Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Banská Bystrica
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Eva Dzúriková
Oblasť právnej úpravy – Občianske právo – Ostatné
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/7/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6422201204
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6422201204.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a
členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobcu: O.
Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. Y. č.XXX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou prof.
JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Košice, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar
nad Hronom č.k. 5C/22/2022-93 zo dňa 26.10.2022, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/22/2022-93 zo dňa 26.10.2022 p o t v r d z u j e .
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote
troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o trovách konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej aj len „okresný súd“ alebo „súd prvej
inštancie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,- Eur v lehote troch dní od
právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok rozsudku). Vo zvyšku súd žalobu zamietol (druhý výrok rozsudku).
O trovách konania rozhodol súd tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške
(tretí výrok rozsudku). 1.1. V odôvodnení okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal
zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- Eur, pričom žalobu odôvodnil tým, že došlo k porušeniu
práva Európskej únie, nakoľko týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka Hasičského zboru SR
sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť v
takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48
hodín. Právo EÚ určuje záväzne dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín (Smernica 2003/88/
ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ktorá zjednocuje ustanovenia Smernice
93/104/ES). Členské štáty podľa tvrdenia žalobcu nemôžu jednostranne určovať rozsah pôsobnosti čl.6
písmeno b) Smernice 2003/88/ES tak, že by 48 hodinový pracovný čas viazali na nejakú podmienku,
prípadne že by ho určitým spôsobom porušovali. Akákoľvek vnútroštátna právna úprava členského štátu,
ktorá umožňuje, aby bol týždenný pracovný čas dlhší ako 48 hodín, vrátane pracovnej pohotovosti na
pracovisku, je v rozpore s požiadavkami čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Žiadne ustanovenie
Zákona o hasičskom zbore nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby
je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Skutočnosť,
že týždenný pracovný čas žalobcu prekračuje 48 hodín, žalobca preukazoval listinami o týždennej
dochádzke. Žalobca v spore tvrdil, že má právo na náhradu, nakoľko aj ESD rozhodol, že poškodení
jednotlivci majú právo na náhradu, keď sú splnené tri podmienky a to, že: 1. cieľom porušenej
právnej normy EÚ bolo priznať jednotlivcom páva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3.medzi týmto
porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. V danej
veci došlo k založeniu zodpovednosti žalovaného. Nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu možno posúdiť v
zmysle právnej úpravy § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia jeho úniového práva.
Žalobca v spore poukázal na rozhodnutia: C-429/09 G. Fuß, C-437/05 J. Vorel, C-397/01 Pfeiffer a iné.
1.2. V ďalšom obsahu súd prvej inštancie konštatoval vykonané dokazovanie, závery z neho
vyplývajúce, na vec aplikoval ustanovenia Smernice EÚ a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003,
ustanovenia § 85, § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ustanovenia § 92,
§ 97, § 103 uvedeného zákona a ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka.
1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca je príslušníkom
Hasičského záchranného zboru s miestom výkonu stálej štátnej služby v Žiari nad Hronom a ani
skutočnosť, že jeho týždenný pracovný čas sa skladá v roku 2020 a 2021 zo 17 hodinových pracovných
zmien, po ktorých nasleduje 7 hodinová pohotovosť t. j. 24 hodinové zmeny a v roku 2022 z 16
hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 8 hodinová pohotovosť, t. j. 24 hodinové zmeny,
pričom uvedené je upravené v príslušných kolektívnych zmluvách na príslušné roky a vyplýva i z
predloženého Prehľadu plánu týždenného pracovného času žalobcu. Žalobca tak jeden deň pracuje a
dva dni má voľno, tri zmeny sa striedajú v 24 hodinových intervaloch. Medzi stranami sporu bolo sporné,
či je daná právomoc súdu. Súd prvej inštancie konštatoval, že právomoc súdu je daná, keďže neexistuje
žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, či zákonom na rozhodnutie
o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu za porušenie práva Únie. Taktiež žalobca v spore
namietal nedostatok vecnej pasívnej legitimácie žalovaného. K uvedenej otázke súd prvej inštancie
poukázal na to, že súd Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z
judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu
právnu úpravu v súlade s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť
uplatňovať právo Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom,
pričom v prípade potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom
Únie. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri
podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je
dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou,
spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Pokiaľ sú splnené vyššie uvedené tri podmienky, štát musí s
výhradou nároku na náhradu škody, ktorá má základ priamo v práve Únie, napraviť následky spôsobenej
škody podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky
náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako
podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy a nemôžu byť upravené tak,
aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady. Žalobca sa domáha
náhrady škody za porušenie jeho práva na maximálny pracovný čas. V zmysle § 12 ods. 5 zákona č.
