Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. február 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/25/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121206817
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4121206817.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Olivera

Kolenčíka a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom B.
C. XXX/X, D. E. D. - F. G. (osoba podnikajúca pod obchodným menom A. B., s miestom podnikania
H. C. XXXX/XX, D. E. D., IČO: 14 414 252), zastúpený: JUDr. Martin Žaťko, advokát so sídlom
Trenčianska cesta 603, Bánovce nad Bebravou, IČO: 44695802, proti žalovanému: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO: 00 166
073, o náhradu škody spôsobenej štátom pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 21. novembra 2022, č. k. 16C/24/2021-390, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému proti žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Nitra) rozsudkom zo dňa 21. novembra 2023, č. k. 16C/24/2021-390,
žalobu v celom rozsahu zamietol. Zároveň žalovanej priznal nárok proti žalobcovi na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, §
15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 4, § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“).

3. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, tak prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou zo
dňa 08. 06. 2021 podanou na Okresný súd Nitra domáhal náhrady škody spôsobenej štátom pri výkone
verejnej moci a to vo výške 752 834 eur z titulu ušlého zisku, z titulu skutočnej škody vo výške 108

463,33 eura a z titulu nemajetkovej ujmy vo výške 19 000 eur s príslušenstvom.

4. V predmetnom prípade bolo uznesením Najvyššieho súdu SR 2ECdo/10/2017 - 546 zo dňa 30. 11.
2017 v dôsledku dovolania povinného (v tomto konaní žalobcu) zrušené uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 25. 08. 2016 sp. zn. 2CoE/180/2016 spolu s uznesením Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou zo dňa 31. 03. 2016 č. k. 5Er/93/2015 - 267 a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie s odôvodnením, že došlo k procesnej vade podľa § 420 písm. f/ CSP. Z odôvodnenia

predmetnéhorozhodnutiavyplynulo,žetým,žeodvolacísúdsavuvedenejvecistotožnilsnázoromsúdu
prvej inštancie, ktorý uzavrel, že nemal povinnosť doručovať návrh na vykonanie exekúcie povinnému
- žalobcovi, prišlo k procesnej vade podľa § 420 písm. f/ CSP, ktorá uvedená vada je vždy dôvodom,
pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie postihnuté takzávažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Následne Okresný súd Bánovce nad
Bebravou uznesením pod č. k. 5Er/93/2015 - 554 zo dňa 09. 02. 2018 výrokom I. exekúciu zastavil,
výrokom II. návrh povinného na odklad exekúcie zo dňa 11. 04. 2016 zamietol, výrokom III. návrh

povinného na odklad exekúcie zo dňa 12. 09. 2016 a zo dňa 13. 09. 2016 zamietol, výrokom IV.
návrh povinného na odklad exekúcie zo dňa 14. 09. 2016 zamietol a výrokom V. návrh povinného
na zastavenie exekúcie zo dňa 14. 09. 2016 zamietol. Proti predmetnému rozhodnutiu bolo podané
odvolanie oprávneným (čo do výroku I. o zastavení exekúcie). O odvolaní rozhodol Krajský súd v
Trenčíne uznesením č. k. 6CoE/31/2018 - 638 z 31. 07. 2018 o odvolaní oprávneného rozhodol tak, že

uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. potvrdil ako vecne správne s poukazom na
ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31. 03. 2017.

5. Prvoinštančný súd následne poznamenal, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako
predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie bolo predtým pre nezákonnosť zrušené príslušným
orgánom, keďže ide o nevyhnutnú podmienku vzniku zodpovednosti štátu. Súd rozhodujúci o náhrade

škody je viazaný rozhodnutím o nezákonnosti rozhodnutia a nemôže túto otázku sám preskúmavať. Na
základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nepreukázal existenciu
nezákonného rozhodnutia, ktoré by bolo zrušené rozhodnutím súdu. Súd sa stotožnil s názorom
žalovaného, ktorý poznamenal, že v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. predpokladom vzniku
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je, aby bolo predmetné rozhodnutie

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť po tom čo nadobudlo právoplatnosť. Žalobcom namietané
rozhodnutie - upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 24. 09. 2015, sp. zn. EX 45/2015, túto podmienku
nespĺňa. Právoplatným zastavením exekúcie prišlo len k pominutiu procesných účinkov upovedomenia
o začatí exekúcie, nie k jeho zrušeniu pre nezákonnosť.

6. Ďalej žalobca v žalobe ako prvý dôvod nezákonnosti rozhodnutia (za ktoré označil správne podľa
judikatúry iba upovedomenie o začatí exekúcie) vymedzil absolútne nejednoznačné označenie jeho
ako povinného na exekučnom titule. Takéto skutkové tvrdenie považoval súd prvej inštancie za čisto
zavádzajúce, v rozpore s listinnými dôkazmi, ako aj vykonaným dokazovaním, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že v čase začatia konania na rakúskom súde (v roku 2011) spoločnosť

Kolenotransport s.r.o. podnikala pod obchodným menom P.K.TRANZ, s.r.o., pričom obchodné meno
zmenila až dňom 01. 02. 2013, čo vyplynulo aj z voľne dostupného (ako i v spise založeného) výpisu
z obchodného registra. Súd prvej inštancie v tomto kontexte doplnil, že v celom rozsahu súhlasí s
argumentáciou žalovaného.

7. Podľa názoru súdu prvej inštancie, zo žiadneho listinného dôkazu nevyplynulo, že by sa malo
exekučné konanie týkať iného subjektu označeného ako povinného, v dôsledku čoho nemožno
súhlasiť so žalobcom, že dôvodom nezákonnosti exekúcie bolo nesprávne a nejednoznačné označenia
povinného.Žalobcacelkompresnepodľanázorusúduvedel,ževexekučnomtitulejesprávneoznačený,
mimochodom takéto označenie korešpondovalo aj s označením žalobcu v pozícii povinného v priebehu

namietaného exekučného konania. V tomto kontexte je potrebné poukázať na to, že exekučné konanie,
ktoré bolo vedené pod sp. zn. EX 45/2015 nikdy nebolo zastavené z dôvodu, že by žalobca nebol
osobou povinnou z exekučného titulu. Takúto argumentáciu uvádzal aj žalovaný, pričom jemu nemožno
nič vytknúť, súd na ňu odkazuje a plne sa s ňou stotožňuje. Ďalej súd prvej inštancie upriamil aj na vecne
správnu argumentáciu žalovaného a síce, že nedodržanie procesného postupu podľa § 44 ods. 6 zák.

