Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/59/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6721201493
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6721201493.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/X, XXX XX D., zastúpený Mgr. Ivanom Bugrim,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 812 71 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie 4 786,44 €, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/15/2021 – 308 zo dňa 22. marca
2023 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy tohto odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v tejto veci najprv medzitýmnym rozsudkom č. k. 6C/15/2021 – 214 zo dňa
08.12.2021 vyslovil, že základ nároku uplatneného žalobou je daný. Z obsahu spisu a odôvodnenia
tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
ako formy škody voči členskému štátu Európskej únie (ďalej aj „Únia“) - Slovenskej republike,

ktorá vznikla žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho zo smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj
len „smernica 2003/88/ES“ alebo „smernica“) na 48 hodinový týždenný pracovný čas. Súd prvej
inštancie považoval za účelné rozhodnúť najprv o základe, resp. dôvode predmetného nároku, nakoľko
žalovaný namietal samotný základ podanej žaloby. Rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy
si ponechal na samostatné rozhodnutie. V medzitýmnom rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal
s argumentáciou strán sporu ohľadne dôvodnosti nároku uplatneného žalobou, predpokladov priznania

práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ohľadne aplikácie smernice 2003/88/ES aj na
žalobcu – príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ohľadne nedostatku jeho miestnej príslušnosti
na prejednanie a rozhodnutie sporu, námietkou nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu,
(ne)správnej transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore v platnom znení (ďalej aj „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“ alebo „zákon č. 315/2001
Z.z.“).

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací rozsudkom č. k.
17Co/18/2022 - 275 zo dňa 14.12.2022 predmetný medzitýmny rozsudok formálne zmenil upresnením,
základ akého nároku je daný tak, že určil, že základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je
daný a dodal, že o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bude rozhodnutév rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V predmetnom rozhodnutí sa odvolací súd vysporiadal
sodvolacíminámietkamižalovanéhoohľadnenedostatkuprávomocisúduprvejinštancienaprejednanie
a rozhodnutie sporu, (ne)správneho prebratia smernice 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a

záchrannom zbore a v dôsledku toho nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ohľadne
(ne)aplikovania smernice 2003/88/ES aj na žalobcu – príslušníka Hasičského a záchranného zboru,
ohľadne dôvodnosti nároku žalobcu – práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku
neoprávneného zásahu žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ohľadne arbitrárnosti,
nedostatočného odôvodnenia medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie. Nezaoberal sa odvolacími

námietkami žalovaného týkajúcimi sa výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu s poukazom
na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom len o základe nároku,
nie aj o jeho výške.

3. Následne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 6C/15/2021 – 308 zo dňa 22.03.2023 (ďalej
aj „odvolaním napadnutý rozsudok“) o výške peňažnej náhrady tak, že uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 4 786,44 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a nahradiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky
náhrady trov konania (II. výrok).

4. Súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe o náhradu nemajetkovej ujmy ako formy

škody voči členskému štátu Európskej únie - Slovenskej republike, ktorá vznikla žalobcovi porušením
jeho práva vyplývajúceho zo smernice na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Súd
prvej inštancie sa zaoberal predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
vyhodnotil námietku premlčania nároku žalobcu vznesenú žalovaným v konaní pred súdom prvej
inštancie ako nedôvodnú a následne posudzoval primeranosť výšky peňažnej náhrady nemajetkovej

ujmy požadovanej žalobcom.

5. Výšku nároku si žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a neboli
mu započítané do služobného času. Za primeranú náhradu označil žalobca finančné odškodnenie
rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o Hasičskom a záchrannom zbore pri nariadenej

služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, kedy mu
patrí za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50 % zo sumy, ktorou je príslušná
časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby (mimo
dní pracovného pokoja). Súd prvej inštancie stanovený postup pre výpočet náhrady nemajetkovej ujmy
považovalzaprimeranýcharakteruaspôsobu,akýmkzásahudošlo,akoajnásledkomnaživotežalobcu

a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca predložil súdu
rozpis za obdobie od marca 2018 do marca 2021 o počte hodín odpracovanej pracovnej pohotovosti
za mesiac s rozlíšením, či bola pohotovosť vykonávaná v pracovných dňoch alebo v dňoch služobného
pokoja a vypočítal rozdiel náhrady za služobnú pohotovosť do výšky náhrady vyplácanej v rozsahu
50 % za nariadenú služobnú pohotovosť. Žalovaná pohľadávka je súčtom takto vyčísleného doplatku

