Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. január 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoCsp/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8421201686
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8421201686.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, na ul. Prievozskej č. 2, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: Remedium
Legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Prievozskej č. 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému:
C. T., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v J. T., na ul. R. č. XX/XX, o zaplatenie sumy 925,11 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 11.11.2022 č.k.
10Csp 201/2021-163, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému nepriznal voči žalobcovi
náhradu trov konania.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu Slovenská
sporiteľňa, a.s. a žalovaným dňa 18.03.2013 bola uzatvorená zmluva o splátkovom úvere. Na jej základe
bol žalovanému poskytnutý splátkový úver vo výške 2.000 eur. Medzi stranami nebolo sporné, že zmluva

o úvere má charakter zmluvy spotrebiteľskej a že žalovaný má v právnom vzťahu založenom touto
zmluvou o úvere postavenie spotrebiteľa.

3. Jedným z druhov spotrebiteľských zmlúv sú zmluvy o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľské úvery
v čase uzatvorenia zmluvy o úvere v danej veci upravoval špeciálny zákon, a to Zákon o spotrebiteľských
úveroch, ktorý vo vzťahu k Občianskemu zákonníku má postavenie lex špecialis.

4. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzavrela Slovenská sporiteľňa a.s. ako bankový subjekt, avšak
zaplatenia tejto pohľadávky banky sa žalobou domáha žalobca ako nebankový subjekt, a to s tvrdením,
že predmetná úverová banková pohľadávka voči žalovanému vo výške 925,11 eur mu bola postúpená
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2020. Bolo preto potrebné sa najprv zaoberať
skúmaním vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie stav
vyplývajúci z hmotného práva, z ktorého žalobcovi vyplýva uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva
procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmanie aktívnej vecnej legitimácie (ako

aj pasívnej vecnej legitimácie) je imanentnou súčasťou súdneho konania. V sporoch s ochranou slabšej
strany, ktorým je aj spotrebiteľský spor, súd aktívnu vecnú legitimáciu žalujúceho veriteľa skúma z
úradnejpovinnosti,pričomdôkaznébremenozaťažujeveriteľa.Zásadnouotázkou,ktorousasúdvrámci
skúmania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanej veci zaoberal, bola otázka, či boli splnenézákonné podmienky pre postúpenie pohľadávky Slovenskou sporiteľňou a.s. ako bankovým subjektom
na žalobcu a ak áno, či došlo k postúpeniu pohľadávky vo výške, ktorej sa žalobca v konaní domáha.

5. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti spočíva v tom, že do existujúceho záväzku namiesto
doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže v existujúcom záväzkovom vzťahu dochádza k zmene
v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv a povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo
záväzku, a preto na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka. Ustanovenia
§ 524 ods. 1 a § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre postúpenie pohľadávky vyžadujú vždy

písomnú formu a súčasne stanovujú, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia.
Vychádzajúc z ust. § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie
pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie
je na platné postúpenie pohľadávky potrebné. Zákon o bankách ako osobitný právny predpis vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku v ust. § 92 ods. 8 upravuje osobitné podmienky, za ktorých možno
alebo nemožno postúpiť peňažnú pohľadávku patriacu banke, teda tzv. bankovú pohľadávku, buď

inej banke alebo inému subjektu, ktorý nie je bankou. Taktiež napr. ust. § 17 ods. 1 a 2 Zákona o
spotrebiteľskýchúverochakoosobitnýprávnypredpisupravujepodmienky,zaktorýchnemožnopostúpiť
práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Postúpenie pohľadávky, ktoré je v rozpore s ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách alebo inými osobitnými predpismi, je v rozpore so zákonom a podľa ust. §
39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka postúpenie

pohľadávky v rozpore so zákonom je vylúčené (zakázané).

