Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. marec 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/81/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109212124
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4109212124.9

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: A. B.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. E. XXX, zastúpená: JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, so
sídlom Bratislava, Trenčianska 57, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomBratislava,Župnénámestie13,onáhraduškody,otrovách

konania, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 13. marca 2023 č. k.
12C/106/2009-840 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e .

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením priznal žalovanej náhradu trov konania, ako aj trov
odvolacieho konania a dovolacieho konania v rozsahu 33,32%, ktorú je povinná zaplatiť žalobkyňa
s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením
(výrok I.). Slovenskej republike priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 66,64%,
pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok
II.). Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania voči žalovanej nepriznal (výrok III.). Svoje

rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami čl. 4 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1, ods. 2, § 257, § 262 ods.
1, ods. 2, § 251, § 253 ods. 2, § 470 ods. 2 CSP, § 148 ods. 1 OSP.

1.1. Uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovanej viacerých nárokov, konkrétne
zaplatenia sumy 1.363,61 eura titulom náhrady straty na zárobku, sumy 3.302,79 eura titulom náhrady
škody vzniknutej zaplatením trov obhajoby, sumy 4.145,19 eura titulom odchodného, sumy 5.181,50

euratitulompeňažnéhovýsluhovéhodôchodkuzaobdobieod01.04.2007za25mesiacov,nemajetkovej
ujmy vo výške 165.969,59 eura a vyplácania peňažného výsluhového dôchodku vo výške 207,26 eura
mesačne, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku. Spolu sa tak žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy
179.962,68 eura a vyplácania peňažného výsluhového dôchodku vo výške 207,26 eura mesačne,
počnúc právoplatnosťou rozsudku.

1.2. V priebehu trvania sporu boli vo veci vydané viaceré rozhodnutia, právoplatne bola žalobkyni
priznaná suma 1.363,61 eura uplatňovaná titulom náhrady straty na zárobku a suma 33.120 eura
titulom nemajetkovej ujmy, vo zvyšnej časti bola jej žaloba zamietnutá. Spolu jej tak bola priznaná
suma 34.483,61 eura. Zamietnutá bola žaloba v časti o zaplatenie sumy 145.479,07 eura a v časti
vyplácania peňažného výsluhového dôchodku vo výške 207,26 eura mesačne, počnúc právoplatnosťou
tohto rozsudku.1.3. Čo sa týka zohľadnenia, resp. nezohľadnenia nároku žalobkyne na výsluhový dôchodok vo výške
207,26 eura mesačne od právoplatnosti rozsudku, uviedol, že ak si strana sporu v jednej žalobe uplatní
niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa zásad pre

priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Existencia týchto dielčích nárokov je od
seba nezávislá; jednotlivé dielčie nároky na náhradu škody sú úplne samostatné, pre účely rozhodnutia
o náhrade trov konania, je treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu, zvážiť, či neúspech
nebol len v nepatrnej časti, alebo či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu, a to samostatne vo vzťahu ku každému nároku osobitne. S poukazom na uvedené

tvrdil, že žalobkyňa si v podanej žalobe uplatnila nárok na vyplácania peňažného výsluhového dôchodku
vo výške 207,26 eur mesačne, počnúc právoplatnosťou rozsudku, následne v priebehu konania súd
pripustil zmenu návrhu na začatie konania, ktorým sa žalobkyňa domáhala z titulu náhrady škody
zaplatenia peňažného výsluhového dôchodku v sume 11.192,04 eura, čo predstavuje sumu vo výške
207,26 eura mesačne od 01. 04. 2007 do 01. 10. 2011.

