Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. august 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2203897149
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anton Jaček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2203897149.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠŃIR, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Nám. M. Benku 2, proti povinným: v 1. rade A. B., nar. X.X.XXXX, bytom B. XXX, v
2. rade A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXX, v 3. rade C. B., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXXX/XX, E.,
pre vymoženie 933,45 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr.

Rudolf Krutý, PhD., Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 490/03, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 11Er/601/2003-29 zo dňa 16.4.2013 a o návrhoch
oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Povinným v 1., 2. a 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a druhou výrokovou vetou exekúciu zastavil. Rozhodnutie odôvodnil právne na základe aplikácie ust. §
41 ods. 2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do

31.3.2017 a ďalej § 22 ods. 2, § 23, § 31 ods. 1, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka a vecne tým,
že dospel k záveru, že notárska zápisnica zo dňa 13.7.2003 č. N 1636/2003, NZ 58745/2003 predložená
ako exekučný titul nezodpovedá požiadavkám, ktoré na ňu kladie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku (ďalej len „EP“), keďže je spísaná v rozpore so zákonom a nemá vlastnosť materiálnej
vykonateľnosti. Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako
dlžník uzavreli dňa 06.05.2003 zmluvu o úvere č. 1330081 ako tzv. formulárovú zmluvu, súčasťou ktorej

bol aj text o splnomocnení, v ktorom povinný splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j., aby v mene povinného uznal záväzok z úveru vyššie
uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
podľa § 274 písm. e) OSP, alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 EP na celý majetok povinného,
do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu povinného)
a jej príslušenstva. Predmetné splnomocnenie poukazuje aj na obsah notárskej zápisnice, ktorá bude

obsahovať právny záväzok, označenie osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet
a dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom
pre výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) OSP, alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 EP. V prvom
rade sa súd zaoberal podstatnou skutočnosťou, ktorou je rozpor záujmov povinného a splnomocnenca,
ktorý je, ako to vyplýva zo zmluvy o úvere, zmluvným partnerom oprávneného. Splnomocnenie bolo
súčasťouužpredtlačenejzmluvyoúvere,povinnýtedanemalmožnosťvýberusvojhozástupcu,čímbola

podstatnýmspôsobomobmedzenájehozmluvnávoľnosť,pričomjehozástupcabolvybranýastanovený
oprávneným. Výber splnomocnenca nasvedčuje tomu, že splnomocnenec nebude hájiť záujmy osoby,ktorá mu plnú moc udelila, ale naopak predovšetkým záujmy subjektu zmluvného partnera, ktorý
ho vybral, teda záujmy oprávneného. Súd skonštatoval, že právne úkony splnomocneného zástupcu
vykonané v mene povinného v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka sú absolútne neplatné pre rozpor

so zákonom, nakoľko pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému
porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznal záväzok a súhlasil s vykonateľnosťou ten, ktorého
záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Súd preto považuje predmetnú notársku zápisnicu
za neplatnú, v dôsledku čoho nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti. Keďže súd notársku zápisnicu
vyhodnotil ako nespôsobilý exekučný titul, na základe ktorého je ďalšie pokračovanie v exekúcii

neprípustné, exekučné konanie zároveň s použitím § 57 ods. 1 písm. g) EP v celom rozsahu zastavil.
O trovách exekúcie rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej

právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP), že súd svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Navrhol, aby súd konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky

v nasledovnom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý mal možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti riadnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

3. Odvolateľ dôvodil, že exekučný súd neumožnil účastníkom viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by
mohli uplatňovať svoje stanoviská k nastoleným skutkovým a právnym otázkam. Pokiaľ súd aplikoval
smernicu 93/13/EHS a konštatoval neprijateľnú zmluvnú podmienku, mal o tom účastníkov informovať
a vyzvať ich, aby sa v tomto zmysle vyjadrili. Účastníci majú tiež práva vyjadrovať sa k právnym dôvodom
uplatňovaným súdom ex offo, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Zároveň mal za to, že

súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS v tom smere, či
zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods. 1
a 4 Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, nakoľko spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva,
pretožeplnúmoctretejosobemôžekedykoľvekodvolať.Podľaodvolateľa,exekučnýsúdnemôževylúčiť
aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ nemá zámer dovolávať sa takéhoto vylúčenia. V prípade,

že súd takúto interpretáciu neakceptuje, oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil prejudiciálnu otázku: „ Má sa tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po
tom,čospotrebiteľnedalnajavo,žezamýšľauplatniťjejneprijateľnosťvykladaťtak,žetakátopodmienka
sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka

sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu
súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Odvolateľ predovšetkým namietal, že súd
prvej inštancie predmetným rozhodnutím bez možnosti ústneho pojednávania porušil právo sťažovateľa
na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivý proces, teda odňatie možnosti konať pred súdom. Preto
je nevyhnutné, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec mu vráti na opätovné prejednanie.

