Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. január 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313229727
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2313229727.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.

Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Petra Dumana v sporovej veci žalobkyne: A.. A. B. C. D., bytom, E., F.
XXXX/XX, proti žalovanej: Vysoká škola Danubius s.r.o., Fučíkova 269, Sládkovičovo, IČO: 36 264 113,
zast. advokátkou: JUDr. Slávka Gajdošová, Bratislava, Májkova 1, o neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18. júla 2017
č. k. 30Cpr/2/2013-358, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti ktorej určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru z 18. septembra 2013 je neplatné p o t v r d z u j e a v časti ktorej vyslovil, že pracovný pomer

trvá m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov na súde prvej inštancie a na odvolacom súde.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa
18. septembra 2013, je neplatné a pracovný pomer trvá; žalobkyňa má právo na náhradu trov konania v
rozsahu 100% a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 99,50 eur na účet Okresného
súdu Galanta do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie čo do veci samej odôvodnil právne ust. § 13 ods. 3, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2,
§ 70, § 74, § 77 a § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce ( zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení ,,ďalej len Z.p.“ ).

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyni bolo okamžité skončenie pracovného pomeru
doručené poštou dňa 23. septembra 2013 a pracovný pomer mal skončiť týmto dňom čo nebolo
medzi stranami sporné. Žalobkyňa zákonom stanovenú lehotu na uplatnenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru okamžitým skončením v zmysle ust. § 77 Z.p. dodržala, keď žalobu o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podala na súde dňa 12. novembra 2013.
Okamžité zrušenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom rozviazania pracovného pomeru,
preto týmto disciplinárnym opatrením možno postihnúť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny
( teda úmysel chcieť porušiť pracovnú disciplínu - nestačí zistenie, že napr. nebol dodržaný určitý
pracovný postup či proces a pod. ) a to prinajmenšom z nedbanlivosti zamestnanca ( Zo súdnej
praxe č. 2/1998, s. 35 ). Z doterajšej jednotnej súdnej praxe vyplýva i to, že iba porušenie pracovnej

disciplíny zvlášť hrubým spôsobom je dôvodom podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Z.p. na okamžité
skončenie pracovného pomeru. Podľa súdu prvej inštancie v konaní nebolo preukázané závažné
porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, a teda nebola naplnená skutková podstata závažného
porušenia pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitéhoskončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní vychádzal zo stavu zisteného vykonaným dokazovaním
a listinnými dôkazmi založenými v spise. Sporové strany mali a majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu a označiť dôkazy, ktorých sa dovolávajú.

Dôkazné bremeno na preukázanie závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou mala v spore
žalovaná ako zamestnávateľ, ktorá však počas konania nepreukázala závažné porušenie pracovnej
disciplíny žalobkyňou, a teda neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Žalovaná ako zamestnávateľ skutkovo vymedzila dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že žalobkyňa v pracovných dňoch, t. j. 19.8.2013,

20.8.2013, 21.8.2013, 22.8.2013, 23.8.2013, 26.8.2013, 27.8.2013, 30.8.2013, 2.9.2013, 3.9.2013,
4.9.2013, 5.9.2013, 6.9.2013, 9.9.2013, 10.9.2013, 11.9.2013, 12.9.2013, 13.9.2013, 16.9.2013 a
17.9.2013 sa ako zamestnanec bezdôvodne nedostavila na pracovisko/miesto výkonu práce, na
pracovisku sa nenachádzala ani v dopoludňajších hodinách ani popoludní, pričom prítomnosť na
pracovisku/v mieste výkonu práce bola vo vyššie uvedených dňoch kontrolovaná viackrát, a to v
priestoroch celej fakulty, teda nielen v kabinete a bezprostrednom okolí, o čom boli spísané úradné

záznamy, podpísané kontrolujúcou osobou i svedkami. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná
ako zamestnávateľ určila žalobkyni čerpanie dovolenky od 1.7.2013 do 16.8.2013 a dekan fakulty
vyhlásilskúškovéobdobieod19.8.2013do30.8.2013vrátaneprevšetkyročníky.Zvýpovedežalobkyne,
svedkov,akoajzovšetkýchďalšíchokolnostíasúvislostísčinnosťoužalovanejpovažovalprvoinštančný
súd za dostatočne preukázané, že u žalovanej nebol zavedený denný zápis dochádzky v prípade

vysokoškolských pedagógov počas akademického roka a počas prázdnin a pedagógovia na konci
mesiaca odovzdávali vyplnené dochádzkové listy pani G., ktorá ich sústreďovala, dávala podpísať
dekanovi a následne odovzdala mzdárke, pričom niektorí pedagógovia vrátane žalobkyne si dochádzku
robili sami, odovzdávali na podpis dekanovi a následne do mzdovej učtárne. Z výpovede svedkyne
G. vyplynulo, že pedagógovia sa nechodili ohlasovať či v ten ktorý deň sú na pracovisku, učili

podľa rozvrhu, hodiny dodržiavali a mali aj konzultačné hodiny. Z výpovede svedka A. B. H. H., D.
vyplynulo, že konateľ žalovanej do marca - apríla 2013 nezasahoval do výučbovej ani iných častí
pedagogického procesu, neurčoval časové rozvrhové preferencie, neovplyvňoval rozvrh hodín, náplň
predmetov či obsah prednášok, trval predovšetkým na tom, aby perfektne prebiehal pedagogický
proces. Ako vedúci katedry síce nebol oprávnený kontrolovať prítomnosť pedagogických zamestnancov,

individuálnenedohadovalpísomneprácuvdomácomprostredísnikým,avšakpotvrdil,žesavychádzalo
z akademického úzusu, že pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu, čo sa týka výučby, skúšania
a konzultácií, tak príprava v domácom prostredí aj bez špeciálnej dohody bola akceptovaná, a to aj vo
vzťahu k žalobkyni. Z jeho výpovede vyplynulo i to, že predmetom zasadnutia katedry v máji 2013 boli
aj výsledky publikačnej činnosti, plány budúcej publikačnej činnosti a vedecko-výskumných aktivít bez

určenia miesta výkonu tejto činnosti. Ak niekto písal učebnicu v práci, tak v práci, ak doma, tak doma.
Súd potom prisvedčil žalobkyni, že žalovaná nepreukázala skutočnosť, že ju oboznámil so zmenou
organizačnej štruktúry a zmenou doposiaľ akceptovaných pravidiel, pokiaľ ide o jej prítomnosť na
pracoviskumimodnívýučby,skúšok,konzultačnýchhodín,aniopovinnostivykonávaťprácuibavmieste
výkonu práce vyplývajúceho z pracovnej zmluvy, keď nijakým tvrdením nereagoval na argumentáciu

