Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. február 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/112/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4117226664
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4117226664.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ F. Z.A., narodenej XX. W. XXXX, O., O. XXX,
2/ Y. Z., narodeného XX. W. XXXX, O., O. XXX, zastúpených advokátom JUDr. Martinom Kanásom,
Nitra, Školská 3, proti žalovanej Obci Biskupová, Biskupová, Biskupová 62, zastúpenej Advokátska
kancelária JUDr. Slávik a partneri, s.r.o., Topoľčany, Nám. M. R. Štefánika 3, IČO: 36 861 375, o určenie
vlastníckeho práva a o vzájomnej žalobe o vypratanie, vedenom pôvodne na Okresnom súde Topoľčany

podsp.zn.6C/51/2017(aktuálnevedenomnaOkresnomsúdeNitra),odovolanížalobcovprotirozsudku
Krajského súdu v Nitre z 20. októbra 2021 sp. zn. 5Co/84/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 20. októbra 2021 sp. zn. 5Co/84/2020 potvrdil rozsudok Okresného
súdu Topoľčany z 22. januára 2020 č. k. 6C/51/2017-251, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu a
uložil žalobcom povinnosť vypratať časti nehnuteľností špecifikované vo výroku rozsudku a vyznačené
na geometrickom pláne, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť rozsudku. Žalovanej priznal voči žalobcom
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2. Podanou žalobou sa žalobcovia voči žalovanému domáhali určenia, že sú podielovými
spoluvlastníkmi, každý v podiele 1 k celku spornej časti parcely č. XXX a č. XXX, kat. úz. O., zapísaných
na LV č. XX.

3. Odvolací súd poukázal na to, že držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci,
užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý

alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť
podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú
vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na
všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť
držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé

vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od
počiatkuvedeloskutočnostiachspôsobilýchobjektívne(ukaždéhoinéhonachádzajúcehosavobdobnej
situácii) vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle
držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný;
ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ

omyl presahuje rámec bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na
základe takého omylu, nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omylskutkový aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z
nedostatku vedomosti o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi
predpismi považované za právne relevantné.

4. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania,
že právni predchodcovia žalobcov na základe kúpnopredajnej zmluvy, uzavretej 3. septembra 1952
nadobudli do vlastníctva nehnuteľnosti, nachádzajúce sa v kat. úz. O., parc. č. XXX a č. XXX pôvodne
zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 1 a následne po kúpe nehnuteľností vo vložke č. XXX ako parc.

č. XXX rola o výmere 1 342 m2, parc. č. XXX rola o výmere 1 029 m2, čo spolu predstavuje výmeru 2
371 m2 tak, ako to vyplýva tiež z výkazu plôch Zememeračskej kancelárie H.. O. F. z 11. apríla 1949,
t. j. parc. č. XXX a č. XXX spolu vo výmere 2 371 m2 ako boli vyznačené v predbežnom parcelačnom
pláne. V súčasnosti sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX ako parc. reg. „C“ č. XXX - rola vo výmere
814 m2 a na nej stojaci rodinný dom súp. č. XXX a parc. č. XXX - záhrady vo výmere 1 557 m2, čo
spolu predstavuje celkovú výmeru nehnuteľností 2 371 m2, t. j. v rovnakej výmere, ako boli nehnuteľnosti

pôvodne nadobudnuté ich právnymi predchodcami.

5.Žalobcovia1/a2/sadomáhaliurčeniavlastníckehoprávakčastiparcielč.XXXač.XXX/Xzapísaných
v reg. „E“ v kat. úz. O. na LV č. XXX vo vlastníctve žalovaného, užívaných žalobcami, resp. ich právnymi
predchodcami, podľa znaleckého posudku a geometrického plánu č. 6C/51/2017 parc. č. XXX/XX

ostatná plocha vo výmere 201 m2 a parc. č. XXX/X záhrada vo výmere 41 m2.

