Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. február 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214208363
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6214208363.2

Uznesenie

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty
Deákovej a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcov
v rade 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/X, XXX XX C. C., právne zastúpenej JUDr. Alanom
Zvarom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie vo Veľkom Krtíši, Ul. SNP 1/A, 990 01, 2/ D. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. XX, 3/ A. G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XX, 4/ I. G.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XX, proti žalovaným v rade 1/ J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom L.
XX/X, XXX XX C. C., 2/ D. D. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, XXX XX C., obaja právne zastúpení
JUDr. Milan Žoldoš, advokát, s.r.o., so sídlom Karpatská 11, 058 01 Poprad, IČO: 47 251 506, o určenie
rozsahu majetku patriaceho do dedičstva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Veľký
Krtíš č.k.3C/302/2014-387 zo dňa 23.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosti zapísané na
Okresnom úrade Veľký Krtíš, katastrálny odbor pre obec a katastrálne územie F. ako parc. č. N. XXX
zastavané plochy a nádvoria o výmere 527 m2, parc. č. XXX záhrady o výmere 712 m2, parc. č. XXX
trvalé trávne porasty o výmere 1.733 m2, patrili do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov A. G.,

O. P., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, naposledy bytom F. a A. G., nar. XX.XX.XXXX,
ktorý zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom Ďurkovce v celosti (prvý výrok); žalobcom priznal proti
žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnej výške (druhý výrok).
1.2 Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobcovia sa domáhali určenia rozsahu majetku, patriaceho do
dedičstva po ich právnych predchodcoch. Okresný súd vychádzal z ustanovení §137 písm. c/ zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte aj len „C.s.p.“), §132 ods.1, §134 ods.1

zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, účinného od 01.04.1964 (ďalej v texte aj len „Občiansky
zákonník“ alebo „OZ“), §115, §116 zákona č. 141/1950 Zb. Stredného občianskeho zákonníka, účinného
od 01.01.1951 do 31.03.1964 (ďalej v texte aj len „z.č.141/1950 Zb.“ alebo „Stredný OZ“) a §80 písm.
c/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2015 (ďalej v
texte aj len „O.s.p.“). Konštatoval, že právnymi predchodcami žalobcov boli A. G., zomr. XX.XX.XXXX
a Q. G., O. E., zomr. XX.XX.XXXX (starí rodičia žalobkýň 1/, 2/ a prastarí rodičia žalobcov 3/, 4/);

dedičstvo po A. G. bolo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn. 8D/91/2013 a po Q. G.,
O. R. pod sp.zn. 8D/92/2013. Rodičmi žalobkýň 1/, 2/ a starými rodičmi žalobcov 3/, 4/ boli A. G., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a A. G., O. P., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Dedičstvo po
A. G. bolo prejednané bývalým Štátnym notárstvom Veľký Krtíš pod sp.zn. D/144/1980 a Okresným
súdom Veľký Krtíš pod sp.zn. 4D/238/2013; po A. G., O. P. bolo dedičstvo prejednané Okresným súdom
Veľký Krtíš pod sp.zn. 4D/226/2013. Právnym predchodcom žalobcov 3/, 4/ bol ich otec A. G., nar.

XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX; dedičstvo po ňom bolo prejednané Okresným súdom Veľký Krtíšpod sp.zn. 4D/304/2015. Po ich matke C. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bolo dedičstvo
prejednané Okresným súdom Veľký Krtíš pod sp.zn. 4D/46/2016.
1.3 Okresný súd uzavrel, že žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na určení rozsahu

majetku, patriaceho do dedičstva po právnych predchodcoch, pretože až na základe tohto rozhodnutia
môže dôjsť k prejednaniu dedičstva po nich. Ako vlastníci predmetných nehnuteľností sú vedení
žalovaní. Spor, či nehnuteľnosti zapísané na Okresnom úrade Veľký Krtíš, katastrálny odbor pre obec
a katastrálne územie F. ako parc. č. N. XXX zastavané plochy o výmere 527 m2, parc. č. XXX záhrady
o výmere 712 m2, parc. č. XXX trvalé trávne porasty o výmere 1.733 m2 patrili do bezpodielového

spoluvlastníctva poručiteľov A. G. a A. G. O. P. v celosti, sa v civilnom sporovom procese rieši žalobou
dedičov o určenie, že poručiteľ bol v deň svojej smrti vlastníkom tejto veci. Až po určení, že určitá vec
patrí do dedičstva, je možné v rámci dedičského konania vysporiadať dedičstvo, čím získajú dedičia titul
pre zápis ich vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
1.4 Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že predmetné nehnuteľnosti patrili do
bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľov A. G., zomr. XX.XX.XXXX - otca žalobkýň 1/, 2/ a starého

