Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/53/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915217573
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:7915217573.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a

členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: L. I., nar.
XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, XXX XX Č. Y. L., zastúpený JUDr. Andrej Molnár, advokát, s miestom
výkonu činnosti ul. Majlátha 2518/14, Kráľovský Chlmec, proti žalovanej: Slovenská republika v menej
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO:
00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok č.k. 42C/18/2018- 421 zo dňa 6. marca 2023 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok II., III.) p

o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I.
Žalovanájepovinnázaplatiťžalobcoviistinuvovýške1.450,-€.II.Súdžalobuvozvyškuzamieta.III.Súd
priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania v rozsahu 100
% voči žalovanej, ktoré bude žalovaná povinná zaplatiť do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o
výške trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným

uznesením.
1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal
žalovanú povinnosťou zaplatiť sumu 14.297,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 14.297,- € a povinnosťou zaplatiť žalobcovi trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením
vyšetrovateľa MV SR Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odboru inšpekčnej služby, 4. inšpekčného
oddelenia zo dňa 08.12.2008 pod č. ČVS: SKIS-130/IS-4/V-2008 (ďalej aj „uznesenie o vznesení
obvinenia“) začalo voči nemu trestné stíhanie za zločin zneužívania právomocí verejného činiteľa v

súbehu so zločinom podielníctva. V tom čase pracoval ako colník Colného úradu v Čiernej nad Tisou,
neskôr Michalovce. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko
Banská Bystrica BB-TP-51/2008 zo dňa 11.12.2008, z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku, bol vzatý do väzby. Väzba začala plynúť od 09.12.2008 a vykonávala sa v Ústave pre výkon
väzby v Košiciach. Najvyšší súd SR uznesením č. 2Tošs 1/2009 zo dňa 21.01.2009 zamietol sťažnosť
proti uzneseniu o vzatí do väzby. Dňa 23.01.2009 Úrad Špeciálnej prokuratúry uznesením č. VII/2Gv
190/08 - 147 rozhodol o prepustení z väzby na slobodu s odôvodnením, že pominuli dôvody na ďalšie

trvanie väzby. Dňa 25.09.2013 Úrad Špeciálnej prokuratúry uznesením č. VII/2Gv 34/09 - 17 zastavil
voči žalobcovi trestné stíhane, keďže skutky nie sú trestným činom, pričom uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 11.10.2013. Súd rozsudkom č.k. 42C/18/2018 - 288 zo dňa 19.04.2021 rozhodol o
zastavení konania v časti uplatneného úroku z omeškania (výrok I.), rozhodol o priznaní sumy 1.397,- €titulomnáhradynemajetkovejujmyzdôvoduvykonaniaväzby(výrokII.),vozvyšnejčastižalobuzamietol
(výrok III.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok IV.). Krajský súd v
Bratislave rozsudkom č.k. 9Co/75/2021 - 340 zo dňa 24.02.2022 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie

v napadnutom výroku II., odmietol odvolanie žalobcu proti výroku II. a rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch III. a IV. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Odvolací
súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, keďže súd prvej inštancie nerozhodol o uplatnenej
náhrade nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním a konaním, pričom neskúmal podmienky
pre priznanie takej náhrady. Odvolací súd v ods. 13.4. uviedol: „rozhodnutie, ktorým je uznesenie o

vznesení obvinenie bude potrené doplniť dokazovanie na zistenie skutočnosti či žalobca ako poškodený
podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. podal proti tomuto nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný
prostriedok a skúmať či sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy u žalobcu v
súvislosti s jeho trestným stíhaním a konaním.“ Vzhľadom na vyššie uvedené, súd zotrval na dokazovaní
v rozsahu, v akom ho vykonal v konaní pred rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré následne doplnil v
zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu.

1.2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. c), § 4 ods. 1
písm. a) bod 1., § 6 ods. 1,2, § 15 ods. 1 , § 16 ods. 1 , § 17 ods. 1,2 , § 27b ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení účinnom
v čase vydania rozhodnutia (ďalej len „zákon“), § 6 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb

poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej len „zákon č. 215/2006 Z.z.“), § 185 ods. 1 Trestného
poriadku keď poukázal na právny názor odvolacieho súdu v poradí prvom rozsudku č.k. 9Co/75/2021
- 340 zo dňa 24.02.2022 a nato, že v rozsahu predmetu konania (priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy za nezákonné trestné stíhanie vedené voči žalobcovi) vykonal dokazovanie, rovnako ako v
konaní pred rozhodnutím odvolacieho spisu. Súd prvej inštancie konštatoval, že dokazovanie vykonané

predchádzajúcom priebehu konania (nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu) je
rovnako uplatniteľné aj na rozhodovanie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné
trestné stíhanie, pričom listinné dôkazy, výpovede strán a výpovede svedkov sa týkali tak väzby, ako
aj trestného stíhania. V rámci doplnenia dokazovania sa súd oboznámil predovšetkým s uznesením
Úradu Špeciálnej prokuratúry č. VII2 Gv 190/08 - 81 zo dňa 19.12.20008 (ďalej aj „uznesenie ÚŠP“),

