Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/174/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119348101
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:6119348101.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členom

senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: A. B. C. A. D. E. F.
G. , narodený dňa X.X.XXXX, bytom H., I. J. K. XX/XX, zastúpený JUDr. Pavlom Gráčikom, advokátom,
Nitra, Farská č. 40, proti žalovanému: SPP – distribúcia, a.s., IČO: 35 910 739, Bratislava, Mlynské nivy
č. 44/b, zastúpený Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, Vaduz 9490, Städtle č. 17, Lichtenštajnské
kniežactvo,Reg.č:FL-0002.539.075-9,konajúcaprostredníctvomorganizačnejzložkyBOOM&SMART
Slovakia, Banská Bystrica, Dolná č. 370/6A, IČO: 53 096 428, za ktorú koná JUDr. Veronika Barková,
vedúca organizačnej zložky,

o zaplatenie 41.816,70 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu IV. (vo
veci Okresného súdu Bratislava II) zo dňa 19. júna 2020, č. k. 29 C 66/2019-300, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV. (vo veci Okresného súdu Bratislava II.) zo dňa 19. júna 2020,
č. k. 29 C 66/2019-300, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 19.6.2020, č. k. 29 C 66/2019-300, Okresný súd Bratislava II žalobu žalobcu

zamietol (výrok I.), žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).
Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 22 ods. 1, 2, 5 zákona č. 67/1960 Zb. o výrobe, rozvode
a využití vyhrievacích plynov (Plynárenský zákon), (ďalej „zákon č. 67/1960 Zb. alebo aj Plynárenský
zákon“), § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon),
(ďalej „zákon č. 79/1957 Zb. alebo aj Elektrizačný zákon“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že
žalobca sa vo veci samej domáhal zaplatenia sumy 41.816,70 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne z dlžnej sumy od 20.7.2019 do zaplatenia a náhrady trovy konania. Skutkovým základom

žaloby je užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu vedenej na liste vlastníctva č. XXXX pre okres
H., L. H., katastrálne územie M., ako parcela č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 296
m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 645 m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o výmere
17.815 m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o 2.656 m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o výmere
1.466 m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 2.134 m2, žalovaným. Na týchto pozemkoch je
umiestnené zariadenie slúžiace na protikoróznu ochranu (PKO + prívodný kábel), ktoré má v zmysle
zákonaprislúchajúceochrannépásmo,vdôsledkuktoréhoumiestneniajeobmedzenýnaužívanísvojich

pozemkov. Pozemky sú stavebnými pozemkami, na ktorých ale nie je možné realizovať stavby, čoho
dôsledkom je obmedzený na vlastníckych oprávneniach. V tejto súvislosti si uplatnil náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva žalovaným za obdobie od 1.8.2017 do 5.1.2019, vychádzajúc z ceny
obvyklého nájmu – renty, ako ustálenie primeranej náhrady, vychádzajúc z ustanovenia článku 20 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL 42/2015 zo
dňa 12.10.2016.
1.2. Na základe podanej žaloby a dôkazov k nej pripojených bol vydaný Okresným súdom Banská

Bystrica dňa 19.8.2019 platobný rozkaz, proti ktorému žalovaným podaný odpor, nesúhlasil s nárokom
žalobcu uplatneným v žalobe. Namietal tak spornosť právneho základu ako aj jeho výšku. Vo vzťahu
k parcele č. XXXX/XX namietal, že žalobca nie je jej vlastníkom, nakoľko vlastníkom má byť spoločnosť
MH Invest, s.r.o., ktorá predmetnú nehnuteľnosť nadobudla Rozhodnutím o vyvlastnení č. OU-NR-
OVBP2-2018/007106-74. Uviedol, že zariadenie protikoróznej ochrany bolo na pozemky umiestnené

v prvej polovici roku 1998. Právnym predpisom účinným v čase vybudovania zariadenia protikoróznej
ochrany bol zákon č. 67/1960 Zb., a v tejto súvislosti poukázal na § 22 ods. 5, odkazujúci na ustanovenie
§ 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. S poukazom na citované právne normy žalovaný mohol zriadiť
a umiestniť plynárenské zariadenie na predmetných pozemkoch, v dôsledku čoho
došlo k vzniku vecného bremena k predmetným pozemkom. Elektrizačný zákon priznával primeranú
jednorazovú náhradu, ktorá sa musela uplatniť u príslušného orgánu v lehote troch mesiacov odo dňa

uvedenia diela do trvalej prevádzky (užívania), pričom túto náhradu si mohol uplatniť vlastník pozemku,
ktorý ho v čase vzniku vecného bremena vlastnil. Žalobca nadobudol pozemky v rokoch 2002 až 2005,
teda s už existujúcim vecným bremenom, mohol si preveriť stav nehnuteľností a jej obmedzenia v ich
užívaní ešte pred tým, ako tieto nadobudol do svojho vlastníctva, preto nie je možné, aby sa ako ďalší
nadobúdateľ nehnuteľnosti mohol úspešne domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho

práva. Pokiaľ žalobca poukazoval na tzv. trvajúce obmedzenie vlastníckeho práva a v nadväznosti na to
na právo na opakovanú náhradu škody, tieto nemajú oporu v žiadnom zákone a ani v Ústave
Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky. Vo vzťahu k finančnej náhrade vychádzajúcej zo znaleckého
posudku č. 102/2019 namietal, že tento vychádzal z ceny obvyklého nájmu, hoci medzi žalobcom a

žalovaným neexistuje žiadny nájomný vzťah. Má za to, že znalecký posudok by mal zohľadniť aj mieru
obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti v dôsledku výkonu oprávnení držiteľa povolenia. Ďalej namietal, že
žalobca nepreukázal, do akej miery a akým spôsobom je v užívaní nehnuteľnosti reálne obmedzovaný,
nakoľko predmetné pozemky sú podľa príslušných listov vlastníctva ornou pôdou a zariadenie PKO
žiadnym spôsobom neobmedzuje žalobcu v ich užívaní. Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu, na

ktorý poukazoval žalobca uviedol, že keďže ústavný súd nerozhodol o nesúlade inštitútu „primeranej
jednorazovej náhrady“, ktorú priznáva za stanovených podmienok Elektrizačný zákon, platí prezumpcia
jeho ústavnosti, teda súladu s Ústavou Slovenskej republiky a tým aj s jej článkom 20 ods. 4
a zároveň aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).
Argumentáciu žalobcu založenú práve na tomto náleze ústavného súdu tak vzhľadom na predmet tohto

konania považuje za irelevantnú. Poukázal na obdobnú žalobu, ktorú voči nemu podal žalobca, pričom
malo ísť o skutkovo a právne totožnú vec. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 7 C
48/2017-239, zo dňa 30.1.2019, žalobu zamietol, o odvolaní rozhoduje krajský súd. Následne v priebehu
konania žalovaný uvádzal, že na prejednávaný prípad sa aplikuje právna úprava účinná v čase vzniku
vecného bremena, a teda zákon č. 67/1960 Zb. v spojení s príslušnými ustanoveniami

zákona č. 79/1957 Zb. Uvedené má vyplývať aj z § 96 ods. 4 zákona č. 251/2012 o energetike. Pokiaľ
ide o otázku aplikácie § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“), ktorý predpokladá
stratuúčinnostiustanoveníprávnychpredpisov,ktoréodporujúListinek31.12.1991,tvrdil,žejepotrebné
najprv ustáliť, či aplikované právne normy, ktoré počítajú s jednorazovou primeranou náhradou, sú v
rozpore s Listinou, a to konkrétne s čl. 11 ods. 4, má však za to, že § 22 ods. 2 zákona č.

79/1957 Zb. je súladný s čl. 11 ods. 4 Listiny, čo znamená, že § 22 ods. 2 citovaného zákona nestratil
účinnosť dňom 31.12.1991. Nestotožnil sa s rozsahom obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu a tvrdil,
že aj v ochrannom pásme je možné vykonávať určité aktivity, za určitých okolností zriaďovať stavby, a
preto je vždy potrebné skúmať konkrétnu mieru obmedzenia. Nároky žalobcu považuje za prekludované,
neuplatnené v zákonom stanovenej lehote.

