Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120410230
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6120410230.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov
senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne N. R., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T., M. R. D. X/X, prechodne bytom H. H., I. H. XXXX/X, v konaní zastúpenej
Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti žalovanej
S. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., Y., Na Y. XXX/XX, právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou

GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, IČO: 47 253 011, o určenie
spornej skutočnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
13C/68/2020-421 zo dňa 22.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I.RozsudokOkresnéhosúduBanskáBystricač.k.13C/68/2020-421zodňa22.11.2022 potvrdzuje.

II. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote

30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj len „okresný súd“ alebo „súd prvej
inštancie“) žalobu žalobkyne zamietol (prvý výrok rozsudku). O trovách konania rozhodol súd prvej
inštancie tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, ktoré

je žalobkyňa povinná zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o
ich výške.
V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 05. 11. 2020
domáhala, aby súd určil, že žila s poručiteľom I. I., nar. XX. XX. XXXX, zomrelým dňa XX. XX. XXXX,
najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z toho dôvodu sa s ním
starala o spoločnú domácnosť. Uviedla, že v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod

sp. zn. 25D/304/2020 v dedičskej veci po poručiteľovi I. I., ktorý naposledy býval v H. H. na ul. I. H.
XXXX/X, konal na základe poverenia Okresného súdu Banská Bystrica notár JUDr. Vladimír Gonda
ako súdny komisár, pričom v uvedenej veci na pojednávaní identifikoval ako spornú skutočnosť otázku,
či žalobkyňa po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti
a či sa z tohto dôvodu spolu s ním starala o spoločnú domácnosť. Na základe takejto skutočnosti
bola žalobkyňa vyzvaná, aby v sporovom konaní uplatnila žalobou svoj nárok. Žalobkyňa poukázala

na predchádzajúcu minulosť s poručiteľom a následne na to, že od marca XXXX bola s poručiteľom v
pravidelnom styku, pričom od októbra XXXX s ním začala žiť v spoločnej domácnosti v byte a na adrese
bydliska poručiteľa. Dňa XX. XX. XXXX spolu so svojim synom si prehlásila prechodný pobyt na adresu
trvalého pobytu poručiteľa v H. H. na ul. I. H. XXXX/X. Zároveň tam nastúpila do pracovného pomeru
dňa XX. XX. XXXX a jej syn od XX. XX. XXXX bol prijatý na F. školu v H. H.. Žalobkyňa tvrdila, že sa s
poručiteľom starala o spoločnú domácnosť, spoločne hospodárili, zabezpečovali nákupy ako aj všetky

ostatné bežné potreby, ktoré sú so starostlivosťou o domácnosť spojené.V ďalšom obsahu odôvodnenia rozsudku súd konštatoval vo veci vykonané dokazovanie a závery z
neho vyplývajúce. Na vec aplikoval ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že mal v
konaní preukázané, že v konaní nebola sporná tá skutočnosť, že poručiteľ bol vlastníkom dvoch bytov

nachádzajúcich sa v H. H. na ul. I. H. XXXX/X, a to dvoch susediacich bytov: bytu č. XX a bytu č. XX.
Spornévkonanínebolo,žesajednaloodvesamostatnébytovéjednotky,pričomvbyteč.XXžilporučiteľ
a v byte č. XX žila žalobkyňa spolu so svojim synom. Sporným taktiež nebol vzájomný vzťah poručiteľa
a žalobkyne, ktorý trvá už niekoľko desiatok rokov, zrejme prerástol až do intímneho spolužitia oboch
zúčastnených. Sporné v konaní taktiež nebolo to, že žalobkyňa spolu so svojím synom má prechodný

pobyt hlásený na uvedenej adrese, kde sa nachádzajú dva byty vlastnícky patriace poručiteľovi a taktiež
tá skutočnosť, že žalobkyňa pracuje v H. H. a jej maloletý syn tu navštevuje základnú školu. Spornou
nebola ani tá skutočnosť, že žalobkyňa poskytovala sumu 250,- Eur na účet poručiteľa, o ktorom tvrdila,
že sa jedná o polovičný príspevok na náklady, ktoré sú spojené s užívaním oboch bytov. Žalobkyňa
však na inom mieste uvádzala, že suma, ktorú poskytovala 250,- Eur mala pokrývať len náklady spojené
s hypotekárnym úverom, ktorý splácal poručiteľ. Naopak žalovaná o poukazovaní sumy 250,- Eur na

účet jej syna tvrdila, že sa jednalo o platbu nájomného, keďže žalobkyňa v byte jej syna bývala len ako
nájomníčka. Spornou otázkou sa teda stala otázka, či spolužitie žalobkyne a žalovaného vykazovalo
takú intenzitu, že sa jednalo o trvalé spolužitie členov jednej domácnosti, ktorí uhrádzajú všetky náklady,
ktoré súvisia s chodom takejto spoločnej domácnosti.
Súd prvej inštancie v ďalšom obsahu odôvodnenia uviedol charakteristiku pojmu „spoločná

domácnosť„ a výklad ustanovenia § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že bolo úlohou
žalobkyne v konaní preukázať tvrdenia o tom, že s poručiteľom žila po dobu najmenej jedného roka pred
jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť. Súd však dospel
k záveru, že žalobkyni sa nepodarilo v konaní preukázať rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých
by súd mohol konštatovať, že sú splnené podmienky ust. § 474 ods.1 Občianskeho zákonníka tak, že

žalobkyňa je účastná dedičského práva v 2. dedičskej skupine. Spoločná domácnosť a staranie sa o
spoločnú domácnosť spolu s poručiteľom nebolo preukázané ani množstvom lekárskych správ, ktoré
boli vyhotovené pri jeho prepustení z hospitalizácie, ktorú absolvoval. Z lekárskych správ vyplýva, že
poručiteľ býval so žalobkyňou ako so svojou priateľkou, ale z iných správ alebo inej správy vyplynulo, že
býva sám. Z výpisu telefónnych hovorov vyplynula len tá skutočnosť, že žalobkyňa s poručiteľom bola v

telefonickom kontakte, bola v kontakte prostredníctvom sms správ a v rozhodných chvíľach, kedy tento
potreboval lekársku pomoc, mu takúto pomoc zabezpečila. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
spolu so svojím synom majú prechodný pobyt na adrese I. H. X v H. H.. Je však otázne, prečo pri úmysle
trvalého spolužitia poručiteľa a žalobkyne do budúcnosti nebol tento pobyt trvalý. V konaní sa taktiež
nepodarilo žalobkyni preukázať okolnosti ohľadne uhrádzania spoločných nákladov, či už v súvislosti

s nákladmi na bývanie, resp. ďalšími nákladmi. Táto skutočnosť zostala spornou, pretože ani výpis
z účtu žalobkyne, z ktorého vyplýva, že zakupovala potraviny, ošatenie, bytové doplnky a ďalšie veci
ešte neznamená, že týmto spôsobom je preukazovaná spoločná domácnosť s poručiteľom. Spornou
taktiež zostala platba vo výške 250,- Eur, kedy žalobkyňa na jednej strane tvrdila, že to má predstavovať
polovicu nákladov za bývanie v dvoch bytoch, na strane druhej žalobkyňa uvádzala, že sa malo jednať

