Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 29. január 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/99/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8020200551
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:8020200551.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Trenčana a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej
veci žalobkyne (v konaní sťažovateľka): Klára Pribulová, Čergovská 10, Prešov, IČO: 33 955 361,
právne zastúpená: JUDr. Lukáš Kišeľak, advokát so sídlom Weberova 8, Prešov, IČO: 42 083 591,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 101076792/2020 z 23. júna 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove, č. k. 1S/65/2020-80 z 5. mája 2022, ECLI:SK:KSPO:2022:8020200551.2,
takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Daňový úrad Prešov (ďalej len „správca dane“ či „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č.
100295106/2020 zo dňa 28.01.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona
č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „daňový poriadok“) nepriznal sťažovateľke nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august

2015 v sume 4 915,20 EUR. Správca dane neuznal odpočítanie dane z faktúr od viacerých tuzemských,
ako aj zahraničných (poľských) dodávateľov mäsa rôzneho druhu, a to z dôvodu nesplnenia podmienok
odpočítania dane z dodaného tovaru podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o č. 222/2004 Z. z.
(ďalej len „zákon o DPH“). Podľa správcu dane na základe vykonaného dokazovania nebola zo strany
sťažovateľky dostatočným spôsobom preukázaná reálnosť dodávok sporného tovaru.
2.Vočiprvostupňovémurozhodnutiupodalasťažovateľkaodvolanie,vktorompoukazujúcnanedostatky
v procesnom postupe správcu dane v rámci daňovej kontroly namietala nezákonnosť protokolu z

daňovej kontroly (ďalej aj ako „protokol“) pre absenciu náležitosti podľa § 45 ods. 1 písm. f/ daňového
poriadku, konkrétne obsahu jej vyjadrenia sa k listine správcu dane (ďalej len ako „oboznámenie“),
datovaného k 30.09.2019. V tejto súvislosti zároveň namietala, že správca dane nereagoval na ono
podanie z 30.09.2019 zaslané sťažovateľkou prostredníctvom e-mailu s tým, že daňový poriadok aj
vo vzťahu k subjektom s povinnou elektronickou komunikáciou pripúšťa náhradný spôsob doručovania
podania postupom podľa § 13 ods. 6 daňového poriadku. Pochybenie správcu dane identifikovala aj
v skutočnosti, že tento v oboznámení neurčil presnú a primeranú lehotu na vyjadrenie sa, ale použil

formuláciu majúcu tendenciu odoprieť daňovému subjektu právo vyjadriť sa (ako možnosť vyjadriť sa ku
skutočnostiam uvedeným v podaní do dňa vypracovania protokolu z daňovej kontroly).
3. Žalovaný rozhodnutím č. 101076792/2020 z 23. júna 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“
alebo „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Formuloval záver, že absenciavyjadrenia sťažovateľky z 30.09.2019 (doplneného v listinnej podobe 07.10.2019) v protokole
nespôsobuje jeho nezákonnosť, keďže predmetné podanie bolo správcovi dane doručené až po dni
vypracovania a odoslania protokolu. Uviedol zároveň, že správca dane sa vo vyrubovacom konaní

vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky poukazujúc pritom na skutočnosť, že jej podanie je do značnej
miery identické s vyjadrením zo 17.07.2019, uvedeným v protokole na str. 32 a 33. K neurčitej špecifikácii
lehotynavyjadreniesakoboznámeniupodotkol,ževyjadrovaťsavpriebehudaňovejkontrolykzisteným
skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia, alebo navrhovať, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia, je
právom daňového subjektu, a nie jeho povinnosťou. Zároveň zdôraznil, že správca dane oboznámenie

vypracoval v dostatočnom časovom predstihu (06.09.2019) pred uplynutím ročnej lehoty na ukončenie
daňovej kontroly (25.10.2019), pričom daňový subjekt sa sám, svojím konaním pripravil o možnosť
dlhšieho časového priestoru na vyjadrenie sa, a to v súvislosti s doručovaním onoho dokumentu správcu
dane, keď tento uložený na pošte 10.09.2019 prebral až 30.09.2019.
II. Konanie pred správnym súdom
4. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podala sťažovateľka správnu žalobu, v ktorej namietala

nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné, resp. arbitrárne vysporiadanie sa žalovaného s
obsahom odvolania, kde namietala porušenie práva v dôsledku nesprávneho procesného postupu
správcu dane. Ako závažné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy identifikovala
porušenie § 47 písm. i/ daňového poriadku, § 45 ods. 1 písm. f/ daňového poriadku a § 27 ods.
1 daňového poriadku, keďže správca dane v protokole napriek jej žiadosti z 29.08.2019 neuviedol

vyjadrenie z 30.09.2019 podané emailom a následne doplnené v listinnej podobe 07.10.2019. Taktiež
opakovane namietala, že v oboznámení jej správca dane neposkytol primeranú lehotu podľa § 27 ods.
1 daňového poriadku, v ktorej by sa mohla vyjadriť k skutočnostiam zisteným správcom dane.
5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 1S/65/2020-80 z 5. mája
2022, ECLI:SK:KSPO:2022:8020200551.2, žalobu žalobkyne zamietol. Odkázal pritom na rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/59/2020-77 zo 07.04.2022 v obdobnej veci žalobkyne (týkajúce sa
rovnakej daňovej kontroly, ale zdaňovacieho obdobia február 2015), na ktorého odôvodnenie poukázal
a s ním sa stotožnil.
6. V odôvodnení tohto rozhodnutia správny súd poukázal na charakter daňovej kontroly s tým, že
medzi práva kontrolovaného daňového subjektu patrí aj právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly

k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho
vyjadrenia k nim. Za samo osebe nadbytočné považoval „sporné“ oboznámenie správcu dane so
skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly zo 06.09.2019, poukazujúc na to, že správca
dane sťažovateľku opakovane oboznámil so svojimi pochybnosťami výzvami z 13.01.2019, 11.03.2019
a 04.07.2019. Avšak v prípade, že takto (nad rámec nevyhnutného) postupoval, mal podľa správneho

súdu v súlade § 27 ods. 1 daňového poriadku určiť jasne a zrozumiteľne lehotu, v ktorej sa mohla
sťažovateľka vyjadriť a teda spôsob, akým správca dane formuloval lehotu („do dňa vypracovania
protokolu“), vyhodnotil ako neurčitý. Konštatoval však, že uvedený nedostatok v postupe správcu dane
nedosahuje takú intenzitu, aby bolo možné konštatovať podstatné porušenie ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. K

žalobnej námietke, že vyjadrenie sťažovateľky z 30.09.2019 netvorilo súčasť protokolu, správny súd
uviedol, že sťažovateľka toto doručila prostredníctvom emailu, teda v rozpore s § 13 ods. 5 daňového
poriadku, pričom bola povinná ho do 5 pracovných dní doplniť v listinnej podobe. Pokiaľ bol protokol
vydaný 01.10.2019, podanie sa ešte nepovažovalo za doručené, a teda ho objektívne ani nebolo
možné v protokole uviesť. Zároveň podotkol, že podanie sťažovateľky z 30.09.2019 je po obsahovej,

resp. vecnej stránke identické s podaním sťažovateľky zo 17.07.2019, v ktorom okrem skutočnosti,
že došlo k nákupu, zaplateniu a použitiu nakúpeného tovaru na zdaniteľné plnenia, žiadne iné (nie to
podstatné) skutočnosti neuviedla. Vyjadrenie zo 17.07.2019 bolo preukázateľne súčasťou protokolu, a
teda absenciu reflektovania vyjadrenia žalobkyne z 30.09.2019 v protokole správny súd nepovažoval za
zásah do jej subjektívnych práv v takom rozsahu, že by to malo za následok nezákonného rozhodnutie

správcu dane. Pri svojej argumentácii správny súd odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Sžfk/57/2018 z 28.04.2020, ECLI:SK:NSSR:2020:8017200367.1, v obdobnej veci.
III. Kasačná sťažnosť žalobkyne, stanovisko účastníkov
A/
7. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440

ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci) a § 440 ods. 1 písm. h) SSP (odklon od ustálenej
súdnej praxe), požadujúc zrušenie napadnutého rozsudku a jeho vrátenie správnemu súdu na ďalšie
konanie alebo alternatívne zmenu napadnutého rozsudku a zrušenie napadnutého rozhodnutia spolu s
prvostupňovým rozhodnutím a vrátenie veci na ďalšie konanie žalovanému.8. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje sťažnostné body:
- pokiaľ ide o sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP (odklon od ustálenej súdnej praxe), k
tomuto sťažovateľka poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/64/2017 z 24.10.2018,