1.3. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej uviedol, že po vykonanom dokazovaní a oboznámení
sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise a s prihliadnutím na obsah celého spisu a
všetky skutočnosti, ktoré v priebehu konania vyšli najavo zistil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností
zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre okres H., L. H., katastrálne územie M., ako parcela č. XXXX/
XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 296 m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 645

m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 17.815 m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o 2.656
m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 1.466 m2, parcela č. XXXX/XX - orná pôda o výmere
2.134 m2, ktoré nadobudol v období rokov 1997 - 2005. Na predmetných pozemkoch sa
nachádza zariadenie protikoróznej ochrany, ktoré tam umiestnil žalovaný v prvej polovici roku 1998, vofebruári. Žalovaný odvodzuje svoje právo na užívanie pozemkov žalobcu z titulu zákonného vecného
bremena v súlade s ustanovením § 22 ods. 1 zákona č. 67/1960 Zb. Žalobca si uplatňuje náhradu
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalovaným za obdobie od 1.8.2017 do 5.1.2019. V tomto

období bol ešte vlastníkom parcely č. XXXX/XX o výmere 296 m2, rozhodnutie o vyvlastnení mu bolo
doručené až dňa 6.1.2019. Súd prvej inštancie ustálil, že na špecifikovaných pozemkoch vo vlastníctve
žalobcu žalovaný v prvej polovici roka 1998, vo februári, umiestnil zariadenie protikoróznej ochrany.
Žalovaný odvodzuje svoje právo na užívanie pozemkov žalobcu z titulu zákonného vecného bremena
v súlade s ustanovením § 22 ods. 1 zákona č. 67/1960 Zb. Oprávnenie plynárenského podniku,

žalovaného, umiestňovať na cudzích pozemkoch plynárenské zariadenia a ochranné pásma týchto
zariadení vyplývalo z príslušných ustanovení citovaného zákona. O náhrade škody za výkon
opatrenípodľaustanovenia§22ods.1zákonač.67/1960Zb.platiaobdobnepredpisyovýrobe,rozvode
a spotrebe elektriny. Ustanovenie § 22 ods. 5 zákona č. 67/1960 Zb. potom odkazuje na elektrizačný
zákon, konkrétne § 22 ods. 2. Podľa tohto ustanovenia, ak je vlastník alebo užívateľ zriadením vedenia
podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u príslušného orgánu, aby mu

energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu. Za nesporné považoval skutočnosť, že
umiestnenie zariadenia protikoróznej ochrany žalovaného na pozemkoch žalobcu spôsobuje žalobcovi
obmedzenia (bez ohľadu na ich rozsah), navyše k nim prislúcha aj ochranné pásmo (bez ohľadu na
jeho rozsah). Okrem iného je z dôvodu samotného umiestnenia takéhoto zariadenia na pozemkoch
žalobcu obmedzená možnosť výstavby na nich (bez ohľadu na rozsah takéhoto obmedzenia). Sporným

zostal charakter samotných pozemkov, pričom na liste vlastníctva č. XXXX je ako druh pozemku pri
predmetných parcelách uvedené, že ide o ornú pôdu. Žalobca argumentoval tým, že v zmysle územného
plánu je na predmetných pozemkoch možná výstavba až do šiesteho nadzemného podlažia, žalovaný
poukazoval na to, že ide o poľnohospodársku pôdu, na ktorej môže žalobca pestovať poľnohospodárske
plodiny bez akýchkoľvek obmedzení. Od toho by sa potom odvíjala aj výška samotnej náhrady v prípade

úspechu žalobcu v právnom základe sporu. Za nesporné považoval skutočnosť, že k umiestneniu
zariadenia protikoróznej ochrany na pozemky, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu, došlo v prvej
polovicu roku 1998, kedy ale žalobca vlastníkom nebol, nadobudol ich až v období rokov 1997-2005, čo
mal preukázané z listu vlastníctva č. XXXX. Skonštatoval, že žalobca nepreukázal, pričom ani netvrdil,
že niektorú z predmetných nehnuteľností nadobudol na základe V 4041/97-49/98, resp. že by bol v

čase umiestnenia a uvedenia zariadenia protikoróznej ochrany jej vlastníkom. Nepovažoval za právne
relevantné, kto bol v tom čase vlastníkom predmetných nehnuteľností a či mu bola poskytnutá zo strany
žalovaného alebo jeho právneho predchodcu primeraná náhrada. Dôvodil, že žalobca v čase, keď
došlo k obmedzeniu užívania nehnuteľnosti, vlastníkom predmetných nehnuteľností nebol a v lehote
3 mesiacov odo dňa, keď sa dielo, zariadenie protikoróznej ochrany, uviedlo do prevádzky (užívania)

nežiadal u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie
stavby energetického diela, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu. Mal za
to, že nárok na poskytnutie primeranej jednorazovej náhrady za obmedzenie užívania vyššie uvedených
nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX pre okres H., L. H., katastrálne územie M.,
ktoré v období, za ktoré si žalobca uplatňoval náhradu boli v jeho vlastníctve, titulom umiestnenia

zariadenia protikoróznej ochrany žalovaným, zanikol a čo sa týka žalobcu, tento nárok ani nevznikol.
Skonštatoval, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť len vlastník
pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. Považoval za nemožné,
aby žalobca, ako ďalší nadobúdateľ už existujúcim vecným bremenom zaťaženého pozemku, sa mohol
úspešne domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. V súvislosti s

námietkami žalobcu ohľadom súladu právnych noriem, ustanovení § 22 ods. 2 zákona č.
79/1957 Zb., s Ústavou Slovenskej republiky a Listinou základných práv a slobôd, a to najmä s ohľadom
na politické zriadenie, počas ktorého boli prijaté, poukázal na ustanovenie Čl. 152 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne
predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať

ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky. Elektrizačný zákon, rovnako ako Plynárenský zákon,
bol nahradený až prijatím zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a o zmene zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„zákona č. 70/1998 Z. z.“). V období od nadobudnutia účinnosti zákona č. 460/1992 Zb.
Ústavy Slovenskej republiky, od 1.10.1992, nebol zmenený ani zrušený príslušným orgánom Slovenskej

republiky, bol teda platný a účinný až do 1.7.1998, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 70/1998 Z. z.
Skonštatoval, že úprava náhrad za obmedzenie užívania nehnuteľnosti zostala v zásade rovnaká ako v
Elektrizačnom zákone, pričom zmena nastala len v lehote na uplatnenie práva, ktorá bola šesť mesiacov
odo dňa, keď sa o tom poškodený dozvedel, najneskôr však do jedného roka od vzniku škody alebo odnúteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti, s rovnakým následkom, zánikom tohto
práva a tiež, že v prípade núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti ide o primeranú jednorazovú
náhradu. Súd prvej inštancie vysvetlil, že uvedené možno aplikovať aj v súvislosti s námietkou žalobcu

na rozpor s § 6 Listiny základných práv a slobôd (v skutočnosti však žalobca mienil § 6 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon
Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky), podľa ktorého zákony a iné
právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd najneskôr
do 31. decembra 1991. Týmto dátumom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou

základných práv a slobôd. Z uvedeného považoval za zrejmé, že zákonodarca žiadny rozpor s Listinou
základných práv a slobôd nevidel, a preto Plynárenský zákon ako ani Elektrizačný zákon, resp. jeho
ustanovenia § 22, neuvádzal do súladu s Listinou základných práv a slobôd. Vysvetlil, že Plynárenský
zákon a ani Elektrizačný zákon dňa 31.12.1991 nestratili účinnosť, nahradil ich až zákon č. 70/1998
Z. z. o energetike s účinnosťou od 1.7.1998. K námietke žalobcu k samotnej danosti náhrady, ktorá v
zmysle § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona daná nie je, keďže táto právna norma nepriznávala náhradu

vlastníkom, ktorí boli obmedzení vo výkone vlastníckeho práva, a preto je v rozpore s ustanovením Čl.
11 ods. 4 Listiny ozrejmil, že ustanovenie § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona umožňovalo energetickým
podnikom poskytnúť náhradu za obmedzenie užívania nehnuteľností. Zákonodarca stanovil, že musí
ísť o obmedzenie podstatné, pri miernejšom, užšom obmedzení v užívaní nehnuteľností energetické
podniky neboli povinné poskytovať náhradu. Poskytnutie náhrady však vylúčené nebolo. Poukázal aj na

citované ustanovenie § 22 ods. 2 Plynárenského zákona, ktorý ukladal plynárenským podnikom a nimi
poverenýmosobámpovinnosťčonajviacuchovávaťnehnuteľnostiaprávavlastníkov,poskončenípráce
čo najrýchlejšie dotknuté pozemky rekultivovať, poškodené komunikácie uviesť po skončení prác do
pôvodného stavu, čo zrejme spôsobilo posun v intenzite obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti
potrebnej na poskytnutie náhrady. Vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL

ÚS 42/2015-105, zo dňa 12.10.2016, uviedol, že predmetom konania bol súlad konkrétnych ustanovení
zákona o tepelnej energetike s ústavou. Považoval síce za pravdivé, že sa ústavný súd zaoberal aj
otázkou primeranosti náhrad za nútené obmedzenie vlastníctva, avšak skôr z pohľadu výšky a spôsobu
určenia takejto náhrady, nie však jej jednorazovosťou. O návrhu žalobcu na prerušenie konania do
skončenia dovolacieho konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 7 C

48/2017 súd prvej inštancie nerozhodoval a pokračoval v konaní, dodal, že ide o samostatné konanie
a samostatný uplatnený nárok, aj keď totožný, ako v tomto konaní, nerieši sa v ňom však otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. V súvislosti s dopytom žalobcu, jeho
právneho zástupcu, po práve na to, aby súd, ktorý vo veci rozhoduje, dal odpoveď na podstatné otázky
argumentácie strany v konaní poukázal na ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového

poriadku. Predmetné ustanovenie stanovuje, čo má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Okrem iného,
súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán. Dodal,
že nie je však povinnosťou súdu jednostranne a nekriticky sa stotožniť s argumentmi jednej strany a
tieto si osvojiť a podľa toho rozhodnúť. Z dôvodu, že mal za to, že neexistuje právny
základ nároku žalobcu, že jeho právo zaniklo, a teda neexistuje, nevykonal ďalšie dokazovanie ohľadom

rozsahu obmedzenia, výšky náhrady, či druhu a charakteru pozemkov vo vlastníctve žalobcu.
1.4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 365 ods.

1 písm. b/, f/ a h/ C.s.p (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci). V úvode odvolania odvolateľ poukázal na Plynárenský zákon,

odkazujúci na Elektrizačný zákon, odkazujúc na ustanovenie § 22 ods. 2. Uviedol, že tak ako podľa
minulej, rovnako aj súčasnej právnej normy sa nepriznávala žiadna náhrada za vecné bremeno, jedine
v prípadoch, kedy bol vlastník dotknutej nehnuteľnosti predmetným vecným bremenom podstatne
obmedzený,nazákladečohojepotrebnékonštatovať,žestarýElektrizačnýzákonneupravovalmožnosť
náhrady za vecné bremená, ale za určitých okolností ustanovoval možnosť jednorazovej náhrady,

pričom nárok po určitej dobe prekludoval. Je toho názoru, že súlad § 22 ods. 2 Elektrizačného
zákona s Listinou základných práv a slobôd ohľadom poskytovania náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva nie je daný a je nutná aplikácia § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákona Federálneho zhromaždeniaČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré ustanovenie sa nespája s aktom aplikácie práva,
ktorým by orgán zákonodarnej, výkonnej alebo súdnej moci určil právny účinok. Má za to, že nie
je a ani nikdy nebolo, tak ako to nesprávne uviedol súd prvej inštancie v bode 16. napadnutého

rozhodnutia,potrebnéosobitnékonanie,vktoromurčenýorgánštáturozhodne,žekonkrétnyvšeobecne
záväzný právny predpis nemožno aplikovať, lebo nie je v súlade s Listinou, keďže Listina určuje priamy
ústavný účinok, ktorý nastáva sám o sebe, pričom táto skutočnosť je priamo negovaná rozhodnutím
v bode 16. napadnutého rozhodnutia, právne relevantné je iba plynutie času. Podľa názoru žalobcu
ustanovenie § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona ex lege stratilo svoju účinnosť, čo podporil dôkazmi (N.,

J: Ústavná a zákonná ochrana vlastníctva pred nútenými obmedzeniami, Justičná revue, 68, 2016, č.
5, s. 525 - 549), pričom súd tieto tvrdenia žiadnym spôsobom nevyvrátil. Namieta bod. 17. odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, pričom má za to, že súd prvej inštancie pravdepodobne ani nemal záujem
sa zaoberať uvádzaným rozhodnutím ústavného súdu. Považoval za nutné zdôrazniť, že samotné
odôvodnenie rozhodnutia absolútne absentuje jednak vo vzťahu ku kvalifikovanej argumentácii, čo
sa týka doktrinálneho výkladu alebo k viacerým rozhodnutiam predloženým v tomto konaní. Režim

jednorazového plnenia vznikol v zásadne rozdielnych právnych a politických podmienkach, pričom
vysvetlil, že politický základ štátu a jeho orientáciu vyjadrila preambula k Ústave 9. mája, podľa ktorej
československý ľud prehlasoval, že je pevne rozhodnutý vybudovať svoj oslobodený štát ako ľudovú
demokraciu, ktorá zabezpečí pokojnú cestu k socializmu. V rozhodnom období platná a účinná Ústava
Československej republiky, prijatá 9. mája 1948 (ústavný zákon č. 150/1948 Zb.), zaručovala ochranu

súkromného vlastníctva v obmedzenej miere. Ústavnou podmienkou od účinnosti Ústavy 9.
mája 1948, ktorá podľa § 170 nastala dňom vyhlásenia dňa 9. mája 1948 až do zrušenia tejto ústavy,
nebolo poskytnutie primeranej náhrady vyvlastňovanému vlastníkovi. V súlade s ústavou
bolo poskytnutie akejkoľvek náhrady, ktorú zákon mohol celkom vylúčiť. V súlade s tým Energeticky
zákon priznal náhradu iba niektorým vlastníkom - tým, ktorí zriadením vedenia boli podstatne obmedzení

v užívaní nehnuteľnosti. Československá republika v tom čase nebola členským štátom Rady Európy
ani zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, či Protokolu č. 1 k tomuto dohovoru. Všetky tieto faktory mali za následok, že ustanovenie §
22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. bolo v súlade s ústavou (sám O. N. používa minulý čas vo vzťahu k
súladnosti). Zdôraznil, že išlo o súlad s ústavným zákonom č. 150/1948 Zb., a nie s platnou

a účinnou Ústavou Slovenskej republiky resp. s Listinou základných práv a slobôd. Súlad § 22 ods. 2
zákona č. 79/1957 Zb. s v súčasnosti platnou ústavou však patrí do minulosti, na základe čoho je teda
možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nemôže byť správne, keďže je toho názoru, že určitá
váha by mala byť prikladaná slovám emeritného ústavného sudcu a ústavného právnika O. N.. Podľa Čl.
152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky toto ustanovenie v súčasnosti nemožno uplatňovať. Súkromné

vlastníctvo, ktoré v prípade vyvlastnenia pre potrebu zriadenia rozvodov elektriny bolo od roku 1948 do
roku 1960 pod čiastočnou ústavnou ochranou, sa po zániku socialistického výrobného spôsobu a po
zániku socialistickej organizácie štátu a spoločnosti ocitlo pod zásadne zmenenou ústavnou ochranou.
Listinou základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb; ďalej aj ako „Listina“) sa ustanovilo,
že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to

na základe zákona a za náhradu. Tak ako bolo uvedené, ustanovenie § 6 ods. 1 zákona uvádzaného
vyššie sa nespája s aktom aplikácie práva, ktorým by orgán zákonodarnej, výkonnej alebo súdnej moci
určil právny účinok, ako sa nesprávne snaží zaviesť súd prvej inštancie. Nevytvoril sa teda priestor, ktorý
by vypĺňali všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré by sa nemali aplikovať, lebo odporujú Listine,
no môžu sa aplikovať, lebo nijaký orgán verejnej moci s právomocou o nich nerozhodol, že nie sú

v súlade s Listinou. Z tohto dôvodu preto právna úprava ustanovená Listinou znemožňuje zámienku
pre aplikáciu protiústavných prameňov práva prijatých v socialistickej minulosti. Listina určuje priamy
ústavný účinok, ktorý nastáva sám o sebe. Do 31.12.1991 mal zákonodarný zbor v prípade zákonov
a orgány výkonnej moci v prípade podzákonných predpisov možnosť zmeniť tieto pramene práva tak,
aby sa dostali do súladu s Listinou. Ak túto možnosť nevyužili, dotknuté všeobecne záväzné právne

predpisy stratili účinnosť v rozsahu ustanovení, ktoré nie sú v súlade s Listinou - v
opačnom prípade by to znamenalo, že by ústavný zákon dovolil popri vlastnej existencii aj účinnosť
zákonov, ktoré nie sú v súlade s jej znením. Listina zostala v platnosti aj po vzniku Slovenskej republiky
podľa Čl. 152 ods. 1 Ústavy. Elektrizačný zákon z roku 1957 aj Plynárenský zákon z roku 1960 v
dôsledku toho stratili účinnosť v rozsahu ustanovení, ktoré nie sú v súlade s Listinou a to dňa 31.12.1991.