otcažalobcov3/,4/aA.G.,O.P.,zomr.XX.XX.XXXX-matkyžalobkýň1/a2/astarejmatkyžalobcov3/a
4/vcelosti,atotitulomvydržania.Právnipredchodcoviažalobcovminimálneodroku1958,kedypostavili
na sporných pozemkoch rodinný dom, teda ešte za účinnosti Stredného občianskeho zákonníka, boli
vedení ako oprávnení užívatelia predmetných pozemkov.
1.5 Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení

zákonom požadovaných predpokladov, a to: a) musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, b) držba musí
byť oprávnená, c) držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. V súdenej veci
boli zákonom požadované predpoklady splnené:
- nehnuteľnosti boli spôsobilým predmetom vydržania: predmetom vydržania je parc. č. N. XXX
zastavané plochy o výmere 527 m2, parc. č. XXX záhrady o výmere 712 m2, parc. č. XXX trvalé trávne

porasty o výmere 1.733 m2; podľa Stredného občianskeho zákonníka sa nejednalo o nescudziteľné
veci, nachádzajúce sa v socialistickom vlastníctve
-držbabolaoprávnená:oprávnenýmdržiteľomjeten,ktonakladásvecouakosvlastnouajesozreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí; dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne
existencie svojho práva v omyle; posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy

objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska/osobného presvedčenia strany, a treba vždy brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej/normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti
o tom, že mu vec patrí, čo žalobcovia preukázali; ich právni predchodcovia predmetné nehnuteľnosti
užívali ako svoje vlastné od roku 1958, kedy si postavili dom, teraz súp. č. 60 na parc. č. N. XXX, starali

sa o ne, pri ich užívaní neboli nikým rušení, platili dane až do roku 2012, kým si túto povinnosť nezačal
plniť žalovaný, resp. jeho syn, ako vlastník, evidovaný na LV; nehnuteľnosti mali oplotené a užívali ich
s tým, že im patria; túto skutočnosť potvrdili aj svedkyne S. A. a S. S., čestným prehlásením aj Q. L.; zo
znaleckého posudku znalca I. A. T. vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov užívali nehnuteľnosti od
roku 1958, keď prebehlo zakladanie jednotnej evidencie pozemkov (ďalej aj len „JEP“) a parcely XXX/X

a XXX/X boli zapísané na EL č. 32 v prospech A. G.. Neskôr v roku 1977 došlo pri parcele EN č. XXX/
X ku zmene EL na č. 33 na G. A. a manž. A.. V roku 1983 bol EL č. 32 zrušený a nahradený EL č. 33
v prospech G. A., O. P. č. 60 - parcela EN XXX/X Q. XXX/X. V roku 1983 bol na parcele EN č.XXX/X
zapísaný na EL č. 6 K. R. vd. č. XX
- nepretržitosť držby počas celej zákonom ustanovenej doby: podľa ustanovenia §116 ods. 1 Stredného

občianskeho zákonníka platilo, že ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná;
OZ držbu a vydržanie až do novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb., t.j. do 01.04.1983, neupravoval; až
uvedená novela Občianskeho zákonníka v ustanoveniach §132a a §135a novoupravila ochranu držby
a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983.
1.6 Žalobcovia splnili podmienky pre vydržanie sporných nehnuteľností a preukázali, že ich právni

predchodcovia - rodičia a starí rodičia - sa stali oprávnenými držiteľmi predmetných nehnuteľností; preto
súd prvej inštancie žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
1.7Otrováchkonaniarozhodolokresnýsúdpodľaúspechu;úspešnýmžalobcompriznalvočižalovaným
podľa §255 ods.1 a §262 ods.2 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku okresného súdu v celom rozsahu z odvolacích dôvodov, uvedených v §365 ods. 1
písm.d/, f/, h/ C.s.p. podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní. Žalobcovia nepreukázali
naliehavý právny záujem na podanej žalobe, pretože existuje podstatný rozdiel medzi žalobným
petitom, že určitá vec patrí do BSM, alebo či určitá vec patrí do dedičstva po konkrétnom poručiteľovi.Pokiaľ sa žalobcovia domáhali, že určitá vec patrí do BSM ich právnych predchodcov, určovací výrok
súdu žiadnym spôsobom nezmení právnu situáciu žalobcov, keďže z uvedeného výroku nevyplývajú
skutočnosti, podmieňujúce možnosť začatia dedičského konania. Z uvedeného výroku okresného súdu

totiž nevyplýva, že právni predchodcovia žalobcov boli vlastníkmi daných nehnuteľností aj v čase svojej
smrti. Ku dňu smrti BSM zaniká, t.j. takýto výrok súdu je irelevantný k okamihu inštitútu dedenia. Pokiaľ
sa určitá vec nachádzala v BSM počas života právnych predchodcov, nie je vylúčené, že identická vec
prestala byť súčasťou BSM, a to z akéhokoľvek právneho dôvodu. Takýto výrok nemá žiadnu určovaciu
hodnotu vo vzťahu, či sporné právo je alebo nie je dané.

