Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. február 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122206469
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8122206469.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpený
Remedium legal, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť
Ružinov, IČO: 53 255 739, proti žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX

XX A., o zaplatenie 11.200,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
16Csp/106/2022-96, zo dňa 29.11.2022, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol (cit.):
„I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 39, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 53 ods. 1 a ods. 5, § 54
ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
(ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a ods. 2, § 7 ods. 1 a ods. 2, § 11 ods. 1 a ods. 2
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoSÚ“), § 17 ods. 1 ZoSÚ (v znení účinnom v čase postúpenia

pohľadávky), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky (ďalej len „Zákon o bankách“).
3. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu, t.j. C. D. E., F., uzatvoril dňa 12.10.2017 so
žalovanou Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX. Na základe uvedenej Zmluvy poskytol
jeho právny predchodca žalovanej peňažné prostriedky vo výške 20.000,- Eur, ktoré sa žalovaná
zaviazala splácať v 60 pravidelných mesačných splátkach vo výške 406,33 Eura. RPMN bola vo výške

11,04 %, ročná úroková sadzba vo výške 8 % a priemerná hodnota RPMN vo výške 8,24 %. Konečná
splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.10.2022. Vzhľadom na to, že žalovaná neplnila svoje
povinnosti s uzavretej Zmluvy riadne a včas, právny predchodca žalobcu ju listom zo dňa 04.10.2019
vyzval na úhradu dlžnej sumy, s tým, že uviedol, že dlh je ku dňu 12.10.2017 vo výške 1.169, 20
Eur. Nakoľko žalovaná nesplnila svoju povinnosť, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 22.12.2019
oznámil žalovanej predčasnú splatnosť úveru. K postúpeniu pohľadávky zo Zmluvy uzatvorenej medzi

žalovanou a právnym predchodcom žalobcu došlo dňa 31.08.2021 na Základe zmluvy o postúpení
pohľadávok. Právny predchodca žalobcu túto skutočnosť žalovanej oznámil listom zo dňa 03.09.2021.
Na výzvu súdu, ako jeho právny predchodca skúmal bonitu žalovanej odpovedal žalobca v písomnom
podaní zo dňa 17.08.2022 tak, že jeho právny predchodca vynaložil odbornú starostlivosť dopytom
do úverového registra a zobral do úvahy sumu 867,- eur, ktorú žalovaná uviedla ako čistý príjem.
Konštatoval, že výpočet limitu zohľadnenia príjmov a výdavkov bol v súlade so zákonom, a preto navrhol

žalobe vyhovieť.4. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v prvom rade bolo potrebné zaoberať sa aktívnou
vecnou legitimáciou na strane žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že keďže si žalobca
uplatňuje plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bolo nutné vyhodnotiť, či pri jej uzatvorení boli

splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná
na ochranu spotrebiteľa. Súd prvej inštancie mal za to, že posudzovaný právny vzťah medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou bol vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou, a to s ohľadom
na povahu strán sporu. S poukazom na tzv. prejednaciu zásadu, ktorá je nosnou zásadou civilného
sporového procesu uviedol, že bolo na žalobcovi, aby preukázal, že jeho právny predchodca splnil

povinnosť, ktorú mu ukladá ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Zároveň uviedol, že v zmysle ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ je
pre platné postúpenie pohľadávky nevyhnutné splniť 2 podmienky, ktoré ukladá toto ustanovenie, a to
postúpenie pohľadávky na oprávnenú osobu a ukončenie úverového vzťahu. Na základe vyjadrenia,
ktorým žalobca deklaroval splnenie povinnosti jeho právneho predchodcu vymedzenej v ust. § 7 ods. 1
ZoSÚ, mal súd za preukázané, že žalobca nepreukázal, že by jeho právny predchodca skúmal príjmy
a hlavne výdavky povinnej. V tejto súvislosti uviedol, že z predložených listinných dôkazov nevyplýva,

