Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 14. február 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117200946
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2117200946.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXXXXXX
XXXX, trvalo bytom C. D. XXXX/XX, E., zastúpenej advokátkou: JUDr. Mária Jezerská, Mýtna 2130/35,
917 02 Trnava, IČO: 51692457, proti žalovanému: F. G., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, trvalo bytom A.
XXXX/X, E., zastúpenému advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Nám. SNP 2, 917 01 Trnava, IČO: 51 737
035, o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 23. septembra 2020 č. k. 16C/3/2017-254 v znení opravného uznesenia Okresného súdu
Trnava zo 7. decembra 2020 č. k. 16C/3/2017-277 a o odvolaní žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku

Okresného súdu Trnava z 15. marca 2023 č. k. 16C/3/2017-295, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s napadnutým dopĺňacím rozsudkom
súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Napadnuté opravné uznesenie súdu prvej inštancie r u š í.

III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že Dohoda o vyporiadaní zrušeného

bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísaná vo forme notárskej zápisnice č. N149/2014, NZ
34585/2014, napísaná pred notárkou JUDr. Danielou Jašekovou, so sídlom v Trnave, na Ul. Hlavná
25, zo dňa 23.09.2014 je voči žalobkyni právne neúčinná; II. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 42a ods. 1 až 3, § 42b ods. 2, §
525 ods. 1 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov); § 111 a
§ 112 E.p. (zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a
o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov); § 80 CSP (zákona č. 160/2015 Z.

z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov) a poukazom na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1 Obdo V 13/2005 z 27.4.2006 a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS
200/09. Vecne dôvodil, že žalobou doručenou súdu dňa 18.1.2017 sa žalobkyňa domáhala určenia, že
Dohoda o vyporiadaní zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) spísaná
notárkou JUDr. Danielou Jašekovou, vo forme notárskej zápisnice č. N149/2014, NZ 34585/2014 zo
dňa 23.9.2014 uzavretá medzi žalovaným a jeho manželkou je voči žalobcovi právne neúčinná. Tohto

nároku sa domáhala na tom skutkom základe, že H. H. bol voči manželke žalovaného rozsudkom
Okresného súdu Trnava č. k. 13C/83/2012-405 z 5.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 23Co/875/2015 z 19.12.2016 priznaný nárok na zaplatenie sumy vo výške 58.800 eur s
príslušenstvom a nárok na náhradu trov konania (ďalej len „Predmetná pohľadávka“). Dňa 23.12.2016H. H. postúpila predmetnú pohľadávku na žalobkyňu, čo zároveň oznámila manželke žalovaného
(postúpeniepohľadávkypovažovalzaplatnéajNSSR,keďvkonaníodovolaníprotirozsudkuKrajského
súdu v Trnave sp. zn. 23Co/875/2015 z 19.12.2016 uznesením sp. zn. 3 Cdo 90/2017 z 11.10.2017

pripustil, aby do konania na miesto H. H. vstúpila A. B. ako žalobkyňa). BSM žalovaného a jeho manželky
bolo zrušené za trvania ich manželstva rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 26C/2/2013-10 zo
dňa 5.2.2013, právoplatným dňa 7.2.2013. Dňa 23.9.2014 (t. j. počas konania o zaplatenie predmetnej
pohľadávky, ktoré bolo v štádiu po zrušení prvostupňového zamietajúceho rozsudku Krajským súdom
v Trnave, v ktorom konaní bol žalovaný vypočutý ako svedok a rovnako nahliadol do spisu na základe

plnej moci udelenej mu manželkou) žalovaný uzavrel so svojou manželkou (s osobou blízkou) Dohodu
o vyporiadaní zrušeného BSM, spísanú vo forme notárskej zápisnice č. N149/2014, NZ 34585/2014
notárkou JUDr. Danielou Jašekovou (ďalej len „Dohoda“). Na základe predmetnej Dohody sa žalovaný
stal vlastníkom celého predmetu BSM, ktorého predmetom boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese,
obci a k.ú. E., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX ako byt č. XX na 9. podlaží bytového domu - XX
b.j. + NP - A. X, súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 1635/105, vchod: A. X, spolu s podielom

priestorunaspoločnýchčastiachazariadeniachtohtodomuoveľkosti93/10000akoikbytuprislúchajúci
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 93/10000 z pozemku parc. č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 510 m2 podľa KN parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, umiestnenej v
zastavanom území obce; v okrese, obci a k.ú. E., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX ako nebytový
priestor - priestor č. X - I. X na prvom podlaží bytového domu - XX b.j. + NP - A. X súp. č. XXXX

postaveného na parc. č. 1635/105, vchod: A. X, spoluvlastnícky podiel 93/10000 s podielom priestoru
na spoločných častiach a zariadeniach tohto domu veľkosť 45/10000, ako i prislúchajúci spoluvlastnícky
podiel vo veľkosti 45/10000 z pozemku par. č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510
m2 podľa KN parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, umiestnenej v zastavanom území
obce; v okrese Banská Štiavnica, obci a k.ú. J. A. zapísané na LV č. XXXX - pozemky par. registra

„C“ evidované na katastrálnej mape v zastavanom území obce, par. č. 159/4 - trvalé trávne porasty o
výmere 14 m2, par. č. 160/7 - trvalé trávne porasty o výmere 11 m2, par. č. 2309/2 - zastavaná plocha a
nádvoria o výmere 44 m2, par. č. 2309/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 20 m2, par. č. 2309/4
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 36 m2, par. č. 2309/5 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere
27 m2, ako i stavba rekreačný dom súp. č. XXX na parc. č. 2309/4 (ďalej len „Nehnuteľnosti“), pričom

žalovaný nebol povinný z titulu vyporiadania BSM svojej manželke vyplatiť žiadnu finančnú výplatu. Po
uzavretí Dohody manželka žalovaného nezostala vlastníčkou žiadneho iného nehnuteľného majetku,
resp. iného majetku, z ktorého by žalobkyňa mohla predmetnú pohľadávku uspokojiť. Podľa názoru
žalobkyne je z konania manželky žalovaného zrejmé, že cieľom uzavretia Dohody bol úmysel manželky
žalovaného ukrátiť žalobkyňu resp. jej právneho predchodcu. Uzavretím Dohody došlo jednoznačne

ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku manželky žalovaného ako dlžníčky. Jej majetok sa zmenšil do
takej miery, že to ohrozilo čo i len čiastočné uspokojenie nároku žalobkyne, keďže manželka žalovaného
po uzavretí Dohody nie je vlastníčkou žiadneho iného nehnuteľného majetku resp. iného majetku, z
ktorého by sa mohla žalobkyňa uspokojiť. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, svoju obranu postavil
na posúdení postúpenia predmetnej pohľadávky H. H. na žalobkyňu za neplatné, čo odôvodnil tým,

že v zmysle ust. § 525 ods. 2 O.z. nemôže byť postúpená pohľadávka, ktorá nemôže byť postihnutá
výkonomrozhodnutia,tedaniejepriznanáprávoplatnýmavykonateľnýmexekučnýmtitulom.Neplatnosť
postúpenia predmetnej pohľadávky odôvodnil aj tým, že H. H. nebola spôsobilá na vykonanie tohto
úkonu a nerozumela mu. Na preukázanie tohto skutkového tvrdenia navrhol vykonať dôkaz výsluchom
H. H.. V rámci obrany rovnako poprel existenciu úmyslu manželky žalovaného zmenšiť svoj majetok

v úmysle ukrátiť žalobkyňu, prípadne jej právneho predchodcu a zabrániť tak uspokojeniu pohľadávky
veriteľaakoajvpopretízmenšeniamajetkuvdôsledkuuzavretiaDohody.KuzavretiuDohodypodľajeho
skoršieho vyjadrenia z 24.5.2017 (poznámka odvolacieho súdu - správne z 30.5.2017) došlo z dôvodu,
že k vyporiadaniu BSM musí dôjsť do troch rokov od jeho zániku. Poukázal na pôžičky poskytnuté
žalovaným jeho manželke dňa 3.1.2013 vo výške 5.790 eur, dňa 5.1.2014 vo výške 4.700 eur, dňa

10.2.2015 (správne 10.1.2015) vo výške 3.850 eur, dňa 7.1.2016 vo výške 4.150 eur, dňa 15.1.2017 vo
výške 4.300 eur a dňa 12.1.2018 vo výške 3.950 eur, pri ktorých bola dohodnutá splatnosť 10 rokov.
Uzavretie Dohody považoval len za spôsob vyrovnania vzťahov medzi žalovaným a jeho manželkou,
ktorou boli vykompenzované pôžičky poskytnuté žalovaným jeho manželke.
V konaní nebolo sporné, že H. H. bol voči manželke žalovaného rozsudkom Okresného súdu

Trnava č.k. 13C/83/2012-405 zo dňa 5.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č.k. 23Co/875/2015 zo dňa 19.12.2016 priznaný nárok na zaplatenie predmetnej pohľadávky. BSM
žalovaného a jeho manželky bolo zrušené za trvania ich manželstva rozsudkom Okresného súdu Trnava
č. k. 26C/2/2013-10 zo dňa 5.2.2013, právoplatným dňa 7.2.2013. Dňa 23.9.2014 (t. j. počas konaniao zaplatenie predmetnej pohľadávky, ktoré bolo v štádiu po zrušení prvostupňového zamietajúceho
rozsudku Krajským súdom v Trnave, v ktorom konaní bol žalovaný vypočutý ako svedok a rovnako
nahliadol do spisu na základe plnej moci udelenej mu manželkou) žalovaný uzavrel so svojou

manželkou (s osobou blízkou) Dohodu. Na základe predmetnej Dohody sa žalovaný stal vlastníkom
celého predmetu BSM, ktorého predmetom boli Nehnuteľnosti, pričom žalovaný nebol povinný z titulu
vyporiadania BSM svojej manželke vyplatiť žiadnu finančnú výplatu. Po uzavretí Dohody manželka
žalovaného nezostala vlastníčkou žiadneho iného nehnuteľného majetku, resp. iného majetku, z ktorého
by žalobkyňa mohla Predmetnú pohľadávku uspokojiť.

Spornými vo veci zostali: a) spôsobilosť H. H. na právne úkony, ktorej absencia by mohla mať za
následok neplatnosť postúpenia pohľadávky na žalobkyňu, b) existencia úmyslu manželky žalovaného
zmenšiť svoj majetok v úmysle ukrátiť žalobkyňu, prípadne jej právneho predchodcu a zabrániť tak
uspokojeniu pohľadávky veriteľa, c) zmenšenia majetku v dôsledku uzavretia Dohody.
Na preukázanie: a) neexistencie spôsobilosti H. H. na právne úkony žalovaný navrhol vykonať
dokazovanie jej výsluchom na súde, b) neexistencie úmyslu manželky žalovaného zmenšiť svoj

majetok v úmysle ukrátiť žalobkyňu, prípadne jej právneho predchodcu a zabrániť tak uspokojeniu
pohľadávky veriteľa a c) zmenšenia majetku v dôsledku uzavretia Dohody žalovaný navrhol vykonať
dokazovanie výsluchom žalovaného a jeho manželky. Dôkazy navrhnuté žalovaným súd nevykonal,
z nasledujúcich dôvodov: a) výsluchom H. H. pred súdom nie je možné preukázať existenciu resp.
neexistenciu jej spôsobilosti na právne úkony, nakoľko pre posúdenie tejto otázky sú potrebné odborné

znalosti, ktorými súd nedisponuje. b) neexistenciu úmyslu manželky žalovaného zmenšiť svoj majetok
v úmysle ukrátiť žalobkyňu, prípadne jej právneho predchodcu a zabrániť tak uspokojeniu pohľadávky
veriteľa nie je možné preukázať výsluchom žalovaného a jeho manželky, ak by aj tieto subjekty tvrdili
neexistenciu tohto úmyslu nepovažoval by súd takúto výpoveď za dôveryhodnú a preukázanie tejto
skutočnosti pre rozhodnutie podstatnú. c) zmenšenie majetku v dôsledku uzavretia Dohody, ktorou sa

žalovaný stal výlučným vlastníkom Nehnuteľností, bez povinnosti vyplatiť finančnú náhradu manželke
je jednoznačným zmenšením jej majetku a preto nie je možné výsluchom žalovaného a jeho manželky
preukázať opak.
Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalovaného ohľadne nespôsobilosti H. H. na právne
úkony, neexistencie úmyslu manželky žalovaného zmenšiť svoj majetok v úmysle ukrátiť žalobkyňu,

prípadne jej právneho predchodcu a zabrániť tak uspokojeniu pohľadávky veriteľa a nezmenšenia
majetku v dôsledku uzavretia Dohody súd ustálil nasledovný skutkový stav:
H. H. bol voči manželke žalovaného rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 13C/83/2012-405 z
5.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/875/2015 z 19.12.2016 priznaný
nárok na zaplatenie Predmetnej pohľadávky. Dňa 23.12.2016 H. H. postúpila Predmetnú pohľadávku

na žalobkyňu, čo zároveň oznámila manželke žalovaného. BSM žalovaného a jeho manželky bolo
zrušené za trvania ich manželstva rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 26C/2/2013-10 z 5.2.2013,
právoplatným dňa 7.2.2013. Dňa 23.9.2014 (t. j. počas konania o zaplatenie Predmetnej pohľadávky,
ktoré bolo v štádiu po zrušení prvostupňového zamietajúceho rozsudku Krajským súdom v Trnave,
v ktorom konaní bol žalovaný vypočutý ako svedok a rovnako nahliadol do spisu na základe plnej

moci udelenej mu manželkou) žalovaný uzavrel so svojou manželkou (s osobou blízkou) Dohodu. Na
základe predmetnej Dohody sa žalovaný stal vlastníkom celého predmetu BSM, ktorého predmetom
boli Nehnuteľnosti, pričom žalovaný nebol povinný z titulu vyporiadania BSM svojej manželke vyplatiť
žiadnu finančnú výplatu. Po uzavretí Dohody manželka žalovaného nezostala vlastníčkou žiadneho
inéhonehnuteľnéhomajetku,resp.inéhomajetku,zktoréhobyžalobkyňamohlaPredmetnúpohľadávku

uspokojiť.
Z potvrdení ošetrujúcich lekárov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu súd zistil, že H. H. trpí
úzkonstno-depresívnou poruchou, pričom ani z jedného potvrdenia nevyplýva, že jej psychický stav je
neumožňuje posúdiť následky svojho konania.
Pre rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie považoval v prvom rade za potrebné vysporiadať sa s

namietanouargumentácioužalovanéhoohľadneneplatnéhopostúpeniapohľadávkyH.H.nažalobkyňu.
Postúpenie pohľadávky považoval žalovaný za neplatné s poukazom na druhú vetu ust. § 525 ods.
1 O.z., v zmysle ktorého nemožno postúpiť pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom
rozhodnutia. Za pohľadávku, ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia považoval pohľadávku,
ktorá v čase postúpenia nebola právoplatne priznaná súdnym rozhodnutím. Za ďalší dôvod neplatnosti

postúpenia pohľadávky považoval skutočnosť, že H. H. nebola spôsobilá na vykonanie takého právneho
úkonu.
Pohľadávky,ktorénemôžubyťpostihnutévýkonomrozhodnutiasútaképohľadávky,vovzťahukuktorým
právny poriadok nepripúšťa exekúciu prikázaním pohľadávky (§ 111 a 112 E.p.). V rámci vykonávaciehokonania sú to peňažné nároky povinného voči jeho dlžníkom, ktoré nemôžu byť v prospech oprávneného
prikázané za účelom uspokojenia vymáhaného nároku. Danú skupinu tvoria predovšetkým rôzne druhy
sociálnych dávok a príspevkov. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že nie je

