Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15CoP/56/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8322201739
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8322201739.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a členov senátu JUDr. Ingrid Kalinákovej a JUDr. Zuzany Biščákovej v právnej veci starostlivosti súdu
o maloletého Q. O., nar. X.XX.XXXX, zastúpeného v konaní kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v C., dieťaťa rodičov matky C. O., nar. X.X.XXXX, bytom K. XX, XXX XX M.
G. K. a otca M. K., nar. X.X.XXXX, bytom Š. XXX/XX, XXX XX Z. G. E., v konaní o návrhu matky na
zvýšenie výživného na maloleté dieťa, o odvolaní otca voči rozsudku Okresného súdu Košice - okolie
č. k. 19P/190/2022 - 107 zo dňa 29. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Predmet konania

1. Matka podaným návrhom zo dňa 20.5.2022 doručeným Okresnému súdu Humenné žiadala, aby
súd upravil vyživovaciu povinnosť otca k maloletému dieťaťu zvýšením výživného, pričom posledným
súdnym rozhodnutím bola určená vyživovacia povinnosť otca k maloletému Q. vo výške 100 eur
mesačne. Nárok na zvýšenie výživného odôvodnila tým, že otcovi poskytla súhlas na uplatnenie

daňového bonusu na dieťa, ktorý jej mal vyplatiť, ale nevyplatil, otec s ňou nekomunikuje, výživné
na maloletého posiela oneskorene. Navrhla, aby súd zvýšil výživné na maloletého na sumu 180 eur
mesačne s nárokom od doby podania návrhu matky.

II. Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Košice - okolie ako súd prvej inštancie pod sp. zn. 19P/190/2020 - 107 zo dňa 29. mája
2023 rozsudkom rozhodol tak, že:

„M e n í rozsudok Okresného súdu Humenné, sp.zn.: 19P/91/2016 - 105 zo dňa 15.11.2017, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp.zn.:18CoP/3/2018 - 137 zo dňa 30.5.2018, takto:

Otec je p o v i n n ý prispievať na výživu maloletého Q. sumou 180 EUR mesačne, vždy do 15.dňa v

každom mesiaci vopred, k rukám matky maloletého dieťaťa, počnúc 20.5.2022 do budúcna.

Dlžné výživné na maloletého Q. za obdobie od 20.5.2022 do 31.5.2023, spolu v sume 992,04 EUR, je
otec p o v i n n ý uhradiť k rukám matky do 3 dní od doručenia rozsudku.Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 78 ods. 1, ods. 3 Zákona o rodine, ako aj v
zmysle príslušných ustanovení Zákona o rodine, konkrétne § 77 ods. 1, § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods.
5 a § 75 ods. 1. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 52 CMP.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania a

zisteného skutkového stavu mal za preukázané, že od poslednej súdnej úpravy vyživovacej povinnosti
otca k maloletému Q. O. došlo na strane maloletého k podstatnej zmene pomerov. V čase posledného
súdneho rozhodnutia navštevoval maloletý Q. materskú škôlku, toho času je žiakom 4. ročníka základnej
školy a od septembra 2023 bude navštevovať II. stupeň základnej školy. Zvýšenie životných nákladov na
výchovu a výživu maloletého dieťaťa je v súčasnosti objektívna okolnosť, ktorá sama o sebe odôvodňuje
zmenu výšky výživného.

Súd prvej inštancie poukázal na pomery, ktoré sa zmenili aj u matky maloletého, pričom táto bola
evidovaná na úrade práce, poberala dávku v hmotnej núdzi vo výške 130 eur, toho času je na rodičovskej
dovolenke a poberá rodičovský príspevok vo výške 300 eur mesačne. Pribudla jej vyživovacia povinnosť
k maloletej dcére G., ktorá je v celodennej starostlivosti u nej, čím má matka sťaženú možnosť nájsť si
v súčasnosti primeranú prácu a tak zabezpečiť primeraný príjem podľa svojich možností a schopností.

