Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. január 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1622200276
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1622200276.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia
Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: W.. T. P., R..
XX.XX.XXXX, D. H. XXXX/XX, K., o zaplatenie 160,82 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 11. mája 2023, č.k. 5C/14/2022-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
160,82 eur, úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur na účet žalobcu Č..
I. XXXX XXXX XXXX XXX XXXX, C. C. Š. N. I. B. C.: XXXXXXXXXX do 15 dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o jej výške
rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 160,82
eur, pozostávajúcej z istiny vo výške 143,82 eur (za poskytnuté služby verejnosti), pokuty vo výške 17
eur a úhrady poštovného spojeného s vymáhaním vo výške 1,85 eur. Konštatoval, že žalobca žalobu
odôvodnil tým, že žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti (tzv. koncesionárske
poplatky) podľa ust. § 3 písm. a) zák. č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované
RozhlasomatelevíziouSlovenskavovýške4,64eurmesačne,pričomkontrolouúhradzistil,žežalovaný
ku dňu podania žaloby nezaplatil úhradu za kontrolované obdobie 01.05.2019 až 31.11.2021, čo

predstavuje 30 neuhradených mesačných predpisov. Žalovaného písomnou výzvou zo dňa 03.11.2021
vyzval na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním
výzvy.Keďžežalovanýúhradunezaplatilvlehotedo30dníododňadoručeniavýzvy,jepovinnývzmysle
ust. § 10 ods. 1 a 3 zákona č. 340/2012 Z.z. zaplatiť aj pokutu.

3. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že je
od 01.01.2021 nezamestnaný, vedený na ÚPSVaR a od marca 2022 je poberateľom dávky v hmotnej

núdzi. Už v minulosti žalobcovi oznamoval svoj nesúhlas s platením úhrad, rozhlasový a televízny
signál RTVS 30 rokov nepreberá, nevyužíva, programy RTVS nepočúva ani nepozerá, nemajú preňho
žiadnu hodnotu. Nevlastní žiadne zariadenie, na ktorom by prijímal televízny alebo rozhlasový signál.
Ako dôvod neplatenia úhrad žalobcovi žalovaný uviedol aj „výhrady vo svedomí“, pretože relácie RTVSsú zavádzajúce a lživé, nepriaznivo manipulujú verejnou mienkou na základe klamstiev, a on nemôže
súhlasiťapodporiťočkovaciegenocídneprogramyžalobcuatvorbutakýchprogramovako„Byťzdravýje
výhra“. Žalobca v reakcii na odpor žalovaného poukázal na to, že podľa ust. § 3 písm. a) zák. č. 340/2012

Z.z. je platiteľom úhrady fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov
elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte
alebo rodinnom dome. Ak žalovaný tvrdil, že jeho služby nevyužíva, argumentoval, že pre určenie
postavenia platiteľa úhrady v zmysle ust. § 3 písm. a) zák. č. 340/2012 Z.z. nie je rozhodujúce, či
fyzická osoba využíva, alebo nevyužíva služby verejnosti v oblasti televízneho alebo rozhlasového

vysielania, pričom jediným kritériom pre vznik povinnosti platiť úhrady je skutočnosť, že určitú osobu
eviduje dodávateľ elektriny ako odberateľa elektriny v danom odbernom mieste. Zdôraznil, že úhrada za
služby verejnosti je tzv. neekvivalentnou platbou a povinný subjekt je povinný ju uhrádzať bez ohľadu
na to, či služby využíva alebo nie. Citoval tiež ust. § 5 ods. 1 písm. c) zák. č. 340/2012 Z.z., podľa
ktorého je od povinnosti platiť úhradu oslobodený platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý oznámi vyberateľovi
úhrady podľa § 9 ods. 7 písm. b), že je poberateľom dávky v hmotnej núdzi alebo osobou spoločne

posudzovanou s poberateľom dávky v hmotnej núdzi, s tým, že žalovaného eviduje na odbore výberu
úhrad pod C.: XXXXXXXXXX I. V. K. H. XX/XXXX, XXX XX K., pričom od žalovaného neeviduje za
žalované obdobie 05/2019 - 11/2021 preukázanie nároku na oslobodenie od platenia úhrad za služby
verejnostiposkytovanéRTVS.Žalovanémupretovzniklapovinnosťuhrádzaťúhradyzaslužbyverejnosti
poskytované RTVS od vzniku povinnosti platiť až do preukázania nároku na oslobodenie.