možné postúpiť pohľadávku, ktorá je predmetom neskončeného súdneho konania. Je bežnou praxou,
že zo strany veriteľov dochádza k postúpeniu pohľadávok počas prebiehajúceho súdneho konania. Na
uvedené reflektuje aj ust. § 80 CSP, v zmysle ktorého ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s
ktorousaspájaprevodprávalebopovinností,oktorýchsakoná,môžežalobcanavrhnúť,abydokonania
na jeho miesto vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené. V prípade preukázania

prevodu je súd povinný takému návrhu vyhovieť. Otázkou možnosti postúpenia sa zaoberal aj Najvyšší
súd slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 13/2005 z 27.4.2006 v ktorom bol vyslovený názor,
že pohľadávku možno postúpiť, aj keď je predmetom neskončeného občianskeho súdneho konania.
Prípadné obmedzenia musia vyplývať zo zákona alebo rozhodnutia príslušného orgánu.
K nespôsobilosti H. H. na právne úkony súd prvej inštancie uviedol, že túto skutočnosť sa žalovanému
nepodarilo preukázať. V konaní navrhol na preukázanie tejto skutočnosti vykonať dôkaz jej výsluchom

pred súdom, súd však takýto návrh na vykonanie dôkazu zamietol, nakoľko výsluchom H. H. pred súdom
nie je možné preukázať existenciu resp. neexistenciu jej spôsobilosti na právne úkony. Pre posúdenie
tejto otázky sú potrebné odborné znalosti, ktorými súd nedisponuje.
V súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky poukázal aj na skutočnosť, že proti rozsudku Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 23Co/875/2015 zo dňa 19.12.2016 bolo podané dovolanie a v tomto konaní o

dovolaní NS SR uznesením z 11.10.2017 sp. zn. 3Cdo 90/2017 pripustil, aby do konania na miesto H. H.
dokonaniavstúpilžalobcaA.B..Uvedenélenpotvrdzujesprávnosťprávnehonázoru,žepostúpiťmožno
aj pohľadávku, ktorá je predmetom prebiehajúceho súdneho konania. Ak žalovaný mal za to, že H. H.
nebola spôsobilá na právne úkony, bolo namieste túto skutočnosť namietať už v konaní o predmetnej
pohľadávke.

Ďalej dôvodil, že dlžník, zaťažený povinnosťou splniť veriteľovi dlh, zodpovedá za splnenie tejto
povinnosti celým svojím majetkom. Inak povedané, ak svoj dlh nesplní, týmto porušením vzniká
veriteľovi oprávnenie domáhať sa uspokojenia z majetku dlžníka. Ak dlžník realizuje svoje dispozičné
oprávnenia vo vzťahu k majetku, ktorým veriteľovi zodpovedá za splnenie dlhu, môže sa stať, že takéto
konaniedlžníkabudespĺňaťkvalifikovanépožiadavkytzv.objektívnehoodporovéhopráva,čímveriteľovi

vznikne osobitné oprávnenie postihnúť tento majetok aj v prípadoch, keď sa už nebude nachádzať
vo sfére dlžníkovej majetkovej dispozície. Pojem „objektívne odporové právo“ možno charakterizovať
ako súhrn hmotnoprávnych noriem, regulujúcich vzájomné vzťahy veriteľa a dlžníka v situáciách, keď
dlžník zodpovedá za splnenie svojho dlhu tým majetkom, ktorý sa už nenachádza v jeho majetkovej
dispozícii; ako aj právne vzťahy veriteľa, dlžníka a adresáta subjektívneho odporového práva veriteľa.

Naposledy menovanú tretiu osobu možno charakterizovať ako osobu pasívne vecne legitimovanú
zo subjektívneho odporového práva veriteľa. Účelom a zmyslom objektívneho odporového práva
je kvalifikovaná majetková saturácia veriteľa, spočívajúca v reštitúcii pôvodného zodpovednostného
vzťahu veriteľa a dlžníka v prípadoch, keď je tento vzťah modifikovaný takým konaním dlžníka,
ktoré objektívne odporové právo kvalifikuje ako konanie ukracujúce možnosť veriteľa uspokojiť sa z

majetku dlžníka. Takéto konanie dlžníka je právne reprobované a vyvoláva následok vo forme vzniku
tzv. subjektívneho odporového práva veriteľa. Obsahom tohto práva je oprávnenie domáhať sa tzv.
relatívnej neúčinnosti tých právnych úkonov dlžníka, ktoré spĺňajú pojmové znaky ukracovania veriteľa.
Subjektívne odporové právo veriteľa smeruje voči tretej osobe, t. j. subjektu, do ktorého majetkovej
sféry prešla časť alebo celý majetok dlžníka ako následok reprobovaného (odporovateľného) právneho

úkonu medzi touto treťou osobou a dlžníkom. Subjektívne odporové právo veriteľa je osobitným
hmotnoprávnym oprávnením, ktoré sa realizuje žalobou v klasickom sporovom konaní, kde veriteľ
vystupuje ako žalobca a uvedená tretia osoba je ním označená ako žalovaný. V prípade úspechu v spore
dosiahne veriteľ v pozícii žalobcu vydanie rozsudku, ktorým súd určí relatívnu neúčinnosť odporovaného
právneho úkonu medzi dlžníkom a treťou osobou vo vzťahu k veriteľovi. Právoplatnosťou tohto rozsudku

sa v tradičných odporových poriadkoch konštituuje povinnosť tretej osoby strpieť exekúciu na tú
časť svojho majetku, ktorá predstavuje prírastok rovnajúci sa prospechu tretej osoby z odporovaného
právnehoúkonu.Prvýmpredpokladomuplatneniasubjektívnehoodporovéhoprávaveriteľajeexistencia
koreálneho veriteľsko-dlžníckeho záväzkového vzťahu, v rámci ktorého existuje subjektívna povinnosť
dlžníka plniť veriteľovi dlh a oprávnenie veriteľa požadovať splnenie tohto dlhu. Normatívny text túto

skutočnosť vyjadruje ako požiadavku na existenciu tzv. vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Druhý
predpoklad vzniku subjektívneho odporového práva predstavuje tzv. ukracujúci právny úkonu medzi
dlžníkom a kvalifikovanou treťou osobou, resp. v prospech takejto osoby. Pokiaľ veriteľ uplatní svoje
subjektívne odporové právo úspešne, teda ak dosiahne právoplatný kondemnačný rozsudok súdu osvojom subjektívnom práve, odporovaný právny úkon sa stáva právnym úkonom relatívne neúčinným.
Tretím predpokladom vzniku odporového oprávnenia veriteľa je charakter odporovateľného právneho
úkonu ako úkonu in fraudem creditoris. Musí ísť teda o úkon, ktorý ukrátil veriteľa v možnosti domáhania

sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka. Takýto charakter možno právnemu úkonu prisúdiť vtedy,
ak je kumulatívne naplnená subjektívna stránka odporovateľnosti, spočívajúca v úmysle dlžníka ukrátiť
svojho veriteľa, a súčasne aj objektívna stránka odporovateľnosti, spočívajúca v reálnom úbytku v
majetkovej sfére dlžníka. Posledným kritériom vzniku subjektívneho odporového práva je existencia
kvalifikovanýchpredpokladovnastranetretejosoby,sktoroudlžníkodporovateľnýprávnyúkonuzatvoril,

resp. ktorá mala z tohto úkonu prospech, ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín: a/ subjektívna vedomosť
tretej osoby o fraudóznom úmysle dlžníka, teda vedomosť tejto osoby o tom, že právny úkon sa
realizuje za účelom ukrátenia veriteľa; b/ právny status tretej osoby, ktorý sa posudzuje objektívne a
bez ohľadu na subjektívnu vedomosť tretej osoby o úmysloch dlžníka, resp. ktorý vo vzťahu k tejto
osobe zakladá relevantnú právnu domnienku. Občiansky zákonník favorizuje právnu pozíciu ukráteného
veriteľa a prostredníctvom konštrukcie vyvrátiteľných zákonných domnienok zjednodušuje odporovanie

tým úkonom dlžníka, ktorými došlo k prevodu exekvovateľného majetku na osobu dlžníkovi blízku
alebo ktoré dlžník urobil v prospech takejto osoby. V prípade režimu blízkych osôb podľa § 42a ods.
3 O.z. možno bez ďalšieho odporovať právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený. Absencia
úmyslu dlžníka, ako zákonnej podmienky, je z textu ustanovenia zrejmá prima facie. Rozhodujúcou
skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav, ktorý svoje právne následky neodvodzuje od

subjektívneho motívu alebo ukracujúceho úmyslu dlžníka. Úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa sa
v týchto prípadoch prezumuje ex lege a jeho skutočný úmysel nie je na účely procesného úspechu
odporujúceho veriteľa relevantný. Právny význam nadobúda až v súvislosti s procesnou obranou
žalovaného, ktorý mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. U týchto osôb, teda u „blízkych“
nadobúdateľov sporného majetku dlžníka, Občiansky zákonník konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že

úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa poznali. Z povahy veci sa táto vedomosť prezumuje v čase
uskutočnenia odporovateľného právneho úkonu. Blízka osoba môže účinne zabrániť odporovaniu zo
strany veriteľa tým, že zákonnú domnienku v konaní vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel dlžníka
nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť musí teda
žalovaný v záujme vlastného procesného úspechu sústrediť na svoje úkony náležitej starostlivosti a

nemôže argumentovať nedostatkom ukracujúceho úmyslu na strane dlžníka. V prípade blízkych osôb
zákon nepripúšťa záver o absencii ukracujúceho úmyslu dlžníka a pokiaľ žalovaný neunesie dôkazné
bremeno vo vzťahu k tomu, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol prezumovaný ukracujúci úmysel
dlžníka poznať, súd odporovacej žalobe vyhovie bez ohľadu na jeho reálnu existenciu. Za účelom
vyvrátenia zákonnej domnienky o poznaní ukracujúceho úmyslu dlžníka musí blízka osoba hodnoverne

preukázať, že v súvislosti s uzavretím sporného právneho úkonu vynaložila takú relevantnú aktivitu, aby
ukracujúci úmysel dlžníka rozpoznala alebo sa o ňom dozvedela. Bez predchádzajúceho vynaloženia
náležitej starostlivosti vo vzťahu k oboznámeniu sa s ukracujúcim úmyslom dlžníka nemôže žalovaný
efektívne zákonnú domnienku vyvrátiť. To kladie vo všeobecnosti zvýšené nároky na blízke osoby pri
uzatváraní právnych úkonov, ktoré sú v záujme ochrany vlastnej právnej sféry povinné verifikovať hrozbu

vzniku odporovateľného právneho úkonu. S osobitným dôrazom to platí v prípade prevodu majetku bez
adekvátneho, prípadne bez akéhokoľvek protiplnenia. V opačnom prípade musí „blízky“ nadobúdateľ
znášať riziko, že za splnenia zákonných podmienok sa bude môcť z predmetu prevodu uspokojiť veriteľ
dlžníka, ktorý bol sporným úkonom ukrátený na uspokojení svojej pohľadávky.
Posúdením predmetnej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že výsledkami vykonaného

dokazovania bolo preukázané, že boli splnené všetky podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho
úkonu, vyplývajúce z ust. § 42a O.z. a preto žalobe vyhovel. V konaní bola jednoznačne preukázaná
existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, konkrétne pohľadávka priznaná právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Trnava č. k. 13C/83/2012-405 z 5.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 23Co/875/2015 z 19.12.2016 vo výške 58.800 eur s príslušenstvom. Taktiež

bola preukázaná existencia ukracujúceho právneho úkonu medzi dlžníkom a žalovaným (Dohoda o
vyporiadaní zrušeného BSM). Bolo preukázané, že dlžník je blízkou osobou žalovaného, preto úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa sa prezumuje ex lege a jeho skutočný úmysel nie je na účely procesného
úspechu odporujúceho veriteľa relevantný. Žalovaný mohol účinne zabrániť odporovaniu zo strany
veriteľa - žalobkyne tým, že zákonnú domnienku v konaní vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel

dlžníka nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať. Preto bola obrana žalovaného zameraná na
preukázanie neexistencie úmyslu manželky žalovaného ukrátiť veriteľa nesprávna. Povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť mal žalovaný v záujme vlastného procesného úspechu sústrediť na svoje úkony
náležitej starostlivosti a nie argumentovať nedostatkom ukracujúceho úmyslu na strane dlžníka. Akobolo vyššie uvedené v prípade blízkych osôb zákon nepripúšťa záver o absencii ukracujúceho úmyslu
dlžníka a pokiaľ žalovaný neunesie dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že ani pri náležitej starostlivosti
nemohol prezumovaný ukracujúci úmysel dlžníka poznať, súd odporovacej žalobe vyhovie bez ohľadu

na jeho reálnu existenciu. Žalovaným navrhované doplnenie dokazovania výsluchom jeho osoby a
osoby jeho manželky, ktorým sa mala preukázať neexistencia ukracujúceho úmyslu, súd považoval za
nehospodárne a preto ho zamietol.
Názor žalovaného, že uzavretím Dohody nedošlo k zmenšeniu majetku jeho manželky nemožno
akceptovať, keď z logiky veci vyplýva, že právny úkon, následkom ktorého je absencia akéhokoľvek

majetku na strane jeho manželky je jednoznačne úkonom majúcim za následok zmenšeniu majetku.
Žalovaný pôvodne tvrdil, že Dohoda bola uzavretá z dôvodu zákonnej povinnosti vyporiadať BSM
do troch rokov od jeho zániku. Neskôr uzavretie Dohody odôvodnil tým, že ňou len malo prísť k
vysporiadaniu vzájomných nárokov zo zmlúv o pôžičke uzavretých medzi jeho osobou a osobou jeho
manželky. Táto obrana však nebola uplatnená včas a preto na ňu súd neprihliadal. Vo vzťahu k tejto
obranepovažujesúdzapotrebnépoukázaťnačl.VDohody,vktoromžalovanýajehomanželkavyhlásili,

že ku dňu podpísania Dohody nemajú iný majetok, pohľadávky, práva alebo dlhy, či iné záväzky, ktoré by
si mohli uplatňovať voči sebe navzájom, preto tvrdenie žalovaného, že uzavretím Dohody malo dôjsť len
k vysporiadaniu vzájomných nárokov zo zmlúv o pôžičke súd považoval za účelové a nepravdivé. Ďalšie
argumenty žalovaného súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa
s nimi osobitne vysporiadavať.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP,
vecne plným úspechom žalobkyne.

2. Proti tomuto rozsudku zjavne v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP. Vytkol súdu prvej inštancie, že na preukázanie
skutkového stavu vykonal výsluch žalobkyne, na pojednávaní dňa 12.2.2020, avšak nevykonal výsluch
žalovaného napriek tomu, že žalovaný sa osobne zúčastnil na obidvoch pojednávaniach, t. j. 12.2.2020
a 23.9.2020 a bol navrhnutý na vypočutie, nevykonal ani výsluch manželky žalovaného, pani K. G., ktorá
najlepšie mohla súdu uviesť, aké vzťahy boli medzi matkou H. H. a dcérami K. G. a A. B. a vnučkou L.

