Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. august 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoPr/4/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119394502
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:6119394502.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu: VSM-TRANS Plus s.r.o., so sídlom
A. XXXX/XX, XXX XX B. C., IČO: 47 788 844, právne zastúpeného spoločnosťou: RIEDL advokátska
kancelária s.r.o., so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov, IČO: 54 359 490 proti žalovanému: D. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX/XX, XXX XX F., právne zastúpenému spoločnosťou: AK MAZANEC

s.r.o., so sídlom Metodova 3331/12, 080 01 Prešov, IČO: 53 494 920, o náhradu škody 3.942,22 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 21Cpr/13/2020-120
zo dňa 22.04.2022 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výrokoch II. a III. a v rozsahu zrušenia v r a c
i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozhodol takto:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 348,- eur a to všetko do 90 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že súd
rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Súd svoje rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 230 ods. 1 až 3 Trestního zákona, §§ 179 ods.
1, 2; 186 ods. 1 až 3; 187 ods. 1 zák. č. 311/2011 Z. z. Zákonník práce (ďalej len Zákonník práce), §§
153 ods. 1 až 3; 193 veta tretia; 215; 316 ods. 1; 320 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len CSP).

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd konštatoval, že v preskúmavanej veci bolo nesporným,
že v čase vykonávania pracovnej činnosti žalovaným dňa 17.01.2018 žalovaný bol v pracovnom
pomere so žalobcom v pozícii vodiča nákladného vozidla. V uvedený deň, 17.01.2018, o 23.00 hod.
vykonali príslušníci colného úradu cestnú kontrolu nákladného vozidla, pričom bolo zistené, že žalovaný

umiestnil magnet na snímač otáčok kardanového hriadeľa z dôvodu, aby digitálny tachograf ďalej
nezaznamenával jeho jazdu a vykazoval prestávku. Po zastavení sa hliadke priznal, že na snímacom
zariadení otáčok umiestnil magnet a ukázal im to. Následne na miesto prišla hliadka polície. Dôvodom
jeho konania bolo, že chcel ušetriť čas, aby mohol nájsť vhodné miesto pre vykonanie odpočinku.
Dopustil sa týmto konaním porušenia zákona a dňa 31.01.2018 bolo vydané rozhodnutie Okresným
štátnym zastupiteľstvom v Uherskom Hradišti pod sp. zn. Zk 24/2018, ktorým štátny zástupca rozhodol

v trestnej veci D. B., ako vodiča v spoločnosti VSM-TRANS Plus s.r.o. podozrivého zo spáchania prečinu
neoprávneného prístupu k počítačovému systému a nosiču informácií podľa § 230 ods. 2 písm. d),ods. 3 písm. b) Tr. zákonníku tak, že podľa § 179g ods. 1 Tr. řádu sa podanie návrhu na potrestanie
podozrivého D. B., pre skutok podmienečne odkladá so skúšobnou dobou v trvaní 12 mesiacov. Z
uvedeného je zrejmé, že žalovaný konal protiprávne. Aj keby zamestnanec protiprávne konal na pokyn

zamestnávateľa, zamestnanec má právo vykonanie pokynu vydaného zamestnávateľom v rozpore so
zákonom odmietnuť a nesplnenie takéhoto pokynu nie je porušením pracovnej disciplíny. Protiprávny
pokyn, ktorý zamestnanec splnil, však nemožno považovať za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť
konania tohto zamestnanca. Ak totiž pokyn zamestnávateľa je protiprávny, jeho splnenie zo strany
zamestnanca je vždy protiprávne.

4. Žalobca v konaní preukázal vznik škody na základe skutkových tvrdení a predložených dôkazov,
a to rozhodnutie Krajského úradu Zlínskeho kraja sp. zn. KUSP 4573/2018 DOP, že ako zahraničný
dopravca - právnická osoba VSM-TRANS Plus s.r.o., dopustil sa priestupku podľa § 35 ods. 2 písm.
h) zák. o cestnej doprave a dopravný úrad ako obvinenému žalobcovi uložil správny trest - pokutu
vo výške 99.000,- Kč. Dňom nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozhodnutia sa mala započítať z

kaucie zaplatenej dňa 18.1.2018 vo výške 100.000,- Kč. Ďalej bolo preukázané, že oprávnená úradná
osoba požiadala o prevedenie čiastky 99.000,- Kč, ako platby pokuty a čiastky 1.000,- Kč ako platby
nákladov konania z depozitného účtu do príjmov z výkonu štátnej správy. Následne táto operácia dňa
12.06.2018 prebehla a pokuta a náklady správneho konania boli uhradené zo zloženej kaucie, čím
vznikla zamestnávateľovi preukázateľná škoda z konania jeho zamestnanca. Keďže pracovný pomer so

žalovaným v tom čase trval až do 01.06.2019 a žaloba bola podaná na upomínací súd dňa 03.10.2019,
išloouplatnenienárokunanáhraduškody,niekauciu.Súdniejeviazanýprávnoukvalifikáciouuvedenou
v žalobe. Tým je aj daná príslušnosť tunajšieho súdu ako kauzálne príslušného v zmysle ust. § 23 CSP.

5. Z vyššie uvedeného je nepochybné, že medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom žalovaného

je priama bezprostredná príčinná súvislosť, pretože nebyť konania žalovaného, nebolo by vydané
rozhodnutie správnym orgánom, ktorým bola uložená pokuta žalobcovi.