náhrady za pohotovosť v období 3/2018 až 12/2018 vo výške 1 089,90 €, za obdobie roku 2019 vo
výške 1 467,83 €, za rok 2020 vo výške 1 875,66 € a za január až marec 2021 vo výške 353,06 €.
Zamestnávateľom vykázaný rozsah odslúženej služobnej pohotovosti žalovaný nerozporoval, preto ho
súd prvej inštancie považoval za nesporný a vychádzal z neho. Súd prvej inštancie vysvetlil odlišnosti
pri uplatňovaní nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, medzi ktorými je

zásadný rozdiel spočívajúci okrem iného aj v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa
vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu,
ktorú však v prípade náhrady škody treba presne uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej
ujmy musia všeobecné súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako tak, aby existoval vzťah priamej úmernosti

medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Zohľadňujúc zásadu, že náhrada nemajetkovej
ujmy nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie sa a nemôže mať likvidačný
charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný súd prvej inštancie ustálil, že
žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy je primeranou výškou nemajetkovej ujmy, ktorá
spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo

porušenie práva žalobcu. Žalobcovi vzniknutú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu by
podľa názoru súdu prvej inštancie ako závažnú pociťoval každý, kto by sa na mieste a v postavení
žalobcu nachádzal. Ohľadne námietky žalovaného o nezohľadnení doby PN a doby dovolenky sa súd
prvej inštancie priklonil k názoru žalobcu, že do výpočtu maximálneho týždenného pracovného časusa uvedené nezahŕňa (čl. 16 smernice). Výšku náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom
považoval za primeranú.

6. Nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného konania ako celku, ako aj odvolacieho konania,
v ktorom bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/18/2022 - 275 zo dňa 14.12.2022
potvrdený medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 6C/15/2021 – 214 zo dňa 08.12.2021) voči
žalovanému priznal súd prvej inštancie žalobcovi podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku v platnom znení (ďalej aj „C. s. p.“) vzhľadom na jeho plný úspech v konaní. Dodal, že

v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. bude o výške náhrady trov konania rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

7. Aj proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie považoval za nesprávne z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) C. s. p.

8. Žalovaný v odvolaní zopakoval svoju obrannú argumentáciu uvedenú už v odvolaní proti
medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci všeobecného súdu Slovenskej
republikyposudzovaťsúladslovenskýchzákonovaleboinýchvšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
so smernicou Európskej únie a to ani ako otázku predbežnú (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a)
C. s. p.), ohľadne (ne)správneho prebratia smernice 2003/88/ES do zákona o Hasičskom a záchrannom

zbore a v dôsledku toho nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ohľadne (ne)aplikovania
smernice 2003/88/ES aj na žalobcu – príslušníka Hasičského a záchranného zboru, nedôvodnosti
nároku žalobcu – práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného zásahu
žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nesplnenia predpokladov pre náhradu škody
v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo „súdny dvor“), ohľadne

posúdenia nároku uplatneného žalobou ako mzdového nároku (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. f) a h) C. s. p.), a napokon ohľadne arbitrárnosti, nedostatočného odôvodnenia medzitýmneho
rozsudku súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. d) C. s. p.).

9. Pokiaľ ide o samotnú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, podľa žalovaného žalobca

neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody, ktorú v žalobe stanovil veľmi nejasným spôsobom.
Žalobca tvrdí, že mu škoda vznikla tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v
zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. K forme a spôsobu výpočtu náhrady škody SD EÚ v rozhodnutí
C-429/09 Günter Fuß dôvodil, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa
náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať vnútroštátny

súd podľa zásad rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného
voľna alebo finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
Žalovaný podotkol, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu
kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s
princípom hospodárnosti, a teda na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a

ani riadne neodôvodnil výšku ujmy. Podľa názoru žalovaného tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy.

10. Súd prvej inštancie subsumoval nárok na náhradu škody pod ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) v podobe nemajetkovej

ujmy. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimeranú a to aj s porovnaním výšky
náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podstatne vyššia.

11. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu

zamietol a v závislosti od toho rozhodol o nároku na náhradu trov konania.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného považoval rozsudok súdu prvej inštancie za
zákonný, vecne správny a spravodlivý a odvolanie žalovaného za nedôvodné. Preto žiadal potvrdiť
rozsudok súdu prvej inštancie. Poukázal na to, že odvolanie žalovaného je fakticky identické s jeho

predchádzajúcim odvolaním proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie. S takmer všetkými
odvolacími námietkami žalovaného sa tak už odvolací súd vysporiadal vo svojom predchádzajúcom
rozsudku č. k. 17Co/18/2022-275 zo dňa 14.12.2022, ktorým de facto potvrdil medzitýmny rozsudok
súdu prvej inštancie o danosti základu žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Preto žalobcauviedol, že sa vyjadrí len k námietkam žalovaného k výške priznaného nároku. Napriek tomu sa
vyjadroval aj k samotnému vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď poukázal
na to, že v zmysle judikatúry SD EÚ už len samotná strata času odpočinku sama o sebe je dostatočne

závažnou na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vyjadril presvedčenie, že už len
samotná strata tisícok hodín voľného času, ktoré by poškodený inak mohol stráviť s rodinou, oddychom
alebo akokoľvek inak podľa vlastného rozhodnutia, by musela byť aj z pohľadu nezainteresovanej osoby
zásadným negatívnym zásahom do života dotknutej osoby, ťažkou ujmou, ktorú by pociťoval každý, kto
by bol na mieste takto poškodenej osoby.

13. Aj keď sa žalobcom určený spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch môže javiť
ako netypický, poukázal na to, že vnútroštátny právny poriadok SR neobsahuje osobitnú právnu úpravu
riešiacu nárok na náhradu škody jednotlivca z porušenia úniového práva členským štátom EÚ, ako aj
spôsob výpočtu takéhoto nároku. Ust. OZ o ochrane osobnosti sa aplikujú len analogicky, nejde o typický
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ochrany osobnosti vzniknutý napr. v dôsledku

difamačných výrokov, či nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy pri obetiach dopravných
nehôd a pod. Čo do základu, bez ohľadu na analogické použitie ustanovení § 11 – 13 Občianskeho
zákonníka, totiž naďalej ide v prvom rade o nárok na náhradu škody (z porušenia úniového práva) a túto
skutočnosť je potrebné zohľadňovať aj pri spôsobe stanovenia, resp. výpočtu výšky žalovaného nároku.

14. K odvolacej námietke žalovaného, že výška žalobcom požadovaného nároku je zjavne neprimeraná,
a to aj v porovnaní s výškami náhrad, ktoré sú priznávané obetiam trestných činov, ktorých ujma
je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného podstatne vyššia s poukazom na
viaceré rozhodnutia súdneho dvora, žalobca uviedol, že žalovaný porovnáva neporovnateľné, pretože
ním uvádzané rozhodnutia súdneho dvora sa zaoberali zásahmi do osobnosti neoprávnenou kritikou,

resp. usmrtením člena rodiny, jednalo sa teda o neporovnateľné skutkové (a tým aj právne) okolnosti
s okolnosťami tohto sporu. Taktiež poukázal na to, že výška náhrad, ktoré sú priznávané obetiam
trestných činov je spravidla (niekoľko)násobne vyššia než jemu prisúdená suma, ktorá mu navyše
bola priznaná za obdobie 3 rokov, počas ktorých sústavne znášal následky žalovaným vyvolaného a
udržiavaného protiprávneho stavu.

15. Práve vzhľadom na skutočnosť, že k porušovaniu jeho práv dochádzalo a dochádza v prvom
rade nezapočítavaním služobnej pohotovosti do služobného času, v dôsledku čoho dochádza aj k
pravidelnému prekračovaniu maximálne 48 – hodinového týždenného pracovného času, žalobca výšku
žalovaného nároku odvíjal od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti (1 987,86 hodín), ktorý

vynásobil sumou predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti služobného platu za každú príslušnú
hodinu. Takto vypočítaná výška nemajetkovej ujmy podľa žalobcu zohľadňuje okolnosti, za akých k
porušeniu práv došlo a zároveň spĺňa (aj keď len čiastočne a obmedzene) aj satisfakčnú funkciu. Pre
úplnosťuviedol,žezaďalších323,40hodínnariadenejslužobnejpohotovosti,ktorúzažalovanéobdobie
odpracoval a ani tieto hodiny mi neboli započítané do pracovného času, si vzhľadom na uplatnený