315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore sa služobný pomer zakladá k štátu. Z § 13 ods. 1 a
ods. 3 zákona o Hasičskom zbore pritom vyplýva, čo sa rozumie služobným úradom, a kto za neho v
mene štátu koná. Aj keď v danom prípade v pracovných vzťahoch vystupuje Ministerstvo vnútra SR ako
zamestnávateľ, v zmysle uvedených zákonných ustanovení koná nepochybne v mene štátu. Ak teda
žalobca tvrdí, že bolo porušené jeho právo na maximálny pracovný čas, keď vykonával služobný pomer
k štátu, je pasívne legitimovaným subjektom štát, nie štátny orgán, ktorý v mene štátu konal, pretože
v týchto prípadoch za konania štátneho orgánu zodpovedá štát. Žalobca odôvodňoval svoj nárok na
náhradu škody tým, že Slovenská republika neprevzala, resp. prevzala nesprávne do vnútroštátnej
úpravy čl. 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k úprave pracovného času hasičov, ktorý predmet sporu
sa nepochybne dotýka práva Únie. Vzťah úniového práva a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou
prednosti a priameho účinku, ktoré zásady sú povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy v zhode s
čl. 7 ods. 2, 5, čl. 144 Ústavy SR, ako aj čl. 3 Civilného sporového poriadku. V zmysle uvedených
je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej úpie. Právo na
náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho práva
vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža základné
vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť vnútroštátnych
orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore č.
315/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby
so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky
v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni,
dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Z ustanovení zákona o
hasičskom a záchrannom zbore nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby
bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Únie. Súdny
dvor opakovane konštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v Smernici 2003/88 je autonómnym
pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel
tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2 ods. 1 a
2 Smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas“ ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti a „čas odpočinku“ ako
akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Normotvorca nepovažoval za vhodné stanoviť nejakú
ďalšiu kategóriu alebo kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Vo veci
C-518/15 Súdny dvor zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov
prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení
smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas" ako je definícia uvedená v tejto
smernici. Je preto potrebné urobiť záver, že vnútroštátna právna úprava v zmysle zák. č. 315/2001 Z. z.
umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný)
čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) citovanej Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04.11.2003. Povinnosť členských štátov vyplývajúca zo Smernice
je dosiahnuť výsledok stanovený Smernicou ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej
alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, ktorá sa vzťahuje na všetky orgány
členských štátov. Súd bol toho názoru, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou
chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Záchranného a hasičského zboru,
neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času (čl.6 písm. b) Smernice). Súd prvej inštancie v ďalšom
odôvodnil existenciu predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu v dôsledku porušenia únijného práva
a dospel k záveru, že žalobca v spore preukázal splnenie všetkých troch podmienok pre priznanie
nároku. Súd v spore vychádzal z údajov poskytnutých žalobcom, a to špecifikácie rozpisu plánu dní s
príslušným počtom hodín, ktoré žalobca súdu predložil za obdobie od 01.02.2019 do 31.01.2022 ako aj
z vyjadrení žalobcu, o tom, že svoju prácu vykonáva 24 hodín a následne má 48 hodín voľno. Z 24 hodín,
ktoré je v práci sa mu do odpracovaných hodín počíta len 18 hodín (správne má byť 16 hodín). 8 hodín,
ktoré je na pracovisku v pohotovosti, nemá započítaných do odpracovaných hodín (rok 2022 pomer 16:8,
rok 2021 a rok 2020 pomer 17:7, čo vyplýva aj z predloženého Prehľadu plánu). V priemere v mesiaci
je v práci 240 hodín, ale v pracovnom čase má, podľa vlastného vyjadrenia, uvedených len 160 hodín.
Uvedenú skutočnosť žalovaný nenamietal. Žalovaný v spore poukazoval na to, že žalobca v žalobe
nezohľadnil reálne odpracované hodiny, vzhľadom na čerpanie dovolenky prípadne práceneschopnosť.
Súd však poukázal na to, že predmetom žaloby nie sú mzdové nároky, resp. peňažné náhrady, napr.