o náklady, ktoré mali pokrývať jej splátky hypotekárneho úveru poručiteľa. Súd konštatoval, že rozpory
ohľadom tvrdení žalobkyne nepodarilo preukázať ani výsluchom svedkov, ktorí boli v konaní vypočutí,
pričom z jednej strany sa jednalo o svedkov navrhnutých žalobkyňou, ktorí vo svojich výpovediach viac-
menej potvrdili skutočnosť o tom, že žalobkyňa bola partnerkou poručiteľa, ktorí spolu dobre vychádzali,
ich vzťahy boli na priateľskej či partnerskej úrovni, žalobkyňa poručiteľovi v mnohých veciach, najmä

v čase jeho zdravotných problémov, výrazným spôsobom pomáhala, starala sa o neho a napriek
tomu, že svedkovia navrhnutí žalobkyňou viac-menej zhodne uvádzali, že ich spolužitie považovali za
spolužitie v rámci jednej domácnosti, súd takéto presvedčenie s nimi nezdieľal. Naopak svedkovia, ktorí
boli navrhnutí zo strany žalovanej potvrdzovali skutočnosť, že poručiteľ žiadnu priateľku v rozhodnom
období buď nemal alebo takéto okolnosti nevedeli napriek tomu, že známosť s inou ženou im vždy

poručiteľ oznámil a takúto partnerku predstavil, resp. svedkovia, ktorí boli bližšie vo vzťahu k poručiteľovi
nepopierali okolnosť spolužitia žalobkyne v nijakej forme s poručiteľom s tým, že však vedeli o tom, že
táto je len jeho kamarátka z toho dôvodu, že je nájomkyňou bytu, ktorý mu vlastnícky patrí, pretože
mala určité problémy s bývaním a ako kamarát jej poručiteľ vyšiel v ústrety a takýto byt jej prenajal.
Svedkovia zhodne uvádzali, že poskytovali pomoc žalovanej pri cestách do H. H., kedy táto svojho

syna navštevovala, starala sa o neho najmä v posledných mesiacoch jeho života, kedy tento potreboval
pomoc inej osoby vzhľadom na svoje ochorenie.
Súd tak konštatoval, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania žalobkyňa v konaní
nepreukázala, že by viedla s poručiteľom spoločnú domácnosť v čase po dobu jedného roka pred jehosmrťouaztohodôvodusastaralaospoločnúdomácnosť.Ztohtodôvodusúdžalobužalobkynezamietol
ako nedôvodnú.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyňa bola v konaní neúspešná,

preto nárok na náhradu trov konania nemala, naopak žalovaná úspešná v konaní bola, preto jej patrí
nárok na náhradu trov konania vo rozsahu 100 %, ktoré je povinná žalobkyňa zaplatiť v lehote troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd rozhodne o ich výške.

2. Proti rozsudku súdu prevej inštancie podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu

z dôvodov podľa § 365 psím d), b), f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa namietala porušenie
práva na spravodlivý proces spôsobené nedostatočným odôvodnením, arbitrárnosťou rozsudku súdu
prvejinštancie.Odôvodnenienapadnutéhorozsudkujepodľanázoružalobkynepomernestručné,najmä
vzhľadom na rozsah vykonaného dokazovania, keďže odôvodnenie samotné je obsiahnuté len v dvoch
bodoch (62. a 63.). Z nich nie je možné vyabstrahovať, aké presné úvahy viedli súd prvej inštancie
k zamietnutiu žaloby. Nie je možné posúdiť, ako a či správne súd vykonal subsumpciu skutkového

stavu pod ustanovenie zákona, t. j. ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd len vo všeobecnej
rovine poukazuje na doktrinálne atribúty spoločnej domácnosti, vymenúva jej základné predpoklady,
ale v bodoch 62. a 63. sa nevenuje plnohodnotne a v plnej šírke zisteného skutkového stavu tomu, či
v prejednávanom prípade boli všetky uvedené predpoklady žalobkyňou aj skutočne splnené. Závery
súdu prvej inštancie obsiahnuté v bodoch 62. a 63. odôvodnenia nemožno považovať za postačujúce

pre potreby preskúmateľného a presvedčivého rozhodnutia. Súd prvej inštancie mal povinnosť v rámci
preskúmateľného myšlienkového postupu v procese hodnotenia dôkazov podrobnejšej argumentácie
oproti použitej, a to najmä v otázke hodnotenia a výkladu jednotlivých svedeckých výpovedí. V bode
63. odôvodnenia sa jedná o zhrňujúce, tzv. skupinové zhodnotenie výsluchu spolu 16 svedkov, čo
je absolútne nepostačujúce, hlavne pre nepreskúmateľnosť takéhoto myšlienkového postupu súdu.

Neschopnosť súdu kreovať z vykonaného dokazovania presvedčivé a koherentne preskúmateľné
zamietajúce odôvodnenie ako celok je pre žalobkyňu signálom jeho arbitrárnosti a tým tiež ústavnej
neudržateľnosti. Súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, ktoré napokon nebolo ani podkladom
jeho rozhodnutia. V hodnotení skutkových zistení absentuje podstatná časť skutočností, na ktoré v
prospech úspechu žaloby žalobkyňa v celom súdnom konaní poukazovala v písomnej záverečnej

reči, a tiež parciálnych písomných podaniach a rovnako i v žalobe. Pokiaľ všeobecný súd postupuje
takto, dopúšťa sa okrem iného i ľubovôle zakázanej v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalobkyňa namietala i
nesprávne skutkové zistenia, kedy žalobkyňa v samotnej žalobe, ako aj v podaniach zo dňa 31. 03.
2021, 23. 09. 2021, 08. 02. 2022, 11. 07. 2022, 26. 07. 2022 prezentovala skutkovú argumentáciu
vo vzťahu ku všetkým relevantným informáciám ohľadom reálnej existencie spoločnej domácnosti.

Odpoveď, ktorú súd poskytol v bodoch 62. a 63. odôvodnenia, nie je možné považovať za postačujúco
vedúcu k preskúmateľnému, vecne správnemu a presvedčivému posúdeniu veci. Svojvoľnosť v bode
62. odôvodnenia tam selektívne vybratých dôkazov je založená i tým, že tieto súd vyhodnotil len na
základne vlastného subjektívneho vnímania a pocitu, t. j. bez zohľadnenia skutočného obsahu dôkazov
zhromaždených žalobkyňou. Z množstva žalobkyňou predložených lekárskych správ súd konkrétne

nerozlíšil, v ktorých a v ktorom časovom období je informácia o tom, že poručiteľ býva sám, resp.
s priateľkou. Žalobkyňa neeviduje žiadnu správu, z ktorej by vyplývalo, že poručiteľ býval sám, v
správach sa uvádza jeho osobný stav „slobodný“, z čoho nie je možné dedukovať záver o tom, že
býva sám, osobitne vo význame neexistencie spoločnej domácnosti, čo je zásadný obsahový rozdiel.
Keby súd naozaj lekárske správy podrobne čítal a hodnotil, musel by zistiť, že v jednej z nich je