4. Súd prvej inštancie prejednal vec na pojednávaní dňa 11.05.2023 v neprítomnosti žalobcu, ktorý svoju
neúčasť ospravedlnil a žiadal konať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Žalovaný na pojednávaní uviedol,
že žalovanú pohľadávku odmieta platiť a odkázal na dôvody, ktoré uviedol v odpore, a zopakoval, že
nesúhlasí s tým, aké relácia žalobca vyrába a vysiela. Súd prvej inštancie oboznámil so žalobou, výzvou

na zaplatenie nedoplatku zo dňa 03.11.2021, sumárom predpisov a platieb, prehľadom predpisov a
platieb, potvrdením Slovenskej pošty o tarifnej cene za poskytnutú poštovú službu, platobným rozkazom
OS Malacky sp. zn. 5C/14/2022, obsahom podaného odporu a s ďalším obsahom spisu. Z výzvy na
zaplatenie nedoplatku zo dňa 03.11.2021 zistil, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie nedoplatku
v celkovej výške 162,68 eur (vrátane poštových sadzieb 1,85 eur) v lehote najneskôr do 30 od doručenia

výzvy. Z pripojeného sumáru predpisov a platieb zistil, že žalovaný neuhradil predpísané platby za
obdobie od 01.05.2019 do 30.11.2021.

5. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1 až 3, § 10 ods. 1 a 3 zákona
č. 340/2012 Z.z. a čl. 2 ods. 1, § 151 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že

žalobca si uplatnil proti žalovanému právo na úhradu za služby verejnosti poskytované RTVS, pričom z
ním citovaných ustanovení vyplýva zákonná povinnosť žalovaného tieto úhrady za služby poskytované
RTVS platiť. Ustálil, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný je odberateľom elektriny v odbernom mieste
v rodinnom dome C. K. na H. B.. XX/XXXX (B. Ž. C. N. C.: XXXXXXXXXX), a že žalovaný predpísané
úhrady za obdobie od mája 2019 do novembra 2021 neplatil. Konštatoval, že žalobca si žalobou uplatnil

30 neuhradených mesačných predpisov v kontrolovanom období v celkovej sume 143,82 eur, pokutu
vo výške 17 eur a úhradu poštových služieb spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur. Poukázal na
to, že z platnej právnej úpravy vyplýva zákonná povinnosť platiť žalobcovi za služby, ktoré verejnosti
poskytuje. Po vyhodnotení za nesporné, že žalovaný si túto povinnosť neplnil, čo aj potvrdil, žalobe
v celom rozsahu vyhovel. Záverom poznamenal, že pokiaľ žalobcovi vznikol nárok na oslobodenie od

platenia vymáhanej úhrady, mohol si toto právo uplatniť. Žalobca však uviedol, že od žalovaného za
žalované obdobie 05/2019 -11/2021 neeviduje preukázanie nároku na oslobodenie od platenia úhrad za
služby verejnosti poskytované RTVS, a preto žalovanému nemohlo byť priznané prípadné oslobodenie,
ak by aj spĺňal nárok.

6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní plný
úspech, priznal nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %. Uviedol, že v zmysle ust. § 262 ods. 2 C.s.p.
rozhodne o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

7. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalovaný včas odvolanie, v ktorom poukázal na to, že všetky dane a
odvody voči štátu celý život platil a má ich uhradené. Uviedol, že boli porušené jeho základné ľudské
práva, a to právo na majetok a právo na vlastníctvo. Koncesionársky poplatok považoval za neústavný,
pretože ako občan nemôže platiť dvakrát za tú istú vec. Žiadal o prerušenie konania a podanie návrhu naÚstavný súd SR, že tento zákon je neústavný. Poukázal na to, že je poberateľom dávky v hmotnej núdzi
a žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa obsahu odvolania sa domáhal zmeny napadnutého
rozsudku a zamietnutia žaloby.

8. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok potvrdiť. Citoval
znenie ust. § 3 písm. a) zák. č. 340/2012 Z.z. a zdôraznil, že povinnosť platiť úhrady za služby verejnosti
vyplýva priamo zo zákona. Zopakoval, že úhrada za služby verejnosti je tzv. neekvivalentnou platbou a
povinný subjekt je povinný ju uhrádzať bez ohľadu na to, či služby využíva alebo nie (svojou povahou

sa približuje dani). Uviedol, že k žalobe pripojil dôkazy, ktoré dostatočne preukazujú uplatnený nárok, a
to prehľad predpisov a platieb, výzvu na zaplatenie úhrad vyžadovanú ust. § 10 ods. 2 zák. č. 340/2012
Z.z.. K poberaniu dávky v hmotnej núdzi zo strany žalovaného citoval ust. § 5 ods. 1 písm. c) ods. 2, § 9
ods.7písm.b)zák.č.340/2012Z.z.sozáverom,ženároknaoslobodenieodplateniaúhradžalovanému
nevznikol, pretože predpoklady neboli splnené. Odvolanie považoval za nedôvodné.

9. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý zopakoval obsah svojho odvolania. Žalobca mal v
následnej reakcii na vyjadrenie žalovaného za to, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré
by mohli mať vplyv na ním uplatnený nárok, a žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť.

10. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým
návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust.

§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

12. Najskôr sa odvolací súd zaoberal návrhom na prerušenie konania, ktorý podal žalovaný v odvolaní
a odôvodnil tým, že platí všetky dane a odvody, že boli porušené jeho základné ľudské práva (právo na
majetok a vlastníctvo). Koncesionársky poplatok považoval za neústavný, pretože ako občan nemôže

platiť dvakrát za tú istú vec. Žiadal o podanie návrhu na Ústavný súd SR, že tento zákon je neústavný.
Odvolací súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, vyhodnotiac ho za nedôvodný.

13. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s
ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR, a ktoré

boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi
predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré
ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov
od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s

medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené
v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s
nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po
šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,
jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave,
ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl.
125 ods. 1 . Právny názor ústavného súdu

obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.
Podľa ust. § 162 ods. 3 C.s.p. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s

rozhodnutím vo veci samej.

14. Na vysvetlenie odvolací súd uvádza, že prerušiť konanie podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.
možno len vtedy, ak k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, teda,že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou (príp. so zákonom
alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná), dospel súd, a nie strana sporu,
v tomto prípade žalovaný (Najvyšší súd SR rozh. sp. zn. 2Cdo 47/96 zo dňa 22.07.1996). Ústava SR v čl.

144 ods. 2, na ktorý nadväzuje § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., ukladá súdu prerušiť konanie a podať návrh
na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 len v prípade, ak sa súd domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Súd teda takto postupuje
len vtedy, ak sám dospeje k názoru o existencii rozporu právnych predpisov, a nie vtedy, ak má o rozpore
právneho predpisu s ústavou pochybnosti strana sporu (nie však spor prejednávajúci súd). Pokiaľ sám

súd rozpor zákona s ústavou alebo iným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná, nezistí, konanie v zmysle ust. § ust. § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nepreruší, čo je
aj prípad prejednávanej veci. Tu odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 99/08 zo dňa 01.04.2008, v ktorom ústavný súd uviedol, že všeobecnému
súdu prináleží právomoc iniciovať konanie o súlade právnych predpisov ak nastane situácia, ktorú
predpokladá § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. (v súčasnosti ust. § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.), pričom

pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd.
Napodanienávrhuústavnémusúduzaúčelomzačatiakonaniaosúladeprávnychpredpisovpretonemá
vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavila strana sporu. Predloženie návrhu na preskúmanie
súladu právneho predpisu s ústavou alebo medzinárodnými dohovormi je činnosť súdu, ktorý návrh

podáva po tom, čo prijal vnútorné presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide
teda o osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu
„robil poštára“ s ústavným súdom. V posudzovanej veci odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o súlade
súdom prvej inštancie aplikovaného zákona (ktorý v súčasnosti už nie je účinný, keďže koncesionárske
poplatky boli s účinnosťou od 01.07.2023 zrušené) s ústavou SR, preto vyhodnotil (takmer ničím
neodôvodnený) návrh žalovaného na prerušenie konania za nedôvodný.