za dovolenku. Predmetom sporu je nemajetková ujma, nie plnenie za konkrétne obdobie a pri takom
spôsobe rozvrhnutia pracovného času, ako má žalobca je nepochybné, že jeho týždenný pracovný čas
tvoria 24 hodinové pracovné zmeny a následne má 48 hodín voľno. V takomto režime jednoznačne
žalobca pracuje v priemere viac ako 48 hodín týždenne, aj keď súd pripustil, že v niektorom čase, keď
napríklad čerpá dovolenku, to môže byť (v rámci týždňa) menej, resp. v niektorý týždeň odpracuje
dve 24 hodinové zmeny (jeden týždeň tri zmeny, nasledujúci týždeň dve zmeny, vzhľadom na režim
24 hodinová zmena, 48 hodín voľno). Táto skutočnosť, vzhľadom na uplatnený nárok žalobcu je pre
posúdenie žaloby nepodstatná. Žalobca by nemal vôbec prekračovať priemerný týždenný pracovný čas
nad rámec 48 hodín. Pri takomto režime žalobca odpracuje v mesiaci 240 hodín, 10 zmien po 24 hodín
i keď niektorý mesiac to môže byť i menej. Vzhľadom na súdom zistený systém práce a rozvrhnutie
pracovného času, predovšetkým na výkon služobnej pohotovosti žalobca nemá dostatok voľna či už
pre seba, alebo aby ho mohol tráviť s rodinou, resp. aby sa po práci zregeneroval a takýto systém
práce žalobcu obmedzuje, nakoľko 48 hodím, ktoré by mal byť doma s rodinou a mohol aj regenerovať,
často sa stáva, že musí ísť do práce aj mimo svojej služby a aj cez 24- hodinovú službu, cez ktorú
je v práci, za uvedených 24 hodín nie je doma. Žalobca tak skutočne do súčasnej doby vykonáva
značne rizikovú prácu nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný
a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie,
ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi
členmi rodiny založené na silných citových väzbách (manželka, dve maloleté deti). Žalobca sa objektívne
nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä nemôže zo svojim časom voľne nakladať,
nemôže sa venovať svojim záľubám, sebe samému akýmkoľvek spôsobom. Pre nedostatok času
nemôže oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmerne potrebný. Z uvedených
dôvodov súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.000,- Eur, nakoľko porušením práva Únie
bolo a stále je zasahované do jeho osobnostnej sféry. Súd prihliadol na kritériá v bode 95 rozsudku
Fus, ako aj na to, že v jeho prípade ide o ujmu, ktorá mu vznikla dostatočne závažným spôsobom,
prihliadol na následky takejto ujmy. Súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške , ktorá je priznávaná
všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka. Súd
založil rozhodnutie na právom predvídateľných okolnostiach prihliadnuc k porovnávateľným kritériám
ako závažnosť ujmy, okolnosti zásahu, jeho intenzitu, trvanie a súdom stanovený rozsah nemajetkovej
ujmy spĺňa podmienku primeranosti aj v pomere s výškou náhrad priznávaných v obdobných súdnych
sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu Košice sp. zn. 9CoCsp/4/2020, sp. zn. 9CoPr/1/2019, sp.
zn. 2Co/39/2021). Podstatné je (ktorá skutočnosť bola konštatovaná aj v rozhodnutiach súdov vyššej
inštancie), že spôsob určenia výšky náhrady je na úvahe súdu. Keďže žaloba si podanou žalobou
uplatňoval sumu 5.000,- Eur, súd čo do zvyšku jeho žalobu zamietol. Záverom súd uviedol, že námietku
premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalobca si uplatnil nárok za tri roky
spätne pred podaním žaloby, čiže uvedené obdobie premlčaniu nepodlieha. O výške náhrady trov
konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa § 3685 ods. 1 písm. a), písm. f) a písm. h) Civilného sporového poriadku. Namietal, že na to,
aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je dôvodný, musel by žalobca
preukázať, že zákon č. 315/2001 Z. z. prebral smernicu 2003/88/ES nesprávne, t. j. musel by poukázať
na také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Ďalej
žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nemal právomoc skúmať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so
smernicou 2003/88/ES, ktoré právo nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie
iného všeobecného súdu členského štátu Európskej únie, pričom súd prvej inštancie si takýto záver
nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania
by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu
škody či nemajetkovej ujmy. Žalovaný tiež namietol, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal
otázkou, či do jeho právomoci patrí posudzovanie takto nastolenej otázky a podľa žalovaného preto
napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd vôbec nezohľadnil zrejmé prekážky vo svojom
postupe v tomto súdnom konaní a dostatočne sa nezaoberal ani vznesenými oprávnenými námietkami
žalovaného, naopak súd priznal žalobcovi nárok na náhradu škody bez presvedčivého odôvodnenia.
Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nesprávne vysporiadal s ním vznesenou námietkou nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, keď nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím
smernice“ a „aplikáciou smernice“; v prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho
znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu a v druhom
prípade ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Na to, aby bolo možné
konštatovať, že smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č.
315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice 2003/88/
ES. Poukázal na to, že žalobca v žalobe pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje,
že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkone služby je považovaná za súčasť ich služobného
času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúcu dĺžku týždenného pracovného času nad 48 hodín. Podľa
žalovaného táto skutočnosť neznamená, že by smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001
Z. z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Podľa žalovaného nebolo jeho
povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia smernice 2003/88/ES do textu zákona
č. 315/2001 Z. z. aj vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. Podľa žalovaného žiadne
ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou 2003/88/ES.
2.1. V prípade aplikácie smernice ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad;
porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát
účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Smernica môže
byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie, t. j. aplikácia môže
byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice
by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody, je preto nevyhnutné, aby sa
prebratie a aplikácia smernice rozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych
adresátov aplikovaná správne a naopak. Žalovaný, t. j. Slovenská republika pri preberaní smernice de
facto neporušila žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna
škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje, pričom ide o nároky,
ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu a mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme
nemajetkovej ujmy. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu
smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa; žalovaný (Slovenská
republika) má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím (nie
aplikáciou) smernice 2003/88/ES. Žalovaný však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je orgánom,
ktorý by sa na aplikácie smernice podieľal; akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného titulu totiž
nie je predmetom súdneho konania. Žalovaný namietal, že súd mal rozlišovať mieru zodpovednosti za
prípadný vznik škody medzi dvomi samostatnými subjektami Slovenskou republikou a Ministerstvom
vnútra SR, resp. Hasičským a záchranným zborom. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej
republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho
zamestnanca. Slovenská republika a Ministerstvo vnútra SR sú dva samostatné a nezávislé subjekty
právnych vzťahov, posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých
práv nie je možné zamienať. Aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný
pomer žalobcu bola nesprávna, nijako to nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť
prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, čo je ďalším dôvodom nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
2.2. Žalovaný namietal, že súd nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť smernice 2003/88/ES,
ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter
vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu. Rozsah
pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 smernice, ako aj negatívne
vymedzený v článku 2 ods. 2 smernice; smernica sa neuplatňuje na veci a činnosti, ktoré zahŕňajú určité
osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený
rozvrh služobného času sa smernica na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru
nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca.
