Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. marec 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/112/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4418205126
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4418205126.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Obec Rastislavice,
Rastislavice 27, IČO: 00 309 222, zast. JUDr. Peter Celec, advokátska kancelária s. r. o., so sídlom
Martin, M. R. Štefánika 36, IČO: 51 762 986, proti žalovaným: 1. A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C.,
D. E. X, 2. F. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., H. XX, 3. A. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. J., I. X, 4.
K. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XX, všetci zastúpení Advokátska kancelária Mgr. Jozef Vida, s. r. o.,
so sídlom Nové Zámky, Turecká 36, IČO: 47 258 250, 5. M. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. XX, zast.
Mgr. Evou Kováčechovou, advokátkou, so sídlom Banská Bystrica, Komenského 21, IČO: 37 890 697, o

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 13. mája 2022 č. k. 6C/65/2018-670 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í takto:

Súd určuje, že žalobca Obec Rastislavice, Rastislavice č. 27, IČO: 00 309 222 je podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľnosti, parcely registra "E", zapísanej na LV č. XXX v kat. úz. L., obec L., okres
Nové Zámky ako parcela č. 5192/2 - ostatné plochy vo výmere 2256 m2 v podiele 1-ina, a to vo vzťahu

k podielom žalovaného v 1. rade v rozsahu podielu 2/24, žalovanej v 2. rade v rozsahu podielu 2/24,
žalovaného v 3. rade v rozsahu podielu 1/24 a žalovaného v 4. rade v rozsahu podielu 1/24.

Vo zvyšku súd žalobu voči žalovaným v 3. a 4. rade a voči žalovanému v 5. rade z a m i e t a .

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade.

Žalovaným v 3. a 4. rade sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75%.

Žalovanému v 5. rade sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným v 1. až
5. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 15 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, § 13 ods. 1, 2 zák. č. 46/1948
Sb. o novej pozemkovej reforme účinného od 14. 04. 1948, § 566 ods. 1, 2 zák. č. 141/1950 Zb., §
137 písm. c) CSP, § 114 OZ účinného v čase vydania prídelovej listiny, § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb.

o majetku obcí, § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, §
68 ods. 3 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. o konaniach vo veciach patriacich do pôsobnosti politických
úradov (správne konanie), § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že v konaní predovšetkýmskúmal, či žalobca má naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe a túto otázku uzavrel tak,
že naliehavý právny záujem žalobcu daný je.

1.2. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že k predmetnej parcele č. 5192/2 ide o
duplicitné vlastníctvo žalobcu a žalovaných v 1. až 5. rade, pričom vlastníctvo žalobcu je odvodené
od Prídelovej listiny zo dňa 21. októbra 1958 a vlastníctvo žalovaných od dedičských rozhodnutí po
ich predkoch, keď vlastníctvu žalovaných v 1. až 5. rade svedčia dedičské rozhodnutia, na základe
ktorých boli založené listy vlastníctva. Z dedičských rozhodnutí vyplýva, že žalovaní nadobudli svoje

spoluvlastníckepodielyvrokoch1967až2011.Súd konštatoval,žeprávnipredchodcoviažalovanýchsa
vydržaním stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností ku dňu 01. 04. 1984. Následne žalovaní sami ako
dedičia po nich vstúpili do vlastníckych vzťahov a nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam
rozhodnutím orgánov štátu pri dedení. Takémuto spôsobu nadobudnutia vlastníctva dobromyseľnými
dedičmi musel súd poskytnúť ochranu. Pokiaľ by aj bola pochybnosť o splnení vydržacej doby právnymi
predchodcami žalovaných, mal súd za to, že oni samotní (od rokov 1967 - 1989), kedy zdedili predmetné

nehnuteľnosti, boli dobromyseľní v tom, že tieto užívajú ako svoje a samostatne (bez započítania
vydržacej doby ich právnych predchodcov) a vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydržali. Z
uvedeného vyplýva, že ku dňu vydania prídelovej listiny zo dňa 21. 10. 1958 právni predchodcovia
žalovaných vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržať ešte nemohli. Je nepreukázané,
kedy a či vôbec sa dozvedeli o danom prídele, a teda, či bola alebo nebola z tohto dôvodu pretrhnutá ich

lehota na vydržanie vlastníckeho práva z dôvodu narušenia ich dobromyseľnosti v tom, že im vlastnícke
právo patrí.

1.3. Pokiaľ ide o výmer o vlastníctve pôdy, od ktorého si svoje vlastnícke právo odvodzuje žalobca,
výmer vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia

č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy zo 6. mája 1948 číslo 2881/48-10/B spĺňal tak po
formálnej, ako aj obsahovej stránke všetky zákonné podmienky a náležitosti. Bol vydaný Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, teda orgánom podľa § 1 ods. 1 nariadenia k
tomu kompetentným. Je v ňom uvedené, kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého
sa vydáva, akej veci sa týka, je datované, opatrené podpisom povereníka, obsahuje názov a meno

a priezvisko bývalého vlastníka, označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné označenie
nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným
nehnuteľnostiam. Predmetné rozhodnutie, ktoré je potrebné charakterizovať ako správny akt, bolo
vydané orgánom na to oprávneným v medziach jeho právomoci. Ide preto nepochybne o prídelovú
listinu, ktorú treba považovať za „perfektnú“, a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke

právo prídelcov k nehnuteľnostiam tam označeným, včítane tých, ktoré sú predmetom sporu, preukázať
a to bez ohľadu na jeho vecnú správnosť, ktorá nemôže byť v súčasnosti preskúmavaná všeobecným
súdom.

1.4. Súd konštatoval, že žalovaní v 1. až 5. rade nadobudli svoje vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam na základe dedičských rozhodnutí vydaných orgánmi štátu v rámci ich kompetencií a
právomocí a na základe týchto rozhodnutí sa ujali držby a užívania predmetných nehnuteľností a to na
základe rozhodnutí uvedených v bodoch 21. - 26. tohto rozsudku v 70. - 80. rokoch minulého storočia.

1.5. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne

museli uňho vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí. Žalobca svoju žalobu voči
žalovaným na súde podal dňa 08. 10. 2018. Z podania žalobcu na č. l. 47 spisu a podania žalovaných
zo dňa 08. 10. 2018 súd zistil, že predžalobnú výzvu žalobca vyhotovil dňa 28. 08. 2018. Skorší
termín uplatnenia nároku žalobcu voči žalovaným v konaní preukázaný nebol, z čoho vyplýva, že
žalovaní svoje nehnuteľnosti nerušene užívali do roku 2018. Vychádzajúc z uvedeného pri zistení, že

žalovaní boli pri nadobúdaní svojho vlastníctva na základe dedičských rozhodnutí v dobrej viere, zakladá
nutnosť poskytnutia ochrany ich vlastníckemu právu. Z vyššie uvedeného je tiež zrejmé, že predmetné
nehnuteľnosti užívajú ako svoje nasledovne: podľa dedičského rozhodnutia 5D/1251/76-10 zo dňa 03.
05. 1976, podľa rozhodnutia ŠN Nové Zámky 16D/189/2011, rozhodnutia Štátneho notárstva Nové
ZámkyD68/67-11zodňa23.01.1967,podľarozhodnutiaŠtátnehonotárstvaNovéZámky3D/520/82-11

zo dňa 27. 04. 1982, podľa rozhodnutia Štátneho notárstva Topoľčany 4D/214/86-15 z 28. 10. 1986,
podľa osvedčenia o dedičstve JUDr. Heleny Jančárovej D 7/95, Dnot 91/95 zo dňa 26. 02. 1998 a
na základe nich sa ujali svojich vlastníckych práv. Pokiaľ aj nedošlo k vydržaniu vlastníckeho práva
žalovaných započítaním oprávnenej dobromyseľnej držby ich právnych predchodcov, sami žalovaní v 1.až 5. rade vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržali. Takéto originárne nadobudnutie
vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom má prednosť pred vlastníckym právom žalobcu.
Poukázal pritom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. mája 2017.

1.6. Vychádzajúc z toho, že vydržanie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a s
poukazom na zásady uvedené v rozsudku a pri poskytnutí ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi,
súd konštatoval, že žalovaní svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli vydržaním
pri zachovaní svojej dobromyseľnosti v tom, že im vec, ktorú zdedili a ktorú užívajú nerušene po dobu

viac než 10 rokov, patrí. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa §
255 ods. 1 CSP a žalovaným v 1. až 5. rade v konaní plne úspešným priznal súd nárok na plnú náhradu
trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca,

odôvodniac ho tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP),
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) žiadal, aby odvolací súd v zmysle §
390 písm. a) CSP vo veci rozhodol sám tak, že žalobe vyhovie a prizná žalobcovi trovy konania a trovy
odvolacieho konania. Závery súdu prvej inštancie nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, súd
vec nesprávne právne posúdil, v časti rozsudku, v ktorom súd odôvodňuje nadobudnutie vlastníckeho
práva žalovaných absentuje akákoľvek zmienka o (dobromyseľnej) držbe žalovaných, ktorá nebola

nijakým spôsobom ani len dôkazne preukázaná a tiež skutkové závery o dobromyseľnosti sú nesprávne.
Žalobca parcelu č. 5192/2 nadobudol na základe prídelovej listiny zo dňa 21. 10. 1958, pričom
prídelcom v tom čase bol „Československý štát v správe MNV L.“, t. j. táto parcela objektívne podľa
zákona účinného do 31. 12. 1991 nemohla byť spôsobilým predmetom vydržania, nakoľko bola v tzv.
socialistickom vlastníctve štátu. Jednalo sa o parcelu označenú druhom pozemku ako „cesta“, ktorá

podľa Občianskeho zákonníka účinného do 31. 12. 1991 ani nemohla byť predmetom tzv. osobného
vlastníctva. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaní nadobudli svoje spoluvlastnícke podiely v rokoch
1967 až 2011 preto nemôže byť správny, nakoľko do roku 1991 cesta ani nemohla byť predmetom tzv.
osobného vlastníctva a ani nebolo možné nadobudnúť vec vo vlastníctve štátu. Vo svojich výpovediach
na pojednávaní dňa 04. 02. 2022 žalovaní v rade 3. až 5. rade vyjadrili svoje subjektívne pocity, že

sú vlastníkmi. Vo svojich výpovediach sami priznali, že o parcelu č. 5192/2 sa staral žalobca (obec,
vtedy štát), ktorá túto parcelu upravovala ako cestu. Objektívne sa preto nemôže javiť, že žalovaní alebo
ich právni predchodcovia sa k nehnuteľnosti správali ako vlastníci, minimálne vedeli o tom, že o túto
nehnuteľnosť – cestu sa stará obec, a teda objektívne mohli mať pochybnosti o tom, či im táto vec patrí.
Žiadne konkrétne okolnosti, z ktorých by sa dalo navonok vyvodiť, že predmetná nehnuteľnosť patrí

