Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/116/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711214880
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6711214880.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v spore žalobcu
nesvojprávneho A. B., narodeného XX. XX. XXXX, rodné číslo XXXXXX/XXXX, s trvalým pobytom C.,
zastúpeného opatrovníčkou D. B., narodenou XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom E. XXXX/XXX, XXX
XX C., právne zastúpenou Mgr. Katarínou Milanskou, advokátkou, so sídlom Francisciho 1044/6, 960
01 Zvolen, proti žalovanej F. G. H., I. J., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom J. XXXX/X, XXX
XX C., právne zastúpenej JUDr. Ivom Osvaldom, advokátom, so sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen, za
účasti intervenienta na strane žalovanej H. J., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom G. K. X,

XXX XX C., právne zastúpeného MÉSZÁROS BARIAKOVÁ advokátska kancelária s.r.o., so sídlom P.
O. Hviezdoslava 344/23, 960 01 Zvolen, IČO: 52 488 047, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/183/2011-246 zo 14. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby (I. výrok) m e n í tak, že:

- u r č u j e, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese C., obec C. a k. ú. C.
zapísanej na LV č. XXXX ako byt č. XX s príslušenstvom nachádzajúci sa na X. poschodí vo vchode

č. X bytového domu súp. č. XXXX postaveného na pozemkoch C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č.
XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č.
XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX na ulici F. vo C. v spoluvlastníckom podiele
1/1 k celku a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 5837/1190280 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach bytového domu.

- žalovaná je p o v i n n á vypratať byt č. 20 s príslušenstvom I. kategórie nachádzajúci sa na X.
poschodí vo vchode č. X bytového domu súp. č. XXXX postaveného na pozemkoch C-KN parc. č. XXXX/

XX, C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX,
C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX, C-KN parc. č. XXXX/XX na ulici F. vo C. zapísaný na
LV č. XXXX k. ú. C. a odovzadť ho žalobcovi, a to do 90 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči žalovanej
n e p r i z n á v a.

III.Žalobcovináhradutrovodvolaciehokonaniavočiintervenientovinastranežalovanej nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (I. výrok), ktorou sa po pripustení jej zmeny žalobca domáhal
určenia vlastníctva k horeuvedenému bytu a tiež uloženia povinnosti žalovanej, aby tento byt vypratalaa odovzdala mu ho do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznal (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie vychádzal z čl. 20 ods. 1, 4 a 5 Ústavy SR, čl. 11 ods. 2 a ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd a § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a opätovne ako vo svojom prvom
rozhodnutí v tejto veci dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Po doplnení dokazovania skonštatoval, že
žalovaná kúpila predmetný byt s príslušným spoluvlastníckym podielom v dobrej viere, keďže venovala
náležitú pozornosť skutočnostiam týkajúcim sa jeho nadobudnutia. Predávajúceho H. J. nepoznala,

byt kupovala prostredníctvom realitnej kancelárie, komunikovala s finančným poradcom i peňažným
ústavom, od ktorého čerpala peňažné prostriedky na kúpu a nikto nedostatky nezistil. Na byte neviazli
ťarchy, byt kupovala od H. J. ako vlastníka zapísaného na liste vlastníctva, ktorého vlastníctvo nebolo
ničím obmedzené a v katastri nehnuteľností nebola vyznačená skutočnosť o prebiehajúcom súdnom
konaní. Žalobca pri uzatváraní kúpnej zmluvy s H. J. trpel duševnou poruchou, čoho dôkazom bolo
(aj) súdne rozhodnutie v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/96/2012, pričom rodinní príslušníci žalobcu

vedeli, že bol dlhodobo chorý, psychické problémy mal od roku 2005 a výrazne zhoršený zdravotný stav
od jesene roku 2010. Už začiatkom roku 2011 žalobca pred hospitalizáciou tvrdil sestre, že byt predá,
čomu zodpovedalo aj vyhotovenie kúpnej zmluvy datovanej dňom 12. 01. 2011, ktorú žalobca podpísal
dňa 04. 03. 2011. Zo strany prevodcu H. J. bol byt daný do predaja cez realitnú kanceláriu až v lete
roku 2011, preto bolo otázne zabezpečenie ochrany vlastníctva žalobcu zo strany rodiny, keď návrh na

pozbavenie jeho spôsobilosti na právne úkony podali až dňa 16. 06. 2011. V návrhu spomenuli aj predaj
bytu a teda v danej dobe mali vedomosť o jeho prevode. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
podali až dňa 23. 08. 2011, teda po vyše dvoch mesiacoch. Okrem toho sa nezaujímali o podmienky, v
akých žalobca žil, byt bol totiž v dezolátnom stave, čo bolo aj dôvodom zníženia kúpnej ceny zo strany
prevodcu H. J.. Z výpovedí svedkov mal prvoinštančný súd za preukázané zhoršenie zdravotného stavu