žalobkyňa označená dokonca ako manželka, resp. v inej ako priateľka. Vo vzájomnej súvislosti s
výpismi z telefonických hovorov súd opomenul tiež v prospech žalobkyne posúdiť a vyhodnotiť, všetky
kontakty cez linku 112 ohľadom starostlivosti realizované výlučne žalobkyňou. Súd tiež ignoroval sms
správy, z ktorých vyplýva blízky partnerský vzťah, ktorý ostal v skutkových okolnostiach prípadu bez
povšimnutia i vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa tvorila pár s poručiteľom už v minulosti. Intenzita a

obsah telefonickej komunikácie vrátane sms správ jednoznačne indikujú parametre vedenia spoločnej
domácnosti vrátane uhrádzania spoločných nákladov na chod domácnosti zo strany žalobkyne. I
pri uhrádzaní spoločných nákladov (pravidelná mesačná platba žalobkyne vo výške 250,- Eur) súd
nepostupoval dôsledne, keď hodnotenie tejto pre vec kľúčovej skutkovej informácie je v zjavnom rozpore
so skladbou sumarizujúcich položiek (viď bod 8. vyjadrenia žalobkyne zo dňa 23. 09. 2021), z ktorej je

na prvý pohľad čitateľné, že zahŕňa všetky mesačné zálohové platby spojené s užívaním oboch bytov
vo vlastníctve poručiteľa vrátane splátok hypotekárneho úveru. Nezodpovedá teda dôkaznej situácii, že
by žalobkyňa o tejto platbe uvádzala rôzne skutkové informácie, pričom súd v tejto otázke nezohľadnil
a ignoroval platby žalobkyne nad rámec uvedenej fixnej mesačnej platby slúžiace na zabezpečeniebežného chodu spoločnej domácnosti. Rovnako hodnotenie prechodného pobytu žalobkyne a jej syna
na adrese poručiteľa je vnútorne rozporné už len s poukazom na východiská, ktoré súd prvej inštancie
prezentoval v bodoch 58. až 60. Zvýraznil, že spolužitie v rámci spoločnej domácnosti sa považuje

za trvalé, ak existujú objektívne zistiteľné okolnosti, ktoré svedčia o úmysle viesť také spoločenstvo
trvale, nie len na prechodnú dobu. Súd chybne interpretoval uvedenú otázku, keď formalisticky kládol
dôraznabudúcnosť,pričompostačujúcopodstatnýmprepotvrdenieúmyslužalobkyneaporučiteľaviesť
spoločný život v spoločnej domácnosti, bolo zistenie o existencii prechodného pobytu najmenej v čase
od októbra XXXX do úmrtia poručiteľa XX. XX. XXXX. Zo skladby telefonických hovorov vrátane sms

komunikácie, z lekárskych správ, z prechodného pobytu žalobkyne na adrese poručiteľa, z uhrádzania
paritnej časti fixných nákladov na užívanie dvoch bytov vo výške 250,- Eur, ako i z platieb nad uvedenú
sumu, možno jednoznačne usudzovať na rozhodnutie a tomu zodpovedajúce presvedčenie žalobkyne i
poručiteľa viesť spoločnú domácnosť. Absentujúce posúdenie všetkých okolností prípadu v napadnutom
rozhodnutí má význam práve z hľadiska hodnotenia dôkazov, vierohodnosti výpovedí strán sporu a
vypočutých svedkov. Ďalej žalobkyňa namietala i nesprávne právne posúdenie veci, keď dôvodom je

podľa názoru žalobkyne tá skutočnosť, že súd napriek vykonaným dôkazom neustálil správny skutkový
stav a preto ani nemohol vo veci správne aplikovať ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v spojení
s § 115 Občianskeho zákonníka. Súd nevenoval náležitú pozornosť zásadným otázkam a argumentom
žalobkyne a s týmito sa vôbec nevysporiadal. Zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď len citoval
dotknuté ustanovenia § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka a pri posudzovaní splnenia predpokladov

existencie spoločnej domácnosti tieto vôbec neskúmal a nevysvetlil. S poukazom na uvedené dôvody
žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil súdu prvej
inštancie na opätovné prejednanie a nové rozhodnutie.

3. Odvolanie žalobkyne bolo doručené žalovanej prostredníctvom právneho zástupcu s možnosťou k

uvedenému sa vyjadriť.

4. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 01.
02. 2023. Uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, keď súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záverom, ktoré považuje za správne a predovšetkým spravodlivé.

Súd prvej inštancie vyhodnotil všetky výpovede svedkov, veľmi dôsledne sa súd zaoberal podstatnými
právnymi skutočnosťami a to tým, či jednak v danej veci existovala u nebohého syna žalovanej
a žalobkyne spoločná domácnosť, či prípadné spolužitie žalobkyne a nebohého syna žalovanej
vykazovalo takú intenzitu že sa jednalo o trvalé spolužitie ako členov domácnosti, ktorí uhrádzajú všetky
náklady spoločne, ktoré súvisia s chodom tejto spoločnej domácnosti. Práve z odôvodnenia súdu prvej

inštancie je zrejmé, že súd hodnotil nielen jednotlivé dôkazy samostatne, ale následne vo vzájomných
súvislostiach. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v tom
smere, že by preukázala, že so synom žalovanej by bola žila v jednej domácnosti po dobu najmenej
jedného roka pred jeho smrťou a zároveň z vykonaného dokazovania nevyplynula ani tá skutočnosť,
ktorú taktiež žalobkyňa nepreukázala, že by sa o spoločnú domácnosť starala a zároveň hradila s

nebohým synom žalovanej spoločné náklady. Už samotný fakt potom vedie k záveru, že kdeže neboli
splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka a tak žaloba žalobkyne
nemohla byť dôvodná. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že syn žalovanej žil sám vo svojom byte č.
V. a žalobkyňa so svojim synom v prenajatom byte č. XX. Ide o dve samostatné bytové jednotky z ktorých
jedna, kde býval a vlastnil syn žalovanej sám, je nadštandardne prerobená a druhá ktorú vlastnil, platil si

sám hypotéku a prenajímal, je v pôvodnom stave a ku ktorým patria samostatné schránky, samostatné
zvončeky, ktoré sú samostatne uzamknuté. S poukazom na ustálenú judikatúru žalovaná zvýraznila,
že je vylúčené, aby jedna fyzická osoba bola členom dvoch domácností. Vykonaným dokazovaním
na základe výpovedí svedkov bolo preukázané, že v byte sa nenachádzali žiadne hnuteľné veci, z
ktorých by bolo možné usúdiť, že v byte žije akákoľvek iná osoba. V byte sa nenachádzalo žiadne

ženské oblečenie, kozmetika, zubná kefka druhej osoby a pod. Naopak, vykonaným dokazovaním bolo
potvrdené, že syn sa posledné mesiace o seba nevedel postarať a tomu zodpovedala i čistota bytu,
špinavá posteľná bielizeň, o čo sa pravidelne starala žalovaná - jeho matka a prichádzala synovi pomôcť
tak, ako to potvrdili i svedkovia na pojednávaní dňa 28. 06. 2022. Práve žalovaná bola tou osobou,
ktorá sa posledné mesiace jeho života starala o poručiteľa, a teda je vylúčené, že by žalobkyňa bola

osobou, ktorá žila nepretržite v jednej domácnosti s jej nebohým synom po dobu jedného roka pred
jeho smrťou. To, že žalobkyňa predložila výpisy zo svojho účtu z potravín a drogérie, preukazuje len
to, čo si kúpila sama do svojej domácnosti pre svojho syna a pre seba. Výpoveďami svedkyne I. R., N.
I., M. I. bolo preukázané, že žalobkyňa za byt č. XX platila synovi žalovanej nájom, čo zodpovedá ajlistinným dôkazom a výpisom z účtov, z ktorých je zrejmé, že nebohý syn žalovanej obdržal od žalobkyne
pravidelne mesačne sumu 250,- Eur. Doplňujúco žalovaná uviedla, že práve ona je tou osobou, ktorá do
dnešnéhodňaplatínedoplatkyinabyteč.XX,čosatýkavodnéhostočného,elektrikyaplynu.Ničztohto