z ktorého vyplynulo, že prokurátor rozhodoval o žalobcom podanej, ale neodôvodnenej sťažnosti proti
uzneseniu o vznesení obvinenia. Skutočnosť, že žalobca podal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, nebola sporná, avšak žalovaná namietala, že žalobca podaním sťažnosti bez náležitého
odôvodnenia nesplnil podmienku uvedenú v § 6 ods. 2 zákona, pričom prokurátor pri rozhodovaní
o tejto neodôvodnenej sťažnosti nemal inú možnosť, než sťažnosť zamietnuť. Súd prvej inštancie

uviedol, že v rámci rozhodovania o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy skúma iba formálne splnenie
podmienok uvedené v zákone, pričom jednou z nich je aj možnosť priznať právo poškodenému iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov.Riadnymopravnýmprostriedkomprotiuzneseniuovzneseníobvineniajesťažnosť,ktorábola
podaná. Súd však pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neskúma kvalifikovanosť

a odôvodnenosť podanej sťažnosti, ale len formálne splnenie tejto podmienky, ktorá bola splnená,
a preto považuje námietku žalovanej za nedôvodnú. Spornými skutočnosťami v konaní zostali, či je
žalovaná zodpovedná za škodu vzniknutú pri výkone verejnej moci, či žalobca dostatočne preukázal
vznik nemajetkovej ujmy, a ak nemajetková ujma vznikla, v akej výške je žalovaná povinná nahradiť
vzniknutú nemajetkovú ujmu. Súd prvej inštancie poukázal na podmienky pre zodpovednosť štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v prípade rozhodnutia vznesení obvinenia vychádzajú z § 6
ods. 1, § 6 ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona a konštatoval, že v konaní tieto boli splnené, keďže žalobcovi
bolo vznesené obvinenie dňa 08.12.2008 uznesením o vznesení obvinenia a následne dňa 25.09.2013
bolo voči nemu zastavené trestné stíhanie, pretože skutky nie sú trestným činom. Uznesenie o zastavení
trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2013, z čoho vyplýva, že trestné stíhania trvalo

58 mesiacov a 3 dni. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca splnil všetky podmienky uvedené v §
6 ods. 1 a ods. 2 zákona, pričom proti rozhodnutiu podal riadny opravný prostriedok a rozhodnutie bolo
nakoniec zrušené. Žalobca taktiež dňa 18.08.2014 doručil žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku, čím splnil podmienku pre priznanie náhrady škody podľa § 15 ods. 1 zákona.

1.3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pre účely odôvodnenia výšky poskytnutého odškodnenia je
zjavné vhodné, podobne ako vo väčšine európskych štátov, vychádzať zo sadzby stanovenej za jeden
deň výkonu väzby. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 754/2016 -42 zo dňa 24.01.2017, v
ktoromÚstavnýsúdzaujalnázor,žestanoviťpresnousumouvýškunáhradynemajetkovejujmyzadeňčimesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože
primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu,
ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať

závery rozhodovacej praxe súdov iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva, a to najmä s
ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí byť zohľadnená,
pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám spravodlivosti a slušnosti
v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto rozhodovaciu prax týchto orgánov
by nebolo na mieste nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné

stíhanie žalobcu trvalo takmer 55 mesiacov a väzba takmer tri mesiace, bola žalobcovi priznaná celková
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 35.000,- €, už len napríklad s odkazom na rozhodovaciu prax
všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo
2357/2010 z 11. januára 2012, uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R 52/2012, s. 327 a nasl., ako aj v ňom uvedená široká
komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov),

ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1.000,- € za mesiac jej trvania, nemožno
považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620,-€ za mesiac
trvania trestného stíhania za neadekvátne.

1.4. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 1.450,- €, pričom táto výška sa

mu javí spravodlivá a primeraná zásahu do osobnostných práv žalobcu vznesením obvinenia, vedením
trestného stíhania a následným zastavením trestného stíhania. Vzhľadom na svedecké výpovede
vykonané v priebehu konania, súd dospel k záveru, že v prípade vedenia trestného stíhania voči
žalobcovi, obdobne ako v prípade vzatia žalobcu do väzby, nedošlo k trvalým následkom do jeho
osobnostných práv a zároveň nedošlo k trvalému odcudzeniu rodiny a najbližších priateľov, pričom

predovšetkým rodina stála celý čas za ním. Zo svedeckých výpovedí vyplýva, že žalobca väzbu bral
ťažko, v spojitosti s ňou ale aj s trestným stíhaním bol ohováraný a bolo cítiť, že sa mu ľudia stavali
chrbtom, avšak neprišlo k úplnej ostrakizácii spoločnosťou. Žalobca si založil rodinu, chodil s priateľmi
na spoločenské akcie, vrátil sa do futbalového mužstva a nikto sa so žalobcom o väzbe alebo o
trestnom stíhaní nerozprával. Z vyššie uvedeného taktiež vyplýva, že samotné vznesenie obvinenia zo