žalobcu od jesene 2010, kedy uvádzali podivné správanie sa žalobcu už v uvedenej dobe a potvrdili
aj jeho neschopnosť hospodáriť s finančnými prostriedkami. Žalobca napriek zhoršeniu zdravotného
stavu nemal obmedzený pohyb ani sociálne kontakty, jeho rodinní príslušníci videli jeho vážny stav a
mali informáciu o jeho záujme byt predať. Navyše matka žalobcu, ktorá je toho času jeho opatrovníčkou
mu umožnila odísť z ambulancie dňa 04. 03. 2011 v sprievode cudzích osôb. Už teda v tej dobe mali

rodinní príslušníci žalobcu podniknúť kroky k ochrane jeho vlastníckeho práva. Prvoinštančný súd preto
považoval správanie sa žalobcu a jeho rodinných príslušníkov za nedbalé v porovnaní so správaním sa
žalovanej, ktorá nezanedbala patričnú ostražitosť a konala v dobrej viere, že byt nadobúda od vlastníka.
Zohľadňujúc potom princíp všeobecnej spravodlivosti vzhľadom na kolíziu dvoch základných práv, a to
vlastníckeho práva žalobcu ako pôvodného vlastníka a vlastníckeho práva žalovanej ako dobromyseľnej

nadobúdateľky dospel vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu k záveru o potrebe ochrany dobrej viery
žalovanej. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 03. 2016
uzavrel, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je
schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva
prevodcu po zákonom určenom správnom - katastrálnom konaní.

3. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa ust. § 255 ods. 1, § 257 a § 262 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Napriek úspechu žalovanej, ktorá by mala nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu jej náhradu trov konania nepriznal s poukazom na dôvody hodné osobitného
zreteľa spočívajúce nielen v majetkovej sfére, ale predovšetkým v okolnostiach, za ktorých došlo k

nadobudnutiu vlastníckeho práva žalovanou a strate vlastníctva žalobcu.

4. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a žalobe
vyhovieť.

5. V odvolaní poukázal na svoj nepriaznivý zdravotný stav psychiatrického pacienta, pričom v prístupe
jeho rodiny k možným právnym následkom z toho vyplývajúcim nemožno vidieť nedbalosť a nedbalým
nebolo ani jeho konanie, ktoré bolo prejavom duševnej poruchy. Jeho vlastníctvo k bytu nezaniklo
uzavretím zmluvy o jeho prevode zo dňa 04. 03. 2011 medzi ním a H. J., ktorý teda vlastníctvo
nenadobudol a preto nemohol platne a účinne kúpnou zmluvou previesť vlastníckeho právo na žalovanú.

Žalovaná nadobudla nehnuteľnosť na základe protiprávneho úkonu a majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom nepožíva ochranu. Súd preto nemohol pripustiť úvahu o kolízii rovnocenných
vlastníckych práv žalobcu a žalovanej a ich ochrane. V právnom poriadku SR sa pri vecných právach
k nehnuteľnostiam uplatňuje intabulačný princíp, údaje katastra sú hodnoverné a záväzné, ak sanepreukáže opak, ide o normatívne vyjadrenie zásady hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra
nehnuteľností, ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností.
V konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15C/96/2012 však bola správnosť a

záväznosťúdajovspochybnenáavyvrátenázákonomstanovenýmspôsobom,pričomprvoinštančnýsúd
napadnutým rozhodnutím narušil zásadu právnej istoty a neprípustným spôsobom aj zásadu materiálnej
publicity katastra nehnuteľností. Tiež poukázal na konanie vedené pod sp. zn. 5Ps/9/2011, v ktorom
konaní na návrh jeho matky bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony pre duševnú poruchu, a to
schizofrénnu poruchu - paranoidný typ, ktorý návrh bol doplnený lekárskou správou zo dňa 14. 06.

