Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. marec 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200209
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8620200209.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Daniely Babinovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX C. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, so sídlom advokátskej
kancelárie Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanej: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821
08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenej: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom
Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 6C/9/2020-184 zo dňa 8.12.2022, takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo výroku I. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške
500,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamieta.

III. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o výške
ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len ako ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku žalobu zamieta.
III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že ide síce o spor o ochranu

osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia života, tento však bezprostredne súvisí s porušením ochrany
osobných údajov pri spracovaní žalovanou v rámci plnenia zmluvy o pripojení. Právny základ je
daný v ust. § 9 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, ktoré zákonné ustanovenie priamo
odkazuje na zákon o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z.z., kde v ust. § 56 ods. 3 zákona
o elektronických komunikáciách je uvedené, v akom rozsahu môže operátor získavať a spracúvať
údaje účastníkov. Žalovaná na účely uzatvorenia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich
s plnením tejto zmluvy, mala oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobkyne. Prvoinštančný súd

preto námietku žalovanej, že k bezpečnostnému incidentu došlo nie v súvislosti so spotrebiteľskou
zmluvou, nepovažoval za dôvodnú, nakoľko právo na ochranu osobnosti žalobkyne priamo za zásah
do súkromného života žalobkyne súvisí bezprostredne so základným spotrebiteľským vzťahom medzistranami, ktorý je založený na základe zmluvy o pripojení. Preto súd prvej inštancie považoval tento
spor za spotrebiteľský.
Po tom, čo prvoinštančný súd vyriešil otázku miestnej príslušnosti, zaoberal sa otázkou pasívnej vecnej

legitimácie. Prvoinštančný súd považoval za pasívne legitimovanú stranu v spore spoločnosť Orange
Slovensko, a.s. Dokumenty, ktoré boli nájdené a obsahovali osobné údaje žalobcu, a to dokument
Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí, boli vyhotovené v súvislosti s plnením
zmluvy o pripojení medzi žalobcom a žalovanou. Občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za zásah
do súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z § 11 Občianskeho zákonníka. Tým,

že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, v danom prípade osobné údaje
žalobcu sprístupnila spoločnosť ELSIG s.r.o., nemá vplyv na pasívnu vecnú legitimáciu.
Prvoinštančný súd sa následne zaoberal rozdielom medzi občianskoprávnou a administratívnou
zodpovednosťou subjektov v režime zákona o ochrane osobných údajov, pričom zistil, že k porušeniu
ochrany osobných údajov žalobcu v rovine administratívneho práva došlo spoločnosťou ELSIG s.r.o.
ako priamym pôvodcom zásahu do práv žalobcu, kde právoplatne v administratívnom konaní bola

označená táto spoločnosť za zodpovednú za vzniknutý bezpečnostný incident. V rovine súkromného
práva však voči žalobcovi nesie občianskoprávnu zodpovednosť za bezpečnostný incident žalovaná,
preto ju považoval za pasívne vecne legitimovanú.
Súd prvej inštancie následne konštatoval, že zásah do práva na ochranu osobnosti pre svoju povahu
predstavuje delikt, ktorý je možné odčiniť zadosťučinením. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, podľa

ktoréhomorálnaujmažalobcovivzniknúťnemohla,naopak,žalovanásvojuargumentáciunepreukázala.
Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia údajov prvoinštančný súd považoval vznik rizika
pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä straty kontroly nad svojimi osobnými údajmi a
riziko s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohlo viesť k ujme či majetkovej
alebo nemajetkovej, pokiaľ takáto operácia môže viesť, napr. ku krádeži totožnosti, podvodu alebo

finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek
hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie osobných údajov zahŕňalo
veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo mohlo mať veľké dôsledky na veľký počet
dotknutých osôb, vrátane žalobcu. Prvoinštančný súd mal jednoznačne preukázanú priamu príčinnú
súvislosťmedzibezpečnostnýmincidentomakoprotiprávnymkonanímavznikomujmyvosférezásahov

do súkromia žalobcu.
Prvoinštančný súd v rámci voľnej úvahy prihliadol na vzájomné vzťahy jednotlivých vlastných
argumentov na význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva
ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno - sankčnú funkciu
relutárnej náhrady určil sumu 3.300,- eur pre žalobcu ako sumu primeranú. Nepovažoval za vhodné

pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov
tak, ako to urobil už v inom konaní (13Co/7/2021) odvolací súd, nakoľko ide o systém odškodňovania
obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu prizná obetiam trestných činov. V
prejednávanej veci ide však o občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva. V zhode s
názorom žalobcu nepovažoval za dostatočné odškodnenie vo výške 110,- eur, vzhľadom na významné

postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu
trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie žalovanej proti výroku I. v časti vyhovenia
žalobnému nároku vo výške 3.300 eur ako aj v súvisiacom výroku III. o trovách konania. Predmetné
odvolanie žalovaná odôvodnila ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/, b/,e/, f/ a h/ CSP. Žalovaná uviedla,
že už pri prvom procesnom úkone namietla miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník, pričom
zotrváva na tomto stanovisku a nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej

veci neexistuje ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o
spotrebiteľský spor. Rozhodoval miestne nepríslušný súd a tým aj nezákonný sudca a zároveň žalobca
nebol zaviazaný ako spotrebiteľ na povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp
kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného
dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti.

Žalovaná tiež namietla svoju pasívnu legitimáciu v spore, nakoľko právne posúdenie súdu prvej inštancie
v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení,
sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov platí
zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľaa sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje
aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so
spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. Nie je teda na mieste analogické

použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná právna úprava o
ochrane osobných údajov. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom
došloksprístupneniuosobnýchúdajov,nakoľkoneporušilažiadnezosvojichpovinnostívyplývajúcichzo
zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných údajov vo svojom
rozhodnutí. Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných

údajov medzi prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov
zodpovedá sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane
osobných údajov. Argumentácia súdu prvej inštancie, že dokumentácia obsahujúca osobné údaje osôb
vrátane žalobcu bola od roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá a nebola odovzdaná v centrálnom
sklade, je z pohľadu posúdenia otázky protiprávnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu právne
irelevantná. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí dokumentov obsahujúcich

osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v súvislosti s archiváciou
dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné.
Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom
pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter

a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej
miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej
inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil len, že mu

hrozila, pričom aj s poukazom na časový odstup odo dňa bezpečnostného incidentu (5 rokov) a jeho
zistenia bolo dôvodné predpokladať, že už nevznikne. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných
práv znamená vznik nároku na nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko na vyvodenie zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu musia byť preukázané všetky predpoklady pre jej priznanie.
Zároveň žalovaná namietla ako neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a nespravodlivú sumu

priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 3.300,- eur, pričom súd prvej inštancie túto sumu odôvodnil, no
tátojehoargumentácianemáoporuvzistenomskutkovomstave.Žalovanápoukázalanato,žepriurčení
výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa Zákona č. 274/2017 Z.z. o odškodnení
obetí trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný
nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmy v sume 10-násobku minimálnej mzdy.

Táto predstavovala v roku 2017 435,- eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 4.350,- eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané
náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je
neadekvátna k uvedenému prípadu. S argumentáciou žalobcu sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove,
ktorý v rozsudku v konaní vo veci žaloby na ochranu osobnosti Bc. Senaj a ďalších 42 žalobcov priznal

každému z nich ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy 110,- eur. Obdobne tak rozhodol aj v ďalších
veciach (napr. 13Co/30/2022, 8Co/28/2022, 9Co/44/2022, 8Co/34/2022, 5Co/30/2022, ...). Priznaná
náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.
Zároveň žalovaná namietla aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému
úspechu žalobcu bol týmto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami

Civilného sporového poriadku. Uviedla, že aj žalobca musí niesť zodpovednosť za výsledok sporu v
prípade,žeuplatňujeneprimeranúčipremrštenúsumuatátoskutočnosťbysamalaprejaviťvrozhodnutí
o trovách konania s tým, že súd by mal využiť inštitút § 257 CSP a trovy konania nepriznať, prípadne ich
primerane znížiť s tým, že pri tomto bezpečnostnom incidente boli postihnuté viaceré osoby, pričom už
v predošlom konaní ďalších 42 žalobcov uplatnilo nárok na náhradu trov konania s tým, že u každého