č. 233/1995 Z. z. ako procesné pochybenie súdu pri vydaní poverenia žiadnym spôsobom neneguje
existenciu záväzku žalobcu vyplývajúceho z exekučného titulu - rozsudok pre zmeškanie Krajského
súdu Eisenstadt zo dňa 25. 08. 2014, č. k. 4Cg 257/11k-42.

8. Dôvodom nezákonnosti vedenia exekúcie podľa názoru žalobcu bolo aj to, že cudzí exekučný

titul nenadobudol vykonateľnosť. Prvoinštančný súd preto poukázal na tú skutočnosť, že povinnosťou
žalobcu bolo po vydaní právoplatného a v štáte pôvodu (Rakúska republika) aj vykonateľného
rozhodnutia dobrovoľne plniť, to čo mu ukladalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie. Z návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie (č. l. 155) totiž vyplynulo, že rozsudok pre zmeškanie Rakúskej
republiky, Krajského súdu Eisenstadt, sp. zn. 4 Cg 257/11 k/42 z 25. 08. 2014, na základe potvrdenia

podľa článkov 54 a 58 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov
v občianskych a obchodných veciach, bol dňa 14. 11. 2014 vykonateľný voči povinnému - žalobcovi,
v krajine pôvodu t. j. v Rakúskej republike. Z uvedeného dôvodu sám žalobca v pozícii žalovaného na
rakúskom súde potom, čo si nesplnil povinnosť zúčastniť sa pojednávania bol sankcionovaný vydanímrozsudku pre zmeškanie a to na základe návrhu oprávneného ako žalobcu v uvedenom konaní pred
súdom v Rakúsku. Keďže žalobca neplnil, to čo mu ukladalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie v
štáte pôvodu, oprávnený bol nútený pristúpiť k exekúcii, avšak v Slovenskej republike, teda v mieste

sídla podnikania žalobcu ako povinného. Nemajetková ujma, majetkový úbytok, či už v podobe škody
alebo žiadaného ušlého zisku zo strany žalobcu tak nevznikli z dôvodu nezákonného rozhodnutia,
ktoré označil, ale z dôvodu, že neplnil, čo mu ukladalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie v
krajine pôvodu. Pokiaľ by žalobca plnil, k exekúcii by nedošlo a ani ku škode, na ktorú žalobca
poukazuje. Preto súd prvej inštancie uviedol, že ku vzniku úbytku na majetku žalobcu nedošlo v dôsledku

nesprávneho, či nezákonného súdneho rozhodnutia, ale z dôvodu neplnenia si povinnosti, respektíve
opomenutia povinnosti žalobcu uloženej mu právoplatným a vykonateľným rozhodnutím v štáte pôvodu.
V tomto prípade teda neexistuje ani priama príčinná súvislosť medzi žalobcom označeným nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody (úbytkom na jeho majetku), pretože príčinou vzniku úbytku majetku bolo
jeho nekonanie v súlade so záväzným rozhodnutím. Exekučné konanie sp. zn. EX 45/2015 nebolo
začaté a vedené bezdôvodne a príčinou zastavenia exekúcie bolo nedodržanie procesného postupu

podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku exekučným súdom, nie zrušenie samotného exekučného titulu
zaväzujúceho žalobcu na plnenie. Správna aplikácia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku by nesmerovala
k zastaveniu exekúcie, resp. by nespôsobila jej nedôvodnosť.

9. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na nezákonnosť znaleckého posudku č. 33/2020, ktorý

vypracovala znalecká organizácia Corpora, a.s. z nasledovných dôvodov. Právnym predpisom
upravujúcim postavenie znalcov, tlmočníkov a prekladateľov je zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch. Zákon výslovne ustanovuje, kto je znalcom v § 2 ods. 1 cit. zákona.
Znalec je fyzická osoba alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa
tohto zákona, ktorá je zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov alebo nezapísaná v

tomto zozname, ak je ustanovená za znalca, prekladateľa alebo tlmočníka podľa § 15 zákona. Zákon
teda výslovne predpokladá, že znalcom môže byť aj osoba, ktorá nie je zapísaná v zozname znalcov, a
teda osoba, ktorá nemusí spĺňať podmienky upravené v § ods. 1 zákona. Treba poznamenať, že výkon
znaleckej činnosti osobami, ktoré nie sú zapísané v zozname znalcom nie je pravidlom. Práve naopak,
výnimkou, či skôr nevyhnutnosťou, ako zabezpečiť výkon práva na spravodlivý súdny proces a s tým

spojenú plynulosť súdneho alebo iného konania, v ktorom závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností
a zodpovedania otázok, na ktoré sú nevyhnutné odborné znalosti. Podľa § 15 ods. 1 zákona v konaní
pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci možno ustanoviť za znalca, tlmočníka alebo prekladateľa
aj osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname, ak s ustanovením súhlasí a a) v príslušnom odbore alebo
odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo b) osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať alebo

vykonanie úkonu by bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi. Žalovaný v priebehu
konania namietal nesplnenie základných náležitostí znaleckého posudku č. 33/2020, keďže na posudku
spolupracovalidveosoby,I.J.B.,A.,znalecvodboreEkonómiaamanažment,StavebníctvoaI.E.K.,A.,
odborná pracovníčka. Vykonanie znaleckej činnosti I. K. je však neprípustné, pretože menovaná nemala
postavenie znalkyne zapísanej v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov (takéto postavenie

získala zápisom až od 10. 05. 2022, čo vyplýva z voľne dostupného zoznamu znalcov, ktorý je vedený na
webovej lokalite Ministerstva spravodlivosti, v danom prípade ide pravdepodobne o tú istú osobu - I. E. L.
K., A.) Zo znenia § 16 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 382/2004“) vyplýva, že znalecká organizácia môže vykonávať
znaleckú činnosť prostredníctvom znalcov, ktorí k nej majú určitý špecifický právny vzťah, pričom sami

sú zapísaní v zozname znalcov v príslušnom odbore a odvetví. I. K. sa v zozname znalcov oprávnených
vykonávať znaleckú činnosť v znaleckej organizácii CORPORA, a.s. nenachádzala v čase spracovania
znaleckého posudku.