že by jeho právny predchodca skúmal príjmy a výdavky žalovanej, a teda vzhľadom na vyššie uvedené,
zjavne nekonal s odbornou starostlivosťou tak ako to vyžaduje ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Súd prvej inštancie
uviedol, že pri skúmaní príjmu žalovanej, právny predchodca žalobcu vychádzal z údajov uvedených
v žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru (č.l.15), pričom tieto boli následne overené dopytom
z úverového registra. Pokiaľ sa jednalo o výdavky žalovanej, vychádzal zo sumy životného minima, čo

považoval súd prvej inštancie za nepostačujúce, keďže v rámci skúmania výdavkov nezohľadnil náklady
spojené s bývaním, dopravou a domácnosťou. Nakoľko právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou
starostlivosťouvzmysleust.§7ods.1ZoSÚ,došloknaplneniuhmotnoprávnejfikciepodľaust.§11ods.
2 ZoSÚ prvej vety, a teda nebol oprávnený žiadať od žalovanej ako spotrebiteľa jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti poukázal na znenie ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom

konštatoval,ževdanomprípadenebolisplnenézákonnépredpokladypreplatnépostúpeniepohľadávky.
Právny predchodca žalobcu postúpil úver pred termínom konečnej splatnosti, čím došlo k postúpeniu
pohľadávky v rozpore s ust. § 92 ods.8 Zákona o bankách, ale aj s ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ, a preto
bolo potrebné považovať Zmluvu o postúpení pohľadávok za neplatný právny úkon v zmysle ust. §
39 Občianskeho zákonníka. Nakoľko žalobca nebol aktívne vecne legitimovaným, súd prvej inštancie

žalobu zamietol.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa zásady úspechu tak, že úspešnej
žalovanejnároknanáhradutrovkonanianepriznal,pretožejejpodľaobsahuspisužiadnetrovynevznikli.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v celom rozsahu. Odvolanie odôvodnil
ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok(ďalej len „CSP“).
Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorým bolo konštatované, že jeho právny
predchodca pred vstupom do zmluvného vzťahu so spotrebiteľom riadne nepostupoval v súlade s ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ, keď nepreveroval jej schopnosť splácať úver. Mal za to, že odborná starostlivosť

pri posudzovaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver bola zo strany jeho právneho predchodcu
zachovaná, keď tento pri posúdení bonity žalovanej vychádzal zo všetkých dostupných informácii
poskytnutých jednak žalovanou, ale aj vyplývajúcich z dostupných registrov. V tejto súvislosti uviedol,
že z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že jeho právny predchodca pred poskytnutím úveru
vyhodnotil bonitu žalovanej v súlade s ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, pričom za týmto účelom nahliadol

do databázy, z ktorej vyplývalo, že v čase poskytnutia úveru nemala žiaden existujúci záväzok.
Zdôraznil, že v čase požiadania o úver mala podané aj iné žiadosti o úver v iných bankách, ktoré
sa v zmysle žalobcom predloženého čestného vyhlásenia zaviazala nečerpať. Mal za to, že takýto
spôsob skúmania bonity nemožno považovať za postup v rozpore s odbornou starostlivosťou, a teda
nebol dôvodom na zamietnutie žiadosti o spotrebiteľský úver. Zároveň uviedol, že postup akým jeho

právny predchodca skúmal bonitu žalovanej predložil súdu v rámci konania prostredníctvom predloženej
dokumentácie, ktorej súčasťou boli aj údaje zo Sociálnej poisťovne týkajúce sa jej zamestnania,
priemerného vymeriavacieho základu, informácii ohľadom rodinného stavu a pod. Vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, čím
dospel aj k nesprávnemu záveru o nesplnení povinnosti v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, čo malo

za následok skutočnosť, že jeho právny predchodca v zmysle hmotnoprávnej fikcie podľa ust. § 11
ods. 2 ZoSÚ nebol oprávnený požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zdôraznil,
že jeho právny predchodca pri preverovaní bonity žalovanej disponoval nielen údajmi vyplývajúcimi
z úverového registra a Sociálnej poisťovne, ale taktiež bral do úvahy aj dobu na ktorú sa spotrebiteľskýúver poskytoval, taktiež aj výšku spotrebiteľského úveru, príjem a účel spotrebiteľského úveru. Uviedol,
že v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral do úvahy životné minimum
spotrebiteľa, nakoľko žalovaná v žiadosti deklarovala že je slobodná. S poukazom na výpočet limitu