6. Odvolací súd dospel k záveru, že právni predchodcovia žalobcov mali vedomosť, aké konkrétne
parcely a v akých výmerách na základe kúpnopredajnej zmluvy nadobúdali do svojho vlastníctva a za
týmto účelom bol vypracovaný predbežný parcelačný plán v roku 1949 v novom stave; podľa H.. F.

parc. č. XXX vo výmere 1 342 m2 a parc. č. XXX vo výmere 1 029 m2, spolu vo výmere 2 371 m2.
V konaní nebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalobcov boli uvedení do omylu, teda, že
im patrí väčšia výmera, a preto nemožno hovoriť o ospravedlniteľnom omyle. Žalobcovia v žalobe a v
priebehu konania odvodzovali tvrdenú nerušenú a oprávnenú držbu od svojich právnych predchodcov
tvrdiac, že sporná časť pozemkov bola ohradená drevenými kolmi a pletivom. Z pohľadu tvrdení teda

preukazovali jednak vstup a tiež udržiavanie oprávnenosti držby a ich vstup do započítateľnej doby
pre vydržanie od svojich právnych predchodcov. Z pohľadu vykonaného dokazovania ale také tvrdenia
podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázali. V spore bolo zistené, že pôvodné oplotenie bolo posunuté
z pôvodného na aktuálny stav umiestnenia plotu. Uvedené bolo možné považovať za preukázané z
výpovede svedka B. S., ktorého výpoveď bola hodnoverná a navyše jeho vek umožňoval vnímať zmeny

v danom mieste ako o nich vypovedal. Uvedený posun nastal niekedy v 70-tych rokoch. Žalobca 2/
uvádzal, že plot menili v 70-tych rokoch, preto bolo podľa názoru odvolacieho súdu prijateľné, že vtedy
naozaj k zmene plotu prišlo a zo svedeckej výpovede svedka S. vyplynulo, že plot bol okrem výmeny
aj posunutý. V čase výmeny oplatenia museli právni predchodcovia žalobcov vedieť, že oplocujú ich
vlastnú nehnuteľnosť vo väčšom rozsahu, aký im patril. Preto nebolo možné odvodzovať oprávnenú

držbu žalobcov od neoprávnenej držby právnych predchodcov žalobcov. Prvoinštančný súd správne
vyhodnotil dôkazy pokiaľ ide o vyhlásenia svedkov S., I., G. a Y., pretože tieto osoby neboli spôsobilé
vzhľadom na svoj vek posúdiť okolnosti zmeny plotu a rozhodujúcich skutočností v prospech žalobcov.

7.Podľanázoruodvolaciehosúduanižalobcamitvrdený„hraničný“kameň,ktorýmalmaťsvojupôvodnú

polohu, nemohol sám o sebe preukázať, že posun plota nenastal v ďalšom priebehu hranice oplotenia.
Taktiež stromy, na ktoré poukazovali žalobcovia (ktoré majú mať okolo 50 rokov) by v podstate mohli,
ale aj nemuseli byť vysadené práve niekedy v čase zmeny hranice oplotenia v 70-tych rokoch. Inými
slovami, žalobcovia ako nositelia povinnosti tvrdiť a preukázať rozhodujúce skutočnosti, nepreukázali
taký súhrn skutočností, ktoré z nich spravili oprávnených držiteľov s dôsledkom vydržania sporných častí

(znaleckým posudkom vymedzených) pozemkov.

8. Proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie žalobcovia a navrhli, aby dovolací súd zrušil
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f)

Civilného sporového poriadku, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva a z ustanovenia § 421 Civilného sporového poriadku z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, pričom pri riešení právnej otázky sa odvolací súd odklonilod ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti.