U otca sa zmenila situácia v tom, že v čase poslednej súdnej úpravy rozhodnutím Okresného súdu
Humenné pod sp. zn. 19P/91/2016 - 105 zo dňa 15.11.2017 mal otec maloletého dieťaťa pozastavenú
živnosť na A., živnosť má založenú aj v Y. republike, pričom z daňového priznania za rok 2016 mal
uvedený základ vo výške 141 900 Kč, čo znamená približne 5 980 eur. Už v čase poslednej úpravy
mal vyživovaciu povinnosť k maloletému synovi M. K., nar. X.XX.XXXX. Súd prvej inštancie zároveň

poukázal na to, že pri určení zvýšeného výživného zo strany otca ako povinného rodiča vychádzal v
danom prípade z možností, schopností a majetkových pomerov oboch rodičov i odôvodnených potrieb
maloletého dieťaťa, pričom prihliadol aj na to, kto z rodičov a v akej miere sa o maloletého osobne stará.
Odôvodnené potreby dieťaťa argumentoval súd prvej inštancie poukazom na zabezpečenie rozvoja
jeho záujmov, prípravy na budúce povolanie, ako aj zabezpečenie životnej úrovne s poukazom na

voľnočasové aktivity, ako aj na nevyhnutné náklady na šatstvo, bielizeň, obuv a na bývanie.

5. Výživné na maloletého Q. súd prvej inštancie určil vo výške 180 eur mesačne, nakoľko považoval
za primerané zisteným možnostiach, schopnostiam, ako aj odôvodneným potrebám maloletého s
poukazom na jeho vek, zdravotný stav, mimoškolské aktivity, ako aj odôvodnené potreby s poukazom

na skutočnosť, že matka maloletého je v súčasnej dobe na rodičovskej dovolenke. Otec maloletého
dieťaťa súdu svoje príjmové pomery nezdokladoval. Pri šetrení pomerov Úradom práce, sociálnych
vecí rodiny Z. nad E. bolo zistené, že otec svoje mesačné výdaje uviedol vo výške 2 170 eur, čo je
obsiahnuté v bode 11. rozsudku súdu prvej inštancie, pričom uviedol, že pracuje v zahraničí. Súd zistil,
že živnosť, ktorú mal otec založenú na A. od roku 2013 a od roku 2018 má aktuálne pozastavenú

bez bližšieho uvedenia dôvodu. Pritom za rok 2021 zo živnosti otec maloletého dieťaťa dosahoval
zisky, za rok 2022 doposiaľ daňové priznanie nepodal, čo vyplýva aj z vyjadrenia daňového úradu,
ale aj z vyjadrenia Sociálnej poisťovne. Výpisom zo Sociálnej poisťovne bolo zároveň zistené, že
otec maloletého dieťaťa sa nezamestnal na riadny pracovný pomer, ani neuzavrel žiadnu dohodu o
vykonaní práce. Nie je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie, nepoberá žiadne štátne sociálne dávky.

Otec maloletého neuviedol súdu žiadne zdravotné problémy, ktoré by mu bránili v objektívnej možnosti
vykonávať primeranú pracovnú činnosť.
Súd prvej inštancie preto konštatujúc všetky skutočnosti s poukazom na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona
o rodine mal za to, že sa otec maloletého dieťaťa vzdal bez uvedenia dôležitého dôvodu výhodnejšieho
zamestnania a zárobku zo svojho príjmu, ktorý by mohol reálne s poukazom na svoje možnosti a

schopnosti vykonávať. Preto súd je povinný prihliadať na celkové pomery u otca a určiť výživné podľa
toho, čo je objektívne možné, že by otec mohol získať a zarobiť s poukazom na svoj vek, zdravotný
stav, kvalifikáciu, schopnosti, odbornosť a pracovné skúsenosti, a teda s poukazom na živnosti, ktoré
mal otec v oblasti stolárskych prác a dokončovacích stavebných prác zavedené a keďže svoje výdaje
deklaroval v období roku 2022 vo výške viac ako 2 000 eur, súd je toho názoru, že jeho príjem bolo

potrebné ustáliť na približnú sumu 2 000 eur mesačne.
Zároveň súd poukázal na to, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní
schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Každý rodič podľa súdu prvej inštancie, ktorý mávyživovaciu povinnosť k nezaopatrenému dieťaťu je povinný si usporiadať svoje pracovné a životné
aktivity tak, aby nebola ohrozená vyživovacia povinnosť maloletého dieťaťa. Súd pri určení výšky
vyživovacej povinnosti zo strany otca k maloletému Q. preto vzal súd do úvahy aj skutočnosť, že otec

má ešte ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému synovi M., nar. X.XX.XXXX, a to vo výške 200 eur.
Súd rozhodol o zvýšení výživného odo dňa podania návrhu matky, a to od 20.5.2022 do 31.5.2023,
teda do vyhlásenia rozsudku a zaostalé výživné vo výške 80 eur v celkovej výške 992,04 eur určil
zaplatiť v lehote 3 dní od doručenia rozsudku. Nakoľko sa otec nezúčastňoval pojednávaní, z týchto
sa ospravedlňoval z dôvodov, že nemá finančné prostriedky, resp. pracuje alebo hľadá si prácu v