žalobkyňa neplatí i napriek tomu, že býva v predmetnom byte. Jediné, čo sa žalobkyni v konaní podarilo
preukázať podľa názoru žalovanej je, že žalobkyňa mala so synom žalovanej dobré priateľské vzťahy,
kedy si žalobkyňa so synom žalovanej vzájomne pomáhali. Táto skutočnosť však nemôže zakladať
naplnenie zákonných podmienok v zmysle § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené
rozsudoksúduprvejinštanciepovažujezazákonnýazároveňspravodlivý.Záveromžalovanápoukázala

a súdu predložila čestné prehlásenie osoby N. Y. zo dňa 04. 02. 2023, ktorý sa dostal do dispozície
žalovanej po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ktorý dôkaz vykresľuje žalobkyňu ako osobu, ktorá sa
zameriava na mužov s vážnymi zdravotnými problémami v úmysle nadobudnúť prospech z ich majetku
dedením.

5. Vyjadrenie žalovanej bolo doručené žalobkyni prostredníctvom právneho zástupcu s možnosťou k

uvedenému sa vyjadriť.

6. K vyjadreniu žalovanej sa podaním zo dňa 06. 03. 2023 vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom
právneho zástupcu. Uviedla, že žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne neuviedla žiadne nové
hodnotiace úsudky, ktoré by neboli súdu a stranám sporu známe z doterajšieho konania a ktoré by

zásadným spôsobom mohli ovplyvniť doposiaľ v konaní žalobkyňou prezentované prostriedky. Postoje
žalovanej k odvolaniu žalobkyne v jej vyjadrení sú v prevažnej miere len účelovým pritakávaním inak
nepreskúmateľnému odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie. Tvrdenia žalovanej v predmetnom
vyjadrení sú založené výlučne na domnienkach a napadnutému rozsudku účelovo poplatných
špekulatívnych hodnotiacich úsudkov bez opory v zistenom skutkovom stave. Žalobkyňa osobitne

poukázala na procesnú neprípustnosť nových tvrdení a dôkazov v intenciách § 366 Civilného sporového
poriadku. Na vyjadrenie bývalého manžela žalobkyne XX. Y. zo dňa 04. 02. 2023 nie je možné v
odvolacomkonaníprihliadať,keďžetozákonvylučuje.Hlavnýmzmyslomaúčelomuvedenéhočestného
prehlásenia je poškodiť žalobkyňu v tomto konaní. Všetky tvrdenia v uvedenom čestnom prehlásení
nezodpovedajú skutočnosti nekorešpondujú vnímaniu žalobkyne počas spolužitia s bývalým manželom.

Napriektomu,žeodvolanímprimárnevytýkanánepreskúmateľnosťnapadnutéhorozsudkusamaosebe
bráni podrobnejšiemu skutkovému i právnemu posúdeniu veci, žalobkyňa v odvolaní poukázala na ratio
legis ust. § 474 ods. 1 v spojení s § 115 Občianskeho zákonníka, a to vo svetle aktuálnej rozhodovacej
činnosti najvyššieho súdu. V závere žalobkyňa zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

7. Vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovanej bolo doručené žalovanej prostredníctvom právneho
zástupcu s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

8. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
24. 03. 2023. Uviedla, že zotrváva na všetkých písomných podaniach, ako aj ústnych prednesoch, ktoré

v predmetnej veci učinila. Má za to, že sa dostatočne vyjadrila ku všetkým skutočnostiam, ktoré uvádza
žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu opakovanie, nereflektujúc na reálne vykonané
dokazovanie v tomto konaní, na základe ktorého súd rozhodol. Opätovne zvýraznila, že rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za vecne správny a navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil.

9. V dôsledku podaného odvolania žalobkyne krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a §
380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej
inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Na základe podaného odvolania žalobkyne, tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie akonania, ktoré mu predchádzalo odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahuzistilskutkovýstavveci,dôkazyvyhodnotilvsúladesust.§191ods.1CSP,rozhodnutienáležite
odôvodnil, pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.

S prihliadnutím na rozsah odvolania žalobkyne a odvolacie dôvody žalobkyne uvedené v jej odvolaní,
pri viazanosti odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1, CSP odvolací súd konštatuje, že na základe
preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalobkyne dôvodné nie je. Odvolací súd sa s
rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným v napadnutom rozhodnutí vo veci samej ako aj s jeho
dôvodmi stotožňuje a na tieto poukazuje, pričom odvolací súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov

napadnutého rozhodnutia. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania, v konaní pred
súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok; čo sa týka preskúmavania veci samej
odvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštanciezhľadiskaposúdeniaopodstatnenostižalobydospel
k správnym skutkovým a právnym záverom a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Skutkové
zistenia súdu prvej inštancie nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, právne posúdenie veci
zo strany súdu prvej inštancie je správne.

13. Nad rámec uvedeného a v nadväznosti na jednotlivé odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd
uvádza nasledovné: V prejednávanej veci sa žalobkyňa žalobou domáhala určenia tej spornej právnej
skutočnosti, že žila s poručiteľom I. I. v spoločnej domácnosti po dobu najmenej 1 roka pred jeho smrťou,
čim sa de facto snažila dosiahnuť priznanie statusu osoby oprávnenej dediť v druhej skupine zákonných

dedičov. Súd prvej inštancie po rozsiahlom vykonanom dokazovaní žalobu žalobkyne ako nedôvodnú
zamietol z dôvodu, že nepreukázala, že by žalobkyňa s poručiteľom tvorila spoločnú domácnosť, že by
s poručiteľom žila jednej domácnosti, spoločne sa o ňu s poručiteľom stala a znášala náklady vzniknuté
v takto tvorenej spoločnej domácnosti a to po dobu jedného roka nepretržite pred poručiteľovou smrťou.
Proti žalobu zamietajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie žalobkyňa podala odvolanie. Po dôkladnom

oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, odôvodnením rozhodnutia, ako i dôvodmi odvolania,
odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny, odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné a nemožno mu vyhovieť.

14. Podľa ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej

skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku
pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo
boli odkázaní výživou na poručiteľa.

15. V súdenej veci poručiteľ predumrel svoju matku, ktorá je v predmetnom konaní v pozícii žalovanej, a

pretojevpredmetnejvecisprávnaaplikáciaust.§474ods.1Občianskehozákonníka,keďžeakodedičia
prichádzajú po poručiteľovi do úvahy jeho rodičia, resp. matka (žalovaná) a tí, ktorí žili s poručiteľom
najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu
starali o spoločnú domácnosti alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa.

16. Žalobkyňa tak podanou žalobou mala preukázať tú skutočnosť, že s poručiteľom žila najmenej
po dobu 1 roka pred smrťou nepretržite v spoločnej domácnosti a že sa o túto domácnosť spoločne s
poručiteľom starala. V prejednávanej veci nebolo žalobkyňou tvrdení, že by na poručiteľa bola odkázaná
výživou.