žalovaným, preukázaná nebola. Rozhodnutia v dedičských konaniach nedokazujú existenciu žiadnej
držby, teda faktické ovládanie veci, navyše, akákoľvek vedomosť žalovaných o odňatí nehnuteľnosti
vopred vylučuje akúkoľvek dobrú vieru žalovaných. Žalovaní spoločne iba uviedli, že parcela č. 5192/2
bola vedená ako cesta, využívali ju na prístup k svojím ostatným nehnuteľnostiam, pričom ju využívali
aj iní ľudia, spravovala ju obec, ktorá na nej robila aj stavebné úpravy cestného telesa. Je to práve

žalobca, ktorý sa k veci správal objektívne ako vlastník, od ktorého možno takéto nakladanie s vecou
objektívne očakávať. Poukázal na výzvu na uzavretie dohody na vydanie nehnuteľností, ktorá sa týka
aj predmetnej parcely č. 5192/2 a uviedol, že žalovaní v 1. až 5. rade dňa 18. 12. 1992 písomne
uviedli, že v roku 1992 mali vedomosť o „odňatí“ nehnuteľností a žiadali ich vydať. Toto písomné
tvrdenie je v absolútnom rozpore so závermi napádaného rozsudku v časti, v ktorej sa uvádza, že

žalovaní dedičskými konaniami predmetné nehnuteľnosti nadobudli vydržaním, a že boli dobromyseľní.
Nemožno hovoriť o dobrej viere žalovaných, že im nehnuteľnosť patrí, ak v roku 1992 písomne uznali,
že parcela č. 5192/2 bola „po roku 1948 odňatá bez akejkoľvek finančnej náhrady“. Navyše, k tejto
dohode priložili aj identifikáciu parciel a kópiu z katastrálnej mapy, z ktorej vyplývala duplicita zápisu
parcely 5192/2 a KN-C č. 1014. Túto výzvu podpísali všetci žalovaní v 1. až 5. rade. Toto vyjadrenie

žalovaných v 1. až 4. rade, ktorého súčasť tvorí príloha „Výzva na uzavretie dohody na vydanie
nehnuteľnosti“ vyvracia všetky závery súdu prvej inštancie o dobromyseľnom nadobudnutí vlastníckeho
práva žalovanými, nakoľko tí zjavne mali vedomosť o odňatí parcely č. 5192/2. Výpoveď žalovaných
v 3. až 5. rade na pojednávaní o tom, že nemali o žiadnej prídelovej listine vedomosť, sa potom javíako účelová. Táto výzva je spomenutá v napádanom rozsudku pod bodom 22. bez akékoľvek ďalšieho
komentára, a to i napriek tomu, že touto otázkou sa mal súd prvej inštancie zaoberať na základe pokynu
odvolacieho súdu. Uviedol, že súd prvej inštancie nerešpektoval záväzný pokyn odvolacieho súdu,

pričom poukázal na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, a to, čím nariadil odvolací súd sa súdu
prvej inštancie zaoberať. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v napádanom rozsudku uviedol, že
vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa
nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list prevodcu po zákonom
určenom konaní. Tieto skutkové závery súdu prvej inštancie opäť nemajú žiadnu v oporu v dokazovaní.

Súčasťou samotnej žaloby bol dôkaz označený ako „Výkaz zmien za rok 1966“, kde je pri parcele 1014
uvedený vlastník Čs. štát ako „neknihovaný vlastník“. Neknihované vlastníctva boli také, ktoré vznikli
na základe súdnych či úradných rozhodnutí (prídelov) a nezapisovali sa do pozemkových kníh. Podľa
katastrálnej mapy z roku 1966 však už muselo byť zrejmé, že parcela č. 1014 je totožná na mape s
parcelou č. 5192/2. Vo všeobecnosti sa pri hodnotení dobrej viery berie do úvahy, či držiteľ pri bežnej
opatrnosti, ktorú je možné s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať,

nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Prvé
dedičskérozhodnutie,oktorésúdprvejinštanciesvojerozhodnutieopiera,jezodňa23.01.1967(Štátne
notárstvo Nové Zámky D 68/67-11). V tom čase už existoval výkaz zmien za rok 1966, ako aj k nemu
príslušnékatastrálnemapy,zktorýchsaktokoľvekmoholpresvedčiť,kdesaparcelač.5192/2nachádza,
pričom by každý následne zistil jej totožnosť s parcelou č. 1014. Žalovaný v 5. rade vo svojej výpovedi

na pojednávaní uviedol, že po roku 1966 sa začala budovať cesta, a že niekedy v roku 1966 obec časť
cesty vykameňovala. Ochrana dobrej viery chrániaca účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným
z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto
ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie prednosti jednej
z obidvoch však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a s

náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. A práve z prísneho
hodnotenia dobrej viery je zrejmé, že ako vlastník sa objektívne k parcele č. 5192/2 správal žalobca - v
minulosti ako zástupca Čs. štátu v správe MNV L., neskôr ako obec, ktorá sa o parcelu ako cestu vždy
riadne starala. Z hľadiska dobromyseľnosti žalovaných súd prvej inštancie neuviedol prakticky žiadne
skutočnosti, ktoré by objektívne preukázali držbu a dobromyseľnosť držby žalovaných. V čase vydávania

dedičských rozhodnutí bola parcela č. 5192/2 vedená (od roku 1966) aj ako tzv. neknihovaná parcela
1014, toto jej označenie bolo zapísané na príslušnej katastrálnej mape. Je nesporné medzi stranami a
vždy bolo, že parcela je cesta. Cesta podľa práva platného a účinného do 31. 12. 1991 nemohla byť v
osobnom vlastníctve a vec, ktorá bola vtedy preukázateľne vo vlastníctve štátu, nemohla byť predmetom
vydržania. Najdôležitejšia je však skutočnosť, že žalovaní túto parcelu vnímali celý čas ako cestu, pričom

v roku 1992 sa žalovaní v 1. až 5. rade písomne obrátili na žalobcu so žiadosťou o vydanie tejto parcely
s argumentáciou, že im bola po roku 1948 odňatá. Žalovaní teda v roku 1992 jednoznačne vedeli, že
parcela č. 5192/2 nie je v ich v dobromyseľnej držbe. Touto listinou sa mal na základe záväzného pokynu
odvolacieho súdu zaoberať súd prvej inštancie, čo však vôbec neurobil. Skutočnosť, že žalovaní boli
v dobrej viere pri dedičských konaniach, nebola nijako preukázaná s poukazom na listinu zo dňa 18.

12. 1992, kde bolo žalovanými uvedené, že im boli nehnuteľnosti (aj parcela 5192/2) odňaté po roku
1948. Súd prvej inštancie sa priklonil k domnelému vydržaniu, ktoré nemá riadne dôkazne preukázané
a vychádza len z pocitov žalovaných a domnienke, že dedičské rozhodnutie rovná sa dobromyseľná
držba pri ignorovaní ostatných dôkazov a právnych záverov. Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd pri
rozhodovaní dal prednosť tomu riešeniu, ktorému svedči nielen viac dôkazná situácia, ale aj konkrétne

dopady, ktoré by takéto rozhodnutie malo nielen na žalovaných, ale predovšetkým na ich susedov a
celkový rozvoj obce.

3. Žalovaní v 1. až 4. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že podľa ich názoru sa súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami. S tvrdením

žalobcu, že závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, nemožno súhlasiť. Žalovaní v 1.
až 4. rade majú za to, že žalobca účelovo vyňal pasáže z ich vyjadrenia, niektoré dokonca tak, že
citoval iba časť vety, ktorú žalovaní na pojednávaní uvádzali vo svojich výpovediach, pričom z takto
zdeformovaných citátov vyvodzuje záver o tom, že žalovaní mali priznať, že o parcelu č. 5192/2 sa
staral žalobca, čo však nie je pravdou. Rovnako zavádzajúce je aj tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaní

predmetnú parcelu vnímali celý čas ako cestu. Žalovaní potvrdili, že iba časť parcely slúžila ako
cesta k ich pozemkom, zvyšná časť bola ornou pôdou a záhradou, ktorú užívali právni predchodcovia
žalovaných, pričom pôvodne táto parcela cestou ani nebola, nakoľko sa tam nachádzal ovocný sad.
Žalovaní potvrdili aj to, že nikto si voči tomuto ich majetku nenárokoval, tento svoj majetok užívali, riadnesa o to starali, pričom vlastníctvo uznala v minulosti aj samotná obec Rastislavice, keď s právnymi
predchodcami žalovaných jednali ohľadne nehnuteľnosti označenej ako parc. č. 4945/16 (ktorá bola
nadobudnutá spolu s parc. č. 5192/2) dňa 06. 10. 1976 na MNV v L. ako s majiteľmi „pozemkov, ktoré

sa nachádzajú v intraviláne obce“. Poukázali na skutočnosť, že v zmysle bodu 1 prídelovej listiny zo
dňa 21. 10. 1958 prídelca nadobúda vlastnícke právo dňom odovzdania pridelených nehnuteľností do
držby, ktorú skutočnosť žalobca v konaní nepreukázal, preto žalovaní v 1. až 4. rade majú za to, že
na základe tejto prídelovej listiny vlastnícke právo žalobca nadobudnúť nemohol, nakoľko nedošlo k
odovzdaniu nehnuteľností do jeho držby. K tejto parcele 5192/2 sa preto žalobca nemohol správať ako

vlastník, ak na tejto parcele mali žalovaní vysadené ovocné stromy a záhradu, o ktoré sa starali. Čo sa
týka podmienok vydržania, stotožňujú sa so záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku
a poukazujú a zdôrazňujú skutočnosť, že ich vlastnícke právo opakovane potvrdzovali rôzne orgány
verejnej moci, boli a mohli byť jedine v dobrej viere o tom, že tieto nehnuteľnosti im patria, pričom
predmetné nehnuteľnosti riadne užívali ako svoj vlastný majetok. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že
sporná nehnuteľnosť je verejnou komunikáciou, keďže na tejto nehnuteľnosti sa nachádzal a nachádza

súkromný majetok (záhrada) žalovaných, o ktorý sa riadne starajú, a preto by priznaním vlastníckeho
práva žalobcovi utrpeli ujmu. Žalovaní v 1. až 4. rade majú za to, že súd prvej inštancie kolíziu ústavných
hodnôt označenú v bode 63. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyriešil správne, keď žalobu žalobcu
zamietol, preto žalovaní v 1. až 4. rade navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil a žalovaným v 1. až 4. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100% oproti žalobcovi.