vznikli trovy konania vo výške po 1.183,20 eura. Vzhľadom na celkový počet žalobcov – 164, odhaduje
žalovaná výšku trov konania, ktorú bude musieť vyplatiť na cca 200.000,- eur. V takomto prípade je
suma za trovy konania neadekvátna a v rozpore s dobrými mravmi. Situáciu, ak trovy konania násobne
prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP.
Z týchto dôvodov žalovaná navrhla napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III. zrušiť a vrátiť vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že miestna príslušnosť súdu prvej
inštancie je daná § 19 písm. b/ CSP, pričom ďalším dôvodom danosti miestnej príslušnosti Okresnéhosúdu Svidník je aj dôvod podľa § 19 písm. d) CSP, vzhľadom na to, že tento spor by nebol vznikol v
prípade, že by nebola medzi stranami sporu uzavretá spotrebiteľská zmluva, a to zmluva o pripojení.
Zároveň žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej o tom, že nie je pasívne legitimovaná s poukazom

na odôvodnenie súdu prvej inštancie s tým, že žalovaná tendenčne zamieňa administratívnu právnu
zodpovednosť založenú na subjektívnom princípe so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má
objektívny charakter, teda žalovaná nesie zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybrala pre
spracúvanie dát svojich klientov.
Ďalej uviedol, že nie je možné súhlasiť s argumentáciou o neexistencii zásahu do súkromia žalobcu,

nakoľko z výpovede osoby, ktorá našla predmetnú krabicu, ako aj z fotodokumentácie vyplynulo,
že krabica bola pohodená a otvorená v neuzamknutom sklade, ku ktorej mal prístup neobmedzený
počet nepovolaných osôb a iba v teoretickej rovine zostávajú námietky žalovanej o potrebe skúmať
individuálne dopady na každú z dotknutých osôb osobitne. Keďže Listina základných práv a slobôd
je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), je
potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci došlo u každého zo žalobcov sprístupnením

osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho
preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému počtu
neoprávnených osôb, k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcov. Právo na súkromie
v zmysle garancie práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou a pri jeho porušení

sa rovnako dotýka každého, koho osobné údaje boli zneužité, pričom subjektívne pocity dotknutých
osôb nie sú dôležité. V tejto súvislosti aj výška priznanej relutárnej náhrady je primeraná s tým, že
komparatistika s rozhodnutím vo veci českého predajcu mall.cz je neporovnateľná, nakoľko unikli údaje
zákazníkov „v nižšej kvalite.“ Napriek tomu však žalobca akceptuje rozhodnutie o priznaní sumy nižšej
než požadoval.

Pokiaľ sa týka nároku na náhradu trov konania, je rozhodujúce to, či vo veci, pokiaľ rozhodnutie záviselo
od úvahy súdu, bola strana sporu v merite úspešná ako v tomto prípade a nemožno v tomto prípade
akceptovať použitie ustanovenia § 257 CSP, nakoľko na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne
aspekty, ktoré by ju mohli pri priznaní trov konania ohroziť. Poukázal na ust. 10 ods. 8 vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z.z., ktoré vo veciach ochrany osobnosti ustanovuje osobitnú tarifnú hodnotu, a to pevnou

sumou. V tejto súvislosti Ústavný súd SR uznesením zo dňa 24.05.2022, č.k. II. ÚS 233/2002-18
odmietol ústavnú sťažnosť žalovanej, keď konštatoval, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do
osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania
v zmysle uplatnenia zásady úspechu, pričom je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhol preto napadnutý rozsudok vo výroku I. a III. potvrdiť

a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

5. V odvolacej replike žalovaná argumentačne zotrvala na všetkých výhradách uvedených v odvolaní,
ktoré zopakovala.

6. Obdobne žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii v plnom
rozsahu.

7. K odvolacej duplike podala žalovaná stanovisko, v ktorom okrem iného uviedla, že v prípade, ak
odvolací súd nevyhovie návrhu žalovanej z dôvodov uvedených v odvolaní na nepriznanie alebo aspoň

krátenie trov konania žalobcovi a rozhodne, že mu prináleží náhrada trov konania v rozsahu 100 %,
avšak bude toho istého názoru ako odvolací súd v konaní ohľadom žaloby Bc. Senaja a ďalších 42
žalobcov, ako aj v ďalších rozsudkoch v skutkovo a právne identických veciach žalobcov, to jest že 100
% náhrada by mala byť priznaná výlučne z prisúdenej sumu, mal by to odvolací súd uviesť v samotnom
výroku rozhodnutia a nielen v jeho odôvodnení.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie je z časti dôvodné.

