Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. júl 2023

Súd: Okresný súd Senica
Spisová značka: SI-5C/39/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2722200587
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Buľubaš

ECLI: ECLI:SK:OSSE:2023:2722200587.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Senica sudcom JUDr. Borisom Buľubašom v právnej veci žalobcu: Slovenská republika

- Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, - Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Cintorínska 21,
814 99 Bratislava, proti žalovanému: Z. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXXX/XX, XXX XX A., o
zaplatenie 91,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 91,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 91,- eur od 19.09.2020 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške

náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť Slovenskej republike, na účet Okresného súdu Senica titulom súdneho
poplatku sumu 16,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 29.04.2022 domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny v
sume 91,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91,00 Eur od 19.09.2020 do
zaplatenia.Žalobuodôvodniltým,žežalovanémuboladňa19.08.2020vystavenáfaktúrač.2060056563
v sume 91,00 Eur s dátumom splatnosti do 18.09.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie

v karanténnom zariadení SOREA Hotel Stará Ľubovňa za obdobie od 03.05.2020 do 10.05.2020. Svoj
nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane verejného
zdravia“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov,
ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým,
že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou
SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe

paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie
v karanténnom zariadení. Žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol
umiestnený v karanténnom zariadení. Žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu
majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákonom č. 374/2014
Z. z. o pohľadávkach štátu.

2. Okresný súd Skalica vydal dňa 24.05.2022 pod č. k. 5C/39/2022-8 platobný rozkaz, ktorým

uložil žalovanému povinnosť do 15 dní odo dňa jeho doručenia zaplatiť žalobcovi sumu 91,- eur
s príslušenstvom. Platobný rozkaz nebolo možné doručiť žalovanému do vlastných rúk, preto súd
uznesením č.k. 5C/39/2022-33 zo dňa 04.04.2023 platobný rozkaz zrušil. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 19.04.2023.3. Žalovaný sa k podanej žalobe nevyjadril.

4. Žalobca sa na riadne predvolanie na pojednávanie dňa 04.07.2023 nedostavil, svoju neúčasť na
pojednávaní písomne ospravedlnil. Na uvedené pojednávanie sa nedostavil ani žalovaný, doručenie
predvolania má vykázané náhradným spôsobom.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie faktúrou (č. l. 4), výzvou na úhradu (č. l. 4 - druhá strana, č. l. 5) a

ostatným spisovým materiálom a zistil tento stav veci:

6. Žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 2060056563 zo dňa 19.08.2020 na sumu 91,- eur, splatnú
dňa 18.09.20206, za poskytnuté služby a to za stravu počas nariadenej karantény v zariadení SOREA
hotel Stará Ľubovňa za obdobie od 03.05.2020 do 10.05.2020.

7. Súd má z Výzvy na úhradu pohľadávok (č. l. 4 - druhá strana) zo dňa 19.10.2020 preukázané, že
žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 91,- eur do 30 dní od doručenia výzvy.

8. Súd má z Výzvy na úhradu pohľadávky štátu (č. l. 5) zo dňa 20.01.2022 preukázané, že žalobca vyzval
žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 91,- eur do 10 dní od doručenia výzvy. Podľa priloženej

fotokópie doručenky (č. l. 5) žalovaný výzvu prevzal dňa 30.01.2022.

9. Podľa § 58 ods. 2 Zák. č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplneníniektorýchzákonov(ďalejlenzákon)náklady,ktorévzniknúpriplnenípovinnostíustanovených
týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného

zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

10. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia,
jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie tá sporová strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a

povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní
povinnosťtvrdenia,nemôžesplniťanipovinnosťoznačiťnasvojetvrdeniadôkazy.Dôkaznýmbremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v sporovom konaní neboli preukázané jej tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité

skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, ktorý nesplnil povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na
preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej
veci. Súd vychádza len z dôkazov, ktoré boli stranami v konaní produkované, pričom v zmysle Civilného
sporového poriadku je súd v sporovom konaní viazaný návrhmi dôkazov predloženými stranami, čím

sám nie je povinný vykonávať dôkazy v prospech jednej alebo druhej strany. Povinnosť tvrdenia aj
dôkazné bremeno, pokiaľ ide o určité skutočnosti, leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; spravidla ide o toho účastníka, ktorý
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (NS ČR sp. zn. 22 Cdo 2263/2005).

11. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu
žalovaného v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe
vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. Ustanovenie
§ 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby

v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto
ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto
vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia. Zásada,
že dotknutá osoba, ktorá je povinná plniť isté zákonom alebo na základe zákona uložené povinnosti,

znáša náklady plnenia týchto povinností, nie je žiadnym špecifikom zákona ochrane verejného zdravia.
Je logické, že plnenie povinností prináša vo všeobecnosti so sebou pre adresáta v reálnom živote určité
náklady. Ide o sprievodný jav a neoddeliteľnú súčasť prejavov aplikácie práva. Adresáti musia očakávať,
že plnenie povinností so sebou prináša isté záťaže v podobe vzniku nákladov. Ide o druhú stranu tej istejmince (súčasť plnenia povinností), nejde o „nový“ alebo „ďalší“ zásah alebo obmedzenie základných
práv a slobôd v pravom zmysle slova. Pritom náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností, treba striktne
odlišovať od náhrady škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení osobami, ktorým sú uložené.

12. Súd spor meritórne na pojednávaní prejednal a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný.
Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58 ods. 2 zákona o ochrane
verejného zdravia na tom základe, že žalobca mal za žalovaného uhradiť náklady poskytovateľovi
služieb v karanténnom zariadení, v ktorom bola strava žalovaného poskytnutá. Žalovaný v konaní

nepoprel, že bol v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprel, že jeho strava
nebola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za túto stravu karanténnemu
zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov podľa § 186 ods. 2 CSP
nemal o týchto zhodných skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti.

13. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré

má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t.j. všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené
muzákonomoochraneverejnéhozdravia,konkrétne§12ods.2písm.f)vzneníúčinnomvčasevydania
opatrenia, t. j. k 16.03.2020, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných

ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom
zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“

14. Ústavný súd konštatuje, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom

ainýmivšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismiupravujúcimiochranuverejnéhozdravia,osobe,ktorá
je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i
v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

15. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti

predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode č. 109 a č. 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani
neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie

ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý
zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá

zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12
ods.2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm.
u) a§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods.
2písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje

ibavymenovanieopatrenínapredchádzanieochoreniamasámosebenemápriameprávneúčinky,šírka
jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou
zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a §
6ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej
slobody,ktorésasícemôžujaviťakoformálnesúladnésozákonom,novdôsledkupoužitianedostatočne

legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto
prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i
legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej §
5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa§
12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich

formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej
súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v
tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejnéhozdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov
tejto kompetencie zákonodarcom.“

16. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré
sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením UVZ,
znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode č. 157 nálezu
PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby
vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu

je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická
osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností ,nielen
povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie
atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod č. 158). Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v
plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný

súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu
v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť
domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou
plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2zákona
o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto

povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým
spojené.

17. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod č. 158) uvedené ustanovenie dopadá
na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,

dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady stým
súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu,
ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením UVZ. To znamená, že v prípade
povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná

osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde
podľa § 588 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“),nie
na základe § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.

18. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky spojené so zabezpečením

karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej úpravy účinnej
v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služieb v karanténnom zariadení. Žalobca
preukázal, že na základe príkazu ako aj vystavenej faktúry poskytovateľ služieb zabezpečoval v
karanténnom zariadení stravu. Skutočnosť, že došlo k zaplateniu nákladov poskytovateľa stravy zo
strany žalobcu, však nemá vplyv na povinnosť žalovaného znášať náklady spojené s plnením povinností

podľa opatrenia UVZ tak, ako to predpokladá § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. Žalovaný
bolsubjektom,ktorýniesolhmotnoprávnupovinnosťznášaťnákladyzastravupodľa§58ods.2zákonao
ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie. Keďže tak neurobil a túto povinnosť za neho splnil
vedome žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovaného
voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že

nedošlo na strane žalovaného k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu,
ku ktorému by inak došlo, ak by plnil sám. V tomto smere je irelevantné, že poskytovateľ stravy si
nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo
hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovaného. Súd aj v zmysle nálezu
Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 91,00 Eur za rozhodné obdobie boli zjavne

disproporčné voči žalovanému. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje
výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote.

19. Podľa § 232 ods. 3 z. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), lehota na plnenie
je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

20. Podľa § 232 ods. 4 C.s.p., ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky
a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodneinak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

21. Žalovaný v konaní nepožiadal o možnosť uhradiť pohľadávku v splátkach a taktiež súdu nepredložil
dôkazy odôvodňujúce možnosť povoliť splácať pohľadávku v splátkach v zmysle § 232 ods. 4 C.s.p.
Preto súd rozhodol o lehote plnenia priznanej pohľadávky do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v zmysle
§ 232 ods. 3 C.s.p.

22. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

23. Podľa § 262 ods. 1, 2 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

24. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi podľa pomeru jeho úspechu
vo veci priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko žalobca bol v konaní plne
úspešný.

25. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súdny úradník
samostatným uznesením.

26. Podľa § 2 ods. 2 prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku
oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho

pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

27. O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za žalobu rozhodol súd podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992
Zb. v znení neskorších predpisov, nakoľko súd vyhovel žalobe v plnom rozsahu a žalovaný nie je od
poplatku oslobodený, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť Slovenskej republike, na účet Okresného

súdu Senica titulom súdneho poplatku sumu 16,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

28. Z uvedených dôvodov rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku

na Okresný súd Skalica, v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto
dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že
omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods.
4 C.s.p.).

Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd. (§ 29 prvá veta zákona č.
233/1995 Z.z.)