Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. júl 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoEk/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8510202417
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8510202417.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a
členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v exekučnej veci oprávneného
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141,
proti povinnej A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., o vymoženie 162,- Eur

s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa, č.k. 4Er/208/2010-44
zo dňa 17. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e uznesenie.

II. Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že:
„I. Súd exekúciu zastavuje.

II. Súd povinnému náhradu trov konania nepriznáva.

III. Súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške náhrady

trov exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 39 ods. 4, § 57 ods. 1
písm. m), § 243f ods. 1, 3, 4, 5, § 9a ods. 1, § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do
31.03.2017, § 262 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie na základe právoplatného
a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 01527/10 zo dňa 01.04.2010. Uznesením č.k. 4Er/208/2010-14 zo

dňa 28.09.2010 bolo zastavené exekučné konanie v časti týkajúcej sa vymoženia sumy 196,- Eur,
v časti týkajúcej sa vymoženia zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo sumy 408,- Eur od
25.10.2009 do 19.04.2010, čo činí 179,52 Eur a zo sumy 358,- Eur od 20.04.2010 do zaplatenia
a v časti týkajúcej sa vymoženia trov oprávneného vzniknutých v rozhodcovskom konaní vo výške
142,88 Eur. Ďalej nepriznal trovy exekučného konania v zastavenej časti súdnemu exekútorovi.
Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.01.2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu

v Prešove, č.k. 3CoE/95/2010 zo dňa 12.01.2011. Uznesením 4Er/208/2010-30 zo dňa 08.03.2011
bola zamietnutá žiadosť súdneho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti týkajúcejsa vymoženia trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní nad sumu 36,14 Eur.
Uznesením 4Er/208/2010-34 zo dňa 04.05.2011 bolo zastavené exekučné konanie v časti týkajúcej
sa vymoženia trov právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní nad sumu 36,14 Eur.

Ďalej neboli priznané trovy súdnemu exekútorovi v zastavenej časti. Dňa 04.05.2011 bolo súdnemu
exekútorovi udelené poverenie na vymoženie uloženej povinnosti 162,- Eur, zákonný úrok z omeškania
6% ročne zo sumy 408,- Eur od 08.01.2009 do 19.04.2010 a zo sumy 358,- Eur od 20.04.2010 do
zaplatenia, trovy oprávneného v exekučnom konaní 16,50 Eur, trovy právneho zastúpenia oprávneného
v exekučnom konaní vo výške 36,14 Eur a trovy exekúcie. Dňa 04.02.2016 postúpil súdny exekútor

podanie oprávneného označené ako „Doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)“.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinnou je zmluvou
spotrebiteľskou. Z obsahu spisu bez ďalšieho nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní zmluvy konala
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. V zmluve o úvere je označená

ako fyzická osoba (menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom). V prípade pochybností, či ide o
spotrebiteľskú zmluvu, dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má
dodávateľ. Bezpečným preukázaním nemôže byť len označenie dlžníka jeho identifikačným číslom,
pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajnou) podnikateľskou činnosťou dlžníka
vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. S poukazom na interpretačné ustanovenie § 54 Občianskeho

zákonníka je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmluvy výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j.,
že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania, je na oprávnenom (ako veriteľovi). Vzhľadom na uvedené uzavrel, že zmluva o úvere
je spotrebiteľskou zmluvou. Ďalej mal za preukázané, že nárok oprávneného vyplýva zo zmenky proti
povinnej, ktorá je fyzickou osobou a oprávnený nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie v súlade s

ustanovením § 39 ods. 4 EP v spojení s ustanovením § 243f ods. 1 EP v lehote do 22.01.2016. Zo
súdneho spisu vyplýva, že oprávnený doplnenie návrhu doručil súdnemu exekútorovi dňa 21.01.2016
a súdny exekútor tento návrh doručil súdu dňa 04.02.2016. V súvislosti s doručením doplnenia návrhu
na vykonanie exekúcie poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 752/2016-7 zo dňa
08.11.2016 a uznesenie sp.zn. III. ÚS 564/2016-11 zo dňa 13.09.2016 v zmysle ktorých súd vyslovil,