9. Odvolacia argumentácia žalovanej, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení
súdu prvej inštancie bola konštruovaná na tvrdení o nesplnení procesných podmienok, o porušení práva
žalovanej na spravodlivý proces, tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a nesprávnom právnomposúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd

Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. So zreteľom na obsah odvolania žalovanej bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok I.
napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel, ako aj súvisiaci výrok III. o
trováchkonania.Keďževýrok,ktorýmbolažalobačiastočnezamietnutá žalobca odvolanímnenapadol,

nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol právoplatnosť.

12. Pre úplnosť záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti žalovanou vznesenej námietky miestnej
príslušnosti odvolací súd dopĺňa nasledovne. Predmetom konania je nárok majúci základ v porušení
práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky

na náhradu nemajetkovej ujmy. Pre posúdenie výhrady žalovanej bolo zásadným vyhodnotiť charakter
takto definovaného nároku v tom zmysle, či nie je vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s
nárokom na náhradu škody, pre ktorý môže platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa §
19 písm. b) CSP je popri všeobecnom súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého
nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Podľa Princípov európskeho deliktného

práva (Principles of European Tort Law, PETL), ktoré predstavujú v interpretačnej rovine podporný
prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba vziať do úvahy (Ústavný súd
Českej republiky, nález Pl. ÚS 16/04 zo 4.5.2005) je škodou, ktorá je spôsobená inému, jednak škoda
majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu na slobode, dôstojnosti alebo
iných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3, článok 10:301 ods.1). Podľa odvolacieho súdu

z uvedeného nevyplýva iné ako to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na osobných právach je
možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že udalosť únikom
dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom konania, nastala v súvislosti s
osobnými dátami, t.j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo, ide tak o udalosť zakladajúcu
nárok na náhradu škody, čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe § 19

písm. b) CSP. Tvrdenie žalovanej o miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tak minimálne v
zmysle § 19 písm. b) CSP nie je relevantné.

13. V súvislosti s namietaným porušením práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP)
odvolací súd udáva, že právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi

jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na
zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných
právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie. Porušenie akéhokoľvek
čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie
práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu

znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver,
že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte
celého konania. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené namietané konanie súdu porušujúce práva
odvolateľky na spravodlivý proces.

14. V súvislosti s otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 78-81 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom v
celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho
vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná, aj keď
konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že

nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo/2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený
zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou
osobou pri realizácii činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickejosobe, teda žalovanej. ,,Podle ustanovení § 13 obč. zák. občanskoprávní sankce postihují subjekty,
resp. původce neoprávněného zásahu do osobnostních práv fyzické osoby, chráněné všeobecným
osobnostnímprávem.Původcemneoprávněnéhozásahupřitommohoubýtjakékolivfyzickéčiprávnické

osoby. Jestliže byl neoprávněný zásah do osobnostních práv fyzické osoby způsoben někým, kdo
byl použit právnickou nebo jinou fyzickou osobou k realizaci činnosti této právnické či jiné osoby,
přičítá se za použití analogie ustanovení § 420 odst. 2 ve spojení s ustanovením § 853 obč. zák.
neoprávněný zásah samotné fyzické či jiné právnické osobě. (srov. např. rozsudek Nejvyššího soudu
České republiky ze dne 29. listopadu 2001, sp.zn. 30Cdo79/2001).“ V tejto súvislosti pokiaľ je v tomto

prípade jednoznačne preukázané, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním
žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo
z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti
tak, ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani
rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej
zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných

údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná. Navyše nebyť spotrebiteľskej zmluvy, nedošlo by ani k vzniku
tohto nároku. (Pre porovnanie C-147/16 a C-59/12 - rozsudky Súdneho dvora EÚ, rozsudky Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 20Co/7/2023, 20Co/18/2023, 18Co/7/2023, 22Co/23/2022).

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka pochybenia v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúceho v tom, že skutkové zistenia, ktoré boli podkladom pre jeho
rozhodnutie, sú nesprávne.

16. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej

stránke a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy,
ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli ani nijak nevyšli
počas konania najavo alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo,
opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

17. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa s listinami zo spisu dospel k záveru, že všetky
skutkové zistenia k základu nároku, ktoré súd prvej inštancie posúdil, sú správne a majú oporu vo
vykonanom dokazovaní; v konaní súdu prvej inštancie a skutkovom závere, ku ktorému z vykonaných
dôkazov dospel nebol odvolacím súdom zistený žiaden z dôvodov preukazujúcich nesprávne zistenie
skutkového stavu.

18. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade

nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.zn.
3Cdo 204/2009)

19. K námietke o nesprávnom právnom posúdení (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn.
7Cdo7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťah k otázke primeranosti

priznanej nemajetkovej ujmy.20. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

21. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

22. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k

záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo
k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám, je tak závažným zásahom do jeho práva
na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
vzhľadom na závažnosť okolností a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané
aj právo na nemajetkovú ujmu.

23. Je namieste zdôrazniť, že oblasť súkromia a ochrany osobných údajov je dynamickou kategóriou
rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov aj do digitálneho
priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo
stranyžalovanejsavytvorilipodmienkyprezneužitietýchtoúdajov.VychádzajúczjudikatúryEurópskeho

súdu pre ľudské práva, právo na ochranu osobnosti možno nepochybne považovať za jednu z kategórií
práva na súkromie s poukazom na článok 8 Dohovoru. Podľa rozsudku tohto súdu vo veci Rotaru proti
Rumunsku (rozsudok zo 04.05.2000, č. 28341/95), systematické zbieranie a uchovávanie osobných
údajov je zásahom do súkromného života, ich prípadné použitie je samostatným zásahom.

24. Všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection Regulation, skrátene
GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o
ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým
sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie Európskej únie,
ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov. V Úradnom vestníku Európskej

únie bolo vyhlásené 27. apríla 2016. Nariadenia, v schválenom znení, sú priamo účinné pre každý
členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté aj do zákona č. 18/2018
Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov z 29. novembra 2017. Zákon
18/2018 Z.z. je účinný v Slovenskej republike rovnako ako GDPR od 25. mája 2018. Zákon bol priamo
aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z.z. (nepriamo), 221/2019 Z.z.).

25. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany
osobnýchúdajov.Stanovujepravidláochranyfyzickýchosôbapravidláprevoľnýpohyb(ktorýsanesmie
obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň
ochranyfyzickýchosôbvcelejÚniimázabrániťrozdielom,ktorésúprekážkouvoľnéhopohybuosobných

údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods. 13).

26. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s
presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním
všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej značným spôsobom

poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov.

27. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva
na súkromie a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva s poukazom na článok 8 Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy. Súčasná informačná

spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu,
a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej
osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené,
nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu dôjde, je nepochybnedôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a
proporcionálna.

28. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej
ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie
kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej
nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa
neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených

práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za
ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti.

29. Pre zistenie skutkového stavu vzhľadom na rozsah osobných údajov, ktoré vo vzťahu k žalobcovi
boli predmetom potencionálneho zneužitia, nie je relevantné to, ako žalobca subjektívne vnímal túto
hrozbu pre určenie rozsahu primeraného finančného odškodnenia (porovnaj uznesenie NS SR sp.zn.

4Cdo81/2011). Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením v § 11 Občianskeho zákonníka.
Nevyžaduje sa vyvolanie následkov.

30. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne

ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri
priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto: dĺžka protiprávneho konania, reakcia na upozornenia a požiadavky
dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie
a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo
zámernej diskreditácie osoby.

31. Proporcionalita znamená vyváženosť, pomernosť. Etymologicky tento výraz vychádza z latinského
spojenia pro portio, ktorý znamená vzťah medzi viacerými prvkami. V práve býva proporcionalita
spojovaná s racionalitou a spravodlivosťou, a to v minulosti často najmä v súvislosti s ukladaním trestu.
Ako právny princíp znamená princíp proporcionality formálnu šablónu pozostávajúcu z niekoľkých

postupnekladenýchotázok,ktorásapoužívaprihodnotení,čiprávnyaktnezasahujedozákladnýchpráv
a slobôd vo väčšej miere, než je potrebné. Dochádza tak k riešeniu kolízií medzi jednotlivými princípmi,
resp. medzi ľudskými právami navzájom, resp. medzi ľudskými právami a verejnými dobrami.
Ustanovenia o základných právach a slobodách sa nechápu ako klasické právne normy, ale ako právne
princípy. Ak by sme ich chápali ako klasické právne normy s kondicionálnou štruktúrou a abstraktnou