sp. zn. 5Sžfk/52/2017 zo 04.12.2018, a sp. zn. 5Sžf/46/2016 z 13.12.2017, vo veci základných zásad
daňového konania a jednej z týchto zásad, zásady zákonnosti, od ktorých sa podľa sťažovateľky mal
správny súd odkloniť. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/57/2018 z 28.04.2020, na ktoré
poukázal správny súd, považovala sťažovateľka za ojedinelé.
- sťažovateľka nesprávne právne posúdenie vidí v tom, že na jednej strane správny súd potvrdil, že v

konaní bolo porušené zákonné ustanovenie ukladajúce správcovi dane určité zákonné povinnosti a aj
ustanovenia daňového poriadku určujúce podstatné obsahové náležitosti protokolu, tak na druhej strane
správny súd uzatvoril, že išlo o porušenia pre záver vo veci „nepodstatné“,
- má za to, že ak by správny súd sťažovateľkou uvádzané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR správne
aplikoval a ak by takto vykladal dotknuté ustanovenia daňového poriadku, tak by nemohol prijať
závery o nepodstatnom porušení práv sťažovateľky. Tým, ako správny súd aproboval nezákonnosť

postupu správcu dane, urobil citované ustanovenia podľa sťažovateľky obsolentnými. V tejto súvislosti
poukázala i na zásadu zákonnosti a na zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a namietala postup,
v ktorom správny súd správnu žalobu zamietne, hoci potvrdí správnosť tvrdení o porušení toho-ktorého
ustanoveniazákona,avšakuzavrie,ženešloopodstatnéporušeniezákona.Mázato,žeznezákonného
postupu a z nezákonného dôkazu, ktorým je protokol, nemôže vzniknúť rozhodnutie o dorubení rozdielu

dane sťažovateľke.
9. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zastáva stanovisko, že sťažnostné dôvody sa zhodujú
so žalobnými dôvodmi, ktoré boli predmetom vysporiadania sa žalovaného, ako aj správneho súdu a
s ktorými sa žalovaný stotožňuje. K nesprávnemu právnemu posúdeniu podotýka, že sťažovateľkou
uvádzané porušenia § 27 ods. 1 a § 47 písm. i/ daňového poriadku automaticky nespôsobujú

nezákonnosť daňovej kontroly, pretože zákonodarca pri porušení uvedeného nedostatku neviaže
ako následok nezákonnosť daňovej kontroly. Má za to, že nedošlo k odopretiu procesného práva
sťažovateľky podľa § 45 ods. 1 písm. f/ daňového poriadku, nakoľko správca dane priebežne
oboznamoval sťažovateľku so vzniknutými pochybnosťami a vyzval ju, aby sa k nim vyjadrila.
Oznámenie zo 06.09.2019 žalovaný nepovažuje za výzvu podľa § 45 ods. 1 písm. f/ daňového poriadku,

alezasúhrnnéoboznámeniesoskutočnosťamizistenýmivpriebehudaňovejkontroly.Kasačnúsťažnosť
navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP),

pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.
1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná
(§ 439 ods. 1 S.s.p.), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu
jednomyseľnedospelkzáveru,žekasačnásťažnosťniejedôvodná,apretojupodľa§461SSPzamietol
týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 29. januára 2024.

11.Predmetomkasačnéhokonaniavprejednávanejvecijerozsudokkrajskéhosúduozamietnutížaloby,
ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného vo veci vyrubenia rozdielu v sume
nadmerného odpočtu 4 915,20 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie august 2015. Kľúčovou otázkou
v predmetnej veci bolo posúdenie toho, či správca dane v priebehu daňovej kontroly svojím postupom,
keď vydal protokol z daňovej kontroly v čase plynutia lehoty na vyjadrenie sa daňového subjektu k

skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly, porušil ustanovenia daňového poriadku do takej
miery, že uvedené porušenie mohlo mať vplyv na zákonnosť protokolu z daňovej kontroly, resp. na
zákonnosť daňovej kontroly ako takej.
12. Konajúci senát kasačného súdu v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozsudok senátu 5S
kasačného súdu vo veci tých istých účastníkov sp. zn. 5Sfk/97/2022 zo dňa 26.10.2023, ktorý sa týkal