6. V prejednávanej veci termín konečnej splatnosti bankového úveru bol dojednaný na 20.03.2020.
K postúpeniu pohľadávky založenej zmluvou o tomto bankovom úvere na žalobcu došlo na základe
zmluvy o postúpení zo dňa 14.12.2020, teda po termíne konečnej splatnosti úveru. Preto súd v otázke

splnenia zákonnej podmienky splatnosti postupovanej bankovej pohľadávky v čase jej postúpenia na
žalobcu nepovažoval za relevantné, či pohľadávka bola predčasne zosplatnená, čo nakoniec zástupca
žalobcu v priebehu celého konania ani netvrdil. Súd nemal pochybnosti ani o tom, že žalovaný bol v
čase postúpenia splatnej celej bankovej pohľadávky v omeškaní viac ako 90 kalendárnych dní. Žalovaný
poslednú úhradu zaplatil 20.09.2018 a od tejto doby nič nezaplatil. Žalobca však nepreukázal splnenie

tretej kumulatívnej zákonnej podmienky, ktorou bolo omeškanie žalovaného viac ako 90 kalendárnych
dní napriek písomnej výzve banky. Žalobca síce predložil množstvo listín (výziev a upomienok banky),
vrátane listiny „Výzva“ zo dňa 10.09.2020, ktorá obsahuje aj upozornenie na postúpenie pohľadávky
bankou tretej osobe, ak dlžná suma nebude zaplatená. Ničím však nepreukázal, že by sa ktorákoľvek z
týchto listín dostala do dispozičnej sféry žalovaného tak, ako to vyžadovalo ust. § 45 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Žalobca neuviedol žiadne tvrdenia a nepredložil žiadne dôkazy o tom, akým spôsobom boli
tieto listiny doručované žalovanému a o tom, že sa do jeho dispozičnej sféry skutočne dostali a že
žalovaný tak mal reálnu možnosť oboznámiť sa s ich obsahom. Aj keď žalovaný tvrdenia žalobcu, že bol
opakovane žalobcom v konaní predloženými listinami vyzývaný na úhradu dlžných súm nespochybnil,
to neznamená, že žalobca, na ktorom bolo v konaní dôkazné bremeno o doručení písomnej výzvy banky

v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách do dispozičnej sféry žalovaného (§ 45 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), toto bremeno uniesol.

7. Nakoľko žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok pre postúpenie
úverovej pohľadávky Slovenskou sporiteľňou a.s. na žalobcu stanovených v ust. § 92 ods. 8 Zákona o

bankách, nepreukázal ani, že je v konaní vecne aktívne legitimovaný. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách
upravuje osobitné podmienky, za ktorých možno alebo nemožno postúpiť peňažnú pohľadávku patriacu
banke, teda tzv. bankovú pohľadávku, buď inej banke alebo inému subjektu, ktorý nie je bankou. Za
danej situácie súd prvej inštancie žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie zamietol.

8. Aj v prípade záveru o preukázaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, súd žalobu považoval
v celom rozsahu za nedôvodnú pre nepreukázanie splnenia povinnosti pôvodného veriteľa posúdiť
pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere schopnosť žalovaného ako spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou, zakotvenej v ust. § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch
v spojení s ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch.

9. Právna úprava vo vzťahu ku skúmaniu bonity spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou v čase uzavretia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prejednávanej veci bola pomerne strohá. K jej precizovaniu došlo ažs účinnosťou od 30.09.2015 a následne od 01.01.2017. Judikatúra sa však postupne vysporiadala s
posudzovaním preukázania splnenia tejto povinnosti veriteľom aj v období pred 30.09.2015.

10. Podľa judikatúry odborná starostlivosť veriteľa už v čase uzavretia zmluvy o úvere v prejednávanej
veci predpokladala, v rámci zistenia údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa, nie len
komplexné zistenie týchto údajov od spotrebiteľa, ale aj ich overenie, a to minimálne riadne overenie
príjmu spotrebiteľa od jeho platiteľa. Podľa listiny „Žiadosť o poskytnutie úveru“ zo dňa 18.03.2013
žalovaný v žiadosti prehlásil, že je slobodný, býva u rodičov, je zamestnaný v spoločnosti GGP Slovakia,

s.r.o., na dobu neurčitú s príjmom 400 eur mesačne. Žalobca neuviedol a z dokazovania nevyplýva,
aby pôvodný veriteľ zamestnávateľa a príjem žalovaného akokoľvek verifikoval. Žalobca teda neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere
úverovú bonitu žalovaného ako spotrebiteľa posúdil s odbornou starostlivosťou. Rovnako nepreukázal,
aby pôvodný veriteľ mal vôbec riadne verifikované zamestnanie a celkový mesačný prijem žalovaného
v čase uzatvárania zmluvy. Údaj o príjme žalovaného zo závislej činnosti uvedený v zmluvných

dokumentoch vo výške 400 eur, ešte bez ďalšieho, nevypovedá bez dôvodných pochybností o tom,
aký bol reálny celkový čistý mesačný príjem žalovaného pred uzatvorením zmluvy o úvere. Nie je
zrejmé, či ide o údaj o hrubom alebo čistom mesačnom príjme žalovaného. Preto posúdenie úverovej
bonity žalovaného iba na základe údaja žalovaného o jeho zamestnaní a mesačnom prijme 400 eur
mesačne, bez ďalších údajov a ich preukázania dokladmi doloženými žalovaným alebo overením

u zamestnávateľa, nemožno považovať za odbornú starostlivosť. Ide o povrchný prístup k splneniu
povinnosti veriteľa.