spôsob výpočtu žalovaného nároku fakticky neuplatňoval žiadne odškodnenie. Žalobca mal preto za
to, že nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku akceptoval ním uplatnený spôsob výpočtu
žalovaného nároku, ktorý predstavuje odškodnenie za obdobie 3 rokov a viac než 2 tisíc odpracovaných,
avšakdopracovnéhočasunezapočítanýchhodínslužobnejpohotovosti,pričomzohľadnilajskutočnosti,
ako sa prekračovanie maximálneho týždenného pracovného času negatívne prejavilo aj na jeho

osobnom a rodinnom živote, ako to žalobca uviedol pri svojom výsluchu na pojednávaní, nemožno
prisúdenúsumuodškodneniavovýške4786,44€vžiadnomprípadepovažovaťzaneprimeranevysokú.

16. Spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy, aký použil nepovažoval v konečnom dôsledku za rozhodujúci,
dôležité je, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy bola primeraná, rešpektujúca zásadu ekvivalencie

a efektivity. K spôsobu, akým sa zásah prejavil v osobnom a rodinnom živote žalobcu a o následkoch
vzniknutej ujmy a jej prejavoch žalobca vypovedal pred súdom. Ak by žalovaný správne transponoval
smernicu 2003/88/ES, nemusel by žalobca tráviť neprimerane dlhý čas v práci a mohol by tieto
hodiny tráviť práve tým odpočinkom, ktorý mu smernica 2003/88/ES má garantovať. Práve nedostatok
odpočinku, nutnosť tráviť neprimerane dlhý čas v práci a s tým súvisiaci minimálny čas na rodinu,

priateľov, oddych, venovanie sa záľubám či nevyhnutej regenerácii fyzických a psychických síl sa veľmi
negatívne prejavujú na osobnom a rodinnom živote žalobcu, čo bol preukázané aj jeho výsluchom na
pojednávaní ako strany sporu.17. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považoval žalobca za primeranú závažnosti, intenzite
a dĺžke trvania zásahu do jeho základných práv, mieru zavinenia žalovaného a okolnosti, za ktorých
k porušovaniu jeho práv došlo a naďalej dochádza. Poukázal na to, že náhrada nemajetkovej ujmy

má plniť nielen satisfakčnú, ale aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť porušovateľa od
protiprávneho konania a zabezpečiť generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva.
Žalobcovi priznaná výška nemajetkovej ujmy nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo
všetkých rozhodujúcich hľadísk primeraná a opodstatnená.

18. Na záver vyjadrenia žalobca opätovne poukázal na to, že na posúdenie výšky nároku na náhradu
škody vzniknutej v dôsledku porušenia úniového práva je v zmysle judikatúry súdneho dvora podstatné
to,abynáhradaškodyspĺňalapožiadavkuprimeranosti,tedaabyodškodnenieboloprimeranévzniknutej
škode.

19. V odvolacej replike žalovaný uviedol, že nepovažuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
za správny, nestotožňuje sa s ním, nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným
v konaní nebola zo strany súdu správne aplikovaná. Preto sa pridržiava svojho odvolania a taktiež
všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní.

20. Žalobca odvolaciu dupliku nepodal.

21. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 ods. 1 C. s. p.
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho
nariadenie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia

súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je
podľa § 380 ods. 1 C. s. p. odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v
súlade s § 379 C. s. p. dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny vo výroku o veci samej, aj závislom výroku o trovách konania. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s.
p. odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku vecne správne a ak sa v

celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Aplikujúc toto zákonné ustanovenie odvolací súd
potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, súhlasí s názorom súdu prvej inštancie,
že žaloba bola dôvodná aj čo do výšky priznaného peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,

konštatuje správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza:

22. V prvom rade odvolací súd uvádza, že o základe nároku bolo už právoplatne rozhodnuté
medzitýmnym rozsudkom súdu prvej inštancie (Okresného súdu Zvolen) č. k. 6C/15/2021 – 214 zo
dňa 08.12.2021 v spojení s formálne zmeňujúcim (de facto potvrdzujúcim) rozsudkom odvolacieho

súdu č. k. 17Co/18/2022 – 275 zo dňa 14.12.2022, ktorými bolo určené, že základ nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy (v peniazoch) je daný. Nakoľko otázka danosti nároku bola právoplatne vyriešená v
predchádzajúcom konaní, nemožno už v ďalšom konaní tento základ, t.j. danosť nároku spochybňovať,
možnospochybňovaťlenjehovýšku.Pretosaodvolacísúdvtomtorozsudkunebudeopätovnezaoberať
opätovne vznesenou odvolacou argumentáciou žalovaného týkajúcou sa základu peňažného nároku na

náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko sa s ňou vysporiadal už vo svojom predchádzajúcom rozsudku.
Pod základom nároku odvolací súd chápe aj argumentáciu týkajúcu sa ustanovení § 13 ods. 1 a 2 OZ,
ktoré boli v tejto veci použité analogicky, boli už vysvetlené dôvody ich analogickej aplikácie a taktiež
bolo v odvolacom rozsudku vysvetlené, prečo nárok uplatnený žalobou nemožno považovať za mzdový
nárok, ale nárok na náhradu škody za porušenie úniového práva vo forme náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Súdu prvej inštancie možno vo vzťahu ku konečnému rozsudku napadnutému odvolaním
vytknúť len to, že sa v ňom nad rámec okolností majúcich vplyv na výšku priznaného nároku zaoberal aj
čiastkovými okolnosťami majúcimi vplyv pre posúdenie základu nároku - predpokladmi vzniku nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a námietkou premlčania nároku žalobcu vznesenou žalovaným
v konaní pred súdom prvej inštancie ešte pred vyhlásením medzitýmneho rozsudku, ktorú vyhodnotil

ako nedôvodnú až v konečnom rozsudku. Všetkými predpokladmi vzniku a dôvodnosti nároku, pokiaľ
ide o jeho základ, t.j. vrátane predpokladov podľa § 13 ods. 1 a 2 OZ, ako aj námietkou premlčania
žalovaného sa mal súd prvej inštancie zaoberať už v medzitýmnom rozsudku. Odvolací súd reagujúc
na paušálnu odvolaciu argumentáciu žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku (t.j. takú, ktorú vzniesolaj v iných obdobných konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy príslušníka Hasičského a záchranného
zboru), a teda nie celkom korešpondujúcu s dôvodmi medzitýmneho rozsudku, sa v rozsudku č. k.
17Co/18/2022 – 275 zo dňa 14.12.2022 zaoberal aj týmito predpokladmi vzniku nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vrátane otázky, z akého dôvodu nie je v tomto prípade postačujúca
morálna satisfakcia. Námietkou premlčania sa súc viazaný odvolacími dôvodmi nezaoberal, pretože
žalovaný sa v odvolaní proti medzitýmnemu rozsudku k premlčaniu nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch nevyjadroval, nevyjadroval sa k nemu napokon ani v aktuálnom odvolaní proti
napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie ohľadne výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V

tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25Cdo/2813/2006 zo dňa 28.02.2007: „Soud rozhoduje tzv. mezitímním rozsudkem (§ 152 odst. 2 věta
druhá o. s. ř.) o základu věci, jímž se rozumí posouzení všech otázek, které vyplývají z uplatněného
nároku s výjimkou okolností, které se týkají jen výše nároku, nikoli jen o dílčí sporné právní otázce,
týkající se uplatněného žalobního návrhu (srov. rozsudek publikovaný pod č. 44 ve Sbírce soudních
rozhodnutí a stanovisek, ročník 1996, či rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 30. 7. 2003, sp. zn. 25 Cdo

1851/2002, publikovaný v Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu pod č. C 2073).“, rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/3656/2009 zo dňa 25.05.2010: „Za základ projednávané věci, o
němž může soud rozhodnout mezitímním rozsudkem, je přitom nutno považovat všechny sporné otázky
vyplývající z uplatňovaného nároku, které musí soud posoudit, s výjimkou výše nároku (srov. závěry
stanoviska uveřejněného ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. V/68, citovaného např. v

publikaci Bureš, J., Drápal, L., Mazanec, M. Občanský soudní řád. Komentář. 5. vydání. Praha: C.H.
Beck, 2001, str. 538). Je tedy nutno posuzovat v případě plurality žalovaných nároků před vydáním
mezitímníhorozsudkudůvodnostcodozákladuukaždéhoznichzvlášť(atoizhlediskapromlčení,byla-
li tato námitka vznesena). Poté však je možno se zabývat pouze jejich výší. Lze v tomto směru poukázat
na právní názor obsažený v rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 20. listopadu 2009, sp. zn. 25 Cdo