6. Z uvedených skutočností súd vyvodil záver, že žalovaný svojím zavineným konaním pri plnení
pracovných povinností spôsobil žalobcovi škodu, spočívajúcu v zaplatení správneho poplatku za

neoprávnené použitie magnetu na digitálnom tachografe, ktorá je v príčinnej súvislosti s porušením
jeho povinnosti. Dospel k právnemu názoru, že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik
všeobecnej zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle § 179 ods. 1 Zákonníka práce a teda, že
žalovaný za škodu spočívajúcu v zaplatení pokuty žalobcom zodpovedá

7. Všetky uvedené všeobecné zodpovednostné predpoklady stačia na založenie pracovno-právnej
zodpovednosti žalovaného. Preto súd pre daný prípad založil pracovno-právnu zodpovednosť, nie
občiansko-právnu zodpovednosť. Pri posudzovaní splnenia zodpovednostného predpokladu súd
poukázal na činnosť zamestnanca z vecného, časového, miestneho hľadiska so záverom, že išlo o
činnosť konanú pre zamestnávateľa. Ak zamestnávateľ uhradil regresnú náhradu, ktorá mu bola uložená

v dôsledku porušenia predpisov jeho zamestnancom, vznikol zamestnávateľovi voči zamestnancovi
nárok na náhradu škody podľa ustanovení Zákonníka práce.

8. Pre určenie rozsahu náhrady škody je rozhodujúca forma zavinenia (nedbanlivosť, úmysel), druh
zodpovednosti (všeobecná, osobitná), osobné vlastnosti zamestnanca. Súd posudzoval zodpovednosť

zamestnanca za škodu ako všeobecnú zodpovednosť a dôkazné bremeno, tak bolo na žalobcovi ako
zamestnávateľovi.

9. Žalobcovi tak vznikol nárok v zmysle ust. § 186 ods. 3 Zákonníka práce na náhradu skutočnej
škody. Veľmi často sa však stáva, že aj zamestnávateľ poruší svoje povinnosti, najmä tým, že nevytvorí

zamestnancovi riadne pracovné podmienky. V takých prípadoch sa zodpovednosť zamestnanca
pomerne obmedzí. Pri posúdení zníženej zodpovednosti zamestnanca súd prihliadol aj na škodu
spoluspôsobenú zamestnávateľom bez ohľadu na to, či k protiprávnemu konaniu došlo zavinene alebo
bez zavinenia.

10. V konaní žalovaný preukázal, za podpory výsluchu svedka G. A., že na zamestnancov boli kladené
enormné nároky týkajúce sa pracovných výkonov. Pracovné podmienky vodičov kamiónov neboli
nastavené fair play a časové horizonty nakládok vykladania tovaru sa nedali stíhať v reálnych časových
intervaloch. Časy nakladania a vykladania tovaru boli nastavené tak, že nepočítali s riadnymi pauzamipre vodičov určených na adekvátny odpočinok v zmysle bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Denný
pracovný čas vodiča presahoval zákonné maximum 15 hodín, čo popísali obaja vodiči jednotlivými časmi
spočívajúcimi v presunoch z mesta Prešov, Košice, Bratislava, Maďarsko a naspäť. Ide o kamióny,

ktoré nechodia prázdne, tzv. vyťažovacie kamióny. Na uvedené nastavenie podmienok preto boli nútení
vodiči nepriamo zamestnávateľom, používať neoprávnene cudzie tachografové karty ich vymieňaním
počas jednotlivých jázd a používaním magnetu na tachografe. Pri takomto fungovaní nie je pochýb, že
najväčší zisk z uvedeného fungovania má spoločnosť, nie zamestnanec. V zmysle časových údajov,
ktoré boli tvrdené počas súdneho konania, pri rešpektovaní všetkých predpisov súvisiacich s výkonom

profesionálneho vodiča, by jazdy tak, ako boli prezentované, bolo možné realizovať v súlade s právnymi
predpismi len pri zapojení dvoch vodičov na jednu jazdu, čím by sa náklady na realizáciu danej jazdy
pre zamestnávateľa zdvojnásobili. Uvedené skutkové zistenia žalobca nijako nevyvrátil navrhnutými
dôkazmi, napr. výpoveďami svedkov, jeho pracovníkov, na vylúčenie tvrdených metód. Zamestnanci
boli nepriamo tlačení do používania protiprávnych pomôcok, aby stíhali nakladanie a vykladanie tovaru
a zároveň aj jeho prepravu v stanovených časových limitoch. Preto mal súd za to, že veľkou mierou

na takomto konaní zamestnanca sa podieľal aj nepriamy nátlak zamestnávateľa. Súd na základe
uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca si tak neplnil riadne povinnosti zamestnávateľa,
pričom sa nepochybne podieľal na spôsobení škody. Žalovaný zdôraznil, že uvedený postup bol
vykonávaný s vedomím žalobcu, pod jeho nátlakom a hrozbou ukončenia pracovného pomeru. Teda
súd právne posúdil otázku, že nejde o výlučnú zodpovednosť za škodu na strane zamestnanca, ale že

škodu spôsobil porušením svojich povinností aj zamestnávateľ tým, že nevytvoril zamestnancovi riadne
pracovné podmienky, čo bolo preukázané aj svedeckou výpoveďou. Na základe toho určil aj rozsah
náhrady škody tým, že aplikoval ust. § 187 ods. 1 Zákonníka práce.

11. Súd nemal dôvod vykonávať dokazovanie ďalšími svedeckými výpoveďami, preto zamietol

vykonanie dôkazov svedkom H. I., ktorý sa na základe predvolania súdu nedostavil, neospravedlnil
a žalovaný netrval na jeho výsluchu. Zároveň súd uplatnil sudcovskú koncentráciu na dôkazy, ktoré
mal žalobca predložiť v 15 dňovej lehote od pojednávania 23.2.2022 a urgenciou doručenou právnemu
zástupcovi žalobcu dňa 24.3.2022, opäť do 15-tich dní. Mzdové listy doručil súdu dva dni pred
pojednávaním. Súd zamietol vykonanie dôkazu, ako aj ďalších, ktoré mali byť doručené v deň

pojednávania, ktoré sa do dispozičnej sféry sudcu ani v deň pojednávania nedostali. Súd preto uplatnil
sudcovskú koncentráciu vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnávateľovi a nepripustil vykonanie dôkazov.

