Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24CoCsp/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123208375
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Har Tzvi

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123208375.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Elišky Har Tzvi a členov senátu JUDr.

Moniky Tobiašovej a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobcu J. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom R. XX, XXX XX
V., právne zastúpenej RIEDL advokátska kancelária, s.r.o., Slovenská 46, Prešov, proti žalovanému V.
banka W., a.s., so sídlom Z. XX, XXX XX G., H.: XX XXX XXX, zastúpený SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 20Csp/100/2023-252 zo dňa 30.10.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou voči žalovanému domáhala určenia, že úver zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez poplatkov. Svoju žalobu odôvodnila tým, že v zmluve nie
je určený deň splatnosti prvej anuitnej splátky, ani presný dátum konečnej splatnosti. Zmluva teda
neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie") rozhodol tak, že cit.:

„ I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva a žalobkyňa nemá právo na náhradu trov
konania."
3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že strany sporu uzatvorili dňa 29.01.2016 Zmluvu o

spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len ako „zmluva"), na základe ktorej bol
žalobkyni poskytnutý úver vo výške 2.800,- eur. Podľa bodu 1.1. zmluvy súčasťou zmluvy sú aj OP
a VOP. Podľa bodu 2.5. zmluvy žalobkyňa vyhlásila, že prevzala a oboznámila sa pred uzatvorením
zmluvy s jej súčasťami a to okrem iných aj OP a VOP. Podľa zmluvy bola splatnosť dohodnutá v 20.
deň mesiaci, pričom podľa bod 3.7 OP prvú anuitnú splátku klient musí zaplatiť v najbližšom termíne
splatnosti anuitnej splátky po vyčerpaní Pôžičky. Ak však medzi vyčerpaním Pôžičky a najbližším dňom
splatnosti anuitnej splátky neuplynú ani tri O. dni, začne sa V. splácať anuitným spôsobom až v deň

splatnosti anuitnej splátky v nasledujúcom mesiaci. Z toho bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že
žalobkyňa sa k namietanej absencii splatnosti prvej splátky mohla bez problémov dopracovať. Údaje sú
v zmluve, prípadne v iných dokumentoch, ktoré boli žalobkyni predložené. Konečná splatnosť závisela
od toho, kedy bude žalobkyňa čerpať úver, a preto je táto v zmluve uvedená ako X rokov od splatnostiprvej anuitnej splátky, najneskôr 20.02.2024. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Súdneho
dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C 42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti S. O.. Vzhľadom
na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňou napadané náležitosti sa v zmluve

nachádzajú, prípadne sa žalobkyňa k týmto môže jednoducho dopracovať, pričom tieto údaje nemusia
byť v zmluve uvedené konkrétnym dátumom. Poukázal aj na vyjadrenie Slovenskej republiky vo veci
prejudiciálneho konania C - XX/XX, kde zástupkyňa uviedla, že smernica 2008/48/ES sa má vykladať
tak, že nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných
dátumov splatnosti jednotlivých splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe

stručného a zrozumiteľného mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere. Preto dospel k záveru, že žalovaný
si v tejto časti splnil povinnosti uložené zákonom o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o ďalšiu
napadanú náležitosť, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, tak podľa názoru súdu prvej inštancie
žiadnym spôsobom výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno dospieť
k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá bola dohodnutá v zmluve, ako celková splátka zahŕňajúca
istinu, úrok, prípadne poplatky, že by mala byť v zmluve v rámci danej náležitosti zmluvy rozčlenená

na jednotlivé jej zložky. Z formulácie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá
mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané komponenty. Opätovne poukázal na rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-42/15 zo dňa 09.11.2016 ako aj na vyjadrenie Slovenskej republiky vo veci prejudiciálneho
konania C - XX/XX. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v zmluve rozpis splátok na istinu, úroky a
poplatky nemusel byť a postačovalo uvedenie celkovej výšky splátky. Žalobkyňa počas konania a ani

pred konaním (nebolo to tvrdené) nenamietala, aby OP a VOP neobdŕžala a sa s nimi neoboznámila.
OP a VOP sú riadne špecifikované, od kedy sú účinné, a preto sa súd prvej inštancie nestotožnil ani
s namietanou neurčitosťou OP a VOP. Keďže žalobkyňa iné ustanovenia Zmluvy nenapadala a súd ex
offo iné dôvody pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť nezistil, žalobu zamietol.