2.1 Odôvodnenie rozsudku okresného súdu je rozporné, keď v tom istom odseku okresný súd
zdôrazňuje, že spor o tom, či súčasťou veci po poručiteľovi je určitá vec, sa v civilnom sporovom procese
rieši žalobou dedičov o určenie, že poručiteľ bol v deň svojej smrti vlastníkom tejto veci, avšak vec
rozhodol určovacím výrokom, že nehnuteľnosti patrili do BSM.
2.2 Z obsahu žaloby a vyjadrení žalobcov vyplýva, že svoj právny titul na užívanie predmetných
pozemkov odvodzujú svojich pra/starých rodičov, ktorí mali tieto pozemky nadobudnúť na základe

kúpnej zmluvy z roku 1925, ktorá mala byť riadne intabulovaná. Odhliadnuc od toho je potom možné
nadobudnutie vlastníckeho práva ich ďalších právnych predchodcov iba derivatívnym a nie originárnym
spôsobom, ako sa dožadujú v rámci súdneho konania. V rámci dokazovania bolo preukázané, že
pozemky, ktoré sú predmetom danej kúpnej zmluvy z roku 1925, sa nenachádzajú na mieste, na ktorom
sa nachádzajú sporné parcely (znalecký posudok I. T., str. 11, odpoveď na prvú otázku), t.j. predmetom

kúpnej zmluvy z roku 1925 sú iné pozemky, než o ktoré sa jedná v tomto spore.
2.3 Okresný súd v rozsudku konštatoval, že vydržacia doba začala plynúť od roku 1958.
Žalobcovia ale tvrdili, že vydržacia doba začína plynúť v roku 1925 (zápisnica z pojednávania zo dňa
07.06.2016). Žalobcovia do vydržacej doby započítali aj vydržaciu dobu pra/starých rodičov, pričom
svoju dobromyseľnosť odvodzovali od právneho titulu kúpnej zmluvy z roku 1925. Z odôvodnenia

rozsudku však vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov začali byť dobromyseľní v roku 1958; úplne
absentuje zo strany súdu uvedenie úvah, na základe ktorých dospel k takémuto záveru, a prečo nie
je udržateľné tvrdenie žalobcov, že vydržacia doba začala plynúť v roku 1925. Súd neoznačil žiadne
skutkové alebo právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali takýto právny záver súdu, porušil teda zásadu
kontradiktórnosti konania, keď tvrdenie samotných žalobcov o tom, kedy ich právni predchodcovia začali

byť dobromyseľní, nahradil svojím vlastným záverom a dátumom, kedy začali byť dobromyseľní.
2.4 Všeobecne prijímaná právna prax aj teória sa zhodujú v tom, že na preukázanie dobromyseľnosti
držby je potrebné preukázať putatívny (domnelý) právny titul, na základe ktorého konkrétna osoba
odôvodnene dospela alebo mohla dospieť k záveru, že je držba oprávnená. Súd takýto putatívny právny
titul neidentifikoval a ani neoznačil dôvody vyvolania omylu na strane právnych predchodcov žalobcov.

Nemožno zistiť, na základe akých skutočností dospel k záveru o dobromyseľnosti pra/rodičov žalobcov.
2.5 Žalobcovia neoznačili a nepreukázali žiadnu právnu skutočnosť, hoci aj neplatný právny úkon, na
základe ktorého pra/rodičia mohli nadobudnúť dôvodný záver o svojej oprávnenej držbe, nepreukázali
žiadny právny úkon medzi nimi, na základe ktorého by malo dôjsť ku prevodu daných nehnuteľností.
Na základe úmrtia starých rodičov/prastarých rodičov nemohli ich právni nástupcovia dospieť k

odôvodnenému záveru, že na nich prešlo vlastnícke právo k daným pozemkom, keďže absentuje
rozhodnutie príslušného orgánu, ktorý by takýto záver pripúšťal. Samotný súd pritom konštatuje, že v
prípade dedenia je ingerencia štátu nevyhnutná.
2.6 Okresný súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že rodičia/starí rodičia žalobcov boli v rámci
zakladania JEP zapísaní ako užívatelia daných pozemkov a nie ich držitelia. Pritom aj Stredný občiansky

zákonník rozlišoval medzi držbou a užívaním. Samotná skutočnosť, že určitá osoba je zapísaná ako
užívateľvecineznamená,žejeajoprávnenýmdržiteľom.VýpiszJEPpritomniejeprávnouskutočnosťou
a ani právnym úkonom. Otáznym zostáva, na základe akých skutočností mohli právni predchodcovia
žalobcov byť v omyle ohľadne svojho vlastníckeho práva, keď absentoval akýkoľvek scudzovací úkon
alebo rozhodnutie príslušného orgánu, týkajúce sa sporných pozemkov.