12. Čo sa týka argumentácie právneho zástupcu žalovaného, že žalobca nepreukázal svoj nárok čo
do výšky, pretože uplatňovaný nárok vo výške cca 4.000,- eur celkom určite prevyšuje prípustný nárok

v zmysle právnych predpisov, dal mu súd za pravdu. Mal na mysli neskoré predloženie mzdových
listov žalovaného, ktoré neboli predložené v dvakrát uloženej sudcovskej lehote, ale až deň pred
pojednávaním s tým, že nemali dostatok času sa s nimi oboznámiť a reagovať.

13. Súd pri posudzovaní miery zavinenia žalovaného ako zamestnanca posúdil, že pokiaľ by u

žalovaného neboli nastavené pracovné podmienky ako boli, nepristúpil by žalovaný k protiprávnemu
konaniu. Preto miera na zavinení spôsobenej škody bola prevažne na strane žalobcu a súd prisúdil
podľa vlastnej úvahy 20 %-nú mieru zavinenia zamestnanca. Keďže súd zamietol vykonanie mzdových
listín, vychádzal zo zákonnej minimálnej mzdy pre zamestnancov pre rok 2017. Pri výpočte si
pomohol analogicky štvornásobkom priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti,

ktorým spôsobil škodu, čo predstavovalo sumu 1.740,- eur, z toho 20 % predstavovalo sumu 348,- eur.
Teda súd na základe svojej úvahy dospel k uvedenému podielu viny zamestnanca na spôsobenej škode.

14. Súd žalobe vyhovel v časti a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

15. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie právne podľa ust. §§ 251; 255 ods. 1 v spojení
s ust. § 262 ods. 1, 2 CSP, pričom konštatoval, že keďže posúdenie záviselo od úvahy súdu, súd priznal
v prevažnej miere úspešnému žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu.

16. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho výrokom II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalobca. Žiadal rozsudok v ním napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.17. Žalobca v odvolaní argumentoval tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

18. Na dôkazy predložené 21.04.2022 a 22.04.2022 súd neprihliadol a to s poukazom na § 153 ods.
2 CSP.

19. Podľa žalobcu ani jeden z týchto legálnych predpokladov nebol pre zamietnutie predložených
dôkazov naplnený. Súd poukázal na obsah poučení uvedených v predvolaní z 15.11.2022. Jednak
výplatné pásky boli žiadané súdom až na pojednávaní dňa 23.02.2022 a to bez zdôvodnenia.
Nepredloženie týchto dôkazov v stanovenej lehote nebolo na pojednávaní ani pri následnej písomnej
výzve opatrené poučením súdu o koncentrácii konania. Nárok, ktorý bol žalobcovi priznaný, súd

duplicitne moderoval, hoci na to nemal splnené žiadne podmienky a tento jeho právny názor odporuje
obsahu oboznámených a vykonaných dôkazov.

20. Citujúc ust. § 186 ods. 1, 2 Zákonníka práce žalobca ďalej namietal, že súd vykonal prvú moderáciu
nároku s odkazom na § 186 ods. 2 ZP, podľa ktorého náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti,

ktorú zamestnávateľ požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu
rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým
spôsobil škodu.

21. Druhýkrát nárok znížil s poukazom na spoluzodpovednosť žalobcu na vzniknutej škode z dôvodu,

že žalobca žalovanému nezabezpečil pracovné podmienky pre riadne vykonávanie pridelenej práce.
Žalobca od počiatku, opakovane a konzistentne tvrdil, že škodu spôsobil žalovaný úmyselným konaním.
Žalovaný ale nikdy netvrdil, že škodu spôsobil z nedbanlivosti. Neprodukoval k tomu jediné tvrdenie,
nepredložil k tomuto záveru jediný písomný dôkaz. Aj z obsahu jeho výpovede vyplýva, že vedel o
dôsledkoch použitia magnetu, zabezpečil si ho sám a vlastnoručne bez prítomnosti inej osoby ho aj

na snímač tachografu založil. Výpoveď žalovaného v tomto konaní opakovane preukazovala, že pri
škodovej udalosti konal úmyselne, kedy chcel svojim konaním porušiť zákon s cieľom uľahčiť si prácu.
Eventuálne aj pri optike nepriameho úmyslu vedel, že svojim konaním môže porušiť zákon a pre prípad,
že toto porušenie spôsobí, bol s tým uzrozumený. Žalovaný sa k prečinu neoprávneného prístupu k
počítačovému systému a nosiči informácií podľa § 230 ods. 2 písm. d) ods. 3 Trestního zákoníku priznal.

Z definície tohto trestného činu, sa pre jeho spáchanie vyžaduje úmysel.

22. Podľa § 205 CSP listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré
sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo
potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

23. Žalovaný bol za skutok, ktorým zamestnávateľovi spôsobil škodu právoplatne potrestaný. Konajúci
súd mal reflektovať na účelovosť jeho výpovede na oboch nariadených ústnych pojednávaniach, ktoré
popierajú jeho skoršiu výpoveď zachytenú v odôvodnení právoplatného úradného rozhodnutia, ktoré
nebolo napadnuté žiadnymi riadnymi ani mimoriadnymi opravnými prostriedkami, a to ani po začatí tohto

občianskoprávneho súdneho konania. Žalobca to vníma ako porušenie zásady rovnosti strán súdneho
konania, pretože spor so slabšou stranou neznamená, že má súd ignorovať nezrovnalosti v tvrdeniach
zamestnanca tak, aby to korešpondovalo s enunciátom rozsudku.

