Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 18. marec 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/114/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122012706
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:8122012706.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr.
Michala Eliaša a JUDr. Milana Straku v trestnej veci navrhovateľov A. B. (ml.), XX.XX.XXXX, bytom C. ,
D. XXXX/X, E. C., nar. XX.X.XXXX, bytom C., F. XXX/XXX, G. H., nar. X.XX.XXXX, bytom C., I. XXX/X,
zastúpení obhajcom JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom so sídlom v D., J. XXXX/X, K. L., na
vyslovenie účasti A. B. (st.), nar. XX.X.XXXX, zomrelého XX.XX.XXXX, na súdnej rehabilitácii vo vzťahu

k odsúdeniu rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 10.5.1962, sp. zn. 1T
86/62 a s tým súvisiacim odňatím slobody od 20.6.1962 do 20.6.1965, na neverejnom zasadnutí dňa
19. marca 2024 prejednal sťažnosť navrhovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 5.
septembra 2023, sp. zn. 1Nt/25/2022 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť navrhovateľov zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 5. septembra 2023, sp. zn. 1Nt/25/2022, bolo rozhodnuté
tak, že podľa § 9 v spojení s § 6 ods. 1, 2 zákona číslo 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii sa zamieta
návrh na vyslovenie, že A. B., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, je účastný súdnej rehabilitácie, ako
oneskorene podaný.

Proti tomuto uzneseniu navrhovatelia prostredníctvom obhajcu podali v zákonnej lehote písomne

sťažnosť. V dôvodoch tejto sťažnosti obhajoba namietala správnosť procesného postupu okresného
súdu, ktorý predchádzal vyhláseniu napadnutého uznesenia. Obhajoba vidí chybu v tom, že okresný súd
v danom prípade na prejednanie a rozhodnutie o návrhu navrhovateľov nariadil neverejné zasadnutie,
na ktorom rozhodol napadnutým uznesením. Obhajoba poukázala na obsah ustanovenia § 9 zákona č.
119/1990 Zb., podľa ktorého na neverejnom zasadnuté je možné rozhodnúť len podľa druhého oddielu
a v konaní podľa tretieho oddielu len o zamietnutí návrhu podaného oneskorene alebo neoprávnenou

osobou alebo o zamietnutí návrhu vo veci, ktorá už bola podľa tohto oddielu preskúmaná alebo
zamietnuť návrh vo veci, na ktorú sa tento zákon nevzťahuje, v ostatných prípadoch, upravených
v uvedenom zákone sa má podľa názoru obhajoby rozhodovať na verejnom zasadnutí. V danej veci
navrhovatelia podali návrh podľa ôsmeho oddielu tohto zákona, v ktorom prípade mal súd rozhodovať na
verejnom zasadnutí. Ak súd v danej veci nariadil neverejné zasadnutie, na ktorom rozhodol napadnutým
uznesením, podľa názoru obhajoby bolo porušené právo navrhovateľov na verejné prejednanie veci,

garantované im v rámci práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na
16 rokov staré uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 21.8.2007, sp. zn. III. ÚS 217/2007, podľa
názoru obhajoby toto rozhodnutie obsahuje názory prekonané neskoršou judikatúrou. V tejto súvislosti
obhajoba poukázala na názory vyslovené v rozhodnutiach Ústavného súdu ČR zo dňa 20.4.2017, sp.
zn. I. ÚS 262/17, zo dňa 24.7.2013, sp. zn. IV. ÚS 2853/12, zo dňa 23.10.2007 sp. zn. I. ÚS 191/07

a v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.8.2009, sp. zn. 4So 143/2008. Preto obhajoba navrhla,aby nadriadený súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a aby sám vo veci rozhodol tak, že
návrhu navrhovateľov vyhovie.

ObhajobadodatočnedoplnilapodanúsťažnosťpredloženímkópieuzneseniaKrajskéhosúduvTrenčíne
zo dňa 8.8.2023, sp. 2Tos/100/2023 a odkázala najmä na stranu 8 uvedeného uznesenia, kde sú
uvedené 4 príklady na aplikáciu ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a/,

b/ Tr.por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto
výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť obhajcu navrhovateľa
nie je dôvodná.

Ako vyplýva z odôvodnenia podanej sťažnosti, navrhovatelia namietali, že podľa ich názoru mal okresný
súd rozhodovať o návrhu navrhovateľov na verejnom zasadnutí, pretože oni podali návrh podľa § 33

ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“, ak nie
je uvedené inak), zaradeného do ôsmeho oddielu tohto zákona, nazvaného „Prechodné a záverečné
ustanovenia“.

Krajský súd vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov považuje za nevyhnutné poukázať na znenie

ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého ustanovenia tohto zákona sa použijú
obdobne (!!!) na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku
v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo
trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27
sa použije obdobne.

