Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. február 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/49/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121301132
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6121301132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
B. XX/XX, XXX XX F., zastúpená JUDr. Bc. Filipom Ballom, advokátom, Hlavná 24, 040 01 Košice,
proti žalovanej: Z. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. L. XXXX/X, XXX XX F., zastúpená JUDr. Ambrózom
Motykom, advokátom, SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 848,01 eur, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 05.10.2022, č. k. 1C/20/2021-70 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
cit.:
„I. Žalobu zamieta.
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že žalobkyňa je výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. F., a to pozemku s parc. č. M. č. XXXX/

XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere X.XXX m2 a pozemku s parc. č. M. č. XXXX/XX -
zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2. Na pozemku, parcele N. č. XXXX/XX sa nachádza
bytový dom so súp. č. XXXX, ktorého súčasťou je aj byt č. X, nachádzajúci sa na X. poschodí
bytového domu, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. F., ktorého výlučnou vlastníčkou je žalovaná, táto je
zároveňajpodielovouspoluvlastníčkounapriestoroch,vspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniach
domu v podiele XXXX/XXXXX. Ako vyplýva z LV č. XXXX, k. ú. F., na pozemku, parcele N. č.
XXXX/XX je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 z. č. 182/1993 Z.z. v prospech vlastníkov

bytov a nebytových priestorov bytového domu. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa nebola
vlastníčkou nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. F., ku dňu XX.XX.XXXX; ich bezpodielovou
spoluvlastníčkou sa stala až v roku XXXX a výlučne vlastníctvo nehnuteľností nadobudla na základe
dohody o vyporiadaní BSM zo dňa XX.XX.XXXX. Medzi stranami tiež nebolo sporné, že pozemok,
parcelaN.č.XXXX/XX-zastavanáplochaanádvorieovýmereX.XXXm2,obkolesujepozemok,parcelu
N.č.XXXX/XX,naktorejjepostavenýbytovýdomauvedenýpozemokslúžiakoprístupovákomunikácia,
zeleň, parkovacie miesta, ktoré sú podobne ako pozemok pod bytovým domom v užívaní vlastníkov

bytov a nebytových priestorov, nakoľko títo nemajú inú reálnu možnosť dostať sa do vchodu bytového
domu a ku svojim garážam v bytovom dome inak, ako cez priľahlý pozemok, parcelu N. č. XXXX/XX,
ktorá je vo vlastníctve žalobkyne.3. Podľa žalobkyne, žalovaná užíva časť pozemku, parcelu N. č. XXXX/XX bez právneho dôvodu a za
užívanie dotknutých nehnuteľností neplatí žiadne nájomné, čím sa bezdôvodne obohacuje. Podanou
žalobou si žalobkyňa voči žalovanej uplatňuje zaplatenie peňažného nároku titulom bezdôvodného

obohatenia za obdobie od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, teda za obdobie posledných dvoch rokov pred
podaním žaloby. S poukazom na ust. § 77 ods. 1 z. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“), § 1 ods. 1, § 2 ods. 6, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1, 5 z. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov súd konštatoval, že nedostatok aktívnej, resp. pasívnej legitimácie účastníkov
konania je vždy dôvodom pre zamietnutie žaloby, pričom otázka vecnej legitimácie aj bez návrhu a

nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby.

4. Ďalej súd uviedol, že v zmysle § 23 ods. 5 z. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, vzniklo zákonné vecné bremeno k pozemku, z ktorého sú oprávnení všetci vlastníci bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome a ktoré sa vzťahuje nielen na pozemok zastavaný bytovým
domom (N. č. XXXX/XX), ale aj na priľahlý pozemok (N. č. XXXX/XX). O priľahlý pozemok ide vtedy,