4. Aplikoval ust. § 52, ods. 1, 2, 3, 4 OZ, § 9, ods. 2,3 zákona č. 129/2010 Z. z..

5. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 257 CSP tak, že úspešnému žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v majetkovej
situácii žalobkyne.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací o odvolaní žalobkyne rozhodol rozsudkom č. k. 24Co/53/2018
- 102 zo dňa 25. 09. 2018 tak, že cit.:

„I. Mení rozsudok tak, že určuje, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX -
V., uzavretej dňa XX.X.XXXX medzi žalobkyňou a žalovaným sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.".

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná.

9. Najvyšší súd SR ako súd dovolací o dovolaní žalovanej rozhodol uznesením sp. zn. 7Cdo/101/2019
zo dňa 25.09.2019 tak, že cit.:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. septembra 2018 sp. zn.
24 Co 53/2018 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.".

10. Dovolací súd v odôvodnení poukázal na otázku interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona

č. 129/2010 v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Citované ustanovenie
zákonač.129/2010jepotrebnéinterpretovaťtak,žezmluvaospotrebiteľskomúverenemusínevyhnutne
obsahovať číselné vyjadrenie každej jednotlivej zložky anuitnej splátky (t. j. istiny, úrokov a iných
poplatkov). Takáto interpretácia uvedeného ustanovenia dovolacím súdom zodpovedá, tak ako je nižšie
uvedené, účelu Smernice, právnym záverom uvedeným v rozsudku ESD a tiež účelu samotného

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010. Pokiaľ uvedené ustanovenie hovorí o výške,
počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné toto ustanovenie eurokonformne
vykladaťtak,žesatýmveriteľovineustanovujepovinnosťuviesťvzmluveospotrebiteľskomúverevyššie
uvedené zákonom vyžadované údaje vo vzťahu ku každej jednotlivej zložke anuitnej splátky, ale len vovzťahu k anuitnej splátke ako celku. Z obsahu odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a. s. proti S. O. z 9. novembra XXXX tiež vyplýva, že článok 10 ods.
2 písm. h/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala

splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku).
Podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a ods. 3 Smernice veriteľ je povinný iba na žiadosť spotrebiteľa
kedykoľvek a bezplatne počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky
(bod 53 Rozsudku); pričom Smernica nestanovuje povinnosť veriteľa zahrnúť do zmluvy o úvere takýto

výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské
štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku).
Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia

v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo
svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 Rozsudku).Právny poriadok Slovenskej republiky považuje
zmluvu o spotrebiteľskom úvere za právny úkon, ktorým sa veriteľ (dodávateľ) zaväzuje poskytnúť
dlžníkovi (spotrebiteľovi) peňažné prostriedky v jeho prospech do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni

členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o
úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v
praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu
„zmluvaoúverezrozumiteľneastručneuvádzavýšku,početafrekvenciusplátokspotrebiteľaaprípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami úveru na účely splatenia" (článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text
„zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia". Ako už bolo
vyššie uvedené (bod 19), úmyslom zákonodarcu bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. To je

skutočnosť, na ktorú by mal vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.
129/2010 vždy prihliadať. Eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010
dospel dovolací súd k záveru, že citované ustanovenie neukladá veriteľom povinnosť, aby v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis
splátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky). Pokiaľ je teda v ustanovení § 9 ods. 2 písm. l)

zákona č. 129/2010 uvedené „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", je za
použitia eurokonformného výkladu potrebné uvedené ustanovenie vykladať tak, že len spresňuje, čo
splátka úveru zahŕňa. Zo spisu dovolací súd zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 29. januára XXXX bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 2.800,- € s
mesačnou splátkou 39,59 €, ročnou úrokovou sadzbou 7,9 % p. a., RPMN 9,24 % a priemernou RPMN