ku dňu poskytnutia úveru, zdôraznil, že nebolo zo strany jeho právneho predchodcu možné domnievať
sa, že s ohľadom na platobné schopnosti žalovanej dôjde k jej následnej neschopnosti splácať
spotrebiteľský úver. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že sama žalovaná na pojednávaní
uviedla, že do omeškania so splácaním úveru sa dostala z dôvodu omeškania vyplácania mzdy jej
zamestnávateľom, a teda mal za to, že žalobca nemal možnosť zodpovedať za zmenu v pomeroch

žalovaného, ktoré nastali až po poskytnutí úveru. Uviedol, že uvedené skutočnosti jednoznačne
potvrdzujú fakt, že jeho právny predchodca zachoval odbornú starostlivosť pri posudzovaní schopnosti
splácaťspotrebiteľskýúver,takakotovyžadujeust.§7ods.1ZoSÚ.Malzato,žesúdsapriposudzovaní
otázky ohľadne skúmania bonity žalovanej postavil na stranu žalovanej, čím došlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy, a to najmä
s ohľadom na skutočnosť, že dodávateľ podľa názoru súdu musel okrem iného analyzovať aj náklady

žalovanej na dopravu, bývanie a pod. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie arbitrárne dopĺňal
podmienky, ktoré zákon nevyžaduje čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Na podporu
svojich tvrdení odkázal na rozhodovaciu prax krajských súdov, pričom uviedol, že súd v prejednavanom
prípade poňal výklad ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ nadmerne extenzívne, keď od dodávateľa vyžadoval splnenie
podmienok, ktoré mu zákonodarca neuložil. Uviedol, že nespochybňuje oprávnenie súdu vykladať

právne predpisy, avšak v žiadnom prípade nemožno toto oprávnenie súdu chápať ako možnosť tvorby
práva.Vzhľadomnauvedenéskutočnostimalzato,žesúdprvejinštanciedospelknesprávnymprávnym
záverom, nakoľko mal za to, že Zmluvu o postúpení pohľadávok, a taktiež aj vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru je potrebné považovať za platný právny úkon, a teda žalobcu za aktívne vecne
legitimovaného.Nazákladeuvedenýchskutočnostížiadal,abyodvolacísúdrozsudokvnapadnutejčasti

zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, resp. zruší a vráti vec na ďalšie konanie.

7. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP
a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v
kontexte s namietanou nepreskúmateľnosťou, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym
posúdením, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

11. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na
spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na

prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však
pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú
intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétnepochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia,
možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že
niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné

odvolacie dôvody.

12. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na

základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane

rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

14. Súd prvej inštancie nezistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav a zo zistených skutočností neprijal
ani správny právny záver.

15. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu,
Československá obchodná banka, a.s., a žalovanou bola dňa 12.10.2017 uzatvorená Zmluva

o spotrebiteľskom úvere č.XXXXXXXXXX. Na základe predmetnej zmluvy bol žalovanej poskytnutý
spotrebiteľský úver vo výške 20.000,- Eur. Žalovaná mala poskytnuté peňažné prostriedky splácať v 60
mesačnýchsplátkachvovýške406,33Eur.Prvásplátkabolasplatnádňa20.11.2017aposlednásplátka
20.10.2022.Celkovásuma,ktorúsažalovanázaviazalazaplatiťpredstavovalasumuvovýške25862,68
eur, pričom RPMN bola v zmluve dojednaná na úrovni 11,04 % a ročná úroková sadzba bola dohodnutá

vo výške 8,00 %.

16. V zhode sú súdom prvej inštancie ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že vzťah medzi
stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa
12.10.2017 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení

dodávateľa, pretože pri ej uzatváraní konal v rámci predmetu svojej obchodnej resp. podnikateľskej
činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri jej uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských
zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

17. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C - 449/13 vyplýva, že veriteľ musí v každom prípade a
vzhľadom na osobitné skutočnosti prípadu posúdiť, či sú uvedené informácie primerané a dostatočné
na ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa. V tejto súvislosti sa môže dostatočný charakter uvedených
informácií líšiť vzhľadom na okolnosti uzatvorenia zmluvy o úvere, osobnú situáciu spotrebiteľa a výšku

úveru. Toto ohodnotenie sa môže uskutočniť prostredníctvom dokumentov preukazujúcich finančnú
situáciu spotrebiteľa, ale nemožno vylúčiť, že veriteľ zohľadní aj staršie informácie o finančnej situácii
záujemcu o úver, ktorými môže disponovať. Obyčajné nepodložené vyhlásenia spotrebiteľa však
nemôžu byť samy osebe dostatočné, ak k nim nie sú pripojené dôkazy.18. Podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou

starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru.

19. Podľa ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1,

nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade
hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

20. Žalobca v podanom odvolaní namietal okrem iného nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie, ktorým dospel k záveru o zamietnutí žaloby, keď uviedol, že jeho právny predchodca nesplnil
povinnosť mu stanovenú v ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ., čím došlo k naplneniu hmotnoprávnej fikcie uvedenej
v ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ, a teda jeho právny predchodca nebol oprávnený úver zosplatniť.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že
zatiaľ, čo ustanovenie § 7 ods. 1 ZoSÚ zakotvuje povinnosť veriteľa pred poskytnutím spotrebiteľského
úveru s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať poskytovaný úver, ust. § 11
ZoSÚ vymedzuje sankcie, ktoré sú spojené s porušením tejto povinnosti. Sankciou v prípade, ak veriteľ

nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je aj strata oprávnenia požadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Okrem iného ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ
vymedzuje povinnosť veriteľa skúmať bonitu spotrebiteľa zisťovaním jeho príjmov a výdavkov, ako aj
jeho lustráciou cez príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé
porušenie odbornej starostlivosti.

22. Odvolací súd v tomto kontexte zdôrazňuje, že zmyslom ustanovenia § 7 ods. 1 a nasl.
odsekov je predovšetkým povinnosť veriteľa pri uzatváraní spotrebiteľských úverov konať s náležitou
starostlivosťou, a najmä tak, aby o schopnosti spotrebiteľa splácať predmetný úver zistil rozhodujúce
skutočnosti natoľko, aby posúdil, či zmluvný vzťah so spotrebiteľom v konečnej fáze uzavrie alebo

nie. V rámci procesu získavania relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti
spotrebiteľa tak veriteľ vychádza z informácií dodaných spotrebiteľom, ale aj z informácií, ktoré získava
aj z iných dostupných zdrojov. Takto zhromaždené informácie je dodávateľ povinný vyhodnotiť a zistiť či
ich možno považovať za dostatočné a posúdiť, ktoré informácie je potrebné ešte ďalej overiť. Zároveň
je potrebné poukázať na skutočnosť, že v rámci procesu získavania informácii o schopnosti spotrebiteľa

splácať úver je potrebné, aby aj spotrebiteľ bol v tomto procese aktívny a poskytol veriteľovi na jeho
žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. To však neznamená, že veriteľ nie je povinný konať s odbornou
starostlivosťou, a teda je povinný vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie a tieto následne riadne
vyhodnotiť.

23. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie na veriteľa povinnosť pri skúmaní bonity spotrebiteľa
postupovať s odbornou starostlivosťou, avšak zákonnú definíciu tohto pojmu vo svojich ustanoveniach
neuvádza. Aj napriek absencii tejto zákonnej definície možno vychádzať z toho, že odborná starostlivosť
predpokladá overovanie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne
potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Zároveň neodmysliteľnou súčasťou je aj pri skúmaní bonity

klienta využívať aj verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom zverejňované informácie
o životnom minime, existenčnom minime a tieto následne porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa
zistenými informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch. (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn
33Cdo/2178/2018)

24. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy, keď uviedol,
že jeho právny predchodca neskúmal výdavky žalovanej v podobe nákladov na bývanie, odvolací súd
poukazujenavýkladpoužitýnapríkladvrozsudkuKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.20CoCsp/49/2022zo
dňa 28.02.2023, ktorý vo vzťahu k otázke skúmania bonity spotrebiteľa uviedol, že ZoSÚ kladie veriteľovipovinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou má na mysli zohľadniť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu, na ktorú sa poskytuje, výšku spotrebiteľského úveru príjem
spotrebiteľa a prípadne aj účel poskytovaného úveru. „Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský

úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi
v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek
problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného
analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a
to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo

inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza
iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Pre účely
posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie
je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom
dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.“

25. Žalobca predložil súdu prvej inštancie žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru (čl. 15 až 16
spisu), ktorá je podpísaná žalovanou, a z ktorej vyplýva, že táto je slobodná, počet osôb v domácnosti
1, spôsob bývania u rodičov, najvyššie dosiahnuté vzdelanie vysokoškolské, BSM nie, počet osôb bez
príjmu vrátane nezaopatrených detí 0. Žalovaná deklarovala príjem zo závislej činnosti vo výške 867,-
Eur.Povinnévýdavkysúdomnariadenénapríkladnavýživnéainé0,-Eur,mesačnévýškysplátokúverov

0,- Eur, limity povoleného prečerpania a kreditnej karty 0,- Eur, doloženie príjmu bolo bez potvrdenia
príjmu a zároveň deklarovala, že nie je vo výpovednej lehote. Na č. listu 67 sa nachádza výzva súdu
prvej inštancie, ktorou vyzýva žalobcu, aby preukázal splnenie si povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Podaním doručeným Okresnému súdu Prešov zo dňa
18.08.2022, zo dňa 17.08.2022 na č. listu 72 až 74 spisu, žalobca uviedol, že existujúce záväzky

spotrebiteľa overoval dopytom do úverového registra, ktorý priložil v prílohe, a z ktorého je zrejmé,
že spotrebiteľ nemal v čase poskytnutia úveru žiaden existujúci splátkový/nesplátkový/kreditný úver.
Žalovaný mal len podané žiadosti v inej banke. K týmto žiadostiam ale predložil čestné prehlásenie, že
ich nebude čerpať. Žalovaný k žiadosti o úver deklaroval čistý príjem vo výške 867,- Eur. Tento príjem
bol overovaný nezávislým dopytom do Sociálnej poisťovne, ktorý žalobca priložil v prílohe, pričom veriteľ

overoval príjem vo výške 1.108,- Eur (hrubý príjem). Výška čistého príjmu pri takto uvedenom príjme je
867,-Eur.Zároveňžalobcadalsúduprvejinštanciedopozornosti,žedopytdoSociálnejpoisťovnevýšku
príjmu negeneruje, výlučne potvrdzuje alebo vyvracia otázky veriteľa. Uvedený dopyt preto nevylučuje aj
vyššiu výšku príjmu spotrebiteľa. V konkrétnom prípade dopyt pozitívne reagoval na otázky : A/ Je A. B.
zamestnaná u zamestnávateľa IČO: XX XXX XXX, aspoň od 07/2017?, A/ Je zamestnaná aspoň 60 dní?

A/ Má za predposledný mesiac u zamestnávateľa IČO: XX XXX XXX priemerný vymeriavací základ za
posledných 12 mesiacov aspoň 1.106,- Eur?. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných
potriebbralveriteľdoúvahyživotnéminimumspotrebiteľa,nakoľkožalovanávžiadostideklarovala,žeje
slobodná. Životné minimum na členov domácnosti brané do úvahy pri výpočte limitu ku dňu poskytnutia
úveru bolo teda 199,48 Eur. Výpočet limitu deklaroval žalobca tak, že výška existujúcich splátok 0,00,-