spáchania trestného činu a následné vedenie trestného stíhania, nemalo zásadný vplyv na sťaženie
uplatnenia žalobcu v spoločenských, rodinných alebo súkromných vzťahoch. Jediným značnejším
zásahom samotného vznesenia obvinenia zo spáchania trestného činu a následného trestného stíhania
bolo dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby. Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru colníka
z dôvodu, že zvlášť hrubým spôsobom porušil základné povinnosti colníka, nie však z dôvodu, že

bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, ako to aj vyplýva z rozhodnutia Colného úradu Michalovce
č. R-21/2009-5334 zo dňa 20.01.2009. Rozhodnutie o prepustení žalobcu bolo rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č.k. 6S/103/2011 - 34 zo dňa 21.06.2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Následným rozhodnutím zamestnávateľa žalobcu bol žalobca dočasne pozbavený výkonu
štátnej služby a to z dôvodu, že žalobca sa stal dôvodne podozrivým zo spáchania trestného činu.

Žalobca vo svojej žiadosti o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, ktorú doručil žalovanej
uviedol, že nastúpil do znovu do služobného pomeru až po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení
trestného stíhania. Z uvedeného je možné konštatovať, že rozhodnutie o vznesení obvinenia zo
spáchania trestného činu voči žalobcovi, malo vplyv na poškodenie žalobcu v pracovno-právnych
vzťahoch. Zároveň je však nutné uviesť, že so žalobcom nebol skončený pracovný pomer, ale bol len

dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, čím uznesenie o vznesení obvinenia nemalo trvalý vplyv na
poškodenie žalobcu v pracovno-právnych vzťahoch, ale len dočasný.

1.5. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy za vedenie trestného konania na základe uznesenia
o vznesení obvinenia, pričom trestné stíhanie bolo následne zastavené, súd vychádzal zo skutočných

následkov, ktoré boli spôsobené žalobcovi (tak ako boli uvedené vyššie) a zároveň porovnal priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v iných obdobných prípadoch a zohľadnil individuálne osobitosti tohto
konania. Žalobca súdu predložil rozsudky Okresného súdu Košice I (35C/2/2018 a 15C/2/2018), v
ktorých boli riešené obdobné veci a zároveň žalobcami v týchto konaniach boli spoluobvinení žalobcu.
Súd poukazuje na skutočnosť, že uvedené konania neboli doposiaľ právoplatne rozhodnuté a z ich

odôvodnenia súd nemal uspokojivo vysvetlenú výšku sumy, ktorú tieto súdy žalobcom priznali. Naopak
v žalovanou predloženom rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/66/2020 zo dňa 16.03.2021
(predovšetkým v ods. 28 až 34) je jasne vysvetlený spôsob výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej trestným stíhaním, s ktorým sa súd v tomto konaní stotožňuje a na ktorý odkazuje. Zkonkrétnych skutkových okolností prípadu, ktoré boli uvedené v predchádzajúcich odsekoch tohto
rozsudku vyplýva, že nedošlo k žiadnemu výraznému a trvalému zásahu do osobnostných práv
žalobcu. V prípade ohovárania inými osobami, čiastočnej a dočasnej ostrakizácii spoločnosťou a

dočasnéhopozbaveniavýkonuštátnejslužbyvšakideozásahydoprávpriktorýchnepostačujesamotné
konštatovanie porušenia práva, avšak ide o zásahy s minimálnym až malým vplyvom na život žalobcu.
Zároveň súd berie do úvahy aj dĺžku trestného stíhania (takmer 5 rokov), ako aj skutočnosť, že trestné
stíhanie neprekročilo hranicu prípravného konania. V rámci tohto konania bolo rozhodnuté o náhrade
nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 19,57 € na deň väzby čo tvorí približne 587 € na mesiac,

pričom táto výška bola potvrdená aj odvolacím súdom. Súd taktiež považuje väzbu za výraznejší zásah
do práv žalobcu ako je to v prípade vedenia trestného stíhania voči žalobcovi. V prípade náhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie sa súd inšpiroval vyššie uvedeným rozhodnutím Krajského súdu
v Trnave, ktoré stanovilo výšku na 500 ,-€ na rok, čo tvorí približne 41 € za mesiac trvania trestného
stíhania. Vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k tak výraznému zásahu do osobnostných práv žalobcu,
tak ako je uvedené vyššie a posúdenej v zmysle § 17 ods. 3 zákona, súd priznal žalobcovi náhradu

nemajetkovej ujmy v nižšej než uplatnenej výške. Ako spravodlivá sa súdu javí náhrada nemajetkovej
ujmy za trestné stíhanie vo výške 1.450,- € za 58 mesiacov, čo tvorí sumu 25,- € za mesiac trvania
trestného stíhania. Takto stanovená suma je podľa súdu adekvátna k závažnosti zásahov do práv, ktoré
utrpel žalobca trestným stíhaním vedeným voči nemu, nie je zjavne neprimerane vysoká ani zjavne
neprimerane nízka pri posúdení osoby žalobcu, závažnosti vzniknutej ujmy ani závažnosti následkov,

ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom alebo spoločenskom živote. V prípade námietky žalovanej, že
žalobca je takto odškodnený duplicitne za čas výkonu väzby a trestného stíhania, súd uvádza, že ide o
voľnú úvahu súdu v akej výške prizná žalobcovi nárok, pričom vyššie uvedený výpočet je len orientačný
a je pomôckou pre vyjadrenie celkovej sumy. Žalobca preukázal vznik nemajetkovej ujmy, pričom boli
splnené všetky podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy a samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi. Žalobca však nepreukázal
vznik nemajetkovej ujmy v požadovanej výške 12.900,- €, ktorá je vzhľadom na okolnosti prípadu,
na listinné dôkazy a na svedecké výpovede výrazne nadhodnotená. Súd preto priznáva náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.450,- € a vo zvyšku žalobu zamieta.

1.6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 C.s.p.. Žalobca mal vo veci plný úspech, aj napriek skutočnosti, že mu súd nepriznal náhradu
nemajetkovej ujmy v požadovanej výške. V rámci konania o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci súd rozhoduje o výške náhrady nemajetkovej ujmy na základe úvahy. „Úvaha
súdu o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo, spravidla o právne normy, v ktorých je rozsah

nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho samotné určenie (vyčíslenie) vyplýva
z konkrétnych okolností danej veci. Ako príklad takéhoto určenia výšky plnenia v závislosti od úvahy
súdu sa aj v odbornej právnickej literatúre uvádza rozhodovanie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého súd určí výšku náhrady
nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu

práva došlo.“ (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 599/2013 zo dňa 23.01.2014).

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca aj žalovaná.

3. Odvolanie žalobcu smerovalo proti výroku II., ktorým súd žalobu vo zvyšku (presahujúcu sumu

1.450,- €) zamietol. Svoje odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. b),d), f), h) C.s.p.
a navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a zaviazal žalovanú zaplatiť mu istinu vo
výške 11.450,- € za nemajetkovú ujmu spôsobenú trestným konaním a zároveň mu priznal náhradu
trov celého konania. Mal zato, že vykonaným dokazovaním po zrušujúcom rozsudku Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9Co/75/2021 zo dňa 24.02.2022 súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu

vykonal dokazovanie, v rámci ktorého žalobca preukázal, že jeho žaloba na náhradu nemajetkovej
ujmy je opodstatnená, nakoľko po tak vážnom zásahu do jeho osobnostných práv trestným konaním
adekvátnymzadosťučinenímjenáhradanemajetkovejujmyfinančnousumouatovovýške,ktorúuplatnil
žalobca za následky trestného konania, ktoré boli vedené voči nemu počas 58 mesiacov. Poukázal
na právny názor Krajského súdu v Bratislave v rozsudku a nato, že z vykonaných dôkazov vyplýva,

že vedením trestného konania po dobu 58 mesiacov došlo k závažnému zásahu do osobnostných
práv žalobcu a jeho života, keď v dôsledku trestného stíhania bol s ním ukončený služobný pomer.
Nie je možné sa povzniesť nad tým, že zamestnávateľ žalobcu Colný úrad Michalovce rozhodnutím
R-21/2009-5334 zo dňa 20.01.2009 prepustil žalobcu zo služobného pomeru colníka a toto rozhodnutiebolo zrušené po uplynutí 2,5 roka a to rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/103/2011 zo dňa
21.06.2012anáslednejehozamestnávateľpostavilžalobcumimoslužobnýpomeranemoholvykonávať
svoju prácu až do rozhodnutia Úradu Špeciálnej prokuratúry v Pezinku zo dňa 25.09.2013. Počas tohto

obdobia žalobca bol vystavený stresovým situáciám s existenčnou neistotou, odsúdeniu verejnosti,
nakoľko žil v malom meste, kde každý každého poznal, kde ozbrojená policajná jednotka ho zaistila a
putami na rukách bol umiestnený v služobnom motorovom vozidle polície na verejnom priestranstve, kde
všetci okoloidúci videli, že bol zaistený ako zločinec a následne bolo vedené proti nemu trestné stíhanie
a o tejto veci všetci obyvatelia mesta sa dozvedeli zo správ televízie, rozhlasu, aj z dennej tlače. Došlo k

vážnemu následku na cti a dobrej povesti žalobcu, osoby, s ktorými bol v kontakte sa mu stránili, utrpela
jeho dobrá povesť, nakoľko dovtedy bol váženým občanom, vznikli problémy aj v rodinnom živote, aj
vo vzťahu so svojou partnerkou. Tá skutočnosť, že rodina ho podporovala nemôže anulovať negatívnu
verejnú mienku, ktorá vznikla vo vzťahu k nemu a o tomto dopade vypovedali primátor Mesta Čierna
nad Tisou - svedok Z., svedok R., aj brat žalobcu. Jednoznačne
bolo preukázané, že osoby, s ktorými bol v kontakte sa mu vyhýbali, prežíval neistotu, stres, zahanbenie,