Právny režim nastavený týmito zákonmi, a to konkrétne v predmetných ustanoveniach, nemôže byť
aplikovateľný do 30.6.1998, ako to tvrdí propagátor myšlienky (o aplikácii týchto zákonov na právny
režim náhrad za zákonné vecné bremená), lebo tá odporuje Listine. Navyše, výklad zákonov, aj keď sa
v zmysle nich zriaďujú vecné bremená, sa podľa Čl. 152 ods. 4 Ústavy musí vykladať tak, aby bol vsúlade s Ústavou. Ani táto východisková požiadavka materiálneho štátu nedáva ten
priestor pre interpretáciu a aplikáciu relevantných zákonov, aký sa pre ne vytvára pomocou účelových
výkladov arogantne prehliadajúcich Ústavu. Túto svoju argumentáciu smeruje k bodu 16. napadnutého

rozhodnutia. Odôvodnenie tohto bodu považuje za scestné. Ustanovenie § 6 ods. 1
ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa žalobcu jasne
predpokladá situáciu, že zákonodarca neuvedie s Listinou nesúladné ustanovenie do súladu s ňou a
vtedy sa napĺňa hypotéza § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. (z obsahu citovaného

odôvodnenia sa javí, že súd vôbec nechápe obsah § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.). Tvrdí,
že ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. v rozsahu úpravy priznávajúcej
náhradu iba tým vlastníkom nehnuteľností, ktorí zriadením vedenia boli podstatne obmedzení v užívaní
nehnuteľnosti (a inak vo všeobecnosti náhradu za obmedzenie vlastníctva explicitne vylučovalo), stratilo
účinnosť podľa § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. k 31.12.1991, lebo podľa čl. 11 ods. 4
Listiny právo na náhradu za vyvlastnenú nehnuteľnosť má každý vlastník, teda nielen ten, kto je na

svojom vlastníctva podstatne obmedzený. Poukázal na dve protichodné tvrdenia obsiahnuté v bode 16.
napadnutého rozhodnutia, a to, že energetické podniky neboli povinné poskytnúť náhradu a následne,
že provízia tejto náhrady nebola vylúčená. Je toho názoru, že právo na náhradu existovalo a má ho
aj každý vlastník nútene obmedzený vo vlastníckom práve - teda aj žalobca. Neznalosť zákona, ktorá
spočívavneznalostiprávnychúčinkov§6ods.1ústavnéhozákonač.23/1991Zb.,sanastraneštátnych

orgánov prejavila zrušením zákona č. 79/1957 Zb. zákonom č. 70/1998 Z. z. o energetike. Aj po prijatí
Listiny sa zachovalo vlastníkom právne postavenie, keď im patrila náhrada. Listina ju výslovne nespojila
s podmienkou primeranosti, no táto podmienka mala relevanciu v spojení s
medzinárodnými dohovormi o ľudských právach, ktorých sa československý štát stal zmluvnou stranou,
pokiaľ nešlo o ustanovenie, voči ktorému československý štát neuplatnil výhradu. Ochrana vlastníctva a

vlastníkov sa k takým výnimkám nezaradila. Ústava Slovenskej republiky od prijatia roku 1992 zaručuje
základné právo vlastniť majetok v historicky najdôslednejšej podobe. Pod
ústavnou ochranou sú všetci vlastníci, ktorým sa zaručuje ochrana aj pred núteným obmedzovaním
vlastníctva a pred vyvlastňovaním. Po prvý raz sa ústavná ochrana zabezpečila podmienkou primeranej
náhrady za zásah do vlastníctva, vykonaný proti vôli vlastníka. S Čl. 20 ods. 4 Ústavy zlučiteľná je aj

taká primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane.
Nesúhlasí s argumentáciou súdu v bode 15., nakoľko má za to, že táto nemôže mať
ústavnú konformitu vo vzťahu k Čl. 20 ods. 4 Ústavy - je nesúladné s ratio legis a so systematickým
výkladom článkov Ústavy. Takýto názor neberie ohľad na to, že akýkoľvek vlastník (nie len minulý) má
právo si uplatňovať a vymáhať akékoľvek jeho práva a nároky vo vzťahu ku konaniu, ktoré sa týkajú ním

nadobudnutých nehnuteľností - v opačnom prípade by sme sa dostali do stavu, kedy by vlastnícke právo
nebolo ničím len holým formálnym vlastníctvom, vo vzťahu ku ktorému by nebolo možné užívať triádu
vlastníckych oprávnení. Má za to, že nemožno udržiavať zo súčasného pohľadu už protiústavný stav len
z toho dôvodu, že v minulosti toto bolo prijateľné. V kontexte vyššie uvedeného poukázal na komentár
k Ústave Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Miera intenzity zásahu do vlastníckych práv je rozdielna

v prípade odňatia majetku vyvlastnením a pri nútenom obmedzení vlastníckych práv. Za predpokladu,
že uskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo porovnateľnej veci, „primeraná
náhrada" za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná náhrada" za nútené obmedzenie vlastníckych
práv. Na rozdiel od „primeranej náhrady", ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo,
pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách „primeranej náhrady“ počas trvania

núteného obmedzenia. Z uvedeného má vyplývať, že s prihliadnutím na medzi stranami sporu zhodne
ustálený čas umiestnenia zariadení vo vlastníctve žalovaného a z prevádzkovania - prvá polovica roku
1998 - je nutné vychádzať z toho, že z hľadiska právnej úpravy náhrady za vznik a trvanie vecného
bremena vzťahujúceho sa na pozemky žalobcu v rámci umiestnenia zariadenia protikoróznej ochrany vo
vlastníctve žalovaného, nejestvoval iný právny režim (v dôsledku nemožnosti aplikácie pôvodnej „starej“

právnej normy v podobe § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona pre stratu jej účinnosti v nadväznosti na § 6
ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., pre nesúlad predmetnej právnej normy s Listinou s ohľadom na
nepriznávanienáhradyzavecnébremenoprekaždéhovlastníka)akojeÚstavaSlovenskejrepubliky(Čl.
20 ods. 4) v spojení so všeobecnou súkromno-právnou normou, teda Občianskym zákonníkom (§ 128
ods. 2). Z uvedeného má byť zrejmé, že súd prvej inštancie sa nemohol riadiť právnou normou