2011 od ambulantného psychiatra H. H., ako aj prepúšťacou správou z NsP Zvolen. Okresný súd sa
oboznámil aj so spisom sp. zn. 11C/157/2011, v ktorom sa domáhal nariadenia neodkladného opatrenia
na základe návrhu podaného dňa 23. 08. 2011, ktorému návrhu vyhovel okresný súd uznesením zo dňa
09. 09. 2011, vykonateľným dňa 16. 09. 2011 a bolo zakázané pôvodne žalovanému H. J. disponovať
so spornou nehnuteľnosťou. bolo povinnosťou okresného súdu zaslať rovnopis predbežného opatrenia
na kataster bez ohľadu na právoplatnosť a vykonateľnosť, za účelom zápisu obmedzujúcej poznámky

z titulu prebiehajúceho súdneho konania, ktorú nečinnosť súdu mu nemožno pričítať na ťarchu výkonu
vlastníckeho práva. Až lekárska správa zo dňa 14. 06. 2011 Nemocnice Zvolen, a. s. odporučila zvážiť
obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. Z dôvodu jeho zlého zdravotného stavu sestra L. B. potvrdila
vo výpovedi, že rodinní príslušníci mienili preventívne zabrániť predaju nehnuteľnosti a za tým účelom
dňa 24. 01. 2011 navštívili advokátsku kanceláriu JUDr. Emila Vaňku, ktorému predložili potrebné

doklady za účelom ochrany majetku. V rozpore s predbežným opatrením správa katastra povolila vklad
vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 26. 08. 2011 medzi H. J. a žalovanou.
Vzhľadom na jeho psychiatrický stav a prístup rodiny nebolo správne vidieť v konaní nedbalosť, jeho
konanie nebolo nezodpovedným, ale bolo prejavom duševnej choroby. Pred pozbavením spôsobilosti
na právne úkony neboli jeho rodinní príslušníci oprávnení a povinní v dôsledku duševného ochorenia

realizovať vlastnícke práva mu prislúchajúce, pretože iba on disponoval právom uplatniť ochranu
vlastníckeho práva prostredníctvom súdu. Vzhľadom na duševnú chorobu nebolo možné vo vzťahu
k nemu uvažovať v zmysle kritérií priemerne obozretného jedinca, keďže bol pozbavený spôsobilosti
na právne úkony počnúc dňom 04. 07. 2012. Práve s poukazom na jeho duševné ochorenie prípadné
nedbalé konanie príbuzných – nevlastníkov aj za predpokladu dobromyseľnosti žalovanej v čase

nadobudnutia vlastníckeho práva, nebolo možné pričítať na ťarchu jeho výlučného vlastníckeho práva a
uvažovaťokolíziivlastníckehoprávanedbaléhovlastníkarovnocennesochranoudobrejvieryžalovanej.
Prvoinštančný súd neprihliadol na osobitné okolnosti na jeho strane, rozhodol nekonzistentne v rámci
ustálenej judikatúry a tiež v rozpore s prechádzajúcim právnym názorom odvolacieho súdu.

6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

7. Odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu rozsudkom č. k. 12Co/14/2020-287 zo dňa 22. 04. 2021
tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil (a žalovanej náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal)
plne sa stotožniac s jeho závermi dodávajúc v nadväznosti na judikatúru Ústavného súdu SR, že

nakoľko osoby konajúce v dobrej viere v pravdivosť a úplnosť údajov katastra nehnuteľností stále nie sú
zodpovedajúcim spôsobom chránené, musia všeobecné súdy samy (v dôsledku dlhodobej nečinnosti
zákonodarcu) poskytnúť ochranu vlastníckemu právu v dobrej viere konajúcich osôb, teda musí byť
zaručená ochrana dobrej viery v pravdivosť a úplnosť zápisov vo verejnej knihe, a to zásadne každého,
kto nadobudol právo od osoby zapísanej ako vlastník vo verejnej knihe, aj keby sa neskôr ukázalo, že

táto osoba vlastníkom nebola.

