Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. september 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/104/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122209218
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7122209218.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudkýňJUDr.

Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Tr.
SNP 48/A, IČO: 00 691 135, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, 2/ E.
F., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, 3/ G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., D. XXXX/XX, 4/ F.
H., nar. X.X.XXXX, bytom v C., I. XX, žalovaní zastúpení: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so
sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, IČO: 52 858 774, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 15C/38/2022 zo dňa 20. apríla 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I č.k. 15C/38/2022-173 zo dňa 20. apríla 2023.

Žalovanív1.až4.rademajúvočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom
zamietol žalobu a žalovaným v 1. až 4. rade priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k pozemkom registra
E-KN parcela č. XXXX/XXX – orná pôda s výmerou 497 m2, kat. úz. J. K. a parcela č. XXXX/

XXX – orná pôda s výmerou 80 m2, kat. úz. K., zapísaným na LV č. XXXX (ďalej len dotknuté
nehnuteľnosti) titulom prechodu vlastníckeho práva zo štátu nadobudnutím účinnosti zákona 138/1991
Zb. o majetku obcí (dňom 1.5.1991), alternatívne vydržaním vlastníckeho práva k týmto pozemkom,
keďže do dobromyseľnej držby predmetných pozemkov vstúpil dňom nadobudnutia účinnosti zákona
138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. 1.5.1991 a vydržacia doba uplynula dňom 1.5.2001.

3. Naliehavý právny záujem na tejto určovacej žalobe žalobca odôvodňoval tým, že jeho právne

postavenie je neisté, pretože ako vlastníci vyššie uvedených parciel sú zapísaní žalovaní.

4. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci v zmysle článku 20 Ústavy SR,
§§ 34, 37, 39, 40 ods. 1, 123, 124, 129 ods. 1, 130 ods. 1, 134 a 460 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 1.1.1991 v spojení s § 131 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.6.1988, §§ 132a,
134 ods. 2 a 135a Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 a v spojení s ust. § 2 a § 14
zákona 138/1991 Zb. o majetku obcí dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na tejto

určovacej žalobe z dôvodov ním uvedených, pričom rozhodnutie súdu by mohlo byť podkladom pred
zmenu vlastníckeho práva v jeho prospech, avšak ním podanú žalobu považoval za nedôvodnú.5. Konštatoval, že žalovaní v 1. až 4. rade sú podľa aktuálneho listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. J.
K., okres C. G., L. C. - E. K. podielovými spoluvlastníkmi predmetných pozemkov. Právny predchodca
žalovaných M. H. zomrel dňa XX. X.XXXX, teda v čase vyvlastňovacieho konania v roku 1986 bol

mŕtvy, nemal právnu ani procesnú subjektivitu, preto správny orgán s ním konať nemohol. V roku 1971
všetky pozemky dedili jeho deti M. H., nar. X.XX.XXXX a I. B., D. H., nar. XXXX. Následne pozemky
dedil žalovaný v 4. rade na základe dedičského rozhodnutia po nebohom M. H., nar. X.XX.XXXX,
ktorý zomrel dňa X.X.XXXX. Žalovaní v 1. až 3. rade dedili na základe uznesenia Okresného súdu
Košice I sp. zn. 14D/96/2017 zo dňa 21.9.2017 po nebohej I. B., D. H., ktorá sa narodila X.XX.XXXX.

Žalovaní v 1. až 4. rade a ani ich právni predchodcovia nemali žiadnu vedomosť o vyvlastňovacom
rozhodnutí. Nikdy im nebolo vyvlastňovacie rozhodnutie doručené ani im nebola vyplatená žiadna
odplata za vyvlastnený pozemok, preto vyvlastňovacie rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť
a vykonateľnosť (odkaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2010). Naviac vyvlastňovacie
rozhodnutie nebolo možné doručovať mŕtvej osobe, preto rozhodnutie Obvodného národného výboru,
odboru výstavby, ÚPAaD, č. N.. XXXXX/XXXX/XX/XX-XX zo dňa 5.2.1986 nemohlo byť doručené M.

H., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Vo vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádza „neznámi dedičia po“. Ak
štátny orgán mal vedomosť o úmrtí konkrétnych osôb, mohol zistiť, kto je dedičom, čo neurobil. Vo
vyvlastňovacom rozhodnutí sa uvádzajú „osoby zdržujúce sa na neznámom mieste“. Všetky osoby, aj
dedičia, sa zdržovali na známych adresách, ktoré boli evidované v registri obyvateľov, keďže každý
občan musel byť prihlásený na trvalý pobyt. Rozhodnutie o vyvlastnení preto nezakladá právny titul, na

základe ktorého štát by sa mohol domnievať, že sa stal vlastníkom pozemkov. Na základe neúčinného
vyvlastňovacieho konania, rozhodnutia o vyvlastnení, nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva, a to bez
ohľadu na to, či bol nadobúdateľ dobromyseľný alebo nebol dobromyseľný. Štát sám spôsobil pri výkone
moci orgánom štátnej správy vykonávajúcim vyvlastnenie vady vyvlastňovacieho konania a na základe
rozhodnutiaovyvlastneníodňalprávnympredchodcomžalovanýchvlastníctvokpozemku.Akvlastnícke

právo neprešlo na štát, tak vlastnícke právo nemohlo prejsť ani na žalobcu podľa zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí.

6. Uzavrel ďalej, že žalobca nemohol predmetné pozemky ani vydržať podľa ust. § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobca totiž nebol dobromyseľný, že je vlastníkom pozemkov, lebo nebol

zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Po 36 rokoch od vydania rozhodnutia o vyvlastnení
pozemkov začal žalobca podaním žaloby o určenie vlastníckeho práva tvrdiť, že je ich vlastníkom.
Žalovaní v 1. až 4. rade a ich právni predchodcovia boli evidovaní ako vlastníci pozemkov nepretržite
a žalobca s tým nič nerobil. V danom prípade žalovaní v 1. až 4. rade sú podľa aktuálneho listu
vlastníctva naďalej evidovaní ako vlastníci pozemkov. Pretože žalobca nepreukázal splnenie podmienok

predpokladaných podľa ust. § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie vlastníckeho práva
vydržaním, keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešným žalovaným v 1. až 4. rade
priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd jeho žalobe
v celom rozsahu vyhovie. Nesúhlasil so záverom súdu, v zmysle ktorého nemohol predmetné
pozemky vydržať z dôvodu, že nebol dobromyseľný, lebo ako vlastník pozemkov nebol zapísaný

v katastri nehnuteľností. Argumentoval tým, že vyvlastňovacím rozhodnutím boli vyvlastnené aj dotknuté
pozemky právnemu predchodcovi žalovaných M. H. (odkaz na stranu 8, bod 59. vyvlastňovacieho
rozhodnutia zo dňa 17.10.1986 – poznámka odvolacieho súdu) a bez ohľadu na platnosť daného
vyvlastňovacieho rozhodnutia sa ako dobromyseľný držiteľ sporných pozemkov mohol na základe
vyvlastňovacieho rozhodnutia v dobrej viere domnievať, že jeho právny predchodca – štát, sa stal

vlastníkom uvedených pozemkov v rozsahu ich vyvlastnenia. Žalobcovi nevyplývala povinnosť skúmať
platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia. Z hľadiska vydržania žalobca považuje za rozhodujúce obdobie
od 1.5.1991, kedy mal žalobca nadobudnúť sporné pozemky do vlastníctva účinnosťou zákona č.
138/1991 Zb. o majetku obcí, do 1.5.2001, kedy žalobca nadobudol sporné pozemky do vlastníctva
vydržaním. Počas celého obdobia žalobca sporné pozemky nerušene v dobrej viere užíval a nakladal

s nimi ako s vlastnými. S poukazom na úplný výpis z listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. K. argumentoval
tým, že právna predchodkyňa žalovaných v 1. až 3. rade – I. B., D. H., ako aj právny predchodca
žalovaného v 4. rade – M. H., boli na uvedenom liste vlastníctva evidovaní až na základe schváleného
registra obnovenej evidencie pozemkov z roku 2008, o čom svedčia zápisy pod B2 a B9 s číslom zmenyXXXX/XX. Nemožno teda jednoznačne uzavrieť, že právni predchodcovia žalovaných boli ako vlastníci
sporných pozemkov riadne evidovaní aj počas rozhodného obdobia, teda v období od 1.5.1991 do
1.5.2001. Mal teda za to, že splnil všetky podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním

v zmysle ust. § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

9. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu
trov odvolacieho konania. Argumentovali tým, že v prípade žalobcu nemožno hovoriť o dobromyseľnej
držbe, pre ktorú neboli splnené zákonné podmienky. Štát ani žalobca nikdy neboli zapísaní ako vlastníci