ak tento s pozemkom zastavaným bytovým domom tvorí jeden funkčný celok a slúži na zabezpečenie
dostatočnekvalitnéhoužívaniajednotlivýchbytovanebytovýchpriestorovvbytovomdome.Súduzavrel,
že skutkovo je nevyhnutné považovať pozemok, parcelu N. č. XXXX/XX za priľahlý pozemok, pretože
žalovaná, ako aj ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome so súp. č. XXXX nemajú
reálnu možnosť dostať sa do vchodu bytového domu inak, než po uvedenej parcele a rovnako to platí aj

pre možnosť vjazdu do všetkých garáži predmetného bytového domu. Skutkovo preto pozemok, parcela
N.č.XXXX/XXspĺňadefiničnékritériápriľahléhopozemku,naktorýsavzťahujeust.§23ods.1vspojení
s § 23 ods. 5 z. č. 182/1993 Z.z. Preto je možné konštatovať, že žalobkyňa v konaní nie je aktívne
vecne legitimovanou z dôvodu, že vlastnícke právo k pozemku, parcelám N. č. XXXX/XX a N. č. XXXX/
XX, evidovaným na LV č. XXXX, k. ú. F., nadobudla v čase, kedy už bolo na uvedených pozemkoch zo

zákona zriadené vecné bremeno v prospech žalovanej. K vzniku vecného bremena v zmysle § 23 ods.
5 z. č. 182/1993 Z.z., teda došlo v čase, kedy žalobkyňa nebola vlastníčkou predmetných nehnuteľností,
na ktorých je postavený bytový dom, a preto nemá nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné
bremeno.

5. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 49/2014, ktorý
konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 z. č. 182/1993
Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.
Predmetnébremenovzniká„inrem“,vzťahujesanakaždéhovlastníkazaťaženéhopozemkubezohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno preto jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého

nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia. Preto je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Z uvedeného je potom nepochybne zrejmé, že nárok na finančnú náhradu je teda len jeden a má
ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý ho vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v danom

prípade v čase účinnosti zákona o vlastníctve bytov k 01.09.1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti
už nadobudol pozemok aj s vecným bremenom, a preto nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už
zaťaženého pozemku s už exitujúcim vecným bremenom sa domáhal finančnej náhrady za jeho vznik.
Bolo vecou pôvodného vlastníka pozemku, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie. V
zápornom prípade nárok neprechádza na nového majiteľa ako kupujúceho, teda na žalobkyňu, naviac

s vlastníctvom bytov je nerozlučne spojené tiež spoluvlastnícke alebo iné spoločné právo k pozemkom,
na ktorom je nehnuteľnosť postavená a z tohto dôvodu jednotliví vlastníci bytov predstavujú podľa §
77 CSP nerozlučné procesné spoločenstvo. Pokiaľ sa preto na konaní nezúčastnia všetci nerozluční
spoluvlastníci, súd nemôže návrhu vyhovieť aj pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie z hmotného
práva.

6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého úspešná žalovaná má nárok
na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté
po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

7. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. e) CSP, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností.8. Žalobkyňa má za to, že pozemok, parcela M. č. XXXX/XX nie je priľahlým pozemkom a k tomuto
pozemku nevzniklo zákonné vecné bremeno. Žalobkyňa nadobudla pozemok do svojho vlastníctva v

dobrej viere, keďže na príslušnom liste vlastníctva nie je v časti „C ŤARCHY“ zápis o zriadení zákonného
vecného bremena. Žalovaná užíva pozemky vo vlastníctve žalobkyne bez akejkoľvek odplaty, čím
neoprávnene zasahuje do jej vlastníckeho práva. Výmera pozemku, parcely M. č. XXXX/XX predstavuje
X.XXX m2, a preto záver súdu prvej inštancie o tom, že tento pozemok (v celosti) je pozemkom priľahlým
k bytovému domu, neobstojí. Žalovaná a ostatní vlastníci bytov v bytovom dome neužívajú pozemok