15,55 %. Podľa zmluvy splatnosť úveru bola 8 rokov od splatnosti prvej anuitnej splátky, najneskôr
20. februára 2024. Dovolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej i názorom súdu prvej inštancie,
že v danom prípade uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v bode 1.2. (č. l. 3 spisu) primeraným
spôsobom určovala výšku úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky,
úrokovú sadzbu, anuitnú splátku, poplatok za poskytnutie úveru, dátum uzatvorenia zmluvy. Ďalšie

otázky - či žalovaná preukázala, že žalobkyňa sa náležitým spôsobom oboznámila so všeobecnými
zmluvnými podmienkami, že ich pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere prevzala a podpísala,
sú otázky skutkové, ktorými sa dovolací súd nezaoberal. Vyššie uvedené základné pojmy zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vymedzuje článok I. OP, fotokópia ktorých je v spise založená na č.l. 18, ktoré
tvoria súčasť zmluvy (podľa bodov 29 a 30 Rozsudku, zmluva o úvere nemusí byť uzatvorená „v jedinom

dokumente"). Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru odvolacieho súdu, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny a úrokov (tzv. iné
poplatky neboli v zmluve dohodnuté), a preto je potrebné úver na jej základe poskytnutý považovať za
úver bezúročný a bez poplatkov, tak je potrebné uviesť, že eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2
písm. l) zákona č. 129/2010 umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o

úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo to, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii
v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)pripadať na istinu, aká na úrok za poskytnutie úveru a aká na iné platby (poplatky). V uvedenej súvislosti
dovolací súd uvádza, že aj podľa záverov uvedených v predmetnom rozsudku ESD, zmluva o úvere
uzatvorená na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo

forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny
(viď bod 53 Rozsudku). Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na
žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej
tabuľky (bod 53 Rozsudku). Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľky, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy

o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010), ktorá je
podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný [§ 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010], najvyšší súd ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne
je nielen prípustné [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], ale aj dôvodné. So zreteľom na uvedené dovolací súd
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a podľa § 450 CSP
vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, aby viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455

CSP) opätovne vo veci rozhodol s tým, že v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa ustanovenia §
453 ods. 3 CSP aj o trovách dovolacieho konania.

11. Odvolací súd po zrušení jeho rozsudku č. k. 24Co/53/2018 - 102 zo dňa 25. 09. 2018
dovolacím súdom opätovne rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k.

20Csp/172/2017-50 zo dňa 05.01.2018 s tým, že rozsudkom č. k. 24Co/27/2019 - 152 zo dňa 26.11.2020
rozhodol tak, že cit.:

„I. Mení rozsudok tak, že určuje, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX
- Pôžička, uzavretej dňa XX.X.XXXX medzi žalobkyňou a žalovaným sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.".

12. Aj proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná.

13. Najvyšší súd SR ako súd dovolací o dovolaní žalovanej rozhodol uznesením sp. zn. 7Cdo/99/2021
zo dňa 28.09.2022 tak, že cit.:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. novembra 2020 sp. zn. 24

Co 27/2019 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.".

14. Dovolací súd v odôvodnení uviedol, že už v uznesení z 30. novembra 2021 sp. zn. 2 Cdo 69/2020
v súvislosti s interpretáciou § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 30.
apríla 2018 formuloval právny názor, že «eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/

zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018 ... dospel dovolací súd k záveru, že v
zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018 nemožno od
dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v nich uvádzali presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru a pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádzalo tento pojem („termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru"), je za použitia eurokonformného výkladu práva možné

dospieť k záveru, že toto ustanovenie len vyjadruje požiadavku na uvedenie „dĺžky, či doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere" ... dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné
interpretovať tak, že nie je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okrem
doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
dokonca v podobe konkrétneho dátumu. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí

o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované
informácie vo vzťahu ku každej náležitosti (t. j. k dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj
termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne, ale len vyjadruje požiadavku na uvedenie
„doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere" v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c/ Smernice».

Vyslovenému názoru predchádzala analýza Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS [ďalej len
„Smernica" (článkov 10 ods. 2 písm. c/ a písm. u/, 22 ods. l, odôvodnenia 47, 23)], rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15 z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia, a. s. proti S. O., platného právnehostavu na Slovensku a dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. Z vyššie uvedených právnych
názorov, týkajúcich sa interpretácie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., vychádzal aj najvyšší
súd vo svojom v poradí ďalšom uznesení z 21. apríla 2022 sp. zn. 7 Cdo 277/2021.

Zo spisu dovolací súd zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX
- V., uzavretej dňa XX. XX. XXXX medzi žalobkyňou a žalovaným bol žalobkyni poskytnutý úver vo
výške 2.800 €, za účelom refinancovania iných úverov, so splatnosťou úveru 8 rokov od splatnosti prvej
anuitnej splátky, najneskôr 20. februára 2024. Poplatok za poskytnutie úveru bol splatný v deň čerpania
úveru, najneskôr do 28. februára 2016, výška anuitnej splátky bola určená sumou 39,59 € a ich počet

bol stanovený na 96.
V zhode s uvedenými právnymi závermi dovolacieho súdu (bod 21. a 21.1.) najvyšší súd konštatuje,
že priamo v texte predmetnej úverovej zmluvy (bod 22) v rámci bodu 1.2. je dostatočne jasne, určito a
zrozumiteľne definovaný termín splatnosti 1. splátky a rovnako je z tohto bodu zrejmý aj dátum konečnej
splatnosti úveru, t. j. 8 rokov od splatnosti prvej anuitnej splátky, najneskôr 20. februára 2024.
Pokiaľ odvolací súd vo svojich nosných záveroch dospel k inému právnemu názoru, t. j. že v zmysle

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. musí byť termín konečnej splatnosti úveru
výslovne v zmluve uvedený a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (bod 12
odôvodnenia ostatného odvolacieho rozhodnutia), tento názor nepovažuje dovolací súd, vzhľadom na
vyššie uvedené, za správny.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie žalovanej podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je prípustné

a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1
CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

15. Odvolací súd po opätovnom zrušení jeho rozsudku č. k. 24Co/27/2019 - 152 zo dňa 26.11.2020
dovolacím súdom rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k.

20Csp/172/2017-50 zo dňa 05.01.2018 s tým, že uznesením č. k. 24CoCsp/1/2022-196 zo dňa
13.07.2023 rozhodol tak, že cit.:

„Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie".

16. Úlohou súdu prvej inštancie bolo znova vo veci konať a zaoberať sa skutočnosťou, či žalovaná
náležite skúmala bonitu žalobkyne pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere a či údaje v Zmluve o
spotrebiteľkom úvere č. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, najmä výška poskytnutého úveru, výška RPMN
ako aj výška úrokovej sadzby sú uvedené v predmetnej Zmluve správne a v dôsledku uvedených zistení
opätovne posúdiť žalobkyňou uplatnený nárok a následne vo veci znova rozhodnúť, a samozrejme,

svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2, 3 CSP aj náležite odôvodniť.

17. Súd prvej inštancie po zrušení jeho rozsudku vec opäť prejednal v intenciách naznačených
odvolacím súdom a rozsudkom č. k. 20Csp/172/2017-50 zo dňa 05.01.2018 rozhodol tak, že cit.:

„I. Určuje, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX - V., uzavretej dňa
XX.X.XXXX medzi žalobkyňou a žalovanou je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku."

18. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu zamietniť. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.

19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny.

20. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalovanej
v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci

teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušn,é právne
predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

22.Vovzťahukodvolacímnámietkamžalovanéhoodvolacísúdvprvomradezdôrazňuje,žesúdnemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp.

právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu,
aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj napr. IV.ÚS 252/2004, I.ÚS 50/2004, II.ÚS 3/1997, II.ÚS 251/2003). Za porušenie

tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v spore. Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení, skutkový
stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam. Stručne možno zhrnúť, že
odlišný názor strany sporu vo vzťahu k hodnotiacemu úsudku súdu nečiní rozsudok nepreskúmateľným
ani nezákonným. Napokon je potrebné dodať, že terajšia právna úprava vyplývajúca z Civilného
sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje odvolaciemu súdu zaoberať sa vo

vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde
prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie, z čoho vyplýva,
že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje za takú vadu konania, ktorá by
stranám sporu odnímala možnosť konať na súde.

23. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovacím rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd
v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku
iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie
odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku prvej inštancie,

s ktorým tvorí jeden celok (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/40/2018 zo dňa
18.07.2018).

24. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca namieta nesprávne sutkové zistenia súdu prvej
inštancie a nesprávne právne posúdenie veci (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP).

25. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní

jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre

rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postojstrany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

26. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo
7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

27. Nemôže obstáť odvolacia námietka žalovaného, že záver súdu prvej inštancie o hrubom porušení
povinnostížalovanéhonemôžeobstáť,keďževprípadežalobkyneišloibaotzv.refinančnýúvervovýške
2.800,- eur. Súd prvej inštancie vychádzal v rámci svojho právneho posúdenia veci z ustanovenia § 7
ods. 1 ZoSÚ, podľa ktorého veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou

tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru.

28.Bonitavyjadrujehodnotuadôveryhodnosťekonomickéhosubjektu(napr.firmy,jednotlivca,aleiobce
alebo štátu) na finančnom trhu. Súvisí s hospodárením daného subjektu a vyjadruje tak jeho solventnosť,
kredibilitu, schopnosť zhodnotiť vkladaný kapitál resp. naplniť svoje záväzky. V širšom pohľade súvisí i
s dobrou povesťou. Napriek tomu, že často býva stotožňovaná s ratingom, ktorý predstavuje schopnosť
splácať svoje dlhy, má bonita širší rozsah a rating je len jednou z jej zložiek.

29. Bonita subjektu je najčastejšie posudzovaná bankami pred poskytnutím úveru, alebo inými subjektmi
pred majetkovým vstupom do firmy, investovaním, alebo nadviazaním obchodného partnerstva.
Všeobecne má hodnotenie bonity významný vplyv vo veriteľsko-dlžníckych vzťahoch. Ak banka
vyhodnotí klienta ako úveruschopného, vyjadruje tak svoju dôveru v jeho schopnosť plniť svoje záväzky.

Čím je bonita firmy lepšia, tým vyzerá pre prípadných veriteľov menej rizikovo, a tým lacnejšie zdroje
financovania môže byť schopná získať.

30. Hodnotenie bonity určitého bankového klienta je výsledkom úverovej analýzy, ktorá je súčasťou
úverového procesu. Po fáze žiadosti o úver nasleduje fáza skúšky úverovej spôsobilosti žiadateľa

(analýza úverovej schopnosti), v rámci ktorej sa analyzujú tri hlavné oblasti: právne pomery žiadateľa,
osobná dôveryhodnosť žiadateľa a jeho hospodárska a finančná situácia.

31. U individuálnych žiadateľoch banka posudzuje osobné údaje ako vek, pohlavie, vzdelanie, profesiu,
rodinný stav a tiež trvalé príjmy a pravidelné výdaje žiadateľa, či celej domácnosti.

32. Banka skúma tiež žiadateľovu úverovú históriu a platobnú morálku. Jedným zo zdrojov (nie jediným)
týchto informácii je Spoločný register bankových informácií (SRBI), ktorý zhromažďuje informácie o
úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od všetkých slovenských bánk a pobočiek zahraničných bánk
pôsobiacich na Slovensku.