žalobkyne o nedostatku vhodných podmienok pre pedagógov, keď viacerí zdieľali jednu kanceláriu s
jedným písacím stolom bez funkčného počítača. Naviac pokiaľ žalovaná mala za to, že žalobkyňa
porušuje pracovnú disciplínu práve neprítomnosťou na pracovisku už od 19.8.2013, mohla či mala
žalobkyňu na porušenie tejto povinnosti upozorniť. Žalovaná tak neurobila, i keď v okamžitom skončení
pracovného pomeru konštatovala, že k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou došlo opakovane, a

to počas dvadsiatich dní. Z výpovede svedkyne I. B. vyplynulo, že organizačný poriadok a pracovný
poriadok je všeobecný a konkrétne pokyny pre zamestnancov prichádzali od nadriadených, t. j. od
vedúceho katedry, dekana alebo konateľa spoločnosti, ako i to, že od konateľa ani iného nadriadeného
nedostala pokyn, aby s novou organizačnou štruktúrou oboznámila zamestnancov. Ďalej z jej výpovede
možno usudzovať, že žalovaná ako zamestnávateľ mala v úmysle po porade s právnym oddelením

spísať upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré chcela žalobkyni osobne doručiť dňa 30.
augusta 2013, avšak v daný deň žalobkyňu na pracovisku nenašli a neskôr uviedla, že žalobkyni
chceli priamo na pracovisku doručiť okamžité skončenie pracovného pomeru. V tej súvislosti sa javí
ako nelogická výzva žalobkyni, aby sa na rektorát žalovanej dostavila dňa 28. augusta 2013, ako i
konanie žalovanej, ktorá síce počas dvadsiatich dní kontrolovala prítomnosť žalobkyne na pracovisku,

no iba v jeden deň sa pokúsila ju o uvedenom informovať, pričom v konaní zostalo nepreukázané, že
žalobkyni zanechala odkaz na telefónnom odkazovači. Podľa názoru súdu neprítomnosť žalobkyne na
pracovisku nebola zo strany žalobkyne vyvolaná úmyselne, ale na základe objektívnych okolností s
poukazom na závery zo zasadnutia katedry v máji 2013 a v súlade so zaužívanou praxou u žalovanejako zamestnávateľa. Vyhodnotením vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že
v konaní nebola preukázaná existencia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, teda také
porušenie pracovnej disciplíny, s ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého

skončenia pracovného pomeru, a to vzhľadom na konkrétne okolnosti, pri zohľadnení dovtedajšej práce
žalobkyne u žalovanej, absencie akéhokoľvek negatívneho hodnotenia žalobkyne a s prihliadnutím i ku
skutočnosti, že nedošlo k ujme na strane žalovanej či už majetkovej, resp. k inej ujme na právach a
oprávnených záujmoch, keď žalobkyňa nepoškodila meno žalovanej ako vzdelávacej inštitúcie. Keďže
nebolo v konaní preukázané, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu závažným spôsobom, konaním

uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru, je okamžité skončenie pracovného pomeru dané
žalovanou žalobkyni neplatné a pracovný pomer trvá naďalej. O trovách konania rozhodol súd prvej
inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods. 1 C.s.p., keďže bola v konaní v celom rozsahu
úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne
jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v konaní od platenia súdneho poplatku oslobodená, pričom jej
žalobe súd vyhovel, preto poplatková povinnosť s poukazom na ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych
poplatkoch prešla na žalovanú, ktorá je povinná ju zaplatiť na účet Okresného súdu Galanta vo výške
99,50 eur v zmysle položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, ktorá ho navrhla zmeniť a žalobu v celom
rozsahu zamietnuť. Odvolanie podala z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Vecne
ho odôvodnila tým, že žalobkyňa mala v súlade s pracovnou zmluvou dohodnutý 40 hodinový týždenný
pružný pracovný čas a miestom výkonu práce bolo Sládkovičovo, ul. Richterova 1171 a ul. Fučíkova 269.
V mesiaci august 2013 čerpala zamestnávateľom určenú dovolenku, a to v dňoch od 1. augusta 2013

do 18. augusta 2013. Po skončení dovolenky sa v nasledujúcich dňoch ( od 19. augusta 2013 do 17.
septembra 2013 - t. j. 20 pracovných dní ) opakovane bezdôvodne nedostavila na pracovisko (miesto
výkonu práce) a počas pracovného času sa nezdržiavala na pracovisku. V uvedené dni bola prítomnosť
žalobkyne na pracovisku žalovanej kontrolovaná každý deň a o každej kontrole boli riadne spísané
úradné záznamy, ktoré podpisovala nielen kontrolujúca osoba, ktorou bol štatutárny orgán žalovanej

pán A. I. A. J., D., ale aj iní zamestnanci žalovanej potvrdzujúci opakovanú neprítomnosť žalobkyne na
pracovisku. Vzhľadom k uvedenému žalovaná so žalobkyňou ako zamestnancom dňom 23. septembra
okamžite skončila pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b) Z.p., keď dôvodom skončenia pracovného
pomeru bolo závažné poručenie pracovnej disciplíny na strane žalobkyne. Prvoinštančný súd sa aj
v tomto rozhodnutí stotožnil s tvrdeniami žalobkyne, že dôvodom nedostavenia sa na pracovisko v