§ 22 ods. 2 Elektrizačného zákona a z hľadiska posudzovania právneho základu, teda posudzovania
otázky existencie nároku titulom primeranej náhrady za vecné bremeno, ktoré je predmetom tohto
konania, ale mal vychádzať jedine z v súčasnosti (resp. v roku 1998) platnej Ústavy Slovenskej republiky,
ktorá jednoznačne náhradu za vecné bremeno, teda náhradu za trvalé a časovo neohraničené obdobieobmedzenia výkonu vlastníckeho práva, definuje ako náhradu primeranú. Čo sa v takýchto prípadoch
považujezaprimeranúnáhradujeužvsúčasnosti(možnovrozporesostaršoujudikatúrouvšeobecných
súdov)dané sohľadomnaužviackrátsúdomakoajžalobcompoukazovanýnálezÚstavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12. októbra 2016, v ktorom ústavný súd
jednoznačne ustálil ústavne konformný výklad pojmu primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva, teda v tomto kontexte aj za zákonné vecné bremeno, citujúc z právnych viet koncipovaných z
predmetného nálezu. Na základe vyššie uvedeného má odvolateľ za to, že uplatnený nárok v tomto
konaní je dôvodný, pričom jedinou ústavne konformnou podobou je náhrada vo forme opakovanej

renty teda ako náhrady, ktorá sa zaručuje po celý čas trvania núteného obmedzenia vlastníctva. Ak
by tomu tak nebolo, t. j. ak by sa priznala pravdivosť a relevantnosť záverov uvádzaných
v napadnutom rozhodnutí, znamenalo by to, že dlhšie trvajúce obmedzenie vlastníckeho práva je v
podmienkach Slovenskej republiky možné aj bez náhrady, čo je záver, ktorý nie je ľudskoprávne ani
ústavnoprávne aprobovaný, naopak, je nesprávny z oboch perspektív, ktoré majú nadzákonný punc a
zákonná normatívna právna úprava musí byť s nimi súladná. Ak by bola opakovaná náhrada právne

neaprobovaná, vznikol by stav, kedy právny vzťah založený na základe uvádzaných zákonov by mohol
existovať ďalších napríklad 100 rokov, pričom náhrada by bola jednorazová, poskytnutá ešte v minulom
storočí bez zohľadnenia partikularít, ktoré sa môžu objaviť za 10-20-30 rokov. V takom prípade
by pri situácii nemožnosti dispozície s takým pozemkom (v dôsledku existencie vecného bremena) malo
vlastnícke právo negatívny vplyv, keďže len údržba uvádzaného pozemku by prevyšovala možnosť

budúcej rentability. Je toho názoru, že argumentácia súdu prvej inštancie musí byť prelomená a to
minimálnesvedomosťoutoho,žeakbysapotvrdila,znamenalobytoto,ževlastníckeprávoobmedzené
v minulom storočí za určitú sumu „X“ môže byť takto obmedzené už stále. Napadnutý rozsudok považuje
za arbitrárny a to z dôvodu nevysporiadania sa s najpodstatnejšími skutočnosťami, poukazujúc na Čl.
46 ods. 1 a Čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu má za to, že nie je možné vychádzať z

konceptu jednorazovej - už prekludovanej náhrady, ktorý tu niekedy v minulosti bol a keď
nebol využitý, resp. ani priznaný žiadny iný právny nárok. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu, alternatívne napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3.1. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril, pričom uviedol, že po preštudovaní odvolania žalobcu
má za to, že predmetné odvolanie neobsahuje žiadne podstatné nové skutočnosti, kde žalobca len
opakuje svoje doterajšie argumenty a úvahy, pričom k týmto argumentom sa už dostatočne venoval v
doterajších vyjadreniach, na ktoré v tejto súvislosti odkázal, pridržiavajúc sa doterajších písomných aj
ústnych podaní a vyjadrení.

3.2. Vo vzťahu k čl. II bodu 1. odvolania, kde žalobca poukazoval na Elektrizačný zákon, konkrétne na §
22 ods. 2 a kde zopakoval tvrdenia už raz uvedené v odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 7.10.2019,
považoval žalovaný za podstatné opätovne zdôrazniť niektoré argumenty. Uviedol, že zariadenie
protikoróznej ochrany bolo na predmetných pozemkoch žalobcu umiestnené v prvej polovici roku 1998.
Práve táto skutková okolnosť determinuje právny rámec aplikovaných noriem, podľa ktorých sa má

posudzovať vznik zákonných vecných bremien, či obmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam.
Poukázal na Plynárenský zákon, ktorý bol účinným právnym predpisom v čase vybudovania zariadenia
protikoróznej ochrany, pričom citoval znenie ustanovenia 22 ods. 1 predmetného zákona.
3.3. Pokiaľ ide o otázku vecných bremien uviedol, že Plynárenský zákon v § 22 ods. 5 odkazuje na
osobitný predpis, ktorým je Elektrizačný zákon. S poukazom na § 22 ods. 2 a ods. 5 Elektrizačného

zákona má za to, že umiestnenie plynárenských zariadení na predmetné pozemky, ktoré sú v súčasnosti
vo vlastníctve žalobcu, bolo vykonané v súlade s vtedy účinnými právnymi predpismi. V
súladesoznačenýmiprávnyminormamipretomoholžalovanýzriadiťaumiestniťplynárenskézariadenie
na predmetných pozemkoch, v dôsledku čoho došlo k vzniku vecného bremena k
predmetným pozemkom. Zdôraznil, že Elektrizačný zákon priznával primeranú jednorazovú odmenu,

ktorá sa musela uplatniť u príslušného orgánu v lehote troch mesiacov odo dňa
uvedenia diela do trvalej prevádzky (užívania). Nepovažuje za pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní,
že Elektrizačný zákon neupravoval možnosť náhrady za vecné bremená. S poukazom na skutočnosť,
že zariadenie protikoróznej ochrany bolo uvedené do prevádzky v prvej polovici roku 1998, nároky
žalobcu považuje za prekludované, pričom ich nie je možné súdom priznať, nakoľko neboli uplatnené

v zákonom stanovenej lehote. Plnenie z prekludovaného nároku zakladá bezdôvodné obohatenie. V
tejto súvislosti podotkol, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť ten
vlastník pozemku, ktorý nehnuteľnosť v čase vzniku vecného bremena vlastnil, a to v lehote stanovenej
zákonom. Mal za to, že nakoľko žalobca nadobudol pozemok už s vecným bremenom a je tzv. ďalšímvlastníkom vecným bremenom zaťaženej nehnuteľnosti, nie je možné, aby sa ako ďalší nadobúdateľ už
zaťaženého pozemku domáhal a mohol domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva.Nároknanáhraduzaobmedzenievlastníckychprávneprechádzanaprávnychnástupcovatobez

ohľadu na skutočnosť, či si právny predchodca žalobcu uplatnil tento nárok, resp. či mu takáto náhrada
bola alebo nebola vyplatená. Žalobca ako súčasný vlastník pozemku nemá právo na akúkoľvek ďalšiu
náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv, a teda neexistuje právny základ nároku
žalobcu, pričom tento nárok je zároveň už prekludovaný.
3.4. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o ex leqe strate účinnosti právnej normy považoval za dôležité

zdôrazniť, že na prejednávaný prípad sa aplikuje právna úprava účinná v čase vzniku vecného bremena,
a teda Plynárenský zákon v spojení s príslušnými ustanoveniami Elektrizačného zákona. Uvedené má
vyplývať jednak z § 96 ods. 4 zákona č. 251/2012 o energetike ako aj z tej skutočnosti, že pokiaľ
je občiansko-právny alebo obchodno-právny vzťah vrátane nárokov z neho vyplývajúcich upravený
zákonom, princíp právnej istoty vyžaduje, aby tento zákon spĺňal základné požiadavky zákona, ktoré
navzájom súvisia (prístupnosť, predvídateľnosť, platnosť a účinnosť). S poukazom na uvedené uzavrel,

že právny vzťah/nárok z neho vyplývajúci (vrátane náhrady za obmedzenie vlastníckych práv) sa teda
spravuje zákonom, ktorý je v čase jeho vzniku v zásade prístupný, predvídateľný, platný a účinný.
3.5. Vo vzťahu k Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016,
na ktorý poukazoval žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom uviedol,
že vydaniu predmetného nálezu predchádzalo konanie podľa Čl. 125 ods. 1 písm. a/

Ústavy Slovenskej republiky o súlade (okrem iného) ustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9,
10 a 12 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s Čl. 20 ods. 1
až 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej ako „Nález ÚS SR“). Nálezom ÚS SR ústavný súd rozhodol
tak, že: „Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá
a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike

v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa
slovo „jednorazová" v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada", nie sú v súlade s Čl. 20 ods.
4 Ústavy Slovenskej republiky a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.“ V zmysle Čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú
sudcovia pri rozhodovaní viazaní Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa Čl. 7 ods. 2 a ods. 5 a zákonom. Sú teda viazaní aj Čl. 152 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého o neplatnosti právnych predpisov rozhoduje Ústavný súd Slovenskej
republiky na návrh osôb uvedených v Čl. 130 Ústavy Slovenskej republiky. Z Čl. 152 Ústavy Slovenskej
republiky vyplýva prezumpcia ústavnosti, t. j. domnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho
predpisu (uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 47/95, zo dňa 23. augusta 1995).