33. V minulosti prebiehalo hodnotenie bonity dlžníka prevažne subjektívnym posúdením. V prvej polovici
19. storočia plnili funkciu bánk súkromní zmenárnici a tí individuálne posudzovali úverovú bonitu
súkromníkov a štátov a podľa toho im požičiavali peniaze za rôzne vysoký úrok. S nástupom nepriameho
financovania a hlavne pre potreby inštitucionálnych veriteľov bolo potrebné hodnotenie viac zobjektívniť

a zjednotiť jeho postupy. Začali sa čiastočne využívať rôzne matematicko-štatistické modely (https://
sk.wikipedia.org/wiki/Bonita_(financie).34. Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka formulovaná nálezem sp. zn.
I. ÚS 199/11; totiž proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v podobě vykonávacího řízení
subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr

neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude řádně splacen, nýbrž spíše s cílem dosažení (většího)
zisku realizací mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž žadatel úvěrů - dlužník, ať už z
nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti
přistoupil. Ústavný súd Českej republiky III. ÚS 4129/18.

35. Povinnost soudu zkoumat, zda úvěrující prověřil úvěruschopnost budoucího dlužníka (sp.zn. III. ÚS
4129/18 ze dne 26. února 2019). Nezkoumá-li obecný soud, zda úvěrující při poskytnutí spotřebitelského
úvěru prověřil schopnost úvěrovaného plánovaný úvěr splatit, zasáhne tím do základního práva
spotřebitele na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.

36. Je nevyhnutné dať do pozornosti, že vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že
preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za
porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa
musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie

vnútroštátnehopráva,ktoréboloprijatéosobitnenaúčelyprebratiauvedenejsmernice,aletakistovšetky
iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie
a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.

37. Vo veci C-679/18 Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú

požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v
tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej
jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v

trojročnej premlčacej dobe.

38. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy

osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili

potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého

obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

39. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne
podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa

využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a
existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006, a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa
zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 33 Cdo 2178/2018).40. Zákon o spotrebiteľských úveroch kladie veriteľovi povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou,
ide teda o povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu,

na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. Veriteľ musí pritom posudzovať celkovú sociálno-ekonomickú situáciu
spotrebiteľa, teda nielen jeho príjmy, ale aj výdavky. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti od frekvencie splácania zostane spotrebiteľovi
v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek

problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného
analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a
to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo
inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza
iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Pre účely
posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi posúdiť schopnosti spotrebiteľa splácať úver nie

je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom
dodávateľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust.
§ 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta

veriteľom, t. j. žalovaným.

42. Žalovaný vo vyjadrení k bonite uviedol, že si pred poskytnutím úveru vyžiadal údaje zo Spoločného
registra bankových informácii, kde neboli žiadne podlžnosti, a taktiež prišlo k overeniu cez Sociálnu
poisťovňu. Zisťovanie príjmu žalovanej zo Sociálnej poisťovne, resp. z iného zdroja žalovaný však

nepreukázal. Z listinných dokladov predložených žalovaným vyplýva, že žalobkyňa požiadala o úver
2.800,- eur, počet vyživovaných deti uviedla 1, priemerný čistý mesačný príjem nebol uvedený, pri
údajoch o výdavkoch žiadateľa je uvedené 0,- eur. Pri zozname dokladov k úveru je iba žiadosť a
identifikačný doklad - OP/pas. Zo spoločného registra bankových informácii vyplýva, že žalobkyňa mala
okrem spotrebného úveru aj hypotekárny úver, pri ktorom bola výška splátky 114,- eur a zostatok

32.990,- eur. Taktiež mala žalobkyňa povolený debet na bežnom účte vo výške 1.500,- eur. Vo svetle
uvedených skutočností odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná
žiadnym spôsobom neskúmala príjem žalobkyne (žiaden doklad nebol predložený) a neskúmala
výdavky žalobkyne. Žalovaná skúmala iba úverové zaťaženie žalobkyne, čo za žiadnych okolností
nemožno považovať za dostačujúce. Táto databáza nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže

medzi tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná
celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať
požadovaný úver.

