnako skutkovo rozdielnu situáciu a jeho závery nie sú preto aplikovateľné.
Napokon rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. MCdo/3/2003, na ktoré poukázal dovolateľ, dospelo
k záveru zhodnému so záverom odvolacieho súdu v tejto veci, a síce, že rozhodovanie o privatizácii
podlieha osobitnému, zákonom stanovenému režimu s vymedzením orgánov, ktorým prislúcha o nej
rozhodnúť a na rozhodnutie o privatizácii sa nevzťahujú všeobecné ustanovenia o správnom konaní

a preto samotný privatizačný projekt a schválené rozhodnutie nie je preskúmateľné súdom. Najvyšší
súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/281/2005, v ktorom
najvyšší súd uviedol, že najvyšší súd aj v tomto prípade zastáva - vo výsledku ako odvolací súd -
zhodný názor s tým, ktorý už vyjadril v svojich publikovaných rozhodnutiach z 25. septembra 2003 sp.
zn. 3Cdo/80/2002 (pozri aj R 88/2004) a z 27. marca 2006 sp. zn. 1Cdo/39/2005, v ktorých konštatoval

pri úvahe o predvídateľnosti zákona (jeho následkov), že zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu
majetku štátu na iné osoby v znení neskorších a všetkých súvisiacich predpisov, sa vzťahuje len na
tzv. veľkú privatizáciu vo forme prevodu majetku štátu na iné osoby na základe privatizačných projektov
schválených, či určených orgánmi verejnej moci, ktoré sú vyňaté z prieskumnej činnosti všeobecných
súdov, a to či už podľa tretej časti (v konaní o neplatnosť právnych úkonov) alebo piatej časti (v správnom

súdnictve) Občianskeho súdneho poriadku.

44. V predmetnej veci tak podstatnou otázkou bola otázka skutková a to, či sporné nehnuteľnosti
boli predmetom privatizácie. Odvolací súd nemohol posudzovať, či privatizačný projekt a upresnenie
špecifikácie majetku vstupujúceho do privatizácie boli vypracované v súlade so zákonom č. 92/1991 Zb.

Najvyšší súd zároveň v tomto smere poukazuje aj na záver ústavného súdu, vyslovený v náleze, ktorý
je záväzný nie len pre odvolací súd, ale aj pre súd dovolací. Právna otázka vymedzená dovolateľom,
preto nie je právnou otázkou, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, čo je jeden zpredpokladov prípustnosti dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 CSP. Z
uvedeného dôvodu nie je daná prípustnosť dovolania žalovaného ani podľa § 421 ods. 1 CSP.

45. Keďže najvyšší súd (v rozsahu dovolacích dôvodov vymedzených žalovaným) nezistil pochybenie
odvolacieho súdu znamenajúce jeho nesprávny procesný postup a nie je možné založiť prípustnosť
dovolania ani podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c) CSP
odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

46. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok