Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. september 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201232
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8619201232.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/XX, XXX XX D., zastúpeného: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Námestie SNP 7, 091
01 Stropkov, IČO: 35510722, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821
08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenému: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., so
sídlom Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu
osobnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. SK-6C/26/2019-157
zo dňa 6.10.2022, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo
výške 110,- eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti
mení rozsudok tak, že žalobu žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy tejto časti zamieta.

Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 3.300,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške

ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol klientom
žalovaného, pretože na základe zmluvy o pripojení, ktorú so žalovaným uzatvoril, využíval jeho služby
telekomunikačného operátora. Dňa 9.2.2017 A. D. našiel v D. za budovou na E. F. G. XX, v ktorej
sídli značková predajňa Orange Slovensko, a.s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie

papierového odpadu, medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo
originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a.s., vrátane
originálu písomnosti označenej ako „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo
dňa 17.7.2012, na ktorej sa nachádzali jeho osobné údaje. Predmetná archívna krabica s nájdenými
písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná A. D. advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi,
ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života
dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko a.s.

Listom zo dňa 28.2.2017 zástupca žalobcu vyzval žalovanú v súvislosti s jej protiprávnym zásahom
do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú
satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastúpenia. Právny zástupca žalovaného listom zo dňa
16.3.2017 zástupcovi žalobcu oznámil, že spoločnosť Orange Slovensko sa ospravedlňuje za vzniknutúsituáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala.
Zároveň odmietol zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,- eur z dôvodu, že prípadný zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný

život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3. Nakoľko žalovaný pri svojom prvom úkone namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník,
pričom uviedol, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na
ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovaného, t. j. v danom prípade Okresný súd

Bratislava II, súd skúmal svoju miestnu príslušnosť. Súd pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal z
podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcu, avšak
zásah do súkromia bezprostredne súvisí s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní
žalovaným v rámci plnenia Zmluvy o pripojení. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov
žalobcu žalovaným ako telekomunikačným operátorom je zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických
komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZEK“), teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje §

9 ods. 1 ZOOÚ. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný na účely uzavretia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších
činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mal zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu.
Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a
žalovaný takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení
odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje

ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez
akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže
byť žiaden spor. Preto súd predmetný spor považoval za spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že
žalobca má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného súdu Svidník, žalovaným uplatnenú námietku
miestnej nepríslušnosti považoval za nedôvodnú.

4. Ďalej sa prvoinštančný súd zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán. Žalobca bol dňa 26.1.2012,
kedy bol v mene žalovaného vyhotovený dokument s jeho osobnými údajmi, klientom žalovaného
na základe zmluvy o pripojení. Súd zároveň žalobcu považoval za dotknutú osobu v zmysle § 4
ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, u ktorej došlo pri spracúvaní

jeho osobných údajov prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o. k porušeniu ustanovení zákona o
ochrane osobných údajov a tým k zásahu do jeho súkromného života. Žalobca sa teda touto žalobou
domáhal svojho práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka,
čím bola založená aktívna vecná legitimácia žalobcu. Svoju pasívnu legitimáciu namietal žalovaný.
Občianskoprávna zodpovednosť žalovaného za zásah do súkromia žalobcu má objektívny charakter,

ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti
v súkromnom práve. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné, že žalovaný
konal prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že kto písomné
dokumenty s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil, a
to obchodný zástupca ELSIG s.r.o., ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov,

ako Úradom na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident, bolo spôsobené pri plnení
Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú práve so žalovaným. Objektívna zodpovednosť je
zodpovednosťou za výsledok (bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom
právnom vzťahu. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného.

5. Následne sa súd zaoberal vecou samou. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme
finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v súvislosti s
porušením práva na ochranu osobných údajov. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti
sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť

práva chránené ustanovením § 11 OZ. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný zásah
do súkromia žalobcu pri protiprávnom spracúvaní jeho osobných údajov, preto v ďalšom skúmal,
aká ujma bola žalobcovi spôsobená, jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Tvrdenie žalovaného, že žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov
ani len vzniknúť nemohla, je v úplnom rozpore s konštatovaním predsedníčky úradu v rozhodnutí

zo dňa 9.3.2018, č. k. XXXXX/XXXX-XX-X o rozklade spoločnosti ELSIG, s.r.o. proti rozhodnutiu
úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcu.
Súd sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky ÚOOÚ SR v jej rozhodnutí, že významný vplyv na
celkovú závažnosť protiprávneho konania mal i zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac než 400dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestnenie archívnej
krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov dotknutých
osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnených osobných

údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho konania. Z
odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd cituje: „Predsedníčka úradu konštatuje, že
zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho
konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný
vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie

§ 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri
ukladaní výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti, za akých došlo
k vzniku bezpečnostného incidentu a to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na
papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému
sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb, neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a
z ktorého bola archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená C. A. D. do miesta

sídla advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu
neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahoval aj údaje o
rodných číslach klientov spoločnosti Orange ako dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého
osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z.
z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik

rizika pre práva a slobody fyzických osôb a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a
ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme či už
majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad
ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti
osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné

spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo a čo i len mohlo mať negatívne
dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a
poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu
značkovej predajne spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie,
ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne

odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi
archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas
celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným
sprostredkovateľom nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti - kategória spracovateľskej operácie,
čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných opatrení

sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky
uloženej pokuty.“ V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd konštatoval, že negatívnym následkom
neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä
strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti
a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä

pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo
finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek
hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo
citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých
osôb vrátane žalobcu. Takto vymedzená ujma v sfére súkromného života žalobcu by bola (musela

byť) každou inou fyzickou osobou nachádzajúcou sa v danom mieste a čase a v tej istej situácii
objektívne vnímaná vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo jeho dopad a dôsledky, ako ujma závažná. Subjektívne pocity nie sú rozhodujúce,
podstatné je objektívne hľadisko. Ak ochrana súkromia a ochrana osobných údajov sa svojim obsahom
a povahou zaradzujú medzi základné ľudské práva, potom neoprávnené sprístupnenie osobných údajov

v rozsahu predmetného bezpečnostného incidentu by z objektívneho hľadiska znamenalo významné
dátové obnaženie každého subjektu, preto aj ujmu tým vzniknutú by každý subjekt nachádzajúci sa v
situácii žalobcu pociťoval ako ujmu závažnú. V predmetnej právnej veci došlo u žalobcu sprístupnením
osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo OP, telefónne číslo,
číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, k porušeniu

práva na informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo
neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcu.6. Žalobca ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur. Súd konštatujúc splnenie podmienok pre priznanie
relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a

okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Žalovaný ako významný podnik
na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek jeho zákazníkov
postavil pomerne benevolentne, keď po prvotnom ospravedlnení sa dotknutým osobám listom zo dňa
16.3.2017 v ďalšom už popieral akúkoľvek svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident a konanie
svojho obchodného zástupcu (jeho pracovníka) ako priameho pôvodcu zásahu značne relativizoval. Súd

nezdieľal názor žalovaného, že osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb boli do neuzamknutého
skladunapapierovýodpadumiestnené„omylom,resp.nedopatrením“,pretožepodľanázorusúdusatak
stalohrubounedbanlivosťouosobypracujúcejvprospechobchodnýchzáujmovžalovaného.Dokumenty
s osobnými údajmi žalobcu boli naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej zástupkyne H. I.
nedbalo uložené (založené tovarom) v značkovej predajni žalovaného v D. a žalovaný ani nepreukázal
odovzdanie týchto dokumentov novému obchodnému zástupcovi, pretože už v roku 2014 nebol dôvod

uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011 a 2012 na značkovej predajni, ale mali byť bezpečne uložené
v centrálnom archíve žalovaného. Písomné materiály s osobnými údajmi žalobcu boli naviac uložené
v originálnej archívnej krabici a v tejto krabici „umiestnené“ do neuzamknutého skladu na papierový
odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti priameho pôvodcu zásahu.

7. Pri úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je nevyhnutné prihliadať
na samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale
je tu aj funkcia preventívno-sankčná, ktorú by relutárna náhrada mala plniť z hľadiska špeciálnej a
generálnej prevencie; medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú,
posilňujú) i vzťah konkurencie. Súd prihliadol na vzájomné vzťahy jednotlivých uvedených argumentov

aj na význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších
dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej
náhrady určil sumu 3.300,- eur pre žalobcu ako sumu primeranú. Súd nepovažoval za vhodné pri
stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nakoľko na základe citovaného zákona

ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu prizná
obetiamtrestnýchčinov.Vsúdenejvecivšakideotypickýobčianskoprávnyvzťahdomáhaniasanáhrady
nemajetkovej ujmy zo strany dotknutej osoby upravený normami súkromného práva. Priznaná náhrada
v uvedenom konaní (110,- eur) vzhľadom na významné postavenie žalovaného na telekomunikačnom
trhu ani zďaleka nenapĺňa preventívnu, satisfakčnú ani sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá

relutárna náhrada spĺňať a že odvolacím súdom priznaná náhrada pôsobí vo verejnosti práve naopak, je
nespravodlivo neprimeraná a nebude nútiť prevádzkovateľov organizačných systémov správať sa voči
citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú
ujmu vo výške 3.300,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol.

8. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu.

9. Proti rozsudku, voči výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, vrátane súvisiaceho výroku
o trovách konania, v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok

v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Odvolanie podal z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej

inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1
písm. e) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

11. Žalovaný uviedol, že už pri prvom procesnom úkone namietol miestnu nepríslušnosť Okresného
súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie,
nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom
prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Poukázal na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti,pričom tieto ohrozené práva ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej
zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku.
Žalobca sa domáha ochrany svojich absolútnych práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva

nesúvisia s uzatvorenou zmluvou o pripojení ako spotrebiteľskou zmluvou. Spotrebiteľské právo je
právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých
sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy. Následne žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax slovenských
súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným
poistením motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou,

no následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť
je relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko rozhodoval
miestne nepríslušný súd a zároveň žalobca nebol zaviazaný ako spotrebiteľ na povinnosť zaplatiť
súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch
neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore
na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu rovností zbraní, čo je

odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

12. Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu
prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom
odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov

platí Zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje
aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na
mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná

právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti
za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom
zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti
priamo citovanýmzákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovaného nevysporiadal a nesprávne
právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h)

CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovaného, je takéto
rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty
žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené
práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident,
pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušil žiadne zo svojich povinností

vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných
údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že
len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne
rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné pre
súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke právomoc

rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú otázku,
ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o
ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a presvedčivo
vyargumentovať.Takýtopostupzostranysúduprvejinštancieneboldodržaný.Pokiaľsúdprvejinštancie
sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaný nezodpovedá za predmetný

bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne.
Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej
inštancie poukázal na podmienky ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a organizačných
údajov, pričom ani súd neuvádza tento dôkaz medzi podkladmi svojho rozhodnutia a samotný
dokument je informatívnym dokumentom a nemožno ho aplikovať na vzťah medzi sporovými stranami.

Žalovaný poukázal na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi
prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá
sprostredkovateľ. Žalovaný teda neporušil svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
Žalovaný poukázal na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného
subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo

administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre
povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanému nezistil porušenie
zákona či iné nedostatky na jej strane. Samotný žalovaný sa nevyjadroval k otázke zodpovednosti za
tento incident a samotná jeho pasivita či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konaniesvojho sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav,
ale vec aj nesprávne právne posúdil. Argumentácia súdu prvej inštancie, že dokumentácia obsahujúca
osobné údaje osôb vrátane žalobcu bola od roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá a nebola

odovzdaná v centrálnom sklade, je z pohľadu posúdenia otázky protiprávnosti zásahu do osobnostných
práv žalobcu právne irelevantná. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí
dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky
v súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanému irelevantné. Z vykonaného
dokazovania z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných

práv žalobcu nebol žalovaný, ale sprostredkovateľ. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku
pasívnej legitimácie žalovaného.

13. Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom
pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietol nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter

a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej
miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil len, že mu

hrozila.Tvrdenie,žesamotnýzásahdoosobnostnýchprávznamenávzniknárokunanemajetkovúujmu,
je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia byť preukázané
všetky predpoklady pre jej priznanie. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi skutočne
nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého
následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa prejavuje, ale uspokojil sa iba so všeobecným

konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy a to dokonca závažnej, došlo u žalobcu už iba tým,
že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv žalobcu ale priamo k ich porušeniu, má za následok
nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností. Navyše súd v tomto prípade nesprávne stotožňuje
protiprávny zásah s jeho následkom - nemajetkovou ujmou. Takýmto nesprávnym postupom súdu prvej
inštancietentouľahčilžalobcovidôkaznúpozíciunaúkoržalovaného(porušeniezásadyrovnostizbraní),

nakoľko žalobca nemusel dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy, ani okolnosti nasvedčujúce jej
závažnosti, a súd sa tým tiež vzdialil od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu, nakoľko tento
sa o jeho zistenie ani len nepokúsil. Takýto nesprávny postup súdu má za následok nepreskúmateľnosť
jeho rozhodnutia.

14. Zároveň žalovaný namietol ako neproporcionálnu a nespravodlivú sumu priznanej nemajetkovej
ujmy vo výške 3.300,- eur, pričom súd prvej inštancie túto sumu odôvodnil v bode 103 rozsudku, no
táto jeho argumentácia nemá oporu v zistenom skutkovom stave a žalovaný len považoval za slušné
sa ospravedlniť za tento incident, napriek tomu, že na ňom nenesie žiadnu vinu. Žalovaný poukázal na
to, že pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa zákona č. 274/2017 Z.

z. o odškodnení obetí trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia
a pod. je daný nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmy v sume 10-násobku
minimálnej mzdy. Táto predstavovala v roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, kedy sú priznávané náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy je neadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov
v internetovom obchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč
(aktuálne cca 408,- eur), z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy. Žalobca zrejme v tomto konaní vidí skôr možnosť bezprácneho obohatenia a nie reálnu náhradu
nemajetkovej ujmy. Priznaná náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.

15. Zároveň žalovaný namietol aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému
úspechu bol žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami
Civilného sporového poriadku.

16. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že ide o spor spotrebiteľského charakteru, nakoľko tento
spor by nevznikol, ak by žalobca neuzavrel so žalovaným spotrebiteľskú zmluvu, pričom v tomto
smere je postup súdu prvej inštancie správny. Žalobca ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
uviedol, že jeho argumentácia je tendenčná a zavádzajúca, nakoľko zodpovednosť, ktorej sa dovolávavoči žalovanému je založená na princípe objektívnej zodpovednosti a má súkromnoprávny charakter.
Samotnýzákonč.122/2013Z.z.uvádzav§3ods.3,žetýmtozákonomniejedotknutéprávonaochranu
osobnosti a samotný zákon nerieši občianskoprávnu zodpovednosť za zásah do osobnostných práv

dotknutých osôb, pričom v tomto smere odkazuje iba na ustanovenia civilného kódexu. V konkrétnej veci
je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného tým, že v zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo pri
spracovaní jeho osobných údajov v dôsledku poskytovania telekomunikačných služieb žalovaným na
základe zmluvy o pripojení, kedy zodpovednosť prevádzkovateľa nemôže skončiť zverením spracovania
dát svojich klientov sprostredkovateľovi. Prevádzkovateľ je povinný pri výbere sprostredkovateľa

dbať na jeho odbornú, technickú, orientačnú a personálnu spôsobilosť a jeho schopnosť zaručiť
bezpečnosť spracovaných údajov. Žalobca nemal žiadnu možnosť ovplyvniť výber sprostredkovateľa a v
jednotlivom slede skutkových zistení je nemožno určiť mieru konkrétnej administratívnej zodpovednosti
na protiprávnom konaní zainteresovaných subjektov. Záver, kedy priamym pôvodcom zásahu je
poverený sprostredkovateľ a nie zodpovedný spracovateľ týchto údajov, sa nejaví byť reálny a žalovaný
musí niesť zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybral pre spracúvanie dát svojich klientov.

Žalovanýsizamieňaadministratívnoprávnuzodpovednosťsozodpovednosťouobčianskoprávnou,ktorá
má objektívny charakter. Rozhodnutie úradu nie je pre súd záväzné a súd prvej inštancie sa s týmto
vyporiadal.

17. Súd prvej inštancie sa zaoberal ujmou žalobcu, negatívnymi dopadmi konania žalovaného, pričom

aj z citovaného rozhodnutia Českej republiky je zrejmé, že zverejnením dát v kombinácií mena a
priezviska, telefónneho čísla, emailovej adresy atď. bolo zasiahnuté do súkromia takto postihnutých
osôb. Pokiaľ sa týka priznanej relutárnej náhrady, v danom prípade žalovaný na porovnanie nevybral
vhodné rozhodnutia, nakoľko v českej veci prenikli do digitálneho priestoru údaje zákazníkov v „omnoho
nižšej kvalite“, pričom vzhľadom na postoj žalovaného k tomuto incidentu a vzhľadom na významné

postavenie žalovaného na slovenskom telekomunikačnom trhu, je rozhodnutie súdu prvej inštancie
správne. Pri trovách konania nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, nakoľko aj v zmysle
rozhodnutí odvolacích súdov či komentára k Civilnému sporovému poriadku vyplýva, že ak rozhodnutie
súdu závisí od úvahy súdu, je dôvodné priznať nárok na náhradu trov konania v plnej výške, pričom pri
určovaní trov konania sa vychádza z prisúdenej sumy. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

18.Žalovanývosvojomvyjadreníkreplikežalobcuzotrvalnasvojichstanoviskáchuvedenýchvodvolaní
ohľadom skutočnosti, že sa nejedná o spotrebiteľský spor, že nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia.
Zároveň poukázal na to, že z rozhodnutia Mestského súdu v Prahe je zrejmé, že zverejnením dát

fyzických osôb došlo následne k neprípustnému zásahu do ich súkromia telefonátmi, emailami a pod. a u
týchto osôb došlo k strate času, ktorú museli venovať napr. zmene hesiel vo svojich užívateľských účtoch
a pod.. Tieto skutočnosti v prejednávanej veci zistené neboli. Vo vzťahu k proporcionalite priznanej
nemajetkovej ujmy žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, že priznaná suma je neprimeraná.

19. Žalobca vo svojom stanovisku k podaniu žalovaného zotrval na názore, že v danom prípade sa
jedná o spotrebiteľský spor, že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného a zákon o ochrane
osobných údajov účinný v čase incidentu neupravoval občianskoprávnu zodpovednosť prevádzkovateľa
ani sprostredkovateľa s tým, že v týchto veciach títo boli odkázaní na ochranu podľa Občianskeho
zákonníka. Žalovaný ako prevádzkovateľ informačného systému, v ktorom boli zahrnuté osobné údaje

žalobcu zodpovedá za prípadný zásah do jeho súkromia v súvislosti s týmto zhromažďovaním osobných
údajov a práve únikom, resp. sprístupnením jeho osobných údajov došlo k porušeniu jeho práva na
súkromie. V danom prípade nie sú rozhodujúce individuálne pocity žalobcu, ale objektívny pohľad vo
vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, vo vzťahu ku ktorej by došlo k úniku osobných údajov.

20. Žalovaný vo svojom stanovisku z 9.3.2023 zotrval na všetkých svojich vyjadreniach, ktoré
prezentoval v konaní, a tiež na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.

21. Ďalšie vyjadrenia sporových strán predložené neboli.

22. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie je
sčasti dôvodné.

23.Vodvolacomkonaníbolpreskúmavanýlenvýroknapadnutéhorozsudku,ktorýmboložalobežalobcu
čiastočne vyhovené, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania, a preto výrok rozsudku, ktorým súd žalobu
čo do zvyšku zamietol, ktorý výrok napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol, a ako
taký nadobudol právoplatnosť.

24. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

25. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

26. Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, odvolací
súd sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. V

danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v
zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca domáha primeraného
zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať
pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci
C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v

zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia
nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V
súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom
v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie
miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody,
a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť
ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní sporná, preto odvolací súd
považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti za správne.
Miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP.

Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovaného o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

27. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie v bodoch 76 až 89 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom v
celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho

vzťahu so žalovaným, pričom tento konal prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaný aj keď
konajúci prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že
nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje
citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou

právnickou osobou pri realizácií činností žalovaného, a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto
právnickej osobe, teda žalovanému. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané ako to bolo
v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovaného, nie je
relevantnépoužitieustanovenízákonaoochraneosobnýchúdajov,nakoľkopriamozuvedenéhozákona
vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako to využil žalobca

v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu
osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaný, ktoré v súvislosti s jeho zodpovednosťou neskončilo
vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospelodvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie
je dôvodná.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže

príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v
dôsledkuktoréhozisťovalinéskutočnosti,príp.zistenýmskutočnostiam.Skutkovézistenienezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy
súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán

sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 185 až 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné
zohľadniťajinéokolnosti,akosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktoréz
vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže
byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP,

lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je
správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým)
skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

29. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.

30. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je
obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009)

31. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťahu k otázke primeranosti
priznanej nemajetkovej ujmy.

32. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do
jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom nazávažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na
nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a
v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že

ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovaného značným
spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno
dnes nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúru Súdneho
dvoraEurópskejúnieakoajEurópskehosúdupreľudsképrávaspoukazomnačlánok8Dohovoruakoaj
na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná

spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu,
a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej
osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené
nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne
dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná
a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej

nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje
dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého
došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho
princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie
príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna

zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany
osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca, a aj keď nemožno exaktne
ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy
pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: 1. dĺžka protiprávneho konania, 2. reakcia na upozornenia a
požiadavky dotknutej osoby, 3. dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, 4. škandalizácia

osoby, 5. opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, 6. úmysel motivovaný snahou o
dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.

33. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že
suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,

ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
nevyplýva jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade. Rovnako tak
žalovaný sa ospravedlnil za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade nemožno hovoriť
o nejakej škandalizácii žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že
by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať

do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť
alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo
v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho
súdudôležitápreposudzovanievýškyprimeranejfinančnejnáhrady.Vzhľadomnavýznamnépostavenie
žalovaného na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je dôvodné

priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.

34. Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov
Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne
priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej

úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak, ako to uviedol žalovaný vo svojom
odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu
súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd
poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto
sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí

od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy, ako aj berúc do úvahy
nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do
osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť
o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov 4.350,- eur (§ 12 ods.
3 zákona č. 274/2017 Z. z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu

do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne
odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t. j. 435/2, t. j. cca
220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody uvedené v bode 32, čím je dôvodné túto sumu ponížiť
o 50 %, t. j. na sumu 110,- eur. Ani odvolaciemu súdu (rovnako ako žalovanému) sa nepodarilo nájsťobdobný prípad, ktorý by bol riešený súdmi Slovenskej republiky, a to ani na nižších stupňoch, preto
je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.8.2019 sp. zn. 22Co 147/2019,
ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave,

kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto boli
uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v prípade
žalobcu. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy po prepočte v sume cca
400,- eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110,- eur je
vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov

v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel
musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné
rozhodnutie prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky, ako to vyplýva z
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS4015/19 zo dňa 9.1.2020.

35. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal

sčasti nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie z uvedeného dôvodu
zmenil nad sumu 110,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (§ 388 CSP).

36. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

37. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255
ods.1CSPtak,ženároknaichnáhradupriznalžalobcovivcelomrozsahuprotižalovanémuspoukazom

na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. Civilný sporový
poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex
specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p. (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS
142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, nová právna úprava už neobsahuje tri
špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom

mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí
pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na
konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku.
V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za

predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné, a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález
Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva
bolo zasiahnuté. Priznanie plnej náhrady trov konania je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho

základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).