9. Dovolatelia trvali na dôvodnosti žaloby. V konaní bolo podľa ich názoru jednoznačne preukázané, že
tak ako právni predchodcovia žalobcov kúpili uvedenú nehnuteľnosť, tak bola i na mieste im odovzdaná
do užívania do vlastníctva a tak bola i zameraná, o čom niet žiadnych pochýb, nakoľko i ohliadka
na mieste potvrdila, že hraničný kameň sa nachádza stále na tom istom mieste. Do dnešného dňa
žalobcovia nehnuteľnosť užívajú a nakladajú s ňou ako s vlastnou. Na pozemku žalobcov sa nachádzajú

staré stromy 50-60 ročné, ktoré predsa nemohol nikto preložiť a sú stále na svojom pôvodnom mieste.
Výpoveď starostu obce H.. W. S. považovali dovolatelia za účelovú. Jeho tvrdenia, že pôvodná cesta,
ktorá bola medzi dvoma pozemkami, teda pozemkom žalobcov hore na vinice bola 8 metrov, sa
nezakladá na pravde a nebolo v konaní ani ničím doložené, či už fotodokumentáciou alebo záznamami
a je predsa každému človeku jasné a zrejmé, že cesty sa ani dnes 8 metrové nestavajú a bežná cesta
na vinice je maximálne na jedno auto a na koč. Taktiež nebolo žiadnym dôkazom preukázané, kedy mali

(ako sa uvádza v rozsudku) žalobcovia plot presunúť.

10. Z uvedených dôvodov dovolatelia tvrdili, že súd nesprávne na základe vykonaného dokazovania
právne vec posúdil a vykonanými dôkazmi dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Starosta obce
by mal doložiť svoje tvrdenia o ceste, ktorá mala byť široká 8 metrov. Dovolatelia v konaní preukázali, že

hranice pozemku nemenili a neposúvali, o čom svedčia i stromy staré viac ako 50 rokov. Nesúhlasili s
vyjadrením súdu, že hraničný kameň nikdy nebol hraničným kameňom v takom zmysle ako to uvádzali
žalobcovia, teda že by vymedzoval vlastnícke hranice pozemkov. Práve z rozhodovacej praxe súdov ako
ajzhistórienacelomúzemíSRjednoznačnejepreukázanéapotvrdené,žeprávetietohraničnékamene
sadávalinahranicupozemkovamalislúžiťaslúžia,abysaajvbudúcnostinemenilianeposúvalihranice

pozemkov a aby ukazovali vždy správny bod, ktorý tvorí hranicu medzi jednotlivými nehnuteľnosťami,
čo v tomto prípade je a vždy bol tento hraničný kameň.

11. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcov navrhla podané dovolanie odmietnuť.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 Civilného sporového poriadku), po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 Civilného sporového poriadku) skúmal prípustnosť
dovolania a dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods.

3 veta prvá Civilného sporového poriadku) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

13. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov. Z hľadiska posúdenia prípustnosti a dôvodnosti

dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§
431 až 435 Civilného sporového poriadku), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, pretože pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti
dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému prieskumu
v dovolacom konaní.

14. Podľa § 419 Civilného sporového poriadku proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné
dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú
vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 Civilného sporového poriadku.

15. Podľa § 420 Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

16. Podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že
dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

18. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

19. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 Civilného sporového poriadku). Dovolacím
dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ nemá
dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa §
447 písm. f) Civilného sporového poriadku, je povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho
vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (porovnaj

tiež rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1VCdo 2/2017).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

20. V danom prípade dovolatelia podali dovolanie, v ktorom uviedli, že ho podávajú z dôvodu

podľa ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, pretože súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, a podľa ustanovenia § 421
Civilného sporového poriadku z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, pretože odvolací súd sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Následne však nimi uplatnené dovolacie
dôvody nevymedzili spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam § 431 až § 435 Civilného sporového

poriadku. V prípade takéhoto dovolania (t.j. dovolania, v ktorom absentuje vymedzenie dovolacích
dôvodov) súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania; jediný prípad, v ktorom súd
výnimočne vedie dovolateľa k tomu, aby svoje dovolanie niečím doplnil alebo nedostatok dovolania v
dovolacom konaní odstránil, vyplýva totiž z ustanovenia § 436 ods. 1 Civilného sporového poriadku a
týka sa vady zastúpenia v dovolacom konaní (§ 429 Civilného sporového poriadku).