uvedených dňoch bola doterajšia prax, ktorá bola u žalovanej zaužívaná, čo považoval za preukázané
aj na základe svedeckej výpovede svedka A. B. H. H., D. ( v čase rozhodnom pre predmetnú vec
pracoval ako dekan Fakulty práva B. B. a vedúci katedry obchodného, hospodárskeho a finančného
práva ), ktorý potvrdil, že individuálne prácu v domácom prostredí s nikým písomne nedohodoval, keď
sa vychádzalo z akademického úzusu, že pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu, čo sa týka

výučby a konzultácií, tak sa akceptovala príprava aj v domácom prostredí aj bez špeciálnej dohody.
Na strane druhej svedok uviedol, že jeho úlohy a kompetencie spočívali v organizácii pedagogického
procesu na fakulte a nemal právomoc zasahovať do záležitostí, do ktorých mohol zasahovať výlučne
zamestnávateľ. Podľa žalovanej nemá inštitút zaužívanej praxe oporu v kogentných ustanoveniach Z.p.
Namietla taktiež to, že súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril k jej požiadavke vznesenej na pojednávaní

v záverečnej reči a to, aby rozhodol o tom, že od žalovanej nie je možné spravodlivo požadovať, aby
žalobkyňu ďalej zamestnávala.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení zo dňa 23. októbra 2017 k odvolaniu žalovanej navrhla rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie správne jej konanie

nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by oprávňovalo žalovaného s ňou
skončiť pracovný pomer okamžite a správne vyhodnotil aj správanie sa žalovanej voči nej ako právne
nekomfortné, a to najmä s ohľadom na jej nečinnosť, že jej neprítomnosť v práci vykazuje na strane
nového vedenia žalovanej známky protiprávnosti, v súvislosti s čím ju právne relevantným spôsobom
nevyzvala na odstránenie takto novým vedením žalovanej netolerovaného správania.

6. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu sa vyjadrila 22. novembra 2017 žalovaná v tom smere, že
vzhľadom k obsahu vyjadrenia žalobkyne, ktoré je všeobecného charakteru nevidí dôvod podávať ďalšieosobitné vyjadrenie a v celom rozsahu sa pridržiavala odvolania zo dňa 27. júla 2017 voči rozsudku
súdu prvej inštancie.

7. Krajský súd v Trnave, ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovanej podľa § 34 C.s.p.,
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. v rozsahu
jeho odvolania podľa § 379 C.s.p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p.
a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny rozsudkom č. k. 26
CoPr/1/2018 – 417 zo dňa 11. decembra 2018 potvrdil a žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. Odvolací súd sa stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že nebolo nepreukázané závažné
porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou, ani skutková podstata porušenia pracovnej disciplíny, s
ktorou zákon spája právne následky v podobe sankcie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia reagujúc na odvolacie námietky žalovanej uviedol,

že podľa ustálenej judikatúry ide o neospravedlnenú absenciu zamestnanca vtedy, ak zamestnanec
v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti z pracovného pomeru z dôvodu
neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou
pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so Z.p., udelením neplatného pracovného
voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Táto neospravedlnená neprítomnosť môže byť pre

zamestnávateľa dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1
písm. b/ Z.p. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca
vyplývajúcim z pracovného pomeru. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny postihnuteľné ako dôvod
na skončenie pracovného pomeru musí byť toto porušenie zavinené a musí dosahovať určitý stupeň
intenzity, ktorého posúdenie závisí od konkrétnych okolností (osoba zamestnanca, postoj k plneniu

pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia pracovných povinností a pod.), ako aj od situácie,
v ktorej k porušeniu došlo, dôsledkov porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo
škodu a pod. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaná porušenie pracovnej disciplíny nevymedzila
tak, že by žalobkyňa v dôsledku neprítomnosti v mieste výkonu práce neplnila alebo nemohla plniť svoje
pracovné povinnosti ak tvrdila, že sa v dňoch uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru

nenachádzalanapracovisku(miestevýkonupráce).Miestovýkonuprácejesúčasťoupracovnejzmluvy
( § 43 ods. 1 písm. b/ Z.p. ) ako také môže byť zmenené. Zároveň nie je vylúčená ani dohoda o tom, že
zamestnanec bude časť svojich pracovných úloh plniť mimo miesta pracoviska. Možnosť takejto dohody
bola v čase sporného skončenia pracovného pomeru výslovne upravená aj v § 52 Zákonníka práce v
podobe tzv. domáckej práce, resp. telepráce. Podľa názoru odvolacieho súdu ani pred účinnosťou tohto

ustanovenia nebola vylúčená dohoda zamestnávateľa a zamestnanca v tom zmysle, že zamestnanec
bude časť pracovných úloh plniť mimo dohodnutého miesta výkonu práce, napr. v domácom prostredí.
Podľa pracovnej zmluvy bolo miesto výkonu práce dohodnuté na dvoch adresách, v obci Sládkovičovo
(ul. Richterova 1171 a ul. Fučíkova 269). Odvolací súd zdôraznil, že v pracovnoprávnych vzťahoch nie
je vylúčené ani to, aby právny úkon bol urobený konkludentným spôsobom ( § 15 Z.p. a § 35 ods.

1 O.z. ). O akceptácii plnenia pracovných povinností aj na inom mieste, než na dohodnutom mieste
výkonu práce podľa názoru odvolacieho súdu svedčí aj systematické nevynucovanie stálej prítomnosti
vysokoškolských učiteľov ( teda aj žalobkyne ) na pracovisku a faktické nevytvorenie podmienok
na takúto každodennú činnosť ( spoločná kancelária viacerých pedagogických zamestnancov bez
funkčného počítača ). Pracovné povinnosti vysokoškolských učiteľov podľa ustanovenia § 75 ods. 4,

ods. 5, ods. 8 a ods. 9 zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách účinného do 31. decembra
2013 boli definované ako pracovné povinnosti v oblasti vzdelávania, v oblasti vedy a techniky alebo
umenia. Pracovnými povinnosťami v oblasti vzdelávania sú okrem iného vedenie prednášok, seminárov
a cvičení, hodnotenie študentov, vedenie a oponovanie záverečných prác, tvorba študijných materiálov,
prípadne konzultácie pre študentov. V oblasti vedy a techniky alebo umenia je pracovnou povinnosťou

zúčastňovanie sa výskumnej, vývojovej alebo umeleckej činnosti pracoviska, zverejňovanie výsledkov
v časopisoch a na vedeckých odborných alebo umeleckých podujatiach, účasť a vedenie takýchto
podujatí a vedeckých tímov. Už na základe takto vymedzeného rozsahu činnosti vysokoškolského
učiteľa je zrejmé, že časť jeho pracovných úloh ( tvorba materiálov, oponentúra prác, výskumná činnosť,
písanie článkov ) spočíva v samostatnej tvorbe, vyžaduje si vysokú koncentráciu, zhromažďovanie