tej istej daňovej kontroly u sťažovateľky, avšak zdaňovacieho obdobia júl 2015, pričom odvolacie a
žalobné námietky v oboch prípadoch smerujú voči jednému a tomu istému protokolu vyhotovenému z
daňovej kontroly, ktorej predmetom boli zdaňovacie obdobia január 2015 až december 2015. Kasačný
súd označeným rozsudkom zamietol kasačnú sťažnosť žalobkyne, pričom i sťažnostné body tejto
kasačnej sťažnosti (prelínajúce sa v oboch prípadoch s odvolacími a žalobnými bodmi) sú rovnaké ako

v prejednávanom prípade, ktorý sa týkal určenia rozdielu v sume nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie júl 2015. Senát 2S kasačného súdu ďalej cituje z menovaného rozsudku, sp. zn. 5Sfk/97/2022
zo dňa 26.10.2023, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje:„23. Sťažovateľka tento procesný postup správcu dane namieta s tým, že ho považuje za porušujúci
§ 47 písm. i/, § 45 ods. 1 písm. f/ a § 27 ods. 1 Daňového poriadku a rovnako i za porušujúci zásadu
zákonnosti podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Z nesprávnosti postupu správcu dane odvodzuje

následnú nezákonnosť Protokolu a nemožnosť jeho použitia ako dôkazu vo vyrubovacom konaní. Za
nesprávne právne posúdenie realizované správnym súdom považovala sťažovateľka záver správneho
súdu o porušeniach Daňového poriadku správcom dane, s tým, že malo ísť o porušenia „nepodstatné“.

24. Podľa kasačného súdu je účelom práva kontrolovaných daňových subjektov podľa § 45 ods. 1 písm.

f/ Daňového poriadku (právo vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam), na ktoré nadväzuje obsahová
náležitosť protokolu podľa § 47 písm. i/ Daňového poriadku (uvedenie vyjadrení kontrolovaného
daňového subjektu), zabezpečenie možnosti kontrolovaných daňových subjektov, aplikujúc zásadu
úzkej súčinnosti podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, priebežne sa vyjadrovať k zisteniam správcu
dane tak, aby protokol z daňovej kontroly neobsahoval iba kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov
realizované správcom dane v rámci jeho kontrolnej činnosti, ale i prípadnú oponentúru kontrolovaných

daňových subjektov realizovanú prostredníctvom ich vyjadrení reagujúcich na zistenia a ich hodnotenie
zo strany správcu dane. Tieto vyjadrenia môžu kontrolované daňové subjekty podľa § 45 ods. 1 písm. f/
Daňového poriadku predkladať kedykoľvek počas daňovej kontroly a na ich predloženie správca dane
nie je povinný vyzývať.

25. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu, ktorý formuláciu správcu dane v oznámení č.
102099439/2019 z 06.09.2019, ktorou správca dane poučil sťažovateľku na možnosť vyjadriť sa „do dňa
vypracovania protokolu“, považoval za neurčitú. Rovnako sa však stotožňuje i s posúdením správneho
súdu, ktorý toto pochybenie správcu dane nevyhodnotil ako podstatné porušenie Daňového poriadku,
ktoré by malo vplyv na zákonnosť daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania či zákonnosť

Protokolu alebo rozhodnutí orgánov finančnej správy.

26. Podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej
správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

27.Podľakasačnéhosúdu,rovnakoakopodľasprávnehosúdu,pochybeniesprávcudanešpecifikované
v bode 25 tohto rozhodnutia nemá s ohľadom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci vplyv na
zákonnosť Napadnutého rozhodnutia, a to z dôvodov uvedených ďalej.

28. Kasačný súd poukazuje na to, že právo kontrolovaných daňových subjektov podľa § 45 ods. 1 písm.
f/ Daňového poriadku (právo vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam) môže byť realizované kedykoľvek,
a to i bez osobitnej výzvy správcu dane. Sťažovateľka svoje vyjadrenia k skutočnostiam zistených
počas daňovej kontroly zaslala správcovi dane podaniami z 17.07.2019 (č. l. 137 administratívneho
spisu správcu dane) a z 29.08.2019 (č. l. 168 administratívneho spisu správcu dane). Tieto vyjadrenia

sťažovateľky správca dane do Protokolu zahrnul - vyjadrenie z 17.07.2019 na str. 32 a 33 Protokolu a
vyjadrenie z 29.08.2019 na str. 34 a 35 Protokolu. Správca dane tak v súlade s § 47 písm. i/ Daňového
poriadku do protokolu zahrnul tie vyjadrenia sťažovateľky, ktoré mu boli k dátumu jeho vypracovania
riadne doručené. V tejto súvislosti preto kasačný súd v postupe správcu dane vadu nevzhliadol.