1.4. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu konštatoval, že žalobkyňa, aj žalovaná mali vo veci len
čiastočný úspech, každý z nich, konkrétne - podanou žalobou si žalobkyňa uplatnila 6 samostatných
nárokov. Žalobkyňa bola úspešná len v dvoch výrokoch, priznaná jej bola suma 1.363,61 eura a
nemajetková ujma. Vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, a v tejto časti žalobkyňa úspešná nebola.
Dospel k nasledovnému výpočtu náhrady trov konania: 6 výrokov = 100% úspech , 1 výrok = 16,66 %

úspech, 2 výroky = 33,32 %, úspech žalovanej v 4 výrokoch = 66,64%. Potom žalovaná má nárok na
náhradu trov konania vo výške 33,32% (66,64% -33,32 % = 33,32 %). Poukázal aj na znenie vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., konkrétne ustanovenie § 13 ods. 3, ktoré hovorí o spojení dvoch alebo viacerých vecí
a následne výpočte tarifnej odmeny, kde sa hovorí o tom, že pojem vec má ekvivalent s pojmom nárok a
znamená takú samostatnosť vymáhateľného práva, ktorá môže fungovať v občianskom súdnom konaní

ako samostatný predmet.

1.5.Onáhradetrovkonaniaštátu,ktorévzniklizaúčinnostiOSP,uviedol,žepo01.07.2016sarozhoduje
podľa výsledku konania podľa § 255, či § 256 CSP v spojení s § 253 CSP a § 470 ods. 2 CSP s tým, že
o samotnom nároku rozhodne sudca a o výške súdny úradník. V prejednávanom spore o náhrade trov

dôkazu rozhodol s poukazom na pomer úspechu a neúspechu žalobkyne a žalovanej vo veci, a to tak, že
žalobkyňa bola v konaní úspešná v rozsahu 33,32%, jej neúspech je 66,64%, preto je povinná v takomto
rozsahu nahradiť trovy konania štátu. Slovenskej republike náhradu trov v prospech štátu vo vzťahu k
žalovanej nepriznal, pretože zohľadnil skutočnosť, že žalovaná je v pozícii štátu (Slovenská republika).

1.6. K dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalobkyni uviedol, že účelom ustanovenia §
257 je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením
moderačného absolučného práva. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov
konaniaprichádzadoúvahyvprípadoch,keďsícesúnaplnenévšetkypredpokladynapriznanienáhrady
trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý
musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej
veci, ako aj v okolnostiach na strane strán sporu. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa
§ 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým
mravom.

1.7. Dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli zistené ani v okolnostiach danej veci, ani na strane
strán sporu, nároky, ktorých sa žalobkyňa domáhala, neboli v ničom výnimočné, ani na jej strane neboli
zistené žiadne výnimočné okolnosti, resp. okolnosti, ktoré žalobkyňa popisuje, že bola v služobnom
pomere, že to bola rodinná tradícia, že bola vo väzbe, že bola v tom čase tehotná, na čo nik nebral

ohľad, že bola prepustená zo služobného pomeru, atď..., toto všetko bolo zohľadnené v rámci konania v
rozhodovaní pri priznaní nemajetkovej ujmy, procesný neúspech žalobkyne vyplýva z neodôvodnenosti
uplatnených nárokov žalobkyne, neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno. Procesný neúspech
žalobkyne súd nepovažoval za neprimeranú tvrdosť zákona pri rozhodovaní o trovách konania a nezistil
žiadny dôvod k tomu, aby trovy štátu za v konaní neúspešnú žalobkyňu znášal štát.

2. Žalobkyňa podala odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote,
v časti, v ktorej ju súd zaviazal na náhradu trov konania v rozsahu 33,32% žalovanej (výrok I.)
a v časti, v ktorej ju zaviazal na náhradu trov konania Slovenskej republike v rozsahu 66,64% (výrokII.). Namietala, že súd pri určení nároku na náhradu trov konania v prospech žalovanej dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietala, že súd nezohľadnil okolnosti hodné osobitného zreteľa. Tvrdila, že záver

súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dané v konkrétnej veci dôvody hodné osobitného zreteľa,
musí vychádzať zo starostlivého posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci vrátane posúdenia
všetkých pomerov účastníkov. Napriek skutkovým okolnostiam, ktoré sa zdajú, vzhľadom na zákonnú
úpravu, pomerne jednoducho preskúmateľné, nemôže súd rozhodnúť bez prihliadnutia na vyšší princíp
spravodlivosti, ktorému je v každom súdnom konaní potrebné „podriadiť“ rozhodovanie vo veci samej.