Táto domnienka je vyvrátiteľná a platí dovtedy, kým ju Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom
rozhodnutí nevyvráti (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/94 zo dňa 6. októbra
1994). Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade všeobecne záväzného právneho
predpisu alebo jeho časti s Ústavou Slovenskej republiky alebo iným prameňom práva, ktorý bol
predmetom konania, sa spája s právnym účinkom určeným v Ústave Slovenskej republiky. Ústavným

súdom Slovenskej republiky označené ustanovenie, prípadne celý všeobecne záväzný právny predpis,
stráca účinnosť. Okamih straty účinnosti nastáva v spojení s Čl. 125 ods. 6 vyhlásením rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
3.6. Žalovaný opäť poukázal na už citované znenie § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona, ktoré bolo
účinné do 30.6.1998, pričom dňa 1.7.1998 nadobudol účinnosť „nový“ elektrizačný zákon, a to zákon

č. 70/1998 o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Uviedol, že § 22 ods. 2
Elektrizačného zákona nebol podrobený ústavnému prieskumu, ústavný súd nerozhodoval o súlade §
22 ods. 2 Elektrizačného zákona s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky podľa Čl. 125 ods. 1 písm.
a/ Ústavy Slovenskej republiky. Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodol o nesúlade inštitútu

„primeranej jednorazovej náhrady", ktorú priznáva za stanovených podmienok Elektrizačný zákon, platí
prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu s Ústavou Slovenskej republiky a tým aj s jej článkom 20
ods. 4 a zároveň aj s Dohovorom. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti je súd
prvej inštancie právnou úpravou náhrady za obmedzenie vlastníckych práv obsiahnutou v Elektrizačnom
zákone viazaný a nemôže ju neakceptovať. Čo sa týka súladu zákona s Ústavou Slovenskej republiky,

ústavným zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorá má prednosť pred zákonom v tejto súvislosti
uviedol, že toto je oprávnený posúdiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom všeobecný súd
toto oprávnenie nemá. Pokiaľ ide o otázku aplikácie § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.,
ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako ústavný zákon Federálneho zhromaždeniaČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý predpokladá stratu účinnosti ustanovení právnych
predpisov, ktoré odporujú Listine základných práv a slobôd (ďalej ako „Listina“) k 31.12.1991, dôvodil,
že je potrebné najprv ustáliť, či aplikované právne normy, ktoré počítajú s jednorazovou primeranou

náhradou, sú v rozpore s Listinou, a to konkrétne s Čl. 11 ods. 4, ktorý stanovuje: „Vyvlastnenie
alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe
zákona a za náhradu.“ V tomto smere opätovne poukázal na žalobcom opakovane poukazovaný
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza: „Listina zaručuje ochranu vlastníctva
materiálnou podmienkou náhrady za zásah do vlastníckych práv, no listina nevyžaduje, aby náhrada

bola primeraná.“ Ústavný súd konštatuje, že „podmienkou primeranej náhrady ústava zaručuje vyššiu
ochranu vlastníctva, aká sa priznáva dohovorom aj listinou.“ Ústavný súd na inom mieste rozvádza
otázku náhrady za zásah do vlastníctva podľa Čl. 11 ods. 4 Listiny v interpretácii Ústavného súdu Českej
republiky, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 646/06, a cituje:
„Podľa názoru Ústavného súdu nemožno pri použití gramatického, systematického a teleologického
výkladu dôjsť k záveru, že za náhradu v zmysle Čl. 11 ods. 4 listiny možno pokladať iba pravidelné

opakujúce sa plnenie poskytované počas obmedzenia vlastníckeho práva. Samozrejme, bolo by možné
uvažovať o zakotvení nároku na takéto opakujúce sa plnenie v jednoduchom práve, to však záleží od
dispozíciezákonodarcu.Povedanéinýmislovami,obsahpojmunáhradapodľaČl.11ods.4listinyvsebe
zahŕňa pojem jednorazového i opakovaného plnenia, nemožno z neho však vyvodiť ústavne zaručené
právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie vlastníckeho práva legálne vecným

bremenom.“ V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z tej skutočnosti, že Listina spája obmedzenie
vlastníckehopráva snáhradou(bezbližšejšpecifikácie)aElektrizačnýzákonspájaobmedzenie
vlastníckeho práva s primeranou jednorazovou náhradou, má za to, že § 22 ods. 2 Elektrizačného
zákona je súladný s Čl. 11 ods. 4 Listiny, čo ale znamená, že § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona nestratilo
účinnosť dňom 31.12.1991.

3.7. Žalovaný má za to, že tento jeho právny názor je možné oprieť aj o rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (vymenované v odpore
k vydanému platobnému rozkazu zo dňa 28.8.2019), nakoľko tieto súdy aj po dni 31.12.1991 opakovane
aplikovali v prejednávaných prípadoch § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona. Opätovne zdôraznil, že pokiaľ
žalobca rozvíja argumentáciu o tzv. trvajúcom obmedzení vlastníckeho práva a v nadväznosti na to, na

právo na opakovanú náhradu škody, tieto nároky nemajú oporu v zákonnej úprave Slovenskej republiky
ani v Ústave Slovenskej republiky. Uviedol, že podstata námietok žalobcu spočíva v
tom, že celé ustanovenie § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona malo stratiť účinnosť dňom 31.12.1991,
v súlade s § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky,

podľa ktorého zákony a iné právne predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou
základných práv a slobôd najneskôr do 31.12.1991, a teda týmto dňom strácajú účinnosť ustanovenia,
ktoré nie sú v súlade s Listinou.
3.8. Žalovaný poukázal na správne závery súdu prvej inštancie, kde sa náležíte, zrozumiteľne a
racionálne vysporiadal s námietkami žalobcu. Mal za to, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky

zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p, pričom má obsahovať odôvodnenie, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky,
teda dáva odpovede na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam. V súvislosti s odôvodnením
rozhodnutiapoukázalnaskutočnosť,žesúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre posúdenie veci podstatný význam. Uvedené tvrdenie podporil

viacerýmirozhodnutiamiato,UznesenímÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,sp.zn.III.ÚS689/2017,
zo dňa 21.11.2017, nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 314/2018, zo dňa
13.11.2018 a tiež Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 8/2018, zo dňa
23.1.2018, Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 145/2011, zo 16.11.2011,
Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 56/2014, zo dňa 1.7.2015, Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 12/2019, zo dňa 13.12.2019.
3.9. Záverom žalovaný poukázal na obdobný spor totožných strán sporu, kde Okresný súd Bratislava
II. vo veci dňa 30.1.2019 rozhodol, pričom rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. O odvolaní žalobcu
voči uvedenému rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava II. rozhodoval Krajský súd v Bratislave, ktorý
dňa 17.9.2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, týkajúcej sa veci

samej, potvrdil. Uvedené dal súdu na vedomie najmä s apelom na princíp právnej
istoty, ktorý znamená, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dáva rovnaká odpoveď (napr. sp. zn. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Totižto
diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakejalebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná (sp. zn. IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). V naznačenom
smere dáva jasné odpovede aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej aplikačnej praxi.

3.10. Na základe vyššie uvedených skutočností a všetkých skutkových a právnych tvrdení uvedených v
doterajších podaniach a vyjadreniach navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

4. K predmetnému vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že z dôvodu neúmernej pracovnej

vyťaženosti, ako aj s ohľadom na skutočnosť, že argumenty žalovaného sa stále opakujú, pričom nie je
ochotný reagovať na podstatu argumentácie ohľadom právneho základu, tak ako je podrobne rozobratá
v podanom odvolaní, nebude sa ďalej k tomuto vyjadreniu vyjadrovať.

5. Žalovaný predložil odvolaciemu súdu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo
68/2020, zo dňa 29.6.2021, ktorým najvyšší súd rozhodol o žalobcom podanom dovolaní proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 Co 166/2019-327, zo dňa 17.9.2019, ktorým dovolanie odmietol ako
procesné neprípustné (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu SR“), pričom však, okrem iného uviedol,
že považuje odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave za riadne, dostatočné a správne.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR predložil za účelom posilnenia doterajšej argumentácie v konaní a tiež
s apelom na princíp právnej istoty.