17. Už súd prvej inštancie správne konštatoval a uviedol charakteristiku spoločnej domácnosti v zmysle
ust.§115Občianskehozákonníka,vymedzil,akéatribútyspoločnádomácnosťaspoločnéhospodárenie
musí spĺňať.

18. Na podporu uvedenej charakteristiky a správneho posúdenia charakteru spoločnej domácnosti

odvolací súd už len podporne odkazuje na ustálenie predmetného pojmu judikatúrou, konkrétne v
zmysle judikátu R 42/1972 spoločnou domácnosťou poručiteľa a ďalších osôb treba rozumieť skutočné
spolužitie v spotrebnom spoločenstve všetkých tých osôb, ktoré prispievajú na úhradu spoločných
potrieb podľa svojich možností a schopností a každá z nich si ďalej obstaráva v rámci tohto spoločenstva
to, čo potrebuje, pričom pomáha aj ostatným. Podľa potrieb sa členovia spoločnej domácnosti podieľajú

na všetkých výhodách tohto spoločenstva, či ide o spoločné bývanie, stravovanie, ošatenie, zábavu,
výlety a podobne. Bývanie niekoľkých osôb v spoločnom byte ešte nie je spoločnou domácnosťou, aj
keď všetci spolubývajúci znášajú rovnakým dielom náklady na nájomné, plyn, elektrinu a iné poplatky
spojené s užívaním bytu, ak inak každý z nich žije na svoj účet a k ostatným nemá bližší vzťah vyplývajúciz uvedenej spotrebnej spolupatričnosti. Spoločnou domácnosťou je teda spotrebné spoločenstvo
trvalého charakteru, ktoré vedú tí, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby.
Spoločné uhrádzanie nákladov na životné potreby možno charakterizovať ako hospodárske spolužitie,

pri ktorom takéto osoby spoločne hospodária so svojimi príjmami, nie sú presne oddelené finančné
prostriedkyanerozlišujesa,ktorévecivdomácnostimôžutietoosobyužívať(CPJ162/1982,R34/1981).

19. V súdenej veci súd prvej inštancie správne skonštatoval skutočnosti, ktoré v konaní sporné neboli.
Žalobkyňa sa v roku X prisťahovala do H. H., kde na adrese v H. H., ulica. I. H. XXXX/X na jednom

poschodí poručiteľ vlastnil dva byty: byt č. XX a byt č. XX, v ktorom býval sám i pred príchodom
žalobkyne a jej syna do H. H.. Byt č. XX. predstavoval samostatnú bytovú jednotku a podľa výpovedí
svedkov bol byt po modernizácii, rekonštrukcii. Od októbra roku XXXX žalobkyňa spolu so svojím
synom po dohode so žalobcom obývala byt č. XX, ktorý rovnako tvoril samostatnú bytovú jednotku,
od bytu č. XX bol riadne stavebnotechnicky oddelený a tento rekonštruovaný nebol. V konaní sa
žalobkyňa predkladanými dôkazmi a výpoveďami označených svedkov snažila preukázať, že napriek

stavebnotechnickej samostatnosti dvoch vedľa seba nachádzajúcich sa bytov, tvorila žalobkyňa s jej
synom a poručiteľom spoločnú domácnosť.

20. Odvolací súd konštatuje, že uvedenú skutočnosť sa ani podľa záverov odvolacieho súdu žalobkyni
preukázať nepodarilo, nakoľko žalobkyňou predloženými a označenými dôkazmi nemožno jednoznačne

dospieť k záveru o existujúcom spotrebnom spoločenstve žalobkyne a poručiteľa I. I., keď súdom zistený
charakter vzťahu a rozsah zdieľania, nenadobudol intenzitu spoločnej domácnosti a od toho odvodené
dedičské oprávnenie v zmysle § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

21. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie nevyhodnotil v konaní

všetky vykonané dôkazy a nesprávne vyhodnotil dôkazy svedčiace na prospech žalobkyne, napr. údaje
obsiahnuté v lekárskych správach, intenzitu a obsah telefonickej komunikácie a sms správ a výpisov z
účtov, ktoré mali svedčiť o spoločnom hospodárení žalobkyne a poručiteľa, v dôsledku čoho mal podľa
názoru žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne zistiť skutkový stav, a zároveň nedostatočne odôvodniť
svoje rozhodnutie, odvolací súd konštatuje, že ani jedna z uplatnených odvolacích námietok nie je podľa

záveru odvolacieho súdu dôvodná.

22. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, aké dôkazy vo veci vykonal, s
konštatovaním konkrétneho záveru vyplývajúceho z jednotlivých dôkazov. Pri uvedenom konštatovaní
vykonaného dokazovania uvedením jednotlivých dôkazov a záverov z nich vyplývajúcich, súd prvej

inštancie nerozlišoval, či uvedený dôkaz je na prospech žalobkyne, alebo naopak, či sa jedná o dôkaz
vyznievajúci v neprospech žalobkyne. Popisu vykonaného dokazovania a záverov vyplývajúcich z
jednotlivých dôkazov súd prvej inštancie venoval odseky 9. až 50. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie. Následne prvoinštančný súd v ods. 57. konštatoval, ktoré skutočnosti považoval v konaní
za sporné, ktoré za nesporné, ktoré okolnosti bolo potrebné v konaním vykonaným dokazovaním

preukázať. Samotné vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd prvej inštancie uviedol v ods. 62. a 63.
uvedeného rozhodnutia, kde už hodnotil vyššie ním popísané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach a zrozumiteľne, jasne hoc stručne, uviedol právne úvahy, ktorými sa riadil a dostatočne
zdôvodnil či a akými dôkazmi žalobkyňa preukazovala dôvodnosť žaloby, pričom uviedol, ktorá skupina
dôkazných prostriedkov svedčila na prospech žalobkyne a uviedol tiež, prečo vykonaným dokazovaním

nemal súd prvej inštancie preukázanú dôvodnosť žaloby.

23. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal žalobkyňou predkladanými lekárskymi správami,
ktorých nedostatočné alebo nesprávne vyhodnotenie žalobkyňa v podanom odvolaní namieta. Uvedené
predkladané dôkazy však súd vyhodnotil komplexne a zhrňujúco prijal záver, že tieto žalobkyňou

predložené dôkazy nepreukazujú existenciu spoločnej domácnosti žalobkyne a poručiteľa minimálne
v trvaní jedného roka pred jeho smrťou. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje a v zhode
so záverom súdu prvej inštancie uvádza, že zo žalobkyňou predkladaných lekárskych správ vyplýva,
že pokiaľ poručiteľ prichádzal do zdravotníckeho zariadenia sám a bol spôsobilý sám zadať údaje o
svojej (rodinnej) anamnéze, z takto poskytnutých informácií vyplýva, že býval sám. Pokiaľ žalobkyňa

v podanom odvolaní namieta, že „neeviduje žiadnu správu, z ktorej by vyplývalo, že poručiteľ býval
sám“, tak odvolací súd poukazuje na lekársku správu zo dňa XX. XX. XXXX, kde poručiteľ daného
dňa po príchode na príjem na oddelenie uvádza, že „býva v byte sám“. Z totožnej lekárskej správy
rovnako vyplýva, že daného dňa „prišiel v sprievode priateľky“, údaje o osobnej anamnéze zadal sám.Z uvedeného tak možno konštatovať záver, že poručiteľ žalobkyňu vnímal a označil ako svoju priateľku,
avšak uvedené nestotožnil so spolužitím a sám uviedol, že „býva v byte sám“. Rovnako konkrétne
uvádzal osobnú anamnézu sám poručiteľ v lekárskej správe dňa XX. XX. XXXX, kde uviedol, že „má