A.. Súd nevykonal ani výsluch H. H., aby zistil, ako táto reaguje na rôzne otázky, najmä či si uvedomuje
význam postúpenia pohľadávky a za akých okolností bola uzavretá dohoda o postúpení pohľadávky
medzi ňou (H. H.) a dcérou A. B., a za akú odplatu postúpila H. H. svoju pohľadávku na žalobkyňu, a
ako bolo naložené s touto odplatou, kto požiadal notára o spísanie dohody o konkrétnom obsahu a kto
koncipoval oznámenie o dohode, odkiaľ H. H. vedela, že postúpenie pohľadávky je potrebné oznámiť

K. G. a pod. Výsluch H. H. bol potrebný aj z dôvodu, že v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod
sp. zn. 13C/83/2012 medzi H. H. a K. G. sa H. H. nezúčastňovala pojednávaní a napriek opakovaným
žiadostiam o jej vypočutie predkladala jej právna zástupkyňa potvrdenia od psychiatra, že nie je schopná
osobnej účasti na pojednávaniach a vypovedania pred súdom. Na dôkaz žalovaný predložil potvrdenie
od lekára z 10.4.2015. Vzhľadom k tomu, že namietal neplatné postúpenie pohľadávky zo strany H. H.

na A. B., bolo povinnosťou súdu s touto argumentáciou sa vysporiadať a vyžiadať si od A. B., ale aj od
H. H., príslušnú dohodu o postúpení pohľadávky, aby náhodou nedošlo k zámene a k pokusom oklamať
súd a žalovaného.
Na základe takto nedostatočne ustáleného skutkového stavu súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je
to uvedené vo výroku svojho rozsudku a svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: Pod bodom 16.

odôvodnenia rozsudku sa súd zaoberá argumentáciou žalovaného neplatného postúpenia pohľadávky
zostranyH.H.nažalobkyňuatozdvochdôvodova)nespôsobilosťH.H.natentoprávnyúkonzhľadiska
toho, že si neuvedomovala čo vlastne robí a aké to má dôsledky, resp. H. H. bola vsugerovaná vôľa
iného subjektu – nedostatok vôle u H. H. skutočne postúpiť pohľadávku; b) právny dôvod – nespôsobilá
pohľadávka na postúpenie, nakoľko v zmysle oznámenia o postúpení pohľadávky bol uvedený dátum

23.12.2016, kedy mala byť uzavretá dohoda o postúpení pohľadávky, pričom v tom čase rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 13C/83/2012 nebol ešte právoplatný, predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňom 30.1.2017 a vykonateľnosť dňom 3.2.2017. V tomto smere žalovaný poukazoval aj
naust.§525ods.1druhávetaO.z.,podľaktoréhopostúpiťnemožnoanipohľadávku,pokiaľnemôžebyť
postihnutá výkonom rozhodnutia, postúpená môže byť teda len existujúca pohľadávka (napr. z dôvodu,

že pohľadávka nemusí byť úspešne uplatnená na súde a žaloba na vymoženie pohľadávky môže byť
zamietnutá, čomu sa žalobca úspešne vyhne tým, že postúpi svoju pohľadávku na tretiu osobu a žalobu
zoberie späť). Na pojednávaní dňa 12.2.2020 F. H. poukázala na príslušné rozhodnutia Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky 6Cdo/253/2012, 3Cdo/61/2008, 5Cdo/188/2010, ako aj uznesenie ÚS SR
39/2015, ktorými podporila svoj právny názor o nespôsobilosti pohľadávky na postúpenie.
Súd prvej inštancie všetky argumenty žalovaného odmietol a k nespôsobilosti H. H. uviedol, že túto

skutočnosť sa žalovanému nepodarilo preukázať. Zároveň súd vysvetlil, že aj návrh na vypočutie H. H.
zamietol, pretože výsluchom H. H. nie je možné preukázať existenciu, resp. neexistenciu jej spôsobilosti
na právne úkony, a teda aj ďalšie skutočnosti, na ktoré žalovaný poukazuje vo svojom odvolaní.
K otázke postúpenia pohľadávky súd prvej inštancie poukázal na osamotené rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo V13/2005 z 27.4.2006, v ktorom bol vyslovený názor, že

pohľadávku možno postúpiť aj keď je predmetom neskončeného súdneho konania. S týmto právnym
názorom žalovaný nemôže súhlasiť, pretože nezabraňuje rôznym špekuláciám zo strany chytrákov,
ktorí zoberú žalobu späť pred konečným rozhodnutím, nakoľko cítia neúspech v konaní a svoju spornú
pohľadávku postúpia.
Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 23.9.2020 mu ako žalovanému, doslova prečítal celé ust. § 42a
ods. 3 O.z., podľa ktorého odporovať možno právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený, a

ku ktorému došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom a osobami uvedenými pod písm. a), b), c),
d), alebo ktorý dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písm. a), b), c), alebo d);
a poučil ho, že to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti
poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Aj v zmysle poučenia zo strany súdu jeho právny zástupca
navrhol výsluch K. G. a jeho ako žalovaného, aby žalovaný skutočne preukázal, že nemohol poznať

ani pri náležitej starostlivosti úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, pričom podľa jeho názoru tento
úmyselanineexistoval.Žiaľ,súdzamietoljehonávrhnapreukázanie,ženemoholpoznaťúmyseldlžníka
ukrátiť svojho veriteľa, napriek tomu, že ho o tejto možnosti (preukazovania) veľmi dôrazne poučil.
Preto odôvodnenie rozsudku pod bodom 7. v časti písm. b/ neexistenciu úmyslu manželky žalovaného
zmenšiť svoj majetok v úmysle ukrátiť žalobcu, prípadne jeho právneho predchodcu a zabrániť tak

uspokojeniu pohľadávky nie je možné dôverne preukázať výsluchom žalovaného a jeho manželky, ak by
aj tieto subjekty tvrdili neexistenciu tohto úmyslu, nepovažoval by súd takúto výpoveď za dôveryhodnú
a preukázanie tejto skutočnosti pre rozhodnutie za podstatné. V tejto úvahe súdu je vidieť nesprávnosť
postupu, pretože súd prvej inštancie už pred výsluchom K. G. a žalovaného vie, čo by sa im podarilo
a nepodarilo preukázať, a to skôr ako vôbec začali vypovedať. Toto je neuveriteľné pochybenie súdu a

predstavuje úplne svojvoľný a nezákonný postup súdu, ktorý má za následok nezákonné rozhodnutie.
Bol názoru, že vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie hrubo procesne pochybil, z čoho
vyplývajú nesprávne skutkové zistenia a následne nesprávne posúdenie veci.

3. Žalobkyňa v podaní z 20.10.2020 navrhla doplnenie rozsudku tak, aby v zmysle § 221 ods. 1 CSP

dopĺňacím rozsudkom bol rozsudok Okresného súdu Trnava z 23.9.2020 č. k. 16C/3/2017-254 vo výroku
I. pred slovami ....... je voči žalobkyni právne neúčinná doplnený nasledovne: „....uzavretá žalovaným
a jeho manželkou K. G., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti v okrese, obci a k. ú E. zapísané na LV
č. XXXX ako byt číslo XX na 9. podlaží bytového domu – XX b. j. + NP – A. X, súpisné číslo XXXX
postaveného na par. č. 1635/105 vchod A. X spolu s podielom priestoru na spoločných častiach a

zariadeniach tohto domu o veľkosti 93/10000, ako i k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti
93/10000 z pozemku par. č. 1635/105 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510 m2 podľa KN parcela
registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, umiestnenej v zastavanom území obce, v okrese, obci a k.
ú E. zapísané na LV č. XXXX ako nebytový priestor – Priestor I. X- I.X na 1. podlaží bytového domu XX
b. j. + NP – A. X, súpisné číslo XXXX postaveného na par. č. 1635/105 vchod A. X v podiele 93/10000

spolu s podielom priestoru na spoločných častiach a zariadeniach tohto domu o veľkosti 45/10000,
ako i prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti 45/10000 z pozemku par. č. 1635/105 – zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 510 m2m2 podľa KN parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape,
umiestnenej v zastavanom území obce, v okrese Banská Štiavnica, obci a k. ú. J. A. zapísané na
LV č. XXXX –pozemky par. registra „C“ evidované na katastrálnej mape v zastavanom území obce

par. č. 159/4 trvalé trávne porasty o výmere 14 m2, par. č. 160/7 trvalé trávne porasty o výmere 11
m2, par. č. 2309/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 44 m2, par. č. 2309/3 zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 20 m2, par. č. 2309/4 zastavaná plocha nádvorie o výmere 36 m2, par. č. 2309/5
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 27 m2 ako i stavba rekreačný dom súpisné číslo XXX na par. č.
2309/4 v podiele 1/1,ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Trnava pod V 5558/2014 a Okresným

úradom Banská Štiavnica pod V735/2014 dňa 15. 10. 2014.....“ Žalobkyňa návrh odôvodnila tak, že
hoci súd v merite veci rozhodol o tom, že predmetný právny úkon je voči žalobkyni právne neúčinný,
nerozhodol o celom predmete tohto právneho úkonu tak, ako to navrhovala, ako sa v konaní domáhala
a ako formulovala petit. Návrh petitu obsahoval určité a zrozumiteľné označenie odporovateľnéhoprávneho úkonu (Dohody), označením účastníkov, jeho dátumu a predmetu (špecifikácia nehnuteľností)
spolu s označením povolenia vkladu vlastníckeho práva. Žalobkyňa je názoru, že aj výrok rozhodnutia
súdu, ktorým sa žalobe vyhovelo, by mal tieto náležitosti obsahovať. Odporovacia žaloba je podľa

ustanovenia § 42a O.z. právnym prostriedkom, ktorý slúži na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky
veriteľa v exekučnom konaní. Inými slovami, ak súd odporovacej žalobe vyhovel, je toto rozhodnutie
súdupodkladomktomu,žesaveriteľmôženazákladetituluspôsobiléhoknariadeniuexekúciedomáhať
nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka.
Podľa O.z. sa považuje za určité a zrozumiteľné také označenie zmluvy, ak je z neho zrejmé, kto

právny úkon urobil, čo je jeho predmetom, pričom tento predmet musí byť vymedzený tak, aby nemohlo
dôjsť k zámene za veci obdobného druhu. V danom prípade výrok I. rozsudku je nepresný a neurčitý,
pretože neobsahuje údaj o tom kto je účastníkom právneho úkonu a čo je jeho predmetom. Keďže výrok
rozsudku neobsahuje predmet ani účastníkov právneho úkonu bol by vadný pre nedostatok materiálnej
vykonateľnosti (napr. rozsudok NS ČR 30 Cdo 1239/2007 z 19. 12. 2007).

4. Opravným uznesením zo 7.12.2020 pod č. k. 16C/3/2017-277 súd prvej inštancie rozhodol tak,
že opravuje v rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C/3/2017-254 zo dňa 23.09.2020 výrok I. v
časti označenia dohody o vyporiadaní zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísaná
vo forme notárskej zápisnice č. N149/2014, NZ 34585/2014, napísaná pred notárkou JUDr. Danielou
Jašekovou,sosídlomvTrnave,naUl.Hlavná25,zodňa23.09.2014tak,žesprávneznie:„Súdurčuje,že

Dohodaovyporiadanízrušenéhobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovspísanávoformenotárskej
zápisnice č. N149/2014, NZ 34585/2014, napísaná pred notárkou JUDr. Danielou Jašekovou, so sídlom
v Trnave, na Ul. Hlavná 25, zo dňa 23.09.2014 uzavretá žalovaným a jeho manželkou K. G., predmetom
ktorej sú nehnuteľnosti v okrese, obci a k.ú. E. zapísané na LV č. XXXX ako byt číslo XX na 9. podlaží
bytového domu - XX b. j. + NP - A. X, súpisné číslo XXXX postaveného na par. č. 1635/105 vchod A. X

spolu s podielom priestoru na spoločných častiach a zariadeniach tohto domu o veľkosti 93/10000, ako
i k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti 93/10000 z pozemku par. č. 1635/105 - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 510 m2 podľa KN parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape,
umiestnenej v zastavanom území obce, v okrese, obci a k. ú Trnava zapísané na LV č. XXXX ako
nebytový priestor -Priestor I. X - I. X na 1. podlaží bytového domu XX b. j. + NP - A. X, súpisné číslo

XXXX postaveného na par. č. 1635/105 vchod A. X v podiele 93/10000 spolu s podielom priestoru na
spoločných častiach a zariadeniach tohto domu o veľkosti 45/10000, ako i prislúchajúci spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 45/10000 z pozemku par. č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510
m2 podľa KN parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, umiestnenej v zastavanom území
obce, v okrese Banská Štiavnica, obci a k. ú. J. A. zapísané na LV č. XXXX - pozemky par. registra

„C“ evidované na katastrálnej mape v zastavanom území obce par. č. 159/4 trvalé trávne porasty o
výmere 14 m2, par. č. 160/7 trvalé trávne porasty o výmere 11 m2, par. č. 2309/2 zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 44 m2, par. č. 2309/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 20 m2, par. č. 2309/4
zastavaná plocha nádvorie o výmere 36 m2, par. č. 2309/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 27 m2
ako i stavba rekreačný dom súpisné číslo XXX na par. č. 2309/4 podiele 1/1, ktorej vklad bol povolený

Okresným úradom Trnava pod V 5558/2014 a Okresným úradom Banská Štiavnica pod V735/2014 dňa
15. 10. 2014 je voči žalobkyni právne neúčinná.“ Vydanie opravného uznesenia odôvodnil právne ust. §
224 CSP, vecne tým, že dňa 20.10.2020 bolo súdu doručené podanie žalobkyne, v ktorom uviedla, že
rozsudok č. k. 16C/3/2017-254 z 23.9.2020 je potrebné doplniť vo výroku I., a to označením účastníkov
právneho úkonu ako i jeho predmetom, a súd prvej inštancie po preskúmaní spisového materiálu zistil,

že sa pri vyhotovovaní rozsudku č. k. 16C/3/2017-254 z 23.9.2020 dopustil zrejmej nesprávnosti, preto
na základe uvedeného návrhu svoje pochybenie napravil a prvý výrok rozhodnutia v časti označenia
dohody o vyporiadaní zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísaná vo forme notárskej
zápisnice č. N149/2014, NZ 34585/2014, napísaná pred notárkou JUDr. Danielou Jašekovou, so sídlom
v Trnave, na Ul. Hlavná 25, zo dňa 23.09.2014 opravil tak, ako je uvedené výrokovej časti opravného

uznesenia.

5. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovaného tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v spojitosti s jeho opravným uznesením z dôvodu, že je vo výroku vecne správny, potvrdiť.
K námietke žalovaného, že súd nesprávnym procesným postupom (zrejme nevykonaním dôkazov

navrhovaných žalovaným) znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobkyňa uviedla, že konkrétne
pochybenie súdu s poukazom na tento dôvod odvolania žalovaný neuviedol (zrejme ide o nevykonanie
ním navrhovaných dôkazov), avšak ani nevykonanie dôkazov navrhovaných žalovaným, nedosahuje vdanom prípade takú intenzitu nesprávneho procesného postupu súdu, ktorá by odôvodňovala záver o
tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Tento odvolací dôvod nie je daný. Aj podľa judikatúry
nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi

konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ (ZSP/6/2000). Naviac nevykonanie dôkazov navrhovaných
žalovaným je samostatným odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. K ďalšej námietke
žalovaného, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a to výsluch žalovaného, výsluch svedkyne H. H. a manželky žalovaného K. G., žalobkyňa uviedla, že
sporové konanie sa riadi zásadou koncentrácie konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha zásade

koncentrácie konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje podľa zákonom stanovených podmienok,
procesnoprávne účinky, čo potom v konkrétnom spore znamená, že sa na procesný úkon neprihliada.
V danej veci žalovaný, hoci mal po celú dobu trvania sporu na súde prvej inštancie advokáta,
nevykonal prostriedky procesnej obrany v súlade so zákonom a porušil zásadu hospodárnosti, porušil
procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu, čo malo za následok procesnoprávnu sankciu (neúčinnosť
procesného úkonu žalovaného). Konkrétne žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe z 30.5.2017, ani

vo svojom vyjadrení z 5.10.2017 nenavrhol dôkazy - výsluch žalovaného a svedkyne K. G.. Žalovanému
nič nebránilo v tom, aby v tomto štádiu konania takýto návrh súdu predostrel. Pokiaľ sa týka návrhu na
vykonaniedôkazuvýsluchomsvedkyneH.H.,návrhnavykonanietohtodôkazužalovanýtaktiežneurobil
vo svojom vyjadrení k žalobe, ale až vo svojom vyjadrení z 5.10.2017, pričom svedkyňu H. H. navrhol
vypočuť na okolnosť, či H. H. bola alebo nebola schopná urobiť postúpenie pohľadávky a posúdiť svoje

konanie, teda či bola schopná urobiť právne úkony, čo mal preukázať výsluch tejto svedkyne. Žalobkyňa
vo vyjadrení zo 7.9.2017 spôsobilosť H. H. na právne úkony podložila potvrdením psychiatričky L. M.
z 20.1.2017 a opätovne potom v písomnom podaní z 31.1.2019 aj aktualizáciou lekárskeho nálezu
psychiatra z 11.12.2018. Z nálezu psychiatra vyplýva, že H. H. je spôsobilá urobiť právny úkon, avšak
jej účasť na pojednávaniach je nevhodná, pretože hrozí dekompenzácia psychického stavu, rozrušenie

a zhoršenie ťažkostí, keďže menovaná je ambulantne liečená pre úzkosti a depresie. Vzhľadom na
uvedené súd vyzval strany dňa 16.12.2019, aby v lehote 10 dní zaslali otázky na navrhovanú svedkyňu
H. H.. Na výzvu reagoval žalovaný listom z 8.1.2020 tak, že otázky na svedkyňu predloží na tom
pojednávaní, na ktorom bude svedkyňa vypočutá. Následne na pojednávaní dňa 12.2.2020 po výsluchu
žalobkyne, žalovaný na otázku súdu, či trvá na výsluchu svedkyne H. H., uviedol, že na podanom

návrhu na vykonanie tohto dôkazu netrvá. Vyššie uvedené pojednávanie bolo odročené s tým, že právni
zástupcovia strán sporu sa zaviazali spracovať záverečné reči písomne v lehote 30 dní. Na tomto
pojednávaní nenavrhli strany sporu žiadne dôkazy, okrem toho, že žalovaný predloží dohody o pôžičke
medzi žalovaným a jeho manželkou uzavreté po zrušení BSM za r. 2013- 2018. V uvedenej lehote
zaslala súdu záverečný návrh len žalobkyňa, žalovaný tak v uvedenej lehote neurobil. Pojednávanie

nariadené na 17.4.2020 bolo zrušené pre pandémiu COVID 19.Nový termín pojednávania bol nariadený
na 24.8.2020. Žalovaný ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili, žiadali pojednávanie
odročiť z dôvodu že nový právny zástupca žalovaného nemal dostatok času na prípravu pojednávania a
vec považuje za zložitú. Žalobca s odročením pojednávania nesúhlasil, nakoľko súd už vo veci vyslovil
aj právny názor, neboli žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Napriek tomu, že podľa dátumu

uvedenéhonasplnomocnení,malprávnyzástupcažalovanéhoprimeranýčasnaprípravupojednávania,
súd jeho žiadosti vyhovel a pojednávanie odročil. Ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo dňa 23.9.2020.
Až na tomto pojednávaní, t. j. po 3 rokoch od začatia konania, právny zástupca žalovaného doručil
súdu a žalobkyni písomné podanie označené ako záverečná reč, v ktorom navrhuje dôkazy výsluchom
žalovaného a svedkyne H. H. a priamo na pojednávaní aj svedkyne K. G.. Citovala § 149, § 153 ods. 1

a 2, § 195 ods. 1, § 196 ods. 1, § 197 ods.1 CSP s tým, že z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný
nenavrhol dôkazy včas a riadne. O tom, ktoré dôkazy súd vykoná rozhoduje súd. Žalovaný dokonca
ani pred termínom ostatného pojednávania neoznámil vopred súdu a žalobkyni, že navrhuje vypočuť
svedkov a jeho oneskorený návrh na pojednávaní možno označiť len za snahu o prieťahy v konaní. Súd
by totiž pojednávanie musel odročiť, pretože žalovaný na toto pojednávanie svedkov nezabezpečil, súd

a žalobkyňu o navrhovanom výsluchu svedkov vopred neupovedomil. Naviac výsluch žalovaného by
bol iba podporným dôkazom, čo je zrejmé z dikcie zákona, že tento dôkaz môže súd vykonať iba vtedy,
ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný bol osobou
blízkou s dlžníkom, že urobil právny úkon s dlžníkom, ktorým ukrátil veriteľa do tej miery, že úplne
zmaril uspokojenie pohľadávky veriteľa a že o úmysle veriteľa vedel, keďže v konaní o pohľadávke

veriteľa proti dlžníkovi bol vypočutý nielen ako svedok, ale dokonca bol dlžníkom splnomocnený aj
na nahliadnutie do tohto spisu a do spisu skutočne aj nahliadol. V ostatnom žalobkyňa poukázala na
odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, z ktorého je zrejmé, prečo súd tento dôkaz nevykonal.
K námietke žalovaného, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovýmzisteniam, žalobkyňa uviedla, že súd hodnotí vykonané dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP). Žalovaný vo svojom odvolaní však
neuviedol k akým nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov súd dospel, ktoré

dôkazy teda nesprávne vyhodnotil z hľadiska ich dôležitosti a pravdivosti, resp. v čom je postup súdu
pri hodnotení dôkazov nelogický. K námietke žalovaného, že súd nesprávne právne posúdil vec -
postúpenie pohľadávky, pretože táto bola nespôsobilá na postúpenie podľa žalovaného z dôvodu, že
nemožno postúpiť pohľadávku, pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia a taktiež z dôvodu,
že postupca – H. H. nemala podľa žalovaného spôsobilosť na právne úkony, žalobkyňa uviedla, že pod

týmto odvolacím dôvodom žalovaný namieta, že hoci súd použil správnu normu upravujúcu postúpenie
pohľadávky, túto nesprávne interpretoval a nesprávne aplikoval. Žalovaný tvrdí, že vzhľadom k tomu,
že k postúpeniu pohľadávky došlo 23.12.2016, teda pred tým než bola právoplatne priznaná súdom a
pred tým, než sa stala vymáhateľnou v exekučnom konaní, nebola pohľadávka spôsobilá na postúpenie.
Žalovaný cituje § 525 ods. 1 druhá veta O.z., podľa ktorého postúpiť nemožno ani pohľadávku, pokiaľ
nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia, postúpená môže byť teda len existujúca pohľadávka.

Zároveň cituje judikatúru ( NS SR 6Cdo/253/2012,3Cdo/61/2008, 5Cdo/188/2010 a uznesenie ÚSSR
39/2015). Žalobkyňa citovala § 525 ods. 1 O.z. a uviedla, že to, ktoré pohľadávky nemôžu byť postihnuté
výkonom rozhodnutia upravuje § 111 a § 112 E.p. (napr. dávky v hmotnej núdzi, náhradné výživné...).
Pohľadávka, ktorá bola postúpená H. H. na žalobkyňu je bežná peňažná pohľadávka, ktorá môže byť
postúpená kedykoľvek. Zo žiadneho ustanovenia O.z. totiž nevyplýva, že peňažnú pohľadávku možno

postúpiť iba vtedy, ak bola priznaná právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Naopak podľa
§ 527 ods. 2 O.z. za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky postupca ručí do výšky prijatej odplaty
spolu s úrokmi, len keď sa na to postupníkovi písomne zaviazal, toto ručenie však zaniká, ak postupník
nevymáha postúpenú pohľadávku od dlžníka bez zbytočného odkladu na súde. Zo spojenia na súde
je zrejmé, že tak môže urobiť žalobou na plnenie, pokiaľ nebola ešte právoplatne priznaná alebo v

exekučnom konaní pokiaľ je už exekučným titulom. Žalovaný ďalej v súvislosti s inštitútom postúpenia
pohľadávky cituje judikatúru NS SR, ktorá sa však vôbec nevzťahuje na problematiku postúpenia, ale
tým, či možno podmieňovať úspešnosť odporovacej žaloby podľa § 42a O.z. existenciou vymáhateľnej
pohľadávky, resp. exekučného titulu. Ani v jednom z týchto judikátov na neriešila otázka možnosti
postúpenia pohľadávky. To, že možno postúpiť aj pohľadávku, ktorá ešte nie je exekučným titulom,

konštatoval aj NS SR v rozhodnutí 1Obdo V13/2005 z 27.4.2006. Zákon nevylučuje ani postúpenie
pohľadávky, ktorej splatnosť nastane až v budúcnosti. Predmetom postúpenia môže byť akákoľvek
pohľadávka v zmysle práva na plnenie voči dlžníkovi, pokiaľ jej postúpenie nevylučuje O.z. alebo iný
právny predpis. Spôsobilým predmetom postúpenia môže byť vo všeobecnosti pohľadávka splatná
alebo nesplatná, premlčaná, podmienená, prípadne relatívne neplatná, pokiaľ sa dotknutá osoba pred

postúpením neplatnosti účinne nedovolala podľa § 40a. (NS SR sp. zn. 2Cdo/125/2018 z 27.6.2019).
Pokiaľ žalovaný záverom namietal, že súd nevykonal dôkaz jeho výsluchom a výsluchom jeho manželky,
ktorým mal preukázať, že „manželka žalovaného nemala úmysel zmenšiť svoj majetok v úmysle ukrátiť
žalobkyňu“, žalobkyňa k tomu uviedla, že preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie je podmienkou
odporovateľnosti vtedy, keď je druhou stranou osoba dlžníkovi blízka. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa

totiž zákon v takom prípade predpokladá a je na osobe blízkej dlžníkovi, aby preukázala, že úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v čase urobenia právneho úkonu poznať ani pri vynaložení náležitej
starostlivosti. Žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že vyvinul úsilie na poznanie úmyslu dlžníka a že to
bolanáležitástarostlivosť.Žalovanýnepreukázalžiadnuaktivitu,abysaoúmysledlžníkadozvedelalebo
ho spoznal. Už aj súdy konštatovali, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej

strany o tomto úmysle, sú v oboch prípadoch psychickým stavom. To znamená, že samy o sebe nemôžu
byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta,
prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie osoby prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých
možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom vyvodiť. Žalovaný teda v tomto smere neuniesol
dôkazné bremeno. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je presvedčivé, má všetky zákonom

predpísané obsahové náležitosti vrátane vyhodnotenia dôkaznej situácie a právneho posúdenia veci.

6. Predmetná vec bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovaného proti
rozsudku, odvolací súd listom z 1.4.2022 pod č.k. 10Co/32/2021-289 vec vrátil súdu prvej inštancie ako
predčasne predložený, pretože súd prvej inštancie opomenul rozhodnúť o návrhu žalobkyne na vydanie

dopĺňacieho rozsudku, podľa názoru odvolacieho súdu za takéto rozhodnutie nemožno považovať
vydanie opravného uznesenia, a to nielen s poukazom na formu rozhodnutia, ale i skutočnosť, že
znenie výroku na pojednávaní vyhláseného rozsudku nie je v súlade so znením výroku v zmysle
opravného uznesenia. Pokiaľ súd nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, nie je možné uvedenénapraviť vydaním opravného uznesenia.(Podľa R 35/2010: Ak súd prvého stupňa výrokom rozsudku,
vyhlásenom na pojednávaní, nerozhodol o celom predmete konania, o ostávajúcej časti môže rozhodnúť
len dopĺňacím rozsudkom podľa § 166 OSP, nemôže o tom rozhodnúť opravným uznesením.)

7. Dopĺňacím rozsudkom z 15.3.2023 pod č. k. 16C/3/2017-295 súd prvej inštancie rozhodol tak, že
rozsudokOkresnéhosúduTrnavač.k.16C/3/2017-254zodňa23.09.2020savjehoI.výrokudopĺňatak,
že predmetom Dohody o vyporiadaní zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísanej
dňa 23.09.2014 vo forme notárskej zápisnice č. N 149/2014, NZ 34585/2014, pred notárkou JUDr.

Danielou Jašekovou, medzi žalovaným a jeho manželkou K. G. sú nehnuteľnosti:
a/ v okrese Trnava, obci E., k.ú. E., zapísaná na LV č. XXXX, ako byt číslo XX na 9. podlaží bytového
domu - XX b. j. + NP - A. X, so súpisným č. XXXX, postaveného na parcele č. 1635/105, vchod A. X,
v podiele 1/1, s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach tohto domu o
veľkosti 93/10000, ako i k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti 93/10000 z pozemku s
parcelným č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510 m2,

b/ v okrese Trnava, obci E., k.ú. E., zapísaná na LV č. XXXX, ako nebytový priestor - Priestor č. X
- I. X na 1. podlaží bytového domu XX b. j. + NP - A. X, so súpisným č. XXXX, postaveného na
parcele č. 1635/105, vchod Botanická 2, v podiele 93/10000, ku ktorému patrí podiel priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 45/10000, ako i prislúchajúci
spoluvlastnícky podiel o veľkosti 45/10000 k pozemku s parcelným č. 1635/105 - zastavaná plocha a

nádvorie o výmere 510 m2,
c/ v okrese Banská Štiavnica, obci J. A., k.ú. J. A., zapísané na LV č. XXXX - pozemky parcely registra
„C“ s parcelným č. 159/4 trvalé trávne porasty o výmere 14 m2, parcelným č. 160/7 trvalé trávne porasty
o výmere 11 m2, parcelným č. 2309/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 44 m2, parcelným č.
2309/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 20 m2, parcelným č. 2309/4 zastavaná plocha a nádvorie

o výmere 36 m2, parcelným č. 2309/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 27 m2 ako i stavba -
rekreačný dom so súpisným č. XXX, postavený na parcele č. 2309/4 v podiele 1/1.
Právne dopĺňací rozsudok odôvodnil ust. § 225 ods. 1 a 2 CSP, vecne tým, že podaním doručeným
súdu dňa 21.10.2020 žalobkyňa navrhla vydanie doplňujúceho rozsudku tak, ako je uvedené vo výroku
dopĺňacieho rozsudku a keďže súd prvej inštancie v rozsudku č. k. 16C/3/2017-254 z 23.9.2020 neúplne

špecifikoval právny úkon, ktorého neúčinnosť je predmetom konania, urobil tak podľa § 225 ods. 1 a
2 CSP a dňa 15.3.2023 vyhlásil doplňujúci rozsudok, ktorým rozsudok Okresného súdu Trnava č. k.
16C/3/2017-254 z 23.9.2020 v jeho I. výroku doplnil o presnú špecifikáciu právneho úkonu.