Namietal,žesúdprvejinštancienevytýčilvoveciústnepojednávanieajkeďtakbolpovinnýpodľazákona
učiniť. Odvolateľ vyslovil názor, že exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou §
58 ods. 1 EP sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu – zásadu

legality. Podľa odvolateľa všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď užexekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti.
Zdôraznil, že notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel
náležitú právnu starostlivosť. Ak potom právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly

a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže
ich nahrádzať činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo
povinne posúdil súlad úkonu s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi (§ 36 ods. 1 Notárskeho
poriadku), pričom zákon notárovi dáva možnosť odmietnuť vykonanie požadovaného úkonu. Ak teda
notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu

so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkov notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného tam, kde
neexistujúatopreto,žezvôlezákonodarcuexistujúnainommiesteavinomčaseatotam,kdeichplatné
právo zaraďuje. Ochranu práva nápravou dôsledkov notárskej činnosti nie je možné využiť dodatočne
po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným
súdom. Všeobecné súdy majú povinnosť vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.

Postup exekučného súdu umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych
listín, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, čo
je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľné, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty
aochranydôveryvšetkýchsubjektovprávvprávnyporiadok.Notárskyporiadokzámerneurčujepostupy,
ktorým je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon

notára platný. Všeobecný súd v predmetnej veci nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska
zápisnica bola vydaná v súlade s právnymi predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako
exekučným titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by
porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. V rámci predmetu svojho
skúmania exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery).

Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným
titulom, ani v prípade pasivity účastníka nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky
exekučného titulu. Ak sa exekučný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 EP
oprávnenýžiada,abyvšeobecnýsúdpostupompodľa§109ods.1písm.b)OSPprerušilkonanieapodal
Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá

Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva a v právny poriadok. Ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd
podal návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou SR, má všeobecný
súd v zásade možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo
považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá

vec ústavnému súdu.

4. Odvolateľ ďalej tiež namietal, že exekučný súd ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania
vprávnomštátespojenésexekučnouvecou.Predovšetkýmporušilprincíplegality,akoajzásaduzačatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho

konania. Poukázal na to, že z čl. 12 ods. 2 Ústavy SR vyplýva všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý je
možno aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. Podľa odvolateľa
v danom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným
na strane druhej. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie
a bolo s ním zaobchádzané odlišne, pričom z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať

také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Za
takéto odlišnosti odvolateľ označil nevypočutie oprávneného alebo neoboznámenie oprávneného so
stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho
spisu. V súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu ho súd vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Podľa

odvolateľa exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania
ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem, bez vykonania dokazovania, čím porušil
právo oprávneného na súdnu ochranu. V danom prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul
oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení a to výrokom o neprípustnosti a o zastavení exekúcie.
Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek argumenty, tvrdenia a dôkazy, ktoré boli

podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
exekučného súdu. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces osobitne
s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým,
že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámenýs obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil
akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením

judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania.

5. V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti,
ako by v tomto smere vykonával dokazovanie, dokazovanie ale nevykonával, a k záverom dospel len na

základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by sme aj považovali postup súdu za
vykonávanie dokazovania, dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže predovšetkým
účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dokazovanie.
Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu,
ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.

6. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa
nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na
seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelenímplnomocenstvapovinnýpreniesolnatretiuosobuoprávnenieuznaťsvojdlhvoformenotárskej

zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané
vôbec. Navyše povinný pohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať.
Naviac plnomocenstvo nie je možné vôbec považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka, keďže nie je zmluvným ustanovením. Podľa odvolateľa plnomocenstvo

udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Pojem dlh je potrebné považovať za
synonymum pojmu záväzok. Inštitút uznania dlhu preto nie je možné viazať na splatnosť záväzku
a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právny poriadok nevylučuje možnosť uznať
záväzok v čase jeho vzniku. Z toho vyplýva, že nešlo o budúce právo, ktorého by sa povinný nemohol
platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 v nadväznosti na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žiadne

z ustanovení zmluvy pritom nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať
vo forme notárskej zápisnice alebo exekučného titulu, toto právo mu zostalo zachované v plnej miere
a mohol ho kedykoľvek využiť. Povinný sa teda udelením plnomocenstva práva nevzdal. Z inštitútu
uznania záväzku vyplýva, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie
vo veci uznania dlhu a spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že

mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak,
aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, čo si vyžaduje aj určenie dokedy bude dlh
splatený. Nie je preto možné dôjsť k záveru, ako k nemu dospel súd prvej inštancie, že zástupca nebol
oprávnený v notárskej zápisnici uviesť dokedy povinný dlh splatí. Za nesprávny označil záver súdu, že
zástupca nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech.