M., parcelu č. XXXX/XX len na nevyhnutný prechod a prejazd k bytovému domu, ale aj na súkromné
parkoviská pre motorové vozidlá, záhradky a ďalšie účely ďaleko presahujúce rámec nevyhnutného
prístupu k bytovému domu. Žalobkyni sa javí ako nespravodlivé, aby jej nepatrila finančná náhrada
za znehodnotenie jej vlastníckeho práva, a preto žiada, aby jej vlastníckemu právu bola poskytnutá
ochrana. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne stotožnil
obsah pojmu nerozlučné spojenie vlastníctva bytu so spoluvlastníctvom alebo iným spoločným právom

k pozemku použitého zákonodarcom v § 13 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov s procesným inštitútom nerozlučného spoločenstva podľa § 77 CSP. Konajúci súd opomenul,
že citované ustanovenie zákona o vlastníctve bytov sa vzťahuje výlučne na pozemky, ktoré sú v
podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov, na ktoré sa aplikuje špecifický režim akcesority podľa
zákona o vlastníctve bytov. Podľa záverov právnej doktríny, nerozlučné spoločenstvo vzniká z povahy

veci vždy tam, kde sa rozhodnutie v tejto veci musí vzťahovať na všetky subjekty tvoriace procesné
spoločenstvo na jednej strane. V kontexte skutkových okolností prejednávanej veci je zrejmé, že právne
postavenie vlastníkov bytov v bytovom dome nenapĺňa zákonnú definíciu nerozlučného spoločenstva.
Výrok o povinnosti žalovanej sa nemusí vzťahovať na ostatných vlastníkov bytov v dotknutom bytovom
dome. Žalobkyňa sa môže rozhodnúť, voči ktorým subjektom uplatní svoje samostatné hmotnoprávne

nároky z titulu bezdôvodného obohatenia. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovaný
žalobkyňou je samostatným nárokom voči žalovanej, ktorý môže žalobkyňa uplatňovať samostatne, voči
ktorémukoľvek subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohacuje na jej úkor. Ďalej uviedla, že v konaní navrhla
vykonanie dôkazov nevyhnutných pre riadne rozhodnutie veci, a to výsluch žalovanej a nariadenie
znaleckého dokazovania podľa § 207 CSP na exaktné preukázanie výšky uplatneného nároku. Konajúci

súd však návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, čo znamená, že nevykonal navrhnutý dôkaz
potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností. Naviac žalobkyňa oboznámila konajúci súd s tým,
že žalovaná a ostatní vlastníci bytov v bytovom dome neužívajú pozemok, parcelu M. č. XXXX/
XX len na nevyhnutný prechod a prejazd, ale aj ako súkromné parkoviská pre motorové vozidlá,
záhradky a ďalšie účely. Preto, ak by sa v konaní preukázalo, že žalovaná pozemok užíva aj na

parkovanie motorových vozidiel alebo na záhradku (prípadne iné), tak tieto spôsoby užívania pozemku v
každom prípade presahujú rámec nevyhnutnosti v zmysle príslušných ustanovení zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov a žalovaná sa bezdôvodne obohacuje na úkor žalobkyne. Výšku tohto
bezdôvodného obohatenia bolo pritom nutne určiť znaleckým dokazovaním. Keďže napadnutý rozsudok
porušuje právo žalobkyne na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žiadala priznať náhradu

trov odvolacieho konania. Nesúhlasí s argumentáciu žalobkyne, že pozemok, parcela M. č. XXXX/XX
nie je priľahlým pozemkom k pozemku zastavanému bytovým domom. Žalovaná rozhodne popiera, aby
na pozemku, parcele M. č. XXXX/XX mala zriadenú záhradku, tiež pozemok neužíva ako súkromné
parkovisko, nakoľko ani nie je vlastníčkou motorového vozidla. Zdôraznila, že ani jeden zo šiestich
vlastníkov bytov a garáží v bytovom dome so súp. č. XXXX, ktorý je postavený na pozemku, parcele M.