Eur, výška splátkového poskytnutého úveru 306,33 Eur + výška nákladov na zabezpečenie základných
životných potrieb spotrebiteľa a osôb voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť 199,48 Eur, spolu
je to 605,81 Eur, čo je nižšie ako overený čistý príjem spotrebiteľa vo výške 867,- Eur. Žalobca mal za
to, že ide o výpočet limitu realizovaný v súlade s ust. § 7 ods. 21 ZOSÚ. Súd prvej inštancie však v bode
9. odôvodnenia rozsudku z písomného podania žalobcu zo dňa 17.08.2022 uviedol len skutočnosť,

že tento mal vynaložiť odbornú starostlivosť dopytom do úverového registra, a zobrať do úvahy sumu
867,- Eur ako čistý príjem žiadateľa. V bode 32. však už uvádza aj výdavky, ktoré uviedol žalobca, teda
náklady na domácnosť v sume 199,48 Eur, čo predstavuje sumu životného minima. Súd prvej inštancie
vyslovil názor, že nepostačuje ak žalobca (právny predchodca) pri výdavkoch vychádzal iba zo sumy
životného minima. Rovnako nezohľadnil náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, len zobral do úvahy

sumu splátok 406,33 Eur.

26. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom konkrétnom prípade, keď žalovaná deklarovala, že je
slobodná a býva u rodičov, a zároveň keď na pojednávaní konanom dňa 29.11.2022 uviedla, že zo
začiatku z tohto úverového vzťahu, ktorý nepoprela platila, úver dostala tesne po ukončení vysokej školy

1. stupňa. Po 3 mesiacoch jej úver schválili bez toho, aby nejak podrobne bola skúmaná jej bonita.
Uviedla, že potom jej následne začala meškať výplata, a s bankou sa vedela ešte ako tak dohodnúť,
avšak s právnym nástupcom banky sa už nedalo komunikovať. Vo výpovedi uviedla, že mala viacero
platieb a určité finančné problémy. Odvolací súd zastáva názor, že možno prisvedčiť žalobcovi, žezáver súdu prvej inštancie o tom, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru
žalovanej sa javí ako predčasný. Z predložených listinných dôkazov bolo pred súdom prvej inštancie
preukázané, že veriteľ, teda právny predchodca žalobcu mal k dispozícií priamo od žalovanej údaj

o jej príjmoch, výdavkoch, o rodinnom stave, ktoré si následne overil a to príjem v reporte Sociálnej
poisťovne, a úverovú zaťaženosť v príslušnom úverovom registri. Preto má odvolací súd pochybnosti
v zhodne s názorom žalobcu o správnosti vyhodnotenia skúmania bonity žalovanej po zohľadnení
jej príjmov a výdavkov, tak ako to zhodnotil súd prvej inštancie, teda či mohla alebo nemohla nastať
zákonná fikcia o bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru ako najtvrdší možný zákonný postih. Žalovaná

deklarovala čistý príjem 867,- Eur, náklady na domácnosť na ňu samú mali predstavovať 199,48 Eur,
splátka predstavovala 406,33 Eur, a ostalo jej ešte na ďalšie výdavky 261,52 Eur.

27. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu, že žalobca nie je aktívne vecne
legitimovaným, nakoľko mal za to, že pôvodný veriteľ uzatvoril so žalobcom Zmluvu o postúpení
pohľadávokpredtermínomkonečnejsplatnosti,atedavpredmetnomkonanínebolinaplnenépodmienky

vymedzené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Mal za to, že postupca postúpil svoju pohľadávku na
žalobcu v rozpore s uvedeným ustanovením, ale aj s ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ, a preto je potrebné zmluvu
považovať za neplatný právny úkon.