4. Žalovaný v 5. rade k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalovaní odôvodňujú svoje vlastnícke práve od
viacerých rozhodnutí štátu. Štát prostredníctvom svojich orgánov opakovane potvrdzoval vlastnícke
právo žalovaných. Vlastnícke právo opakovane potvrdzovali štátne notárstva v dedičských konaniach,

ale aj ďalšie štátne orgány. Žalovaný v 5. rade predložil Záznam z rokovania na MNV v L. zo dňa
06. 10. 1976. Rokovanie sa uskutočnilo medzi žalovanými, resp. právnymi predchodcami žalovaných
v 1. až 5. rade a týkalo sa nehnuteľnosti parc. č. 4945/16, ktorá bola súčasťou súboru nehnuteľností
tvoriacich predmet kúpnej zmluvy medzi N. O. a právnymi predchodcami žalovaných zo dňa 31. 10.
1947. Na uvedenom rokovaní obec L. konala so žalovanými ako s vlastníkmi spornej nehnuteľnosti,

obec ani nikto iný nijako nespochybňoval ich vlastnícke právo ani právny titul, na základe ktorého túto
nehnuteľnosť nadobudli. Následne bola uzavretá kúpna zmluva medzi žalovanými ako predávajúcimi
a Československým štátom, zastúpeným ONV v Nových Zámkoch, ako kupujúcim na uvedenú
nehnuteľnosť parc. č. 4945/16, p. k. 1743 zo dňa 15. 05. 1978. Ak by sa aj nedalo jednoznačne určiť,
od ktorého dátumu možno počítať plynutie vydržacej doby, je nespochybniteľné, že táto plynula až do

roku 2018. Z uvedeného je zrejmé, že ak aj žalovaní nenadobudli vlastnícke právo vydržaním do konca
roku 1991, jednoznačne ho nadobudli vydržaním v období po tomto termíne, kedy splnili všetky atribúty
potrebné pre úspešné vydržanie nehnuteľnosti. Žalovaní sa vo svojich výpovediach zhodli na tom, že
spornú nehnuteľnosť využívali predovšetkým oni (spočiatku výlučne oni), resp. ich právni predchodcovia
ako prístupovú komunikáciu k svojim domom, pričom na časti nehnuteľnosti bol ovocný sad a o ten

sa starali výlučne žalovaní a ich právni predchodcovia. Až v neskoršom, bližšie neurčenom období
sa o nehnuteľnosť začal sporadicky zaujímať aj žalobca - tento záujem však bol nejasný a jediný
jeho konkrétny prejav bolo vyasfaltovanie cesty niekedy v 70. rokoch. Žalobca si nesplnil ani základnú
povinnosť vyplývajúcu z § 114 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník, v zmysle ktorej v prípadoch,
v ktorých tak zákon ustanovuje, prechádza vlastníctvo priamo výrokom úradu alebo orgánu verejnej

správy, pričom ak ide o nehnuteľnú vec, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo v
železničnej knihe, alebo sa na súde uloží listina. V prípade spornej nehnuteľnosti žiadny takýto úkon
žalobca neurobil. Tvrdenie žalobcu, že sa k veci správal objektívne ako vlastník, je preto pochybné.
Žalobca uvádza, že žalovaní v 1. až 5. rade dňa 18. 12. 1992 písomne uviedli, že v roku 1992 mali
vedomosť o odňatí nehnuteľnosti a žiadali ich vydať, čo je podľa názoru žalobcu v rozpore so závermi

rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaní sa usilovali týmto aktom reparovať nezákonný stav, ktorý nastal
v minulosti, a to najmä s ohľadom na to, že v danom období zjavne žalobca pristupoval k spornej
nehnuteľnosti ako k svojmu majetku, hoci rovnakým spôsobom k nej pristupovali aj žalovaní, resp. ich
právni predchodcovia. Uvedený dokument však jednoznačne podporuje záver súdu prvej inštancie o
tom, že v priebehu histórie nastalo niekoľko právnych skutočností, od ktorých možno odvíjať začatie

plynutia 10-ročnej vydržacej doby, za ktoré žalovaný v 5. rade považuje napr. jednotlivé dedičské
rozhodnutia, týkajúce sa právnych predchodcov žalovaného. Rok 1992 je jedným z týchto míľnikov.
S ohľadom na uvedené, možno konštatovať, že v roku 2018, kedy sa žalobca začal domáhať svojho
údajného vlastníckeho práva, príslušná vydržacia doba už dávno uplynula, bez ohľadu na to, od ktorejprávnej skutočnosti sa odvíja začiatok jej plynutia, a to aj vtedy, ak by sa jej začiatok mal odvíjať od
roku 1992 a od uvedenej listiny, resp. na základe nej. Žalobca v odvolaní tiež uvádza, že žalobca sa
preukázateľne ujal držby, pričom sa odvoláva na Zápisnicu Miestnej Roľníckej komisie zo dňa 06. 10.

1948. Nie je zrejmé, čo má uvedený dokument preukazovať, keďže prídelová listina, od ktorej žalobca
odôvodňuje svoje vlastníctvo, je datovaná dňom 21. 10. 1958. Žalovaný v 5. rade preto žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

5. Žalobca k vyjadreniam žalovaných v 1. až 5. rade uviedol, že počítanie plynutia vydržacej doby súdom

prvej inštancie je nepreskúmateľné. Súd určil túto dobu veľmi neurčito, a teda z toho vyplýva, že súd
prvej inštancie vôbec nemá jasno, ako a kedy k vydržaniu došlo. K listine zo dňa 18. 12. 1992 uviedol, že
táto listina je iba žiadosť o vydanie veci, žiadna iná listina alebo iný dôkaz, že by k jej vydaniu aj došlo,
preukázanánebola.PodľaObčianskehozákonníka(§114zák.č.141/1950Sb.)mávecno-právneúčinky
pre nadobudnutie vlastníckeho práva nadobudnutie právoplatnosti výrok úradu alebo orgánu verejnej
správy, a nie zápis tejto skutočnosti v pozemkovej knihe, kde táto skutočnosť mala význam len akejsi

poznámky. Zápisnica Miestnej Roľníckej komisie z r. 1948 sa odvoláva na prídelový plán, pričom podľa
prídelového plánu sa mala sporná parcela prideliť žalobcovi. Zápisnica teda jednoznačne preukazuje, že
držba tejto nehnuteľnosti trvá u žalobcu od roku 1948 a v čase vydania prídelovej listiny už existovala.
Súd prvej inštancie v napádanom rozsudku pri odôvodnení dobrej viery žalovaných, resp. ich právnych
predchodcov vychádza len z dedičských rozhodnutí a na ich základe zápisu v katastri nehnuteľnosti,

pričom nič iné vôbec neskúmal. Dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného údaja
v katastri nehnuteľností o jej vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom, že mohol nadobudnúť
vlastnícke právo, ak sa preukáže, že táto zapísaná osoba v skutočnosti v čase uzavretia kúpnej zmluvy
nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode
nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy

predávajúcinemoholnadobudnúťvlastníckeprávoknehnuteľnostiarovnakotaknemohol„neexistujúce“
vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci konajúcu v dobrej viere. Naďalej tak je potrebné zotrvať
na právnom závere, že absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, ak
na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“
Zdôraznil, že otázka dobromyseľnosti je otázkou skutkovou, nie právnou. Súd prvej inštancie dobrú

vieru žalovaných, resp. ich právnych predchodcov vyvodzoval v odôvodnení napádaného rozsudku
len z listín – osvedčení o dedičstve, na základe ktorých boli zapísaní do katastra nehnuteľností, čo je
nepostačujúce na preukázanie ich dobromyseľnosti. Žalobca poukázal na listinu zo dňa 18. 12. 1992, z
ktorej jednoznačne vyplýva, že v roku 1992 mali žalovaní vedomosť o odňatí spornej parcely.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku – ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou – žalobcom, v neprospech
ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania

(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom na nariadenom odvolacom pojednávaní
(§ 385 ods. 1 CSP) a po zopakovaní dokazovania na odvolacom pojednávaní a doplnení dokazovania
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.

7. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 08. 10. 2018 domáhal určenia, že žalobca je výlučným

vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky,
katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXX k. ú. L. ako parcela registra „E“ č. 5044/2 ostatné plochy o
výmere 1890 m2 a parcela registra „E“ č. 5192/2 ostatné plochy o výmere 2256 m2. V žalobe uviedol,
že žalobca je zapísaný ako vlastník nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu
Nové Zámky, katastrálny odbor, na LV č. X, a to parcela registra „C“ č. 1010 zastavané plochy a nádvoria

o výmere 3020 m2 a parcely registra „C“ č. 1014 zastavané plochy a nádvoria o výmere 3762 m2.
Nehnuteľnosti zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor, na LV
č. XXX ako parcela registra „E“ č. 5044/2 ostatné plochy o výmere 1890 m2 a parcela registra „E“ č. 5192
ostatné plochy o výmere 2256 m2 sú v podielovom spoluvlastníctve žalovaných v 1. až 5. rade, pričom
žalovaný v 1. rade je podielovým spoluvlastníkom v pomere 2/24 k celku uvedených nehnuteľností,

žalovaná v 2. rade je podielovým spoluvlastníkom v pomere 2/24 k celku uvedených nehnuteľností,
žalovanív3.a4.rade,atokaždýznichjepodielovýmspoluvlastníkomvpomere4/24kcelkuuvedených
nehnuteľností a žalovaný v 5. rade je podielovým spoluvlastníkom v pomere 12/24 k celku uvedených
nehnuteľností, pričom tieto nehnuteľnosti žalovaní v 1. až 5. rade nadobudli na základe dedičskýchkonaní po svojich právnych predchodcoch, t. j. bývalých vlastníkoch F. I., P. I., M. I. a C. I., pričom každý
z nich bol spoluvlastníkom nehnuteľností v pomere 1 k celku a tieto boli zapísané v pozemno-knižnej
vložke č. XXXX k. ú. L., a to na základe dedičských konaní č. 26D 1894/2006, 16D 279/13, 4D 214/88,