2.7 Žalobcovia v spore nepreukázali dobromyseľnosť držby ich právnych predchodcov;
dobromyseľnosť je pritom obligatórnou podmienkou pre nadobudnutie veci vydržaním. Skutkový záver
súdu, že dom so súp. číslom XX postavili rodičia/starí rodičia žalobcov je nesprávny, pretože zo samotnej
žaloby vyplýva, že dom postavili starí/prastarí rodičia žalobcov.
2.8 Argumentáciu v odvolaní žalovaní vzniesli už v priebehu konania (dobromyseľnosť, absencia

preukázania putatívneho titulu, preukázanie právneho nástupníctva k pozemkom od roku 1938 na
základe verejných listín - dedičské rozhodnutia), ale súd sa s nimi žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Rozsudok je preto nepreskúmateľný.2.9 Žalovaní navrhli rozsudok okresného zrušiť a vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie alebo
rozsudok zrušiť a žalobu zamietnuť.

3. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaných nevyjadrili.

4. Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť
zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok; podľa §470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak,
platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa §470 ods. 2

C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí
skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

5. Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaných podľa §34 C.s.p., preskúmal

vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania
podľa §379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie, inak podľa neho vecne a právne správny, podľa §388 C.s.p. z formálnych dôvodov zmenil
tak, že určil, že nehnuteľnosti zapísané na Okresnom úrade Veľký Krtíš, katastrálny odbor, pre obec
a katastrálne územie F., ako parc. č. N. XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere 527 m2, parc.

č. XXX záhrady o výmere 712 m2, parc. č. XXX trvalé trávne porasty o výmere 1.733 m2, patrili do
bezpodielovéhospoluvlastníctvaporučiteľovA.G.,O.P.,nar.XX.XX.XXXX,ktorázomrelaXX.XX.XXXX,
naposledy bytom F. a A. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, naposledy bytom F., v celosti,
ku dňu smrti A. G. (výrok I.) a o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia majú nárok na náhradu trov
prvostupňového a odvolacieho konania voči žalovaným v plnom rozsahu, ktoré sú im žalovaní povinní

zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia o vyčíslení súdnym úradníkom okresného súdu (výrok
II.).

6. Na dovolanie žalovaných Najvyšší súd SR uznesením č.k. 2Cdo/326/2020 zo dňa 21.12.2022
rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6.1 Najvyšší súd SR poukázal na to, že vydržanie patrí ku všeobecným originárnym spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou
držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. Predmetom vydržania môže byť hnuteľná aj
nehnuteľná vec, vrátane bytov a nebytových priestorov, ktorá je individuálne určená. Týmto predmetom
nemôže byť len sporná časť veci, napr. sporný pruh pozemku, priechod a pod. K zákonným

predpokladom vydržania patria: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu;
b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach desať rokov.
Prekážkou nepretržitosti nie je právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže
započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Plynutie vydržacej doby je

pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byt dobromyseľný, alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou.
Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti,

ktorúmožnosprihliadnutímnaokolnostikonkrétnehoprípadunakaždomsubjektepožadovať,malalebo
mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus
putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny
titul svedčí (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom výklade

dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky.
Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými
mravmi (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018).
6.2 Pre vydržanie pozemku je rozhodujúci reálny stav v prírode, v akom držiteľ po zákonom

predpísanú minimálnu dobu 10 rokov s pozemkom nakladá ako so svojím a je so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že mu tento pozemok (parcela) v príslušných hraniciach určených
v prírode hraničiacim plotom vlastnícky patrí. Pri hodnotení významu držby podľa minulej právnej úpravy
nemožno prehliadnuť, že držba na základe zákona č.131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná; súčasťouskutkovej podstaty vydržania však bola len obmedzene. Nemožno prehliadnuť, že držba na základe
zákona č.131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná; súčasťou skutkovej podstaty vydržania však bola
len obmedzene. Nová právna úprava (zákon č.509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31.12.1991

nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby, pritom však účinky súhrnnej
právnej skutočnosti mohli nastať najskôr od 01.01.1992. Z toho možno vyvodiť, že celá 10-ročná
lehota nemusí uplynúť až po jeho účinnosti, t.j. po 01.01.1992. Pre započítanie vydržacej doby treba
zohľadniť aj ustanovenie §865 ods.3 Občianskeho zákonníka – ide o možnosť započítania vydržacej
doby uplynutej pred 01.04.1983 – podľa ktorého bolo možno túto dobu započítať celú (t.j. vlastnú aj