3829/2007, že po právní moci mezitímního rozsudku o důvodnosti základu nároku nelze žalobu ohledně
některého z uplatněných nároků zamítnout z důvodu chybějící příčinné souvislosti mezi tvrzenou újmou
a jednáním škůdce.“, či uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/78/2013: „Aj
medzitýmny rozsudok musí byť preskúmateľný. Súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými
a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje a musí z neho

byť zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a
ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom
rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o
výške nároku.“

23. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd zaoberal len odvolacími námietkami žalovaného
týkajúcimi sa samotnej výšky uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho
limitutýždennéhopracovnéhočasuurčenéhočlánkom6písm.b)smernice2003/88/ESvovykazovanom

období marec 2018 až marec 2021 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

25. Žalobca sa domáhal v tomto konaní zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4 786,44 €,
ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín služobnej pohotovosti za obdobie od marca 2018 do marca
2021 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm.

a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o
pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby) a peňažnej náhrady vyplácanej za
určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15% zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, resp. 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja).

26. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia nielen o práve na náhradu škody v prípade
jej porušenia, ale ani konkrétnosti ohľadne stanovenia výšky náhrady škody. Judikatúra súdneho dvora
(rozhodnutie C-429/09 Günter Fuß, na ktoré poukázal aj sám žalovaný v odvolaní) však stanovuje, že
náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode,
aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby

pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo
forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušenímpráva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd
prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k

zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až§13Občianskehozákonníka).Žalovanýnesprávne
namietal, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od marca 2018
do marca 2021 odpracoval 1 987,86 hodín služobnej pohotovosti a jeho priemerný týždenný pracovný
čas počas celého rozhodného obdobia od marca 2018 do marca 2021 presiahol v priemere 48 hodín

týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady
od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil a nenavrhol
vykonať žiadne dokazovanie. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom
období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa
§ 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný
bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v

rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice 2003/88/
ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti v počte 1 987,86 neboli započítané do
odpracovaného času.

27. K samotnému žalovaným v odvolaní namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy

odvolací súd uvádza, že jednak v tomto prípade nebolo preukázané, že by v rozhodnom období
nedošlo k prekročeniu maximálneho 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak
peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy
súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného
zásahu do nemajetkovej sféry – osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom je preto potrebné

posudzovať z pohľadu, či suma, ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou
peňažnou satisfakciou za neoprávnený zásah do osobnosti jednotlivca, t.j. či by súd v rámci svojich
úvah vychádzajúc z hľadísk rozhodných pre posúdenie tohto nároku odhadom dospel k sume vyššej,
alebonižšejakopožaduježalobca.Skutočnosť,žežalobcazaložilvýškupeňažnejnáhradynemajetkovej
ujmy na spôsobe výpočtu (ktorý si sám stanovil) vychádzajúceho z počtu hodín neaktívnej služobnej

pohotovosti neznamená, že v skutočnosti uplatnil mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku
by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z., alebo
z ustanovení smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal
právo a práve v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.

28. Hodnotenie dôkazov, ako aj otázka, či spôsob výpočtu zo strany žalobcu je vhodným vyjadrením
a zodpovedá primeranosti peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, je vecou posúdenia
súdom. Vzhľadom na závažnosť, intenzitu a dĺžku trvania neoprávneného zásahu zo strany žalovaného
do osobnostných práv žalobcu, najmä práva na zdravie a práva na súkromný a rodinný život, pre ktorý
nemohol tráviť odpracovaný čas služobnej pohotovosti prevyšujúci maximálne stanovený 48 hodinový

týždenný čas podľa svojho rozhodnutia a uváženia s rodinou, blízkymi, venovať sa svojim záľubám,
či odpočívať, ako aj vzhľadom na to, že tento neoprávnený zásah trval dlhodobo a pretrváva až do
súčasnosti (nakoľko k zmene právneho úpravy zákona o Hasičskom a záchrannom zbore v súlade so
smernicou a s tým spojenej praxe ohľadne nezapočítania „neaktívnej časti“ služobnej pohotovosti do
služobného času nedošlo) odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie považuje peňažnú náhradu

nemajetkovej ujmy za obdobie troch rokov vyplývajúcu z porušenia úniového práva za primeranú
okolnostiam tohto prípadu.