čo ťažko znášal, nakoľko predtým bol medzi obyvateľmi obľúbený, hrával aj futbal v miestnom družstve a
každý ho poznal a pod dojmom okolnosti prípadu správ, televízie a tlače bola vytvorená verejná mienka,
že je osobou, ktorá sa dopustila zločinu počas výkonu služby colníka a tieto následky nikto nezmaže ani
po uplynutí niekoľkých rokov, lebo často sa stáva aj toho času, keď niekto spomína pri bežnom rozhovore
o žalobcovi. Tento stav hlbokého zásahu do osobnostných práv trval dlhodobo 58 mesiacov a vzhľadom

na všetky okolnosti prípadu je daný jeho nárok na nemajetkovú ujmu.

3.1.Ďalej uviedol,žepredložilsúdrozsudkyvovecináhradynemajetkovejujmysvojichspoluobvinených
G. X. (rozsudok OS Košice 1 sp. zn. 15C/2/2218), I. C. (rozsudok OS Košice 1 sp. zn. 35C/2/2018)
a spolu s odvolaním predkladá aj rozsudok spoluobvinenej A. I. (rozsudok OS Košice 1 sp. zn.

15C/9/2018), kde za tých istých skutkových okolností bola im priznaná nemajetková ujma v rozsahu
30.000,- €.
Horeuvedené rozsudku svedčia o tom, že ohľadne totožného skutkového stavu v rôznych konaniach
na OS Košice 1 za primeranú hodnotu nemajetkovej ujmy bola určená suma 30.000,- €. Poukazujúc
na to, že v jednotnom právnom systéme by nemali byť zásadné rozdiely medzi rozhodnutiami súdov

vo veciach, ktoré sú s totožným skutkovým stavom priznaná náhrada žalobcovi je neprimerane nízka
a neposkytuje dostatočnú satisfakciu za porušenie osobnostných práv žalobcu trestným stíhaním.
Žalobca mal za to, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keď na základe zisteného
skutkového stavu súd v nedostatočnom rozsahu vyhodnotil závažnosť dopadu trestného stíhania voči
žalobcovi a prisúdená náhrada nie je primeraná k ujme, ktorá nastala na cti, dobrej povesti žalobcu.

Týmto rozhodnutím vykonané dôkazy súd nevyhodnotil v súlade so zákonom, nakoľko spôsobená
nemajetková ujma nenašla odozvu vo výške priznanej náhrady a na základe vykonaných dôkazov
súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak v priznanej náhrade nedostatočným spôsobom
zohľadnil vzniknutú ujmu žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia, keď súd nedostatočným spôsobom zohľadnil nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla žalobcovi v

súvislosti s trestným stíhaním.

4. Žalovaná svojím odvolaním napadla výrok III. rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h)
C.s.p. a žiadala aby odvolací súd v napadnutej časti zmenil rozsudok tak, že tak, že prizná žalovanej
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 60,18 %,

alternatívne prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej z prisúdenej sumy v rozsahu
100 %. Poukázal nato, že úspech vo veci sa zisťuje porovnaním petitu žalobného návrhu a výroku
rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech
vo veci, t. j. každá strana (v tomto prípade žalobca a žalovaná) je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Vo
všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí. V konaní na súde prvej inštancie bola žalovaná vo väčšej časti úspešná, keďže sa žalobca (po
čiastočnom späťvzatí žaloby v časti príslušenstva) domáhal náhrady škody v celkovej výške 14.297,- €,
pričom rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 19.04.2021, č. k. 42C/18/2018-288 (prvým v poradí)
mu súd prvej inštancie priznal náhradu majetkovej škody v sume 497,- € a náhradu nemajetkovej ujmy v
sume 900,- €, t. j. náhradu škody v celkovej výške 1.397,- € a napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie

priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1.450,- €, tzn. žalobcovi bola priznaná náhrada
škody (majetková škoda a nemajetková ujma) v celkovej výške 2.847,- €. Vzhľadom na uvedené bola
celkom zjavne úspešnejšou stranou v spore, a teda súd prvej inštancie mal určiť pomer úspechu oboch
strán v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. a to tak, že od úspechu víťaznej strany, t. j. žalovanej,mal odpočítať jej neúspech, tzn. mieru úspechu druhej strany sporu, t. j. žalobcu. Odpočítaním úspechu
žalobcu (19,91 %) od úspechu žalovanej (80,09 %) je zrejmé, že čistý úspech žalovanej bol 60,18 %.

4.1. Vo vzťahu k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že zákonné ustanovenie, ktoré
by súdu v rámci rozhodovania o trovách konania súvisiacich s priznaným plnením, ktorého výška bola
určená na základe voľnej úvahy súdu, dávalo oprávnenie priznať strane plnú náhradu trov konania, sa v
C.s.p. nikde nenachádza a tak pre rozhodovanie o trovách konania už nie je podstatné, či výška plnenia
závisela od úvahy súdu. Za základ pre určenie miery úspechu strany v konaní na účely rozhodnutia

o trovách konania, aj v súvislosti s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, má súd v zmysle C.s.p.
brať výšku nároku uplatneného v žalobe. Žalovaná príkladmo poukázala na rozsudok Okresného súdu
Trnava, č. k. 19C/522/2013-103 zo dňa 04.07.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave,
č. k. 23Co/441/2016-135 zo dňa 08.01.2018, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
29.05.2019, č. k. 6Co 116/2019-333, alebo zo dňa 26.05.2022, č. k. 3Co/86/2019-327, kde bolo v
obdobných veciach (ako v prípade žalobcu) rozhodnuté o trovách konania s poukazom na úspech

strán v konaní pri porovnaní výroku rozsudku so žalobou uplatneným plnením. Žalovaná zastáva názor,
že žalobcu je v danom prípade potrebné zaťažiť zodpovednosťou za výsledok sporu z dôvodu, aby
sa nedomáhal nárokov, ktoré sú zjavne nedôvodné a ich výška je premrštená. Žalovaná v tejto časti
odvolania poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prezentované v náleze zo dňa 13. 2. 2020,
č. k. IV. ÚS 652/2018-44, kde Ústavný súd SR vyslovil presne opačný záver, s akým v napadnutom

rozsudku operuje súd prvej inštancie. Ústavný súd SR tu prezentuje právny názor, v zmysle ktorého „by
bolo v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného
uplatňovania práva, nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej
výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu

trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však
bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením.“ Na tomto mieste sa javí ako
potrebné poukázať na konštatovanie samotného súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého bola žalobcom
požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy „výrazne nadhodnotená“ (porovnaj bod 32. odôvodnenia). Z
uvedenýchdôvodovtedasúdprvejinštanciepodľažalovanejotázkunáhradytrovkonaniavtomtokonaní

nesprávne právne posúdil, a jeho rozhodnutie v tejto časti je preto vecne nesprávne a vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p..

4.2. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou žalovaná zastáva názor, že
výrok súdu prvej inštancie je nesprávny aj z iného dôvodu. V konaniach o náhradu škody spôsobenej

orgánom verejnej moci v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z., súdy rozhodujúce o náhrade nemajetkovej
ujmy vychádzajú pri stanovení (primeranej) výšky relutárnej náhrady z okolností konkrétneho prípadu, a
to na základe vlastného uváženia, tzn. výška plnenia závisí od úvahy súdu. Vychádzajúc z uvedeného
je podľa súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania (vo vzťahu k
priznanej náhrade nemajetkovej ujmy) zjavne podstatné diferencovať medzi tým, čo je základné a

čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie (záver súdu), že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Je však pritom potrebné
pripomenúť aj to, že výrok, ktorý priznáva nárok na náhradu trov konania „v rozsahu 100%“ predpokladá,
že súd vyhovel žalobnej požiadavke v celom rozsahu. Žalobca ale požadoval priznanie sumy v celkovej
výške 14.297,-€, pričom tejto zjavne vyhovené nebolo. Predmetný výrok teda neposkytuje stranám

sporu (a napokon ani VSÚ rozhodujúcemu o výške náhrady trov konania) ani základný návod, z akej
sumy sa má náhrada trov konania určovať, čo vytvára stav právnej neistoty, ktorý nemožno nechať bez
povšimnutia. V tomto smere potom žalovaná napadnutý výrok III. označuje za nesprávne/nedostatočne
formulovaný, pričom vychádza zo záveru, že úmyslom súdu prvej inštancie nebolo žalobcovi priznať
náhradu trov konania v rozsahu 100% zo sumy 14.297,-€, ale len zo sumy 2.847,-€. Uvedené však

nemožno vyvodiť nielen z výroku, ale ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nesprávny záver
súdu prvej inštancie, resp. nedostatočne formulovaný výrok o trovách konania pritom nevyhnutne vedie
k tomu, že v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku odvolacím súdom, by následne vyšší súdny
úradník rozhodujúci o výške trov konania mohol vychádzať pri určení tarifnej hodnoty veci (v prípade
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch) zo sumy uplatnenej žalujúcou stranou (zo sumy určenej pri

začatí poskytovania právnej služby) a nie z prisúdenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy. Argumentácia
žalovanej vychádza z premisy, že subjekt zodpovednosti (pôvodcu neoprávneného zásahu) nemožno
zaviazať na náhradu trov konania v sume zodpovedajúcej výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, t. j. pri začatí poskytovania právnej služby, nakoľko jej výšku žalovaná strana nie je schopnáovplyvniť. Navyše naratív o určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy na základe úvahy súdu použil aj
samotný súd prvej inštancie, pritom výslovne poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 23.01.2014,
IV. ÚS 599/2013, tzn. analogicky vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorá sa vzťahuje na O.s.p.

a predovšetkým ust. § 142 ods. 3 O.s.p., avšak súčasne opomenul podstatnú skutočnosť, že predmetné
ustanovenie obsahovalo výslovný normatívny príkaz, že (...) základná sadzba tarifnej odmeny advokáta
vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

5. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril a rovnako sa nevyjadrila žalovaná k odvolaniu

žalobcu.