43. Skúmanie bonity zo strany žalovaného bez overenia výšky čistého mesačného príjmu, výdavkov na

živobytie, prípadné dlhov na poistení, daniach a podobne, nie je postačujúce pre splnenie povinnosti
vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalovaný skúmal aj iné spomínané aspekty, napr.
celkové mesačné výdavky žalobkzne, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalobkzne,
potrebnej pre posúdenie schopnosti žalobkzne splácať dlh zo zmluvy. Nemožno teda konštatovať, že zo
strany žalovaného sa jednalo o konanie s odbornou starostlivosťou.

44.Zatohtostavujenutnékonštatovať,ževkonanížalovanýnepreukázalsplneniesipovinnostiuloženej
mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods.
1 ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale
akým spôsobom veriteľ pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta (žalovaného). Dôsledkom

podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť
s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa. Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje,
že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je správny.

45. Z jednotlivých bodov rozsudku súdneho dvora (prvá komora) zo 6. júna 2019 vo veci C-58/18, Michel

Schyns proti Belfius Banque SA, vyplýva:
Ako to bolo pripomenuté v bode 29 tohto rozsudku, aj keď smernicou 2008/48 sa harmonizujú len určité
aspekty pravidiel členských štátov v oblasti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, z odôvodnenia 44 tejto
smernice vyplýva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť transparentnosť a stabilitu trhu a v očakávaníešte širšej harmonizácie musia dbať na to, aby zaviedli vhodné regulačné alebo kontrolné opatrenia,
uplatniteľné na veriteľov.
Spájať tak povinnosť veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa s právnym dôsledkom, pokiaľ ide o

správanie, ktoré má veriteľ prijať v prípade negatívneho posúdenia, nie je v rozpore s cieľom článku 8
ods. 1 smernice 2008/48. V odôvodnení 26 tejto smernice sa totiž pripomína cieľ spočívajúci v posilnení
zodpovednosti veriteľov a v ich odradení od toho, aby úvery poskytovali nezodpovedne.
Navyše smernica 2014/17 prijatá, ako to pripomína jej odôvodnenie 3, v oblasti spotrebiteľských
úverov týkajúcich sa nehnuteľností v nadväznosti na medzinárodnú finančnú krízu, ktorá preukázala,

že nezodpovedné správanie účastníkov trhu môže podkopať základy finančného systému, aj keď sa
neuplatňuje rationae temporis a materiae, preukazuje vôľu normotvorcu Únie posilniť zodpovednosť
veriteľov tým, že vo svojom článku 18 ods. 5 písm. a) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby
„veriteľ poskytol úver spotrebiteľovi len vtedy, keď výsledok posúdenia úverovej bonity naznačuje, že je
pravdepodobné, že povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa
danej zmluvy vyžaduje".

Povinnosť veriteľa stanovená vnútroštátnymi právnymi predpismi zdržať sa uzavretia zmluvy o úvere
v prípade, keď sa nemôže odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný vzhľadom na svoju
finančnú a osobnú situáciu splatiť úver v súlade so zmluvou, teda nie je takej povahy, aby narušila
cieľ článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 alebo spochybnila principiálnu zodpovednosť spotrebiteľa dbať
o svoje vlastné záujmy.

46. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu
pokiaľ ide o napadnutý rozsudok, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne
rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie
rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu

prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti
ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.

47. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť

č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami, ktoré neboli spôsobilé
privodiť zmenu rozhodnutia vo vzťahu k odvolateľovi.

48. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto napadnutý

rozsudok spolu so súvisiacim výrok o trovách konania ako vecne správny potvrdil postupom podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP.

49. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom

rozsahu, nakoľko táto bola v odvolacom konaní plne úspešná s tým, že o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolací súd nevzhliadol dôvod pre aplikáciu
ust. § 257 CSP.

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá

vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná
ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu
rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená

vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).