29. Pokiaľ žalovaný poukazuje na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípadoch odškodňovania
obetí trestných činov, resp. ich pozostalých (ako sekundárnych obetí), odvolací súd súhlasí s názorom

žalobcu, že pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. OZ (a to ani pri ich
analogickej aplikácii) nemožno ani analogicky aplikovať spôsob stanovenia výšky odškodnenia obetí
trestných činov zakotvený v zákone č. 274/2017 Z.z. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, v ktorom
sa (aj keď v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy spôsobenej v konečnom dôsledku nezákonnou

väzbou, resp. trestným stíhaním podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) uvádza: „Všeobecné súdy
disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného
stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č.58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním
odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že
vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v

prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo
znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním
odškodňovania bolesti obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť
takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska

ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna
zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania
o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia
ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu (§
17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. vo vtedy platnom znení – poznámka odvolacieho súdu). Z tohto

dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký
autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu
vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a
zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej
rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na

základných právach. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade
zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02

z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.
ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých
dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“
aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však
ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v

týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného
aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch
skutkovo obdobných.“. Odvolací súd preto podotýka, že výška náhrady nemajetkovej ujmy ani v rámci
analogickej aplikácie ust. § 11 a nasl. OZ nie je limitovaná.

30. Odvolací súd je preto názoru, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy nemožno prihliadať
na limitáciu odškodnenia obete násilnej trestnej činnosti podľa zákona č. 274/2017 Z.z. s poukazom
na dôvodovú správu k zákonu č. 215/2016 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi (zrušenému zákonom č. 274/2017 Z.z.) ako normy verejného práva a judikatúru Ústavného súdu
SR. Podľa dôvodovej správy je účelom zákona zabezpečenie len minimálnych štandardov odškodnenia

zo strany štátu. Zákon o odškodňovaní obetí násilnej trestnej činnosti preto nemôže byť podkladom
úvahy súdu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy založenej na iných skutkovo a právne odlišných
okolnostiach prípadu. Práve iný účel zákona o odškodňovaní obetí násilnej trestnej činnosti (minimálne
štandardy odškodnenia) znemožňuje použiť tento zákon v rámci analógie práva pri určení výšky
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

31. Napokon zhodne so žalobcom odvolací súd konštatuje, že žalobcovi priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa nedá porovnávať s odškodňovaním obetí násilných trestných činov
podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2021 (teda v rozhodnom období), kedy
náhrada v prípade smrti v dôsledku násilného trestného činu dosahovala až 25-násobok minimálnej

mzdy, ktorá v roku 2018 (v zmysle § 1 písm. a) nariadenia vlády SR č. 278/2017 Z.z., ktorým sa
ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2018) činila 480,- €, v roku 2019 (v zmysle § 1 ods. 1
nariadenia vlády SR č. 300/2018 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2019) činila
520,- € a v rokoch 2020 a 2021 (v zmysle § 1 písm. a) nariadenia vlády SR č. 324/2019 Z.z., ktorým sa
ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2020), činila 580,- €. V prípade ublíženia na zdraví sa výška

náhrady odvíjala od primeraného použitia ustanovení osobitného predpisu upravujúceho poskytovanie
náhradyzabolesťanáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatnenia(tedaodtamstanovenéhobodového
ohodnotenia a výšky náhrady za jeden bod). Kritéria pre stanovenie odškodnenia sú teda odlišné oproti
tomuto prípadu.32. Odvolací súd preto uzatvára, že vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie
v súlade s § 383 C. s. p. a podrobného a presvedčivého odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po

vyhodnotení odvolania žalovaného ako nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdilvovecisamejajvzávislomvýrokuotrováchkonaniapodľazásadyúspechuvkonaní.Nesprávne
skutkové zistenia ohľadne výšky nároku z vykonaných dôkazov preukázané v odvolacom konaní neboli.
Súd prvej inštancie vec taktiež správne právne posúdil.

33. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s.
p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p., podľa pomeru úspechu strán sporu. Nakoľko
žalobca bol v konaní ako celku a aj v tomto odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu
odvolací súd proti žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu (100
%); z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku
na náhradu trov odvolacieho konania do povinnosti ich náhrady (viď napríklad uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa
30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). Aj
o výške náhrady trov tohto odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 C.s.p.).

34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek

riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).