č. XXXX/XX, nemá zriadenú záhradku na priľahlom pozemku, ani na tomto pozemku neparkuje svoje
vozidlá, pretože každý je vlastníkom garáže. Žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a
nepredložila žiaden dôkaz, že sú jej tvrdenia pravdivé. Z priloženého grafického zamerania skutočného
stavu je zrejmé, že žalovaná, ale aj ostatní vlastníci bytov a garáží v bytovom dome, nemajú inú
možnosť vchodu a vjazdu k svojim nehnuteľnostiam, než po pozemku, parcele M. č. XXXX/XX, pričom

aj vyznačená výmera je celkom primeranou k nevyhnutnosti jej užívania spoločne s bytmi a garážami v
bytovom dome. Skutočnosť, že zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov je na príslušnom liste vlastníctva zapísané len vo vzťahu k pozemku, parcele M.
č. XXXX/XX ešte neznamená, že vecné bremeno rovnako ex lege nevzniklo aj vo vzťahu k pozemku,parceleM.č.XXXX/XX,ktorújenevyhnutnécelkomjednoznačnepovažovaťzapriľahlýpozemokpatriaci
k bytovému domu, v ktorom sa byt žalovanej nachádza. Podľa názoru žalovanej je celkom zrejmé, že
jej, ale aj ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome vznikol zo zákona vecné

bremeno aj vo vzťahu k priľahlému pozemku, teda k tej časti pozemku, parcele M. č. XXXX/XX, ktorej
užívanie žalovanou je nevyhnutné a bezpodmienečne potrebné k riadnemu užívaniu svojho vlastníctva
v bytovom dome, ako aj k užívaniu garáže ako nebytového priestoru v rovnakom bytovom dome, pričom
označenáčasťtejtoparcelytvoríbezpochybnefunkčnýcelokspozemkomzastavanýmbytovýmdomom,
v ktorom sa byt žalovanej nachádza.

10. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku („ďalej aj „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní vyplýva z dispozičnej zásady, že odvolací súd prejedná vec v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov a rozhodnutia súdu prvej inštancie
nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený
a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/7/2010).

13. K odvolacej námietke o nevykonaní navrhnutých dôkazov odvolací súd uvádza, že nevykonanie
navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, odvolací súd nehodnotí ako odňatie možnosti konať

pred súdom. Vo všeobecnosti pod odňatím možností konať pred súdom treba rozumieť taký postup
súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho
konania procesné predpisy priznávajú, za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. O naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vždy aj vtedy, ak hrubé vady v
postupe prvoinštančného súdu spôsobili, že strane sporu bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať

pred súdom. Prvoradou povinnosťou súdu je totiž zabezpečiť svojou činnosťou výkon spravodlivosti.
Navrhované dôkazy žalobkyňou odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nepovažoval za
potrebné vykonať, nakoľko podstatné pre vyriešenie predmetnej veci bolo právne posúdenie veci, čo
súd prvej inštancie dostatočne a správne hodnotil aj bez výsluchu žalovanej a nariadenia znaleckého
dokazovania podľa § 207 CSP. Otázky, ktoré žalobkyňa uvedenými návrhmi chcela vyriešiť, neboli pre

posúdenie predmetnej veci potrebné z nižšie uvedených dôvodov.

14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností súd prvej inštancie
vyvodil aj správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré odkazuje a na zdôraznenie vecnej správnosti v súvislosti
s odvolacími námietkami strán dopĺňa uvedené.

15. Podanou žalobou sa žalobkyňa vo vzťahu k žalovanej domáha zaplatenia peňažného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od XX.XX.XXXX až XX.XX.XXXX argumentujúc tým, že

je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. F., keďže na pozemku, parcele
M. XXXX/XX sa nachádza bytový dom so súp. č. XXXX, ktorého súčasťou je aj byt a nebytový priestor,
ktorého výlučnou vlastníčkou je žalovaná, pričom na pozemku, parcele M. XXXX/XX sa nachádza
účelová komunikácia, zeleň, vrátane parkovacích miest, ktoré sú v čiastočnom užívaní žalovanej, keďže
jej byt a nebytový priestor sa nachádzajú práve v bytovom dome, postavenom na pozemku, parcele č.