Štátnu službu príslušníkov hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť je možno
jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS v článku 2 ods.
2 smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov policajného zboru ako
aj profesionálnych vojakov. Úlohy, ktoré príslušníci hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa
súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany integrovaného záchranného systému ako
aj právnej úpravy samotného hasičského a záchranného zboru subsumovať pod pojem „osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Vyplýva to z ust. § 3 ods.
2 písm. a/ zákona č. 315/2001 Z. z. a zákona č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme.
Rozhodnutie vo veci C-429/09 , G. Fuß sa týka „mestského hasiča“, preto ho nie je možné považovať
za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských
hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci hasičského a záchranného zboru
Slovenskej republiky, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytované rôzne osobitné
výhody „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov policajného
zboru. Nakoľko smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade
služobného času, ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti
vnútroštátnej právnej úpravy; z týchto dôvodov sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad
žalobcu nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.
2.3. Žalobca podľa žalovaného neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. Nejasným spôsobom stanovil „škodu“´, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú
služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívny odmeňovaný. V čase služobnej
pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času skutočného výkonu práce
môže žalobca odpočívať, alebo venovať sa inej činnosti. Nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z
vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca dostáva za takto stanovený
čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k
dispozícii. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca
a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a teda má sa zarátať do pracovného fondu,
samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Poukázal na rozhodnutie
Súdneho dvora C-46/96 Brasserie du Pecheur; mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba
prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalobca nepreukázal, že oznámil svojmu zamestnávateľovi,
že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal
vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Ohľadom
formy a spôsobu výpočtu náhrady škody Súdny dvor v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß uviedol, že „Smernica
2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení.
V prípade neexistencie ustanovení práva únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého
členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vznikla
pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej v dôsledku porušenia právnej normy únie, musí byť nahradená
udelením dodatočného náhradného voľna, alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá
týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal a ani riadne
neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. Majetkovú ujmu nemožno len tvrdiť,
je nutné ju preukázať, pričom samotné tvrdenia žalobcu o ukrátení voľného času v osobnom živote
sú len v rovine tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu
škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy; vo vzťahu
ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka,
je však potrebné, výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd žalobcovi priznal, považovať za zjavne
neprimeranú, a to aj porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného podstatne vyššia. Európsky súd
pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „Výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať
výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti.“ (napr. Público - Comunicacáo Social S.A. v. Portugalsko). Európsky súd pre ľudské práva
zdôrazňuje, že pre určovanie výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov; pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Namietal, že pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme
je nevyhnutné, aby súd zdôvodnil, prečo nebolo pre žalobcu postačujúce zadosťučinenie podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. čím bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, ktorá
by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v danej výške. Žalobca v konaní nepreukázal zásah
do súkromného, rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku prvoinštančným súdom priznanej sumy. Samotný
súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že výška žalovanej sumy tak, ako je uplatnená žalobcom, je
mätúca vzhľadom na povahu uplatneného nároku. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej
ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by žalobca
utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti; žalobca sa
nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu. V konaní nebolo na základe výpovede žalobcu
ani iným dôkazným prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu
ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca vidí problém
vo svojom nedostatočnom finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha
len finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca
vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá
na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne takmer vylúčené, aby sa
tento čas mohol využívať nijakou inou zmysluplnou činnosťou, príp. ho plnohodnotne tráviť s rodinou.