10. S touto argumentáciou sa súd v plnom rozsahu stotožnil, pretože je neprípustné, aby sa na

vypracovaní znaleckého posudku podieľala osoba, ktorá nie je zapísaná ako znalec, v dôsledku
čoho ide o vážne procesné pochybenie spôsobujúce nezákonnosť znaleckého posudku. Takéto
závažné procesné pochybenie však nemožno konvalidovať žiadnym spôsobom, v dôsledku čoho takto
predložený dôkaz nemôže byť dôkazom získaným zákonným spôsobom. V tejto súvislosti súd poukázal
na to, že predmetný znalecký posudok je dôkazom, ktorý nezodpovedá požiadavke získania zákonným

spôsobom, tak ako to ustanovuje § 187 ods. 1 CSP. Potom akýkoľvek nárok, ktorý žalobca dôkazne
osvedčuje prostredníctvom predmetného znaleckého nie je možné priznať už len z dôvodu nezákonnosti
znaleckého posudku. Inak povedané, v tejto časti už len z dôvodu nezákonnosti znaleckého posudkužalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal existenciu skutočnej škody, ušlého zisku ani
nemajetkovej ujmy.

11. Nad rámec uvedeného (hoci už samotná nezákonnosť znaleckého posudku vylučuje jeho použitie
ako dôkazu v tomto konaní), prvoinštančný súd poukázal i na ďalšie podstatné pochybenie, ktoré sa
týka už samotného obsahu znaleckého posudku. Za také pochybenie súd považoval skutočnosť, že
vo svojej podstate znalec ani nevykonal vlastné znalecké skúmanie, teda znalecké dokazovanie v
pravom slova zmysle. Správnou je potom námietka žalovaného, že celá pasáž týkajúca sa skutočnej

škody v časti posudok, a následne aj v závere bola len prevzatá z úkonu iného subjektu. Konkrétne,
zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že skutočná preukázaná škoda bola vyčíslená Správou
nezávislého audítora, teda je celkom zjavné, že pri vypracovaní predmetný znalecký posudok bol
spracovaný v rozpore s § 16 ods. 2 písmeno d/ zák. č. 382/2004 Z. z., pretože nebol spracovaný
nestranne. Paradoxnejšie pre súd ešte vyznieval spôsob, akým znalec pristúpil k zodpovednosti za
znalecký posudok, keď v závere konštatoval, že za výpočty, konštatovania a závery obsiahnuté v Správe

nezávislého audítora nesie plnú zodpovednosť audítorská spoločnosť PRODIT s.r.o. a zodpovedná
audítorka I. M. L.. Znalec tak nevykonal znalecké dokazovanie, iba spracoval správu z auditu, čo
tento znalecký posudok, ktorý je navyše nezákonným dôkazom robí nielen nepreskúmateľným, ale aj
neobjektívnym. Takto vypracovaný posudok je potom len formálnym spracovaním podkladov tretieho
subjektu bez potreby znaleckej odbornej činnosti, ktorá skutočnosť je už druhým dôvodom, prečo je

znalecký posudok nepoužiteľným dôkazom pre účely tohto konania.
12. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v priebehu konania poukázal na skutočnosť,
že žalobca v žalobe uvádza, že ako subjekt podnikajúci primárne v oblasti medzinárodnej nákladnej
dopravy disponoval povolením na jej vykonávanie pre 74 motorových vozidiel, ktoré však v dôsledku
vedenej exekúcie nemohol už ďalej používať, keďže bez primeraného finančného krytia z dôvodu

zablokovania účtov exekútorom nedokázal zabezpečiť ich prevádzku. Rozhodnutie Krajského úradu pre
cestnú dopravu a pozemné komunikácie Trenčín, č. A/2008/00699-004, ktorým túto skutočnosť žalobca
preukazuje, je však z 23. 06. 2008, pričom povolenie v zmysle uvedeného rozhodnutia malo platnosť 5
rokov, teda do 30. 04. 2013. Uvedené povolenie teda žiadnym spôsobom nepreukazuje počet povolení
(licencií) pre vykonávanie dopravy v čase začatia žalobcom namietanej exekúcie, teda k 30. 09. 2015. V

tejto súvislosti možno pritom poukázať na žalobcom doložené rozhodnutie Okresného úradu Trenčín zo
dňa 14. 02. 2019, č. OU-TN-OCDPK-2019/008672, ktorým sa mení rozhodnutie č. AA/2013/00878-002
zo dňa 10. 04. 2013 o povolení na výkon povolania prevádzkovateľa nákladnej cestnej dopravy,
podľa ktorého v zmysle rozhodnutia č. AA/2013/00878-002 mal žalobca od 01. 05. 2013, s platnosťou
na nasledujúcich 10 rokov, povolenie na výkon povolania prevádzkovateľa cestnej nákladnej dopravy

pre 41 motorových vozidiel, teda už nie 74. Za podstatný listinný dôkaz súd považoval aj vyjadrenie,
respektívelistJUDr.BeatrixVargovej,súdnejexekútorky,ktorýmsúdnaexekútorkaodpovedalavtedajšej
právnej zástupkyni žalobcu na žiadosť o odblokovanie účtov žalobcu v bankách a odblokovanie vozidiel
evidovaných na žalobcu. Z tejto odpovede exekútorky vyplýva, že v čase vykonania blokácie vozidiel
žalobcu na príslušnom dopravnom inšpektoráte, teda na začiatku exekúcie, žalobca ako vlastník alebo

držiteľ disponoval 37 vozidlami, z ktorých 18 bolo vyradených z premávky, pričom 16 z týchto vyradených
vozidiel boli nákladné návesy a 2 osobné motorové vozidlá, a zo zostávajúcich 19 vozidiel v užívaní bolo
14 nákladných návesov a 4 nákladné motorové vozidlá, ťahače návesu, spolu s 1 osobným motorovým
vozidlom. Reálne teda žalobca v čase začatia exekúcie podľa uvedeného vykonával nákladnú dopravu
4 ťahačmi a 14 nákladnými návesmi. Tvrdenie žalobcu, že nemohol vykonávať svoju podnikateľskú

činnosť prostredníctvom 74 motorových vozidiel tak bolo vyvrátené uvedeným listinným dôkazom.
Celkovo, súd prvej inštancie musel konštatovať, že žalobca predložil k žalobe veľké množstvo listinných
dôkazov, bez reálnej väzby na konanie, pričom tieto listinné dôkazy jednotlivo i vo svojom súhrne
nepredstavujú také relevantné listiny, ktoré by viedli súd k právnemu záveru o tom, že žalobcovi by mal
nárok na taký obrovský ušlý zisk, aký si uplatňoval v žalobe vôbec vzniknúť. Okrem toho, že znalecký

posudokjenezákonnýmdôkazom,ktoréskutočnostisúddetailnepopísalvyššie,neboldôkaznežiadnym
spôsobom preukázaný nárok na ušlý zisk, teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto smere.