5D 1291/76, D4 172/80 a D7/95. Na základe prídelovej listiny Okresného národného výboru v Šuranoch
zo dňa 21. 10. 1958 bolo vlastnícke právo k parcelám č. 5044/2 a č. 5192/2 k. ú. L. zapísané v prospech
Československého štátu v správe Miestneho národného výboru L. a následne boli parcely registra „C“
č. 1010 a 1014 zapísané do operátu bývalej evidencie nehnuteľností na LV č. X ako súčasné parcely
pri zakladaní evidencií právnych vzťahov k. ú. L. v rámci druhej etapy v roku 1966 a tieto parcely boli

prevzaté do operátu evidencie nehnuteľností ako neknihované nehnuteľnosti podľa údajov uvedených v
prídelovej listine vydanej ONV v Šuranoch dňa 21. 10. 1958. Podľa § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí je žalobca právnym nástupcom Miestneho národného výboru v L.. Uviedol, že pre nadobudnutie
vlastníctva parciel č. 5044/2 a č. 5192/2 podľa právnych predpisov platných v čase vydania prídelovej
listiny nebol na prevod vlastníctva potrebný zápis do pozemkovej knihy - vložky, kde tento zápis ani
vykonaný nebol, čím následne vznikla duplicita vlastníctva. Zároveň uviedol, že podľa priložených listov

vlastníctva č. X Q. R. XXX vyplýva, že v zmysle PK vložky č. XXXX sú nehnuteľnosti KN-E č. 5044/2 a č.
5192/2 na LV č. XXX súčasne evidované na základe prídelovej listiny aj súčasne na LV č. X ako KN-C
č. 1010 a č. KN-C 1014. Táto poznámka teda spochybňuje hodnovernosť údajov zapísaných v katastri
nehnuteľností na LV č. X a na LV č. XXX. Uviedol, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam parcelám KN-
E č. 5044/2 a 5192/2 bolo právnym predchodcom žalovaných v 1. až 5. rade odňaté prídelovou listinou,

pričom táto skutočnosť nebola uvedená v príslušnej PK vložke č. XXXX a z tohto dôvodu k dnešnému
dňu existuje duplicitné vlastníctvo. V priebehu konania bola žaloba ohľadne parc. registra „E“ č. 5044/2
vzatá späť a následne bolo konanie ohľadom nej zastavené. Predmetom zostala už len parcela registra
„E“ č. 5192/2 vo výmere 2256 m2.

8. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

9. V danej veci je predmetom preskúmania odvolacieho súdu druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie,
keď jeho skorší rozsudok bol odvolacím súdom na základe odvolania zo strany žalovaných zrušený.

Súd prvej inštancie vo veci rozhodol opätovne napadnutým rozsudkom, pričom odvolací súd po jeho
preskúmaní dospel k záveru, že nerešpektoval a dôsledne sa neriadil názorom odvolacieho súdu
v zrušujúcom uznesení a jeho rozhodnutie je opätovne nedostatočne odôvodnené a vec aj nesprávne
právne posúdil. Preto odvolací súd, postupujúc podľa § 390 písm. a) CSP, vo veci vytýčil pojednávanie,
vyzval strany v zmysle ustanovenia § 382 CSP na vyjadrenie k možnému použitiu ustanovení, ktoré súd

prvej inštancie na vec neaplikoval, zopakoval dokazovanie v danej veci, vykonal obhliadku na mieste
samom a následne vo veci rozhodol, pričom vo svojom rozhodnutí dopĺňa dôvody, s ktorými sa súd prvej
inštancie nevysporiadal, a ktoré sú pre posúdenie veci potrebné.

10. Z dokladov predložených stranami v konaní vyplýva, že v PK vl. č. 1743 je okrem iných zapísaná aj

predmetná parc. č. 5192/2 vo výmere 2256 m2, pričom pod B1 je vlastnícke právo zapísané v prospech
N. O. v 4/5 a na F. O. v 1/5. Tí nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na základe
rozhodnutia o prídele zbytkového statku zo dňa 26. 03. 1938. Pod B9 je zapísané vlastnícke právo F. I.
v 1, P. I. v 1, M. I. v 1 a C. I. v 1. Ich vlastnícke právo bolo vložené na základe kúpnej zmluvy z 31. 10.
1947, pričom o vklade vlastníckeho práva rozhodol Okresný súd v Nových Zámkoch dňa 28. novembra

1947 pod čd 3289/47.

11. Poľná pracovná skupina v Nových Zámkoch vydala vyhlášku podľa zák. č. 142/1947 Sb. a vlád. nar.
č. 1/1948 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, predmetom ktorej je poľnohospodársky majetok, ktorý
je vo vlastníctve N. F. O..

12. Rozhodnutím Povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo dňa 9. júla
1948 bola zahájená revízia poz. ref. podľa zák. č. 142/47 Sb. – zahájenie prídelového pokračovania
podľa vlád. nar. č. 1/1948 Sb., v znení vlád. nar. čís. 90/1948 Sb. na predmet F. a N. O. v k. ú.
S.. Prídelovému pokračovaniu sa podrobujú nehnuteľnosti zvyškového majetku o výmere 70 ha.

Zo zoznamu parciel B. podľa zákona zo dňa 21. marca 1948 o novej pozemkovej reforme v kat. úz.
S. vlastníka N. O. vyplýva, že celková výmera nehnuteľností 45 ha 18 a 34 m2, pričom išlo o vložku
č. 1743 a okrem iných aj parcelu č. 5192/2.13. Ministerstvo zemědelstva, prevádzajúc revíziu prvej pozemkovej reformy podľa zák. č. 142/1947
Sb. v znení zák. č. 44/1948 Sb. dňa 25. augusta 1948, rozhodlo na základe súhlasného uznesenia
revíznej komisie zo dňa 17. 06. 1948, že pozemkový majetok v k. ú. S. vo výmere 70,1781 ha uvedený

v súpisových prihláškach N. O. a F. O. zo dňa 26. 01. 1948, poprípade i ďalší ich nehnuteľný majetok,
ktorý podľa ustanovenia vládnych nariadení č. 194/1947 Sb. a č. 91/1948 Sb. boli povinní prihlásiť
k súpisu, tvorí zbytkový statok podľa § 1 ods. 1 písm. d) zák. č. 142/1947 Sb. a preberá sa štátom podľa
§ 6 ods. 3 tohto zákona č. 44/1948 Sb. celý so všetkými budovami. Reálne rozdelenie zbytkového statku,
ktorý previedli listinou zo dňa 02. 09. 1947, ako aj ďalšie zcudzenie rozdeleného majetku sú z hľadiska

§ 15 zák. č. 142/1947 Sb. v znení zák. č. 44/47 Sb. neplatné a pri revízii nemohol úrad k nim prihliadnuť.

14. Dňa 26. augusta 1948 podali I. M. a manželka C. prihlášku o prídel pôdy podrobenej revízii podľa zák.
č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, v k. ú. S.. Dňa 26. augusta 1948 podali F. I. a manž.
P. prihlášku o prídel pôdy podrobenej revízii podľa zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej
reformy. Dňa 3. septembra 1948 podala Politická obec L. prihlášku o prídel pôdy podrobenej revízii

podľa zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy.

15. Dňa 6. októbra 1948 bola v L. spísaná zápisnica o odovzdaní nehnuteľností revízneho majetku prvej
pozemkovej reformy býv. vlastníka N. a F. O. v kat. úz. L., pričom zástupcovia prac. skup. týmto dňom
uviedli do držby a úžitku navrhovaných uchádzačov uvedených v návrhu prídelového plánu. Navrhovaní

uchádzači prehlasujú, že hranice odovzdaných nehnuteľností sú im známe a že dňa 1. októbra 1948
vstúpili do držby a úžitku a zaväzujú sa od toho času prevziať platenie daní a dávok pripadajúcich na im
pridelené nehnuteľnosti a zaväzujú sa podrobiť sa všetkým podmienkam uvedených v prídelovej listine.

16. Podľa návrhu na pridelenie pôdy a budov pre katastrálne územie L., zvyškový majetok O. N. a F.,

boli prídelcami aj I. M. a manž. C., a to parc. č. 5041/4 a 5101/4 a I. F. a manž. P., a to parc. č.
5041/2 a 5101/2 a tiež Politická obec L., a to parc. č. 4907/7, 5044/2, 5085/4, 5082/7 a 5152/2. Tento
prídelový plán bol schválený 28. 09. 1948. Dňa 31. 03. 1954 vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy v Bratislave návrh prídelového plánu zo skonfiškovaných pôdohospodárskych
majetkov v kat. úz. L. bývalých vlastníkov O. N. F., pričom ako prídelcovia v ňom boli uvedení I. M.

a manž. C., pričom im mali byť pridelené parcely č. 5041/4 a 5101/4 a I. F. a manž. P., pričom im mali
byť pridelené parcely č. 5041/2 a 5101/2 a tiež Politická obec L., ktorej boli pridelené parc. č. 4967/7,
5044/2, 5083/4, 5083/7 a 5192/2.

17. Dňa 21. októbra 1958 bola vydaná prídelová listina, ktorou Okresný národný výbor v Šuranoch

rozhodol o prídele v kat. úz. L., bývalého vlastníka F. a N. O.: V prídelovej listine je uvedené, že po
vykonanom prídelovom konaní podľa nar. č. 104/1945 Zb. n. SNR, zák. č. 142/1947 Zb. a zák. č.
46/1948 Zb. vydáva sa pre Československý štát v správe MNV v L. prídelová listina, pričom prídel sa týka
parc. č. 4967/7, 5044/2, 5083/4, 5083/7 a 5192/2. Prídelca nadobúda vlastnícke právo dňom odovzdania
pridelených nehnuteľností do držby.

18. Dňa 15. 05. 1978 bola uzavretá kúpna zmluva medzi F. I., K. I., st. M. I., ml. M. I. ako predávajúcimi
a Československým štátom, zastúpeným Okresným národným výborom v Nových Zámkoch ako
kupujúcimi ohľadom parc. č. 4845/16, zapísanej vo vl. č. 1743.