6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní
(výrok II., III.) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok
bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu ani žalovanej nie je dôvodné.

7. Predmetom konania po vrátení veci súdu prvej inštancie bolo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 12.900,-€ za nezákonné trestné stíhanie žalobcu a predmetom odvolacieho konania vzhľadom
na odvolanie žalobcu bol zamietajúci výrok týkajúci sa nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy (súdom
prvej inštancie bol priznaná náhrada nemajetkovej umy vo výške 1.450,-€).

8. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného do 31.12.2008 (ďalej len „ zákon č. 514/2003
Z.z.“) uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)

8.1. Podľa § 17 ods. 21 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

8.2. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v
prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p. V preskúmavanej
veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, keď dôsledne rozviedol ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia zákona č. 514/2003
Z.z., ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom

na vykonané dokazovanie odôvodnil a podrobne a detailne uviedol (pozri odsek 28. až 31. odôvodnenia
napadnutého rozsudku) ako dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.450,- €, sa
javí spravodlivá a primeraná zásahu do osobnostných práv žalobcu vznesením obvinenia, vedením
trestného stíhania, keď v prípade vedenia trestného stíhania, obdobne ako v prípade vzatia žalobcu
do väzby, nedošlo k trvalým následkom do jeho osobnostných práv a zároveň nedošlo k trvalému

odcudzeniu rodiny a najbližších priateľov. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď
na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje
rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj

odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje.

10. Vo vzťahu k námietkam žalobcu týkajúcich sa nedostatočnej výšky priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy (odsek 3.) odvolací súd zastáva názor, že určená výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňujesamotnú dĺžku nezákonného trestného stíhania žalobcu v dĺžke dvoch rokov a dvoch mesiacov (od
8.12.2008do11.10.2013),fakt,žeajkeďsvedkoviaN..L.Z.,B.I.,I.R.uviedli,žežalobcaväzbuatrestné
stíhanie bral ťažko, bol ohováraný a bolo cítiť, že sa mu ľudia stavali chrbtom, avšak neprišlo k úplnej

ostrakizácii spoločnosťou. Žalobca si založil rodinu, chodil s priateľmi na spoločenské akcie, vrátil sa do
futbalového mužstva a nikto sa so žalobcom o väzbe alebo o trestnom stíhaní nerozprával. Samotné
vznesenie obvinenia zo spáchania trestného činu a následné vedenie trestného stíhania, nemalo
zásadný vplyv na sťaženie uplatnenia žalobcu v spoločenských, rodinných alebo súkromných vzťahoch.
Vzhľadom na uvedené výška náhrady nemajetkovej ujmy 1.450,-€ t.j. 25 ,-€ za mesiac nezákonného

trestného stíhania (1.450,-€ : 58 mesiacov = 25,-€) je vzhľadom na okolnosti týkajúce sa zásahov do
práv žalobcu a ich vážnosti adekvátna a určená aj po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov
slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie (zákon č. 215/2016 Z.z., zákon č. 274/2017
Z.z.), keď súd prvej inštancie súd nevybočil ani z maximálnych limitov stanovaných v týchto predpisoch.
Je potrebné prihliadnuť nato, že zatiaľ čo vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za väzbu súdna
prax vytvorila postupne stabilizujúce sa kritériá určenia jej výšky (povaha trestnej veci, dĺžka a časové

okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného a širšie okolnosti, za
ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti), vo vzťahu
k rozhodovaniu o výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie takéto kritériá stabilizované
súdnou praxou v rozhodnom čase neboli (pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/243/2019). Súdom
prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je neprimeraná, premrštená a je súladná s

požiadavkou spravodlivosti a s ustálenou rozhodovacou praxou (rozhodnutia Najvyššieho súd SR sp.
zn. 3Cdo/19/2018, 4Cdo/171/2005, 6Cdo/37/2012, 6MCdo/15/2012, 6Cdo/38/2019).

11. Žalobca odvolaní namietal, že v jednotnom právnom systéme by nemali byť zásadné rozdiely medzi
rozhodnutiami súdov vo veciach, ktoré sú s totožným skutkovým stavom, keď poukázal na rozsudky

Okresného súdu Košice I vo veci náhrady nemajetkovej ujmy jeho spoluobvinených G. X. (rozsudok sp.
zn. 15C/2/2218), I. C. (rozsudok sp. zn. 35C/2/2018), A. I. (rozsudok sp. zn. 15C/9/2018), kde za tých
istých skutkových okolností bola priznaná nemajetková ujma v rozsahu 30.000,- € a preto jemu priznaná
náhrada je neprimerane nízka a neposkytuje dostatočnú satisfakciu za porušenie osobnostných práv
žalobcu trestným stíhaním (odsek 3.1.).