priateľku, bývajú vedľa seba v susedných bytoch“. Na strane druhej , z lekárskej správy zo dňa XX.
XX. XXXX, ktorá by svedčila na prospech žalobkyne, z časti „sociálna a pracovná anamnéza“ vyplýva
údaj, že poručiteľ v tom čase „býva s priateľkou“. Z ostatného obsahu totožnej správy však vyplýva, že
poručiteľ ako pacient „bol nájdený doma s poruchou vedomia, podľa udania partnerky týždeň v kuse
pije alkohol“ ale z celkového popisu vyplýva tiež , že pacient neodpovedá, že má kvantitatívnu poruchu

vedomia(hocbolprivedomí),„neodpovedá,nabolestivépodnetyotočíhlavu,otvoríoči,kontaktžiadny“.
Z uvedených lekárskych správ tak možno sumarizujúco konštatovať, že pokiaľ poručiteľ ako pacient bol
v stave sám lekárovi popísať svoje aktuálne osobné pomery a sociálnu a rodinnú anamnézu, uvádzal,
že má priateľku a býva sám. Na strane druhej z lekárskych správ pri príjmoch poručiteľa, kedy tento
nebol schopný uvádzať osobnú anamnézu sám, ale činila tak žalobkyňa, v ktorej sprievode bol do
zdravotníckeho zariadenia privezený, alebo ktorou bola rýchla zdravotná pomoc privolaná, vyplýva, že

práve žalobkyňa sama za poručiteľa uvádzala, že poručiteľ „býva s priateľkou“.
Z takéhoto spektra informácií vyplývajúcich z lekárskych správ, oboznámených v konaní, tieto hodnotiac
v celom ich obsahu a vo vzájomných súvislostiach nemožno prijať jednoznačný a objektívny záver o tom,
že žalobkyňa bývala s poručiteľov v jednej domácnosti a to nepretržite po dobu jedného roka pred jeho
smrťou. Z lekárskych správ, vyhodnocujúc zadávanie informácií poručiteľom, takýto záver nevyplýva.

Takýto záver z uvedených vyplýva len v prípadoch, keď údaje pre osobnú anamnézu poručiteľa
udávala žalobkyňa. Nemožno tak prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne, že by sa súd prvej inštancie
predkladanou zdravotnou dokumentáciou nezaoberal, resp. že by uvedenú nesprávne vyhodnotil.
Závery z takto predložených dôkazov súd prvej inštancie nevyhodnotil v zmysle očakávaní žalobkyne.
Uvedené však nespôsobuje nesprávnosť alebo nepreskúmateľnosť či nezákonnosť rozhodnutia súdu

prvej inštancie.

24. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal
rozsiahlou a intenzívnou telefonickou a sms komunikáciou medzi žalobkyňou a poručiteľom, odvolací
súd uvádza, že v tejto časti súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď po oboznámení

sa s obsahom spisového materiálu nemožno konštatovať, že by množstvom telefonických hovorov a
sms správ a ani ich obsahom, bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyňa a poručiteľ boli členmi
jednej spoločnej domácnosti. Žalobkyňou dokumentovaná a predkladaná telefonická a sms komunikácia
medzi ňou a poručiteľom zodpovedá zistenému skutkovému stavu v zmysle, že s poručiteľom si boli
blízki, mali blízky priateľský a zrejme i partnerský vzťah, že boli v intenzívnom kontakte, že sa o seba

navzájom zaujímali, avšak uvedený prepis komunikácie a prehľad uskutočnených telefonických hovorov
nijakým spôsobom nepreukazuje, že by žalobkyňa a poručiteľ viedli spoločnú domácnosť. Žalobkyňou
predkladaný prehľad o telefonickej a sms komunikácii konkrétne nepreukazuje, že by žili spolu, že by
sa spoločne a vzájomne starali o jednu domácnosť, že by tvorili jedno spotrebné spoločenstvo a obaja
v porovnateľnej miere sa starali o potreby, náklady všetkých jej členov, teda že by sa žalobkyňa starala

o potreby domácnosti, v ktorej žil poručiteľ a že by sa rovnako intenzívne o potreby žalobkyne a jej
syna, staral poručiteľ. Uvedený záver zo žalobkyňou predloženej komunikácie nevyplýva. Skutočnosť,
že samotná telefonická komunikácia medzi žalobkyňou a poručiteľom bola intenzívna, na dennej báza
a že obaja boli účastníkmi zvýhodneného programu „Navzájom zadarmo“ nesvedčí, že žili v rámci
jednej domácnosti, nakoľko takýmto účastníkom uvedenej zvýhodnenej skupiny môže byť niekoľko

viacero osôb podľa rozhodnutia vlastníka telefonického zariadenia, vyhodnocujúc frekvenciu telefonickej
komunikácie. Naopak, sms správy obsahu napr. „už sme doma“, „dobrú noc“, „Ahoj I., chcela som ťa
len pozdraviť, maj sa, čau“ svedčia skôr záveru, že účastníci takejto komunikácie nezdieľajú prostredie
spoločnej domácnosti.

25. Súd prvej inštancie teda nepochybil v tom smere, že by na uvedené dôkazy neprihliadol, že by ich
nevyhodnotil, avšak záver vyvodený súdom prvej inštancie nie je v súlade so žalobnou argumentáciou
žalobkyne a nie je podľa očakávaní žalobkyne.

26. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že v konaní preukazovala, že poručiteľovi

prispievala a teda, že možno konštatovať, že s poručiteľom hospodárili spoločne, odvolací súd uvádza,
že zo žalobkyňou predkladaných listinných dôkazov v tomto smere, ako i zo svedeckých výpovedí
učinených svedkami navrhnutých žalobkyňou vyplýva tá skutočnosť, že žalobkyňa poukazovala v
prospech účtu žalobcu sumu 250,- Eur. Táto okolnosť však zodpovedá tej skutočnosti, že žalobkyňaspolu so svojím synom užívala byt č. XX vlastnícky patriaci žalobcovi. Medzi žalobkyňou a poručiteľom
nebola preukázaná existencia formálnej (písomnej) nájomnej zmluvy. Uvedená zistená skutková
okolnosť bola popisovaná i svedkami v konaní vyslúchnutými na návrh žalovanej, keď suma 250,- Eur

mala predstavovať nájomné za užívanie poručiteľom poskytnutého bytu, avšak nájomné zohľadňujúce
priateľský vzťah poručiteľa k žalobkyni, aby uvedená suma nájomného žalobkyňu, starajúcu sa o
maloletého syna neprimerane nezaťažovala, ale zároveň aby pokryla náklady na hypotéku poručiteľa.
V tomto smere vypovedala v konaní žalovaná ako i celá skupina svedkov, príbuzní poručiteľa, ktorí s
poručiteľom neboli v dennom kontakte, ale o živote poručiteľa mali prehľad i v otázke jeho minulých