Zástupca bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to uznať
dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu riadne splnil, pričom udelené plnomocenstvo žiadnym
spôsobom neprekročil. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že záujmy zástupcu považoval
za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia pre rozpor so zákonom,
v tejto otázke súd založil svoje závery na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení, pričom

nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, keďže vo veci nevykonal dokazovanie. Ust. § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom vyžaduje skutočný rozpor v záujmoch a nie len dohad, možnú
kolíziu, či vnútorné presvedčenie súdu. Za nesprávny označil tiež záver súdu, že notárska zápisnica ako
exekučný titul musí byť podpísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. S poukazom na ust. § 41 ods. 2
písm.c)EPpoukázalnato,žetentozáverjenesprávnyivrozporesosúdnoupraxou.Záveromopätovne

zvýraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom súd už raz posudzoval
a už o nej právoplatne rozhodol tým, že poverenie na vykonanie exekúcie vydal. Ak uskutočnil revíziu
exekučného titulu po tomto čase, konal v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok, čím porušil základné práva účastníkov. Odvolateľ tiež upozornil, že
niesúdanédôvodynavyhlásenieexekúciezaneprípustnú.Odvydaniaexekučnéhotituluaniodvydania

poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne, ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť
k zmene postoja súdu.7. K návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP (akt. § 162 ods. 1 písm. c/
zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 /ďalej len CSP/) a podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolateľ poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti

Ústavného súdu v konaní o ústavných sťažnostiach. Pripomenul, že na základe § 135 OSP (akt.
§ 193 CSP) je všeobecný súd viazaný rozhodnutím Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre
ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Osobitne poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR I.ÚS 120/2012, z ktorého zdôraznil, že v ním preskúmavanom prípade notárska
zápisnica obsahovala všetky predpísané náležitosti a žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Podľa neho sa súd nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady č. 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný
právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh vo výške vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
Rovnako súd nezobral do úvahy ust. čl. 4 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS. Podľa neho ustanovenia

vnútroštátneho práva by mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl.
17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil uvedené dve prejudiciálne otázky.

8. Povinní odvolací návrh nepodali, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadrili.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného

ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP. Keďže ale odvolanie bolo
podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky jeho podania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení OSP. Dôvodom pre takýto
postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených

práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia
legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného
výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 v čase podania účinného zák. č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku – ďalej OSP,
aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – stranou -účastníkom (§ 37 ods. 1 EP v znení
účinnom do 31.3.2017), v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 OSP, akt.§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 44 ods. 2 EP v znení

účinnom do 31.3.2017), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP, akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205
ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ OSP, ktoré má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

11. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje
inak,exekučnékonaniazačatépred1.aprílom2017sadokončiapodľapredpisovúčinnýchdo31.marca
2017.

12.Podľa§9aods.1Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomdo31.3.2017,aktopovahavecinevylučuje,
v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.13. Podľa § 9a ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, na účely tohto zákona sa
pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii,
návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.

14. Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola
dňa 06.05.2003 uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému
ako dlžníkovi úver vo výške 16.000,- Sk, t. j. 531,10 Eur, ktorý sa zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok
vo výške 12.800,- Sk, t. j. 424,88 Eur, celkovo 28.800,- Sk, t. j. 955,98 Eur v dohodnutých splátkach,

počnúc dňom 20.05.2003. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie, na základe ktorého dlžník
splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) OSP resp. pre
exekúciupodľa§41ods.2EPvzneníúčinnomdo31.3.2017nacelýmajetokdlžníkadovýškyvzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníkom

a splnomocneným advokátom.

15. Z notárskej zápisnice spísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača, so sídlom
Partizánske, dňa 13.07.2003 pod č. N 1636/2003, NZ 58745/2003 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír
konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil,

že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 32.187,- Sk, t. j. 1.068,41 Eur a zaviazal sa dlh
zaplatiť do 20.07.2003 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu
v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku s tým, aby
notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 EP.

16. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb.oochranespotrebiteľa,ktorýbolúčinnývobdobíod31.12.1992do30.6.2007.Jehoust.§23aúčinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto

ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo

podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

17. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo
viacerých prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé údaje špecifikujúce dlžníka
a predmet úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom
nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené
tzv. typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané

podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

19. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že v danom prípade uznal záväzok

a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

20.Vzmysle§22ods.2Občianskehozákonníka,zastupovaťinéhonemôžeten,ktosámniejespôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.21. Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia
štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

22. Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže
ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych
úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

23. V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou

alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi,
v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je
potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

24. Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené

zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

25. V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice

advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači
zmluvy o úvere veriteľom – oprávneným. Povinný svojho splnomocnenca zrejme vôbec nepozná
a možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z úradnej činnosti
súdu pritom naviac nesporne vyplýva vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý
oprávneného zastupoval vo viacerých exekučných konaniach. Vzhľadom na to, keďže záujmy veriteľa

resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami
dlžníka -povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a Mgr. Tomáša Kušníra,
predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom,
konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho
zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír nemal oprávnenie

povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej
zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne
neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom
na § 41 ods. 2 písm. c) EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby
s exekúciou. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pritom musí súd prihliadať ex offo – z úradnej

povinnosti.

26. Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky
súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku pre zastavenie exekúcie a to

s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

27. Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods.
1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017), upravuje Exekučný poriadok podrobne,
okamih kedy tak má alebo môže súd urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno

vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným
z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný

dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne rozsúdenej veci v zmysle § 230 CSP.
Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice.

28. S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval

a právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými
otázkami zaoberať znova.29. Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere
za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák.
č. 634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku

v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka – povinného ešte

neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške.
Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom dlžníka, ktoré
v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením
fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh
existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň na
uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy

vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo
tonápadnýnepomermedziprávamiapovinnosťamiveriteľaadlžníkaazároveňjetovrozporesdobrými
mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné.

30. S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom

na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy
o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

31. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným
predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu
a súhlase s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným
exekučným titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím
§ 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.3.2017 podľa § 58 ods. 1 EP v znení účinnom do

31.3.2017 i bez návrhu, predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný
titul. Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v
sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel,
že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného)

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu.

32. Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvej inštancie mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení

použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom
argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to
vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť
všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 380 ods. 2 CSP táto

vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

33. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, bolo potom
nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už nerelevantnou,
argumentáciou odvolateľa.

34. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

35.Odvolacísúdnávrhuoprávnenéhonaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.b)OSPnevyhovel

a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky.36. Podľa § 44 ods. 2 EP, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,

exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

37. Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho
štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom

jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania – teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod

na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,

ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol,
že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené
všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu aj v rozhodnutí
IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať
rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,

ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

38.Odvolacísúdpritomnepovažovalzapotrebnéexekučnékonanieprerušiťanizdôvodu,žebyvyhovel
návrhu oprávnenej a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

39. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP (účinného v čase odvolacieho konania) súd konanie preruší,
ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

40. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

41. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,

orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

42. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutiao predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh
účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie

je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona Slovenskej republiky,
do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti),
teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne

zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

43. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a
teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvého stupňa nevyslovil
v napadnutom uznesení právny názor o tom, že jednostranný právny úkon je vždy neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, ale naopak k uvedenému záveru dospel až po dôslednom posúdení uvedeného
ustanovenia zmluvy z hľadiska, či bolo alebo nebolo so spotrebiteľom individuálne dojednané. Až na

základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už v tomto rozhodnutí výslovne
uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej
zmluve bol platne uvedený jednostranný právny úkon plnomocenstva na základe dohody o plnej moci.
Z uvedených dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,

nemajúcu základ v prejednávanom spore.

44. Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María
Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores(C-240/98ažC-244/98)uviedol,žesystémochranyzavedenýsmernicouvychádzazmyšlienky,
že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na

podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah.
Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie
výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol

viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v
zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha
a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem
toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,

a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním
nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu
rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či

sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚpripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho

práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 EP alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 EP, obe spočívajúce
v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.
Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím

zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je
v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore
s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd
spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez
potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire, ako aj s

doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená
na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry

vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

45. Poslednou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa

mátvrdenieotom,žesaodvnútroštátnehosúdunevyžadujevylúčeniemožnostiaplikovateľnostimožnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii
aleboajtak,žetakátopodmienkasaaplikujeajvtedy,akspotrebiteľneoznámilsúdu,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú. Položenie

takejto prejudiciálnej otázky nie je podľa odvolanie súdu vôbec potrebné, nakoľko Súdny dvor už v rade
prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o

vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS

sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia
predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný. S poukazom na uvedené odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania posudzovať ex offo neprijateľnosť zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

46. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

47. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným povinným vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP,použitých s odkazom na § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017), o ktorom
nároku v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom

prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

48. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade úspešní povinní boli v odvolacom konaní pasívni,
nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu

spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

49. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných
ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac
podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani
analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis

alebo iuris).

50. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania
oprávneného – povinného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom.

Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa
obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní
nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania,

za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné,
ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

51. Odvolací súd s poukazom na uvedenú argumentáciu potom rozhodol tak, že povinným nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

52. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).