M. XXXX/XX.16. Podľa § 1 ods. 1 ZoVB tento zákon upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva
a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.

17. Podľa § 2 ods. 6 ZoVB spoločnými časťami domu a príslušenstvom domu, ktoré sú určené na
spoločné užívanie a slúžia výlučne tomuto domu a pritom nie sú stavebnou súčasťou domu (ďalej
len „príslušenstvo“), sa na účely tohto zákona rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia,
prístrešky a oplotené nádvoria, ktoré sa nachádzajú na pozemku patriacom k domu (ďalej len „priľahlý

pozemok“).

18. Podľa § 23 ods. 1 ZoVB s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru v dome je nerozlučne
spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k
priľahlému pozemku. Ak je vlastník domu aj vlastníkom pozemku, musí previesť zmluvou o prevode
vlastníctva bytu na vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome aj príslušný spoluvlastnícky podiel

na pozemku a na priľahlom pozemku.

19. Podľa § 23 ods. 5 ZoVB ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

20. Teda § 23 ods. 5 ZoVB rieši situáciu, kedy vlastník bytového domu nemôže nadobudnúť vlastníctvo
k pozemkom, na ktorých je bytový dom postavený alebo k priľahlým pozemkom v zmysle § 23 ods. 2
a 4 zákona o vlastníctve bytov. Na to, aby mohol vlastník domu ako aj následne vlastníci jednotlivých
bytov a nebytových priestorov plnohodnotne vykonávať svoje vlastnícke právo zákonodarca predtým
v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov ustanovil, že na pozemkoch na ktorých je postavený bytový

dom, respektíve na priľahlých pozemkoch, ktoré nie sú vo vlastníctve vlastníka domu sa zriaďuje vecné
bremeno priamo zo zákona. Inštitút vecných bremien je upravený v § 151n nasledujúcich Občianskeho
zákonníka. V predmetom prípade má zaviazať vlastníka pozemku, aby strpel jeho užívanie vlastníkom
bytového domu, respektíve jednotlivých bytov a nebytových priestorov na účely plnohodnotného a
nerušeného výkonu ich vlastníckeho práva. Vecné bremeno vzniká zo zákona bez ohľadu na vôľu

vlastníka pozemku, respektíve vlastníka bytového domu, pričom zápis do katastra nehnuteľností má iba
deklaratórny charakter a uskutočňuje sa záznamom v zmysle § 34 ods. 1 katastrálneho zákona.

21. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s otázkou priľahlého pozemku tak, ako to uviedol v bode 28-30
odôvodnenia rozsudku, pričom jeho závery považuje odvolací súd za správne a právne udržateľné

a v celom rozsahu na ne odkazuje. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou, aj z jej tvrdení
nerozporovaných žalovanou nepochybne vyplýva, že pozemok N. č. XXXX/XX je zastavaný bytovým
domom a vo vzťahu k tomuto pozemku je aj zapísané v katastri nehnuteľností zákonné vecné bremeno
v prospech vlastníkov stavby podľa § 23 ods. 5 ZoVB. Parcela N. XXXX/XX obklopuje po celom
obvode stavbu bytového domu so súp. č. XXXX a jedine cez tento pozemok je zabezpečený vstup do

bytového domu, ako aj prístup k jednotlivým garážam umiestneným v bytovom dome, pričom jedine
prechodom resp. prejazdom cez pozemok vo výlučnom vlastníctve žalobkyne má možnosť žalovaná
dostať sa k verejnej miestnej komunikácii. Tieto skutočnosti taktiež neboli medzi stranami sporné. Za
tohto skutkového stavu je preto aj podľa odvolacieho súdu dôvodné považovať parcelu N. č. XXXX/
XX za priľahlý pozemok. Tento záver je možné oprieť o závery právnej doktríny, či už tie, ktoré boli

citované už v rozsudku súdu prvej inštancie, alebo aj o zdroje novšieho dáta. Aj autori komentára k ZoVB
z roku 2018 sa vo vzťahu k charakteristike priľahlého pozemku zhodli na názore, že ide o pozemky,
ktoré tvoria s bytovým domom funkčný celok a slúžia k zabezpečeniu dostatočného kvalitného užívania
jednotlivých bytov a nebytových priestorov v dome. (Strapáč, P. a kol: Zákon o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov. 2018. Komentár. Bratislava. Wolters Kluwer. 448 s.). Rovnaké závery dlhodobo

akceptuje aj ustálená súdna prax.