28. Vzhlˇadom na to, zˇe v predmetnom pri´pade si zˇalobca uplatnˇuje na´rok na zaplatenie dlzˇnej sumy

vocˇi zˇalovanej na za´klade postu´penia pohlˇada´vky medzi ni´m a jeho pra´vnym predchodcom, su
´d prvej insˇtancie sa spra´vne najprv zaoberal sku´mani´m, cˇi zˇalobca je nositelˇom akti´vnej vecnej
legitima´cie, a to s ohlˇadom na splnenie podmienok upraveny´ch v § 17 ods. 1 za´kona cˇ. 129/2010
Z. z. o spotrebitelˇsky´ch u´veroch u´cˇinne´ho v cˇase postu´penia pohlˇada´vky (dˇalej len „ZoSU
´“). Ako uzˇ spra´vne uviedol su´d prvej insˇtancie, pre platne´ postu´penie pohlˇada´vky zo zmluvy

o spotrebitelˇskom u´vere bolo potrebne´ su´cˇasne´ splnenie podmienky spocˇi´vaju´cej v subjektoch
postu´penia pohlˇada´vky (postu´penie z veritelˇa opra´vnene´ho poskytovatˇ spotrebitelˇsky´ u´ver na
banku, zahranicˇnu´ banku, pobocˇku zahranicˇnej banky alebo subjekt s opra´vneni´m udeleny´m Na
´rodnou bankou Slovenska na ponu´kanie a poskytovanie spotrebitelˇsky´ch u´verov) a podmienky
spocˇi´vaju´cej v predmete postu´penia (pohlˇada´vka po konecˇnom termi´ne splatnosti alebo pohlˇada

´vkasplatna´predkonecˇny´mtermi´nomsplatnosti).Prvu´podmienkuspocˇi´vaju´cuvsubjektochpostu
´penia pohlˇada´vky povazˇoval su´d prvej insˇtancie za splnenu´, pretozˇe isˇlo o postu´penie pohlˇada
´vky z banky na subjekt disponuju´ci opra´vneni´m Na´rodnej banky Slovenska. Rovnako ani odvolaci´
su´d vo vztˇahu k prvej podmienke nemal pochybnosti o jej naplneni´. Vo vztˇahu k druhej podmienke,
bolo potrebne´ sku´matˇ, cˇi predmetom postu´penia pohlˇada´vky bola spo^sobila´ pohlˇada´vka.

29. Zákon o bankách predstavuje lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý, čo sa
týka inštitútu cesie sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Odvolací
súd rovnako poukazuje na skutočnosť, že v zmysle uvedeného ustanovenia môže byť predmetom
postúpenia iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už: (i) splatnou (dospelé splátky), a to za predpokladu

predchádzajúcej (ii) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky (iii) nepretržite dlhšie ako 90
kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie
pohľadávky banky a musia byť kumulatívne splnené už v čase postúpenia pohľadávky.

30. Vzhľadom na to, že odvolací súd tak ako to uviedol vyššie má pochybnosti o tom, či došlo zo

strany právneho predchodcu žalobcu k postúpeniu tzv. živého úveru, a teda či predmetom postúpenia
pohľadávky bola alebo nebola spôsobilá pohľadávka tak, ako to vyžaduje ust. § 17 ods. 1 ZoSÚ, záver
súdu prvej inštancie o tom, že neboli splnené podmienky pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle
ust. § 92 ods. 2 zákona o bankách považuje za predčasný. Predčasný je i záver súdu prvej inštancie, že
žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný. Súd prvej inštancie nemal podľa názoru odvolacieho súdu vo

vzťahu k preverovaniu bonity žalovanej dostatočne zistený skutkový stav, a preto nemohol vec riadne
právne posúdiť. Aké ďalšie konkrétne výdavky by mala mať slobodná osoba, ktorá žije u rodičov nad
rámec životného minima a ďalšiu sumu 261,52 Eur, súd prvej inštancie ani nenaznačil. Preto odvolací
súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie v zmysle ust. § 391 CSP.

31. Úlohou súdu prvej inštancie bude v prvom rade znova ex offo zistiť aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu a zistiť, či k postúpeniu pohľadávky došlo riadne, a či pohľadávky bola pri postupovaní splatná,
a následne či proces postúpenia pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách je lege artis.32. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách konania v zmysle ust. § 396 ods.
3 CSP.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).