študijných materiálov dostupných v knižniciach a pod. Takáto samostatná tvorivá činnosť je tak ľahko
vykonávateľná na akomkoľvek mieste, nielen v mieste výkonu práce určenom v pracovnej zmluve.
Ak teda zo správania sa zamestnávateľa, jeho súvisiacich okolností ( neposkytnutie dostatočného
priestorového, technického vybavenia, systematické nevynucovanie prítomnosti na pracovisku, alenapriek tomu rozdeľovanie a kontrolovanie publikačných a vedecko-výskumných úloh ) vyplýva, že
zamestnávateľ nepočítal s plnením týchto úloh na pracovisku, preto zamestnanec mohol oprávnene a
dobromyseľne chápať ako konkludentný súhlas s plnením časti týchto úloh mimo pracoviska. Následne

preto už len sama neprítomnosť na pracovisku ( mieste výkonu práce ) nemôže byť protiprávna. Takéto
správanie nemôže byť ani porušením pracovnej disciplíny. V danom prípade žalobkyňa 19. augusta
2013 nesporne na pracovisku bola, skúšala študentov z predmetu Finančné právo I., II. Žalovaná
ani v okamžitom skončení pracovného pomeru z 18. septembra 2013, ani počas konania nevytýkala
žalobkyni,žebymimopracoviskaneplnilapracovnéúlohy.Vytýkalalen,žesanapracoviskonedostavila.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalobkyňa teda svojím správaním v súlade s konkludentným súhlasom
žalovanej s plnenímpracovných úloh mimo pracoviska, neporušila pracovnú disciplínu, takže ju nemohla
porušiť ani zvlášť závažným spôsobom. Pokiaľ žalovaná chcela svoj súhlas s týmto správaním odvolať a
žiadať, aby sa žalobkyňa dostavovala na pracovisko, bolo jej povinnosťou takýto prejav riadne oznámiť
žalobkyni. Žalovaná však počas konania nedokázala, že by takýto prejav bol žalobkyni riadne doručený,
preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že konanie žalobkyne nenaplnilo skutkovú podstatu

vyplývajúcu z ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Z.p., preto dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru listom žalovanej z 18. septembra 2013 nebol daný.

9. Proti rozsudku odvolacieho súdu z 11. decembra 2018 č.k. 26CoPr/1/2018 - 417 podala žalovaná
(dovolateľka)dovolanie,ktoréhoprípustnosťvyvodzovalazustanovení§420písm.f/C.s.p.a§421ods.

1 písm. b/ C.s.p. V súvislosti s namietaným nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu tvrdila,
že odvolací súd sa riadne nevysporiadal s jej podaným odvolaním, ako aj sa v odôvodnení odvolával
na skutočnosť, že žalobkyňa ako zamestnanec síce nebola prítomná v mieste výkonu práce, ktoré mala
riadne dohodnuté v pracovnej zmluve a to od 19. augusta 2013 do 17. septembra 2013, avšak uvedené
v súlade s odôvodnením odvolacieho súdu neznamenalo, že by žalobkyňa neplnila, alebo nemohla si

plniť svoje pracovné povinnosti. V konaní pred súdom prvej inštancie však žalobkyňa nepreukázala
plnenie pracovných úloh v rámci svojej absencie a súd prvej inštancie sa týmito skutočnosťami
bližšie nezaoberal. Pokiaľ odvolací súd považoval za dôležité zaoberať sa otázkou plnenia pracovných
úloh počas absencie žalobkyne, bol povinný vykonať dokazovanie. Následne argumentovala tým, že
ak sa odvolací súd chcel odchýliť od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez toho,

aby rešpektoval povinnosť zopakovania alebo doplnenia dokazovania, zasiahol do zaručeného práva
účastníka konania na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb.
Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov. Uvedeným postupom odvolacieho
súdu preto podľa názoru dovolateľky došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces a tým k vade
zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C.s.p. V tejto súvislosti poukázala na judikatúru Najvyššieho súdu

Českej republiky sp. zn. 30Cdo/2238/2003, Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 57/04,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/45/2010, R 64/66, Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III.ÚS 311/07, I.ÚS 114/08, III.ÚS 328/05, III.ÚS 116/06. Trvala na tom, že odvolací
súd rozpor od výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí
neodôvodnil, a len na základe dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie nemohol dospieť k iným

skutkovým zisteniam, ako súd prvej inštancie bez toho, aby tieto dôkazy nezopakoval. K namietanému
nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaná namietala, že aplikácia „ ustálených zvyklostí “, resp.
„ inštitútu zaužívanej praxe “ v otázkach pracovnoprávneho vzťahu, ktoré regulujú kogentné ustanovenia
Z.p. sú právnou otázkou, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, preto
je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. V tak formálnom

vzťahu, akým je pracovný pomer uzatvorený medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorý sa
riadi prevažne kogentnými ustanoveniami Z.p., nemajú a nemôžu mať „ ustálené zvyklosti “, či ,,
inštitút zaužívanej praxe “ žiadnu právnu oporu. Pracovný pomer je striktne zmluvný a záväzný
vzťah, v rámci ktorého sa zamestnanec zaväzuje osobne vykonávať závislú prácu pre zamestnávateľa
za dohodnutú mzdu. V tejto súvislosti zároveň namietala, že súd prvej inštancie ku skutočnosti, či