že bolo potrebné predmetné doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručiť v zákonom stanovenej
lehote priamo exekučnému súdu a nie súdnemu exekútorovi. Zákonným následkom nedoplnenia návrhu
na vykonanie exekúcie v lehote 30 dní od účinnosti zákona č. 438/2015 Z. z. (t.j. do 22.01.2016) je
zastavenieexekúcie,pritomexekučnýsúdnemôžeodpustiťzmeškanielehoty.Vzhľadomnaskutočnosť,
že v predmetnej exekúcii sú dané dôvody na zastavenie exekúcie, exekúciu zastavil.

5. Výrok o náhrade trov exekučného konania odôvodnil tak, že povinnej náhradu trov konania nepriznal.
Procesné zavinenie zastavenia exekúcie je na strane oprávneného, a to nedoplnením návrhu na
vykonanie exekúcie v zákonnom stanovenej lehote, ktorá skutočnosť bola dôvodom na následné
zastavenie konania. Z uvedeného dôvodu by mal oprávnený v zásade nahradiť trovy tohto konania

povinnej, avšak povinnej náhradu trov exekučného konania nepriznal, keďže z obsahu spisu nevyplýva,
aby jej nejaké vznikli. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli je v súlade s čl.
17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť
priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

6. Výrok o náhrade trov exekúcie odôvodnil tak, že priznal ich náhradu exekútorovi voči oprávnenému,
keďže oprávnený zavinil zastavenie exekúcie tým, že si riadne nesplnil svoju zákonnú povinnosť doplniť
návrh na vykonanie exekúcie. O výške náhrady trov exekúcie bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“). Napadnuté uznesenie považuje
za nepreskúmateľné, pretože odôvodnenie napadnutého uznesenia nespĺňa zákonom stanovené
podmienky. Poukázal na to, že exekučné konanie je vedené proti povinnej, pričom hlavný kauzálny vzťah
nie je vzťahom spotrebiteľským. Predmetná skutočnosť musí byť súdnemu exekútorovi a súdu známa,

nakoľko rozhodujúce skutočnosti uviedol už v návrhu na vykonanie exekúcie a zároveň uvedené vyplýva
aj zo samotného exekučného titulu. Novela Exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhov na
vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré sa vykonávajú na podklade zmenky sa vzťahuje
na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi. Vzhľadom na uvedené má za to, že predmetnéustanovenia zákona sa na dané exekučné konanie nemôžu aplikovať, keďže hlavný kauzálny vzťah nie
je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko povinná prehlásila v čase podpísania zmluvy a vystavení zmenky,
že peňažné prostriedky žiada poskytnúť na výkon podnikania. Pokiaľ by sa odvolací súd neuspokojil

s uvedenou argumentáciou, tak poukázal na skutočnosť že k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie
priložil nielen exekučný titul a zmenku, ale aj zmluvu o úvere, splatenie ktorého zmenka zabezpečovala.
V zmysle uvedeného sú tak dôkazy osvedčujúce uvedené skutočnosti od podania návrhu súčasťou
exekučného spisu, pričom medzičasom nedošlo k zmene skutkového stavu a ani k zmene obsahu
dôkazov. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

8. Povinná k podanému odvolaniu zaslala podanie – prvú stranu formulára odvolania oprávneného,
v ktorom len rukou dopísala svoje údaje.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok v kontexte

s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým
zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

12. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah odvolací súd
uvádza, že v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť

spôsobomznámympredôkaznékonanie,čoznamená,žeajnespotrebiteľskýcharakterzmluvymusíbyť
preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním
nemôžebyťlenuvedenie,žepovinnýbralúvernaúčelpodnikania,pričomabsentujeodpoveďnaotázku,
aký konkrétny súvis s (údajným) podnikaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V prípade
pochybností je potom namieste prijať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j. že dôkazné bremeno na

preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na
dodávateľovi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že
zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinným uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je
možnénatentospotrebiteľskývzťahaplikovaťajust.§243fvspojenís§39ods.4Exekučnéhoporiadku.

13. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona
zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť
exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo
zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru,
že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní

pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako
spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený
už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce
skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené
skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti

zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30
dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo
pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj
na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.14.Exekučnýporiadokvintertemporálnomust.§243fods.4upravilvyvrátiteľnúdomnienkupodľaktorej,
ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m).

Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal
oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom
indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.

15. Skôr ako sa bolo možné zaoberať otázkou, či oprávnený si dostatočne splnil povinnosť vyplývajúcu

muz§39ods.4Exekučnéhoporiadku,bolopotrebnézaoberaťsaotázkou,čioprávnenýsvojupovinnosť
splnil v zákonom stanovenej lehote. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k rovnakému záveru, ako
súd prvej inštancie, a to, že oprávnený si svoju povinnosť upravenú Exekučným poriadkom nesplnil
v zákonnej lehote, pretože po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených
zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti
zákona, teda do 22.01.2016, avšak z vykonaného dokazovania vyplýva, že oprávnený síce návrh

doplnil v lehote, ale podaním adresovaným súdnemu exekútorovi. Doplnenie návrhu oprávneným bolo
súdnemu exekútorovi doručené síce už dňa 21.01.2016, avšak súdu prvej inštancie bolo doručené
až dňa 04.02.2016, t.j. po lehote na doplnenie, preto súd prvej inštancie správne zastavil exekúciu v
predmetnej veci.

16. Odvolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému a k otázke komu je potrebné doplnenie návrhu v
lehote adresovať, t.j. či priamo exekučnému súdu alebo súdnemu exekútorovi poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 564/2016-11 zo dňa 13.09.2016, ktorý vo vzťahu k subjektu,
ktorému je potrebné podať doplnenie návrhu a k posúdeniu včasnosti doplnenia návrhu uviedol,
že: „Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia Exekučného poriadku

nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v
danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má byť doplnenie doručené priamo
okresnému súdu alebo postačuje, ak bude doručené súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť
bezodkladne podanie predložiť súdu. Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu
považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov

okresného súdu zasiahnuť. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor,
bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd považuje za
potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako to vyplýva z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje
s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu. Za tohto stavu možno od nej
oprávnene očakávať dostatočnú odbornú starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy.

Preto pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala predpokladať aj možný odlišný výklad
sporných ustanovení a v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať
v zákonnej lehote nielen súdnemu exekútorovi, ale aj okresnému súdu. Berúc do úvahy uvedené
skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“ K rovnakému záveru
dospel Ústavný súd SR už aj vo svojom skoršom uznesení, a to sp. zn. II. ÚS 615/2016-13 zo dňa

10.08.2016.

17. Odvolací súd rovnako poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v jeho uznesení sp. zn.
III. ÚS 111/2020 zo dňa 02.04.2020 v ktorom uviedol, že: „Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel
dôvod na odklon od záverov vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach

týkajúcich sa obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade - problematika
posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku
v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5
Exekučného poriadku (pozri III. ÚS 415/2018, III. ÚS 752/2016, III. ÚS 564/2016, II. ÚS 615/2016,
II. ÚS 774/2016), ktorými ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť

s poukazom na ústavnú udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých
rozhodnutiach všeobecných súdov. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery
vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 774/2016 a na týchto zotrváva aj v prejednávanom
prípade.“

18. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR tak možno konštatovať, že doplnenie
návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. bolo potrebné v zákonom stanovenej
lehote, t.j. do 22.01.2016, doručiť priamo exekučnému súdu. Ako bolo už konštatované vyššie,
oprávnený si síce splnil svoju povinnosť a doplnil návrh v zmysle uvedeného zákona, avšak s poukazomna obsah spisu a zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo
exekučnému súdu doručené až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Vzhľadom na to, že doplnenie
zo strany oprávneného nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, vznikol dôvod na zastavenie

exekúcie.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto
uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods.1 a 2 C.s.p..

20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Povinnej a ani súdnemu exekútorovi preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli
priznané.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).