formuláciou hypotézy a dispozície, museli by sme rozhodnúť o aplikačnej prednosti jedného práva pred
druhým, čo je značne problematické. Ak však ponímame tieto práva ako právne princípy, ich stret sa
môže riešiť cestou optimalizácie, keď jedno právo dočasne „ustúpi“ inému, pričom však nie je negované.
Výhodou môže byť maximalizovaný rozsah aplikácie oboch práv.
Prioritnou zložkou princípu proporcionality je potom pomeriavanie v kolízii navzájom stojacich práv

a hodnôt, ktoré sú však primafacie rovnocenné. Metodologicky potom možno pravidlo pomeriavania
charakterizovať tak, že čím väčšia je miera nenaplnenia či ujma na jednom princípe, tým vyššia musí
byť miera naplnenia princípu druhého.
Potom možno povedať, že požiadavka vhodnosti sleduje, aby obmedzujúci prostriedok bol spôsobilý
naplniť účel, ktorý je zamýšľaný a má sa dosiahnuť. Teda aký zámer mal orgán štátu obmedzením

dosiahnuť, aké opatrenia na to použil a či je dosiahnutie sledovaného cieľa takýmto postupom možné.
Musí existovať racionálne previazanie medzi obmedzením a sledovaným cieľom.
Požiadavka nevyhnutnosti sleduje, aby nebol obmedzujúci prostriedok príliš obšírny a nezasahoval do
práva viac, ako je skutočne potrebné a nevyhnutné. Požiadavka proporcionality v užšom zmysle sleduje
zabezpečenie optimalizácie medzi účelom a obmedzovaným právom, teda pomer získaného prospechu

a spôsobenej ujmy (Justičná akadémia Pezinok, 12.11.2018).

32. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí sp.zn. 7Cdo 215/2020 z 31.01.2022 uvádza, že otázka výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými

v iných veciach. Každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na
riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady. Pokiaľ
účelom § 421 ods. 1 písm. b) CSP zo širších hľadísk je to, aby sa vyriešením niektorej, dosiaľ ešte
dovolacím súdom nevyriešenej, právnej otázky vytvorila a ustálila rozhodovacia prax dovolacieho súdu,je namieste konštatovanie, že vyriešením takto vysoko individuálnej otázky (akou je určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy) sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky náhrady nemajetkovej

ujmy postupujú totiž súdy vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na
určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť.

33. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamoúmerne zodpovedá aplikácia tzv.
„statusu obete“ podľa článku 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské
práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v
prípade Y. v. Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd
pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká,
akú by priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu,

pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a
tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, i to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ
domohol (JUDr. Andrea Erdősová, PhD., Krátke pojednanie o škodách, ujmách a ich náhradách vo
svetle judikatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora Európskej únie i Európskeho súdu pre
ľudské práva). Ústavný súd Českej republiky zase konštatoval, že pri stanovení výšky čiastky relutárnej

náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky
tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, porov. sp.zn. I. ÚS 2844/14.

34. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi
citovanými v predchádzajúcom bode, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie

vo výške 3.300 eur nezodpovedá zisteným okolnostiam a v žiadnom prípade nezodpovedá princípu
proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch
výslovne obsiahnuté, avšak v európskej právnej kultúre sa bezozbytku uplatňujú, pričom porušením
pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 36 ods.1 Listiny (Ústavný súd Českej republiky v náleze III. ÚS 350/03 z 29.9.2005).

35. Dĺžka protiprávneho konania, ktoré skončilo vo februári 2017, nebola ustálená, činnosť žalovanej
nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho konania alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie,
cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah, ktorý bol
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka,

kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá
pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady ujmy v peniazoch, aj v kontexte s významným postavením
žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu, ktorý je
osobitne chránený - osobné údaje.

36. Odvolací súd je si vedomý, že v obdobných veciach senáty tunajšieho súdu pri rozhodovaní o
výške finančnej náhrady vychádzali z 50 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných
činov (4.350,- eur), (§ 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z.z.), ktorý opakovane ponižovali na polovicu s
prihliadnutím na skutočnosti, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu,
ale len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, neboli zistené dôvodov ako škandalizácia žalobcu,

nedošlo k opakovaniu či zvyšovaniu intenzity konania, či k úmyselnému konaniu žalovanej a podobne.
Na základe uvedených skutočností považovali za primeranú náhradu za nemajetkovú ujmu vo výške
110,- eur.