6. Ďalšie vyjadrenia už predložené neboli.

7. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné

podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to
dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. júna 2023; o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, §
219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne a právne
správny (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku

ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

8. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho
spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd, nezistiac v procesnom
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke
stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo

veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové
zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania
vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s
§ 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie

veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré
nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná

skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil
a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebezamietnutia žaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

11. Žalobca sa v prejednávanej veci domáhal náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
žalovaným za obdobie od 1.8.2017 do 5.1.2019, vychádzajúc z ustanovenia článku 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL 42/2015, zo dňa
12.10.2016. Žalovaný v konaní namietal právny základ ako aj výšku uplatneného nároku. Poukázal na
to, že v prvej polovici roku 1998 umiestnil na dotknutých pozemkoch zariadenie protikoróznej ochrany,

ktorá skutková okolnosť určuje právny rámec aplikovaných noriem, podľa ktorých sa má posudzovať
vznik zákonných vecných bremien či obmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam.

12. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 79/1957 Zb. energetickým podnikom prislúcha oprávnenie: a) stavať a
prevádzaťnacudzíchnehnuteľnostiachvrozsahuvyplývajúcom zpovolenejstavbyelektrické
vedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m2, s príslušenstvom (ďalej len "vedenie"), najmä zriaďovať

na nehnuteľnostiach podperné body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie; b)
vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní
vedenia na príchodové a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo
dotknuté; c) odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§ 23 a § 24).

13. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. za výkon oprávnení uvedených v
predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník
alebo užívateľ nehnuteľností, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia
podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o
povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“),

aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou
nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).

14. Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci nebola medzi stranami sporná skutková
okolnosť, že predmetné zariadenie bolo na pozemkoch žalobcu vybudované v prvej polovici roku

1998, kedy ešte žalobca nebol vlastníkom pozemkov. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 15.), žalobca v konaní ani netvrdil, že niektorú z nehnuteľností
zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, pre obec H., k. ú. M., nadobudol na základe P. XXXX/XX-XX/
XX. Oprávnenie plynárenských podnikov umiestňovať na cudzích pozemkoch plynárenské zariadenia,
ako aj ochranné pásma plynárenských zariadení vyplývali zo zákona č. 67/1960 Zb., pričom pokiaľ ide

o úpravu vecných bremien a o náhradu škody odkazoval tento zákon na úpravu obsiahnutú v zákone
č. 79/1957 Zb. Vychádzajúc zo zásady, že režim právneho vzťahu sa riadi podľa právnych predpisov,
ktoré boli platné ku dňu ich vzniku, určenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovaného bolo treba posúdiť
podľa zákona č. 79/1957 Zb., ktorý bol účinný do 1. 7. 1998. Oprávnenia energetických podnikov a
tomu zodpovedajúce obmedzenia vlastníckeho práva podľa zákona č. 79/1957 Zb. boli tzv. zákonnými

vecnými bremenami, ktoré pôsobili automaticky ex offo.

15. Z hľadiska právnej istoty považuje odvolací súd poukázať na to, že obdobnú právne vec, medzi
totožnými stranami sporu, na rovnakom skutkovom a právnom základe, avšak vo veci uplatnenej
náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za iné obdobie, prejednával tunajší súd vo veci

vedenej pod sp. zn. 5 Co 166/2019. V uvedenej veci odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktorým tento zamietol žalobu žalobcu vo veci nároku na náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva (totožné pozemky ako v prejednávanej veci) za obdobie od 1.8.2014 do 31.7.2017 vo
výške 87.551,23 €. O dovolaní žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.6.2021,
sp. zn. 2 Cdo 68/2020, rozhodol tak, že dovolanie žalobcu odmietol.

16. V prejednávanej veci je zároveň potrebné poukázať (obdobne ako tunajší súd v rozhodnutí sp.
zn. 5 Co 166/2019) na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.12.2009, sp.
zn. 4 Cdo 89/2008, podľa ktorého: „Pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna
úprava jeho priznanie v žalovanej forme (ako opakujúce plnenie) umožňuje. Právny záver odvolacieho

súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho právo vecným
bremenom ako opakujúce plnenie (rentu) nemožno priznať, považuje dovolací súd za správny a
zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že ak by
zákony, týkajúce sa odvetvia energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospechvlastníkov a prevádzkovateľov energetických zariadení (napr. oprávnenie stavať
na cudzích nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a pod.) a ukladajúce
vlastníkom nehnuteľnosti povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t.j. upravujúce tzv. zákonné vecné

bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva) neriešili zároveň poskytovanie náhrad za vzniklé
zákonnévecnébremená,bolobymožnéodvodiťposkytnutietýchtonáhradpriamozČl.20ods.5Ústavy
Slovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je však len zopakovaním
obsahu uvedenej ústavnej normy. K správnej aplikácii a interpretácii ustanovenia
§ 128 Obč. zákonníka treba uviesť, že odsek 1 tejto právnej normy upravuje podmienky dočasného

(prechodného) obmedzenia vlastníckeho práva spočívajúce v použití vecí vlastníka, zatiaľ čo odsek
2 sa týka trvalých obmedzení vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z odseku 1 o podmienkach
obmedzenia vlastníctva na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere sa netýkajú zákonných vecných
bremien ako trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o náhrade za tieto trvalé
obmedzenia nie sú použiteľné. Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé
zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov, ako

príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok.
Pokiaľ tieto špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné bremená, otázku náhrad a
s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba podmienky vzniku a zániku práva na
náhradu, ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa v nich obsiahnutej hmotnoprávnej úprave.
Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať zásadu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva, že vznik právnych

vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne posudzujú podľa
platnej právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom znamená, že ak
došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1),
nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona.
Pretože tento zákon umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy

jej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu. V zmysle § 22 ods. 2 tohto
zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní
nehnuteľnosti mohol žiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu,
pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do 3 mesiacov odo dňa, keď sa energetické
dielo uviedlo do prevádzky (užívania). Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so

vznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o
energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom
stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno
viazne. Uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona o energetike a § 69 ods.
10 platného zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho

práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších
subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali
však nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili zaniknuté nároky
na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť,
že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok

protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.
ÚS 28/05 z 28. septembra 2005, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky ročník 2005 pod č. 49/2005). V súvislosti so vznikom vecného bremena podľa
elektrizačného zákona dovolací súd poznamenáva, že v zmysle záverečného ustanovenia § 34 tohto
predpisu vznikli jeho účinnosťou, t. j. dňom 1.1.1958 vecné bremená (oprávnenia a

povinnosti podľa § 22 až 26) i v prospech elektrických vedení v správe energetických podnikov, ktoré
boli zriadené predo dňom účinnosti tohto zákona. Inak aj v zmysle zákona č. 438/1919 Sb. o
štátnej podpore pri začatí sústavnej elektrizácie (účinného od 1.1.1919 a zrušeného dňom
1.1.1958 elektrizačným zákonom), držiteľ vecného práva zaťažený zriadenou služobnosťou v prospech
elektrických podnikov, musel nárok na odškodné za služobnosť (ktoré bolo možné priznať len raz a

navždy, alebo pri opakovaných majetkových ujmách aj ako ročnú rentu) uplatniť na riadnom súde do
roka odo dňa, keď sa o škode (ujme) dozvedel. Právny zámer o nemožnosti priznať náhradu za zákonné
vecné bremeno, ak tento nárok podľa elektrizačného zákona zanikol, alebo ak vo forme opakujúceho
sa plnenia (renty) ani nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva
vyplývajúcich z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa

treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. To znamená, že nevyplývajú z právnej úpravy,
na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Vecné bremená
zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných energetických zákonov) majú špecifický
režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nespornýverejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú
aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného
než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo

konať. Takzvané zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je ale celkom totožný
s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré
upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala
použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne
predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom

znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich
výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady na zachovanie
(údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravy. Zásadne teda nemožno užívať vecné
bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej
opravami (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 25/04 z 25. januára 2005,

publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení, zväzok 36, ročník 2005 - I. diel, pod č. 14, dostupný aj
na http://nalus.usoud.cz). V preskúmavanej veci však aplikácia § 151n
ods. 3 Občianskeho zákonníka neprichádzala do úvahy, pretože nárok vyplývajúci z tohto ustanovenia
(vychádzajúc zo skutkových okolností vymedzených v žalobe), sa predmetom konania nestal. Vo vzťahu
k uplatnenému nároku boli právne nevýznamné aj námietky týkajúce sa možnosti realizácie prekládky

elektrického vedenia, jej nákladov a ich znášania, pretože išlo o otázky týkajúce sa prípadných iných
nárokov, ktoré neboli predmetom konania a na obsah vecného bremena nemali priamy vplyv“.