15. Predmetom odvolacieho prieskumu bol ďalej napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd
prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu a žalovaného zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu

160,82 eur (koncesionárske poplatky za žalované obdobie a pokutu) a úhradu poštových sadzieb
spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Po preskúmaní
napadnutého rozsudku a súdneho spisu odvolací súd konštatuje, že súdom prvej inštancie zistený
skutkový stav, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania, ani nebol medzi stranami sporný. Listinnými
dôkazmi založenými v spise a na základe nepopretých skutkových tvrdení bolo v konaní preukázané,

že žalovaný je odberateľom elektriny v odbernom mieste v rodinnom dome na H. B.. XX/XXXX C. K., a
že koncesionárske poplatky za obdobie od mája 2019 do novembra 2021 neplatil. Žalobca si žalobou
uplatnil 30 neuhradených mesačných predpisov v kontrolovanom období v celkovej sume 143,82 eur,
pokutu vo výške 17 eur (keďže žalovaný úhradu nezaplatil v lehote do 30 dní odo dňa doručenia výzvy
žalobcu) a úhradu poštových služieb spojených s vymáhaním vo výške 1,85 eur, pričom všetky nároky

riadne preukázal listinnými dôkazmi. Žalovaný v konaní potvrdil, že koncesionárske poplatky neplatí a
platiť ich odmieta. Ak potom súd prvej inštancie takto riadne zistený a nesporný skutkový stav posúdil
podľa ust. § 3 písm. a), § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1 až 3, § 10 ods. 1 a 3 zákona č. 340/2012 Z.z.
o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, aplikoval správne právne predpisy, ktoré na posudzovanú vec dopadajú. Ak prijal

právny záver, že žalovaný bol zo zákona povinný platiť žalobcovi za služby, ktoré verejnosti poskytuje,
ktorý viedol k vyhoveniu žalobe žalobu, odvolací súd súhlasí.

16. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi
sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a
žalovaného zaviazal povinnosťou uhradiť žalobcovi sumu 160,82 eur a náklady spojené s vymáhaním
vo výške 1,85 eur. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aj náležite a v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.odôvodnil, vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých ho založil, a ktoré boli pre posúdenie veci
a rozhodnutie podstatné, pričom všetky svoje závery aj riadne a pochopiteľne zdôvodnil. Napadnutý
rozsudok je správny a aj spravodlivý. S jeho odôvodnením súdom prvej inštancie sa odvolací súd v

celom rozsahu stotožňuje (ust. § 387 ods. 2 C.s.p.), nepovažuje za potrebné už vyslovené dôvody
opakovať, a v ďalšom na ne odkazuje. Napokon, žalovaný v odvolaní nesporoval ani súdom prvej
inštancie ustálený skutkový stav (ani výšku žalovanej istiny), ani právne posúdenie veci (aplikáciu
konkrétnych zákonných ustanovení), ale len poukazoval na to, že všetky dane a odvody voči štátu
má uhradené, pričom koncesionársky poplatok považoval za neústavný (ako občan nemôže platiť

dvakrát za tú istú vec). Odvolací súd na tieto jeho námietky zdôrazňuje, že povinnosť platiť úhrady za
služby verejnosti (koncesionárske poplatky) vyplýva priamo zo zákona každej fyzickej osobe, ktorá je
evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny
v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome (ust. § 3 písm. a) zák.
č. 340/2012 Z.z.). Ako správne vysvetlil žalobca, úhrada za služby verejnosti je tzv. neekvivalentnou
platbou a povinný subjekt je povinný ju uhrádzať bez ohľadu na to, či služby využíva alebo nie (svojou

povahou sa približuje dani). Keďže Ústavný súd SR nevydal rozhodnutie, ktorým by vyslovil, že zákon
č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska nie je v
súlade s Ústavou SR, je presvedčenie žalovaného o neústavnosti koncesionárskych poplatkov skutočne
len jeho ničím nepodloženým názorom. Odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd za
nedôvodné a nespôsobilé zvrátiť správne rozhodnutie súdu prvej inštancie.

18. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi
priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, dospel odvolací súd k záveru,
že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak totiž podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. v konaní
plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v

rozsahu100%,vecposúdilpoprávnejstránkesprávne,aplikovalajsprávnezákonnéustanovenieajeho
rozhodnutiunieječovytknúť.Napokon,žalovanývodvolanížiadnekonkrétnenámietkyprotirozhodnutiu
o trovách konania neuviedol, preto sa odvolací súd s odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku
obmedzí len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie aj v tejto časti.

19. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a
2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396
ods. 1 C.s.p.. Žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, pretože mu v odvolaní žiadne trovy nevznikli.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).