v evidencii nehnuteľností, preto dňom 1.5.1991 nemohol byť žalobca dobromyseľný v tom, že mu
vlastnícke právo svedčí. Žalobca si nesplnil ani svoju povinnosť podľa § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991
Zb. a nepodal návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k dotknutým parcelám do 12
mesiacov od prevzatia majetku. Zo skutočnosti, že nepodal návrh na zápis do katastra nehnuteľností,
možno vyvodiť, že sa ani nemohol ako vlastník cítiť. Žalobca vedel z evidencie nehnuteľností,
že nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľností, rovnako, že ani štát nie je zapísaný ako vlastník

nehnuteľností, pričom svojho vlastníckeho práva sa nedomáhal celých 31 rokov. Žalobca ani nenakladal
s nehnuteľnosťou ako vlastník. Žalobca objektívne nemohol byť dobromyseľný, že je vlastníkom
nehnuteľností, lebo štát ani štátna organizácia nebola evidovaná ako vlastník sporných pozemkov
v evidencii nehnuteľností, teda v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., ani v čase
podpísania delimitačného protokolu vlastníctvo štátu nevyplývalo z evidencie nehnuteľností. Žalobca

sa nikdy nedomáhal vlastníckeho práva určovacou žalobou alebo v ROEP. Práve naopak, v evidencii
nehnuteľností celých 32 rokov boli evidovaní ako vlastníci žalovaní a ich právni predchodcovia.
Nehnuteľnosti boli predmetom dedičských konaní alebo prevodov na základe zmlúv. Žalobca ani po
ROEP nepodal určovaciu žalobu napriek tomu, že vedel, že nie je evidovaný ako vlastník. Poukázali na
rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/126/2020 zo dňa 16.6.2021 a sp.zn. 6Co/165/2022

zo dňa 25.4.2023 v skutkovo a právne totožných veciach a na závery, ktoré z nich vyplynuli vo vzťahu
k nulite vyvlastňovacieho rozhodnutia, ako aj vo vzťahu nemožnosti vydržania vlastníckeho práva
žalobcom. Z týchto dôvodov považujú rozhodnutie za vecne správne.

10. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP) a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

12. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 12. septembra 2023 o 9.10

hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 5.9.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust.
§ 219 ods. 1, 3 CSP.

14. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP, t.j. že konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

15. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust.
§ 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver a neboli zistené žiadne

porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.17. Správne a zákonu zodpovedajúce (aj keď ohľadne podmienok vydržania veľmi stručné) sú dôvody
napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

18. Žalobca v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne (v prevažnej časti) vysporiadal pri rozhodovaní daného
sporu, preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

19. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu, v zmysle ktorého
štát sa nikdy nestal vlastníkom dotknutých nehnuteľností, pretože nadobúdací titul – vyvlastňovacie
rozhodnutie – nebolo právne účinné, keďže vyvlastnenie bolo uskutočnené voči mŕtvym osobám
a rozhodnutie nikdy nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť z dôvodov, ako sú podrobne uvedené
v odseku 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V nadväznosti na uvedený záver je správny aj záver

súdu, že vlastnícke právo nemohlo prejsť ani na žalobcu podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí,
keďže nebola splnená podmienka o prechode z vlastníctva štátu. Tento záver nebol žalobcom v odvolaní
ani spochybnený.

20. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu, že žalobca nenadobudol vlastnícke právo

k dotknutým nehnuteľnostiam vydržaním, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie
vlastníckeho práva týmto spôsobom, najmä dobromyseľnosť žalobcu pri vstupe do držby a po celú
zákonom predpísanú dobu.

21. V odvolaní žalobca spochybňuje práve vyššie uvedený záver o nesplnení podmienok vydržania

a keďže ohľadne tohto záveru je odôvodnenie napadnutého rozsudku veľmi stručné (bod 45.
odôvodnenia), odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku v tejto časti a k odvolacím námietkam
žalobcu uvádza nasledovné:

22. Predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, pričom žalobca odvodzuje vlastnícke právo od

svojho právneho predchodcu (Československého štátu), ktorý mal nadobudnúť vlastnícke právo na
základe vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 17.10.1986, vydaného Obvodným národným výborom,
odborom výstavby, a následne malo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva na žalobcu ex lege
v súlade s § 2 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. dňom účinnosti tohto zákona, t.j. k 1.5.1991. Ako
alternatívu nadobudnutia vlastníckeho práva uviedol jeho nadobudnutie vydržaním, pričom tvrdil vstup

do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., t.j. dňom 1.5.1991
a nerušenú oprávnenú držbu až do 1.5.2001, ktorým dňom mal vlastnícke právo týmto spôsobom
nadobudnúť.

23. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide

ohnuteľnosťapodobu10rokov,akideonehnuteľnosť(§134ods.1Občianskehozákonníka).Držiteľom
je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo
patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka).

24. Vydržanie je jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia
zákonom stanovených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu
z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi, ak toto právo bolo vykonané po stanovenú
dobu nerušene a nepretržite v dobrej miere, že nejde o právo len domnelé.

25. Ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka ustanovuje podmienky vydržania, ktoré musia byť
splnené po celý čas plynutia vydržacej doby nasledovne: 1/ spôsobilý predmet vydržania, 2/ spôsobilý
subjekt vydržania, 3/ oprávnená držba a 4/ vydržacia doba.

26. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne, to znamená, ak
nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu.27. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je teda oprávnenosť držby, pričom otázku,
či držiteľ je v dobrej viere (že mu vec patrí) alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo
subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či

držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že
držiteľbolajnaďalej(subjektívne)vdobrejviere.Dobrávieradržiteľasamusívzťahovaťajkokolnostiam,

za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.
Oprávnená držba vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok, a to dobromyseľnosti držiteľa o tom, že
mu vec patrí a danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam.

28. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie s vecou ako so svojou, ak je držiteľ so zreteľom
na všetky okolnosti vrátane okolnosti nadobudnutia držby dobromyseľný v tom, že mu vec patrí ako

vlastníkovi. Oprávnenosť držby sa posudzuje z týchto hľadísk: 1/ existencia právneho titulu, o ktorý sa
opiera dobrá viera držiteľa, 2/ nakladanie s vecou počas celej vydržacej doby ako s vlastnou, 3/ dobrá
viera držiteľa, že mu vec podľa práva patrí, ktorá sa týka nielen titulu nadobudnutia držby, ale aj spôsobu
nakladania s držanou vecou.

29. Oprávnenosť držby musí byť daná nielen pri jej vzniku, ale v celom priebehu. Pri hodnotení dobrej
viery držiteľa je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná.
Oprávnená držba musí existovať počas celej vydržacej doby, ktorá je v prípade nehnuteľných veci desať
rokov. Vydržacia doba začína plynúť uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza
za splnenia ostatných zákonných podmienok k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí

byť oprávnená držba nepretržitá. Oprávnený držiteľ si do plynutia vydržacej doby môže započítať aj
vydržaciu dobu svojho právneho predchodcu.

30. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej
opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte

požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je
presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí,
že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého

obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca
vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Cdo/119/2007).

31. Problematika nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu
konštantne ustálená a k predpokladom vydržania vlastníckeho práva NS SR zaujal právne závery už

v mnohých rozhodnutiach, napr. v rozhodnutí sp.zn. 5Cdo/49/2010 konštatoval, že dobromyseľnosť,
ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých
došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom
možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí.
Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa
nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

32. Najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 3Cdo/12/2010 na vyššie uvedené nadviazal konštatovaním, podľa

ktorého posúdenie, či držiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či
držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu
od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom,
že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo

vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva.

33. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, podstatným z hľadiska posúdenia dobromyseľnosti
žalobcu sú aj okolnosti, z ktorých žalobca odvodzuje vstup do držby. Žalobca tvrdí vstup do oprávnenejdržby dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 1.5.2001
s argumentáciou, že na základe vyvlastňovacieho rozhodnutia k dotknutým pozemkom sa mohol
dôvodne domnievať, že jeho právny predchodca (štát) sa stal vlastníkom uvedených pozemkov

s poukazom na tú skutočnosť, že žalobcovi zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala povinnosť
skúmať platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu. Poukazoval tiež na to, že právni predchodcovia žalovaných neboli po celú dobu evidovaní
v katastri nehnuteľností ako vlastníci.

34. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca nemohol vstúpiť do
dobromyseľnej držby na základe zákona č. 138/1991 Zb. dňom nadobudnutia jeho účinnosti a ani dňom
podpísania protokolu o prechode vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom dňom 13.3.1996.

35. Dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul (a teda nadobudol vlastnícke
právo), v danom prípade zaťažovalo žalobcu ako osobu, ktorej je dobrá viera na prospech. Odvolací

súd pritom vychádza z úvahy, že kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne,
kedy poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe vydržania tvrdí štát (resp. orgán štátu), je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú vieru
posudzovať ešte prísnejšie.

36. Bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo k neprípustnej strate vlastníckeho práva
fyzických osôb v prospech štátu. Zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (najmä v situácii, keď
štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti) by zásadne
popieral základné právo na vlastníctvo tak, ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

37. Tak, ako je to vyššie uvedené, o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri
vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu
požadovať, nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o
tom, že v skutočnosti subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, takéto právo nesvedčí.

38. Podľa odvolacieho súdu v danom prípade je potrebné pod bežnú opatrnosť (ktorú bolo možné
od žalobcu požadovať) zahrnúť požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, vedúcich (z
hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že štát na neho platne previedol vlastnícke
právo. Pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia je pritom nevyhnutné poznanie, že štát bol v čase

nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval
platným nadobúdacím vlastníckym titulom k týmto nehnuteľnostiam a zároveň či boli splnené všetky
podmienky stanovené uvedeným zákonom.

39. Uvedené je nevyhnutné aj s poukazom na to, že Ústavný súd SR už ustálil, že Ústava SR

neumožňuje,abykvyvlastneniualebonútenémuobmedzeniuvlastníckehoprávadošlopriamozákonom
(napr. nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 38/95 z 3.4.1996). Je teda nevyhnutné, aby pre vznik vlastníckeho
práva štátu došlo aj k ďalším skutočnostiam.

40. Napokon odvolací súd poukazuje aj na názor, ktorý zaujal Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí

sp.zn.11Co/126/2020,kdevychádzalzúvahy,žepresvedčenieodvolateľa(mestaKošice)ovlastníckom
práve ku konkrétnej veci nemohol založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút
prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že na
žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec tak, ako to predpokladá ust. § 14 ods. 1 a
2 uvedeného zákona. V danom prípade (napriek tomu, že dôkazné bremeno o dobrej viere zaťažovala

žalobcu) žalobca v konaní nepreukázal a ani netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti (okrem poukazu na
nadobudnutie vlastníctva ex lege nadobudnutím účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.), t.j. ani tie, ktoré
predpokladá ust. § 14 ods. 1 a 2 uvedeného zákona.

41. V tu prejednávanej veci žalobca tvrdí vstup do oprávnenej držby dňom nadobudnutia účinnosti

zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, t.j. dňom 1.5.1991 s poukazom na vyvlastňovacie rozhodnutie,
ktorým mal vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam nadobudnúť štát.42. Na tomto mieste odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že v zmysle ust. § 2 zákona č. 138/1991
Zb. ku dňu účinnosti tohto zákona dochádza k prechodu vecí z majetku štátu, ku ktorému mali právo
hospodárenia národné výbory a organizácie v ich pôsobnosti, do vlastníctva obcí, t.j. k prechodu do

vlastníctva obcí dochádzalo iba vo vzťahu k majetku, ktorý bol ku dňu účinnosti zákona (1.5.1991) vo
vlastníctve štátu.

43. V prejednávanej veci však vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam v čase nadobudnutia účinnosti
zákona o majetku obcí (1.5.1991) a ani v čase podpísania protokolu o prechode vlastníctva na žalobcu

(dňa 13.3.1996) vlastnícke právo štátu nevyplývalo zo zápisu v katastri nehnuteľností, čoho dôsledkom
je možné očakávať od žalobcu zvýšenú opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu
vlastníckeho práva zo štátu.

44. Zhodne so závermi, aké vyslovil senát prejednávajúci túto vec v inom konaní v skutkovo a právne
totožnej veci (sp.zn. 6Co/165/2022, rozsudok zo dňa 25.4.2023), odvolací súd uzatvára, že pri zvýšenej

opatrnosti žalobca mal a mohol sám dospieť k záveru o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda
mal vedieť už v čase tvrdeného vstupu do držby (1.5.1991, resp. 13.3.1996), že dotknuté nehnuteľnosti
nepatrili do vlastníctva štátu (od 1.1.1993 Slovenskej republiky) a pôvodní vlastníci nikdy nestratili
vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam z vyššie uvedených dôvodov.