29. Naopak, za neobvyklý postup sťažovateľky kasačný súd považuje návrh sťažovateľky uvedený v jej
podaní z 29.08.2019 (č. l. 168 administratívneho spisu správcu dane), aby v protokole boli uvedené jej
záverečné vyjadrenia k zisteným skutočnostiam v priebehu daňovej kontroly, ktoré poskytne správcovi
na základe výzvy správcu po skončení dokazovania. Sťažovateľka tak namiesto realizácie svojho práva
podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku vyžadovala od správcu dane osobitnú výzvu. Ako však

kasačný súd uviedol v bode 24 tohto rozhodnutia, správca dane nie je povinný kontrolovaný daňový
subjekt na realizáciu jeho práva podľa § 45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku osobitne vyzývať.

30. Rovnako za neobvyklý postup sťažovateľky kasačný súd považuje okolnosti sprevádzajúce
doručovanie oznámenia č. 102099439/2019 z 06.09.2019 (opísané v bode 21 tohto rozhodnutia) ako

i zaslania jej vyjadrenia z 30.09.2019 (opísané v bode 22 tohto rozhodnutia). Pokiaľ sťažovateľka
oznámenie správcu dane č. 102099439/2019 z 06.09.2019 preberie až 30.09.2019, pričom odmietne
jeho prevzatie 16.09.2019, a svoje vyjadrenie zašle na rozdiel od svojich ostatných podaní realizovanýchprostredníctvom elektronickej podateľne žalovaného iba e-mailom, možno mať pochybnosti o súlade jej
postupu zo zásadou úzkej súčinnosti upravenou v § 3 ods. 2 Daňového poriadku.

31. Keďže daňová kontrola sťažovateľky sa začala 25.10.2018, lehota na jej vykonanie je v súlade s
§ 46 ods. 10 Daňového poriadku najviac jeden rok, a podľa § 46 ods. 9 písm. a/ Daňového poriadku
sa považuje za ukončenú dňom doručenia protokolu, je možné sa stotožniť s postupom správcu dane,
ktorý do Protokolu vypracovaného 01.10.2010 a sťažovateľke zasielaného 02.10.2019 (sťažovateľke
bol doručený 21.10.2019) nezahrnul jej vyjadrenie zaslané e-mailom 30.09.2019 a listinne doplnené až

07.10.2019, t.j. po vypracovaní a odoslaní Protokolu sťažovateľke.

32. Rovnako sa kasačný súd stotožňuje s názorom správneho súdu, ktorý uviedol, že vyjadrenie
sťažovateľky z 30.09.2019 je po vecnej stránke identické s jej podaním zo 17.07.2019, v ktorom
okrem skutočnosti, že došlo k nákupu, zaplateniu a použitiu nakúpeného tovaru na zdaniteľné plnenia
iné skutočnosti neuviedla (č. l. 137 administratívneho spisu správcu dane), a tieto skutočnosti boli

súčasťou Protokolu. Neuvedenie vyjadrenia sťažovateľky z 30.09.2019 v Protokole tak v okolnostiach
prejednávaného prípadu ani kasačný súd nepovažoval za zásah do jej subjektívnych práv a pochybenie
správcu dane špecifikované v bode 25 tohto rozhodnutia rovnako nevyhodnotil ako podstatné porušenie
daňových predpisov, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

33. K obdobným záverom ohľadom sťažovateľkou vzneseného sťažnostného dôvodu podľa § 440
ods. 1 písm. g/ SSP dospel i Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/57/2018 z 28.04.2020,
ECLI:SK:NSSR:2020:8017200367.1, v obdobnej veci, na ktorý poukázal i správny súd. Najvyšší súd SR
v tomto rozhodnutí uviedol okrem iného:

„40. Krajský súd preto nepochybil, ak nevyhodnotil uvedené porušenie povinnosti správcu dane pri
vyhotovení protokolu bez vyčkania na vyjadrenie ako podstatné porušenie daňových predpisov, ktoré by
malovplyvnazákonnosťdaňovejkontrolyanáslednéhovyrubovaciehokonaniačizákonnosťsamotných
rozhodnutí. Potom, ak správca dane vyhotovil protokol počas lehoty na vyjadrenie k oboznámeniu, právo
sťažovateľa na vyjadrenie mu nebolo týmto upreté, a navyše sťažovateľ ho však nevyužil (sťažovateľ

nepodal vyjadrenie vôbec).
...
46. Kasačný súd dospel na základe vyššie uvedeného rovnako ako krajský súd k záveru, že
sťažovateľom namietané skutočnosti nepredstavujú podstatné porušenie ustanovení o konaní pred
daňovými orgánmi, ktoré by zasiahli do subjektívnych práv sťažovateľa. Sťažovateľovi nebola odňatá

možnosť riadne konať pred daňovými orgánmi. Sťažovateľ mohol v priebehu vyrubovacieho konania
navrhnúťdôkazy,ktorépridaňovejkontrolezdôvodupredčasnéhovydaniaprotokolunemoholnavrhnúť,
čo však neurobil.“

34. Kasačný súd v nadväznosti na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/57/2018 z

28.04.2020, ECLI:SK:NSSR:2020:8017200367.1, dopĺňa, že sťažovateľka bola oprávnená svoje právo
vyjadriť sa realizovať i prostredníctvom vyjadrenia k zisteniam správcu dane uvedeným v protokole
podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku. Uvedené sťažovateľka uskutočnila podaním z 05.11.2019 (č. l.
244 administratívneho spisu správcu dane), v ktorom však sťažovateľka iba poukázala na chýbajúcu
obsahovú náležitosť Protokolu podľa § 47 písm. i/ Daňového poriadku a tvrdila nepoužiteľnosť Protokolu

na ďalšie konania.

35. Sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP kasačný súd preto vyhodnotil ako nedôvodný.

36. Sťažovateľka vo vzťahu k sťažnostnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP

(odklon od ustálenej súdnej praxe) poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3Sžfk/64/2017 z 24.10.2018, ECLI:SK:NSSR:2018:6016201101.1, sp. zn. 5Sžfk/52/2017
z 04.12.2018, ECLI:SK:NSSR:2018:7016200174.1, a sp. zn. 5Sžf/46/2016 z 13.12.2017,
ECLI:SK:NSSR:2017:6015200570.1. Kasačný súd uvádza, že tieto rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sa týkajú zásady zákonnosti vo vzťahu k dĺžke trvania daňovej kontroly, čo nebolo predmetom

posudzovania kasačného súdu v prejednávanej veci sťažovateľky. Kasačný súd v nich preto
sťažovateľkou namietaný odklon od ustálenej súdnej praxe nevzhliadol.“13. Nad rámec záverov uvedených v citovanom rozsudku kasačný súd dodáva a zdôrazňuje, že
úlohou správnych súdov (vrátane kasačného súdu) nie je reparovať také prípadné procesné pochybenia
orgánov verejnej správy, ktoré by vo svojej podstate viedli len k zopakovaniu konania pred orgánmi

verejnej správy, avšak bez reálneho potenciálu zmeny k lepšiemu (viď. napr. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo dňa 17.12.2002, v ktorom je konštatované, cit.: „..rozhodnutie sa
nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne
iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“) Možno preto vyhodnotiť ako nanajvýš neúčelné a
nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka konania vo vzťahu

k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech. V
posudzovanej veci je zrejmé, že reflektovanie obsahu vyjadrenia sťažovateľky zo dňa 30.09.2019 vo
vyhotovenom protokole k daňovej kontrole nebolo relevantným, a už vôbec nie kľúčovým pre posúdenie
oprávnenosti nároku na odpočet DPH z dodávateľských faktúr, a to jednak z dôvodu jeho takmer
výhradnej totožnosti s obsahom vyjadrenia zo 17.07.2019, s ktorým sa správca dane v protokole
preukázateľne vysporiadal, ako aj z dôvodu neopodstatnenosti jeho obsahu vo vzťahu k preukázaniu

splnenia hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie odpočtu DPH sťažovateľkou. Porušenia, resp.
nedostatky procesného postupu správcu dane v posudzovanej veci preto (aj zohľadniac úlohu
správneho súdnictva) nebolo možné z pohľadu zachovania atribútu zákonnosti rozhodnutia vyhodnotiť
inak ako nepodstatné.
14. S poukazom na vyššie uvedené a po zistení, že sťažovateľka v kasačnej sťažnosti neuviedla žiadne

také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnila vecnú správnosť rozsudku krajského súdu, Najvyšší
správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
15. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s
§ 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľka v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov
kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom

stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP); tie podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto
súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
16. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.