24. Súd správne konštatoval, že zo strany žalovaného došlo k protiprávnemu konaniu, došlo ku vzniku

škody žalobcu a medzi týmito atribútmi je priama bezprostredná príčinná súvislosť, čím zdôvodnil
základ nároku žalobcu, ale bez riadneho odôvodnenia preniesol väčšiu zodpovednosť na žalobcu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva záver, či žalovaný spôsobil škodu úmyselne
alebo z nedbanlivosti, hoci výška priznaného nároku hovorí pre druhú alternatívu. Potom ale nie je
zdôvodnené, prečo sa súd vyhol označiť konanie žalovaného ako úmyselné, ak bolo právoplatne

orgánmi Českej republiky ako úmyselné judikované.

25. Žalobca sa nestotožňuje so záverom uvedeným v bode 36., že žalobcom nastavené pracovné
podmienky nebolo možné fyzicky splniť. Žalobca uviedol na pojednávaní 22.04.2022, že spoločnosťžalobcu vykonáva len kamiónovú prepravu do mesta Hegyeshalom a vykonáva ju roky. Túto informáciu
súdu uviedol, avšak do textu odôvodnenia rozhodnutia sa nedostala. Celá logistika žalobcu je
prispôsobená tomu, aby sa tieto cesty vykonali, a aby ich bolo možné neustále vykonávať. Termíny

neurčuje žalobca, ale objednávatelia, teda dochádza k dvojitej kontrole časového harmonogramu z
pozície súladu s legislatívou. Pre žalobcu je zarážajúce, že súd posúdil údajnú spoluzodpovednosť
žalobcu za vznik škody iba na základe ústnych výpovedí žalovaného a jemu blízkeho svedka. Žalovaný
sám vo svojej výpovedi uviedol, že vykonal 7 jázd mesačne, čo je nesporné skutkové tvrdenie, a predsa
to súd vôbec v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol. Ak má mesiac 20 až 22 pracovných

dní, ako môže žalovaný zodpovedne tvrdiť, že pri 7 jazdách mesačne bol na neho vyvíjaný enormný
psychický tlak, a súd mu to dokonca uverí. Vôbec nie je možné z rozsudku vyčítať, ako sa s touto
argumentáciou žalobcu súd vysporiadal. Dokonca, vedenie dokazovania k preukázaniu priebehu ciest
do Maďarska nie je pre súdenú vec nie je relevantné, pritom žalobca súd na to upozornil. Žalovaný
nespôsobil škodu pri tranzite do Hegyeshalomu, ale na jeho prvej jazde do Českej republiky, pričom sa
jednalo o novú zákazku a konaním žalovaného žalobca o ňu prišiel. Tieto tvrdenia tiež nie sú sporné, a

opäť na ne súd žiadnym spôsobom neprihliadol a ani sa s nimi nevysporiadal. Súd pri posudzovaní miery
zavinenia žalovaného ako zamestnanca posúdil, že pokiaľ by u žalovaného neboli nastavené pracovné
podmienky, ako boli, nepristúpil by žalovaný k protiprávnemu konaniu. Preto prisúdil mieru na zavinení
spôsobenej škody prevažne na stranu žalobcu a podľa vlastnej úvahy prisúdil žalovanému iba 20 %
mieru zavinenia. Takýto postup nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je nepreskúmateľný. Počas

súdneho konania bolo preukázané, že jediný náš zamestnanec, ktorý bol za použitie magnetu úradne
potrestaný, je iba žalovaný. A to uviedol tak on samotný, aj svedok. Žalobca rezolútne odmietol, aby
pracovným nástrojom pre vykonávanie pridelenej práce malo byť použitie magnetu, bola to svojvôľa
žalovaného, ku ktorej sa orgánom Českej republiky priznal. Žalobca má pravidelné kontroly z úradu
práce a nikdy nebolo zistené porušenie v rámci nastaveného harmonogramu tranzitu. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku vyplýva, ako by žalobca zaobchádzal nehumánne so svojimi zamestnancami a
robil tak roky. Nevedno, či má súd nejaké iné poznatky, ale v dnešnej dobe digitalizácie a neustálych
kontrol orgánu vykonávajúceho dohľad to ani nie je možné.

26. Pred udelením priestoru stranám k predneseniu záverečných rečí, súd neoboznámil obsah súdneho

spisu, čím došlo k porušeniu procesných podmienok konania.

27. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobca namietal, že v prípade výroku o náhrade trov konania v
rozsahu 100 %, nemožno za žiadnych okolností uvažovať o nepatrnom neúspechu v konaní. Podielovo
sa jedná o 9 %. Zároveň, súd mal posúdiť nekonzistentnosť tvrdení žalovaného, ktoré sa menili počas

konania vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania. Žalobca pritom poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/86/2018, z 27.08.2019 a uviedol, že to sa presne stalo v tomto konaní,
kedy žalovaný vypovedal inak pred orgánmi Českej republiky, inak sa vyjadril v písomnom odpore proti
platobnému rozkazu a inak sa vyjadroval po udelení plnej moci zástupcovi. Na nič z toho súd písomne
v rozsudku nereagoval, hoci to žalobca počas konania vytýkal.

28. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že odvolanie žalobcu v celom rozsahu
považuje za účelové a neopodstatnené, pričom žalovaný sa stotožňuje s vvsporiadaním, s procesnými
podmienkami a závermi súdu I. inštancie pri rozhodovaní v merite tejto veci. Argumentácia žalobcu v
odvolaní neobstojí, nakoľko právny názor súdu I. inštancie vyjadrený v napádanom rozsudku je vecne

správny a súčasne žalovaný sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sa tiež v celom rozsahu
pridržiava svojich doterajších písomných a ústnych podaní v predmetnej veci.

29. Okresný súd Poprad na základe zisteného skutkového stavu a následným právnym posúdením
veci dospel k záveru, že sa jedná o pracovno-právny spor, v ktorom si bývalý zamestnávateľ ako

žalobca, uplatňoval náhradu škody voči svojmu bývalému zamestnancovi ako žalovanému. Na podklade
protiprávneho konania žalovaného pri plnení pracovno-právnych úloh a povinností vznikla žalobcovi
škoda, čo nebolo v predmetnom konaní sporné. Popri naplnení všetkých predpokladov zodpovednosti
za škodu v rámci pracovno-právneho vzťahu, súd protiprávne konanie spočívajúce v riadení motorového
vozidla, ktoré bolo vybavené digitálnym tachografom, na ktorého snímač bol pripojený magnet,

subsumoval pod všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu, ktorá je upravená v § 179 ods.
1 Zákonníka práce. Uvedenú konštatáciu následne súd I. inštancie vo svojom rozsudku správnym
spôsobom korigoval ustanoveniami upravujúcimi rozsah a spôsob náhrady škody v rámci pracovno-
právnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, konkrétne ustanovením § 187 Zákonníka práce, kedysa rozsah spôsobenej škody a jej úhrada zamestnanca pomerne znižuje vo vzťahu k zavineniu
zamestnávateľa.

30. V rámci tzv. generálnej prevenčnej povinnosti zamestnávateľa, ktorú normuje Zákonník práce
v § 177, je zamestnávateľ povinný vytvárať pre svojich zamestnancov také pracovné podmienky
a opatrenia, aby si títo zamestnanci mohli plniť svoje úlohy a povinnosti vyplývajúce z pracovno-
právneho vzťahu riadnym spôsobom a bez akýchkoľvek ťažkostí. Na základe tejto povinnosti bol
žalobcaakovtedajšízamestnávateľpovinnýprideľovaťprácusvojimzamestnancomvsúladesprávnymi

predpismi tak, aby nemuselo dochádzať akýmkoľvek spôsobom k porušovaniu zákona. V priamom
rozpore s touto povinnosťou je zistený skutkový stav, kedy zamestnancom v rámci dopravy boli
prideľované nevhodné dopravné trasy, ktoré neboli objektívne zvládnuteľné bez toho, aby nedochádzalo
kporušovaniualeboobchádzaniuzákona.Žalobca,uvedomujúcsinevhodnosťnastavenýchpracovných
podmienok dokonca úmyselne, pod sankciou skončenia pracovného pomeru so žalovaným (ako aj
ďalšími zamestnancami) prideľoval a plánoval pracovné úlohy v podobe dopravných trás nevhodným

spôsobom a žiadnym spôsobom nevykonal opatrenie, aby predmetný stav nemusel vôbec vzniknúť.
Zo zisteného skutkového stavu v rámci konania na súde I. inštancie bolo dostatočným spôsobom
preukázané, aj prostredníctvom svedeckých výpovedí, že na zabezpečenie pridelených úloh by bolo
potrebné prijať väčší počet zamestnancov, prípadne na zabezpečenie konkrétnych úloh by bola nutná
súčinnosť viacerých zamestnancov, aby jednotlivé dopravné trasy mohli byť vykonané spôsobom, ktorý

by bol v súlade s právnymi predpismi a náležitým rozvrhom pracovného času. K tomuto opatreniu,
ani k žiadnemu inému zo strany žalobcu (zamestnávateľa) neprišlo. Na základe týchto skutočností
vyplýva, že ak by si žalobca splnil svoju prevenčnú povinnosť a zároveň by neprideľoval pracovné úlohy
v rozpore so zákonom, k žiadnemu protiprávnemu konaniu na strane žalovaného ako zamestnanca
by nikdy nedošlo, pretože by na to nebol dôvod. Súd správne poukázal na zákonné ustanovenia o

koncentrácii konania, ktorými sa riadil v danom v prípade, pričom tento postup je súladný a správny.
Práve účel inštitútu koncentrácie konania, ako aj rekodifikovaná úprava civilného procesu ako taká
apeluje na zvýšenú procesnú disciplínu a zodpovednosť strán za výsledok konania, pričom má zamedziť
obštrukčnému konaniu a preťahovaniu súdnych konaní pri rešpektovaní práva na spravodlivý proces.
Koncentrácia konania predpokladá a vyžaduje od strán sporu, aby uplatnili svoje prostriedky procesného