21. Dovolatelia síce v úvode dovolania citovali ustanovenie § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku,
avšak v texte dovolania výslovne nepomenovali procesné vady v postupe odvolacieho súdu, ktorým
prisudzovali takú váhu, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Posudzujúc dovolanie
podľa obsahu dovolatelia vyčítali odvolaciemu súdu nedostatočné zistenie skutkového stavu, resp.

nesprávnehodnoteniedôkazov,keďvdovolanípolemizovalishodnotenímsvedeckýchvýpovedíčiiných
vecných dôkazov súdmi nižších inštancií.

22. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, a II. ÚS 251/03). K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba
uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v
rozsudkochjasneazrozumiteľneuviesťdôvody,naktorýchzaložilisvojerozhodnutia,musiasazaoberaťnajdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

23. Dovolatelia v dovolaní namietali nesprávne zistenie skutkového stavu a polemizovali s hodnotením
dôkazov odvolacím súdom. K tejto námietke dovolací súd uvádza, že na hodnotenie skutkových
okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové
súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V
rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
Civilného sporového poriadku, avšak tieto nedostatky v prejednávanej veci neboli dovolacím súdom
zistené.

24. Dovolací súd uvádza, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku (pozri rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017,
5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS

465/2017). Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor,
že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého
procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli
riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá
aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 Civilného sporového poriadku), a to „rovnosť
zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu
kladené, a ktoré nesmú byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).

25. Dokazovanie je časťou občianskeho sporového konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné
na rozhodnutie vo veci. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z
hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo
zásadyvoľnéhohodnoteniadôkazov,vyplývajúcejzústavnéhoprincípunezávislostisúdov.Tátozásada,

vyplývajúca z čl. 15 základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191
ods. 1 Civilného sporového poriadku znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí,
je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale
neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.
Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s

priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540
s., str. 729).

26. Dovolací súd konštatuje, že súdy oboch nižších inštancií postupovali v zmysle uvedených zákonných

zásad a vo svojich rozhodnutiach uviedli, aké dôkazy strany označili, aké skutočnosti tvrdili, ktoré dôkazy
súd prvej inštancie vykonal a ako ich súdy skutkovo aj právne vyhodnotili. Dovolací súd vo svetle
dovolacích námietok z obsahu spisu nezistil v postupe súdov nižších inštancií pochybenia alebo vady pri
vykonávaní dôkazov ani pri ich hodnotení predstavujúce porušenie práva žalobcov na spravodlivé súdne
konanie. Súd prvej inštancie s cieľom zistenia oprávnenosti a dobromyseľnosti držby sporných častí

pozemkov vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchom svedkov, znaleckým dokazovaním a
dospel k záveru, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno preukázania oprávnenosti užívania
sporných častí parciel vo vlastníctve žalovaného. Pokiaľ išlo o oplotenie pozemku a sporné otázky
ohľadne presúvania nového oplotenia oproti pôvodnému súdy zrozumiteľne vysvetlili proces hodnoteniadôkazov ohľadne tejto otázky a dôvody, pre ktoré boli niektoré svedecké výpovede považované za
hodnoverné a iné nie (najmä s ohľadom na vek svedkov ovplyvňujúci reálne to, aké udalosti z minulosti
mohli zažiť a zapamätať si ich).

27. Dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej
inštancieobsahujúriadneodôvodneniemyšlienkovéhoprocesuhodnoteniadôkazovazozáverovoboch
súdov nižších inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a prijaté
skutkové závery nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu.