Súdu jednoznačne vždy prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže
priniesť nespravodlivé dôsledky a v prípade, že tomu tak je, aby ju takouto interpretáciou pomocou
redukcie "ad absurdum" odmietol a zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a
ktorý bude racionálny a spravodlivý.

2.1. Poukázala, že bola od roku 1992 v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru na MV SR a

pracovalanaColnicivŠahách.Beztoho,abysadopustilaprotiprávnehokonania,boloprotinejvznesené
obvinenie pre trestné činy prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a ods. 2
Trestného zákona spáchaný spolupáchateľstvom a zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa §
158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Okresný súd v Nitre uznesením sp. zn. 2 Tpr 68/03 zo dňa 05. 07.
2003 rozhodol o jej vzatí do väzby, pričom väzba sa jej počítala od momentu zadržania a obmedzenia

osobnej slobody dňa 02. 07. 2003 o 9.30 hod. Vo väzbe strávila 52 dní, pokým bola uznesením Krajskej
prokuratúry v Nitre sp. zn. Kv 42/03-327 zo dňa 22. 08. 2003 prepustená na slobodu s odôvodnením,
že ďalšie trvanie väzby by bolo vzhľadom na rizikovú graviditu neprimerane prísne. Počas väzby bola
prepustená zo služobného pomeru príslušníka PZ. Pokiaľ by trval služobný pomer minimálne do 01.
04. 2007, dosiahla by požadovanú dĺžku služobného pomeru na poberanie výsluhového dôchodku.

Poukázala na to, že v žalobe o náhradu škody uviedla, že by jej výsluhový dôchodok bol minimálne
vo výške 207,26 eura mesačne a časom by sa valorizoval. Tvrdila, že do úvahy pripadalo odchodné
vo výške 4.145,19 eura, ktoré jej nebolo vyplatené. Uviedla, že v čase pobytu vo väzbe bola tehotná
a jej gravidita bola riziková, čo potvrdzujú aj lekárske správy. Pobyt v takom prostredí a celkový stres
a strach z výsledkov trestného stíhania zanechali na nej a následne aj na jej novonarodenom dieťati

trvalé stopy. Ako vyplýva z lekárskej správy a röntgenovej snímky, dcéra, narodená dňa XX. XX. XXXX,
sa narodila bez obličky. Počas pobytu vo väzbe bola odlúčená od svojho vtedy dvojročného maloletého
syna, ktorý sa s odlúčením od matky vyrovnával veľmi ťažko, trpel panickým strachom zo straty matky
a musel navštevovať všeobecnú lekárku MUDr. Forbachovú v Želiezovciach. Od prepustenia z väzby
nemala žiadny príjem, okrem materského príspevku a všetky výdavky si musela hradiť sama. Peniaze,

ktoré žalobkyňa dostala ako odškodné po rokoch súdneho konania, ani zďaleka nepokryli jej výdavky
a dlžoby, ktoré jej vznikli od roku 2003, kedy jej bolo vznesené obvinenie. V čase podania žaloby o
náhradu škody žiadala priznať nárok pre zvoleného obhajcu podľa dohody medzi advokátom a klientom,
pretože výška odmeny nebola regulovaná. Poukázala na rozhodnutie NS SR zo dňa 27. 10. 2005 sp.
zn. 3Cdo 175/2005, ktorého časť citovala. Navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a žalovanej

a Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania nepriznať z dôvodu okolností hodných osobitného
zreteľa.

3. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobkyne písomným podaným. Uviedla, že sa plne stotožňuje
s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Uznesenie obsahuje vyčerpávajúce odôvodnenie, tak vo vzťahu k

súdom zistenému skutkovému stavu, ako aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu tohto stavu vedúcemu súd
prvej inštancie k neaplikovaniu § 257 CSP a rozhodnutiu o trovách konania podľa úspechu strán v spore,
a tento postup nemožno považovať za nepreskúmateľný, či nedostatočne odôvodnený. Po oboznámení
sa s obsahom odvolania žalobkyne konštatovala, že odvolanie žalobkyne je zmätočné a nedostatočne
odôvodnené a napĺňa dôvod pre odmietnutie odvolania v zmysle § 386 písm. d) CSP. Rovnako zmätočná