37. Je možné sa stotožniť s ,,poľahčujúcimi okolnosťami“ stojacimi v pozadí jej zníženia v porovnaní

so závermi súdov prvej inštancie, no nie však so samotnou výškou priznanej finančnej náhrady.
Podľa názoru odvolacieho súdu suma 110,- eur vzhľadom na významné postavenie žalovanej na
telekomunikačnom trhu nepôsobí dostatočne satisfakčne ani sankčne a už vonkoncom nie preventívne,
aby ju nútila správať sa voči citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Preto odvolací súd mal za to,
že bol dôvod zasiahnuť do úvahy prvoinštančného súdu a výšku priznanej náhrady korigovať na sumu

500 eur, tak aby bol na jednej strane zohľadnený princíp proporcionality a na druhej strane zachovaný
aj princíp racionality v práve.38. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal
sčasti nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. z uvedeného
dôvodu zmenil na sumu 500,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (§ 388 CSP).

39. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec

zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

40. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom
na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. U takéhoto nároku
sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné
zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa

týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto
právo na plnú náhradu trov konania.

41. ,,Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, ako i názorom prezentovaným v Komentári
k Civilnému sporovému poriadku, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pokiaľ príslušný súd skonštatuje

zásah do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov
konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške
bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Len na okraj ústavný súd konštatuje, že citáciu z odbornej literatúry nie je možné považovať za záväzný
právny názor tak, ako to prezentuje sťažovateľka v ústavnej sťažnosti. Navyše krajský súd v danom

prípade síce rozhodoval takpovediac s konečnou platnosťou „iba“ v merite veci a v otázke priznania
nároku na náhradu trov konania. Problematika výpočtu konkrétnej výšky náhrady trov konania patrí
výlučne do kompetencie okresného súdu. Uvedené má napokon oporu aj v § 262 ods. 2 CSP. Inými
slovami, konanie o výške náhrady trov konania je možné považovať aj za subsystém či čiastkové
konanie, ktoré je síce závislé, no do určitej miery oddelené od konania v merite veci.

Na základe uvedených záverov je potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. Okresný súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia, v
danom prípade dostatočne jasne a relevantne vysvetlil svoj postoj k výpočtu náhrady trov konania.
Ústavný súd nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého uznesenia okresného súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.“ (pozri

uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 233/2022-18 zo dňa 24. mája 2022).

42. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

43. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená
to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať
stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie
tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu
trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam

konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre
rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch
podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa,
ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať,či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Toto ustanovenie má slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,

pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

44. Vo vzťahu požadovanej aplikácii výnimočného ustanovenia § 257 CSP odvolací súd poukazuje na
to, že v prípade žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy výška úkonu právnej služby vychádza z ust. § 10
ods. 10 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., teda výpočtovým základom pre priznanie trov právneho zastúpenia

je suma 2.000,- eur, kedy je odmena právnej služby za tento úkon 91,29 eura. S poukazom na uvedenú
skutočnosť preto odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácií § 257
CSP v danom prípade, vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na výšku odmeny za
jeden úkon právnej služby výška trov konania v žiadnom prípade nemôže pre žalovanú predstavovať
sumu, ktorá by objektívne bola spôsobilá ohroziť jej finančnú stabilitu, či jej podnikanie. V každom
prípade každá strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu musí si byť vedomá skutočnosti,

že v prípade neúspechu bude niesť trovy konania. V prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od
tejto zásady. Bolo by naviac nerozumné a v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania
pomerovsozreteľomnapriznanúvýškunáhradynemajetkovejujmy,uprednostniťosobuzodpovednúza
porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov. Je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná
za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov očakávala zvýhodnenie svojho

postavenia prostredníctvom rozhodovania o náhrade trov konania. Preto je ustanovenie § 257 CSP v
danejvecineaplikovateľné.Odvolacísúdtýmtokonštatuje,ženezistilanijedenakceptovateľnýdôvodna
použitie zmierňujúceho ustanovenia § 257 CSP v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie
osobných údajov.

45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).