Ako vyplýva z citovaného znenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. uvedené zákonné ustanovenie
neupravuje osobitný spôsob rozhodovania o rehabilitácii, ale len rozširuje okruh prípadov nad rámec
prípadov vymedzených v ustanovení § 2 ods. 1 (rehabilitácia „ex offo“ pre systémové chyby právneho
poriadku vo vymedzenej dobe) a § 4 (rehabilitácia na návrh pre možnosť individuálneho zlyhania

konajúcich orgánov pri aplikácii ústavne konformných ustanovení právneho poriadku vo vymedzenej
dobe) zákona č. 119/1990 Zb., o prípady porušenia základných práv a slobôd bez toho, aby vôbec bolo
vedené trestné stíhanie. Uvedené ustanovenie jasne a zrozumiteľne dáva príkaz aplikovať obdobne
predchádzajúce ustanovenia aj na prípady, kedy sa neviedlo žiadne trestné stíhanie, keďže prípady,
kedy sa viedlo trestné stíhanie, upravujú predchádzajúce ustanovenia zákona.

Posudzovanie skutočnosti, či bolo alebo „nebolo vedené trestné stíhanie“ v zmysle § 33 ods. 2 zákona č.
119/1990 Zb., je skutkovou otázkou. Pre posúdenie toho, či bolo alebo nebolo vedené trestné stíhanie, je
nutné zistiť, či v tom-ktorom prípade v objektívnej realite došlo k udalostiam, ktoré je možné podriadiť pod
pojmové znaky trestného stíhania, definované v ustanovení § 10 ods. 14 Tr. por. v spojení s ustanovením

§ 33 ods. 4 zákona č. 119/1990 Zb. Podľa definície v ustanovení § 10 ods. 14 Tr. por. „trestné stíhanie“
je úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatnosti rozsudku, prípadne iného rozhodnutia orgánu
činného v trestnom konaní alebo súdu vo veci samej. Z uvedenej definície bez akýchkoľvek pochybností
vyplýva, že pri zistení začatia trestného stíhania podľa predpisov účinných v rozhodnej dobe bez
ohľadu na to, ako toto trestné stíhanie právoplatne skončilo, je vylúčené dospieť k záveru o nevedení

trestného stíhania v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Ak teda navrhovatelia v samotnom
návrhu uvádzajú, že proti A. B. staršiemu sa viedlo konkrétne trestné stíhanie, bez ohľadu na to, ako
sa uvedené trestné stíhanie právoplatne skončilo, nemôžu dôvodne opierať svoj návrh o naplnenie
zákonnej podmienky nevedenia trestného stíhania v zmysle § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Naviac
pozornosti krajského súdu neušla už v návrhu navrhovateľov tvrdená skutočnosť, že v prípade A. B.

staršieho bol aj reálne využitý účinný právny prostriedok nápravy podľa § 4 a nasl. zákona č. 119/1990
Zb. v konaní vedenom na bývalom Vojenskom obvodovom súde Prešov pod sp. zn. 3Rtv 61/1991 (viď č.
l. 25 až 30), právoplatný výsledok ktorého konania nemajú súdy v tomto konaní právomoc preskúmavať.

Ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

nehovorí o tom, ako konkrétne má súd rozhodnúť pri aplikácii uvedeného ustanovenia, ale hovorí len
o tom, že pri zistení nevedenia trestného stíhania sa na rehabilitáciu a odškodnenie obdobne použijú iné
ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb. Preto v prípade zistenia, že sa neviedlo trestné stíhanie pre niektorý
ztrestnýchčinov,uvedenýchv§4(prejednávanýprípad),príkaznaobdobnépoužitieustanovenízákonač. 119/1990 Zb. sa vzťahuje tiež na obdobné použitie ustanovenia § 5 (konať sa môže len na návrh) a
ustanovenia § 6 (zákonná lehota na podanie návrhu) zákona č. 119/1990 Zb. Z uvedeného dôvodu tento
senátvžiadnomprípadenemôžeakceptovaťprávnezávery,vyslovenévrozhodnutiachÚstavnéhosúdu

Českej republiky, ktoré rozhodnutia naviac nie je možné akceptovať na zvrchovanom území Slovenskej
republiky ako súčasť ustálenej súdnej praxe súdov Slovenskej republiky.