žalobkyňa plnila alebo neplnila svoje pracovné povinnosti vykonal len letmé dokazovanie, v ktorom však
žalobkyňa nepreukázala, že počas absencie vykonávala akúkoľvek publikačnú činnosť v mene svojho
zamestnávateľa pre žalovanú. Naopak žalovaná na pojednávaní konanom 11. apríla 2014 predložila
prehľad o publikačnej činnosti žalobkyne, ktorým preukázala, že v roku 2013 žalobkyňa nevykonala
žiadnu publikačnú činnosť pre žalovanú ako zamestnávateľa. Nemožno preto potvrdiť, že výstupy, ktoré

predložila žalobkyňa na zdokladovanie plnenia pracovných povinností počas jej absencie v mieste
výkonuprácevykazujúpublikačnúčinnosť,pričomvtomtosmerežiadnedokazovaniesúdprvejinštancie
nevykonával a žalobkyňa, ani iné dôkazy nepredložila. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie,
že bolo povinnosťou žalovanej oboznámiť žalobkyňu s jej základnou povinnosťou vykonávať prácu vmieste výkonu práce. Napokon argumentovala tým, že ani pred súdom prvej inštancie, ani v konaní pred
odvolacím súdom nebola preukázaná existencia akejkoľvek dohody, či už písomnej alebo konkludentnej
o tom, že zamestnanec bude čas svojich pracovných úloh plniť mimo miesta určeného pracoviska.

Z tohto dôvodu preto namietala nesprávne závery súdov nižších inštancií o inom, ako dohodnutom
mieste výkonu práce, ktoré bolo jasne stanovené v pracovnej zmluve. Podotkla, že žalobkyňa ako
zamestnanec sa nielenže opakovane vo veľmi výraznom rozsahu nedostavila do miesta výkonu práce,
v mieste výkonu práce sa nezdržiavala a svoju neospravedlnenú neprítomnosť v práci, ani akékoľvek
iné skutočnosti, ktoré jej bránili vo výkone práce v dohodnutom mieste výkonu práce i napriek e-

mailovej komunikácii a telefonickej výzve neoznámila bezprostredne nadriadenému zamestnancovi, ani
na personálnom oddelení spoločnosti zamestnávateľa, ani štatutárnym zástupcom spoločnosti. Podľa
názoru dovolateľky preto žalobkyňa porušila a porušovala ďalšiu povinnosť vyplývajúcu jej z článku III.
bod 5 pracovnej zmluvy z 30. septembra 2006, t.j. povinnosť bezodkladne informovať zamestnávateľa
o všetkých skutočnostiach, ktoré jej bránili vo výkone jej práce. Napokon poukázala na to, že pôvodne
bol pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú pracovnou zmluvou z 30. septembra 2006, ale následne

došlo k uzatvoreniu dohody o zmene pracovnej zmluvy 23. júna 2010, v zmysle ktorej bol dohodnutý
pracovný pomer na dobu určitú do 31. júla 2015 z dôvodu, že podľa zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých
školách, môže vysokoškolský učiteľ obsadiť funkciu docenta alebo profesora na základe výberového
konania najviac na päť rokov. Uvedené považovala dovolateľka za známu skutočnosť v zmysle § 186
C.s.p., o ktorej niet pochýb. I napriek tomu súdy nižších inštancií určili, že pracovný pomer žalobkyne

u žalovanej trvá. Aj týmto nesprávnym postupom jej bola znemožnená realizácia tých procesných práv,
ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv, preto podľa jej názoru došlo k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces a boli naplnené dôvody zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. Navrhla zrušiť
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.

10. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní ( § 35 C.s.p. ) v rámci dovolacieho prieskumu
dospel k záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné, preto rozhodol tak, že rozsudok
Krajského súdu v Trnave z 11. decembra 2018 sp. zn. 26CoPr/1/2018 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, nakoľko považoval namietanú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. za

opodstatnenú. Dovolací súd uviedol, že z okolností preskúmavanej vecí vyplýva, že odvolací súd v
napadnutom rozhodnutí ( bod 10 až 12 odôvodnenia ) bez nariadenia pojednávania a zopakovania,
resp. doplnenia dokazovania dospel k záveru, že ,,nie je vylúčená ani dohoda o tom, že zamestnanec
bude časť svojich pracovných úloh plniť mimo miesta pracoviska. Možnosť takejto dohody bola v čase
sporného skončenia pracovného pomeru výslovne upravená v § 52 Zákonníka práce v podobe tzv.

domáckej práce, resp. telepráce. Podľa jeho názoru však ani pre účinnosťou tohto ustanovenia nebola
vylúčená dohoda zamestnávateľa a zamestnanca v tom zmysle, že zamestnanec bude časť pracovných
úloh plniť mimo dohodnutého miesta výkonu práce, napr. v domácom prostredí. Vyslovil, že podľa
judikatúry pritom v pracovnoprávnych vzťahoch v zmysle § 15 Zákonníka práce v spojení s § 35 ods.
1 Občianskeho zákonníka nie je vylúčené, aby právny úkon bol urobený konkludentným spôsobom

( 2Cdo/278/2007 )“. S poukazom na záver súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že sa na pracovisku
žalovanej akceptoval akademický úzus, v zmysle ktorého pokiaľ vyučujúci odviedol profesionálnu prácu
vo veciach výučby, skúšania a konzultácií, tak príprava v domácom prostredí bola akceptovaná. S
uvedeným skutkovým tvrdením sa stotožnil, ktoré doplnil o právny záver, že uvedené svedčí práve o tom,
že u žalovanej bolo konkludentne akceptované plnenie pracovných úloh aj na inom než dohodnutom

mieste výkonu práce. Vychádzal zo systematického nevynucovania stálej prítomnosti vysokoškolských
učiteľov na pracovisku a z faktického nevytvorenia podmienok na každodennú účasť na pracovisku.
Konštatoval, že na základe vymedzenia rozsahu činnosti vysokoškolského učiteľa v zmysle zákona č.
131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení účinnom do 31. decembra 2013 ( § 75 ods. 4, 5 a 8 ), samotná
tvorivá činnosť je ľahko vykonateľná na akomkoľvek mieste. Zo skutkových okolností danej veci usúdil,