22. Keďže súd prvej inštancie správne posúdil pozemok, parcelu M. č. XXXX/XX ako pozemok priľahlý
k bytovému domu, je právne udržateľným aj nadväzujúci právny záver o existencii zákonného vecného
bremena vo vzťahu k tomuto pozemku, a to v zmysle už citovaného § 23 ods. 5 ZoVB, s prihliadnutím

na znenie § 23 ods. 1 ZoVB. V prospech tohto záveru svedčia ako závery právnej doktríny citované už
súdom prvej inštancie a odvolacím súdom (napr. komentár k § 23 ods. 5 v diele Zákon o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov. 2018. Komentár. Bratislava. Wolters Kluwer), tak aj závery rozhodovacej
praxe súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 24Co/4/2018, rozsudok Krajského súduv Prešove sp. zn. 5Co/37/2020). Z uvedeného potom vyplýva aj správnosť záveru súdu prvej inštancie
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, ktorý má svoju oporu aj rozhodnutí publikovanom v
ZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepublikyč.8/2016podoznačenímR

73/2016.PodstatnézáveryvyplývajúcezrozhodnutiaR73/2016bolivnapadnutomrozsudkudostatočne
analyzované a správne aplikované na súdenú vec, tiež účastníci konania závery tohto rozhodnutia
citovali v ich písomných podaniach, preto odvolací súd nepovažuje za nevyhnutné a účelné ich na
tomto mieste opakovať. Podstatný záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne z dôvodu, že právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 ZoVB jej v zmysle záverov súdnej

praxe nepatrí je správny a zodpovedá tak obsahu, účelu a zmyslu zákonnej úpravy, ako aj ustálenej
judikatúre.Žalobkyňazáveryvyplývajúcezjudikatúryspochybnilaužvrámcisvojichvyjadrenívpriebehu
prvoinštančného konania, ako aj v podanom odvolaní, a to tvrdením, že tieto sú v rozpore s čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý napr. v uznesení sp. zn. III. ÚS 654/2023 konštatoval, že „Právne závery

vyslovené v R 73/2016 ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach posúdil ako ústavne súladné
(napr. II. ÚS 323/2017, III. ÚS 276/2021). Ani v tejto veci ústavný súd nevidel dôvod sa od týchto
rozhodnutí odchýliť.“ S prihliadnutím na uvedené odvolací súd považoval námietky žalobkyne týkajúce
sanesprávnehoprávnehoposúdeniavecisúdomprvejinštancievovzťahukposúdeniuprávnehorežimu
sporných pozemkov a následného konštatovania absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne za

nedôvodné.

23. Nebolo spornou skutočnosťou, že žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k pozemku v roku XXXX,
pričom k X.X.XXXX. nebola jeho vlastníkom.

24. Tento záver odvolacieho súdu ohľadom absencie aktívnej legitimácie žalobkyne je rozhodujúci na
konštatovanie správnosti výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie.

25. S poukazom na túto skutočnosť, ktorá samostatne postačuje na potvrdenie vecne správneho výroku
súdu prvej inštancie odvolací nepovažoval za dôvodné sa zaoberať ostatnými odvolacími dôvodmi.

26. Za situácie, že správnemu výroku rozhodnutia o veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách
konania strán sporu, odvolací súd so zreteľom na všetky uvádzané dôvody rozsudok potvrdil postupom
podľa § 387 CSP.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP. Podľa výsledku odvolacieho konania žalovaná má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262
ods. 2 CSP).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).