Podľa názoru krajského súdu okresný súd z hľadiska aplikácie ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. pri
posudzovaní návrhu navrhovateľov veľmi správne aplikoval aj ustanovenie § 62 ods. 1 Tr. por. v spojení

s § 33 ods. 4 zákona č. 119/1990 Zb., keď návrh navrhovateľov posudzoval podľa obsahu a posúdil
ho ako návrh podľa § 5 zákona č. 119/1990 Zb. na základe nespochybniteľného zistenia, že proti
A. B. v zmysle § 10 ods. 14 Tr. por. sa v rozhodnej dobe viedlo trestné stíhanie, ktoré sa pôvodne
právoplatne skončilo rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 10.5.1962,
sp. zn. 1T 86/62. Preto okresný súd správne a v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 119/1990
Zb. dospel k záveru, že návrh navrhovateľov bol nepochybne podaný oneskorene. Toto nepochybné

skutkovézistenieokresnýsúdoprávňovalorozhodnúťnapadnutýmuznesenímnaneverejnomzasadnutí
v úplnom súlade s ustanovením § 9 druhá veta zákona č. 119/1990 Zb. Preto sa krajský súd nemohol
stotožniť ani s formálnou a ani materiálnou dôvodnosťou sťažnostnej námietky navrhovateľov o porušení
ich práva na spravodlivý proces. K tomuto krajský súd považuje za potrebné len dodať, že pri platnosti
a účinnosti právnej úpravy aj podľa § 9 zákona č. 119/1990 Zb., upravujúcej rozhodovanie súdu na

neverejnom zasadnutí, platí vyvrátiteľná právna fikcia súladu aj ustanovenia § 9 zákona č. 119/1990
Zb. s ústavou. Preto postup okresného súdu v úplnom súlade s ustanovením § 9 zákona č. 119/1990
Zb. za súčasného právneho stavu nemožno považovať za postup porušujúci práva navrhovateľov na
spravodlivý súdny proces v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.

Nad rámec vyššie uvedeného krajský súd považuje za nutné dodať, že v prejednávanom prípade je
splnená zákonná podmienka pre zamietnutie návrhu navrhovateľov aj z ďalšieho dôvodu, uvedeného
v ustanovení § 9 zákona č. 119/1990 Zb., a to z dôvodu, že ide o návrh vo veci A. B. staršieho, ktorá
už preskúmaná bola podľa štvrtého oddielu zákona č. 119/1990 Zb., konkrétne v konaní vedenom na

bývalom Vojenskom obvodovom súde Prešov pod sp. zn. 3Rtv 61/1991 (!!!).

Pokiaľ obhajoba v sťažnostnom konaní poukazovala na právne názory vyslovené v uznesení Krajského
súdu zo dňa 8.8.2023, sp. zn. 2Tos/100/2023, tento senát sa v žiadnom prípade nemôže stotožniť
s ich zákonnosťou. Je tomu tak preto, že právne závery uvedeného uznesenia ignorujú skutočnosť,

že ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., prikazujúce primerane použiť iné ustanovenia
uvedeného zákona, možno aplikovať len pri zistení zákonnej podmienky, že sa vo veci neviedlo trestné
stíhanie, keďže trestné konanie a rozhodovanie v prípadoch vedenia trestného stíhania je v zákone
č. 119/1990 Zb. výslovne upravené v predchádzajúcich ustanoveniach zákona č. 119/1990 Zb. (viď
druhý až piaty oddiel a § 33 ods. 1). S poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tento

senát krajského súdu poukazuje na to, že vzhľadom na príkaz obdobne použiť iné ustanovenia pri
rozhodovaní súdu nie je možné aplikovať ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. samostatne,
ale vždy len v spojení s iným primerane použiteľným ustanovením zákona č. 119/1990. To, ako môže súd
konkrétne rozhodnúť (aký výrok môže vyniesť) v rámci trestného konania o návrhu vo veciach týkajúcich
sa prípadov podľa § 4 zákona č. 119/1990 Zb. je pritom jasne určený v ustanoveniach 9 (zamietnutie

návrhu na neverejnom zasadnutí), § 14 (zrušenie rozhodnutia podľa konkrétneho dôvodu /písmená a)
až f)/, alebo zamietnutie návrhu podľa odseku 4 pri nezistení niektorého z dôvodov v odseku 1). Podľa
právneho názoru tohto senátu krajského súdu v prípadoch, keď sa neviedlo trestné stíhanie v zmysle
§ 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., je odkaz v tomto ustanovení na primerané použitie aj ustanovení
štvrtého a piateho oddielu tohto zákona (vykonanie trestného konania) obsolentný, pretože v takom

prípade celkom zjavne absentuje podklad, teda rozhodnutie, ktoré by vôbec mohlo byť zrušené pre
danosť niektorého z dôvodov podľa § 14 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. rozhodnutím súdu v trestnom
konaní. Ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. tak svojim odkazom na primerané použitie
ustanovení tohto zákona reálne umožňuje len aplikáciu ustanovení šiestej hlavy zákona č. 119/1990 Zb.,
upravujúcej odškodnenie podľa ustanovení občianskeho práva v dohadovacom mimosúdnom, prípadne

v návrhovom civilnom (nie trestnom) konaní.Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s
poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľov nie je dôvodná,
bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.