zahraničí, súd je toho názoru, že mal doposiaľ taký príjem, ktorý mu umožnil účasť na pojednávaniach
a nepreukázal na domnelých pojednávaniach, aký je jeho príjem, mal súd za to, že otec mal doposiaľ
taký príjem, ktorý mu umožňuje dlžné výživné zaplatiť aj bez stanovenia formy splátok. Vzhľadom
na uvedené s poukazom na to, že neprihliadal na námietku otca o miestnej príslušnosti tunajšieho
súdu, pretože Okresný súd Humenné miestnu príslušnosť postúpil Okresnému súdu Košice - okolie,
uznesením. Zároveň rozhodol o trovách konania v zmysle ustanovenie § 52 CMP.

III. Obsah odvolania otca a vyjadrenie účastníkov

6. Proti rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec maloletého, a to z dôvodov

uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Napadnutý rozsudok považuje za vecne nesprávny, nezákonný,
arbitrárny, neodôvodnený, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo svojom
odvolaní poukázal na doterajší priebeh konania, na okolnosti, ktoré ho viedli k tomu, aby sa nezúčastnil
pojednávaní. Ďalej poukázal na to, že samotné rozhodnutie je pre neho neprijateľné. Súd pri určení

výživného vychádzal z príjmov, aké mal v minulosti, avšak sa nazdáva, že bolo potrebné určiť výživné s
ohľadom na príjmy v súčasnej dobe. Súd taktiež konštatoval, že sa nedostavoval na súdne pojednávania
zdôvodu,abyoddialilpojednávania,čosúdvzalvúvahuaspoukazomnajehojednotlivéospravedlnenia
na pojednávaniach je toho názoru, že sa nedostavoval nielen za účelom toho, že nemal finančné
prostriedky, ktorý dôvod uvádzal v odôvodnení ospravedlnenia, ale z toho dôvodu, aby oddialil samotné

rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolaní argumentoval otec maloletého tým, že súd zvýšil výživné
počnúc od mája 2022 a je toho názoru, že v prípade, že mu povinnosť platiť výživné bola určená
do minulosti so spätnou platnosťou, jedná sa taktiež o retroaktivitu, ktorá je v práve neprípustná.
Zvýšenie výživného o 80 eur považuje za neprimerané vzhľadom na náklady a potreby maloletého. Z
rozhodovacej činnosti súdov sú mu známe viaceré rozhodnutia, kedy bolo určené výživné na maloleté

deti menej ako určil súd v jeho prípade. Navrhol zrušiť rozsudok Mestského súdu Košice pod sp. zn.
19P/190/2022 v celom rozsahu a vec vrátiť súdu na nové konanie a nové rozhodnutie, resp. zmeniť
napadnutý rozsudok tak, že určí súd výživné od 130 eur mesačne od právoplatnosti rozsudku alebo
zmení napadnutý rozsudok tak, že výživné určí na sumu nižšiu ako 180 eur mesačne a dlžné výživné
mu umožní splácať v splátkach po 25 eur mesačne.

7. K podanému odvolaniu sa vyjadrila písomným stanoviskom doručeným Mestskému súdu Košice
25.7.2023 matka maloletého, ktorá poukázala na to, že argumentácia dôvodov otca maloletého nie je
opodstatnená a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

IV. Hodnotenie odvolacieho súdu

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal
rozhodnutie v jeho napadnutej časti bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 329 ods. 1 CSP), keď
deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli a dospel k záveru, že

rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny .

9. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp.

právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka
konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov
a rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003).

Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu
v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení, skutkový (skutočný) stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne
za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v
zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O
svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by

sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo
význam. Stručne možno zhrnúť, že odlišný názor účastníka konania vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku
súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia
právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje
odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán

prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje
za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde, a to obzvlášť
s poukazom na ustanovenia Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého odvolací súd nie
je viazaný jednak odvolacími dôvodmi a ani rozsahom odvolania vo veciach, v ktorých možno začať

konanie aj bez návrhu.

10. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovacím rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd
v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku

iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie
odvolaciehosúduvsebetakzahŕňapoobsahovejstránkeajodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie,
s ktorým tvorí jeden celok (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/40/2018 zo dňa
18.07.2018).

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutočný stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov na

spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky). Súd prvej inštancie je vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné. Rozsudok súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku

ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného
vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení §
220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou
argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť
a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak

zásadne postačovalo len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom
odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty matky v odvolaní.