45. Odvolací súd si je vedomý toho, že rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky nemožno
považovať za rozhodnutia dovolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, no má za to, že ak
tieto rozhodnutia riešia v zásade totožnú (resp. analogická) právnu otázku, ako je riešená v tomto spore
a vychádzali z totožnej právnej úpravy, za situácie, keď slovenské súdne autority by doposiaľ uvedenú
otázku neriešili, nebolo by možné ignorovať ich „neformálnu judikatúrnu relevanciu“, čo znamená, že súd

by síce nebol právnym názorom v nich obsiahnutým žiadnym spôsobom viazaný, ale v prípade, ak sa s
týmto názorom stotožní, môže na takéto rozhodnutia podporne poukázať. Preto aj odvolací súd (rovnako
ako súd prvej inštancie) poukazuje na tomto mieste aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 19. mája 2004 sp.zn. 22Cdo/469/2004, s ktorého závermi sa stotožňuje: „pokiaľ štátny orgán pochybil
a postupom v rozpore s právnymi predpismi (t.j. protiprávne) umožnil, aby sa štát stal detentorom veci,

nie je možné o zásade, že v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 veta
druhá Občianskeho zákonníka), ani uvažovať“.

46. Odvolací súd teda uzatvára, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že
štát v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom nehnuteľností a že disponoval

platným nadobúdacím vlastníckym titulom k sporným nehnuteľnostiam, nemohol teda nadobudnúť
presvedčenie, že na neho prešlo ex lege vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. mohol
mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí vlastníckeho práva.

47. Vychádzajúc z uvedeného dobromyseľnosť žalobcu pri nadobudnutí a užívaní dotknutých

nehnuteľností bola vylúčená najmä vzhľadom na okolnosti prechodu majetku štátu na mesto v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., ale zároveň ju spochybnili aj ďalšie individuálne okolnosti v posudzovanej veci.

48. Okolnosť, či sa žalobca skutočne ujal kvalifikovanej držby predmetných pozemkov, začal vykonávať
faktickú moc nad vecou a nakladať s ňou ako vlastnou po nadobudnutí účinnosti zákona č. 138/1991

Zb. a aj jeho dobromyseľnosť sú spochybnené aj tým, že sa nesprával ako vlastník nehnuteľností, čomu
nasvedčuje aj okolnosť, že ani nedal zapísať svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam do katastra
nehnuteľností (§ 14 ods. 4 zákon č. 138/1991 Zb.).

49. Žalobca nikdy nebol evidovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností a nikdy sa tohto práva

nedomáhal ani určovacou žalobou alebo v rámci ROEP, ako na to správne poukazujú žalovaní vo
vyjadrení k odvolaniu. Žalobca sa nedomáhal svojho vlastníckeho práva ani potom, čo v rámci ROEP
nebol zapísaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností (rok 2008) a prvýkrát podáva žalobu o určenie
vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam až dňa 7.9.2022 v tu prejednávanej veci, teda po 31
rokoch od tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.

50. Dotknuté nehnuteľnosti boli predmetom dedičského konania po právnych predchodcoch žalovaných,
v roku 1998 po M. H. a v roku 2017 po I. B., teda vlastnícke právo žalovaných bolo potvrdené
rozhodnutiami notárov ako súdnych komisárov (č.l. 78 a nasl., č.l. 93 až 95 spisu) a tieto nadobúdacietituly boli zapísané aj v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXXX, kat. územie K.. Žalobca aj
z týchto dôvodov objektívne musel mať pochybnosti o oprávnenosti titulu vstupu do držby dotknutých
pozemkov dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. a následne aj ku dňu podpísania

protokolu o prevzatí majetku dňa 13.3.1996.

51. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi chýbal právny titul vstupu do dobromyseľnej
(oprávnenej) držby a už samotné nesplnenie tejto zákonnej podmienky vylučuje možnosť nadobudnúť
vlastnícke právo vydržaním, ako sa toho žalobca domáhal počas celého konania a opakovane aj

v odvolaní.

52. Pokiaľ žalobca namieta, že právni predchodcovia žalovaných boli na liste vlastníctva č. XXXX, kat.
územie J. K., evidovaní ako vlastníci až na základe schváleného registra obnovenej evidencii pozemkov
(ROEP) z roku 2008, odvolací súd uvádza, že táto argumentácia nemení nič na skutkovom zistení, že
ako vlastník nehnuteľností nikdy nebol zapísaný žalobca a ani jeho právny predchodca, čo vyvracia

dobromyseľnosť vstupu žalobcu do držby a následne aj jeho dobromyseľnosť (že mu nehnuteľnosti
patria) po zákonom stanovenú vydržaciu dobu.

53. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd považuje rozsudok za vecne správny, a preto ho v zmysle ust. § 387 ods. 1

CSP potvrdil.

54. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 262 ods. 1, 2 a § 396 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok na
náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešným

žalovaným. Odvolací súd preto priznal žalovaným v 1. až 4. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 251 CSP).

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).