Žalobca v žalobe nežiada, aby sa mu čas pohotovosti započítaval do fondu pracovného času a nežiadal
to ani od svojho zamestnávateľa. Ak by sa totiž čas pohotovosti započítaval do fondu pracovného času
žalobcu, tak logicky by žalobca musel počas pohotovosti tráviť čas na pracovisku a nemohol by ho tráviť
inde, napr. so svojou rodinou. Z tohto vidieť jednoznačný rozpor v tvrdeniach a zámeroch žalobcu a
preukazuje to skutočnosť, že žalobcovi žiadna nemajetková ani iná ujma nemohla vzniknúť. Ak by v
dôsledku nesprávneho prebratia smernice neoprávnený zásah do práv žalobcu skutočne existoval, tak
tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo prirodzené, aby sa žalobca v prvom rade
domáhal upustenia od takéhoto zásluhu u svojho zamestnávateľa, čo však žalobca v žalobe nežiada,
ale domáha sa len finančného plnenia, ktoré má slúžiť ako akási kompenzácia bez toho, aby bol tento
údajný protiprávny stav do budúcna napravený. Vzhľadom na uvedené sú úvahy súdu prvej inštancie o
porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúceho zásahu do jeho osobnostných
práv celkom bezpredmetné, nakoľko žalobca nechce žalobou dosiahnuť zlepšenie či úpravu svojej
pracovnej pozície u zamestnávateľa. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok
žalovaného dospel k záveru, že smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná
nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy (keď
žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie
žaloby. Pokiaľ súd prvej inštancie použil ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, keďže sú svojím
obsahom najbližšie k náhrade škode porušením úniového práva, žalovaný nemôže byť účastníkom
sporu o ochranu osobnosti, preto v prípade aplikácie týchto ustanovení vyvstáva otázka nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalovaný namietal i nesprávnosť výroku o trovách konania.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia 5 000,- Eur a jeho žalobe bolo vyhovené len do výšky
2000,- Eur, preto úspech žalobcu predstavuje 40% k neúspechu 60ˇa úspech žalovaného predstavuje 60
% k neúspechu 40%, preto nemal byť žalobcovi v zmysle § 255 ods. 2 CSP priznaný nárok na náhradu
trov konania.
2.4. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd postupom v zmysle § 388 žalobu zamietol s poukazom na to,
že ak odvolací súd zmení prvý výrok napadnutého rozsudku, potom je tretí výrok napadnutého rozsudku
o trovách konania potrebné rovnako zmeniť, nakoľko ide o závislý výrok, ktorý je priamo viazaný na
úspech/neúspech žalobcu/žalovaného v tomto spore.
3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Uviedol, že pokiaľ
sa odvolacia námietka žalovaného týka právomoci súdu, keď žalovaný namieta, že súd nemá právomoc
na posudzovanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z.z. so
Smernicou 2003/88/ES, k tomuto je potrebné uviesť, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ
je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať
vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná,
súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal
alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna
norma do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového
práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť povinnosti
uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Pokiaľ sa týka údajného nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného, žalobca uviedol, že žalovaným je Slovenská republika. Žalovaný, ako
členský štát a adresát Smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je
zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice. Nakoľko Smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v
konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika. Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne
pasívne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice
EÚ, v konaní koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre
Hasičský a záchranný zbor v zmysle § 11 písm. c/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom
právnej úpravy podľa zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších
predpisov. Pokiaľ sa týka pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, žalobca opätovne poukázal na prípad
Pfeiffer, v ktorom ESD konštatoval, že čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby
civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné
pre určité osobité činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. V dôsledku tohto, výnimka
uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho
fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia, alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa, pre ktoré je typické,
že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. Ďalej žalobca poukázal aj
na uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04, C-518/15 pričom uviedol, že s poukazom na uvedené
rozhodnutia nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom a aj
pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa čl. 6 písm.
b/ Smernice 2003/88/ES. K transpozícii relevantných článkov smernice, žalobca uviedol, že slovenský
zákonodarca rozhodol, že Smernica 2003/88/ES bude transponovaná do zákona č. 315/2001 Z.z. o
hasičskom a záchrannom zbore, čo výslovne potvrdzuje jeho príloha č. 4 v bode 6. Žalobca tak tvrdí,
že niektoré ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z. sú v rozpore so smernicou, pretože ich uplatnením
sa negarantuje 48-hodinový pracovný čas pre hasičov. Týždenný súčet služobného času hasičov
a nariadenej služobnej pohotovosti prekračuje 48 hodín týždenne, čím dochádza k porušeniu čl. 6
písm. b/ Smernice 2003/88/ES na ujmu žalobcu. Každý hasič pracujúci na zmeny, bežne strávi na
pracovisku týždenne 57,95 hodiny, čo je v rozpore s čl. 6 písm. b/ smernice. Transpozícia smerníc
nesmie byť formálna a samoúčelná, nakoľko jej prostredníctvom sa do vnútroštátnych právnych
poriadkov členských štátov EÚ vnášajú požiadavky úniového práva a dosahuje výsledok požadovaný
úniovým zákonodarcom. Správnosť transpozície smerníc na prvom miestne potvrdzuje samotná prax
uplatňovania transpozičných zákonov, t.j. v danom prípade zákona č. 315/2001. Ďalej žalobca uviedol, že
žiadne ustanovenie zákona o hasičskom zbore nestanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného služobného času. V tomto smere sa zákon o
hasičskom zbore, ako právna úprava lex specialis odlišuje od § 96 Zákonníka práce, ktorý zohľadňuje
uvedenú Smernicu ES a na ňu nadväzujúcu judikatúru ESD. Zákonník práce sa však v otázke právnej
kvalifikácie pohotovosti na príslušníkov hasičského zboru nevzťahuje. Skutočnosť, že podľa Zákona o
hasičskom zbore pracovnú pohotovosť hasičov zákonodarca nekvalifikuje ako súčasť ich služobného
času, tiež výslovne potvrdzujú jeho viaceré ustanovenia. Podľa § 85 zákona: „Služobným časom
príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu“ pričom „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“. Služobnú pohotovosť upravuje § 92
zákona, ktorý uvádza, že „služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času“, pričom: „Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni“. Z týchto ustanovení vyplýva, že služobná pohotovosť podľa
Zákona o hasičskom zbore sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov,
keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby“ a začína až po skončení výkonu štátnej
služby v služobnom čase. Nariadená služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby nakoľko odráža
len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude
povolaný. § 122 zákona potom spresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k
vykonaniu štátnej služby, takéto vykonanie štátnej služby je štátnou službou nadčas (ods. 2) a § 91
ods. 1 zákona tiež uvádza, že: „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas
urečenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Žalobca opäť zvýraznil, že Smernica 2003/88/ES
neupravuje žiadnu „prechodnú“ kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku, ako zákon č.