8. Následne na podklade žalobcom podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením
sp. zn. 5Cdo/175/2021 zo dňa 27. 10. 2022 zrušil rozsudok odvolacieho súdu č. k. 12Co/14/2020-287
zo dňa 22. 04. 2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd skonštatoval, že pôvodne

existovali dve skupiny rozhodnutí najvyššieho súdu v otázke, či možno platne nadobudnúť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti od jej nevlastníka iba na základe dobromyseľnosti nadobúdateľa. Prvá skupina
zotrvávala na zásade „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ a zasa druhá skupina
rozhodnutí prelomenie tejto zásady pripúšťala, resp. priamo konštatovala možnosť nadobudnutia
vlastníckeho (či iného vecného) práva s odkazom na dobrú vieru jeho nadobúdateľa. Po vydaní

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to
uznesením veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo
dňa 27. 04. 2021 (publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky č. 5/2021 pod č. 56). Veľký senát v tomto uznesení potvrdil záväznosť judikatúry najvyššiehosúdu, ktorá v prípade prvého absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam zotrváva pri ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade, že nikto nemôže na iného
previesť viac práv ako sám má (tzv. zásada nemo plus iuris), t. j. nemôže platne previesť vlastnícke

právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu
vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľnosti. Vo vzťahu k prejednávanej veci dovolací súd
poukázal na skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/96/2012 zo dňa 04. 09.
2014 (právoplatným dňa 23. 10. 2014) bolo rozhodnuté o neplatnosti prvej kúpnej zmluvy zo dňa 04.
03. 2011 uzavretej medzi žalobcom ako predávajúcim a H. J. ako kupujúcim. V dôsledku neplatnosti

tejto prvotnej kúpnej zmluvy sa nemohol stať menovaný kupujúci vlastníkom bytu a v prípade jeho
ďalšieho prevodu nesvedčí v prospech žalovanej ako nadobúdateľky vlastnícke právo, ktoré by malo
byť odvodené od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Dovolací súd v nadväznosti na právne závery
vyslovenévuzneseníveľkéhosenátusp.zn.1VObdo/2/2020zodňa27.04.2021potomskonštatoval,že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko nie je založené
na právnom názore o ochrane žalobcu ako pôvodného vlastníka bytu zaručovanej zásadou nemo plus

iuris.

9. Odvolací súd teda po vrátení veci dovolacím súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie viazaný
pritom vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu opätovne prejednal odvolanie žalobcu proti
rozsudku prvoinštančného súdu zo dňa 14. 11. 2019 a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného

prvoinštančným súdom, v ktorom nezistil žiadne nedostatky (§ 383 CSP) po preskúmaní veci v rozsahu
určenom ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario
s použitím § 219 ods. 3 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil podľa ust. § 388 CSP,
pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani zrušenie (§ 389 CSP).

10. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k bytu a súčasne jeho
odovzdania a vypratania zo strany žalovanej v podstate na tom základe, že kúpna zmluva datovaná
dňom 12. 01. 2011 (podpísaná ním dňa 04. 03. 2011), ktorou odpredal byt kupujúcemu H. J. je podľa §
38 ods. 2 OZ absolútne neplatným právnym úkonom a preto je absolútne neplatným právnym úkonom
aj kúpna zmluva zo dňa 26. 08. 2011, ktorou H. J. predal byt žalovanej.

11. Ako vyplynulo z dokazovania realizovaného prvoinštančným súdom, Okresný súd Zvolen rozsudkom
č. k. 15C/96/2012-158 zo dňa 04. 09. 2014 určil s odkazom na ust. § 38 ods. 2 OZ, že je (absolútne)
neplatnou kúpna zmluva o predaji sporného bytu uzavretá dňa 04. 03. 2011 medzi žalobcom ako
predávajúcim a H. J. ako kupujúcim, a to z dôvodu, že žalobca ju uzavrel v stave duševnej poruchy, ktorá

ho na tento právny úkon robila neschopným. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23. 10. 2014.

12. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej dňa 04. 03. 2011 žalobcom ako
predávajúcim a H. J. ako kupujúcim je absolútne neplatnou aj kúpna zmluva zo dňa 26. 08. 2011, ktorou
menovaný predal sporný byt žalovanej. Táto kúpna zmluva je absolútne neplatnou podľa ust. § 39 OZ

pre jej rozpor s ust. § 123 OZ. Predávajúci H. J. kvôli absolútnej neplatnosti prvotnej kúpnej zmluvy zo
dňa 04. 03. 2011 sa totiž nestal vlastníkom bytu a teda nemohol s ním nakladať (a predať ho) ako toto
čiastkové vlastnícke oprávnenie vyplýva z ust. § 123 OZ, podľa ktorého (iba) vlastník je v medziach
zákonaoprávnenýpredmetsvojhovlastníctvadržať,užívať,požívaťjehoplodyaúžitkyanakladaťsním.