predchodcom), avšak vydržacia doba nemohla skončiť skôr, než uplynutím jedného roka po 01.04.1983,
teda 31.03.1984.
6.3 Ustanovenie §868 Občianskeho zákonníka uvádza, že pokiaľ nie je ďalej stanovené inak, spravujú
sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.1992. Vznik týchto právnych
vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa ustanovenia §134 ods. 1, 2 OZ sa vlastníkom pozemku v dôsledku vydržania stane osoba,

ktorá kedykoľvek po 01.01.1992 splní podmienky stanovené citovaným ustanovením. Zo zákona teda
nemožno vyvodiť, že nie je možné prihliadať k dobe, po ktorú mal oprávnený držiteľ, resp. aj jeho
predchodca pozemok v držbe pred 01.01.1992 (porovnaj sp.zn. 4Cdo/120/2019).
6.4 Najvyšší súd poukázal na to, že dovolatelia už v odvolaní dôvodne poukazovali na to, že
okresný súd síce vyhovel žalobe s odôvodnením, že právni predchodcovia žalobcov (starí/rodičia)

predmetné nehnuteľnosti užívali ako svoje vlastné od roku 1958, kedy si postavili dom, teraz súp.
číslo XX na parc. č. N. XXX, avšak súd prvej inštancie opomenul uviesť, na základe akých
konkrétnych skutočností, t.j. na základe akého právneho titulu vstúpili do užívania týchto nehnuteľností
dobromyseľne tak, že boli oprávnení ich užívať ako svoje. V tejto súvislosti Najvyšší súd uviedol, že
dobromyseľnosť je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napr. prisvojuje určitú vec

alebo ňou disponuje (porovnaj §129 ods. 1 OZ). Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie
subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť
skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,
teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí.
Okolnosťami, ktoré budú svedčiť pre záver o existencii dobromyseľnosti, budú spravidla okolnosťami

týkajúcimi sa právneho dôvodu nadobudnutia a svedčiace o poctivosti nadobúdateľa.
6.5 V danom prípade však zo strany súdu prvej inštancie v rozhodnutí chýbala odpoveď na
otázku dobromyseľnosti vstupu právnych predchodcov žalobcov do držby predmetných nehnuteľností;
následne, reagujúc na odvolacie námietky žalovaných, odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol,
že sporné pozemky vydržali už právni predchodcovia žalobcov v roku 1935, a to na základe kúpnej

zmluvy z roku 1925, vychádzajúc pritom z iných skutkových záverov, ako vychádzal súd prvej inštancie,
čím došlo zo strany odvolacieho súdu k porušeniu ustanovenia §383 C.s.p.. Odvolací súd pritom
vychádzal zo skutkového stavu, že vydržanie sporných parciel sa odvíja od kúpnej zmluvy z roku 1925,
uzavretej A. G. a manželkou Q. G., ktorá sa síce nezachovala, ale bola intabulovaná do pozemno-
knižnej zápisnice, vychádzajúc z listín vyžiadaných z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Štátneho

archívu v Banskej Bystrici, pracovisko archív Veľký Krtíš – zapožičaného kompletného spisu, týkajúceho
sa kúpnej zmluvy, uzavretej dňa 06.02.1925 medzi predávajúcim R. A. C. a kupujúcimi A. G. a manželka
Q.G.vkatastrálnomúzemíF.,uloženéhopodsignatúrou621/1925atýkajúcehosasignatúrykatastrálne
územie F. č. d. 1013/1028, uloženého v Okresnom meračskom stredisku Modrý Kameň. Ďalej odvolací
súd uviedol, že následne v roku 1928 po tom, ako zomrela Q. G., O. R. na jej meno vedené vlastníctvo

v pozemno-knižných zápisniciach XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX prešlo titulom dedičstva na ich deti
G. – D., T. a A., každému po 1/3-ine. V tejto súvislosti žalovaný už v odvolaní namietali, že v rámci
dokazovania bolo preukázané, že pozemky, ktoré sú predmetom danej kúpnej zmluvy z roku 1925, sa
nenachádzajú na mieste, na ktorom sa nachádzajú sporné parcely, vychádzajúc pritom zo znaleckého
posudku Ing. Šimúna na strane 11, a preto táto zmluva nemôže predstavovať putatívny titul, ktorý je

podstatný pre konštatovanie dobromyseľnosti a oprávnenej držby, avšak odvolací súd sa ani s uvedenou
námietkou nevysporiadal a nedal na ňu žiadnu odpoveď.
6.6 Najvyšší súd mal za to, že z rozhodnutia odvolacieho súdu potom jasne nevyplýva kto?, kedy? a na
základe čoho? (titul aj putatívny) vstúpil zo strany právnych predchodcov žalobcov do dobromyseľnej
držby ohľadne sporných nehnuteľností.