partneriek. Na strane druhej pravidelné poukazovanie sumy 250,- Eur žalobkyňa dôvodila prispievaním
na spoločný chod domácnosti vedenej ňou a poručiteľom v dvoch bytoch, ako časť pripadajúcu na
žalobkyňu, dojednanú s poručiteľom. O pravdivosti a skutočnosti zodpovedajúcej realite, žalobkyňa
však nepresvedčila súd prvej inštancie a rovnako ani súd odvolací, pretože žalobkyňa nepreukázala, že
súhrnný náklad na vedenie domácností v rámci dvoch bytov poručiteľa bol cca 500,- Eur, čím by polovica
nákladov pripadajúca na žalobkyňu bola práve suma 250,- Eur. Rovnako pravdepodobné a logické

je i zdôvodnenie a výklad uvedenej situácie poskytnutý žalovanou a rodinnými príslušníkmi poručiteľa,
že uvedená suma predstavovala zvýhodnené nájomné určené poručiteľom na základe neformálne
dojednanej nájomnej zmluvy, zohľadňujúce osobitý vzťah poručiteľa k žalobkyni, zároveň však určené
vo výške, aby pokrývalo náklady vzniknuté s nadobudnutím bytu kúpou cez hypotekárny úver a zároveň,
aby boli pokryté náklady za služby spojené s užívaním bytu. I matka žalobkyne vyslúchnutá ako

svedkyňa v konaní vypovedala, že jej žalobkyňa povedala, že „I. platí za byt“. Uvedená výpoveď
svedkyne navrhnutej žalobkyňou svedčí záveru o nájomnom za byt č. XX, v ktorom žalobkyňa so svojím
synom bývala.

27. Pokiaľ žalobkyňa v konaní preukazovala výpisy z účtu svedčiace o vynakladaní finančných

prostriedkov na nákup potravín, bytových doplnkov a iného spotrebného tovaru a v podanom odvolaní
namietala, že na uvedený dôkaz súd prvej inštancie neprihliadol pri rozhodovaní, resp. ho nesprávne
vyhodnotil, odvolací súd uvádza, že z uvedeného prehľadu uskutočnených platieb a dokladov o nákupe
nijakým spôsobom nevyplýva, že takto vynaložené a spotrebované finančné prostriedky neslúžili len
pre žalobkyňu a jej syna, ale boli vynakladané i pre potreby poručiteľa v rámci jedného spotrebného

spoločenstva. Z dôkazov produkovaných v konaní možno pripustiť tú skutočnosť, že žalobkyňa
príležitostne navarila, resp. zabezpečila potraviny i pre poručiteľa, alebo že nakupovala krmivo, resp.
potreby pre psa poručiteľa. Uvedené však neznamená, že s poručiteľom tvorili spoločnú domácnosť,
keďže takéto správanie je obvyklé a bežné v rámci blízkych priateľských vzťahov, kedy sú vzájomne
prejavované činnosti na báze reciprocity, avšak nie sú vykonávané v rámci spoločnej domácnosti.

Žalobkyňavkonanínepreukázala,žebysožalobcomhospodárilispoločne,žebyhospodárilispoločnými
finančnými prostriedkami, že by sa rovnakým dielom vzájomne podieľali na nákladoch vznikajúcich v
súvislosti s potrebami poručiteľa a zároveň žalobkyne a jej syna. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa
uvádza, že súd ignoroval platby žalobkyne nad rámec uvedenej fixnej mesačnej platby slúžiace na
zabezpečenie bežného chodu spoločnej domácnosti, s odvolaním sa na spracovanie platieb z účtu

žalobkyne za obdobie od októbra XXXX do mája XXXX, uvedenému môže odvolací súd prisvedčiť len
do tej časti, že týmito prehľadmi platieb žalobkyňa preukazovala finančné prostriedky vynakladané na
bežný chod domácnosti. Či sa však uvedené vzťahovali i na osobu poručiteľa, z takto vykonaných
platieb nemožno nijako identifikovať a spoľahlivo ustáliť. Žalobkyňa nepochybne vynakladala finančné
prostriedky na nákup potravín, drogérie, bytových doplnkov, tak ako je to nevyhnutné a bežné pre seba

a svojho syna, avšak z uvedeného nijakým spôsobom nevyplýva, že by súčasťou takéhoto spoločenstva
bol i poručiteľ. Občasné zakúpenie granúl, či krmiva pre psa poručiteľa, je pochopiteľné práve z dôvodu
existencie priateľského vzťahu, ale samo o sebe nesvedčí o existencii spoločnej domácnosti. Zároveň je
primerané, že žalobkyňa v určitom období uhrádzala i služby spojené s užívaním bytu, pokiaľ so synom
bývala v byte, za ktorý v H. H. plnila poručiteľovi „len“ 250,- Eur.

28. V podanom odvolaní žalobkyňa tiež namietala, že súd nesprávne vyhodnotil v konaní zistené
okolnosti, ako napr. prechodný pobyt žalobkyne a jej syna, zamýšľané stavebné prepojenie dvoch
susediacich bytov, o ktorom predložila žalobkyňa v konaní dôkaz a súd prehliadol, resp. nevyhodnotil
na prospech žalobkyne dôkaz predložený žalobkyňou svedčiaci o úmysle žalobkyne a poručiteľa zapojiť

sa do adopčného procesu. K uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie uvedený dôkaz
vykonal, tento v odôvodnení rozhodnutia uviedol a následne súd prvej inštancie odôvodnil, prečo
žalobkyňa súd predkladanými dôkazmi nepresvedčila o existencii spoločnej domácnosti s poručiteľom.
Odvolací súd ďalej dodáva, že ani jeden z vyššie uvedených dôkazov však jednoznačne nepreukazujeaktuálnu situáciu v období rok pred smrťou poručiteľa, ktorá by odrážala realitu, aktuálne v danom
období objektívne jestvujúci skutkový stav. Pokiaľ sa týka úmyslu zapojenia do adopčného procesu,
či úmyslu stavebno-technického prepojenia dvoch bytov, je nutné povedať, že uvedené okolnosti boli

preukazované v štádiu zámeru, pôvodného úmyslu, vo fáze informovania sa, čo by jednotlivé procesy
predstavovali a obnášali. Je však nutné konštatovať, že poručiteľ za svojho života nepristúpil k započatiu
realizácie žiadneho zo zámerov, na ktoré žalobkyňa poukazuje. Nepristúpil k bývaniu so žalobkyňou
v jednom byte, v jednej bytovej jednotke, bezo zmeny od príchodu žalobkyne do H. H. žalobkyňa
so synom a poručiteľ obývali samostatné bytové jednotky, žalobkyňa so synom boli na uvedenej

adrese prihlásení k prechodnému pobytu, pričom o úmysle zdržiavať sa na uvedenej adrese trvalo, by
nepochybne svedčil trvalý pobyt, ku ktorému by musel dať súhlas poručiteľ, ako vlastník bytu. Uvedené
sa však v prejednávanej veci nestalo. Poručiteľ zároveň sám nepristúpil ani k začatiu realizovania
akéhokoľvek stavebnotechnického prepojenia dvoch samostatných bytových jednotiek a rovnako nebol
iniciovaný proces adopcie, na ktorý žalobkyňa poukazovala. Skorší zámer a pôvodné plánovanie v
otázke prepojenia bytov, či adopčného procesu, sa za života poručiteľa ani nezačali realizovať, preto

nemožno za poručiteľa zodpovedať otázku, či by k takémuto konaniu niekedy v budúcnosti pristúpil,
rozhodne sa však tak neudialo v čase jedného roka pred smrťou poručiteľa. Ani uvedené tak nesvedčí
takej intenzite vzťahu a vzájomného spolužitia, aký v konaní prezentuje žalobkyňa. V logickom kontexte
kuvedenémuvyznievavýpoveďsvedkaN.I.,ktoréhosynovcombolporučiteľ.Svedokvosvojejvýpovedi
o.i. uviedol, že na jeho otázky ohľadne vzťahu k žalobkyni mu jeho synovec (poručiteľ) uviedol, že „ten

druhý byt je v nájme“, že „sa mu v hlave nejaké veci rozležali, že žalobkyňa ho tlačila do nejakého vzťahu
a aby riešil veci ohľadne týchto bytov a pamätám si to dodnes, že vtedy on použil slová, , že tak som
to všetko stopol“ .
Vyhodnotiac uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že námietka žalobkyne o nesprávnom, neúplnom
či selektívnom vyhodnotení dokazovania súdom prvej inštancie nie je dôvodná.