28. Námietky dovolateľov majú skôr povahu nespokojnosti so samotným výsledkom hodnotenia
dôkazov. Dovolací súd však poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to,
aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne
záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS
251/03).

29.Dovolateliavyvodzovaliprípustnosťsvojhodovolaniaajzustanovenia§421ods.1písm.a)Civilného

sporového poriadku, keď ako dovolací dôvod uviedli nesprávne právne posúdenie právnej otázky a
odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v súvislosti s vydržaním
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

30. Na to, aby dovolací súd mohol pristúpiť k meritórnemu dovolaciemu prieskumu rozhodnutia

odvolacieho súdu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr)
splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej
otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho
konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi
a spôsobom vymedzeným v § 432 až § 435 Civilného sporového poriadku.

31. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je
riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku
nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd

nesprávne,umožňujedovolaciemusúduposúdiť,čiideskutočneootázku,odktorejzáviselorozhodnutie
odvolaciehosúduačisaprijejriešeníodvolacísúdodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolacieho
súdu (§ 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) alebo je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku).

32. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku, musí
mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade
nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie

napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť
o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi

posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní
(a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

33. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie

založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku mal dovolateľ na mysli; v opačnom
prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej
otázky nemôže dovolací súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesneneprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy
dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku (pozri napr. rozhodnutia
dovolacieho súdu sp. zn. 1Cdo/98/2017, 3Cdo/94/2018, 4Cdo/95/2017, 8Cdo/100/2019). Treba

zdôrazniť, že úlohou dovolacieho súdu nie je vymedziť právnu otázku, pri riešení ktorej sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; zákonodarca túto povinnosť ukladá
dovolateľovi.

34. Ako už bolo uvedené, v podanom dovolaní žalobcovia namietali, že súdy rozhodli v rozpore

so skutkovým stavom veci, nakoľko ich hodnotenie vykonaných dôkazov bolo nesprávne. V celom
dovolaní žalobcovia jasne a zrozumiteľne neidentifikovali konkrétnu právnu otázku - právne posúdenie
realizované odvolacím súdom, na ktorom odvolací súd založil svoje rozhodnutie a s ktorým žalobcovia
nesúhlasia a tvrdia jeho odklon od ustálenej dovolacej praxe; neuviedli tiež žiadne rozhodnutia
dovolacieho súdu, s ktorými malo byť podľa ich názoru právne posúdenie veci odvolacím súdom v
rozpore.

35. Z dovolania je nepochybné, že žalobcovia nesúhlasili s konečným spôsobom rozhodnutia súdu (čo
je pochopiteľné, nakoľko sa domáhali opaku) a s posúdením skutkových okolností prípadu a hodnotením
dôkazov. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku,
by mal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací

súd, vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky
odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a napokon uviesť, ako
by mala byť táto otázka správne riešená. Len polemika dovolateľa so závermi odvolacieho súdu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo polemika so skutkovými zisteniami významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v citovanom ustanovení.

36. V preskúmavanej veci podľa názoru dovolacieho súdu nemožno prijať iný záver, ako ten, že
žalobcovia uplatnený dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku (nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom) nevymedzili spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 Civilného
sporového poriadku; nenastolili, neformulovali, nepomenovali právnu otázku, od vyriešenia ktorej

záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ani neuviedli, v čom spočíva nesprávnosť jej riešenia, ale iba
predostreli tvrdenia spochybňujúce správnosť rozhodnutí súdov nižších inštancií, hoci dovolací súd je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 Civilného sporového poriadku).

37. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcov v časti, v ktorej namietali vady zmätočnosti

podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, odmietol podľa § 447 písm. c) Civilného sporového
poriadku ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a v
časti, v ktorej namietali nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) Civilného
sporového poriadku, odmietol podľa § 447 písm. f) Civilného sporového poriadku ako dovolanie, ktoré
nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

38. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta
druhá Civilného sporového poriadku).

39. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.