8. Proti dopĺňaciemu rozsudku zjavne v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalovaný s tým,

že sa pridržiava jeho odvolacieho návrhu, ktorý uviedol v odvolaní proti rozsudku, resp. žiada, pokiaľ
k tomu budú splnené podmienky, aby súd žalobu žalobkyne zamietol a zaviazal žalobkyňu k úhrade
trov konania v celom rozsahu. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP.
Dôvodil, že napadnutým dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie opravil svoj predchádzajúci rozsudok
z 23.9.2020, v ktorom neúplne špecifikoval právny úkon, ktorého predmetom je neúčinnosť právneho

úkonu, spravil tak podľa § 225 CSP a dňa 15.3.2023 vyhlásil doplňujúci rozsudok, ktorým rozsudok
Okresného súdu Trnava z 23.9.2020 č. k. 16C/3/2017-254 doplnil o presnú špecifikáciu právneho úkonu,
postupoval v zmysle zákona a odstránil len formálnu chybu, no napriek tomu je žalovaný toho názoru,
že základná chyba spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení naďalej zostáva neodstránená. Preto
sa pridržiava odvolania proti rozsudku.

K úvahám súdu prvej inštancie uvedeným pod bodom 28. odôvodnenia rozsudku uviedol nasledovné:
1/ si nemyslí, že bola jednoznačne preukázaná existencia vymáhateľnej pohľadávky. Podľa stanoviska
zákonodarcu k § 42a a § 42b O.z. vymáhateľnou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka, ktorej
splnenie možno vynútiť cestou výkonu rozhodnutia (exekúcia), t. j. ide o pohľadávku, ktorá bola
veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon

rozhodnutia (exekúciu). V zmysle oznámenia o postúpení pohľadávky, táto mala byť postúpená dňom
23.12.2016, kedy mala byť uzavretá dohoda o postúpení pohľadávky, pričom v tom čase rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 13C/83/2012 ešte nebol právoplatný, predmetný rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňom 30.1.2017 a vykonateľnosť dňom 3.2.2017. Už vo svojom odvolaní zo 6.10.2020
poukazoval na to, že v zmysle § 525 ods. 1 druhá veta O.z. postúpiť nemožno ani pohľadávku, ktorá

nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia, postúpená môže byť teda len existujúca pohľadávka –
priznaná právoplatným rozsudkom, ktorá následne predstavuje exekučný titul. 2/ aj ďalšie úvahy súdu
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku pod bodom 28. sú pozoruhodné a rovnako nemôže s nimi
súhlasiť. Súd tvrdí, že žalovaný mohol účinne zabrániť odporovaniu zo strany veriteľa - žalobcu tým,že zákonnú domnienku v konaní vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel dlžníka nemohol poznať ani
pri náležitej starostlivosti. Podľa názoru súdu sa mal sústrediť na svoje úkony náležitej starostlivosti
a nie argumentovať nedostatkom ukracujúceho úmyslu na strane dlžníka. Žalovaný je toho názoru,

že v rámci svojej obrany sa dostal aj k tomuto problému, teda že prezumovaný ukracujúci úmysel
dlžníka – jeho manželky nemohol poznať ani pri náležitej starostlivosti. Žalovaný v rámci svojej obrany
poukazoval na to, že mal záujem chrániť ich BSM, vzhľadom k tomu, že jeho manželka K. G. sa stala
podnikateľkou a on už nebol ochotný znášať riziká, ktoré vyplývajú z podnikateľskej činnosti druhého
manžela. Preto Okresný súd Trnava vyhovel jeho návrhu na zrušenie BSM počas manželstva a to

rozsudkom z 5.2.2013 č. k. 26C/2/2013-10, ktorý sa stal právoplatný dňom 7.2.2013. Následne spolu
s manželkou K. G. uzavreli Dohodu o vyporiadaní BSM manželov na notárskom úrade v Trnave JUDr.
Daniela Jašeková, dňa 23.9.2014, N 149/2014, NZ 34585/2014, NCRls 35282/2014, ktorou vyporiadali
ich majetok. Žalovaný sa inak o podnikanie jeho manželky nestaral, ani nevedel či jeho manželka K. G.
má finančné zdroje z iných prameňov, poprípade akých a aké riziká z toho pre ňu a pre neho vyplývajú. K.
G. mu sama o svojom podnikaní nerozprávala, nehovorila mu o rizikách svojho podnikania a nehovorila

mu rovnako o prípadných zdrojoch odkiaľ čerpá finančné prostriedky na podnikanie a nehovorila mu
o rizikách, ktoré z toho pre jej podnikanie vyplývajú. Keďže podnikanie bolo výlučnou záležitosťou
jeho manželky K. G., on nemal možnosť za každú cenu proti jej vôli nahliadať do jej účtovníctva a
nechať si vysvetľovať každú jednu položku a v prípade úverov a pôžičiek zisťovať reálnu schopnosť
manželky K. G. splatiť úvery a pôžičky. On v tom čase pracoval v TAZ zlievareň a to až do r. 2020

ako elektrikár a bol plne zaneprázdnený touto náročnou prácou. Jeho manželka K. G. sa o jeho prácu
bližšie nezaujímala, dôverovala mu, že túto prácu robí svedomite a zodpovedne. On rovnako dôveroval
manželke, že podnikanie jej ide, že to robí poctivo a zodpovedne, avšak v záujme ochrany ich BSM využil
zákonné oprávnenie a podal návrh na zrušenie BSM z dôvodu podnikateľskej činnosti jeho manželky.
Na tom nie je nič zlé, konal presne podľa zákona a následne dohodou vyporiadali ich BSM. On teda

ukracujúci úmysel jeho manželky K. G. nemohol za žiadnych okolností poznať. To by ho K. G. musela
pripustiť do jej účtovníctva, aby si mohol urobiť obraz o tom, ako ona podniká. Zároveň sa priznal, že o
podnikanívrozhodujúcomčaseničnevedel,nevedelakotovpodnikaníchodí,nevedelorizikáchúverov,
pôžičiek, nakoľko on mal svoju prácu, ktorá ho bavila a plne ho vyťažovala. Vzhľadom na uvedené má
za to, že v konaní preukázal, že ukracujúci úmysel dlžníka nemohol poznať ani pri náležitej starostlivosti.

9. K odvolaniu žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku sa žalobkyňa vyjadrila tak, že navrhla napadnutý
dopĺňací rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedla, že žalovaný odôvodňuje svoje
odvolanievpodstatetým,čoužuviedolvosvojomodvolaníprotirozsudku,sdôrazomnafakt,žepostúpiť
možno len pohľadávku, ktorá je exekučným titulom a poukazom na to, že sa nezaujímal o podnikanie

svojej manželky, preto ani nemohol poznať prípadný úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. K uvedeným
dôvodom odvolania sa žalobkyňa už vyjadrila vo svojom vyjadrení k odvolaniu proti rozsudku, preto naň
poukazujeakveciďalejuvádza:Pohľadávka,ktorábolapostúpenáH.H.nažalobkyňujebežnápeňažná
pohľadávka, ktorá môže byť postúpená kedykoľvek. To, že možno postúpiť aj pohľadávku, ktorá ešte nie
jeexekučnýmtitulom,konštatovalajNSSRvrozhodnutí1ObdoV13/2005z27.4.2006.Žalovanáosoba,

ktorá je osobou blízkou dlžníkovi sa môže odporovacej žalobe ubrániť, len ak preukáže, že úmysel
dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať.
Úspešná obrana tejto žalovanej osoby blízkej dlžníkovi podľa ust. § 42a ods. 2 O.z. teda spočíva nielen
v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla
vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť, napriek

tomu, že vyvinula starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú
starostlivosť. Samotné tvrdenie žalovanej osoby blízkej dlžníkovi, že o jeho dlhoch a o jeho úmysle
ukrátiť veriteľa uzavretím napríklad darovacej zmluvy alebo dohody o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nevedela, nakoľko jej dlžník (napríklad manžel) neoznámil svoje dlhy a
nemohla sa o nich dozvedieť ani z jeho účtovnej evidencie, nie je pre ubránenie sa odporovacej žalobe

postačujúce (porovnaj aj NS ČR sp. zn. 21 Cdo 864/2000). Súdna prax zaujala názor, že nepostačuje
ani tvrdenie blízkej osoby, že sa nezaujímala o podnikanie rodičov, že ju rodičia o vlastnej podnikateľskej
činnosti a jej výsledkoch neinformovali, nepostačuje ani odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a
dôveru medzi rodičmi ako darcami a žalovanými ich deťmi ako obdarovanými nenahrádza dôkaz o
vyvinutí náležitej starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka (NS ČR sp. zn. 30 Cdo 808/2004). Z obsahu

odvolaniasapodáva,žetotonesmerujevočidopĺňaciemurozsudkuzodňa15.3.2023,alevočirozsudku
zo dňa 23.9.2020, voči ktorému už žalovaný odvolanie podal.10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech boli rozhodnutia vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením a proti dopĺňaciemu rozsudku, proti ktorým zákon

odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1
písm. b/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd

prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP
a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s napadnutým dopĺňacím rozsudkom
treba navzdory námietkam odvolateľa považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie
v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudkov), odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými i právnymi
závermi súdu prvej inštancie. U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne

(prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež
povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP)
a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods.
2 CSP in fine) nasledovné:

11. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie bolo určenie, že file_0.jpg

file_1.wmf

Dohoda o vyporiadaní zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva spísaná notárkou JUDr. Danielou
Jašekovou vo forme notárskej zápisnice N 149/2014, NZ 34585/2014 dňa 23.09.2014 uzavretá
žalovaným a jeho manželkou K. G., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
- v okrese, obci a k. ú E. zapísané na LV č. XXXX ako byt číslo XX na 9. podlaží bytového domu — XX

b. j. + NP — A. X, súpisné číslo XXXX postaveného na par. č. 1635/105 vchod A. X v podiele 1/1 spolu
s podielom priestoru na spoločných častiach a zariadeniach tohto domu o veľkosti 93/10000, ako i k
bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti 93/10000 z pozemku par. č. 1635/105 — zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 510 m2 podľa KN parcela registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape,
umiestnenej v zastavanom území obce,

- v okrese, obci a k. ú E. zapísané na LV č. XXXX ako nebytový priestor —Priestor č. X- I. X na 1.
podlaží bytového domu XX b. j. + NP — A. X, súpisné číslo XXXX postaveného na par. č. 1635/105
vchod A. X v podiele 93/10000 spolu s podielom priestoru na spoločných častiach a zariadeniach tohto
domu o veľkosti 45/10000, ako i prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti 45/10000 z pozemku
par. č. 1635/105 — zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510 m 2 m2 podľa KN parcela registra „C“

evidovanej na katastrálnej mape, umiestnenej v zastavanom území obce,
- v okrese Banská Štiavnica, obci a k. ú. J. A. zapísané na LV č. XXXX — pozemky par. registra „C“
evidované na katastrálnej mape v zastavanom území obce par. č. 159/4 trvalé trávne porasty o výmere
14 m2, par. č. 160/7 trvalé trávne porasty o výmere 11 m2 , par. č. 2309/2 zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 44 m2, par. č. 2309/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 20 m2, par. č. 2309/4 zastavaná

plocha nádvorie o výmere 36 m2 , par. č. 2309/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 27 m2 ako
i stavba rekreačný dom súpisné číslo XXX na par. č. 2309/4 v podiele 1/1, ktorej vklad bol povolený
Okresným úradom Trnava pod V 5558/2014 a Okresným úradom Banská Štiavnica pod V 735/2014 dňa
15.10.2014, je voči žalobkyni právne neúčinná.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom žalobe vyhovel (určil, že Dohoda o

vyporiadanízrušenéhobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželovspísanávoformenotárskejzápisnice
č. N149/2014, NZ 34585/2014, napísaná pred notárkou JUDr. Danielou Jašekovou, so sídlom v Trnave,
na Ul. Hlavná 25, zo dňa 23.09.2014 je voči žalobkyni právne neúčinná), avšak do výroku svojhorozhodnutia nepojal celý žalobkyňou navrhovaný petit (údaje o tom kto sú účastníci právneho úkonu a čo
je jeho predmetom). Druhým výrokom žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Opravným uznesením súd prvej inštancie rozhodol tak, že opravuje v rozsudku Okresného súdu Trnava

č. k. 16C/3/2017-254 zo dňa 23.09.2020 výrok I. v časti označenia dohody o vyporiadaní zrušeného
bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísaná vo forme notárskej zápisnice č. N149/2014, NZ
34585/2014, napísaná pred notárkou JUDr. Danielou Jašekovou, so sídlom v Trnave, na Ul. Hlavná
25, zo dňa 23.09.2014 tak, že správne znie: „ Súd určuje, že Dohoda o vyporiadaní zrušeného
bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísaná vo forme notárskej zápisnice č. N149/2014, NZ

34585/2014, napísaná pred notárkou JUDr. Danielou Jašekovou, so sídlom v Trnave, na Ul. Hlavná 25,
zo dňa 23.09.2014 uzavretá žalovaným a jeho manželkou K. G., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
v okrese, obci a k.ú. E. zapísané na LV č. XXXX ako byt číslo XX na 9. podlaží bytového domu
- XX b. j. + NP - A. X, súpisné číslo XXXX postaveného na par. č. 1635/105 vchod A. X spolu s
podielom priestoru na spoločných častiach a zariadeniach tohto domu o veľkosti 93/10000, ako i k bytu
prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti 93/10000 z pozemku par. č. 1635/105 - zastavaná plocha

anádvorieovýmere510m2podľaKNparcelaregistra„C“evidovanejnakatastrálnejmape,umiestnenej
v zastavanom území obce, v okrese, obci a k. ú E. zapísané na LV č. XXXX ako nebytový priestor -
Priestor č. X - I. X na 1. podlaží bytového domu XX b. j. + NP - A. X, súpisné číslo XXXX postaveného
na par. č. 1635/105 vchod A. X v podiele 93/10000 spolu s podielom priestoru na spoločných častiach
a zariadeniach tohto domu o veľkosti 45/10000, ako i prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti

45/10000 z pozemku par. č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510 m2 podľa KN parcela
registra „C“ evidovanej na katastrálnej mape, umiestnenej v zastavanom území obce, v okrese Banská
Štiavnica, obci a k. ú. J. A. zapísané na LV č. XXXX - pozemky par. registra „C“ evidované na katastrálnej
mape v zastavanom území obce par. č. 159/4 trvalé trávne porasty o výmere 14 m2, par. č. 160/7 trvalé
trávne porasty o výmere 11 m2, par. č. 2309/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 44 m2, par. č.