19. Dňa 11. 02. 1991 vydal Obvodný úrad v Nových Zámkoch rozhodnutie, ktorým okrem iných zrušil
právo užívania k pozemku vedenému v pozemnokn. vl. č. 1734, p. č. 5192/2, ktorých sú žiadatelia
spoluvlastníkmi v celosti, pre ŠM Palárikovo a vrátil ich do užívania žiadateľom.

20. Žiadosťou zo dňa 18. 12. 1992 M. I., A. I., N. I., H. B., A. I. a K. I. vyzvali na uzavretie dohody na

vydanie nehnuteľností a živého a mŕtveho inventáru podľa § 9 zák. č 229/1991 Zb. V tejto žiadosti
uviedli, že právni predchodcovia nadobudli uvedené nehnuteľnosti titulom kúpy v r. 1947, číslo kúpno-
predajnej zmluvy čd 3289/47 uzavretá v Nitre dňa 31. 10. 1947. Tieto nehnuteľnosti boli odňaté po r.
1945 bez akejkoľvek finančnej náhrady pôvodným vlastníkom. Právni predchodcovia neobdržali žiadne
doklady o zabraní nehnuteľností.

21. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.22. Keďže v danej veci ide o určenie, či tu právo je alebo nie je, súd je povinný v prvom rade skúmať,
či má žalobca na podanej žalobe naliehavý právny záujem, pričom vzhľadom k duplicitnému vlastníctvu

žalobcuažalovanýchvdanejveci,súdprvejinštanciesprávneskonštatoval,ženaliehavýprávnyzáujem
v danej veci je daný.

23. Pre posúdenie veci je tiež potrebné zaoberať sa posúdením otázky (ne)platnosti kúpnej zmluvy
z 31. 10. 1947 so zreteľom k § 15 zák. č. 142/1947 Sb.

24. Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy každé scudzenie medzi
živými, rozdelenie spoluvlastníctva, prepachtovanie alebo zaťaženie pozemkového majetku uvedeného
v § 1 ods. 1 je odo dňa 11. júla 1947 po dobu revízie bez súhlasu ministerstva poľnohospodárstva
neplatné; na Slovensku udeľuje súhlas povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy podľa
smerníc ministerstva poľnohospodárstva. Rovnako je bez súhlasu ministerstva poľnohospodárstva

(povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy) neprípustné exekučné zaťaženie tohto
majetku, ak nejde o zaistenie alebo vymáhanie daní, poplatkov a iných verejných dávok, ako i zahájenie
dražobného konania na tento majetok.

25. Z listinných dokladov založených v spise vyplýva, že majetok F. a N. O. podliehal revízii prvej

pozemkovej reformy v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej
reformy, účinného od 12. 08. 1947, a keďže kúpnopredajná zmluva medzi N. O. ako predávajúcim
a právnymi predchodcami žalovaných F. I. a manželkou P., ako aj M. I. a jeho manželkou C., bola
uzavretá dňa 31. 10. 1947, na túto zmluvu sa vzťahuje ustanovenie § 15 ods. 1 zák. č. 142/1947
Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, pretože toto ustanovenie je potrebné aplikovať na každé

scudzenie medzi živými odo dňa 11. júla 1947 po dobu revízie. To, že by bol daný súhlas Povereníctva
poľnohospodárstva a pozemkovej reformy, v konaní nikto netvrdil a v konaní ani nebolo preukázané,
preto je táto zmluva podľa § 15 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy neplatná,
a to aj napriek tomu, že na základe uznesenia Okresného súdu v Nových Zámkoch bola zapísaná
v pozemkovej knihe. Aplikácia ustanovenia § 13 ods. 1, 2 zák. č. 46/1948 Sb. je potom už na danú vec

bezpredmetná.

26. V danej veci ide teda o duplicitu vlastníckeho práva, pričom žalobca si svoje vlastnícke právo
odvodzuje od prídelovej listiny Okresného národného výboru v Šuranoch zo dňa 21. 10. 1958, ktorou
bolo pre Československý štát v správe Miestneho národného výboru L. pridelené vlastnícke právo

aj k parcele č. 5192/2 cesta vo výmere 0.22.56 k. ú. L.. Žalovaní svoje vlastnícke právo, zapísané
na základe dedičských rozhodnutí, odvodzujú od kúpnej zmluvy zo dňa 31. 10. 1947, na základe
ktorej nadobudli ich právni predchodcovia vlastnícke právo, okrem iných aj k parc. č. 5192/2. Vzhľadom
k predbežne vyslovenému názoru odvolacieho súdu na odvolacom pojednávaní o neplatnosti kúpnej
zmluvy zo dňa 31. 10. 1947 podľa § 15 ods. 1 zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy sa

odvolací súd zaoberal a žalovaní sa vyjadrovali k nadobudnutiu vlastníckeho práva titulom vydržania.

27. Vydržanie predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Účelom inštitútu
vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav oprávnenej nepretržitej držby oprávneným
držiteľom, ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve.

Pri vydržaní ide o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri
ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci, a tým aj jej
skutočným držiteľom.

28. Podľa § 114 zák. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka v prípadoch, v ktorých tak zákon

ustanovuje, prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej
správy. Ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej
knihe alebo sa na súde uloží listina.

29. Podľa § 115 citovaného zákona vydržaním možno nadobudnúť vlastnícke právo. Ak nejde

o nescudziteľné veci, ktorú sú v socialistickom vlastníctve.

30. Podľa § 116 citovaného zákona vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene
(§ 145) a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná.31. Podľa § 566 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951,
sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej

odo dňa 1. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď
začala lehota bežať.

32. Podľa § 566 ods. 2 citovaného zákona to isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.

33. V uhorskom práve, ktoré platilo na území Slovenska do 31. 12. 1950, sa pre vydržanie vyžadovala
nepretržitá dobromyseľná držba v trvaní 32 rokov. Podmienky držby boli: držobná spôsobilosť
nadobúdateľa, nehnuteľnosť spôsobilá na vydržanie, dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala,
uchopenie sa držby a nepretržitosť držby v trvaní vyžadovanom zákonom. Občiansky zákonník
č. 141/1950 Zb. obmedzil predmet vydržania a odlišne upravil vydržacie doby. V prípade nehnuteľností
sa vyžadovala 10-ročná premlčacia doba (§ 116 ods. 1 OZ z r. 1950), pričom vydržanie nehnuteľností

v socialistickom vlastníctve bolo vylúčené. Vydržacie doby, ktoré začali plynúť pred 01. 01. 1951, teda
podľa predtým platného uhorského práva (tak je tomu aj v danej veci), by za splnenia všetkých ostatných
predpokladov skončili najneskoršie uplynutím vydržacej doby platnej pre vydržanie nehnuteľností, t. j.
k 01. 01. 1961.

34. Vychádzajúc z uvedeného potom platí, že ak by aj právni predchodcovia žalovaných F. I. a manž.
P. a M. I. a manž. C. vstúpili do dobromyseľnej držby predmetnej nehnuteľnosti po vydaní uznesenia
Okresného súdu v Nových Zámkoch zo dňa 28. novembra 1947 čd 3289/47, ktorým bolo vložené ich
vlastnícke právo aj k predmetnej nehnuteľnosti, a to aj na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa
31. 10. 1947, do nadobudnutia vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu, teda do vydania

prídelovej listiny zo dňa 21. októbra 1958 vlastnícke právo titulom vydržania podľa práva platného do
31. 12. 1950 nemohli nadobudnúť, pretože vydržacia doba im dovtedy neuplynula. Počnúc vydaním
prídelovej listiny zo dňa 21. októbra 1958 potom v držbe nemohli pokračovať, pretože v tomto období
bolo vydržanie nehnuteľností v socialistickom vlastníctve vylúčené. Okrem toho, právni predchodcovia
žalovaných v roku 1948 požiadali o prídel pôdy v tomto katastrálnom území, čo by nerobili, ak by si

boli istí, že nehnuteľnosti nadobudli na základe kúpnej zmluvy a I. (F. a P.) podľa návrhu prídelového
plánu boli pridelené aj nehnuteľnosti (parc. č. 5041/2 a 5101/2), ktoré mali odkúpiť už zmluvou zo dňa
31. 10. 1947, čo tiež spochybňuje, že by nevedeli, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 31. 10. 1947 tieto
nehnuteľnosti nenadobudli. Ich dobrú vieru počas držby tiež spochybňuje zápisnica zo dňa 6. októbra
1948 o odovzdaní nehnuteľností revízneho majetku prvej pozemkovej reformy býv. vlastníka N. a F. O.

v kat. úz. L. do držby a úžitku navrhovaným uchádzačom (právnym predchodcom žalovaných) a tiež
návrh na pridelenie pôdy a budov pre katastrálne územie L., zvyškový majetok O. N. a F., v ktorom
boli prídelcami aj právni predchodcovia žalovaných (I. M. a manž. C. a I. F. a manž. P.) a tiež právny
predchodca žalobcu (Politická obec L., a to aj ohľadom predmetnej parc. č. 5152/2). Dňa 31. 03. 1954
vydalo Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave návrh prídelového plánu zo

skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov v kat. úz. L. bývalých vlastníkov O. N. F., pričom ako
prídelcovia v ňom boli uvedení práve právni predchodcovia žalovaných a ohľadom predmetnej parcely
žalobca. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že právni predchodcovia žalovaných sa
vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti titulom vydržania nestali, a preto následne odvolací súd posudzoval
to, či vlastnícke právo titulom vydržania mohli nadobudnúť žalovaní v 1. až 5. rade, pričom vstup do

držby odvodzovali od dedičských rozhodnutí po ich právnych predchodcoch.

35. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení vydržanie neupravil. Preto bolo potrebné
vychádzať z toho, že po 01. 04. 1964 nebolo možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť
vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 01. 04. 1964, t. j. za účinnosti

predchádzajúceho občianskeho kódexu. Ak k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním došlo
najneskoršie 31. 03. 1964, po nadobudnutí účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. mohla byť táto
skutočnosťlendeklarovaná.Účinkyzloženejprávnejskutočnosti(skutkovejpodstatyvydržania)nastúpili
automaticky v dobe ich prípustnosti.

36. Podľa § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 1983 vlastníkom veci, ktorá
môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1)
hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne
občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).37. Podľa § 135a ods. 2 citovaného zákona ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan
nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného

užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo,
aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera
pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo
územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan
právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou

zriadi právo osobného užívania.