13. Opätovne súd prvej inštancie odkázal na argumentáciu žalovaného, ktorú považoval za vecnú, úplnú
a predovšetkým veľmi relevantnú, bez potreby jej doplnenia, alebo precizovania. Žalovaný zdôraznil,

že nie je žiadnym spôsobom zo žaloby ani z jej príloh preukázaná spôsobilosť žalobcu vykonávať ku
dňu začatia exekúcie (a v nasledujúcom období) nákladnú cestnú dopravu v objeme, aký deklaruje v
žalobe, teda prostredníctvom 74 kusov nákladných motorových vozidiel aj s vodičmi, z ktorej by malo,
podľa tvrdení žalobcu, vyplývať dôvodné očakávanie zisku, a to naviac vo výške požadovanej žalobou.Z uvedeného je teda zrejmé, že z vyššie uvádzaných dôvodov nebol preukázaný nárok na ušlý zisk,
jednak z dôvodu nezákonnosti znaleckého posudku, ako aj nepreukázania nároku na ušlý zisk z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena.

14. Vo vzťahu k uplatňovanej škode súd poznamenal, že podľa jeho názoru žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, pretože nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by bez pochýb preukazovali dôvodnosť
jeho skutkových tvrdení o vzniku skutočnej škody. Žalobca nepreukázal nielen vznik škody, ale ani jej
rozsah. Vo vzťahu k preukazovaniu výšky skutočnej škody z dôvodu nezákonnosti nemôže slúžiť ako

dôkaz znalecký posudok č. 33/2022, pričom tento nemôže byť dôkazom z dôvodu, že znalec vo vzťahu
k výške skutočnej škody nevykonal vlastné znalecké zisťovanie, nekriticky prevzal podklad - správu
audítora, ktorá skutočnosť má už takisto zásadný dopad na konštatovanie dôkazne neosvedčeného
nároku na náhradu skutočnej škody. Ďalšími dôvodmi, ktoré bránia priznaniu nároku na náhradu
skutočnej škody sú skutkové tvrdenia žalovaného, ktoré uviedol vo vyjadreniu k žalobe, tieto súd prvej
inštancie nepovažoval za potrebné opakovať, pretože už samotná nezákonnosť znaleckého posudku,

nevykonanie vlastného znaleckého skúmania má za následok nepreukázanie výšky škody, pričom v
konaní nebol preukázaný ani jej rozsah. Žalobca neuniesol okrem vyššie uvedeného ani dôkazné
bremeno k preukázaniu nároku na jednotlivé položky v rámci náhrady skutočnej škody. Súd sa tak ďalej
nezaoberal skutkovými tvrdeniami z hľadiska hospodárnosti.

15. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poznamenal nasledovné
skutočnosti. Samotná nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného.
Jej negatívne následky môžu ovplyvňovať napríklad česť, vážnosť, povesť, súkromný a pracovný život,
rodinné vzťahy a spoločenské postavenie poškodeného. V tomto kontexte nebolo súdu zrejmé, aj
absolútne nepreukázané, že predmetné exekučné konanie malo významný dopad na život žalobcu,

jeho pracovné príležitosti, možnosť expandovať na iný trh, respektíve, žeby malo prísť k poškodeniu
jeho dobrého mena, čo malo mať vplyv na jeho potenciálnych obchodných partnerov. Aj v tejto časti
prvoinštančný súd poukázal na skutkové tvrdenia žalovanej, ktorá poznamenala, že od roku 2012,
kedy došlo k takpovediac vrcholu podnikateľskej činnosti žalobcu ako fyzickej osoby - podnikateľa,
každým nasledujúcim rokom medziročne výrazne klesali jeho celkové výnosy z podnikania, výsledok

hospodárenia pred zdanením, ako aj objem majetku/aktív žalobcu a hodnota vlastného imania, a len
medzi rokmi 2012 - 2014, teda ešte pred začatím exekúcie sp. zn. EX 45/2015, poklesli výnosy žalobcu
ako fyzickej osoby - podnikateľa z podnikateľskej činnosti takmer o polovicu a zisk pred zdanením o
vyše dve tretiny. Naproti tomu obchodná spoločnosť Kolenotransport, s.r.o. medzi rokmi 2014 až 2016
skokovo (takmer 13-násobne) znásobila svoje tržby a celkové výnosy z podnikania z ani nie 60 000,-

eur v r. 2014 na takmer 770 000,- eur v r. 2016 (a odvtedy kontinuálne zvyšuje objem tržieb až na
úroveň 1 320 000,- eur v r. 2020). Z uvedeného bolo podľa názoru súdu prvej inštancie preukázané, že k
poškodeniu dobrého mena žalobcu nemohlo prísť, keďže žalobca prostredníctvom uvedenej spoločnosti
vykonával podnikateľskú činnosť (bol v pozícii spoločníka) aj po začatí exekúcie. Dôkazne žalobca svoje
tvrdenia v danom smere vôbec nepreukázal, takáto skutočnosť ani nevyplynula zo žiadneho dôkazu, t. j.