útoku a procesnej obrany včas, teda v rámci procesného úkonu hneď ako to je možné, pričom všetky
dôležité skutočnosti a dôkazy na ich preukázanie, ktoré by reálne vedeli ovplyvniť výsledok konania,
by mali byť prezentované už v rámci samotnej žaloby. V súlade s uvedeným preto žalovaný považuje
argumentáciu žalobcu za absolútne neprípustnú, keďže aj samotný súd viackrát a opakovane vyzýval
žalobcu na predloženie predmetných dôkazov a dokonca za týmto účelom bolo odročené pojednávanie

a až následne v úplnom závere konania pred vydaním rozhodnutia vo veci doručil súdu rozsiahle
dokumenty spolu s výplatnými páskami, pričom takýto postup je ukážkovým príkladom pre využitie
inštitútu koncentrácie konania. Uvedené dôkazy ani neboli podľa názoru žalovaného takej povahy, aby
vedeli zásadným spôsobom ovplyvniť rozhodnutie súdu vo veci samej. V tejto súvislosti súd I. inštancie
správne aplikoval koncentráciu konania na dôkazy, ktoré však žalobca predložil až v záverečnej fáze

súdneho konania, pričom tieto mohol navrhnúť a predložiť kedykoľvek pred tým, preto sa uvedená
námietka javí ako maximálne neopodstatnené bez akejkoľvek relevancie. Ak žalobca poukazuje na
rozhodnutie orgánov v Českej republike, tak týmito súd Slovenskej republiky nie je viazaný. Žalovaný
nepopiera, že použil magnet na tachografickom zariadení, avšak k uvedenému by nebol donútený,
ak by žalobca plánoval trasy, rešpektujúc právne predpisy týkajúce sa doby jazdy a oddychu. Ak s

tvrdeniami žalovaného žalobca nesúhlasil, mal za účelom rozporovania uvedeného uviesť tvrdenia a
predovšetkým navrhnúť dôkazy, čo však v priebehu celej doby súdneho konania neurobil. Nesprávnou
námietkou zo strany žalobcu je čo sa týka rozsahu náhrady škody žalovaným. Žalobca nesprávne
namieta, že príslušný súd žalobcov nárok duplicitne moderoval pri rozhodovaní o rozsahu náhrady
škody, pričom poukazuje na ustanovenie § 186 ods. 2 Zákonníka práce a zároveň poukazuje na

svoju vlastnú spoluzodpovednosť v pozícii zamestnávateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť,
že ustanovenie § 186 ods. 2 Zákonníka práce je určitým zákonným obmedzením rozsahu náhrady
škody pri všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorá je v porovnaní s klasickou občiansko-
právnou úpravou rozsahu náhrady škody obmedzená práve za účelom ochrany zamestnanca. Avšak
uvedené zákonné obmedzenie rozsahu náhrady škody, ktoré je podstatou pracovno-právnej úpravy

náhrady škody, v tomto prípade nie je až také smerodajné, pretože pri rozhodovaní o rozsahu a spôsobe
náhrady škody v rámci pracovného pomeru je potrebné zohľadniť aj ustanovenie § 187 ods. 1, ktoré
sa v konkrétnom prípade posudzuje a aplikuje úplne autonómne, bez ohľadu na § 186, ods. 2. A teda,
do celkových okolností prípadu, ktoré mali za následok vznik škody, je potrebné zasadiť aj zavineniezamestnávateľa a porušenie povinnosti, ktoré malo vplyv na samotný vznik škody a na základe toho
pomerne určiť jednotlivé podiely náhrady škody presne tak, ako to vykonal súd I. inštancie vo svojom
rozhodnutí. Tak ako to vyplýva zo všetkých skutočností, ktoré boli v predmetnom konaní zistené a

preukázanévrámcivykonanéhodokazovania,atožeakbysažalobcanedopustilprotiprávnehokonania
a neporušil svoje zamestnávateľské povinnosti, tak nemusela byť spôsobená ani žiadna škoda. Ak
by žalobca v pozícii zamestnávateľa neprideľoval prácu svojim zamestnancom v rozpore so všetkými
právnymi predpismi, ktoré sú relevantné v rámci výkonu práce takého charakteru, a teda neplánoval by
dopravné trasy spôsobom, ktorý nie je objektívne možné zvládnuť a namiesto toho by naopak zabezpečil

primerané podmienky na výkon práce, napríklad prijatím a poverením daných pracovných úloh viacerých
zamestnancov, nič z toho by sa nemuselo stať. Žalovaný by z predmetného konania, na základe ktorého
vznikla škoda, teda jazdením na magnet, nemal absolútne žiaden subjektívny prospech a zisk na rozdiel
od žalobcu ako zamestnávateľ a ktorý každú úspešnú trasu fakturoval voči objednávateľom jednotlivých
prepráv, preto jasne vyplýva, že danú skutočnosť robil s vedomím žalobcu. Dokonca uvedené konanie
bolo podmienené sankciou skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ak by sa daný

príkaz, t.j. jazdenie nezvládnuteľných trás s magnetom nerešpektoval. Popísané pracovné podmienky a
nehumánne fungovanie u žalobcu bolo preukázané aj prostredníctvom svedeckých výpovedi, z ktorých
vyplýva, že jazdenie na magnet bolo akousi samozrejmosťou, preto argumentácia žalobcu, že iní
zamestnanci podobnú škodu nespôsobili, je v rozpore so zdravou logikou, keďže samotná škoda vznikla
až uložením správneho trestu za priestupok, a teda bez vyvodenia administratívnej zodpovednosti a

uloženia pokuty by nemohla vzniknúť ani samotná škoda.

31. Tvrdenie žalobcu, že žalovaný vykonával mesačne len 7 jázd je absolútne klamstvo potvrdené
priamo záverečnou rečou právneho zástupcu žalobcu, ktorý napriek výsledkom dokazovania sám
uviedol počet 8-10 jázd. Z realizovaného dokazovania však vyplynulo z výsluchu žalovaného, ktorý

nebol nikým a ničím spochybnený, že mal realizovať 13-15 jázd mesačne, čo je podstatný rozdiel od
argumentácie použitej žalobcom v podanom odvolaní. Tvrdenia žalovaného neboli žiadnym spôsobom
spochybnené, ale naopak tieto nezvládnuteľné a nehumánne pracovné podmienky boli podložené
svedeckou výpoveďou v rámci súdneho konania.

32. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd zamietol podané odvolanie, napadnutý
rozsudok potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

33.KrajskýsúdvPrešoveakoodvolacísúdvrámcikompetenciívyplývajúcichzust.§34CSPpreskúmal
rozsudok prvoinštančného súdu v jeho napadnutej časti podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP,

bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie v
jeho napadnutej časti je potrebné zrušiť.

34. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v takom rozsahu, v
ktorom sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví aj medze a dôvody, v ktorých má odvolací súd po
stránke kvalitatívnej rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

35. Žalobca podal odvolanie voči II. výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a výroku

III. o trovách konania.

36. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

37. Výrokom II. súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti, t. j. nad žalobcovi priznaný nárok

na náhradu škody vo výške 348,- eur. Týmto výrokom teda bolo rozhodnuté v neprospech žalobcu,
keďže sa domáhal náhrady škody vo výške 3.942,22 eur. Predmetom vecného prieskumu napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie bol aj výrok o trovách konania, ktorým bola žalovanému priznaná voči
žalobcovi náhrada trov konania v plnom rozsahu.

38. Odvolacími argumentmi žalobcu boli argumenty o nesplnení procesných podmienok, argument,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel nazáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

39. Sporové konanie je ovládané zásadou kontradiktórnosti, ktorá znamená, že tá zo strán, ktorá
chce byť v spore úspešná, musí tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzuje dôvodnosť žalobou
uplatneného nároku a k tvrdeným skutočnostiam musí predložiť alebo označiť dôkazy, inak úspešnou
byť nemôže.

40. Zo spisu vyplýva, že žalobca bol poučený o procesných právach a povinnostiach strán sporu, v rámci
ktorého poučenia bol poučený aj podľa § 153 v spojení s § 149 CSP (Prostriedky procesného útoku,
prostriedky procesnej obrany a koncentrácia konania), pričom žalobca toto poučenie súdu prevzal dňa
04.10.2020 (údaj z ESS o úspešnom doručení správy žalobcovi).

41. Vo vyššie uvedenej súvislosti preto odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalobcu, že

nepredloženie dôkazov (výplatných pások žalovaného) v stanovenej lehote nebolo na pojednávaní ani
pri následnej písomnej výzve opatrené poučením súdu o koncentrácii konania, za nedôvodnú, keďže
žalobca bol podľa ust. § 153 CSP poučený.

42. Tiež za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie pred udelením

priestoru stranám k predneseniu záverečných rečí, neoboznámil obsah súdneho spisu, čím došlo k
porušeniu procesných podmienok konania.

43. K vyššie uvedenému odvolací súd konštatuje, že z predpisov procesného práva (CSP) súdu takáto
povinnosť nevyplýva, okrem povinnosti vyhlásiť dokazovanie za skončené, čo v danom prípade súd

prvej inštancie naplnil.

44. Vo vzťahu k samotnému napadnutému rozsudku odvolací súd však konštatuje, že tento je
nepreskúmateľný.

45. Súd prvej inštancie na vec aplikoval okrem procesných ustanovení CSP aj ustanovenia § 179 ods.
1, 2; 186 ods. 1, 2, 3 a 187 ods. 1 Zákonníka práce.

46. Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú
mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s

ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182
a 185.

Podľa § 179 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným
konaním proti dobrým mravom.

47. Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný
nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do
predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

48.Podľa§186ods.2Zákonníkapráce,náhradaškodyspôsobenáznedbanlivosti,ktorúzamestnávateľ
požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa
štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.
Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo ak
bola škoda spôsobená pod vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných

látok.

49. Podľa § 186 ods. 3 Zákonníka práce, ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ
okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým
mravom.

50. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v bode 32. konštatoval, že z uvedených skutočností
vyvodil záver, že žalovaný svojím zavineným konaním pri plnení pracovných povinností spôsobil
žalobcovi škodu, spočívajúcu v zaplatení správneho poplatku za neoprávnené použitie magnetu nadigitálnom tachografe, ktorá je v príčinnej súvislosti s porušením jeho povinnosti. Dospel k právnemu
názoru, že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik všeobecnej zodpovednosti žalovaného za
škodu v zmysle § 179 ods. 1 ZP a teda, že žalovaný za škodu spočívajúcu v zaplatení pokuty žalobcom

zodpovedá.

51. V bode 35. ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovi vznikol nárok v zmysle ust. § 186 ods.
3 Zákonníka práce na náhradu skutočnej škody...

52. Vo vzťahu k záveru súdu vyslovenému v bode 32. napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že zavinenie môže byť:
a/ úmyselné (vôľa porušiť právnu normu) – priamy alebo nepriamy úmysel
b/ neúmyselné z nedbanlivosti – vedomá alebo nevedomá nedbanlivosť

53. V napadnutom rozsudku absentuje záver súdu prvej inštancie o tom, či považoval konanie

žalovaného za úmyselné alebo z nedbanlivosti, na čo dôvodne poukázal žalobca vo svojom odvolaní.
Tento nedostatok nemôže byť zhojený konštatovaním, že žalobcovi vznikol nárok v zmysle ust.
§ 186 ods. 3 Zákonníka práce na náhradu skutočnej škody, keďže uvedené ustanovenie nedáva
odpoveď na otázku, či v prejednávanej veci došlo k úmyselnému zavineniu alebo k zavineniu
z nedbanlivosti a predovšetkým, predmetné ustanovenie sa nevzťahuje na danú vec, keďže v konaní

sa neuplatňuje nárok náhradu ušlého zisku. Zároveň, Zákonník práce priznáva zamestnávateľovi voči
takému zamestnancovi okrem nároku na náhradu skutočnej škody bez zákonnej limitácie aj nárok na
náhraduušléhozisku.Ustanovenie§186ods.3Zákonníkaprácezakotvujetzv.absolútnuzodpovednosť
zamestnanca, ktorý spôsobil škodu úmyselne.