13. K týmto (správnym) právnym záverom dospel aj prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí.
Výhrady voči nim nemali počas konania ani sporové strany, ktorých názory sa líšili (len) v tom, či podľa
žalobcu treba uprednostniť poskytnutie súdnej ochrany jeho vlastníckemu právu, ktoré mal stratiť na
základe neplatných právnych úkonov alebo podľa žalovanej treba ochrániť jej dobrú vieru v to, že byt
nadobudla od prevodcu (zapísaného ako vlastník v katastri nehnuteľností), ktorý bol na takýto právny

úkon oprávnený.

14. Odvolací súd svoj právny názor na riešenie uvedeného konfliktu t. j. vo všeobecnej rovine kolízie
medzi zásadou nemo plus iuris a zásadou ochrany dobrej viery nadobúdateľa vyjadril v rozsudku zo dňa
22. 04. 2021, ktorým potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádzajúc pritom z prvoinštančným

súdomzistenýchskutkovýchokolností,zaktorýchžalobcasvojbytprevádzalazaktorýchhonadobúdala
žalovaná a reflektujúc súčasne judikatúru Ústavného súdu SR k tejto problematike. Dovolací súd označil
názor odvolacieho súdu za právne nesprávny odkazujúc na medzičasom prijaté rozhodnutie veľkého
senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa 27. 04. 2021(publikovaného ako R 56/2021). Vzhľadom na vyslovený právny názor dovolacieho súdu a jeho kasačnú
záväznosť vyjadrenú v ust. § 455 CSP a súčasne vzhľadom na precedenčnú záväznosť uvedeného
rozhodnutia veľkého senátu odvolací súd rešpektuje, že je potrebné poskytnúť v prejednávanom

prípade ochranu vlastníckemu právu žalobcu ako pôvodnému vlastníkovi bytu, lebo ako sa konštatuje
v spomínanom rozhodnutí veľkého senátu, dobrá viera nadobúdateľa, že vec nadobúda od vlastníka má
vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, iba ak zákon v taxatívne určených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa výslovne upravuje a v iných prípadoch
platná právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru

neumožňuje. V nadväznosti na to odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci neprichádzala do
úvahy aplikácia žiadneho zákonného ustanovenia platného právneho poriadku, z ktorého by vyplývalo
nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanou s poukazom na jej (v konaní preukázanú) dobrú vieru ako
nadobúdateľky sporného bytu. Boli teda bez právneho významu pre rozhodnutie merita veci okolnosti,
za ktorých žalovaná sporný byt nadobudla od H. J..

15. Odvolací súd preto zmenil napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu a určil, že žalobca je v zmysle
§ 123 OZ vlastníkom sporného bytu. Treba ešte dodať, že žalobca mal na požadovanom určení
vlastníckeho práva naliehavý právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP, nakoľko toto súdne rozhodnutie
o určení vlastníctva je spôsobilým podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34
ods. 1 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z.) umožňujúcim dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym

stavom a stavom zápisov v katastri nehnuteľností (kde je ako vlastníčka bytu vedená žalovaná).

16.Vnadväznostinaprijatýzáver,žežalobcajevlastníkomspornéhobytuodvolacísúdpristúpilkzmene
napadnutého rozsudku aj pokiaľ ide o žalobcom požadované vypratanie (a odovzdanie) bytu žalovanou.
Ako už bolo uvedené vyššie, vlastnícke právo je upravené v ust. § 123 a nasl. OZ. Následne ust. § 126

ods. 1 OZ poskytuje vlastníkovi ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníckeho práva. Jednou
z foriem tejto ochrany je aj reivindikačná žaloba, ktorou sa vlastník domáha vydania veci od toho, kto
mu ju neoprávnene zadržuje. V prípade veci nehnuteľnej sa táto žalobná ochrana realizuje formou jej
vypratania.