315/2001 Z.z. vo forme služobnej pohotovosti hasiča na pracovisku. V dôsledku toho by bolo požiadavke
smernice možné vyhovieť len vtedy, ak by sa pracovná pohotovosť hasiča na pracovisku považovala za
súčasť jeho pracovného času, čo však zákon č. 315/2001 nestanovuje. Žalobca preto tvrdí, že nakoľko
služobná pohotovosť hasiča nie je považovaná za súčasť jeho služobného času spolu s rozvrhnutým
týždenným služobným časom, pravidelne prekračuje dovolený limit 48 hodín, požadovaný čl. 6 písm.
b/ Smernice 2003/88/ES. V ďalšom žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a
právny režim pracovnej pohotovosti pracovníkov a opätovne, ako v predchádzajúcich vyjadreniach sa
vyjadril k náležitosti nahradzovanej škody a k náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch ako sekundárnej
kompenzácii. Poukázal na § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa §
13 ods. 1 O.z. nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolnosti, za
ktorých k porušeniu došlo (t.j., že žalovaný, ako členský štát únie, neprijal opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie
od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste, vzhľadom
na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna
satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov
a pod. I z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti
fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. S poukazom na uvedené dôvody žalobca navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho
konania.
4. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanému s možnosťou k uvedenému sa v lehote 10 dní vyjadriť.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že obsahom vyjadrenia žalobcu je
len konštatovanie, že žalovaný v odvolaní poukazuje na svoju predchádzajúcu argumentáciu a žalobca
zároveň poukázal na svoju argumentáciu a predchádzajúce tvrdenia. Žalovaný nepovažuje rozsudok
súdu prvej inštancie za správny a nestotožňuje sa s ním. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia
prezentovaná žalovaným v konaní nebola podľa názoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná,
pridržiava sa v plnom rozsahu podaného odvolania.
6. V dôsledku odvolania podaného žalovaným proti rozsudku súdu prvej inštancie, krajský súd ako súd
odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), vec preskúmal
v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie vo postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správne potvrdil.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
8. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj
konania, ktoré mu predchádzalo dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na
základe vykonaného dokazovania v odôvodnení rozhodnutia skonštatoval skutkový stav veci správne,
so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle § 383 CSP je viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie dôkazy vykonané v konaní
vyhodnotil podľa § 391 ods. 1 CSP a rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP,
pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má všetky náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP.
Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo veci samej),
nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové
relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované v prvoinštančnom konaní.
Odvolací súd preto pri rozhodovaní o veci vychádzal zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového
stavu, pričom v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne
nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ust.
§ 366 CSP). S prihliadnutím na rozsah odvolania žalovaného a odvolacie dôvody uvedené v podanom
odvolaní odvolací súd konštatuje, že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie
nie je dôvodné, nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za
vecne správne. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom
prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.
9. Nad rámec uvedeného odvolací súd k zásadným odvolacím námietkam žalovaného uvádza
nasledovné:
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nemal kompetenciu konštatovať, že obsah
Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2002 Z .z. prebratý nesprávne, takýto záver nemohol si
osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, pričom zároveň namietal v tejto časti arbitrárnosť rozsudku,
keď podľa žalovaného sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí
posudzovanie takto nastolenej otázky. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že súd prvej inštancie
v danej veci mal právomoc na prejednávanie sporu. S poukazom na ust. § 3 ods. 1 CSP, súdy
prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V zmysle § 21 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je účastníkom
občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva únie v dôsledku nesprávneho prebratia - transpozície smernice Európskej únie do
vnútroštátneho právneho poriadku, je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, pričom odvolací
súd poukazuje na to, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej
porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Z
týchto dôvodov preto súd prvej inštancie mal právomoc prejednať a rozhodnúť prejednávaný spor
žalobcu a žalovaného o náhradu škody, ktorej sa domáhal ako nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie
pri posudzovaní veci predmetu sporu musel posudzovať zodpovednosť žalovaného za škodu žalobcovi,
ktorá mu bola spôsobená porušením práva únie, pričom jedným z predpokladov zodpovednosti je
„dostatočne závažné porušenie právnej normy únie, ktorej cieľom je priznanie práv jednotlivcom“. Súd
prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať,
či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES
do právneho poriadku Slovenskej republiky, a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z., čo
znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Z týchto dôvodov preto argumentácia žalovaného v podanom
odvolaní, že súd prvej inštancie nebol oprávnený, a teda nemal právomoc posudzovať súlad zákona č.