38. Podľa § 135a ods. 3 citovaného zákona takto však nemožno nadobudnúť vec z majetku v
socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia právo užívania podľa
osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý je v socialistickom
vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.

39. Podľa § 135a ods. 4 citovaného zákona do doby podľa odsekov 1 a 2 si občan môže započítať
dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite vykonával právo
zodpovedajúce vecnému bremenu.

40. Podľa § 507a ods. 3 citovaného zákona do času uvedeného v ustanovení § 135a sa započíta aj
čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo
nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983;
tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.

41. Po vydaní zákona č. 131/1982 Zb. účinného od 01. 04. 1983, ktorým bol novelizovaný zákon
č. 40/1964 Zb., bolo vydržanie upravené tak, že nadobudnutie v prospech právnických osôb Občiansky
zákonník vôbec neumožňoval, nadobudnutie v prospech fyzických osôb sa vylučovalo vo vzťahu k
veciam v súkromnom vlastníctve vrátane pozemkov, k veciam z majetku v socialistickom vlastníctve
alebo k veciam, ku ktorým mala socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Na

základe uvedeného zákona platilo, že nepretržitou 10-ročnou držbou pozemku vydržala fyzická osoba
vlastnícke právo k pozemku alebo jeho časti pre štát a sama nadobudla právo na uzavretie dohody
o osobnom užívaní pozemku. Tento právny účinok nastúpil nezávisle od ľudského vedomia a na jeho
vznik nebol potrebný právny úkon ani vedomosť o jeho vzniku. Zákon č. 131/1982 Zb. súčasne zaviedol
princíp započítateľnosti doby držby pred jeho účinnosťou (aj keď držba nebola upravená), vydržacia

doba však neskončila skôr než za 1 rok po jeho účinnosti, t. j. 31. 3. 1984 (pozri § 865 ods. 3 OZ).

42. Vychádzajúc z uvedeného, ani po novele Občianskeho zákonníka zák. č. 131/1982 Zb. žalovaní
nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnej parcele titulom vydržania, pretože nadobudnutie
v prospech fyzických osôb k veciam z majetku v socialistickom vlastníctve bolo vylúčené.

43. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 1992 držiteľom je ten, kto s vecou
nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

44. Podľa § 129 ods. 2 citovaného zákona držať možno veci, ako aj práva, ktoré pripúšťajú trvalý alebo

opätovný výkon.

45. Podľa § 130 ods. 1 citovaného zákona ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

46. Podľa § 134 ods. 1 citovaného zákona oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

47. Podľa § 134 ods. 2 citovaného zákona takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré
nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo
zákonom určených právnických osôb (§ 125).48. Podľa § 134 ods. 3 citovaného zákona do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal
vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

49. Podľa § 872 ods. 6 citovaného zákona ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto
zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody
o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca
mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

50. Súčasná úprava vydržania zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. obnovila od 01. 01. 1992 tradičné
dôsledky spojené s vydržaním, zrušila obmedzenie jeho použitia, najmä obmedzenie predmetov
spôsobilých na vydržanie fyzickou osobou a vylúčenie vydržania právnickou osobou. Podľa § 872 ods.
6 OZ možno do vydržacej doby podľa § 134 OZ započítať aj dobu držby uskutočnenej pred 01. 01.
1992 (t. j. pred novelizáciou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb.), a to aj
vtedy, ak ide o vydržanie veci nespôsobilej byť predmetom vydržania pred týmto dňom. Zákon určuje

predpoklady vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu. Medzi tieto predpoklady patrí
spôsobilý subjekt, spôsobilý predmet držby (§ 134 ods. 2 OZ), dobrá viera vydržateľa, oprávnená držba
po zákonom stanovenú dobu (§ 134 ods. 1 OZ) a uplynutie vydržacej doby. Následky vydržania sú,
že oprávnený držiteľ, u ktorého sa splnili aj ostatné podmienky vydržania, nadobudne vlastnícke právo
k veci, a to pôvodným spôsobom, takže proti nemu nemožno uplatňovať žiadne práva, ktoré niekto

mal proti predchádzajúcemu vlastníkovi a vydržaním zanikne vlastnícke právo doterajšieho vlastníka.
Subjektomvydržaniasúvšetkyosoby,ktorésúspôsobilénadobúdaťvlastníckeprávo.Vydržanímmožno
vec nadobudnúť tak do podielového, ako aj bezpodielového spoluvlastníctva.

51. Základnou podmienkou vydržania je držba veci, pričom môže ísť len o oprávnenú držbu.

Oprávnenosť držby sa posudzuje so zreteľom na ustanovenie § 130 ods. 1 OZ, t. j. držiteľ musí byť so
zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Za oprávnenú držbu sa považuje nakladanie
s vecou ako so svojou, ak držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí
ako vlastníkovi. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa
musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. To neznamená,

že taký titul musí byť daný; postačí, že je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký
titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy ohodnotiť objektívne, a nielen
zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda, že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len z posúdenia
subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť v danej veci posudzovaná aj z hľadiska, či

držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva.
Aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, nebude so zreteľom na všetky okolnosti v
dobrej viere, pokiaľ mu sú alebo musia byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní obvyklej
opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, o ktorého vydržanie ide. Dobrá viera držiteľa sa

posudzuje objektívne, t. j. so zreteľom na konkrétne okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia
držiteľa. Ak je pochybné, či je držba oprávnená alebo nie, treba mať za to, že je oprávnená (§ 130 ods.
1 OZ). Oprávnená držba môže spočívať v omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej
veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba nemôže spočívať v takom omyle držiteľa,
ktorému sa tento mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Omyl je

ospravedlniteľný, ak k nemu došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval obvyklou mierou opatrnosti, ktorú
možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého vyžadovať. Dobromyseľnosť držiteľa
musí trvať po celú zákonom predpísanú dobu potrebnú na vydržanie. Pri hodnotení dobrej viery je vždy
treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať, počas celej vydržacej doby dôvodné

pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ oboznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec podľa práva patrí alebo,
že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Konštitutívny právny účinok pre vznik vlastníckeho
práva držiteľa veci má uplynutie kvalifikovanej vydržacej doby. Vydržacia doba je časový úsek, počas
ktoréhomusíoprávnenýdržiteľspĺňaťpodmienkyvydržania.Preurčeniezačiatkudobyoprávnenejdržby

a jej trvania sa podľa § 134 ods. 4 OZ primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o plynutí
premlčacej doby (§ 100 a nasl.). Ak je predmetom dobromyseľnej držby nehnuteľnosť, je vydržacia
doba 10 rokov. Vydržacia doba začína plynúť od momentu dobromyseľného uchopenia držby veci.
Uplynutie vydržacej doby nezakladá právny titul na získanie vlastníckeho práva, ale vlastnícke právopriamo zriaďuje. Podľa § 134 ods. 3 OZ sa do vydržacej doby počíta aj oprávnená držba právneho
predchodcu vydržiteľa. Pre plynutie vydržacej doby platí ďalej zásada, že táto doba musí byť nepretržitá.
Právne nástupníctvo znamená kontinuálnosť práva držby a podľa zákona môže viesť k vydržaniu, ak

sú splnené zákonné podmienky vydržania. Podľa § 134 ods. 3 OZ ak sa vo vydržacích dobách zmení
osoba oprávneného držiteľa, možno do vydržacej doby započítať dobu oprávnenej držby právneho
predchodcu jeho právnemu nástupcovi. Vydržacia doba prestáva oprávnenému držiteľovi plynúť až
vtedy, ak oprávnená osoba uplatní svoje právo kvalifikovaným spôsobom. Za taký sa považuje návrh na
začatie občianskeho súdneho konania. Ak v dôsledku kvalifikovanej udalosti došlo k prerušeniu plynutia

vydržacej doby, po odpadnutí dôvodu prerušenia začína plynúť nová vydržacia doba a dovtedy uplynutá
dobadržbysastávabezvýznamnou.Pouplynutívydržacejdobyoprávnenýdržiteľnadobudnevlastnícke
právo bez ďalšieho, a to samotným uplynutím vydržacej doby bez toho, aby bol k tomu potrebný ešte
ďalší právny úkon či rozhodnutie. V prípade nehnuteľnosti je vydržanie potrebné zapísať do katastra
nehnuteľností.

52. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd zaoberal tým, či žalovaní v 1. až 5. rade nadobudli
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti titulom vydržania. Čo sa týka žalovaných v 1. a 2. rade,
z LV č. XXX pre kat. úz. L. vyplýva, že žalovaný v 1. rade sa stal podielovým spoluvlastníkom v 2/24 na
základe osvedčenia o dedičstve 26D 1894/2006 z 22. 07. 2011 a žalovaná v 2. rade sa stala podielovou
spoluvlastníčkou v 2/24 na základe osvedčenia o dedičstve 16D 279/13 zo dňa 01. 08. 2013. Tieto

dedičské rozhodnutia žalovaní v 1. a 2. rade súdu nepredložili. Z dedičského rozhodnutia po poručiteľovi
F. I., vedeného pod sp. zn. 4D 214/86 zo dňa 28. 10. 1986 vyplýva, že predmetnú nehnuteľnosť zdedili
H. B. v 1/12, N. I. v 1/12, A. I. v 1/12 a K. I. v 1/12. Žalovaní v 1. a 2. rade žiadne ďalšie dedičské
rozhodnutia súdu nepredložili a ani sa nevyjadrili k ich právnemu nástupníctvu. To, či je žalovaný v 1.
rade A. B. právny nástupca H. B. a žalovaná v 2. rade právna nástupkyňa N. I., v konaní preukázané

nebolo, preto potom u žalovaných v 1. a 2. rade je potrebné pri posudzovaní vydržacej doby vychádzať
z dedičských rozhodnutí 26D 1894/2006 z 22. 07. 2011 (u žalovaného v 1. rade) a 16D 279/13 zo dňa
01. 08. 2013 (u žalovanej v 2. rade), bez započítania vydržacej doby ich právnych predchodcov.