2309/3zastavanáplochaanádvorieovýmere20m2,par.č.2309/4zastavanáplochanádvorieovýmere
36 m2, par. č. 2309/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 27 m2 ako i stavba rekreačný dom súpisné
číslo XXX na par. č. 2309/4 podiele 1/1, ktorej vklad bol povolený Okresným úradom Trnava pod V
5558/2014 a Okresným úradom Banská Štiavnica pod V735/2014 dňa 15. 10. 2014 je voči žalobkyni
právne neúčinná.“

Napadnutým dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu
Trnava č. k. 16C/3/2017-254 zo dňa 23.09.2020 sa v jeho I. výroku dopĺňa tak, že predmetom Dohody
o vyporiadaní zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísanej dňa 23.09.2014 vo forme
notárskej zápisnice č. N 149/2014, NZ 34585/2014, pred notárkou JUDr. Danielou Jašekovou, medzi
žalovaným a jeho manželkou K. G. sú nehnuteľnosti:

a/ v okrese Trnava, obci E., k.ú. E., zapísaná na LV č. XXXX, ako byt číslo XX na 9. podlaží bytového
domu - XX b. j. + NP - A. X, so súpisným č. XXXX, postaveného na parcele č. 1635/105, vchod A. X,
v podiele 1/1, s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach tohto domu o
veľkosti 93/10000, ako i k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel o veľkosti 93/10000 z pozemku s
parcelným č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510 m2,

b/ v okrese Trnava, obci E., k.ú. E., zapísaná na LV č. XXXX, ako nebytový priestor - Priestor č. X - I.
X na 1. podlaží bytového domu XX b. j. + NP - A. X, so súpisným č. XXXX, postaveného na parcele č.
1635/105, vchod A. X, v podiele 93/10000, ku ktorému patrí podiel priestoru na spoločných častiach a
spoločnýchzariadeniachbytovéhodomuoveľkosti45/10000,akoiprislúchajúcispoluvlastníckypodielo
veľkosti 45/10000 k pozemku s parcelným č. 1635/105 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 510 m2,

c/ v okrese Banská Štiavnica, obci J. A., k.ú. J. A., zapísané na LV č. XXXX - pozemky parcely registra
„C“ s parcelným č. 159/4 trvalé trávne porasty o výmere 14 m2, parcelným č. 160/7 trvalé trávne porasty
o výmere 11 m2, parcelným č. 2309/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 44 m2, parcelným č.
2309/3 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 20 m2, parcelným č. 2309/4 zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 36 m2, parcelným č. 2309/5 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 27 m2 ako i stavba -

rekreačný dom so súpisným č. XXX, postavený na parcele č. 2309/4 v podiele 1/1.

12. Predmetnom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie,
rozsudkov súdu prvej inštancie a opravného uznesenia.

13. Takmer všetky podstatné tvrdenia z odvolania, týkajúce sa veci samej, žalovaný uvádzal už v konaní
pred súdom prvej inštancie, súd prvej inštancie sa s nimi v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne
vysporiadal, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje (viď nižšie).14. Podľa § 42a ods. 1 O. z. veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.
Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už

vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
Podľa § 42a ods. 2 O. z. odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb

s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.
Podľa § 42a ods. 3 O.z. odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a
ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
a) osobou jemu blízkou ( § 116 a 117), b) právnickou osobou, v ktorej má dlžník alebo osoba uvedená
v písmene a) majetkovú účasť aspoň 10% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, c) právnickou

osobou, v ktorej je dlžník alebo osoba uvedená v písmene a) štatutárnym orgánom alebo členom
štatutárneho orgánu, prokuristom alebo likvidátorom, d) právnickou osobou, v ktorej má osoba uvedená
v písmene c) majetkovú účasť aspoň 34% v čase, keď sa uskutočňuje tento právny úkon, alebo ktorý
dlžník urobil v uvedenom čase v prospech osôb uvedených v písmenách a), b), c) alebo d); to však
neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka

ukrátiť svojho veriteľa.
Podľa § 42b ods. 1 O. z. právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.
Podľa § 42b ods. 2 O. z. právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z
odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.
Podľa§42bods.4O.z.právnyúkon,ktorémuveriteľsúspechomodporoval,jeprávneneúčinnýaveriteľ

môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z
dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
Zmyslom žaloby podľa ustanovení § 42a Občianskeho zákonníka je dosiahnuť rozhodnutie súdu,
ktorým by bolo určené, že voči veriteľovi je neúčinný dlžníkom urobený právny úkon, ktorým ukracuje
uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovateľnej žalobe

vyhovené, potom predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k výkonu
rozhodnutia (exekučného titulu), vydaného proti dlžníkovi, domáhať nariadenia výkonu rozhodnutia
postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku
a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený (porov.
rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 149/2018).

Podstatou právneho inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov je neúčinnosť platného právneho úkonu
voči určitej osobe, v dôsledku čoho môže táto osoba (veriteľ) požadovať uspokojenie svojej pohľadávky
z predmetu odporovateľného právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Určením
právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav tzv. relatívnej
bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom,

avšak v pomeroch účastníkov sa naň hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Vyvolal všetky predvídané
právne následky. Inštitút odporovateľnosti slúži potrebám exekučného konania, keďže jeho účelom je
umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia
tejto pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka
je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého

k exekúcii vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným
právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej
prospech bol právny úkon urobený (porov. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 20Cdo/1501/2005).
Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť ak hodnoverným spôsobom
preukáže,ževsúvislostisodporovanýmprávnymúkonompostupovalastakounáležitoustarostlivosťou,

aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť. Z hľadiska posúdenia
požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka, nemôže odkaz na
vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať
vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.
(uznesenie NS SR z 30.3.2017 sp. zn. 5Obdo/4/2016).

Civilný sporový poriadok odporovaciu žalobu pripúšťa ako žalobu o určení právnej skutočnosti,
ktorá vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d/ CSP). Pri uvedenej žalobe z konkrétneho
hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logický dôvod prečo je potrebné, aby súd určil právnu skutočnosť (§
42a O. z.), teda osobitným predpisom je tu hmotné právo.Súd prvej inštancie ustálil skutkový stav tak, že H. H. (matke žalobkyne) bol voči manželke žalovaného
(K. G.) rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 13C/83/2012-405 z 5.6.2015 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 23Co/875/2015 z 19.12.2016 priznaný nárok na zaplatenie Predmetnej

pohľadávky (58.800 eur s príslušenstvom a nárok na náhradu trov konania). Dňa 23.12.2016 H. H.
postúpila predmetnú pohľadávku na žalobkyňu, čo zároveň oznámila manželke žalovaného. BSM
žalovaného a jeho manželky bolo zrušené za trvania ich manželstva rozsudkom Okresného súdu
Trnava č. k. 26C/2/2013-10 z 5.2.2013, právoplatným dňa 7.2.2013. Dňa 23.9.2014 (t. j. počas konania
o zaplatenie Predmetnej pohľadávky, ktoré bolo v štádiu po zrušení prvostupňového zamietajúceho

rozsudku Krajským súdom v Trnave, v ktorom konaní bol žalovaný vypočutý ako svedok a rovnako
nahliadol do spisu na základe plnej moci udelenej mu manželkou) žalovaný uzavrel so svojou manželkou
(s osobou blízkou) Dohodu o vysporiadaní zrušeného bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na
základe predmetnej Dohody sa žalovaný stal vlastníkom celého predmetu BSM, ktorého predmetom
boli Nehnuteľnosti, pričom žalovaný nebol povinný z titulu vyporiadania BSM svojej manželke vyplatiť
žiadnu finančnú výplatu. Po uzavretí Dohody manželka žalovaného nezostala vlastníčkou žiadneho

inéhonehnuteľnéhomajetku,resp.inéhomajetku,zktoréhobyžalobkyňamohlaPredmetnúpohľadávku
uspokojiť. Z potvrdení ošetrujúcich lekárov zistil, že H. H. trpí úzkostno-depresívnou poruchou, pričom
ani z jedného potvrdenia nevyplýva, že jej psychický stav jej neumožňuje posúdiť následky svojho
konania.
Odvolateľ v odvolaní namietal nedostatočne ustálený skutkový stav, vytkol súdu prvej inštancie

nevykonanie výsluchu žalovaného hoci sa zúčastnil na oboch pojednávaniach a bol navrhnutý na
vypočutie, nevykonanie výsluchu manželky žalovaného K. G., ktorá podľa neho najlepšie mohla súdu
uviesť, aké vzťahy boli medzi matkou H. H. a dcérami K. G. a A. B. a vnučkou L. A., nevykonanie
výsluchu H. H. na zistenie ako táto reaguje na rôzne otázky, najmä či si uvedomuje význam postúpenia
pohľadávky a za akých okolností bola uzavretá dohoda o postúpení pohľadávky medzi ňou (H. H.)

a dcérou A. B., a za akú odplatu postúpila H. H. svoju pohľadávku na žalobkyňu, a ako bolo naložené s
touto odplatou, kto požiadal notára o spísanie dohody o konkrétnom obsahu a kto koncipoval oznámenie
o dohode, odkiaľ H. H. vedela, že postúpenie pohľadávky je potrebné oznámiť K. G. a pod. Výsluch
H. H. považoval odvolateľ za potrebný aj z dôvodu, že v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod
sp. zn. 13C/83/2012 medzi H. H. a K. G. sa H. H. nezúčastňovala pojednávaní a napriek opakovaným

žiadostiam o jej vypočutie predkladala jej právna zástupkyňa potvrdenia od psychiatra, že nie je schopná
osobnej účasti na pojednávaniach a vypovedania pred súdom. Na dôkaz žalovaný predložil potvrdenie
od lekára z 10.4.2015. Vzhľadom k tomu, že odvolateľ namietal neplatné postúpenie pohľadávky zo
strany H. H. na A. B., bolo podľa názoru odvolateľa povinnosťou súdu s touto argumentáciou sa
vysporiadať a vyžiadať si od A. B., ale aj od H. H., príslušnú dohodu o postúpení pohľadávky, aby

náhodou nedošlo k zámene a k pokusom oklamať súd a žalovaného. Odvolateľ tiež poukázal na
svoju argumentáciu pred súdom prvej inštancie, že dohoda o postúpení pohľadávky mala byť uzavretá
(23.12.2016) v čase kedy rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 13C/83/2012 nebol ešte právoplatný
(právoplatnosť nadobudol 30.1.2017 a vykonateľnosť 3.2.2017) a že s poukazom na § 525 ods. 1
veta druhá O.z. nemožno postúpiť pohľadávku, ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia,

postúpená môže byť len existujúca pohľadávka (napr. z dôvodu, že nemusí byť úspešne uplatnená
na súde a žaloba na vymoženie pohľadávky môže byť zamietnutá, čomu sa žalobca úspešne vyhne
tým, že postúpi svoju pohľadávku na tretiu osobu a žalobu zoberie späť), v ktorej súvislosti na súde
prvej inštancie poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/253/2012, 3Cdo/61/2008, 5Cdo/188/2010
a uznesenie ÚS SR 39/2015, keď v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že poukázal na osamotené

rozhodnutie NS SR č.k. 1ObdoV 13/2005, v ktorom bol vyslovený názor, že pohľadávku možno postúpiť
aj keď je predmetom neskončeného súdneho konania, s ktorým právnym názorom odvolateľ nesúhlasí,
pretože nezabraňuje rôznym špekuláciám zo strany chytrákov, ktorí zoberú žalobu späť pred konečným
rozhodnutím, nakoľko cítia neúspech v konaní a svoju spornú pohľadávku postúpia.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný, ktorý žiadal žalobu

zamietnuť, svoju obranu postavil na posúdení postúpenia Predmetnej pohľadávky H. H. na žalobkyňu za
neplatné,čoodôvodniljednaktým,ževzmysleust.§525ods.2O.z.nemôžebyťpostúpenápohľadávka,
ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia, teda nie je priznaná právoplatným a vykonateľným
exekučným titulom, a tiež aj tým, že H. H. nebola spôsobilá na vykonanie tohto úkonu a nerozumela
mu, na preukázanie ktorého skutkového tvrdenia navrhol vykonať dôkaz výsluchom H. H.. Súd prvej

inštancie nevykonanie výsluchu H. H. odôvodnil tým, že jej výsluchom nie je možné preukázať existenciu
resp. neexistenciu jej spôsobilosti na právne úkony, nakoľko pre posúdenie tejto otázky sú potrebné
odborné znalosti, ktorými súd nedisponuje. Taktiež uviedol, že z potvrdení ošetrujúcich lekárov zistil, že
H. H. trpí úzkostno-depresívnou poruchou, pričom ani z jedného potvrdenia nevyplýva, že jej psychickýstav jej neumožňuje posúdiť následky svojho konania. V súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky
poukázal aj na skutočnosť, že proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/875/2015 zo dňa
19.12.2016 bolo podané dovolanie a v tomto konaní o dovolaní NS SR uznesením z 11.10.2017 sp. zn.

3Cdo 90/2017 pripustil, aby do konania na miesto H. H. vstúpila žalobkyňa A. B.; uvedené potvrdzuje
správnosť právneho názoru, že postúpiť možno aj pohľadávku, ktorá je predmetom prebiehajúceho
súdneho konania; a ak žalovaný mal za to, že H. H. nebola spôsobilá na právne úkony, bolo namieste
túto skutočnosť namietať už v konaní o predmetnej pohľadávke.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie a dopĺňa, že (len) výsluchom H. H. nie

je možné preukázať jej spôsobilosť resp. nespôsobilosť na právne úkony a už vôbec nie spätne ku
dňu postúpenia pohľadávky. Z lekárskeho potvrdenia z 10.4.2015 (č.l. 107), vystaveného praktickou
lekárkou pre dospelých (na ktoré odvolateľ v odvolaní poukazuje), vyplýva len to, že H. H. je v trvalej
starostlivosti a liečbe psychiatra, je roky liečená pre anxiózne depresívny syndróm, stav je prakticky
nemenný, trvalý, môže viesť len k zhoršeniam, nie je vhodné ju zaťažovať akýmkoľvek stresom, keď
každá takáto psychická záťaž vedie k zhoršeniu jej psychického zdravia, účasť na súdnom pojednávaní

nevhodná. Toto lekárske potvrdenie nespochybňuje spôsobilosť H. H. na právne úkony (a ako už uviedol
aj súd prvej inštancie ani z ostatných lekárskych potvrdení týkajúcich sa zdravotného stavu H. H.,
nachádzajúcich sa v spise nevyplýva, že jej psychický stav jej neumožňuje posúdiť následky svojho
konania). Preto odvolací súd považuje za správny názor súdu prvej inštancie o neunesení žalovaným
dôkazného bremena preukázať nespôsobilosť H. H. na právne úkony.

Súd prvej inštancie k postúpeniu pohľadávky ešte uviedol, že pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté
výkonom rozhodnutia sú také pohľadávky, vo vzťahu ku ktorým právny poriadok nepripúšťa exekúciu
prikázaním pohľadávky. V rámci vykonávacieho konania sú to peňažné nároky povinného voči jeho
dlžníkom, ktoré nemôžu byť v prospech oprávneného prikázané za účelom uspokojenia vymáhaného
nároku. Danú skupinu tvoria predovšetkým rôzne druhy sociálnych dávok a príspevkov. Súd prvej

inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že nie je možné postúpiť pohľadávku, ktorá je
predmetom neskončeného súdneho konania. Je bežnou praxou, že zo strany veriteľov dochádza k
postúpeniu pohľadávok počas prebiehajúceho súdneho konania. Na uvedené reflektuje aj ust. § 80 CSP,
v zmysle ktorého ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod práv alebo
povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto vstúpil ten, na

koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené. V prípade preukázania prevodu je súd povinný takému
návrhu vyhovieť. Otázkou možnosti postúpenia sa zaoberal aj NS SR v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V
13/2005 z 27.4.2006 v ktorom bol vyslovený názor, že pohľadávku možno postúpiť, aj keď je predmetom
neskončeného občianskeho súdneho konania. Prípadné obmedzenia musia vyplývať zo zákona alebo
rozhodnutia príslušného orgánu.