že daná exekúcia mala nejaký dopad na žalobcu, jeho renomé, vybudovanú povesť, respektíve, že malo
prísťkukončeniuspolupráce.Vtejtočastibolžalobcavabsolútnejdôkaznejnúdzi,pretožejehoskutkové
tvrdenia nie je možné považovať za substancované, keďže žiadnym spôsobom dôkazne nepreukázal,
žeby s ním prestali spolupracovať jeho obchodní partneri. Sama skutočnosť, že mu len klesali výnosy z
podnikania nie je podľa názoru súdu dôkazom, žeby v priamej príčinnej súvislosti s vedením exekúcie

malo prísť k likvidácii jeho podnikania, o to viac v situácií, keď prišlo k znižovaniu výnosov ešte pred
začatím exekúcie. Potom bolo podľa názoru súdu skôr otázne, z akého dôvodu mu klesali príjmy, pričom
nie je vylúčené, že pokles príjmov v pozícii živnostníka bol kompenzovaný nárastom príjmov v s.r.o. Inak
povedané, je pravdepodobné, že žalobca smeroval všetky svoje podnikateľské aktivity na spoločnosť
s ručením obmedzeným, keďže aj v čase pred začatím exekúcie bol zrejmý pokles výnosov. Podľa

názoru súdu prvej inštancie, žiadnym dôkazom nebolo preukázané, že jediným dôvodom, ktorý zapríčinil
pokles príjmov bola nezákonná exekúcia. Pokiaľ žalobcovi kontinuálne klesali výnosy z podnikania v
pozícii živnostníka, je skôr zrejmé, že žalobca realizoval svoje podnikateľské zámery prostredníctvom
spoločnosti s ručením obmedzeným.

16. Z vyššie uvedeného podľa názoru súdu prvej inštancie rezultuje, že zo strany žalobcu nebolo
dôkazne preukázané, že mu vznikla skutočná škoda, ani to v akom rozsahu, rovnako nepreukázal
nárok na ušlý zisk, ktorú kategóriu hodnotil súd skôr ako hypotetickú a nepreukázanú. Okrem toho, ani
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadriteľný v peniazoch nebol preukázaný žiadnym dôkazom,v dôsledku čoho nebola splnená ani druhá podmienka pre vznik nároku na škodu alebo náhradu
nemajetkovej ujmy. Aj napriek tomu, že nesplnenie jednej z troch podmienok je dôvodom na zamietnutie
žaloby, súd prvej inštancie sa pre úplnosť zaoberal aj tým, či vôbec existovala príčinná súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nemajetkovej ujmy). Zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je teda objektívnou
zodpovednosťou (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť, založenou na súčasnom splnení
troch predpokladov, a to existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu,
vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym

úradným postupom.

17. Súd prvej inštancie napokon uzatvoril, že žalobca ani bezpečne nepreukázal existenciu priamej
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nemajetkovej ujmy). Pokiaľ došlo
k zablokovaniu účtov žalobcu, namietajúc, že upovedomením o začatí exekúcie bolo zakázané nakladať
s exekvovateľným majetkom, vrátane kontokorentného úveru, pričom došlo k blokácii, takýto stav

zavinil priamo žalobca, pretože neplnil to čo mu ukladalo v krajine pôvodu právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie - rozsudok pre zmeškanie Krajského súdu Eisenstadt zo dňa 25. 08. 2014, sp. zn. 4Cg
257/11k-42. Ak žalobcovi aj nejaká škoda vznikla, príčinu vzniku škody (ušlého zisku) možno hľadať v
jeho omisívnom konaní. Osobitne, pokiaľ uviedol, že si nie je vedomý, že pochybil, takéto konštatovanie
je však v rozpore so skutočnosťou, pretože jednak zapríčinil vydanie rozsudku pre zmeškanie zo strany

rakúskeho súdu (aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu) a následne neplnenie v paričnej lehote
na základe právoplatného rozhodnutia v krajine pôvodu, t. j. v Rakúsku. Príčiny možnej straty a absencie
rozmnoženia jeho majetkových hodnôt je potrebné potom vzhliadnuť aj v konkrétnom prístupe žalobcu
vo forme dešpektu k rozhodnutiu súdu (aj keď zahraničného). Žalobca si bol vedomý, ako konanie na
rakúskom súde skončilo, bol povinný rešpektovať rozhodnutie súdu, čo však neurobil, preto zapríčinil aj

iniciovanie exekúcie v obvode súdu, v ktorom má miesto podnikania.

18. Zhrňujúc všetky vyššie uvedené skutočnosti, podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal
ani jeden predpoklad na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, t. j.
nepreukázal 1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu (ani jeho zrušenie);

2. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľná v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej
na osobnostných právach poškodeného; 3. príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Všetky podmienky vyššie uvedené
pritom musia byť kumulatívne splnené, pokiaľ chce byť žalobca v civilnom spore o náhradu škody (aj
nemajetkovej ujmy) spôsobenej pri výkone verejnej moci úspešný. Súd zo všetkých vyššie uvádzaných

a prezentovaných dôvodov žalobu zamietol, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

19. Prvoinštančný súd sa následne už detailne nezaoberal všetkými početnými skutkovými tvrdeniami
strán sporu z dôvodu hospodárnosti, pretože vzhliadol dôvody na zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
Nad rámec uvedeného súd poznamenal, že nemohol rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, pretože na

taký postup neboli splnené procesné podmienky.

20. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu,
navrhujúc odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 %. V podanom odvolaní žalobca poukázal na existenciu odvolacích dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. b/, e/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie opakovane a nekriticky na viacerých
miestach rozsudku uvádza k argumentácii žalovaného konštatáciu: „považuje túto za vecnú, úplnú a
predovšetkým veľmi relevantnú, bez potreby jej doplnenia“, kde bez akéhokoľvek dokazovania, preberá
komplexne celú argumentáciu žalovaného, ktorý všetko len tvrdí a nič nepreukazuje. Žalovaný sa stavia

do pozície znalca a vo svojich vyjadreniach rozoberá postupne časti znaleckého posudku (ktorý predložil
žalobca) a jednotlivé časti spochybňuje a rozporuje. Súd prvej inštancie v priamom rozpore so zásadou
kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní nevyžadoval žiadne preukazovanie skutočností tvrdených
žalovaným, nežiadal znalecký posudok (ani len odborné vyjadrenie), úplne mu postačovali tvrdenia
žalovaného a tie považoval za relevantné. Ak mal súd pochybnosti o relevancii znaleckého posudku mal

v konaní vykonať dôkaz výsluchom znalcov, ktorí ho vypracovali. Respektívne v zmysle kontradiktórnosti
mal výsluch navrhnúť žalovaný a ak tak neučinil musí mu to byť na ťarchu.21. Žalobca má v ďalšom za to, že v konaní bolo preukázané, že boli splnené všetky zákonom
predpokladané požiadavky na priznanie náhrady škody štátom žalobcovi, v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. Namietal bod 102. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z dôvodu, že táto konštatácia súdu