6.7 Predpokladom vydržania je totiž skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí, a teda že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú
vec alebo ňou disponuje. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby preukazoval
platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivostinadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R45/1986).
Nadobúdateľ svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je
oprávnená (§130 ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka). Na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere

popiera, bude, aby túto domnienku vyvrátil (porovnaj sp.zn. 4Cdo/102/2017, bod 17).
6.8 Najvyšší súd SR vytkol odvolaciemu súdu aj, že nedal odpoveď na odvolaciu námietku, že pokiaľ
teda boli vlastníkmi sporných pozemkov už pra/starí rodičia žalobcov, vlastníctvo k týmto pozemkom
mohlo prejsť na rodičov/starých rodičov žalobcov len ich smrťou – dedením, avšak veci nadobudnuté
dedičstvom nespadajú pod režim BSM, a preto je vylúčené, aby rodičia/starí rodičia žalobcov (A. G., O.

P., zomr.XX.XX.XXXX a A. G., zomr.XX.XX.XXXX) nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom
do režimu BSM.
6.9 K otázke dovolateľmi namietaného žalobného petitu by sa mala do úvahy vziať tak hmotnoprávna
úprava dedenia (no nielen dedenia), ako aj procesnoprávna úprava konania o dedičstve, resp.
procesnoprávna úprava vo všeobecnosti, no v neposlednom rade je potrebné sa zamerať na to, aby
petit (ktorého odrazom je výrok súdneho rozhodnutia) zamedzoval vzniku ďalších sporov, a teda, aby

bol na podanej žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva, naliehavý právny záujem a v konečnom
dôsledku riešil spornosť vlastníckeho práva.
6.10 Najvyšší súd SR poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré už riešili otázku žalobného
petitu v skutkovo obdobných veciach, napr. najvyšší súd v judikáte R32/2011 vychádzal z predpokladu,
že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je z hľadiska vymedzenia predmetu

konania žalobou o určenie vlastníckeho práva k určitej (doposiaľ neprededenej) veci. Vlastnícke právo
k veci, ktorá nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, je možné určiť len vo vzťahu
k osobe poručiteľa. Pokiaľ totiž príslušná vec nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi,
v rámci ktorého by bolo určené, ktorý predmetný dedič (resp. dedičia) sa stal vlastníkom predmetnej veci
tvoriacej súčasť dedičstva, nemôže sa dedič domáhať všeobecnou určovacou žalobou (podľa §80 písm.

c/ O.s.p., resp. v súčasnosti §137 písm. c/ C.s.p.) určenia, že je vlastníkom predmetnej (neprededenej)
veci. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že v zmysle §460 OZ sa dedič stáva vlastníkom vecí
patriacich do dedičstva ku dňu smrti poručiteľa. To, kto nadobudol veci (a iné majetkové hodnoty)
patriace do dedičstva po poručiteľovi, je predmetom dedičského konania, nie konania o žalobe o určenie
vlastníckeho práva. Pokiaľ určitá časť dedičstva nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná,

nemôže sa dedič domáhať na súde určenia, že je vlastníkom predmetnej veci. Preto, ak najvyšší súd
vychádzal z predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je žalobou
o určenie vlastníckeho práva k určitej (dosiaľ neprededenej) veci, nemohol dôjsť k inému záveru ako
k tomu, že ide o určenie vlastníckeho práva osoby poručiteľa. Na uvedené následne nadväzuje záver
najvyššieho súdu ohľadom okamihu, ku ktorému sa vlastnícke právo poručiteľa určuje. Prirodzene,

keďže smrťou stráca poručiteľ spôsobilosť na práva a povinnosti, nie je možné určiť vlastnícke právo
poručiteľa k okamihu po jeho smrti (keďže po smrti toto vlastnícke právo poručiteľ už nemá. Súd
preto logicky uviedol, že vlastnícke právo poručiteľa sa určuje k okamihu jeho smrti (t.j. k poslednému
možnému okamihu, kedy poručiteľ toto vlastnícke právo ešte mohol mať).
6.11 Ďalej najvyšší súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo/154/2010, v ktorom je

uvedenánasledujúcaprávnaveta:„Súdnapraxakceptuježaloby,ktorýmisadedičdomáhaurčenia,žetá
ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol
včasesmrtivlastníkomtejtoveci.Požadovanéurčeniesatuvzťahujenadeňsmrtiporučiteľaaokolnosti,
ktoré nastali po tomto dni nemôžu vplyv na rozhodnutie súdu.“ V predmetnom rozhodnutí tak najvyšší
súd v zásade vyslovil záver, že v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd

skúmať to, či určitá vec v súčasnosti (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) patrí do dedičstva po poručiteľovi,
ale to, či predmetná vec bola vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti.
6.12 Najvyšší súd tak citovaným judikátom determinoval, že predmetom žaloby o určenie, že vec patrí do
dedičstva po poručiteľovi, je (napriek zneniu žalobného návrhu) určenie vlastníckeho práva poručiteľa,
pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací návrh, je okamih

smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu.
6.13 Dovolací súd vyslovil názor, že je potrebné zrušiť rozsudok odvolacieho súdu, ktorý sa
nevysporiadal dostatočným spôsobom s odvolacou argumentáciou dovolateľov, ktorá si vyžadovala
špecifické odpovede a ktorá mohla mať eventuálne zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Najvyšší
súd zdôraznil, že po zrušení rozsudku krajského súdu a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie je súd prvej inštancie a odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu a súdy
sú povinné rozhodnúť aj o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§455, §453
ods. 3 C.s.p.).7. Po zrušení a vrátení veci Najvyšším súdom SR, krajský súd podľa §34 C.s.p. preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §385 ods. 1 C.s.p. v rozsahu odvolania podľa §379
C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §380 ods. 1 C.s.p.; rozsudok súdu prvej inštancie

podľa §389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa §391 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

8. Podľa §389 ods. 1 písm. b) C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Odvolanie žalovaných je dôvodné.
9.1 Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 2Cdo/326/2020 zo dňa 21.12.2022 uviedol, že princíp
dvojinštančnosti, ktorým sa riadi súdne konanie, vyjadruje vzájomnú nadväznosť a prepojenosť

odvolaciehokonaniaskonaním,uskutočnenýmpredsúdomprvejinštancie.Zuvedenéhoplynúzásadné
medze v tom, že rozhodnutiu, vydanému v odvolacom konaní, musí predchádzať náležité konanie pred
súdom prvej inštancie, pretože až jeho naplnením sa môže vytvoriť priestor pre účinné uplatnenie
účelu, ktorý zákon sleduje v prípade opravného (odvolacieho) konania. Účelom odvolacieho konania je
náprava skutkových a právnych pochybení súdu prvej inštancie za predpokladu, že boli rozpoznateľne

(zrozumiteľne) prezentované. K naplneniu tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť, ako súd prvej inštancie
ustálil skutkový stav veci a ako ju právne posúdil, čo najspoľahlivejšie signalizuje (práve) odôvodnenie
jeho rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným a bezpodmienečným objektom
prieskumnej činnosti, vykonávanej súdom prvej inštancie. Výsledky prieskumnej činnosti sú vždy
reakciou na správnosť a opodstatnenosť dôvodov preskúmavaného rozhodnutia vo svetle uplatnených

odvolacích námietok, tzn. že preskúmavané rozhodnutie musí spĺňať požiadavky zákona z hľadiska
jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle §220 ods. 2 C.s.p.. Účelom odôvodnenia rozhodnutia
je logicky vnútorne, kompaktne a neprotirečivo vysvetliť dôvody jeho rozhodnutia. Myšlienkový postup
súdu musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom
odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.

9.2 Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane najvyšší súd zdôraznil, že
nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§389 ods. 1 písm. b/
C.s.p.); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza
z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu

zodpovedá aj znenie ustanovenia §388 C.s.p., ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie
súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§387 C.s.p.),
ani na jeho zrušenie (§389 ods. 1 C.s.p.).
9.3 Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť
rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní už v rámci prvoinštančného konania, ale aj v rámci odvolania
proti rozsudku okresného súdu argumentovali, že znalec Ing. Ján Šimún v rámci znaleckého posudku
č. 6/2017 v odpovedi na otázku č. (str. 11 posudku) konštatuje, že parcely, ktoré boli predmetom kúpnej
zmluvy z roku 1925 sa nenachádzajú v riešenej lokalite (t.j. na mieste sporných pozemkov), ale sa

nachádzajú v iných častiach katastrálneho územia F.. Uvedený dôkaz nebol pritom v konaní vyvrátený
vykonaním iného dôkazu. Uvedené konštatovanie znalca a znalecký posudok ako dôkaz sú pritom
podstatnéprecelékonanie,keďžepriamopodmieňujeajdobromyseľnosťaoprávnenosťdržbyprávnych
predchodcov žalobcov.
10.1 Keďže predmetom kúpnej zmluvy z roku 1925 boli iné pozemky, ako sporné pozemky, je potom

nevyhnutným záver, že právni predchodcovia žalobcov (pra/starí rodičia) nemohli byť dobromyseľní
v rámci inštitútu vydržania a takými potom nemohli byť ani ďalší právni predchodcovia žalobcov (rodičia/
starí rodičia). Zmluva z roku 1925 potom nemôže predstavovať putatívny titul, ktorý je nevyhnutný
pre konštatovanie dobromyseľnosti a oprávnenej držby. Najvyšší súd zdôraznil, že z uvedenou
argumentáciou sa prvoinštančný súd ani odvolací súd nevysporiadali.