Odvolacísavplnomrozsahustotožňujesostatneuvedenýmzáveromsúduprvejinštancie.Vzhľadomna
žalovaným v odvolaní označenú judikatúru (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/253/2012, 3Cdo/61/2008,
5Cdo/188/2010 a uznesenie ÚS SR 39/2015) a jeho námietku, že súd prvej inštancie vychádzal
z ojedinelého rozhodnutia NS SR (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo V 13/2005 z 27.4.2006), čím žalovaný
naznačil odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, odvolací súd uvádza nasledovné:

Zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka" zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní. (rozsudok NS SR z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99,
R 44/2001).
Pôvodná judikatúra Najvyššieho súdu SR zvolila pomerne pragmatický prístup v prospech veriteľa,
ktorý bol vyjadrený v publikovanom rozhodnutí R 44/2001 s nasledujúcou právnou vetou „Zákonnému

pojmu vymáhateľná pohľadávka zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred
súdom v základnom konaní.“. Postupne sa však začali vyskytovať rozhodnutia dovolacieho súdu,
v ktorých bol vyjadrený opozitný názor. Ten presadzoval myšlienku, že ak v čase rozhodovania
súdu o odporovacej žalobe nedisponuje žalobca zároveň exekučným titulom proti dlžníkovi, nemožno
samotnej žalobe vyhovieť. Argumentoval výkladom vymáhateľnej pohľadávky v prospech jej stotožnenia

s pohľadávkou vykonateľnou a praktickým účelom odporovania, ktoré primárne smeruje k exekučnému
postihu dotknutého majetku. Ten bez exekučného titulu nie je možný a odporový rozsudok sa stáva
samoúčelným resp. neuplatniteľným (porovnaj napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 61/2008, 5
Cdo 188/2010, 6 Cdo 253/2012 a 5 Cdo 109/2018). Na podporu tohto výkladu boli často citované
aj obdobné české judikáty R 12/1998 civ. a R 12/2003 civ. Názorová polemika na Najvyššom súde

SR bola evidentná aj zo skutočnosti, že niektoré senáty občianskoprávneho a obchodnoprávneho
kolégia naďalej rozhodovali v súlade s pôvodným R 44/2001 (napr. 4 Cdo 198/2010, 2 Cdo 180/2013,
2 Obdo 69/2012). Zásadný vplyv malo následné plenárne uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 1.
7. 2015 sp. zn. PL. ÚS 39/2015 v rámci konania o súlade právnych predpisov na základe návrhuOkresného súdu Žilina. Ten sa domáhal vyslovenia nesúladu § 42a O.z. s čl. 1 ods. 1, čl. 20
ods. 1 a 4 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd práve z dôvodu, že pri aplikácii R 44/2001 umožňuje toto ustanovenie vyhovieť

odporovacej žalobe aj v prípade, ak žalobca nedisponuje exekučným titulom voči dlžníkovi. Ústavný
súd síce návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený, v odôvodnení svojho rozhodnutia (ods. 39)
ale zároveň uviedol „Možno teda zhrnúť, že aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani
občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva
z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001, a teda nezotrváva na výklade, ktorý

bol navrhovateľom spochybnený ako ústavne nekonformný, ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia
prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.“
Postupne sa teda kreovali dva opozitné názorové prúdy, čo sa prejavilo nielen v rozhodovacej praxi,
ale aj v odbornej literatúre. Je typickým paradoxom, že tento názorový konflikt sa týka úplne základnej
otázky, ktorej zodpovedanie by malo byť nesporným už priamo zo znenia právneho predpisu. Definitívne
(snáď) riešenie priniesol aktuálne až veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR

v kasačnom uznesení zo dňa 17. 5. 2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022...Veľký senát v tomto rozhodnutí
apeluje na akúsi anabázu judikátu R 44/2001 z dôvodu vecnej správnosti jeho pôvodných záverov.
Taktiež zdôrazňuje, že externé stanoviská v zmysle § 48 ods. 4 CSP vyzneli uni sono v prospech
interpretácie „vymáhateľnej pohľadávky“ ako pohľadávky, ktorú možno úspešne vymáhať v súdnom
konaní; teda pohľadávky žalovateľnej, ktorej svedčí vlastnosť actio nata. Tento záver prezentovali

nielen Ministerstvo spravodlivosti SR a Generálna prokuratúra SR, ale aj právnické fakulty Univerzity
Komenského a Trnavskejuniverzity (ods. 7 až 10 uzneseniaveľkého senátu). Veľký senát sa vysporiadal
aj s protichodným názorom predkladajúceho dovolacieho senátu o neúčelnosti odporovacej žaloby
pri absencii exekučného titulu, pričom uviedol „Len zo skutočnosti, že k uspokojeniu pohľadávky
veriteľa dôjde až v exekučnom konaní, nemožno vyvodzovať záver, že vymáhateľnou pohľadávkou je

pohľadávka vykonateľná. Nemožno opomenúť, že v prípade úspešnosti veriteľa v konaní o odporovacej
žalobe môže dôjsť k dobrovoľnému plneniu dlžníka (a teda dôsledkom nemusí byť výkon rozhodnutia
– exekúcia).“ (ods. 18.1)....implicitne zdôraznil, že z teleologického hľadiska je účelom odporovacej
žaloby ochrana veriteľa a výklad právnej normy súdom nesmie tento účel opomínať. Závery judikátu R
44/2001 pritom legitímne poskytujú veriteľovi vyššiu mieru ochrany než opozitný výklad, ktorý veriteľa

nedôvodne zaťažuje povinnosťou zabezpečiť pred vyhovujúcim rozsudkom o odporovacej žalobe
plnohodnotný exekučný titul na plnenie voči dlžníkovi. Je potrebné zohľadniť, že zákonná možnosť
odporovať právnemu úkonu dlžníka je obmedzená trojročnou lehotou v zmysle § 42a ods. 2 až 5 O.z.,
v rámci ktorej nemusí mať veriteľ vždy možnosť zabezpečiť si exekučný titul voči dlžníkovi, najmä ak
má ísť o právoplatné súdne rozhodnutie. V záujme právnej istoty však musí mať vždy zachované právo

úspešne odporovať ukracujúcemu úkonu dlžníka ihneď, keď sa o ňom včas a preukázateľne dozvie.
Podanie odporovacej žaloby proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech (§
42b ods. 2 O.z.), a následné prerušenie konania až do právoplatného skončenia sporu o zaplatenie voči
dlžníkovi, resp. do zabezpečenia iného exekučného titulu na plnenie, veľký senát správne nepovažoval
za vhodné definitívne riešenie. Právoplatný rozsudok, ktorým súd vyhovie odporovacej žalobe, síce sám

osebe nie je exekučným titulom, vytvára však efektívny priestor na uspokojenie veriteľovej pohľadávky
dobrovoľným plnením alebo na konsenzuálne usporiadanie vzniknutých právnych vzťahov. Pokiaľ
k tomu nedôjde, následný vznik exekučného titulu voči dlžníkovi (ak ním veriteľ ešte nedisponuje) naplní
základný účel odporovania a umožní v exekúcii vedenej proti dlžníkovi postihnúť majetok žalovaného
z konania o odporovacej žalobe. Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR preto

dospel k záveru, že „Vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom konaní.“. Preukázanie existencie
takejto pohľadávky v konaní o odporovacej žalobe zaťažuje žalobcu a splnenie súvisiacich podmienok
úspešného odporovania musí súd prejudiciálne vyhodnotiť v samotnom odporovacom konaní.(BSA
062022)

Odvolací súd sa s týmito závermi (že vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 O.z.
je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať v základnom konaní) stotožňuje a na základe uvedeného
(najmä s poukazom na závery uznesenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 17. 5. 2022 sp. zn. 1VCdo/1/2022) je názoru, že zo strany súdu prvej inštancie neprišlo
k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.

K námietke odvolateľa, že vzhľadom k tomu, že odvolateľ namietal neplatné postúpenie pohľadávky
zo strany H. H. na A. B., bolo povinnosťou súdu s touto argumentáciou sa vysporiadať a vyžiadať si
od A. B., ale aj od H. H., príslušnú dohodu o postúpení pohľadávky, aby náhodou nedošlo k zámene
a k pokusom oklamať súd a žalovaného, odvolací súd uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedenéje názoru, že sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného, ktorý
postúpenie pohľadávky a aktívnu legitimáciu žalobkyne spochybňoval tvrdením o nespôsobilosti H.
H. a nemožnosťou postúpiť pohľadávku, ktorá nebola priznaná právoplatným súdnym rozhodnutím,

odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie stotožnil. Postúpenie pohľadávky na žalobkyňu (a teda
aj svoju aktívnu vecnú legitimáciu v predmetnej veci) žalobkyňa preukázala relevantným oznámením
postupcu (H. H.) dlžníkovi (K. G.) o postúpení pohľadávky - Oznámením o postúpení pohľadávky zo
17.1.2017 (ktoré bolo prílohou žaloby a ktorého doručenie žalovaný nespochybnil), ktoré bez ďalšieho
zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobkyne) na vymáhanie postúpenej pohľadávky, preto súd

prvej inštancie správne z takéhoto oznámenia vychádzal, keď žalovaný analogicky ako dlžník (§ 526
ods. 1 O.z.) nie je oprávnený dožadovať sa v takomto prípade preukázania zmluvy/dohody o postúpení
a nemôže sa dovolávať ani jej neplatnosti.
Odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie nevykonanie výsluchu žalovaného hoci sa zúčastnil na oboch
pojednávaniach a bol navrhnutý na vypočutie, nevykonanie výsluchu manželky žalovaného K. G., ktorá
podľa neho najlepšie mohla súdu uviesť, aké vzťahy boli medzi matkou H. H. a dcérami K. G. a A.

B. a vnučkou L. A.. Taktiež súdu vytkol, že napriek tomu, že žalovaného poučil v zmysle § 42a ods.
3 O.z., zamietol jeho návrh na preukázanie toho, že nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať
úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, výsluchom žalovaného a jeho manželky, čo bol podľa žalovaného
nesprávny postup. Pretože súd prvej inštancie už pred výsluchom žalovaného a jeho manželky vie čo
by sa im podarilo a nepodarilo preukázať, a to skôr ako vôbec začali vypovedať, čo žalovaný považuje

za neuveriteľné pochybenie súdu a predstavuje úplne svojvoľný a nezákonný postup súdu, ktorý má za
následok nezákonné rozhodnutie.
Súd prvej inštancie nevykonanie dôkazov odôvodnil v 7. bode odôvodnenia jeho rozsudku, vo vzťahu
k výsluchu žalovaného a jeho manželky tak, že neexistenciu úmyslu manželky žalovaného zmenšiť
svoj majetok v úmysle ukrátiť žalobkyňu, prípadne jej právnu predchodkyňu a zabrániť tak uspokojeniu

pohľadávky veriteľa (tvrdenie žalovaného) nie je možné preukázať výsluchom žalovaného a jeho
manželky, ak by aj tieto subjekty tvrdili neexistenciu tohto úmyslu nepovažoval by súd takúto výpoveď
za dôveryhodnú a preukázanie tejto skutočnosti pre rozhodnutie podstatnú (z dôvodu uvedeného
súdom prvej inštancie v 28. bode odôvodnenia jeho rozsudku – keďže bolo preukázané, že dlžník /
manželka žalovaného/ je blízkou osobou žalovaného, preto úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa

sa prezumuje ex lege a jeho skutočný úmysel nie je na účely procesného úspechu odporujúceho
veriteľa relevantný.), tiež tým, že zmenšenie majetku v dôsledku uzavretia Dohody, ktorou sa
žalovaný stal výlučným vlastníkom Nehnuteľností, bez povinnosti vyplatiť finančnú náhradu manželke
je jednoznačným zmenšením jej majetku a preto nie je možné výsluchom žalovaného a jeho manželky
preukázať opak (v 9. bode odôvodnenia rozsudku uviedol, že po uzavretí Dohody manželka žalovaného

nezostala vlastníčkou žiadneho iného nehnuteľného resp. iného majetku, z ktorého by žalobkyňa mohla
Predmetnú pohľadávku uspokojiť).
Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že sa stotožňuje s dôvodmi nevykonania týchto dôkazov
uvedenými súdom prvej inštancie. Taktiež sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že
v predmetnom konaní bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, že boli splnené všetky

podmienky pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, vyplývajúce z ust. § 42a O.z., bola jednoznačne
preukázaná existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, konkrétne pohľadávka priznaná právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 13C/83/2012-405 z 5.6.2015 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 23Co/875/2015 z 19.12.2016 vo výške 58.800 eur s príslušenstvom, taktiež
bola preukázaná existencia ukracujúceho právneho úkonu medzi dlžníkom a žalovaným (Dohoda o

vyporiadaní zrušeného BSM), bolo preukázané, že dlžník je blízkou osobou žalovaného, preto úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa sa prezumuje ex lege a jeho skutočný úmysel nie je na účely procesného
úspechu odporujúceho veriteľa relevantný. Žalovaný mohol účinne zabrániť odporovaniu zo strany
veriteľa - žalobkyne tým, že zákonnú domnienku v konaní vyvráti a preukáže, že ukracujúci úmysel
dlžníka nemohol ani pri náležitej starostlivosti poznať. Preto bola obrana žalovaného zameraná na

preukázanie neexistencie úmyslu manželky žalovaného ukrátiť veriteľa nesprávna. Povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť mal žalovaný v záujme vlastného procesného úspechu sústrediť na svoje úkony
náležitejstarostlivostianieargumentovaťnedostatkomukracujúcehoúmyslunastranedlžníka.Akobolo
vyššie uvedené v prípade blízkych osôb zákon nepripúšťa záver o absencii ukracujúceho úmyslu dlžníka
apokiaľžalovanýneunesiedôkaznébremenovovzťahuktomu,žeaniprináležitejstarostlivostinemohol

prezumovaný ukracujúci úmysel dlžníka poznať, súd odporovacej žalobe vyhovie bez ohľadu na jeho
reálnu existenciu. Preto súd prvej inštancie správne žalovaným navrhované doplnenie dokazovania
výsluchom jeho osoby a osoby jeho manželky, ktorým sa mala (podľa tvrdení žalovaného) preukázať
neexistencia ukracujúceho úmyslu, považoval za nehospodárne a zamietol ho. Odvolací súd poukazujena § 195 ods. 1 CSP (podľa ktorého na návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených
skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak; ustanovenie § 150 ods.
2 tým nie je dotknuté) a uvádza, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil, že ani pri

náležitej starostlivosti nemohol prezumovaný ukracujúci úmysel dlžníka poznať, netvrdil vynaloženie
určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a O.z. Pokiaľ tu
nebolo takéto tvrdenie, nebolo namieste nariadiť výsluch strany žalovaného (ak by aj strana navrhla
vykonanie dôkazu výsluchom strany riadne a včas).
Ďalej odvolací súd uvádza, že žalovaný sa v jeho prvých dvoch podaniach zo 7.3.2017 a 30.3.2017

vyjadroval iba k odvolaniu žalobkyne proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia. V prvom vyjadrení vo veci samej z 30.5.2017 (súdu doručené 31.5.2017) žalovaný /právne
zastúpený/ o.i. namietal aktívnu legitimáciu žalobkyne z dôvodu jeho pochybností o spôsobilosti H.
H. na úkon postúpenia a z dôvodu, že došlo k postúpeniu v tom čase ešte neexistujúcej pohľadávky,
v tomto podaní nenavrhoval žiadne výsluchy, a to ani svoj výsluch ani výsluch svedkov K. G. a H.
H.. V nasledujúcom podaní z 5.10.2017 (doručené súdu prvej inštancie 9.10.2017) žalovaný navrhol

výsluchsvedkyneH.H.zaúčelomposúdenia,čibolaschopnárobiťprávneúkonyapostúpiťpohľadávku,
a v prípade, ak by výsluch tejto svedkyne nebol možný na pojednávaní navrhol, aby súd postupoval
podľa § 188 ods. 2 CSP, svoj výsluch ani výsluch K. G. v tomto podaní nenavrhoval. Výzvou súdu
prvej inštancie zo 16.12.2019 č. k. 16C/3/2017-168 boli obe strany vyzvané, aby v lehote 10 dní zaslali
otázky na svedkyňu H. H., zodpovedanie ktorých žiadajú. Žalovaný v podaní z 8.1.2020 (doručené

súdu prvej inštancie 15.1.2020) uviedol, že vzhľadom na kontradiktórnosť konania a „rovnosť zbraní“
zaslanie otázok svedkyni vopred, teda pred jej výsluchom na pojednávaní by ho postavilo do zjavnej
nevýhody voči jeho protistrane, z ktorého dôvodu predloží otázky na svedkyňu na pojednávaní, na
ktorom bude svedkyňa vypočutá. Na pojednávaní dňa 12.2.2020, na ktorom bol žalovaný osobne
prítomný právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že netrvá na návrhu na prerušenie konania a uviedla,