11. Žiadosť žalovaného o poskytnutie úveru neobsahuje žiadne údaje o celkových výdavkoch
žalovaného, a to ako o peňažných záväzkoch žalovaného z titulu existujúcich úverov a iných záväzkov,

tak aj o konkrétnych nákladov na zabezpečenie životných potrieb žalovaného a prípadne aj potrieb osôb,
ku ktorým mal vyživovaciu povinnosť. Žalobca síce uviedol, že pôvodný veriteľ záväzky žalovaného
overil dopytom do úverového registra, pričom zistil iba jeden existujúci nesplátkový úver vo výške 508
eur. Podľa predloženého výpisu z bankového systému pôvodného veriteľa zo 07.03.2013, v tom čase
boli v registri už evidované 2 odmietnuté žiadosti, pričom ide o výpis iba z vlastného bankového registra

pôvodného veriteľa, nie aj z registrov iných bankových a nebankových subjektov. Žalobca nepredložil
iný dôkaz, ktorým by preukazoval, že pôvodný veriteľ výdavky žalovaného overil v niektorom z registrov.
Žalobca tak hodnoverne nepreukázal, že by pôvodný veriteľ posúdil úverovú bonitu žalovaného s
odbornou starostlivosťou, to znamená na základe úplných a overených údajov o jeho celkovej sociálno-
ekonomickej situácii. Neunesenie dôkazného bremena v otázke splnenia povinnosti veriteľa podľa §

7 Zákona o spotrebiteľských úveroch má podľa ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v
prejednávanej veci vždy za následok sankciu veriteľa spočívajúcu v strate oprávnenia vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazove splatenie spotrebiteľského úveru. Postup pôvodného veriteľa pri uzatávraní
zmluvy o spotrebiteľskom úvere preto za danej dôkaznej situácie bol vyhodnotený ako hrubé porušenie
povinnosti veriteľa stanovenej v ust. § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch majúcej v súlade s

ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch za následok sankciu spočívajúcu v bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Uvedené právne závery nemôžu byť pre žalobcu vzhľadom
na vcelku konštantnú judikatúru nové.

12. Keďže žalovaný celkovo uhradil sumu 3.349,49 eur, teda čiastku vyššiu ako bola istina úveru

poskytnutá v sume 2.000 eur, súd prvej inštancie aj z tohto dôvodu žalobu považoval v celom rozsahu
za neopodstatnenú.

13. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.

14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Alternatívne požadoval rozhodnutie zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zákonné
ustanovenie § 297 C.s.p. a contrario jednoznačne ustanovuje, kedy je možné upustiť od nariadenia
pojednávania. Toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že ak žalovaný nenamietal tvrdenia žalobcu,
to znamená skutkové tvrdenia neboli sporné, potom súd v zmysle ust. § 297 písm. b) C.s.p. žalobevyhovie bez nariadenia pojednávania. Avšak v prípade ak skutkové tvrdenia sú sporné, resp. ak súd
nemá určité skutočnosti za preukázané, potom nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie v zmysle ust.
§ 297 písm. b) C.s.p., t.j. bez nariadenia pojednávania. Žalobca v konaní predložil všetky relevantné

dôkazy, ktoré deklarujú žalobcom uplatnený nárok a žiaden z nich nebol zo strany žalovaného ani
len sčasti spochybnený a teda žalobca ani nemohol mať pri nespornosti skutkových tvrdení medzi
stranami sporu vedomosť o vnímaní uvedeného nároku ako nároku, na ktorý nie je aktívne vecne
legitimovaný, teda sporného zo strany súdu, v dôsledku čoho bolo žalobcovi napokon znemožnené,
aby odôvodnil a preukázal dôvodnosť uplatnenia pohľadávky na súde. Tým súd prvej inštancie porušil

zásadu kontradiktórnosti konania považovanú za hlavný pilier spravodlivého súdneho procesu, vydal
pre žalobcu nepredvídateľné rozhodnutie a takýmto nesprávnym procesným postupom tak znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. V danom konaní súd vo vzťahu k zamietnutému nároku nenariadil vo veci
pojednávanie a tým de facto nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov, resp. možnosť využitia
ďalších prostriedkov procesného útoku žalobcu v konaní. Tým bola žalobcovi odňatá možnosť konať

pred súdom, pričom uvedené právne závery potvrdzuje aj aktuálna rozhodovacia prax krajských súdov
Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd predstavuje najmä právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať
sa k nim, zákaz prekvapivých rozhodnutí, ako aj zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými
relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, ako aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