315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES, podľa názoru odvolacieho súdu, je nedôvodná. S otázkou
právomoci súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o nároku žalobcu sa súd prvej inštancie správne
vysporiadal, pričom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku v bode 35. súdu prvej inštancie,
s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
10. K námietke žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, žalovaný v konaní poukázal
na potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ s tým, že na aplikácii
Smernice 2003/88/ES sa žalovaný nepodieľa, nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Odvolací
súd sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho
poriadku Slovenskej republiky stotožňuje, pričom skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na
aplikácii Smernice 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je z hľadiska
prejednávaného sporu bez právneho významu. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. 29
Smernice 2003/88/ES táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako členský štát
Európskej únie a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je
zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice; v prípade že štát túto povinnosť nesplní, je štát, teda žalovaný, zodpovedný aj za nesprávnu
aplikáciu Smernice 2003/88/ES pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho
prebratia do právneho poriadku Slovenskej republiky. Keďže Smernica 2003/88/ES je určená štátu,
teda žalovanému, ktorý zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný
žalovaný (štát). Z týchto dôvodov preto odvolací súd námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v spore považuje za nedôvodnú.
11. Odvolací súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalovaného, v ktorej namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer
príslušníkov hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým
spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia
činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany (čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES v spojení s čl. 2 Smernice Rady 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989 o zavádzaní opatrení na podporu
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, pričom zároveň namietal, že rozhodnutie
Súdneho dvora C 429/09 sa týka „mestského hasiča“ a preto ho nie je možné považovať za smerodajné,
resp., že Smernica 2003/88/ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje
charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného času, keď činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia
a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej obrany. Odvolací súd poukazuje
na to, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci aj v znení Smernice 2003/88/ES správne
pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora, pretože súd je povinný plne
uplatňovať výklad práva únie, ktorý Súdny dvor podal (viď rozsudok C-261/2021 zo dňa 07.07.2022).
Žalovaný sa bráni v rovine všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej inštancie, bez dopadu na
záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, vzhľadom na obdobné
skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy
účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Súdny dvor rozhodol, že Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj
keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti
požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú
svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám; na účely Smernice
2003/88/ES pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho ktorého
štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
Smernice 2003/88/ES (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedené je preto nedôvodná odvolacia námietka žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje
na žalobcu ako hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom,
resp. služobnom pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES predstavuje v rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité
pravidlo sociálneho práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke, alebo akémukoľvek
obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi
súdmi (rozsudok C-429/09 vo veci Fus body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť
rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na
nejakú podmienku, alebo určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).
Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom
rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou 2003/88/ES (rozsudok C-429/09, C-52/04).
Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti, je potom potrebné započítať
do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm.
b/ smernice č. 2003/88/ES. Námietka žalovaného, že smernica č. 2003/88/ES sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je
preto z vyššie uvedených dôvodov nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že aj z aktuálnej judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa
vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť
pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto pracovníkovi počas pohotovosti sú
takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať
v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim
vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky vo
veci C-214/20, C-580/19, C-344/19).
12. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní uvádza, že článok 17
ods. 1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku
za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany, bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pričom
jedným z dôvodov na neuplatňovanie je situácia, keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej
obrany (ako je v súdenej veci), odvolací súd uvádza, že túto odvolaciu námietku nemožno považovať za
dôvodnú, pričom odvolací súd sa v plnom rozsahu zhoduje s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu
k tejto námietke, ktorý názor súdu prvej inštancie tento podrobne odôvodnil, pričom správne súd prvej
inštancie vyslovil záver, že hoci v článku 17 smernice č. 2003/88/ES bola daná možnosť členským
štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice podľa článku 17 ods. 3
písm. b/ smernice, v ktorej je uvedené, že v súlade odstavcom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky
len od článkov 3,4,5,8 a 16, avšak odchýlku od článku 2 alebo 6 smernica nepripúšťa. Súd prvej inštancie
zároveň správne poukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore v prílohe
č. 4, bod 6 preberá smernicu Rady 2003/88/ES, a preto dospel aj k správnemu záveru, že v danom
prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.
13.1. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu,
že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku
škody(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR)
z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku
vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať viac,
ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by
mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Je
tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil
a neboli mu započítané do služobného času. Žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa
počtu odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca
finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore
pri nariadenej služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona.
13.2. Súd dospel k správnemu záveru ohľadom splnenia predpokladov zodpovednosti žalovaného za
škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, pričom predmetné predpoklady zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú porušením práva únie vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora. Podľa judikatúry
Súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak porušená
norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti
pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením práva únie členským
štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd je v súlade s názorom súdu prvej inštancie toho názoru, že
v súdenej veci boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku
porušenia práva únie splnené. Odvolací súd uvádza, že článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES priznáva
pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto
ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebolo do
právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl.