že trvajú na výsluchu svedkyne (H. H.) s tým, že sa obávajú toho, že ak by otázky na svedkyňu predložili,
žalobkyňa by svedkyňu pripravila na zodpovedanie týchto otázok. Na otázku súdu, či právna zástupkyňa
žalovaného zotrváva na podanom návrhu na výsluch svedka, ktorý by súd realizoval v zmysle § 196 ods.
3 CSP právna zástupkyňa žalovaného uviedla: „Na podanom návrhu na vykonanie dôkazu netrvám.“.
Pojednávanie bolo odročené na termín 17.4.2020 s tým, že právni zástupcovia strán sporu sa zaviazali

spracovať záverečné reči v lehote 30 dní. Dňa 23.3.2020 bol termín pojednávania zrušený. Vo veci
bol dňa 27.7.2020 určený nový termín pojednávania na deň 24.8.2020. Pojednávanie dňa 24.8.2020
bolo na žiadosť žalovaného z dôvodu zmeny jeho právneho zastúpenia odročené na termín 28.9.2020,
ktorý termín bol zmenený na žiadosť právneho zástupcu žalovaného (pre kolíziu pojednávaní) na termín
23.9.2020. V písomnej záverečnej reči z 23.9.2020 žalovaný uviedol ako postupoval v konaní, s tým,

že trvá na výsluchu H. H. a zároveň navrhol, aby bol v konaní vypočutý ako žalovaný. Dôvody pre
jeho vypočutie neuviedol. Na pojednávaní dňa 23.9.2020, na ktorom bol žalovaný prítomný, navrhol
jeho právny zástupca výsluch žalovaného a jeho manželky vo vzťahu k pôžičkám, súd prvej inštancie
uviedol, že v zmysle § 181 ods. 2 CSP určuje, že vo veci nevykoná žiadne dôkazy. Vzhľadom na
uvedené a s poukazom na ust. § 149, § 153, § 195 ods. 1, § 196 ods. 1 a § 197 ods. 1 CSP je odvolací

súd názoru, že návrhy na výsluch žalovaného a svedkýň neboli žalovaným uplatnené ani včas, keďže
žalovaný (poučený o následkoch sudcovskej koncentrácie konania) ich mohol predložiť už skôr, ak by
konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti aj na judikatúru: „Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka
konania nie je postupom, ktorým by súd odňal možnosť konať pred súdom (Zo súdnej praxe č. 26/2000).

Povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom
sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie NS
SR z 30.11.2016 sp. zn. 1Cdo 8/2016)“. Tiež poukazuje na skutočnosť, že žalovaný /inak v konaní
kontinuálne právne zastúpený od prvého vyjadrenia vo veci samej doposiaľ/ mal možnosť sa písomne
vyjadrovať k veci, podávať písomné stanoviská i k argumentom protistrany, čo aj urobil, odvolací súd je

preto názoru, že jeho právo na spravodlivé súdne konanie porušené nebolo.
Až v odvolaní žalovaný uviedol tvrdenie, že nemohol poznať ani pri náležitej starostlivosti úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, hoci sa snažil v odvolaní účelovo tvrdiť, že už na pojednávaní 23.9.2020
jeho právny zástupca navrhol (aj v zmysle poučenia súdu) výsluch K. G. a žalovaného, aby skutočne
preukázal, že nemohol poznať ani pri náležitej starostlivosti úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, a súd

jeho návrh zamietol. Takéto jeho tvrdenie a v tejto súvislosti návrh na výsluchy z obsahu zápisnice
o pojednávaní nevyplývajú.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajúprocesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie
skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na
vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené
znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného

útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných
podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná
výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku

alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
Odvolací súd počas odvolacieho konania nemohol prihliadať na ostatne uvedené prostriedky procesnej
obrany, ktoré žalovaným doteraz (v konaní pred súdom prvej inštancie) neboli použité, nakoľko ich
odvolateľ mohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, a ako bolo už vyššie uvedené, námietka
žalovaného o pochybení v procesnom postupe súdu prvej inštancie a porušení jeho práva na spravodlivý

proces nebola dôvodná. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (tzv. novoty),
je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok (§ 366 CSP) a keďže žalovaným tvrdené
novoty sa netýkali procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ako
ani nepreukazujú, že v konaní došlo k vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie a nejde
o nezavinené doterajšie nepoužitie týchto nových skutočností a dôkazov (§ 366 písm. a/ až d/ CSP), na

uvedené novoty nemohol odvolací súd prihliadnuť.
Odvolací súd sa taktiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že názor žalovaného, že uzavretím
Dohody nedošlo k zmenšeniu majetku jeho manželky, nemožno akceptovať, keďže právny úkon,
následkom ktorého je absencia akéhokoľvek majetku na strane jeho manželky je jednoznačne úkonom
majúcim za následok zmenšeniu majetku. Žalovaný pôvodne tvrdil, že Dohoda bola uzavretá z dôvodu

zákonnej povinnosti vyporiadať BSM do troch rokov od jeho zániku. Neskôr uzavretie Dohody odôvodnil
tým, že ňou len malo prísť k vysporiadaniu vzájomných nárokov zo zmlúv o pôžičke uzavretých medzi
jeho osobou a osobou jeho manželky. Táto obrana však nebola uplatnená včas a preto na ňu súd prvej
inštancie správne neprihliadal. I tak však poukázal na čl. V Dohody, v ktorom žalovaný a jeho manželka
vyhlásili,žekudňupodpísaniaDohodynemajúinýmajetok,pohľadávky,právaalebodlhy,čiinézáväzky,

ktoré by si mohli uplatňovať voči sebe navzájom, preto tvrdenie žalovaného, že uzavretím Dohody malo
dôjsť len k vysporiadaniu vzájomných nárokov zo zmlúv o pôžičke správne považoval za účelové a
nepravdivé.

15. V odvolaní voči dopĺňaciemu rozsudku žalovaný dôvodil, že napadnutým dopĺňacím rozsudkom súd

prvej inštancie opravil svoj predchádzajúci rozsudok z 23.9.2020, v ktorom neúplne špecifikoval právny
úkon, ktorého predmetom je neúčinnosť právneho úkonu, spravil tak podľa § 225 CSP a dňa 15.3.2023
vyhlásildoplňujúcirozsudok,ktorýmrozsudokOkresnéhosúduTrnavaz23.9.2020č.k.16C/3/2017-254
doplnil o presnú špecifikáciu právneho úkonu, postupoval v zmysle zákona a odstránil len formálnu
chybu, no napriek tomu je žalovaný toho názoru, že základná chyba spočívajúca v nesprávnom právnom

posúdení naďalej zostáva neodstránená. Preto sa pridržiava odvolania proti rozsudku. Následne sa už
v odvolaní proti dopĺňaciemu rozsudku žalovaný vyjadroval k úvahám súdu prvej inštancie uvedeným
pod bodom 28. odôvodnenia rozsudku a uvádzal svoju protiargumentáciu.
Odvolací súd je viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj jeho konkrétnymi dôvodmi, ktoré odvolateľ
vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie tohto opravného prostriedku (§ 380 ods. 1 v spojení

s § 365 ods. 3 CSP). To znamená, že odvolací prieskum je vykonávaný (takmer výlučne) z dôvodov
označených odvolateľom; na základe ním zadefinovaných konkrétnych odvolacích námietok.
Súd prvej inštancie odôvodnil vydanie dopĺňacieho rozsudku tým, že v rozsudku č. k. 16C/3/2017-254 z
23.9.2020 neúplne špecifikoval právny úkon, ktorého neúčinnosť je predmetom konania, preto rozsudok
v jeho I. výroku doplnil o presnú špecifikáciu právneho úkonu. Z porovnania tohto odôvodnenia a

odvolania žalovaného voči dopĺňaciemu rozsudku je zrejmé, že odvolateľ/žalovaný považoval vydanie
dopĺňacieho rozsudku za odstránenie formálnej chyby v rozsudku v zmysle zákona a odvolanie
podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci v rozsudku (nie v dopĺňacom rozsudku), teda
neformuloval konkrétne odvolacie dôvody vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku, čo v nadväznosti nanosný princíp odvolacieho prieskumu len v intenciách vznesených odvolacích námietok logicky/priamo
vylučuje eventualitu zrušenia alebo zmeny napadnutého dopĺňacieho rozsudku, odvolací súd nezistil
ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2

CSP), preto odvolanie žalovaného voči dopĺňaciemu rozsudku nebolo možné považovať za dôvodné.
Na skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní voči dopĺňaciemu rozsudku, avšak sa týkali rozsudku,
teda ich uviedol až po uplynutí lehoty na podanie odvolania proti rozsudku, nebol odvolací súd
oprávnený prihliadať a zároveň nemal povinnosť vo svojom rozhodnutí uvádzať dôvod, pre ktorý na tieto
skutočnosti nie je možné prihliadať (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/25/2016, sp.

zn. 3Obdo/22/2016).

16. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v spojení
s napadnutým dopĺňacím rozsudkom k nemu, odvolací súd konštatuje, že rozsudok i dopĺňací rozsudok
súdu prvej inštancie zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220
ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutí, pre

svoje skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov
strán, listinných dôkazov, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd
porušilzásadyvyplývajúcezust.§191CSPvsúvislostishodnotenímdôkazov,jasneavýstižnevysvetlil,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikovaný
právny predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutých rozsudkov dalo jasné a zrozumiteľné
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutých rozsudkov súdu prvej inštancie
nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede
na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Skutočnosti uvedené v odvolaniach žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutých rozsudkov súdu prvej inštancie.

17. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie

preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s napadnutým dopĺňacím rozsudkom súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil, čo sa týkalo aj vecne
správneho a odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

18. Žalobkyňa do 15 dní od doručenia jej rozsudku súdu prvej inštancie (napadnutého odvolaním

žalovaného) navrhla (v podaní z 20.10.2020 zn. Návrh na doplnenie rozsudku) jeho doplnenie v zmysle
petitu žaloby, bola názoru, že súd prvej inštancie nerozhodol o celom predmete právneho úkonu tak ako
to navrhovala v žalobe, výrok rozsudku je tak nepresný a neurčitý, pretože neobsahuje údaj o tom ktoje účastníkom právneho úkonu a čo je jeho predmetom, trpí nedostatkom materiálnej vykonateľnosti.
Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.12.2007 sp. zn. 30Cdo 1239/2007.
Súd prvej inštancie najprv nerozhodol o návrhu žalobkyne na vydanie dopĺňacieho rozsudku, a za

takéto rozhodnutie podľa názoru odvolacieho súdu (vyjadreného už v jeho liste z 1.4.2022 č. k.
10Co/32/2021-289) nemožno považovať vydanie opravného uznesenia Okresného súdu Trnava zo 7.
decembra 2020 č. k. 16C/3/2017-277, a to nielen s poukazom na formu rozhodnutia, ale i skutočnosť,
že znenie výroku na pojednávaní vyhláseného rozsudku nie je v súlade so znením výroku v zmysle
opravného uznesenia. Pokiaľ súd nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, nie je možné

uvedené napraviť vydaním opravného uznesenia.(Podľa R 35/2010: Ak súd prvého stupňa výrokom
rozsudku, vyhlásenom na pojednávaní, nerozhodol o celom predmete konania, o ostávajúcej časti
môže rozhodnúť len dopĺňacím rozsudkom podľa § 166 OSP, nemôže o tom rozhodnúť opravným
uznesením.) Odvolací súd v liste z 1.4.2022 č. k. 10Co/32/2021-289 (ktorým bola vec vrátená súdu
prvej inštancie ako predčasne predložná) uviedol súdu prvej inštancie, že je potrebné súdom prvej
inštancie neodkladne rozhodnúť o návrhu žalobkyne na vydanie dopĺňacieho rozsudku a po vykonaní

potrebných úkonov a uplynutí príslušných lehôt je potrebné spis predložiť odvolaciemu súdu opätovne aj
s novou predkladacou správou. Súd prvej inštancie následne vydal dopĺňací rozsudok Okresného súdu
Trnava z 15. marca 2023 č. k. 16C/3/2017-295, ktorý bol (ako je uvedené v predchádzajúcom bode tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu) odvolacím súdom (v spojení s rozsudkom) potvrdený. Z uvedeného je
zrejmé, že neexistovali dôvody pre vydanie opravného uznesenia (doplnenie rozsudku nie je možné

realizovať opravným uznesením), ktoré bolo potrebné považovať za napadnuté odvolaním žalovaného
proti rozsudku (z dôvodu jeho závislosti na rozsudku, analogicky § 379 písm. a/ CSP a § 357 písm. f/
CSP), napadnuté opravné uznesenie bolo teda nesprávnym a odvolaciemu súdu neostávalo iné, než
ho (z dôvodu právnej istoty, keď ho bolo možné považovať aj za právne neúčinné resp. nadbytočné)
analogicky podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP zrušiť (bez potreby a predovšetkým možnosti náhrady

zrušeného rozhodnutia akýmkoľvek iným, nakoľko pre postup zvolený súdom prvej inštancie vôbec
neexistoval dôvod).

19. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni (opravné uznesenie
bolo odvolacím súdom zrušené z dôvodu právnej istoty) priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci
(žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech

nemala (žalovaný), keď nevidel a ani strany netvrdili dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

20. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)