je nielen nelogická, ale je v priamom rozpore s predloženými listinnými dôkazmi a rozhodovacou
činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súd má na jednej strane preukázané rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že predmetné exekučné konanie bolo vedené nezákonne,
ale zároveň tvrdí, že keď toto rozhodnutie neruší iné rozhodnutie (dá sa dedukovať, že súd má
dokonca na mysli priamo exekučný titul) nie je automaticky splnená podmienka existencie nezákonného

rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky prirodzene svojím rozhodnutím nezrušil (a procesne
ani zrušiť nemohol) nezákonné rozhodnutie, ale vyhlásil celé exekučné konanie za nezákonné, v čoho
dôsledku bolo toto zastavené. Je predsa procesne nezmyselné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
postupne rušil všetky nezákonné rozhodnutia v celom exekučnom konaní. Žalobca je presvedčený,
že predmetné ustanovenie sa takto účelovo a formalisticky vykladať nemá, nesmie a nemôže. Pri
argumentácii žalovaného je tento formalistický výklad prirodzený vzhľadom na procesnú obranu, ale je

nepochopiteľné, že toto prevzal bez ďalšieho aj súd prvej inštancie. Na podporu svojich tvrdení poukázal
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 159/2012 zo dňa 03. 07. 2012.

22. Je názoru, že súdu prvej inštancie musí byť zrejmé, že v exekučnom konaní nedochádza k zrušeniu
upovedomenia o začatí exekúcie (prípadne iných rozhodnutí v exekučnom konaní), ale dochádza

k zastaveniu exekučného konania. V danom prípade k zastaveniu exekučného konania pre jeho
nezákonnosť právoplatne došlo. Nedošlo len k pominutiu procesných účinkov upovedomenia o začatí
exekúcie. Skutočnosť, že ide o formu „zastavenie“ a nie „zrušenie“ určujú procesné predpisy, čo na
vznik škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemá absolútne žiadny vplyv. Žalobca ďalej uviedol,
že je opakovane presvedčený, že škoda môže vzniknúť aj povinnému, voči ktorému je exekučné

konanie vedené nezákonne. Tejto zodpovednosti sa nedá zbaviť tvrdením, že veď mal plniť a nebol
by v exekučnom konaní a nevznikla by škoda. Skutočnosť, že v exekučnom konaní boli porušené
zákony a celá exekúcia bola vedená v rozpore so zákonom nie je sporná skutočnosť. Zdôraznil, že je
absolútne irelevantné, či exekučný titul je/bol/bude materiálne vykonateľný, je absolútne irelevantné,
ktorý konkrétny paragraf a ktorého zákona porušil súdny exekútor, je absolútne irelevantné, že či

pominuli alebo nepominuli procesné účinky a ktorých rozhodnutí.

23. Žalobca namietal aj tvrdenie súdu prvej inštancie, že znalecký posudok je nezákonný. Súd prvej
inštancie, podľa žalobcu, uvedené konštatoval bez toho, aby v tomto rozsahu prebehlo akékoľvek
dokazovanie, napr. aby vyslúchol znalcov, ktorý ho vypracovali, alebo aby vyslúchol osobu I. E. K., A.,

ktorej podpis na znaleckom posudku považuje súd za dôvod nezákonnosti celého znaleckého posudku,
a to bez ohľadu na to, že uvedené žalobca ozrejmil, t. j. že I. E. K., A. nepodpisovala predmetný znalecký
posudok ako znalec, ktorý posudok vypracovával, ale ako štatutárny orgán znaleckej organizácie.
Znalecký posudok vypracovával znalec v danom odbore a to I. J. B., A.. Žalobca má za to, že
ním predložený znalecký posudok spĺňa podmienky kladené zákonom a je vypracovaný zákonom

oprávnenou osobou. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že žalovaný nepredložil súdu iný znalecký
posudok, ktorý by uvádzal konkrétne nesprávnosti v žalobcom predloženým znaleckým posudkom, ale
len dané nedostatky žalovaný uviedol vo vyjadrení. Žalobca je v ďalšom presvedčený, že pokiaľ mal
súd prvej inštancie pochybnosti o správnosti obsahu predloženého znaleckého posudku, mal žalobcovi
priznať samotný nárok medzitýmnym rozsudkom a následne vykonať rozsiahle dokazovanie ohľadom

výšky škody.

24. Ďalej žalobca namietal tvrdenie súdu o neexistencii príčinnej súvislosti. Uviedol, že skutočnosť, že
žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s touto nezákonnou exekúciou je tiež nesporná (nezákonnou
exekúciou trvajúcou tri roky musí podnikateľovi vzniknúť škoda, aj keby to mala byť ad absurdum 1

EURO, k dokazovaniu výšky škody však súd ani nepristúpil). Otázkou a predmetom dokazovania pred
súdomvdanomsporemalabyťtedapredovšetkýmvýškaspôsobenejškody.Uviedol,ženemožnotvrdiť,
že ak sa vedie voči podnikateľovi nezákonne exekučné konanie tri roky, nevznikne mu žiadna škoda.
Uvedené by sa dalo tvrdiť iba na základe premisy, ktorú použil aj súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku, a to, že „mal dobrovoľne plniť – nebol by v exekučnom konaní – nevznikla by škoda“. V závere

podaného odvolania žalobca namietal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
nespĺňajúce zákonné podmienky.

25. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.26. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok
a to zvolením procesného postupu v zmysle § 378 ods. 1 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), následne dospejúc k tomu záveru, že podané odvolanie
žalobcu je nedôvodné a z toho dôvodu napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny podľa §
387ods.1CSPpotvrdilstotožňujúcsapritomsrozsahomakoajobsahomodôvodneniaprvoinštančného
súdu (§ 387 ods. 2 CSP), s výnimkou bodov 9. a 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku majúcich súvis
s konštatovaním nezákonnosti podaného znaleckého posudku č. 33/2020.

27. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 220 ods. 2 veta tretia CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom

Podľa § 5 ods. 1 cit. zák., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník
konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 cit. zák., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

28. V danom prípade súd prvej inštancie rozhodujúc o uplatnenom žalobnom nároku žalobcu ohľadom
požadovanej náhrady škody spôsobenej štátom pri výkone verejnej moci voči žalovanému, čo sa
týka zaplatenia sumy 752 834 eur ako ušlého zisku, zaplatenia sumy 108 463,33 eura ako skutočnej
škody a zaplatenia sumy 19 000 eur ako nemajetkovej ujmy, všetko s príslušenstvom, v dostatočnom

rozsahu zistil skutkový stav, ktorý aj následne správne posúdil podľa odcitovaných ustanovení
špeciálneho predpisu hmotnoprávnej povahy (zák. č. 514/2003 Z. z.) obsiahnutých v rámci bodov
85. až 96. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Takisto aj proces vyhodnotenia dôkazov realizovaný
prvoinštančným súdom v tomto spore, predchádzajúci právnemu posúdeniu prejednávanej veci je
potrebné charakterizovať za plne súladný s obsahom ust. § 191 ods. 1 CSP, čo znamená, že dôkazy

v spore nazhromaždené boli konajúcim súdom hodnotené jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti
s prihliadnutím na všetko vyšlé počas konania najavo.

29. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, ktorého odôvodnenie vykazuje esenciálne
náležitosti zakotvené v ust. § 220 ods. 1 až 4 CSP, t. j., že je presvedčivé, odvolací súd poznamenáva,

že v rámci svojej zákonnej povinnosti skúmať v tomto odvolacom konaní, či odvolaním zo strany žalobcu
napadnutý – zamietajúci prvoinštančný rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom výskytom niektorej
z procesných vád zakotvených v ust. § 389 ods. 1 CSP, dospel k tomu záveru, že predmetný rozsudokani jednou v tomto ustanovení špecifikovanom procesnou vadou netrpí, a preto ho podľa § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správny potvrdil.

30. Je potrebné sa stotožniť s konštatovaním prvoinštančného súdu o kumulatívnom nesplnení troch
základných podmienok potrebných k tomu, aby mohla byť vyslovená zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide o zákonom predpokladanú existenciu prvej podmienky
tejto zodpovednosti, t. j. nezákonné rozhodnutie, tak je síce pravdou, že NS SR svojím rozhodnutím
v rámci dovolacieho konania pod č. k. 2ECdo/10/2017-546 zo dňa 30. 11. 2017 v dôsledku podaného

dovolania povinným (žalobcom) zrušil uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25. 08. 2016 sp.
zn. 2CoE/180/2016 spolu s uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 31. 03. 2016,
č. k. 5Er/93/2015-267 podľa § 420 písm. f/ CSP s tým, že v konečnom dôsledku bolo právoplatne
rozhodnuté o zastavení exekúcie vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.
EX/45/2015. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na správnu argumentáciu žalovaného, s ktorou sa
stotožnil tak prvoinštančný a zároveň aj odvolací súd, v zmysle ktorej žalobcom namietané nezákonné

rozhodnutie, ktorým má byť práve upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 24. 09. 2015 vydané
pod sp. zn. EX/45/2015 nemôže byť druhom rozhodnutia v zmysle § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.
z., t. j. nezákonné rozhodnutie zakladajúce nárok na náhradu škody, pretože nebolo zrušené, resp.
zmenené po tom ako nadobudlo právoplatnosť. V dôsledku zrušenia daného upovedomenia o začatí
exekúcie dovolacím súdom boli iba pominuté procesné účinky samotného upovedomenia o začatí

exekúcie, ktoré však v žiadnom prípade nebolo zrušené alebo zmenené pre jeho rozpor so zákonom.
Navyše je potrebné k uvedenému poznamenať, že porušenie ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku
súdnymexekútoromprivydanípovereniajevýsostneprocesnéhocharakteru,ktoréporušenievžiadnom
prípade neoslabuje existenciu právoplatne priznanej pohľadávky (exekučného titulu) oprávnenému na
základe právoplatného a podľa rakúskeho právneho poriadku aj vykonateľného rozsudku pre zmeškanie

vydaného v Rakúsku. V ďalšom pokiaľ ide o nepreukázanie prvej z troch podmienok zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, t. j. nezákonného rozhodnutia, odvolací súd poukazuje
na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku subsumovaného v jeho bodoch 102. až 104.

31. V súvislosti so súdom prvej inštancie poukázaného nepreukázania zo strany žalobcu existencie

druhej podmienky potrebnej pre vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ktorou je ušlý zisk, skutočná škoda, resp. nemajetková ujma, odvolací súd poznamenáva,
že sa nestotožňuje so zaujatým právnym záverom prvoinštančného súdu ohľadom nezákonnosti
znaleckého posudku č. 33/2020 vypracovaného pre potreby tohto sporu znaleckou organizáciou
CORPORA a.s., pretože vychádzajúc z obsahu takto podaného ZP vyplýva, že jeho autorom bol iba

súdny znalec I. J. B., A. v odbore ekonómia a manažment, pričom druhý podpis na predmetnom
ZP patrí I. E. K., A., odbornej pracovníčke, ktorá nie je znalkyňou zapísanou v zozname znalcov
a tým nemá oprávnenie vykonávať znaleckú činnosť v rámci znaleckej organizácie CORPORA. Vyššie
citovaný ZP I. E. K., A. podpísala popri znalcovi I. J. B., A. ako autorovi tohto posudku výlučne iba
preto, že je štatutárnym orgánom znaleckej organizácie CORPORA. Aj napriek nesprávnemu právnemu

posúdeniu súdu prvej inštancie v danom smere, je potrebné konštatovať, že takéto pochybenie nemalo
zásadný vplyv na vecnú správnosť právneho záveru prvoinštančného súdu ohľadom toho, že žalobca
v spore nepreukázal existenciu druhej podmienky objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorou je výška požadovaného ušlého zisku, skutočnej škody a taktiež aj
nemajetkovej ujmy. Tu je potrebné poukázať na správne posúdenie súdu prvej inštancie odvíjajúce

sa od unesenia dôkazného bremena žalobcom v súvislosti so stratou podnikateľskej príležitosti alebo
podnikateľského zámeru, ktoré tvrdenia naformuloval žalobca iba v rovine všeobecnej, bez poukázania
na konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by hodnoverne a objektívne preukázali požadovanú výšku
ušlého zisku, resp. skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. V súvislosti v uvedeným na margo „ušlého
zisku“ bolo konajúcim súdom správne uvedené, že tento nemôže mať hypotetický charakter, pričom