že žalobkyňa mohla vychádzať z toho, že žalovaná jej udelila konkludentný súhlas s plnením pracovných
úloh mimo pracoviska. Pokiaľ však počas konania nepreukázala, že by takýto prejav žalobkyni riadne
oznámila, odvolací súd pri posúdení ne( platnosti ) a ne( dôvodnosti ) okamžitého skončenia pracovného
pomeru uzavrel, že konaním žalobkyne nebola naplnená skutková podstata vyplývajúca z ustanovenia
§ 68 ods. 1 písm. b/ Z.p. V individuálnom pracovnoprávnom spore platí vyšetrovací princíp, ktorý je

spojený so zvýšenou mierou ingerencie orgánu ochrany práva do individuálnych pracovnoprávnych
vzťahov. Výsledkom gramatického výkladu predmetného ustanovenia je záver, podľa ktorého súd vyvíja
zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prostriedkov až v prípade, keď je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci samej. Na to, aby súd v individuálnom pracovnoprávnom spore postupovalv procesnom štádiu dokazovania v súlade s vyšetrovacím princípom, je nevyhnutné, aby takémuto
postupu predchádzala dôsledná úvaha súdu spočívajúca v posúdení otázky, či je takýto procesný postup
nevyhnutný. Posúdenie tejto otázky je výlučne vecou súdu, je však spojené s teleologickým výkladom a

základnými princípmi, na ktorých je C.s.p. založený ( čl. 15 a čl. 2 ods. 2 Základných princípov C.s.p. ). V
danom prípade odvolací súd bez toho, aby nariadil pojednávanie, zopakoval, resp. doplnil dokazovanie
v nevyhnutnom rozsahu dospel k skutkovým záverom, ktoré neboli v rámci zisteného skutkového
stavu súdom prvej inštancie ustálené, lebo súd prvej inštancie i napriek zásade voľného hodnotenia
dôkazov vyplývajúcej z § 191 C.s.p., nevyhodnotil všetky relevantné dôkazy ( najmä listinné dôkazy,

svedecké výpovede ) dostatočne, pokiaľ následne odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa sa mohla
domnievať o konkludentnom dojednaní iného miesta výkonu práce, ako bol dojednaný v písomnej
forme. Len samotná údajná akceptácia neprítomnosti žalobkyne na pracovisku zo strany dovolateľky,
podľa názoru dovolacieho súdu nestačí. Ak by tomu tak bolo, nedošlo by zo strany dovolateľky k
okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny
pre jej neprítomnosť na pracovisku v trvaní 20 dní. Z pracovného poriadku dovolateľky účinného od 1.

septembra 2005 z článkov 7 a 9 napríklad vyplýva, že ,,základný pracovný čas bol stanovený v rozsahu
8 hodín v čase od 8.00 hod. do 16. 00 hod. Kratší pracovný čas, prípadne iná úprava pracovného
času môže v odôvodnených prípadoch na žiadosť zamestnanca povoliť po predchádzajúcom súhlase
priameho nadriadeného zamestnanca generálny manažér, prípadne ním poverený zamestnanec“ (v
spise na č.l. 338). Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdu

( článok 46 ústavy ) a znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. ,, Voľnosť “ hodnotenia dôkazov neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia naopak, konečné meritórne rozhodnutie by malo
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu priebehom konania. Ak sa chcel odvolací súd odchýliť

od skutkových záverov uvedených súdom prvej inštancie, bolo je povinnosťou postupovať v súlade s §
384 a § 385 C.s.p. Navyše odvolací súd v rozpore s listinnými dôkazmi týkajúcimi sa preukázania vzniku
pracovného pomeru, dojednaného miesta výkonu práce, ako aj trvania pracovného pomeru, dospel k
odlišnýmskutkovýmzáveromakosúdprvejinštancie,ktorýposudzovallenintenzituporušeniapracovnej
disciplíny v kontexte dojednaných pracovných podmienok, bez bližšieho odôvodnenia zaužívanej praxe

u žalovanej, týkajúcej sa plnenia pracovných povinností vysokoškolských učiteľov na pracovisku, resp.
nainomakodohodnutommiestevýkonupráce,akoajbezvyhodnoteniavšetkýchrelevantnýchdôkazov.
Zásadám spravodlivého procesu v zmysle článku 46 ods. 1 ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru
zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne
( dostatočne ) a zrozumiteľne ( logicky ) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj

ústavná zásada a to rovnosť zbraní v civilnom konaní ( článok 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 Základných
princípov C.s.p. ), ktorá všeobecne zahŕňa aj rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a
ktoré nesmie byť neprimerané ( IV. ÚS 468/2018 ). Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
vyplýva, že súčasťou práva na spravodlivý proces je povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú pre rozhodnutie význam

( Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06 ). Dovolací súd na záver poukázal na to, že
v ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o podanom odvolaní
žalovanej, zákonu zodpovedajúcim spôsobom sa vysporiadať s uplatneným odvolacími námietkami, ako
zohľadniť skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil 31. júla 2015, preto výrok o
trvaní pracovného pomeru v čase vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej bol v rozpore s § 217 ods. 1

veta prvá C.s.p. s tým, že vysloveným právnym názorom uvedeným v jeho uznesení je odvolací súd
viazaný ( § 455 C.s.p. ).

11. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C.s.p. ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
( § 362 ods. 1 C.s.p. ), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané ( § 359 C.s.p. ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase
jeho podania pripúšťa ( § 355 ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti ( § 127 a § 363 C.s.p. ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( § 365
ods. 1 písm. b/, f/ a h/ C.s.p. ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( § 379
C.s.p. ) a dôvodmi odvolania ( § 380 ods. 1 C.s.p. ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa

procesných podmienok, ktoré nezistil ( § 380 ods. 2 C.s.p. ), po vykonaní dokazovania v zmysle pokynu
dovolacieho súdu ( § 384 ods. 2 C.s.p. ), na nariadenom odvolacom pojednávaní ( § 385 ods. 1 C.s.p. ),
a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej je možné priznať čiastočný úspech, keď rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru z 18. septembra 2013 jeneplatné vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387
ods. 1 C.s.p. a vo výroku, že pracovný pomer trvá nie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388 C.s.p.