54. Súd prvej inštancie mal v danom prípade postupovať v zmysle § 179 ods. 1 v spojení s § 186 ods.
1 Zákonníka práce.

55. Ďalej zo záverov súdu prvej inštancie vyplýva, že pri posudzovaní miery na zavinení spôsobenej
škody bola prevažne na strane žalobcu, a preto súd prisúdil podľa vlastnej úvahy 20 % mieru zavinenia

zamestnanca. Keďže súd zamietol vykonanie mzdových listín, vychádzal zo zákonnej minimálnej mzdy
pre zamestnancov pre rok 2017. Pri výpočte si pomohol analogicky štvornásobkom priemerného
mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu, čo predstavovalo sumu 1.740,-
eur, z toho 20 % predstavovalo sumu 348,- eur. Teda súd na základe svojej úvahy dospel k uvedenému
podielu viny zamestnanca na spôsobenej škode.

56. Vyššie uvedený záver súdu považuje odvolací súd za nepreskúmateľný.

57. Ustanovenie § 186 ods. 2 Zákonníka práce určuje zákonné limity výšky náhrady škody, na ktorú
má zamestnávateľ nárok za predpokladu, že unesie dôkazné bremeno a preukáže existenciu všetkých

predpokladov konkrétneho druhu zodpovednosti za škodu zamestnancom.

58. V predmetnom ustanovení § 186 ods. 2 Zákonníka práce je však jasne definované, že musí ísť
o zavinenie z nedbanlivosti.

59. Tým, že súd prvej inštancie aplikoval limitáciu nároku žalobcu na náhradu škody maximálne vo
výške 4-násobku priemerného mesačného zárobku zamestnanca, možno predpokladať, že súd prvej
inštancie vychádzal z nedbanlivostného zavinenia. Na druhej strane sa javí, že v rozpore s týmto svojim
postupom súd mienil podriadiť zavinenie zamestnanca pod režim úmyselného zavinenia, na čo tiež
dôvodne poukázal žalobca vo svojom odvolaní.

60. Zamestnávateľ má nárok na náhradu skutočnej škody v plnej výške v prípadoch osobitných druhov
zodpovednosti, okrem iných druhov aj pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú úmyselne.

61. Pokiaľ súd prvej inštancie chcel vyvodiť záver, že na strane žalovaného išlo o úmysel a tento svoj

záver podriadil pod právnu normu obsiahnutú v § 186 ods. 3 Zákonníka práce, odvolací súd konštatuje,
že tento záver nezodpovedá záveru, ktorý nadväzuje na rozhodnutie o určení rozsahu zodpovednosti
žalovaného za škodu, keď tak ako odvolací súd uviedol vyššie, súd prvej inštancie rozsah zavinenia
žalovaného limitoval v zmysle § 186 ods. 2 Zákonníka práce.62. Z dokazovania realizovaného súdom prvej inštancie nevyplýva, že by z dôkazov označených k
preukázaniu vlastných tvrdení strán sporu súd prvej inštancie zistil riadne skutkový stav a aplikoval

správne právne predpisy. Práve naopak, skutkový stav nebol z vykonaných dôkazov zistený v rozsahu
dostačujúcom pre rozhodnutie sporu. Súd prvej inštancie zo zistených skutočností nevyvodil správny
právny záver tým, že aplikoval nesprávny právny predpis.

63. Z uvedených dôvodov nemožno preto konštatovať, že by išlo o náležité a presvedčivé odôvodnenie

zamietavého rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, stotožňujúc sa s ním
a len pre zdôraznenie dodáva:

64. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

65. Pokiaľ všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie
všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1
dohovoru (z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. septembra 2006, sp. zn. I.ÚS
265/05).

66. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné

právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje strane konania posúdiť, ako súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci

samej.

67. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a

právne významné (z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. mája 2007, sp. zn. IV.ÚS
14/07).

68. V kontexte vyššie uvedeného, napadnutý rozsudok je svojim odôvodnením v rozpore s právom
odvolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republike. Z tohto dôvodu odvolací

súd zrušil napadnutý rozsudok postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s ust.
§ 2 ods. 1 CMP, z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

69. Pre nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania

na súde prvej inštancie neboli nepochybne zistené a preukázané všetky okolnosti podstatné pre
rozhodnutie v merite veci, v dôsledku čoho vznikla odôvodnená pochybnosť o správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie, a teda nebola náležite posúdená dôvodnosť žaloby. Preskúmavané rozhodnutie
tak nenaplňuje požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti.

70. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP v spojení s ust. § 2 ods. 1 CMP, z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti v jeho napadnutej časti
zrušil a v tejto časti vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.71. Po vrátení veci je úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť vo vyššie naznačenom smere
s tým, že súd prvej inštancie sa náležite vysporiada s odvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi
sa predovšetkým absencie záverov súdu prvej inštancie o intenzite vykonávanej dopravy vodičmi

u zamestnávateľa tak, aby bolo možné skúmať mieru zavinenia žalobcu na rozsahu škody, ktorá
spôsobenáajzdôvodovnajehostrane.Súdprvejinštanciepresvojnovýzávervyužijevšetkyrelevantné
skutočnosti predostreté v rámci konania. Povinnosťou súdu bude svoje rozhodnutie náležite zdôvodniť
podľa požiadaviek zákonodarcu, vyjadrených v ust. § 220 ods. 2 CSP. V novom rozhodnutí rozhodne
aj o trovách tohto odvolacieho konania.

72. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).