17. K otázke, či existuje povinnosť poskytnúť náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa Čl. 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd v prípade, že k obmedzeniu došlo pred účinnosťou Listiny a

vlastník nemohol v rozhodnej dobe o náhradu požiadať, je treba zdôrazniť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo vyššie citovanom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 89/2008 zo dňa 21.12.2009, vo
vzťahu k prechodným ustanoveniam, ktoré zachovávajú obmedzenia vzniknuté podľa predchádzajúcich
predpisov uviedol, že „uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach ...deklarovali
zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých

výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena),
ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia
vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky na primeranú jednorazovú náhradu za
obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke
reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28. septembra 2005, publikované v
Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ročník 2005 pod č. 49/2005)“.

18. Ako vyplýva z ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. vlastník nehnuteľnosti, ktorý
bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti mohol žiadať, aby

mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod
stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky
(užívania). Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol
uplatniť ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného
bremena, v zákonom určenej lehote, po jej uplynutí nárok zaniká. Nie je preto možné, aby žalobca

ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne
domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva (v konaní nebolo sporné, že dotknuté
nehnuteľnosti žalobca nadobudol v rokoch 2002 a neskôr). Požiadavka náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva žalobcu je tak celkom nedôvodná.

19. Otázkou, či existuje povinnosť poskytnúť náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa Čl. 11
ods. 4 Listiny základných práv a slobôd v prípade, že k obmedzeniu došlo pred účinnosťou Listiny a
vlastník nemohol v rozhodnej dobe o náhradu požiadať, sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky
v rozsudku zo dňa 10.3.2003, sp. zn. 22 Cdo 2093/2001, v ktorom konštatoval, že
v takomto prípade povinnosť poskytnúť náhradu nie je, právo na náhradu za obmedzenie vzniknuté

pred dňom účinnosti Listiny by musel založiť špeciálny právny predpis. Podľa citovaného rozhodnutia
„Možnoargumentovaťajtým,žepokiaľprednadobudnutímúčinnostiListinydošlokodňatiuvlastníckeho
práva, možno jeho obnovenie (reštitúciu) alebo poskytnutie náhrady požadovať len vtedy, ak tak stanoví
špeciálny predpis (tzv. reštitučné zákony). V takom prípade nemožno požadovať reštitúciu práva,prípadne poskytnutie náhrady len s odkazom na Čl. 11 ods. 4 Listiny. To, čo platí pre úplné odňatie
vlastníckeho práva, platí tým skôr pre jeho obmedzenie. Pokiaľ teda pred nadobudnutím účinnosti
Listiny bolo na základe vtedy platného právneho predpisu právo vlastníka obmedzené, možno náhradu

za toto obmedzenie poskytnúť len za podmienok stanovených právnymi predpismi, účinnými ku dňu
obmedzenia, ak neustanoví špeciálny právny predpis inak.“

20. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28.2.2017, sp. zn. III. ÚS 149/2017, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť, ktorou sa sťažovateľ

domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva vlastniť
majetok podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 53/2015-264, zo dňa 26.5.2016. V uvedenej veci odvolací súd
potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
nájomného za pozemky v jeho vlastníctve, na ktorých je vybudovaná časť horúcovodného potrubia
zabezpečujúceho dodávky tepla a teplej vody pre študentské internáty. Dôvodom zamietnutia žaloby
bola skutočnosť, že k vzniku vecného bremena došlo za účinnosti zákona ž. 79/1957 Zb. (§ 22 ods.

1), lehota na uplatnenie jednorazovej náhrady uplynula a došlo tak k zániku nároku. Odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Pokiaľ sa navrhovateľ v súčasnosti domáha voči odporcovi
náhrady za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva, odvolací súd zhodne so záverom súdu
prvého stupňa z hľadiska právnej kvalifikácie – či už titulom náhrady za vecné bremeno ako opakujúcej
sa dávky, alebo titulom bezdôvodného obohatenia, alebo vo výške obvyklého nájomného – považuje

nároky vo forme náhrady za pretrvávajúce (pokračujúce) obmedzovanie jeho vlastníckeho práva k
spornej parcele za nároky, ktoré nemajú oporu v zákone, keďže v skutkovom a
právnomrámcicharakterizujúcomprejednávanúvecsanavrhovateľnemôžedomáhaťnáhradyzavýkon
práv, ktoré oprávneným subjektom vyplýva z právneho vzťahu založeného § 22 Elektrizačného zákona.
Daná problematika bola už judikatúrou bohato riešená, napr. v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 14. apríla 2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7 Cdo
26/2014, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že vecné bremeno okrem toho, že môže
vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona.
Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za
obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien

zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia
vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad
záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého
vlastníka. Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi,
na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž

charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak,
že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento
charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa
riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu,
ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných

bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou
občianskoprávnou. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby,
ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje
sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda
jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého

pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá charakter opakovaného
plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový
nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku
došlo jednorazovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby
zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku). Najvyšší

súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému vzniklo právo na
jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp.
či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to,
kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckehopráva. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veciach, v ktorých posudzoval
ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012,

I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.“ Ústavný súd v odôvodnení uznesenia, ktorým
odmietol sťažnosť sťažovateľa uviedol, že po oboznámení sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu
dospel k názoru, že „obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich
na prvostupňové konanie, a nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci
(kompetencie) v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že
krajskýsúdsaodvolacíminámietkamisťažovateľazaoberalvrozsahu,ktorýpostačujenakonštatovanie,
že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Krajský súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil
nielen relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj ústavného súdu. Osobitne
taktiež zdôraznil, že „náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so

vznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone
o energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v
zákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné
bremeno viazne. Právne úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona o energetike a
§ 69 ods. 10 zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho

práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších
subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali
všaknároknanáhraduzaobmedzeniavzniknutépredichúčinnosťou,tedaneobnovili„zaniknuté“nároky
na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť,
že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto

predpisov.“ Ústavný súd v odôvodnení ďalej uviedol, že „Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani
jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že
„ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods.
12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov
v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom

spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a
s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

21. Odvolací súd záverom uvádza, že žalobca v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už
v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré tento súd dostatočne zohľadnil pri rozhodovaní vo veci

samej, námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací
súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, z hľadiska jeho vecnej správnosti,
potvrdil, podľa § 387 ods. 1 C.s.p., stotožňujúc sa s jeho dôvodmi v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p.

22. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie, v rozhodnutí vo veci samej, nerozhodol o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania (§ 162 ods. 3 C.s.p.), predneseného žalobcom na pojednávaní dňa
29.5.2020, ktorý navrhol prerušiť konanie do skončenia dovolacieho konania vo veci vedenej pod sp.
zn. 7 C 48/2017. Dôvod, pre ktorý návrhu žalobcu na prerušenie konania nevyhovel, uviedol v bode
18. odôvodnenia rozhodnutia, podľa ktorého odôvodnenia konanie vedené pod sp. zn. 7 C 48/2017
je samostatným konaním, v ktorom sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.

Odvolací súd zastáva názor, že postup súdu prvej inštancie, keď v rozhodnutí vo veci samej nerozhodol
o návrhu na prerušenie konania, nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie,
pričom žalobca uvedenú skutočnosť v odvolaní ani nenamietal.

23. Odvolací súd potvrdil ako vecne a právne správny aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým

tento priznal v konaní procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, postupom podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255
ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v rozsahu 100 %.25. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku
v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie

prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).