10.2 Zo spisu ďalej vyplýva, že kúpna zmluva z roku 1925 bola riadne intabulovaná. Pokiaľ boli sporné
pozemky vo vlastníctve pra/starých rodičov, okamihom ich smrti mali prejsť na dedičov, avšak v konaní
nebol vykonaný žiaden dôkaz, preukazujúci prevod sporných pozemkov na rodičov/starých rodičov
žalobcov. Súčasný originárny (vydržanie pozemkov pra/starými rodičmi) a derivatívny (nadobudnutievlastníctva na základe kúpnej zmluvy z roku 1925) spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva sa však
pojmovo vylučuje. S uvedeným argumentom sa provoinštačný súd nevysporiadal.
10.3 Prvoinštančný súd rozhodol, že predmetné pozemky patrili do BSM rodičov/starých rodičov BSM.

Žalovaní poukázali na to, že veci nadobudnuté dedičstvom nespadajú pod režim BSM, teda je vylúčené,
aby rodičia/starí rodičia žalobcov nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom do BSM. Žalovaní
namietali, že pokiaľ prvoinštančný súd rozhodol, že predmetné pozemky patria do BSM rodičov/starých
rodičov BSM, takto formulovaný nárok nespĺňa podmienky naliehavého právneho záujmu, keďže na
základe tohto výroku nie je možné začať prípadné dedičské konanie a tento výrok nedáva odpoveď na

základnú otázku, či určitá vec patrila alebo nepatrila do dedičstva (vec mohla patriť do BSM, ale napr.
ešte pred smrťou mohla byť scudzená, t.j. nepatrila by do dedičstva). Pokiaľ prvoinštančný súd dospel
k záveru, že podstatou žaloby je domáhanie sa žalobcov, že sporné pozemky patria do dedičstva po
právnych predchodcoch žalobcov, požadovaný petit tomu nezodpovedá. Určenie časového okamihu
je však rozhodujúce, keďže časový okamih determinuje, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva, t.j. či
predmetné právo v rozhodnom okamihu existuje alebo nie.

10.4 Najvyšší súd zdôraznil, že krajský súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.
3Cdo/44/2008 s tým, že žalobami o určenie vlastníctva sú aj žaloby o určenie vecí patriacich do
dedičstva, resp. žaloby o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci; takýmto spôsobom
však žaloba sformulovaná nebola, t.j. takáto žaloba nespĺňala podmienky pre zistenie naliehavého
právneho záujmu; naliehavosť právneho záujmu z formulácie petitu nevyplýva.

11. Žalovaní namietajú skutočnosti, ktoré namietali už aj v prvoinštančnom konaní, s ktorými sa okresný
súd v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal vzhľadom na nesprávne právne posúdenie nesprávne.
11.1 S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti po preskúmaní obsahu spisu dospel odvolací
súd k záveru, že právny názor, aký prezentoval okresný súd v odvolaním napadnutom rozsudku,

nezodpovedá skutkovým zisteniam po vykonaní dokazovania, v dôsledku čoho je jeho rozsudok
nepreskúmateľný (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento
nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom). Krajský súd zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie, pretože nezistil dôvod na jeho potvrdenie (§387 C.s.p.), ani zmenu (§388 C.s.p.) a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§391 C.s.p.), a to aj v súvisiacom výroku o trovách konania
(§379 písm. a/ C.s.p.).
11.2 Úlohou okresného súdu po vrátení veci bude nanovo právne posúdiť vec za použitia zákonných
ustanovení(ovydržaní)vnadväznostinapodanúžalobu(pokiaľnapetitežalobcoviazotrvajú),vyhodnotí
naliehavý právny záujem na podanej žalobe, vysporiada sa s odvolacími námietkami žalovaných

a s vyjadreniami, prezentovanými v odvolacom aj dovolacom konaní a opätovne vo veci rozhodne, a to
aj o všetkých trovách konania, tzn. o trovách konania pred okresným, krajským i najvyšším súdom (§396
ods. 3 C.s.p., §453 ods. 3 C.s.p.).

12. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 veta druhá C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 C.s.p.)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C.s.p.).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 C.s.p. a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.