jeceláargumentácia,ktorúžalobkyňavodvolaníprezentuje,keďaplikácia§257CSP(ktorejsadomáha)
sa podľa jej názoru nemôže vzťahovať na výrok II., ktorým bolo rozhodnuté o nároku štátu na náhradu
trov konania. Žalobkyňa v ďalšej časti svojho odvolania replikuje svoju argumentáciu z jej odvolania
zo dňa 17. 08. 2021. Zastala názor, že na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP v danom prípade nie sú
dané dôvody, pretože súd prvej inštancie v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia správne,

zákonne a vyčerpávajúco vysvetlil, prečo v uvedenom prípade nie sú splnené podmienky na aplikáciu
tohto ustanovenia. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite
odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane
strán sporu. Citovala nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 168/2018. I keď žalobkyni nemožnouprieť úprimnú snahu zdôvodniť jej presvedčenie o tom, že by nemala byť „sankcionovaná“ za procesný
neúspech v konaní o náhradu škody proti štátu, ktorého orgány zasiahli do základných práv žalobkyne,
vylúčenie aplikácie zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania nie je v tomto prípade na mieste.

Z výsledku sporu je však zrejmé, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno v podstatnej
časti žalobou tvrdeného a požadovaného nároku na náhradu majetkovej škody. Procesný neúspech
žalobkyne v konaní teda vychádza výlučne zo zjavnej nedôvodnosti a neprimeranosti nárokov, ktorých
sa svojou žalobou domáhala. Za takéhoto stavu však nemožno tento procesný neúspech žalobkyne
v konaní a z neho vyplývajúce právo na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP považovať za

neprimeranú tvrdosť zákona voči žalobkyni, čo je jedným zo základných predpokladov pre vylúčenie
aplikácie zásady úspechu pri rozhodovaní o náhrade trov konania a rozhodnutie o nepriznaní práva na
náhradu trov procesne úspešnej strane sporu podľa § 257 CSP. Zastala názor, že len samotný predmet
konania a povaha veci, ako ani vyšší princíp spravodlivosti, či zásada právnej istoty nemôže byť tým
osobitným dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktorý by mal napĺňať funkciu korekcie neprimerane
prísneho rozhodnutia pri aplikácii § 255 CSP, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie o tejto otázke je

zákonné a správne. Navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne.

4. Žalobkyňa sa vyjadrila k podaniu žalovanej písomným podaním. Uviedla, že vo svojich podaniach
poukazuje na zložitosť celého problému, na svoju životnú situáciu, do ktorej sa dostala nie svojou vinou,
a napriek tomu, že bolo právoplatne voči nej zastavené trestné konanie Slovenská republika, zastúpená

Ministerstvom spravodlivosti SR, nie je schopná a ochotná adekvátne sa ospravedlniť za zničený život
a kariéru. Podľa jej názoru, súd prvej inštancie v rámci uznesenia sp. zn. 12C/106/2009 zo dňa 13. 03.
2023 nepostupoval v zmysle právneho názoru KS v Nitre v uznesení sp. zn. 6Co/73/2021-817 zo dňa 15.
12. 2022 a žiadala rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a žalovanej nepriznať náhradu trov konania.

5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v
zákonomstanovenejlehotenapodanieodvolania(§359,§362ods.1CSP)azistení,žespĺňanáležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP) vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a napadnuté uznesenie

súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 28. 05. 2009, podanou v zmysle zák. č.
58/1969Zb.,domáhalanáhradyškodyanemajetkovejujmynatomzáklade,žeuznesenímvyšetrovateľa
Krajského úradu justičnej polície PZ v Nitre č. KÚJP-17/OVVK-2003-SY zo dňa 01. 07. 2003 bolo proti
nej vznesené obvinenie pre trestné činy prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a
ods. 1, 2 Trestného zákona a zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a)

Trestného zákona Okresný súd uznesením zo dňa 05. 07. 2003 sp. zn. 2 Tpr/68/03 rozhodol o jej vzatí
do väzby, v ktorej bola 52 dní. Jej trestné stíhanie bolo napokon zastavené uznesením Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry SR zo dňa 18. 01. 2008 sp. zn. VII Gv 117/04-114 z dôvodu, že
skutok nespáchala.