2 ods. 1 smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo preukázané, a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu,
že za sporné obdobie, ktoré je predmetom sporu, a to tri roky spätne pred podaním žaloby na súd dňa
24. 04. 2022, opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval
hranicu 48 hodín, na čo poukázal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Zároveň je splnená
aj podmienka porušenia práva únie dostatočne závažným spôsobom, keďže porušenie článku 6 písm.
b/ smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej
normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva
členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom
rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Splnená je aj podmienka príčinnej súvislosti
medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s
porušením práva únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR a tiež v dôsledku
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže
žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a to na úkor
svojich blízkych ako aj seba, pričom musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol
venovať rodine, priateľom, svojim záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s pracovným zaradením
žalobcu.
13. Nie je dôvodná odvolacia námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody. Odvolací súd uvádza, že na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje
judikatúra Súdneho dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej judikatúry vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať, výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu
škody založené na porušení práva únie museli byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu,
že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel.
Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné
zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto
slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv
voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa,
ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec
tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany
zamestnávateľa, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v
dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania;
vyžadovanie takejto podmienky by potom znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má
základ v právnom poriadku únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho,
aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí
pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto
ustanovením, a preto za týchto podmienok správne dospel súd prvej inštancie k záveru, že nemožno
považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho
práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu
k svojmu zamestnávateľovi. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli
splnené.
14. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi (občanovi členského štátu EÚ)
porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
práv jednotlivca. Vnútroštátne právo členských štátov musí určiť, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti
a efektívnosti bolo stanovené, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného
náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a tiež definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu
výpočtu tejto náhrady. Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto
súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaného odvolacia
námietka, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu nie je dôvodná, pretože z vykonaného dokazovania
v konaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca v žalovanom období je každý mesiac v práci o
80 hodín viac, než by prináležalo podľa maximálneho pracovného času zároveň opakovane dochádzalo
u žalobu k prekračovaniu limitu 48-hodinového služobného času.
15. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky
pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa
s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. Súd prvej
inštancie so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to
právo na ochranu zdravia a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu správne dospel
k záveru, že v súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.
j. na priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajúc z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď žalovaný ako členský štát EÚ
neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a zároveň
za situácie, že do pracovného času nie sú zarátavané nadčasy služobnej pohotovosti, je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako
berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je
len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby fyzická
osoba použila aj iné prostriedky ochrany. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má
právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka sa nejavila ako postačujúca. Odvolací súd teda uvádza, že je v zhode s
názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Polemika žalovaného v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym zostáva akú
činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti kedy musí byť prítomný na pracovisku,
keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne
(takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne
ho plnohodnotne tráviť s rodinou, neobstojí. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený služobný zákrok,
žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri nariadenej služobnej
pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo
znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca a v čase služobnej pohotovosti
sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času skutočného výkonu práce môže
žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, a to z dôvodu, že žalobca vykonáva
službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že
nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky
na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti,
nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných
a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa
svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice
2003/88/ES neboli štátom dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo
žalobcu na odpočinok, a to aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné
úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov
preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za dôvodný a prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za
primeranú, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Keďže
nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť
zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané
porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní.
Prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do
osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov. Zároveň
neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, z dôvodu,
že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca náležitosti
konania o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva s tvrdením, že žalovaný nemôže byť
účastníkom sporu o ochranu osobnosti majúc za to, že v takomto prípade žalovaný nie je pasívne vecne
legitimovaný, k čomu odvolací súd uvádza, že k otázke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného sa už
odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia vyjadril vyššie.
16. Odvolací súd poukazujúc už na vyššie uvedené dôvody odvolacie námietky žalovaného
nepovažoval za dôvodné a preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho meritórnych výrokoch potvrdil
ako vecne správny.
17. Ako výrok závislý odvolací súd preskúmal i tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o ich výške. Vzhľadom na skutočnosť, že
predmetom žalobou uplatňovaného nároku bola nemajetková ujma žalobcom vyčíslená sumou 5.000,-
Eur a žalovaný bol čo do základu úspešný, keď súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
sumu 2.000,- Eur, avšak výška plnenia závisela od voľnej úvahy súdu, je potrebné konštatovať, že
žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu. Súd prvej inštancie tak i o trovách prvoinštančného
konania rozhodol podľa správnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval. Odvolací súd z dôvodu
vecnej správnosti potvrdil i závislý výrok o náhrade trov prvoinštančného konania.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného tento nebol
úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho odvolaním napadnutých
častiach z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží
žalobcovi, ktorý sa k odvolaniu žalovaného i vyjadroval, a to prostredníctvom právneho zástupcu. V
súvislosti s odvolacím konaním tak žalobcovi trovy preukázateľne vznikli. S poukazom na ustanovenie
§ 255 ods. 1 CSP odvolací súd uložil žalovanému ako procesne neúspešnej strane sporu v odvolacom
konaní povinnosť nahradiť žalobcovi trovy vzniknuté v súvislosti s odvolacím konaním v rozsahu 100 %
v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške trov.
19. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.