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, ako aj na právne záväzný názor dovolacieho súdu vyslovený
v jeho uznesení, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania
a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobkyne v

celom rozsahu vyhovel dôvodiac, že žalobkyňa závažne neporušila pracovnú disciplínu tým, že sa
nenachádzala v mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy v rozsahu dvadsiatich pracovných
dní čo malo za následok neospravedlnenú absenciu žalobkyne v práci a či v tejto súvislosti došlo k
závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, a preto jej pracovný pomer u žalovanej trvá.

13. Odvolací súd v súlade s ust. § 384 ods. 1 a 2 C.s.p. vykonal a doplnil dokazovanie vykonané

súdom prvej inštancie, na nariadenom odvolacom pojednávaní, keďže podľa názoru dovolacieho súdu
v rozpore s listinnými dôkazmi, dospel k odlišným skutkovým záverom, ako súd prvej inštancie, ktorý
posudzoval len intenzitu porušenia pracovnej disciplíny v kontexte dojednaných pracovných podmienok,
bez bližšieho odôvodnenia zaužívanej praxe u žalovanej, týkajúcej sa plnenia pracovných povinností
vysokoškolských učiteľov na pracovisku, resp. na inom ako dohodnutom mieste výkonu práce, ako aj

bez vyhodnotenia všetkých relevantných dôkazov.

14. Žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovanej, jej pracovný pomer vznikol na základe pracovnej zmluvy
zo dňa 30.9.2006 a bol uzavretý na dobu neurčitú ( pozn. dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo
dňa 23.6.2010 bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú na funkčné obdobie od 1.8.2010 do

31.7.2015 ).

15. V období od 19.8.2013 do 17.9.2013 mala žalobkyňa porušiť závažným spôsobom pracovnú
disciplínu, pretože sa nenachádzala v mieste výkonu práce, ktoré bolo dohodnuté v zmysle dohody
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2008 ,, Sládkovičovo, Richterova ul. 1171, ul. Fučíkova 269 “ čo

malo mať za následok jej neospravedlnenú absenciu.

16. K porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou uvedenému v okamžitom skončení pracovného
pomeru považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí
k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru ( § 47 ods. l písm. b)

Z.p. ) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi ( najmä ustanoveniami § 81
a § 82 Z.p. ), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho
zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené ( aspoň z nedbanlivosti ) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník

práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity
( závažné porušenie ), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z
pracovného pomeru ( § 68 ods. l písm. b) a § 63 ods. l písm. e), časť vety pred bodkočiarkou Z.p.). Tieto
pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník

práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo
základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia
pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob
a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo,

dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a
pod.

17.Žalovanáakoprávnickáosobazapísanávobchodnomregistrimávpredmetečinnostiokreminéhoaj
prevádzkovanie vysokej školy, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že jedine štatutárny orgán

právnickej osoby ( konateľ, ako vyplýva z obchodného registra ) vykonáva zamestnávateľské práva a
povinnosti vo vzťahu k zamestnancom na základe uzavretých pracovných zmlúv ( napr. aj zmena miesta
výkonu práce ), a zo štatútu súkromnej vysokej školy vyplývajú aj právomoci rektora a dekana súkromnejvysokej školy pri obsadzovaní miest zamestnancov pôsobiacich na súkromnej vysokej škole ( čl. 16 a čl.
20 ).

18. Nebolo sporné, že žalobkyňa sa v dňoch od 20.8.2013 do 17.9.2013 nenachádzala v mieste výkonu
práce pričom dňa 19.8.2013 sa nachádzala v mieste výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve, keď
v ranných hodinách realizovala skúšanie študentov, ako to vyplýva aj z listinných dôkazov ( hodnotiaci
hárok študentov ,, finančné právo I. a II. “ ).

19. Žalobkyňa, ako zamestnankyňa vysokej školy na nej pôsobila ako vysokoškolská učiteľka pôsobiaca
na funkčnom mieste rektorky, ako vyplýva z pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2006, a v zmysle dohody
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 23.6.2010 pôsobiaca na funkčnom mieste docentky na funkčné
obdobie od 1.8.2010 do 31.7.2015 ( doba určitá ), kde prispievala vo vymedzenej oblasti vzdelávania
svojou výskumnou, pedagogickou a organizačnou činnosťou k rozvoju poznania vo vymedzenej oblasti
vzdelávania, kde najmä viedla prednášky a semináre, skúšala a hodnotila študentov na skúškach, viedla

doktorandov, viedla a oponovala záverečné práce a podieľala sa na tvorbe študijných materiálov pričom
výsledky svojej výskumnej činnosti zverejňovala v časopisoch a na odborných podujatiach.

20. Odvolací súd mal nepochybne preukázané, že žalobkyňa v období od 19.8.2013 do 17.9.2013
nevykonávala priamu pedagogickú činnosť ( pozn: ako vyplynulo z výpovede svedka D. B. H. H., D., v

rozhodnom čase bezprostredne nadriadeného žalobkyni; primárna prítomnosť na pracovisku bola daná
priamou participáciou na pedagogickej činnosti a konzultačnými hodinami a účasťami v štátnicových
komisiách a obdobnými povinnosťami ) t.j. nevyučovala, neprednášala, neskúšala a nekonzultovala
( okrem dňa 19.8.2013 v ranných hodinách, kedy v čase o 7.00 a 8.00 skúšala študentov ), preto nie
je možné konštatovať, že pokiaľ sa nezdržiavala v uvedených dňoch v mieste výkonu práce, malo by

sa jednať z jej strany o porušenie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov vzťahujúcich sa k ňou
vykonávanej práci závažným porušením pracovnej disciplíny, a vzhľadom na to, že by išlo o porušenie
pracovnej disciplíny z jej strany jednoznačne nedbanlivostné, tobôž úmyselné.