11.1. V konaní nebolo preukázané, že predmetné rozsudky Okresného súdu Košice I nadobudli aj
právoplatnosť, ani to, že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno bez
ďalšieho limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania v iných prípadoch. Vždy je nevyhnutné

vychádzať z osobitných okolností vecí, a v prípade mechanického prenášania limitov iných prípadov
odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z
hľadiska v tom ktorom konaní zistených skutkových okolností. Resp. posúdenie v čom je nemajetková
ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote porovnateľná s nemajetkovou ujmou
v iných prejednávaných prípadoch jeho spoluobvinených v ich spoločenskom, pracovnom, rodinnom

živote. Naviac z predložených rozsudkov Okresného súdu Košice I ani nevyplývajú tie isté skutkové
okolnosti ako to tvrdil žalobca, keď napr. u spoluobvinených G. X., I. C. trvalo trestné stíhanie od
11.12.2008 do 13.3.2017 (takmer 100 mesiacov) a u A. I. od 11.12.2008 do 26.6.2017 (takmer 103
mesiacov). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považuje odvolací súd námietky žalobcu v tomto
smere za nedôvodné.

12. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal keď v
odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie
sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných
dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska

odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje
s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie
jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, zákona č.

514/2003 Z.z. a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu v časti náhrady
nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie je dôvodná len sčasti z dôvodov uvedených vyššie.13. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II.) potvrdil a vrátane výroku o nároku náhrady
trov konania (výrok III.).

14. Odvolací súd zastáva názor, že námietky žalovanej uvedené v odvolaní (odsek 4., 4.1.) smerujúce
voči nesprávnemu právnemu posúdeniu tohto nároku súdom prvej inštancie, nie sú namieste a právne
posúdenie súdom prvej inštancie v otázke nároku na náhradu trov konania je správne a vyplýva aj
z pretrvávajúcej judikatúry najvyšších súdnych inštancií. V danom spore mal žalobca plný procesný

úspech, preto mu súd prvej inštancie správne priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v
100 % rozsahu proti žalovanej podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p.. Rozsah jeho úspechu totiž
závisel od úvahy súdu, nakoľko súd na základe vlastnej úvahy stanovil výšku nemajetkovej ujmy, čím
bola v konečnom dôsledku znížená suma odškodnenia priznaná žalobcovi. Priznanie plnej náhrady trov
konania výlučne z prisúdenej sumy v zmysle ust. § 255 ods.1 C.s.p. je v tomto prípade zdôvodniteľné
cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie do výšky

priznaného nároku. Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že pokiaľ predchádzajúci procesný
predpis - Občiansky súdny poriadok vo svojom ust. § 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú
náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v súčasnosti platný Civilný sporový
poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania

zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej praxi sa však takéto nazeranie na
zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný
spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento názor je vystavaný
na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom posudku, strany nevedia
výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať

za čiastočný neúspech (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vyd C. H. Beck v Prahe, 2016, str. 926).
Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 652/2018-44, odvolací
súd zastáva názor, že ústavný súd v cit. rozhodnutí nevylúčil aplikáciu citovanej časti Komentára k
C.s.p., iba poukázal na to, že musia existovať určité mantinely vylučujúce priznanie plnej náhrady trov

žalobcovi v prípade, ak si úmyselne uplatnil nárok v premrštenej výške. Taký prípad bol predmetom
posudzovania v označenom rozhodnutí ústavného súdu v spore, v ktorom sa žalobca domáhal proti
žalovanej poisťovni neprimerane vysokej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 75.000,- € bez toho, aby
mohol dôvodne očakávať, že súd v celom rozsahu vyhovie jeho návrhu a prizná mu nárok v požadovanej
výške. V prejednávanej veci si však žalobca uplatnil nárok v zákonných rámcoch stanovených ust. §

17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. a ustálenou judikatúrou súdov (náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
13.800,-€) teda nie v neprimeranej a zjavne nadsadenej výške a keďže určenie konečnej sumy priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, žalobca má nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. O výške prisúdenej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 po
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2

C.s.p.), zohľadniac ust. § 251 C.s.p., pričom pri vyčíslení výšky náhrady trov konania bude vychádzať
iba z prisúdenej sumy 2.847,- € (497,-€ +900,-€ + 1.450,-€) a nie zo žalovanej sumy.

15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255
ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na rovnaký čiastočný úspech strán sporu v odvolacom konaní

(žalobca úspešný v časti odvolania žalovanej, neúspešný v časti svojho odvolania; žalovaná úspešný v
časti odvolania žalobcu, neúspešná v časti svojho odvolania) odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán
sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v
zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľuvedie,včomspočívatátovada (§431ods.2C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).