15. V konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného
záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní a žalovaný bol postupcom
opakovane vyzývaný na úhradu omeškaných splátok a to okrem iných výziev najmä výzvou pred
postúpením zo dňa 10.09.2020 (ďalej aj „výzva“).

16. Podľa ust. § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne
nepoprela, sa považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 C.s.p.).

17. Žalobcom tvrdené skutkové tvrdenia neboli počas celého konania protistranou žiadnym spôsobom
popreté. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uvádzal rôzne tvrdenia, ktorými spochybňoval tvrdenia
žalobcu, že výzvu riadne nedoručoval, žalobca takéto úvahy súdu považuje za ničím nepodložené,
neopodstatnené a tendenčné špekulácie, ktorými súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

18. V zmysle ust. § 151 ods. 1 C.s.p. bolo potrebné považovať tvrdenia žalobcu za tzv. nesporné
skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým
tvrdením, ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi, že predmetná
výzva bola žalovanému riadne doručená a teda aktívne legitimovaným subjektom je práve žalobca.

Nakoľko žalovaný uvedené skutkové tvrdenie žalobcu nespochybnil, nemožno hovoriť o akomkoľvek
účinnom popretí a je potrebné sa zamerať na faktický stav, t.j. že žalovaný sa k žalobcom tvrdenej
skutočnosti nevyjadril. Pokiaľ sa žalovaný k tejto skutkovej otázke nevyjadril, je potrebné v zmysle
gramatickéhoalogickéhovýkladuust.§151ods.1C.s.p.považovaťskutkovétvrdeniažalobcuohľadom
riadneho doručenia výzvy za nesporné.

19. Vo vzťahu k otázke skúmania bonity žalobca poukázal na to, že spotrebiteľský úver v zmysle
ust. § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje za bezúročný a bez poplatkov
pokiaľ došlo k hrubému porušeniu povinnosti podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch sa považuje a)

posudzovanie schopností splácať úvere veriteľom bez akýchkoľvek údajov o prímoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo b) bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na
účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

20. Ak veriteľ posudzoval bonitu aspoň jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 7 ods. 1 Zákona o

spotrebiteľských úveroch, tak ako v prejednávanom prípade, potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu
povinností, resp. nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu povinnosti veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s
odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zákonodarca v
právnej norme uviedol slovo „alebo“. Z predložených dôkazov je zrejmé, že právny predchodca žalobcupri poskytnutí úveru posudzoval výšku príjmu žiadateľa, ako aj jeho aktuálnu úverovú zaťaženosť. Pri
skúmaní schopnosti splácať úver právny predchodca žalobcu postupoval v súlade so zákonom a s
odbornou starostlivosťou dostatočne preskúmal bonitu žalovaného.

21. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobcu nie je opodstatnené.

22. Vo veci pri skúmaní aktívnej vecnej legitimácie žalobcu sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

23. Právne bezvýznamný je poukaz žalobcu na nesprávny procesný postup súdu, keď vo veci nenariadil

pojednávanie. Ust. § 297 C.s.p. aj v prípade spotrebiteľských sporov umožňuje súdu vec prejednať bez
nariadenia pojednávania, ak ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia
strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur. Tieto zákonné podmienky
bez akýchkoľvek pochybností splnené boli. Hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšovala 1.000 eur
a rovnako spornými neboli ani skutkové tvrdenia vo vzťahu k výzve zo dňa 10.09.2020 (č.l. 75 spisu),

ktorou právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámil žalovanému výšku splatnej a
nezaplatenej pohľadávky a zároveň ho upozornil na možnosť postúpenia tejto pohľadávky tretej osobe
v prípade neuhradenia dlžnej sumy. Či na základe tejto listiny mohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky na
žalobcu, už nie je otázka skutkových tvrdení strán, ale otázka právneho posúdenia veci.