53. Žalovaní v 3. a 4. rade sa stali podielovými spoluvlastníkmi, každý v 1/24, na základe dedičského

rozhodnutia po F. I., vedeného pod sp. zn. 4D 214/88 zo dňa 28. 10. 1986, právoplatného dňa 28.
10. 1986 a každý v 3/24 na základe osvedčenia o dedičstve po A. I., vedeného pod sp. zn. D 7/95,
právoplatného dňa 14. 03. 1998. A. I. nadobudla svoj spoluvlastnícky podiel na základe dedičského
rozhodnutia po K. I., vedeného pod sp. zn. 5D 520/82 zo dňa 27. 04. 1982, právoplatného dňa 30.
09. 1982 a ten na základe dedičského rozhodnutia po P. I., vedeného pod sp. zn. D 68/67 zo dňa 23.

januára 1967.

54. Žalovaný v 5. rade sa stal podielovým spoluvlastníkom v 1 na základe dedičského rozhodnutia po
M. I., vedeného pod sp. zn. 4D 172/1980 zo dňa 14. 03. 1980, právoplatného dňa 14. 04. 1980 a v 1
na základe dedičského rozhodnutia po C. I., vedeného pod sp. zn. 5D 1291/76, právoplatného dňa

03. 09. 1976.

56. Aj keď odvolací súd považoval kúpnopredajnú zmluvu medzi N. O. ako predávajúcim a právnymi
predchodcami žalovaných F. I. a manželkou P., ako aj M. I. a jeho manželkou C., ktorá bola uzavretá
dňa 31. 10. 1947 za neplatnú, a dospel tiež k záveru, že právni predchodcovia žalovaných sa vlastníkmi

predmetnej nehnuteľnosti titulom vydržania nestali, u žalovaných je potrebné vychádzať z toho, že
skutočnosť, že ich právni predchodcovia (F. I., P. I., M. I., C. I.) boli na základe kúpnopredajnej zmluvy
zo dňa 31. 10. 1947 zapísaní ako podieloví spoluvlastníci, každý v 1, v PK vl. č. 1743 pod B9 a následne
bola predmetná nehnuteľnosť v dedičských konaniach po nich prededená za okolnosť, ktorá u nich
mohla vyvolať presvedčenie, že táto nehnuteľnosť im patrí. Tento záver podporuje aj skutočnosť, že

Československý štát ako kupujúci jednal so žalovanými v 3., 4. a 5. rade a M. I. H. ako predávajúcimi
ohľadom parc. č. 4945/16, ktorá bola tiež predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 31. 10. 1947 a túto
od žalovaných v 3., 4. a 5. rade aj odkúpil na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15. 05. 1978, teda ohľadom
inej parcely uvedenej v tej istej zmluve rešpektoval vlastnícke právo žalovaných v 3., 4. a 5. rade. Aj keď
od uzavretia tejto zmluvy v roku 1947 bolo potrebné rozlišovať z hľadiska splnenia podmienok vydržania

rôzne obdobia (znenia Občianskeho zákonníka v znení do 31. 12. 1950, od 01. 01. 1951, od 01.
04. 1964, od 01. 04. 1983 a od 01. 01. 1992), počnúc od 01. 01. 1992 sa obnovili tradičné dôsledky
spojené s vydržaním, zrušilo sa obmedzenie jeho použitia, najmä obmedzenie predmetov spôsobilých
na vydržanie fyzickou osobou a do vydržacej doby je možné započítať aj dobu držby uskutočnenej pred01. 01. 1992, a to aj vtedy, ak ide o vydržanie veci nespôsobilej byť predmetom vydržania pred týmto
dňom. Vychádzajúc z uvedeného, sa odvolací súd u každého zo žalovaných zvlášť zaoberal tým, či
splnili podmienky vydržania.

57. Žalovaní v 1. a 2. rade sa pojednávaní nezúčastňovali a v priebehu konania ani neuvádzali, akým
spôsobom predmetnú nehnuteľnosť užívali. Pokiaľ sa vyjadroval ich právny zástupca, ten sa vyjadroval
všeobecne k užívaniu nehnuteľností žalovanými v 1. až 4. rade, bez rozlišovania spôsobu užívania
každého z nich. U žalovaného v 1. rade je potrebné uviesť, že sa stal podielovým spoluvlastníkom

v 2/24 na základe osvedčenia o dedičstve 26D 1894/2006 z 22. 07. 2011 a žalovaná v 2. rade sa stala
podielovou spoluvlastníčkou v 2/24 na základe osvedčenia o dedičstve 16D 279/13 zo dňa 01. 08. 2013.
Keďže nebolo preukázané, že žalovaný v 1. rade A. B. je právny nástupca H. B. a žalovaná v 2.
rade je právna nástupkyňa N. I., u žalovaných v 1. a 2. rade je potrebné pri posudzovaní vydržacej
doby vychádzať z dedičských rozhodnutí 26D 1894/2006 Dnot 158/2006 z 22. 07. 2011 (u žalovaného
v 1. rade) a 16D 279/13 zo dňa 01. 08. 2013 (u žalovanej v 2. rade), bez započítania vydržacej

doby ich právnych predchodcov. Keďže žalovaní v 1. až 5. rade vo výzve z 18. 12. 1992 vyzvali
Pozemkový úrad Nové Zámky, Obecný úrad L. a Štátny majetok š. p. L. na vydanie nehnuteľností
a živého a mŕtveho inventára podľa § 9 zák. č. 229/91 Zb., nemohli na základe dedičských rozhodnutí
vydaných až následne (2006 a 2013) vstúpiť do dobromyseľnej držby, preto žalovaní v 1. a 2. rade
nemohli spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach vydržať. Výzva zo dňa 18. 12. 1992

totižpreukazuje,žežalovanív1.až2.radesivtomčaseužbolivedomí,ževlastníckeprávoichprávnych
predchodcovboloodňaté,pretopredmetnánehnuteľnosťaninemalabyťpredmetomdedičskýchkonaní,
a preto sa jej vydania domáhali. Na tomto závere by nič nezmenilo ani to, ak by bolo preukázané, že
žalovaný v 1. rade A. B. je právny nástupca H. B. a žalovaná v 2. rade je právna nástupkyňa N. I.,
pretože ani od vydania dedičského rozhodnutia 4D 214/86 zo dňa 28. 10. 1986 po F. I. by do výzvy

z 18. 12. 1992 vydržacia doba neuplynula. Pre nesplnenie podmienky dobromyseľnej držby po dobu 10
rokov je skúmanie faktickej držby zo strany žalovaných v 1. a 2. rade potom už bezpredmetné.

58. Žalovaný v 3. v priebehu konania uvádzal, že o predmetnú nehnuteľnosť sa starali, pričom časť
z nej bola cesta a časť orná pôda. Túto nehnuteľnosť kosili, odhŕňali z nej sneh, pričom obec sa najskôr

nestarala ako vlastník. Parcela slúžila ako prechod na ich vlastné pozemky. Po tejto ceste prechádzali
oni k ich pozemkom, ale tiež iní ľudia, neskôr sa prechádzalo tadiaľ do budovy štátneho majetku, ktorý
si do ich budovy nasťahoval dobytok. Cestu obec postupne predlžovala a postupne aj vyasfaltovala až
popred nich. Zvyšná časť parcely je orná pôda, sú tam vysadené stromy, pôvodne ich vysádzal jeho otec
a žalovaný v 5. rade. Žalovaný v 4. rade v priebehu konania uvádzal, že jeho právni predchodcovia túto

nehnuteľnosť užívali, obrábali a neskôr to užíval štátny majetok Palárikovo. Pozemky vždy vlastnili, bola
tam záhrada a rodinný dom. Po smrti jeho rodičov a prededení nehnuteľností cestu mali naďalej v držbe
a užívali ju, záhradu, stavebný pozemok a prístupovú cenu k jeho domu stále užíval. Jeho vlastnícke
právo nikto nespochybňoval. O prístupovú cestu sa staral on s bratom a otcom, nikto iný. Časť z nej
obec vyasfaltovala, a to proti ich vôli, pričom pred tým bol na ceste kameň. Žalovaní v 3. a 4. rade sa

stali podielovými spoluvlastníkmi, každý v 1/24, na základe dedičského rozhodnutia po F. I., vedeného
pod sp. zn. 4D 214/88 zo dňa 28. 10. 1986, právoplatného dňa 28. 10. 1986. Aj u nich ohľadne tohto
spoluvlastníckeho podielu platí, že keďže žalovaní v 1. až 5. rade vo výzve z 18. 12. 1992 vyzvali
Pozemkový úrad Nové Zámky, Obecný úrad L. a Štátny majetok š. p. L. na vydanie nehnuteľností
a živého a mŕtveho inventára podľa § 9 zák. č. 229/91 Zb., nemohli na základe tohto dedičského

rozhodnutia nadobudnúť tento spoluvlastnícky podiel vydržaním, pretože vydržacia doba by plynula až
v roku 1996, avšak výzva zo dňa 18. 12. 1992 preukazuje, že žalovaní v 3. až 4. rade si v tom čase už
boli vedomí, že vlastnícke právo ich právnych predchodcov bolo odňaté, preto predmetná nehnuteľnosť
ani nemala byť predmetom dedičských konaní, a preto sa jej vydania domáhali, teda v čase tejto výzvy
došlo ohľadom nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu, u každého z nich v 1/24, k prerušeniu vydržacej

doby. Žalovaní v 3. a 4. rade sa stali podielovými spoluvlastníkmi, každý v 3/24, na základe osvedčenia
o dedičstve po A. I., vedeného pod sp. zn. D 7/95, právoplatného dňa 14. 03. 1998. A. I. nadobudla
svoj spoluvlastnícky podiel na základe dedičského rozhodnutia po K. I., vedeného pod sp. zn. 5D 520/82
zo dňa 27. 04. 1982, právoplatného dňa 30. 09. 1982 a ten na základe dedičského rozhodnutia po P. I.,
vedeného pod sp. zn. D 68/67 zo dňa 23. januára 1967. Aj keď žalovaným v 3. a 4. rade by počnúc od

dedičského rozhodnutia po A. I. vydržacia doba do výzvy z 18. 12. 1992 ešte neuplynula, započítaním
vydržacej doby jej právnych predchodcov – K. I. a P. I. vydržacia doba do výzvy z 18. 12. 1992 uplynula
a žalovaní v 3. a 4. rade sa stali spoluvlastníkmi, každý v 3/24, titulom vydržania k 01. 01 1992.59. Žalovaný v 5. rade v priebehu konania uvádzal, že nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy
od O. si I. a I. rozdelili a užívali to aj počas konfiškácie. Predmetná nehnuteľnosť bola zarastená
marhuľovými stromami a časť slúžila ako cesta. Táto cesta slúžila ako prístupová cesta I. a I., avšak