7.1. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 12C/106/2009-386 zo dňa 27. 06. 2012 a
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady škody za trovy obhajoby sumu 3.302,79
eura, titulom náhrady škody za stratu na zárobku sumu 1.363,61 eura a titulom nemajetkovej ujmy
sumu 33.120,- eur, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti súd žalobu
zamietol. Proti tomuto rozsudku sa odvolali strany sporu, žalobkyňa v časti, v ktorej jej bola priznaná

nemajetková ujma vo výške 33.120,- eur a v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutú, žalovaná v časti, v
ktorej bola žalobkyni priznaná náhrada za trovy obhajoby vo výške 3.302,79 eura a do výroku, ktorým
bola žalobkyni priznaná nemajetková ujma vo výške 33.120,- eur. O odvolaniach rozhodol Krajský súd
v Nitre rozsudkom č. k. 6Co/168/2012-459 zo dňa 25.09.2013, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa trov obhajoby vo výške 3.302,79 eura zrušil a vec mu v tejto

časti vrátil na ďalšie konanie, odvolacie konanie o odvolaní žalobkyne v časti týkajúcej sa zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 33.320,- eur zastavil, v časti týkajúcej sa zaplatenia nemajetkovej ujmy vo
výške 33.120,- eur a v zamietajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Najvyšší súd v dôsledku
podaného mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 6Co/168/2012-459 zo dňa 25. 09. 2013 a Okresného súdu Nitra 12C/106/2009-386 zo dňa 27. 06.
2012, svojím uznesením zo dňa 19. 11. 2015 č. k. 3 MCdo/17/2014 mimoriadne dovolanie odmietol.

7.2. Predmetom ďalšieho konania tak zostal len nárok žalobkyne na náhradu škody za vyplatené trovy
obhajoby, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 12C/106/2009-530 zo dňa 15. 10.
2014. Týmto rozsudkom bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu škody titulom
obhajoby vo výške 3.302,79 eura. Krajský súd v Nitre v dôsledku podaného odvolania žalovanou, svojím
rozsudkom zo dňa 31. 01. 2017 č. k. 6Co/7/2016-620 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V dôsledku

podaného dovolania žalovanou, NS SR uznesením zo dňa 19. 03. 2018 č. k. 3Cdo/198/2017-655,
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 01. 2017 č. k. 6Co/7/2016-620 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Nitre v ďalšom konaní o podanom odvolaní rozhodol rozsudkom
zo dňa 27. mája 2019 č. k. 6Co/83/2018–667, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 15. októbra
2014 č. k. 12C/106/2009-530 zmenil tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa
dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26. mája 2021 č. k. 1Cdo/74/2021-714

tak, že odvolanie odmietol.

7.3. Následne súd prvej inštancie rozhodol uznesením č. k. 12C/106/2009–733 zo dňa 19. 07. 2021 tak,
že priznal žalobkyni náhradu trov konania a dovolacieho konania v rozsahu 46,40%, ktorú bola povinná
zaplatiť žalovaná. Slovenskej republike priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu

26,80% a voči žalovanej v rozsahu 73,20%. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie sa odvolala žalobkyňa
voči výroku I. a II. a žalovaná voči III. výroku. Krajský súd v Nitre rozhodol uznesením č. k. 6Co/73/2021–
817 zo dňa 15. 12. 2022 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

8. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

9. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

11. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa

mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

12. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej

strane alebo strane, ktorej to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a
časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela
zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť
zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých
zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady

trov konania podľa § 257 CSP.