24. Právne bezvýznamný je i poukaz žalobcu na ust. § 151 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého skutkové
tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa výslovne považujú za nesporné. K návrhu na
vydanie platobného rozkazu žalobca pripojil i výzvu zo dňa 10.09.2020 (č.l. 75 spisu), avšak bez toho,
aby v návrhu na vydanie platobného rozkazu bolo obsiahnuté i tvrdenie žalobcu o doručení tejto výzvy
žalovanému. Neexistujúce tvrdenie žalobcu o doručení uvedenej výzvy preto ani žalovaný nemohol

poprieť. Civilný sporový poriadok pritom v ust. § 132 ods. 2 neumožňuje nahradiť opísanie rozhodujúcich
skutočností odkazom na označené dôkazy.

25. V danom prípade Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 14.12.2020 právny predchodca žalobcu
Slovenská sporiteľa, a.s. postúpil na žalobcu pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie

pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ust. § 524 a nasl. V prejednávanej
veci postupom bola banka, preto pri rozhodovaní sa musela zohľadniť špeciálna úprava postúpenia
pohľadávky obsiahnutá v zákone č. 483/2001 Z.z. o bankách.

26. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky

alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom

úvere podľa osobitného predpisu, ani pravidlá pre postupovanie pohľadávok zo zmlúv o úveroch
na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže
uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu, vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých
omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej
banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe
vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť
informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky
a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

27. V tomto ustanovení zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách ako špeciálny právny predpis upravoval
osobitný postup pri postúpení pohľadávky inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Zákonnýmipodmienkami pre takéto postúpenie boli existencia splatnej pohľadávky, písomná výzva k zaplateniu a
dlžníkove omeškanie so splnením trvajúce nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.

28. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy, pre jej splnenie bolo nevyhnutné, aby sa písomná výzva
dostala do dispozičnej sféry dlžníka. Nestačilo teda len písomne výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a
doručiť dlžníkovi. V prípade výziev a upomienok, vrátane výzvy zo dňa 10.09.2020 (č.l. 75 spisu) je
potrebné opätovne zdôrazniť, že žalobca ani len netvrdil, aby takéto výzvy boli žalovanému aj doručené.

29. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena
sa nedotýka práv, ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť
zmluvy o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je
zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto
účelomsamuzachovávajúvšetkynámietkyprotipostúpenejpohľadávkearovnakoajmožnosťnamietať

voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v
právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami
s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu
a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu
v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň

ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu
upravovať postúpenie pohľadávok v špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné
podmienky, ktorých splnenie je na platné postúpenie potrebné.

30. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách, mal zákonodarca úpravou obsiahnutou v

ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku,
s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie
malo banku motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu
pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac
pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále

zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to
vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej
zmluvy s bankou, táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči
spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napr. nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto
konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa

je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

31. Základným právnym problémom v danej veci je otázka platnosti, či neplatnosti právneho úkonu
postúpenia pohľadávky podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Teda, či podmienky pre
postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovanej na tretiu osobu, ktorá nie je bankou podľa

ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá Zákona o bankách, musia byť splnené, aby došlo k platnému
postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanej na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo
v prípade ich nedodržania, prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu
postúpenia. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je to, že ide o spotrebiteľský spor
vyplývajúci z pohľadávky banky zo spotrebiteľského úveru. Ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi

skutočnosťami (podmienkami) sú preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní)
a následné dlžníkove nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky,
ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia, čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú)
osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto
isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, aby nedošlo k jeho porušeniu.

Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.

32. Podľa ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by
postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

33. Za predpokladu nesplnenia podmienok podľa ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách,
pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, išlo by o postúpenie v rozpore so zákonom, a
to zákonom o bankách, kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskehozákonníka vylúčené. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

34. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách neupravuje len ochranu bankového
tajomstva, ale tiež práv klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku
ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon. Uvedený záver priamo vyplýva z
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.04.2018 vydaného vo veci 1Cdo 147/2017, ktorý
bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako

rozhodnutie č. 60.

35. Keďže na žalobcu nebola platne postúpená pohľadávka uplatňovaná v konaní, súd prvej inštancie
správne postupoval, ak žalobu z dôvodu nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu zamietol.

36. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 C.s.p. rozsudok

ako vecne správny potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že
úspešnému žalovanému v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

38. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).