musí vychádzať z konkrétne preukázaného základu a musí zároveň vychádzať z ujmy už nastalej,
a nie z tej ujmy, ktorá by mohla nastať až v budúcnosti (uznesenie NS SR sp. zn. 4Mcdo/23/2008.
Za vecne správnu je potrebné považovať aj argumentáciu prvoinštančného súdu týkajúcemu sa tej
skutočnosti, že žalobca v konaní nepreukázal nemožnosť podnikania ním tvrdeným počtom 74-och
motorových vozidiel, čo bolo bližšie odôvodnené v rámci bodu 110. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Unesenie dôkazného bremena ohľadne preukázania existencie ušlého zisku na strane žalobcu podľa
názoru odvolacieho súdu spočíva v preukázaní straty reálnej a zároveň aj preukázateľnej možnosti
žalobcu zhodnotiť vlastný majetok, pričom pravdepodobnosť dosiahnutia takéhoto zhodnotenia je
s poukazom na konkrétne okolnosti daného prípade nanajvýš pravdepodobné. Obdobným spôsobomsúd prvej inštancie opodstatnene skonštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcom, čo sa týka
ním uplatnených čiastkových nárokov na náhradu skutočnej škody v sume 108 463,33 eura a náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 19 000 eur. V prípade požadovanej náhrady skutočnej škody žalobca

svojimi skutkovými tvrdeniami neozrejmil dostatočným spôsobom príčiny vzniku skutočnej škody na
jeho strane, a takisto sa mu nepodarilo nad všetky pochybnosti ozrejmiť prvoinštančnému súdu rámec
(výšku) tejto škody. V tomto smere bolo konajúcim súdom správne poznamenané, že nebolo možné
iba jednoznačne vychádzať z údajov obsiahnutých v podanom ZP č. 33/2022 bez toho, že príslušný
súdny znalec nevykoná patričné dokazovanie na preukázanie výšky požadovanej skutočnej škody.

V súvislosti so zamietnutím čiastkového návrhu ohľadom zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 19 000
eur prvoinštančný súd relevantným spôsobom vymedzil rozmach podnikateľských aktivít a činností
obchodnej spoločnosti Kolenotransport, s.r.o. v rozmedzí rokov 2014 až 2016, kedy táto spoločnosť
ako právnická osoba svoje tržby a výnosy cca 13x znásobila. Uvedené primälo následne konajúci súd
k zaujatiu dôvodného záveru, že k poškodeniu dobrého mena žalobcu nedošlo, keďže tento aj po začatí
exekúcie pokračoval v podnikateľskej činnosti hore menovanej obchodnej spoločnosti ako jej spoločník.

Odvolací súd na margo uvedeného poznamenáva, že je potrebné stotožniť sa so zaujatým právnym
záverom prvoinštančného súdu vychádzajúcim z tej premisy, že vykonaným dokazovaním sa nepodarilo
preukázať (uniesť dôkazné bremeno žalobcom) v tom smere, že by hlavným a jediným dôvodom poklesu
príjmov žalobcu bola proti nemu vedená a neskôr zastavená exekúcia.

32. Pokiaľ ide o nepreukázanie existencie príčinnej súvislosti žalobcom, t. j. kauzálneho nexusu
ako priamej väzby medzi príčinou a následkom v danom prípade medzi nezákonným rozhodnutím
a vzniklou škodou, tak vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený,
nie sprostredkovaný. Existenciu príčinnej súvislosti v prejednávanej veci vylučuje samotná existencia
právoplatného a vykonateľného rozsudku vydaného v Rakúsku dňa 25. 08. 2014, pod sp. zn. 4Cg

257/11k-42, ktorého dobrovoľné nesplnenie žalobcom v stanovenej lehote vyvolalo začatie exekučného
konania pod sp. zn. Ex/45/2015, ktoré v dôsledku procesného pochybenia exekučného súdu bolo
zastavené. O tom, že exekučný titul vydaný v Rakúsku je naďalej v platnosti a slúži ako podklad pre
exekučné konanie ohľadom vymoženia tej istej pohľadávky oprávneného voči povinnému, t. j. žalobcovi
svedčí aj exekúcia vedená na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 15Ek/2413/2019. V kontexte

uvedeného je potrebné poukázať na to, že samotnú absenciu príčinnej súvislosti v uplatnenom
zodpovednostnom vzťahu žalobcu voči žalovanému si na základe spôsobu vlastného správania
prejaviaceho sa v nerešpektovaní právoplatného a vykonateľného rozsudku iného štátu (Rakúsko)
s následným podaním návrhu na začatie exekučného konania oprávneným vlastne privodil žalobca.

33. Odvolací súd ďalej uvádza, že sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu prezentovanou v jeho
odvolaní, poukazujúcou na to, že súd prvej inštancie na viacerých miestach odôvodnenia napadnutého
rozsudku opakovane a nekriticky považoval za vecnú, úplnú a predovšetkým relevantnú argumentáciu
žalovaného, bez potreby jej doplnenia akýmkoľvek dokazovaním, pretože ak predmetná argumentácia
žalovaného má vzťah k prejednávanej veci, je napísaná v erudovanej forme s odkazom na príslušné

ustanovenia hmotnoprávneho, resp. procesného predpisu, ako aj s odkazom na štandardne platnú
judikatúru v určitej oblasti, konajúcemu súdu nič nebráni, aby v rámci odôvodnenia napadnutého
rozsudku, t. j. ako v danom prípade na takúto argumentáciu (vyjadrenie) strany sporu poukázal
s dodatkom, že sa s ňou plne stotožňuje. Obdobne odvolací súd v tomto odvolacom konaní viackrát
skonštatoval, že sa stotožňuje s jednotlivými zaujatými právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktoré

ho v súhrne primäli k dôvodnému zamietnutiu podanej žaloby ako neopodstatnenej.

34. Vzhľadom na tieto skutočnosti, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v obidvoch
jeho výrokoch (vo veci samej a o náhrade trov konania) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil.

35. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP s tým, že žalovanému majúcemu úspech v tomto konaní proti žalobcovi náhradu odvolacích
trov nepriznal, pretože žalovaný si žiadne odvolacie trovy neuplatnil, resp. mu žiadne v tomto konaní
nevznikli.

36. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).