neslúžila ako prístupová cesta verejnosti. Išlo o obdobie od roku 1947 do 1966. V roku 1966 bola
vytvorená vedľa uvedenej cesty cesta, ktorú vysypali kameňmi. Urobili to štátne majetky a neskôr
sa snažili cestu dostavať. V 70. až 80. rokoch cestu štát vyasfaltoval. Po tom, ako nehnuteľnosť
zdedil po rodičoch, ju užíva ako svoju vlastnú, kosí ju, mal tam ovocné stromy. Toto jeho vyjadrenie
o užívaní predmetnej nehnuteľnosti žalovaným v 5. rade nebolo žalobcom spochybňované, preto

považoval odvolací súd za preukázané užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovaným v 5. rade, počnúc
od dedičských rozhodnutí, ktorými ju nadobudol po jeho rodičoch. Keďže predmetnú nehnuteľnosť
nadobudol na základe dedičského rozhodnutia 4D 172/1980, právoplatného dňa 14. 04. 1980
a dedičského rozhodnutia 5D 1291/76, právoplatného dňa 03. 09. 1976, mal k 01. 01. 1992 predmetnú
nehnuteľnosť v dobromyseľnej držbe viac ako 10 rokov, preto keď sa k 01. 01. 1992 obnovili tradičné
dôsledky spojené s vydržaním, zrušilo sa obmedzenie predmetov spôsobilých na vydržanie fyzickou

osobou a umožnilo sa započítanie vydržacej doby aj dobu držby uskutočnenej pred 01. 01. 1992,
nadobudol k tomuto dňu k predmetnej nehnuteľnosti vlastnícke právo vydržaním. Z tohto dôvodu je
potom následná výzva žalovaných v 1. až 5. rade z 18. 12. 1992, v ktorej vyzvali Pozemkový úrad
Nové Zámky, Obecný úrad L. a Štátny majetok š. p. L. na vydanie nehnuteľností a živého a mŕtveho
inventára podľa § 9 zák. č. 229/91 Zb., bezpredmetná.

60. Pokiaľ ide o posudzovanie kolízie ústavných hodnôt, a to princípu ochrany vlastníckeho práva
žalobcu ako pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaných v 3., 4. a 5. rade
ako nových nadobúdateľov spoluvlastníckych podielov na predmetnej nehnuteľnosti na základe ich
dobrej viery, k tomu odvolací súd dodáva, že odvolací súd v danej veci vychádzal z toho, že

právni predchodcovia žalovaných predmetnú nehnuteľnosť po uzavretí kúpnej zmluvy v 1947, ktorá
bola na základe uznesenia Okresného súdu Nové Zámky čd 3289/47 zo dňa 28. novembra 1947
zapísaná v Pk vložke č. 1743 pod B9 začali užívať a v jej užívaní neboli nikým rušení. Až po
roku 1960 začali časť predmetnej cesty užívať štátne majetky ako prístupovú cestu, pričom druhú
časť (pred ich domami) po celý čas užívali len právni predchodcovia žalovaných a neskôr žalovaní.

Neskôr žalobca pokračoval v užívaní časti parcely (cesty, pôvodne posypanej kameňmi, neskôr ju
vyasfaltoval), pričom žalovaní používali túto cestu ako prístupovú cestu k svojim domom a zvyšnú,
trávnatú časť s vysadenými stromami užívali len oni po celý čas. Žalovaní pritom vychádzali z toho,
že ich právni predchodcovia boli zapísaní na základe rozhodnutia súdu v pozemkovej knihe, prídelová
listina v prospech štátu v pozemkovej knihe zapísaná nebola a následne boli nehnuteľnosti, pôvodne

zapísané v PK vložke na právnych predchodcov žalovaných predmetom dedičských konaní, na základe
ktorých sa stali podielovými spoluvlastníkmi a na základe ktorých ich aj užívali. Napriek tomu, že
prídelová listina v prospech štátu je až z roku 1958, prídelcom mali byť nehnuteľnosti odovzdané do
užívania už v roku 1948, avšak v konaní nebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalobcu túto
nehnuteľnosť už v tom čase užívali. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, žalovaní po nadobudnutí

spoluvlastníckych podielov v dedičských konaniach nemali dôvod spochybňovať svoje vlastníctvo, keď
práve štát ich v tom utvrdzoval a to tým, že ako kupujúci jednal so žalovanými v 3., 4. a 5. rade a M. I. H.
ako predávajúcimi ohľadom parc. č. 4945/16, ktorá bola tiež predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa
31. 10. 1947 a túto od žalovaných v 3., 4. a 5. rade aj odkúpil na základe kúpnej zmluvy zo dňa 15. 05.
1978, teda ohľadom inej parcely uvedenej v tej istej zmluve rešpektoval vlastnícke právo žalovaných

v 3., 4. a 5. rade. To, že kúpna zmluva z 31. 10. 1947 by mohla byť považovaná za neplatnú, sa žalovaní
dozvedeli až v tomto konaní, v ktorom sa riešila duplicita vlastníctva žalobcu a žalovaných. Za týchto
okolností, keď vlastnícke právo žalovaných bolo opakovane predmetom rozhodnutí štátnych orgánov,
ktoré vlastnícke právo žalovaných v 3., 4. a 5. rade akceptovali, nemohli mať vedomosť o tom, že
v tomto konaní, súd zaoberajúci sa ako predbežnou otázkou platnosťou zmluvy z roku 1947 ju vyhodnotí

ako neplatnú, a to napriek tomu, že jej zápis do pozemkovej knihy povolil Okresný súd Nové Zámky
a bola riadne zapísaná v pozemkovej knihe. Išlo teda o opakované pochybenia štátnych orgánov, nie
fyzickej alebo právnickej osoby, preto pri hodnotení dobrej viery nadobúdateľov – žalovaných v 3., 4. a 5.
rade sa odvolací súd priklonil k záveru, že poskytnutie ochrany im sa javí v danej veci ako spravodlivé.
Žalobca tiež v priebehu konania nespochybňoval užívanie časti predmetnej parcely po celý čas výlučne

žalovanými v 3. až 5. rade a ich právnymi predchodcami a v predžalobnej výzve – návrhu na uzavretie
dohody uvádzal, že nemá záujem o vlastníctvo celých sporných duplicitných parciel, resp. 2256 m2
z predmetnej parcely, ale len o tie ich časti, na ktorých už stojí, resp. plánuje vybudovať novú miestnu
komunikáciu. Navrhol, že si na svoje náklady dá vybudovať geometrický plán, ktorým by bola vytvorenáz duplicitných sporných parciel nová parcela, ktorá by spojila súčasnú miestnu obecnú komunikáciu na
parcelách KN-C č.1014 a KN-C č. 575/14. Žalobca v tom čase uvádzal, že by si nárokoval na časť
medzi týmito parcelami o výmere cca 60 m2 s tým, že o zvyšné časti týchto nehnuteľností nemá

záujem. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd v danej veci videl výnimočné okolnosti, pre ktoré
ustúpil od prísneho zotrvávania na princípe nemo plus iuris, keďže súčasťou materiálneho právneho
štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom
s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti, pričom v danej veci videl mimoriadne výnimočné
možnosti poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, pri celkovo zdržanlivom prístupe

odvolacieho súdu v tejto otázke.

61. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a určil,
že žalobca Obec Rastislavice, Rastislavice č. 27, IČO: 00 309 222 je podielovým spoluvlastníkom
nehnuteľnosti parcely registra „E“, zapísanej na liste vlastníctva č. XXX v katastrálnom území L., obec
L., okres Nové Zámky ako parc. č. 5192/2 ostatné plochy vo výmere 2256 m2 v podiele 1, a to vo

vzťahu k podielom žalovaného v 1. rade v rozsahu podielu 2/24, žalovanej v 2. rade v rozsahu podielu
2/24, žalovaného v 3. rade v rozsahu podielu 1/24 a žalovaného v 4. rade v rozsahu podielu 1/24, a vo
zvyšku súd žalobu voči žalovaným v 3. a 4. rade a voči žalovanému v 5. rade zamietol.

62. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 a § 256 ods. 1 CSP.

Ohľadne parcely č. 5044/2 vzal žalobca žalobu bez uvedenia dôvodu späť, v tejto časti platí, že zavinil
zastavenie konania, preto vznikol protistrane podľa § 256 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania
v tejto časti. Ohľadom parcely č. 5192/2 odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania zohľadnil
úspech v konaní. Keďže odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, rozhodoval
o celých trovách konania. Vychádzajúc z uvedeného, potom vo vzťahu žalobcu a žalovaných v 1.

a 2. rade platí, že žalobca mal v konaní úspech ohľadne parcely č. 5192/2 a zavinil zastavenie konania
ohľadom parcely č. 5044/2, teda tak žalobca, ako aj žalovaní v 1. a 2. rade mali v konaní rovnaký úspech.
O trovách konania žalobcu vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade preto odvolací súd rozhodol podľa § 255
ods.2CSPtak,žežiadnazostránnemánanáhradutrovkonaniaprávo.Vovzťahužalobcuažalovaných
v 3. a 4. rade platí, že žalovaní v 3. a 4. rade mali v konaní úspech ohľadne spoluvlastníckeho podielu

na parcele č. 5192/2 vo výške u každého z nich 3/24 a neúspech vo výške 1/24 u každého z nich, teda
celkový úspech žalovaných v 3. a 4. rade ohľadom tejto parcely je 50% (3/24 úspech – 1/24 neúspech
= celkový úspech 2/24, čo je 1) a žalobca zavinil zastavenie konania ohľadom parcely č. 5044/2, teda
žalovaní v 3. a 4. rade boli vo vzťahu k žalobcovi celkovo, teda vo vzťahu k obom parcelám, úspešní
v rozsahu 75% (žalobca zavinil zastavenie konania ohľadom parcely č. 5044/2 a žalovaní mali úspech

v 1 ohľadom parcely č. 5192/2), preto odvolací priznal žalovaným v 3. a 4. rade vo vzťahu k žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75%. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného v 5. rade platí, že
žalovaný v 5. rade mal v konaní úspech ohľadne parcely č. 5192/2 a žalobca zavinil zastavenie konania
ohľadom parcely č. 5044/2, teda žalovaný v 5. rade bol vo vzťahu k žalobcovi v plnom rozsahu úspešný,
preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov

konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).