13. Ustanovenie § 255 ods. 1 CSP vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania.
Strana sporu, ktorá v spore uspela, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade
uplatní zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Táto zásada sa však vzťahuje iba na

sporové konanie. Nárok na náhradu trov konania má len strana sporu voči inej strane konania. Nedá
sa však vylúčiť takýto nárok aj voči intervenientovi alebo inému subjektu sporového konania. Nároky
na náhradu trov konania možno priznať alebo povinnosť na ich náhradu možno uložiť procesnému
nástupcovi pôvodnej strany aj za časť konania, ktorá predchádzala tejto zmene subjektov. Základným
meradlom pre nárok na náhradu trov je teda miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho sa najprv

určujepomerúspechučineúspechuvoveci,aažkeďdošlokpomernémurozdeleniunáhrady,vypočítajú
saskutočnevynaloženénáklady,atoutejstrany,ktorejúspechbolvyššíamátedanároknaichnáhradu.14. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom
skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť

života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami
uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

15. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu

v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255
a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu
trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj
náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do

úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie
odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach
na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy u strany konania
povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli

k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní. Tieto dôvody, inak pomerne
jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu
trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

16. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady

charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu
nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s
veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom

na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (uznesenie Ústavného súdu SR z 08.
12. 2011 sp. zn. II. ÚS 563/2011-14). Je teda potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala
povinnosťnahradiťtrovy,aleajtoho,ktoréhomajetkovásférabybolapoužitímvýnimočnéhoustanovenia
dotknutá.

17. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinnýskúmať,čivprejednávanejvecineexistujúzvláštneokolnostihodnéosobitnéhozreteľa,naktoré
je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 01. 2010 sp. zn. 2 M Cdo
17/2009).

18. Odvolací súd, preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania žalobkyne, dospel
k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie o priznaní náhrady trov konania žalovanej v rozsahu

33,32%. Žalobkyňa bola úspešná len v dvoch výrokoch, priznaná jej bola suma 1.363,61 eura a
nemajetková ujma. Vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, a v tejto časti žalobkyňa úspešná nebola.
Súd prvej inštancie preto správne postupoval pri výpočte náhrady trov konania, keď po odrátaní miery
úspechu žalovanej (66,64 %) od miery úspechu žalobkyne (33,32 %) ju zaviazal na náhradu trov
konania v rozsahu 33,32 %. Súd prvej inštancie v zmysle zákona preskúmal i podmienky aplikácie

§ 257 CSP na oboch sporových stranách, teda na strane žalobkyne, ako aj na strane žalovanej.
Pri skúmaní týchto podmienok súd skúmal okrem sociálneho aspektu na strane žalobkyne aj postoj
strán v konaní. Vyhodnotiac všetky súdu dostupné skutočnosti v danom prípade by nebolo spravodlivé
pripraviť v spore úspešnú žalovanú o nárok na náhradu trov konania z dôvodov uvádzaných žalobkyňou
v odvolaní, pretože tieto dôvody súd zohľadnil v rámci rozhodovania vo veci samej, keď žalobkyni

priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33 120,- eur. Súd prvej inštancie správne uviedol, že
procesný neúspech žalobkyne nepovažoval za neprimeranú tvrdosť zákona pri rozhodovaní o trovách
konania a nezistil žiadny dôvod k tomu, aby trovy štátu za neúspešnú žalobkyňu znášal štát. Uplatnenie
dôvodov hodných osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy lenvýnimočne, no v predmetnom spore uvádzaná opodstatnená výnimočnosť a neprimeraná tvrdosť
absentuje. Odvolací súd neodopiera žalobkyni právo na spravodlivý súdny proces, no v konaní je
potrebné náležite argumentovať tvrdeniami a dôkazmi podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej,

a nie opakovane argumentovať dôvodmi podania žaloby aj v súvislosti s nárokom na náhradu trov
konania, pretože zbytočne predlžujú konanie a navyšujú trovy. Žalobkyňa v konaní opätovne, rovnako
ako v predchádzajúcom odvolaní, namietala rovnaké námietky a tvrdenia, ktoré viedli len k navyšovaniu
trov konania a boli nedôvodné.

19. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali
iný výrok o náhrade konania, neuviedla a nepreukázala, preto odvolací súd uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutej časti (výrok I. a II.) ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu
priznal v odvolacom konaní úspešnej žalovanej voči žalobkyni. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady

trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).