Súd prvej inštancie uviedol a vyhodnotil súhrnne dôkazy a vyhodnocoval, či uvedenými podarilo
žalobkyni preukázať zákonom vyžadovanú premisu existencie zdieľania spoločnej domácnosti s
poručiteľom v čase jedného roka pred jeho smrťou. Súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a
v dostatočnom rozsahu uviedol dôvody, pre ktoré z jednotlivých dôkazov dospel k záveru o tom, že
žalobkyňa nepreukázala,. že s poručiteľom viedla spoločnú domácnosť v rozhodnom období. Pokiaľ

súd prvej inštancie osobitne nevyhodnocoval všetky vyššie uvádzané dôkazy, odvolací súd uvádza,
že uvedené nemajú zásadný význam pre ustálenie otázky existencie spoločnej domácnosti, nakoľko
svedčia len o určitom zámere do budúcna.

29. Rovnako nie je právne významná okolnosť predchádzajúcej minulosti žalobkyne a poručiteľa, na

ktorú poukazovala i v podanom odvolaní žalobkyňa a namietala, že na uvedenú okolnosť súd prvej
inštancie neprihliadol,nebraljunazreteľanevyhodnotilju.Odvolacísúddodáva,ženatakýtopostupani
nebol dôvod, nakoľko okolnosť, že sa žalobkyňa s poručiteľom poznali už desiatky rokov alebo že mali
v minulosti akýkoľvek vzťah, nie je skutkovo ani právne relevantná pre ustálenie otázky, či žalobkyňa a
poručiteľ viedli spoločnú domácnosť a to nepretržite po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa.

30. Pokiaľ v podanom odvolaní žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie súdom prvej
inštancie, uvedenej námietke nemožno prisvedčiť ako dôvodnej, keďže v tejto časti odvolateľka
argumentuje poukazom na ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie právnej
normy súd prvej inštancie vo veci i skutočne (a správne) aplikoval. Odvolacia námietka v zmysle,

že súd napriek vykonaným dôkazom neustálil správne skutkový stav a preto ani nemohol vo veci
správne aplikovať ust. § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nezodpovedá náležitej odvolacej námietke
o nesprávnom právnom posúdení veci, keď dôvodnou odvolacou námietkou ohľadom nesprávneho
právneho posúdenia by bola námietka aplikácie nesprávnej právnej normy na skutkový stav, resp. takej,
ktorá sa na daný vzťah nevzťahuje alebo jej nesprávny výklad súdom prvej inštancie. V danom prípade

súd prvej inštancie zistený skutkový stav subsumoval pod správnu právnu normu, pričom žalobkyňa v
podanom odvolaní nenamietala, neuviedla, že by súd mal vec právne posúdiť podľa iného zákonného
ustanovenia. Uvedená odvolacia námietka žalobkyne tak nie je dôvodná, keď žalobkyňa de facto
namieta záver vyhodnotenia vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie v rozpore s očakávaniami
a predstavami žalobkyne.

31. Odvolací súd zároveň nevzhliadol ako dôvodnú ani odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti či
arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá všetkým
požiadavkám odôvodnenia súdneho rozhodnutia obsiahnutým v ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd prvejinštancie v odôvodnení rozsudku uviedol čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké
dôkazy označila a aké prostriedky procesného útoku použila. Súd prvej inštancie konštatoval vykonané
dokazovanie v celom rozsahu, s uvedením záverov vyplývajúcich z jednotlivých vykonaných dôkazov,

jasne, výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán a ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Súd prvej inštancie podrobne uviedol, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. V odôvodnení rozhodnutia v ods. 62. a
63. sú obsiahnuté úvahy súdu prvej inštancie, kde uviedol, ktoré podstatné skutočnosti pri tvrdení
existencie spoločnej domácnosti považoval za významné, a či sa žalobkyni predkladanými dôkazmi

podarilo preukázať naplnenie všetkých atribútov spolužitia v spoločnej domácnosti. Súd prvej inštancie
zrozumiteľne uviedol, prečo žalobkyňou predkladané dôkazy súd nepresvedčili o tom, že s poručiteľom
viedla spoločnú domácnosť nepretržite po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa. Hodnotiace
úvahy, myšlienkové postupy, právne úvahy a závery z nich vyplývajúce obsiahnuté v ods. 62. a 63.
odôvodneniarozsudkusúsícestručné,avšaktietosújasné,hutné, výstižné,presvedčivéaodôvodnenie
rozsudkusúduprvejinštancietaknetrpívadounepreskúmateľnosti,nakoľkodávazrozumiteľnúodpoveď

na všetky otázky zásadné pre rozhodnutie o veci. Rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa tak predpoklady
zákonného a riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa ust. § 220 ods. 2 CSP a preto odvolaciu
námietku žalobkyne o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

32. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v
meritórnom výroku I. ako vecne správny.

33. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i druhý výrok rozsudku o trovách konania, ktorým súd uložil
žalobkyni povinnosť zaplatiť resp. nahradiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote

troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania. Vzhľadom na to, že žaloba žalobkyne
bolasúdomprvejinštancievcelomrozsahuzamietnutáakonedôvodná, žalobkyňanebolavkonanípred
súdom prvej inštancie úspešná ani čiastočne a celý procesný úspech tak prináleží žalovanej. Žalovaná
bola v konaní pred súdom prvej inštancie zastúpená právnym zástupcom a preto jej preukázateľne v
súvislosti so súdnym konaním trovy vznikli. Preto súd prvej inštancie správne postupoval podľa § 255

ods. 1 CSP a vyhodnotiac celkový procesný úspech žalovanej v konaní uložil žalobkyni, ako procesne
neúspešnej strane sporu, povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov prvoinštančného konania v celom
rozsahu. Z dôvodu vecnej správnosti odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie i v závislom
výroku o trovách prvoinštančného konania.

34. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1
CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalobkyne táto nebola úspešná
ani čiastočne a procesne úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní je žalovaná. Žalovaná bola
v odvolacom konaní zastúpená právnym zástupcom z radu advokátov, k odvolaniu žalobkyne ako
i k ďalším vyjadreniam sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrovala a je teda preukázané, že

žalovanej v súvislosti s odvolacím konaním trovy vznikli. Odvolací súd preto uložil žalobkyni, ako
procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom konaní v celom rozsahu, povinnosť zaplatiť žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia
súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.

35. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá
veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).