12. K odvolacím námietkam otca, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam, je potrebné uviesť, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP) a vyhodnotenie uvedie v
odôvodnení rozsudku. Voľné hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z
hľadiska jeho dôležitosti, teda relevancie vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti z pohľadujeho získania, ako aj vykonania a z hľadiska pravdivosti, teda hodnovernosti jeho zdroja. Následne súd
hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Súd k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov môže v zásade dôjsť len nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,

prípadne porušením pravidiel formálnej logiky. Posúdenie úpravy výkonu rodičovských práv a povinností
a hodnotiace úvahy súdu na základe správne a zákonne vykonaných dôkazov bez mylnej interpretácie
z nich vyvodených skutočností však nie je možné považovať za nesprávne skutkové zistenie.

13.Zozistenéhoskutočnéhostavuveciaobsahupreskúmavanéhospisubezpochybyvyplýva,žerodičia

nežijú v spoločnej domácnosti, matka maloletého sa stará o maloletého výlučne sama. K vyživovacej
povinnosti voči maloletému Q. jej pribudla ďalšia vyživovacie povinnosť k maloletej G.. Toho času je
matka na rodičovskom príspevku.

14. Čo sa týka samotných majetkových pomerov otca M. K., tieto boli zisťované súdom prvej inštancie
prostredníctvom jednak daňového úradu, prostredníctvom Sociálnej poisťovne, ako aj prostredníctvom

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a príslušného oddelenia PZ. Odvolací súd z predloženého súdneho
spisu zistil, že toho času je otec maloletého nezamestnaný aj napriek tej skutočnosti, že v roku 2013
mal dve živnosti, z ktorých mal príjem v predchádzajúcich rokoch 2016, 2022.
Ako už správne konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie, pred Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Z. nad E. argumentoval otec maloletého, že má výdavky vo výške 2 170 eur,

pričom dôvodil tým, že je nezamestnaný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, pokiaľ by otec maloletého
nemal príjem, nemal by výdavky v takej výške ako uvádzal pred Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny vo Z. nad E.. Čo je podľa odvolacieho súdu logické. Odvolací súd sa plne stotožnil so závermi
pri konštatovaní správnosti zvýšenia výšky výživného na maloletého Q. O. so záverom, že je plne v
kompetencii povinného otca ako rodiča zabezpečiť si vzhľadom na svoje pomery, ako aj s poukazom na

svoje možnosti, schopnosti, vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť a pracovné skúsenosti v oblasti
živnosti, ktoré mal v oblasti stolárskych prác a dokončovacích stavebných prác v období do roku 2022.

15. Aj odvolací súd je toho názoru, že výživné v prospech maloletého dieťaťa má prednosť pred inými
výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd

prvej inštancie nevzal do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť, ale za
nevyhnutnévýdajeuotcapovažovalnákladynabývanieastravu,pričomvýpovednúhodnotupreurčenie
vyživovacej povinnosti malo zistenie životnej úrovne povinného rodiča, ktoré je deklarované okrem
preukázaných majetkových pomerov povinného rodiča aj výškou finančných nárokov na uspokojovanie
potrieb povinného rodiča. Vzhľadom na skutočnosti, ktoré boli bezpochyby na základe dostatočne

zisteného skutkového stavu vyhodnotené súdom prvej inštancie, sa odvolací súd plne stotožnil so
závermi samotného rozhodnutia a dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie po voľnom
hodnotení dôkazov pre náležité vyhodnotenie vzťahov v osobnosti oboch rodičov tak otca, ako aj matky
maloletého Q. rozhodol v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1
CMP a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a zákonné potvrdil. Bezpochyby vychádzal

z čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom
pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej
starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
Pri zisťovaní príjmu rodiča je potrebné zistiť nielen aktuálny skutočný príjem, ale aj to či sa rodič bez
relevantného dôvodu nevzdal príjmu (vyššieho ako je jeho súčasný príjem), ktorý by bol základom

pre učenie výšky výživného, a to v súlade s ustanovením § 75 ods. 1 Zákona o rodine: „Na
schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez
dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne
aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie." Na stratu príjmu povinného rodiča je
možné prihliadnuť len v prípade preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia

povinného rodiča, ktoré môže byť napríklad výrazne zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúceho
doterajší výkon práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a podobne, teda
dôvody, ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. Za bezdôvodné vzdanie sa príjmu sú považované najmä
nasledovné situácie a úkony rodiča:
- ak sa povinný rodič vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, príjmu, majetkového

prospechu a iné.
V prípade, ak súd dospeje k záveru, že sa rodič bez dôležitého dôvodu vzdal príjmu, je potrebné
jeho príjem posúdiť podľa princípu potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred
princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajúaj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť
poskytovania výživného.
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je zákonnou povinnosťou rodičov. Žiadny účinný

zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti
nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou (resp. podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou)
zarobí alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potenciálnej životnej
úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie
uspokojenia jeho potrieb.

Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej úrovne môže súd vziať do úvahy, je aj zistenie
a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. Často totiž ochota rodiča plniť určitú výšku
výživného pre svoje dieťa nedosahuje ani jeho mesačné náklady na mobilný telefón. Zákonná prednosť
výživného pred ostatnými výdavkami povinného rodiča má za cieľ zvyšovať plynulé mieru rodičovskej
zodpovednosti tým, že potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju
vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby dieťaťa.

Za splnenia zákonných podmienok uvedených v § 75 ods. 1 Zákona o rodine sa pri určení výšky
výživného uplatní princíp potencionality príjmov, ktorý má prednosť pred faktickým príjmom povinného.
Potencionalita príjmov povinného z hľadiska výživného na dieťa má postihovať najmä situácie, kedy
je povinný z výživného bez prostriedkov, vyhýba sa práci a preto nemôže a vlastne ani nechce plniť
vyživovaciu povinnosť.

V súdnych konaniach o určenie výživného je častokrát prítomná snaha povinného rodiča vyhnúť sa
plateniu výživného, resp. snaha minimalizovať jeho výšku. Zákonnými kritériami na strane povinného
rodiča pre určenie výšky výživného sú jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Súd je v konaní
o určenie výživného viazaný vyšetrovacou zásadou, z ktorej mu vyplýva povinnosť zistiť skutočný stav
vykonaním všetkých potrebných dôkazov, t. j. aj takých, ktoré účastníci konania nenavrhli. Náležité

zistenie skutočného stavu je pre aplikáciu potencionality príjmu povinného rodiča kľúčové.
Súd v prípade, ak vychádza z potencionality príjmov povinného rodiča, dôvody pre aplikáciu ustanovenia
§ 75 ods. l Zákona o rodine uvedie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Taktiež uvedie výšku takto
určeného príjmu. V opačnom prípade ide o nedostatok, ktorý zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

16. Podľa čl. 5 Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní
vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa
zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita
prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a
citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným

postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa
zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky
na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné
vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových
väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov

na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

17. V preskúmavanom prípade má najvyššiu prioritu najlepší záujem mal. dieťaťa. Ten vyhodnocuje súd
v každej jednotlivej veci osobitne, za pomoci kritérií, demonštratívne vymedzených zákonodarcom v čl.
5 Zákona o rodine.

18. Maloletý Q. bol v čase rozhodovania súdom prvej inštancie vo veku 11 rokov. Svojou výchovou a
výživou je prirodzene odkázaný na svojich rodičov, u ktorých vyživovacia povinnosť má mať prednosť
pred ostatnými ich výdavkami. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že matka je poberateľkou štátnych
sociálnychdávok.Odvolacísúdpreskúmanímnapadnutéhorozsudkuvovýrokuourčenívýživnéhozistil,

že súd prvej inštancie správne ustálil osobné a majetkové pomery matky, z čoho mal za preukázané,
že na strane matky ako povinnej osoby vo vzťahu k maloletému, nie sú v súčasnosti dané dostatočné
pomery pre to, aby boli potreby maloletého pokryté výživným vo nižšom rozsahu, v akom určil súd prvej
inštancie.

19. Odvolací súd zohľadnil tiež okolnosť, že životná úroveň dieťaťa je odrazom životnej úrovne jeho
rodičov. Zároveň popri tom je ponechaný priestor na prípadné zvýšenie výživného v budúcnosti,
v dôsledku pribúdajúceho veku maloletého a s tým spojeným zvýšením odôvodnených mesačných
výdavkov maloletého.Tuužlennaokrajodvolacísúdpoznamenáva,žeotecsaodvolalprotivýškevýživnéhourčenéhosúdom,
pričom bol si vedomý príjmových pomerov na svojej strane, ako aj na strane matky, keď spolu žili v
spoločnej domácnosti, a skutočných odôvodnených výdavkov maloletého, čo sa v konečnom dôsledku

odrazilo v návrhu na určenie zvýšenia výživného na maloletého Q..

20. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch
o zvýšení výživného, ako aj úhrady zaostalého výživného ako vecne správne potvrdil postupom
vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 CMP, pričom odvolacie

námietky otca nespochybnili vecnú správnosť rozsudku v jeho napadnutých častiach.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 52 CMP, podľa ktorého
žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere 3:0 hlasov (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).