21. Žalobkyňa svojim konaním nespôsobila zamestnávateľovi žiadne problémy napr. pri zabezpečovaní

náhradnej výučby, resp. výdavky v súvislosti so zabezpečovaním náhradnej výučby.

22. Odvolací súd má za to, že nemuselo dôjsť k zmene pracovnej zmluvy resp. dodatku upravujúceho
miesto výkonu práce ( samotným zamestnávateľom - štatutárnym orgánom zamestnávateľa ), ak
žalobkyňa vykonávala prácu v domácom prostredí, ale stačilo, ak o tom vedel jej nadriadený, ktorým bol

v jednej osobe dekan fakulty práva B. B., a zároveň aj vedúcim katedry obchodného, hospodárskeho a
finančného práva u žalovanej ( viď. štatút súkromnej vysokej školy a § 9 ods. 3 Z.p. ).

23. Uvedené vyplynulo aj z čestných prehlásení vysokoškolských učiteľov v rozhodnom období ( pozn:
odvolací súd vykonal dôkaz listinami, predmetnými čestnými vyhláseniami ) A. H. I. K. B., D.. C. D. I.

L. D., A.. M. A..( pozn: pôsobil aj v pozícii rektora ) t.z., že s nástupom prázdnin na vysokej škole sa
vyhlasovala celozávodná dovolenka a po jej skončení sa každý zamestnanec v pozícii pedagogického
pracovníka venoval práci na doma ( príprava na vyučovanie, vedecko-výskumná a publikačná činnosť )
a do školy fyzicky nastupoval až koncom septembra ( pozn: jedná sa prakticky o akademický rok, čo
je vlastne školský rok na vysokej škole, ktorý sa prakticky začína po zápise, čo obvykle býva koncom

septembra ).

24. Pokiaľ žalovaná namietala, že v domácom prostredí žalobkyňa ,, nevykonávala žiadnu prácu “ ,
treba si položiť otázku, akú prácu by vykonávala u žalovanej v mieste výkonu práce v zmysle dohody
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.2008 ,, Sládkovičovo, Richterova ul. 1171, ul. Fučíkova 269 “,

ak sa jednalo o obdobie kedy žalobkyňa nevykonávala priamu pedagogickú činnosť, stačilo len to, že
by bola ,, fyzicky prítomná “ v mieste výkonu práce ? Žalovaná totiž ani netvrdila, že by mala v úmysle
žalobkyni prideľovať vykonať nejakú prácu.

25. Účel a zmysel právneho predpisu nie je možné hľadať len v slovách a vetách predpisu, v ktorom

sú vždy prítomné aj princípy uznávané demokratickým právnym štátom. Zároveň sa nesmie opomínať,
že prijaté rozhodnutie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti ( I.
ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07 ).26. Odvolací súd má za to, a v takomto rámci rozhodol aj súd prvej inštancie, že nebola naplnená
skutková podstata výpovedného dôvodu v zmysle § 68 ods.1 písm. b/ Z.p., pretože ak by na danú
vec bol tento aplikovaný, malo by to za následok vzhľadom na okolnosti za ktorých malo dôjsť k

neospravedlnenej absencii žalobkyne v práci, k porušeniu práva žalobkyne na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, a to z dôvodu, že by tu bolo vidieť prvok svojvôle, keďže mu chýba zmysluplné
odôvodnenie v kontexte k vyššie uvedenému, čím by došlo k zrejmej nespravodlivosti.

27. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci v zásadnej

právnej otázke pre rozhodnutie vo veci samej.

28. Čo sa týkalo výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým učil, že ,, pracovný pomer trvá “ je
treba uviesť, že pracovnoprávne vzťahy akademických pracovníkov vysokých škôl, medzi ktoré patrila aj
žalobkyňa, sa spravujú zákonníkom práce, len ak osobitný právny predpis neustanovuje inak. Zvláštnym
právnym predpisom týkajúcim sa pracovnoprávnych vzťahov akademických pracovníkov vysokých škôl

je zákon č. 131/2002Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ktorý stanovil, že
miesto vysokoškolského učiteľa, alebo funkčné miesto docenta alebo funkčné miesto profesora možno
obsadiť na základe jedného výberového konania najviac na päť rokov ?( § 77 ods. 5 a 6 cit. zák. ).
Vzhľadom k uvedenému pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončil uplynutím času dňa 31.7.2015
(viď.dohodaozmenepracovnejzmluvyzodňa23.6.2010,ktoráreflektovalanauvedenúprávnuúpravu,

preto bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú na funkčné obdobie od 1.8.2010 do 31.7.2015 ),
preto rozsudok súdu prvej inštancie čo do výroku, ktorým vyslovil, že pracovný pomer trvá zmenil tak,
že žalobu v tejto časti zamietol.

29. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodovanie o trovách konania v civilných sporoch má dve roviny,

a to rovinu rozhodovania o „ nároku “ na náhradu trov konania vo veci úspešnej strany alebo pomerene
( čiastočne ) úspešnej strany/strán a rovinu rozhodovania o konkrétnej „ výške “ priznaného nároku na
náhradu účelne vynaložených trov konania pre účely uplatnenia alebo bránenia svojho práva. Pokiaľ ide
o prvú rovinu, a to o rozhodovanie o „ nároku “ na náhradu trov konania, tak v tomto prípade súd v
súlade s § 255 C.s.p. musí u jednotlivých strán sporu zohľadňovať pomer ich úspechu na prejednávanej

veci, t. j. porovnaním v žalobe naformulovaných žalobných návrhov s výrokom súdu, ktorý o žalobných
návrhoch žalobcu vo veci rozhoduje.

30. S poukazom na uvedené v odsekoch 52 a 53 v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. tak žalobkyňa ako aj
žalovaná dosiahli v spore rovnaký úspech, teda pomer úspechu oboch strán bol rovnaký, preto odvolací

súd postupom podľa § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov na súde
prvej inštancie a na odvolacom súde.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
( § 419 C. s. p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s. p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C. s. p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 C. s. p. ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C. s. p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C. s. p. ).
Súd poučuje strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci

( § 160 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).