17. Z dokazovania vykonaného prvoinštančným súdom vyplynulo, že žalovaná aktuálne sporný byt
užíva. Toto jej užívanie ale nemá právny základ vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom bytu je žalobca.
Žalovaná nemá právny titul, na základe ktorého by bola oprávnená byt užívať a v dôsledku toho bez
právnehodôvodu,tedaneoprávnenezasahujedovlastníckehoprávažalobcu.Žalobcasapretodôvodne
domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva žalobou o vypratanie bytu podľa § 126 ods. 1 OZ a preto

odvolací súd žalobe aj v tejto časti vyhovel. Ako však zároveň vyplynulo z prvoinštančným súdom
realizovaného dokazovania, žalovaná neobýva byt sama, ale spolu s manželom a dvoma maloletými
deťmi. Odvolací súd preto prihliadajúc na túto okolnosť stanovil dlhšiu lehotu na plnenie (§ 232 ods.
3 CSP) v trvaní 90 dní od právoplatnosti rozsudku (a nie 30 dní ako žiadal žalobca) predstavujúcu
adekvátny časový priestor na prípadné vyriešenie bytovej otázky žalovanou.

18.Keďžeodvolacísúdzmenilrozsudokprvoinštančnéhosúdu,podľaust.§396ods.1a2CSProzhodol
o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania a podľa § 453 ods. 3 CSP aj o trovách dovolacieho
konania vzhľadom na zrušenie predchádzajúceho odvolacieho rozhodnutia dovolacím súdom. Odvolací
súd aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP a dospel k záveru o potrebe nepriznania

trov konania inak plne úspešnému žalobcovi. Ust. § 257 CSP totiž predstavuje odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za zavinenie, kedy súd výnimočne neprizná náhradu trov
konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. To znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu na náhradu trov konania, hoc by ich inak mala znášať. Ide o právnu úpravu, ktorá umožňuje
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného

práva. Je to výraz skutočnosti, že zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky situácie,
ktoré sa v praxi môžu vyskytnúť a preto poskytuje súdu priestor na to, aby urobil za dosť spravodlivosti
aj v prípadoch, že zákonné znenie riešenia otázky trov konania smeruje k inému výsledku. Aplikácia
ust. § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú inak naplnené všetky predpoklady na priznanie
náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

inak procesne úspešnej strane sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pod dôvody hodné
osobitného zreteľa sa spravidla zahŕňa neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehusporu, povaha okolností sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, či zložitosť prípadu
v súvislosti s výkladom medzinárodnej zmluvy, osobné pomery strany sporu, resp. nízky príjem.

19. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi tak
voči žalovanej, ako aj voči intervenientovi na jej strane videl odvolací súd v prvom rade v okolnostiach,
za ktorých žalobca odpredal svoj byt. Ako bolo zistené prvoinštančným súdom, hoci žalobca už od
roku 2005 trpel duševným ochorením a jeho zdravotný stav sa zhoršil niekedy na jeseň roku 2010,
pričom už pred hospitalizáciou začiatkom roka 2011 svojej sestre uviedol, že ide byt predať, ona ani

matka ako najbližšie osoby neurobili účinné kroky smerujúce k tomu, aby žalobca dlhodobo trpiaci
duševnou chorobou nepodpísal dňa 04. 03. 2011 predmetnú kúpnu zmluvu. Odvolací súd tu nijak
nespochybňuje snahu matky a sestry žalobcu celý problém riešiť ex post, t. j. po odpredaji bytu, avšak
rozhodne by k tomuto sporu nemuselo dôjsť, pokiaľ by ich starostlivosť o žalobcu bola v danom čase
väčšia. Inak povedané, sporu bolo možné zabrániť, ak by žalobcovi a jeho zdravotnému stavu najbližšia
rodina venovala väčšiu pozornosť. Po ďalšie súd zohľadnil skutočnosť, že žalovaná v súvislosti s kúpou

sporného bytu nepostupovala neobozretne, lebo z dokazovania nevyplynula žiadna okolnosť, ktorá
by jej musela signalizovať, že s bytom niečo nie je v poriadku. Byt totiž kupovala prostredníctvom
realitnej kancelárie konajúc s dôverou v katastrálny zápis svedčiaci vlastníckemu právu prevodcu, ktoré
nebolo ničím obmedzené a na kúpu bytu jej následne bola poskytnutá hypotéka. Stranou sporu sa preto
žalovaná nestala v dôsledku svojej neopatrnosti, nemá teda žiaden podiel na vzniku tohto sporu. Okrem

toho odvolací súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že až do predmetného rozhodnutia veľkého senátu bola
rozhodovacia prax v takýchto sporoch neustálená. Zhrnúc tieto okolnosti dospel potom odvolací súd
k záveru, že by bolo nespravodlivé, aby trovy celého sporu znášala žalovaná a preto žalobcovi náhradu
trov konania voči nej (resp. intervenientovi na jej strane) nepriznal.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).