Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/103/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510201744
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1510201744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: R.. V. N., nar.
X.X.XXXX, bytom B., H. U.. Č.. XX, zastúpený K. N., bytom N. Č.. X Z. proti žalovanej: R.. M. N., nar.
X.X.XXXX bytom O. Č.. X, Z., zastúpená JUDr. Matej Oslacký, advokát, Jarabinková č. 8/E, Bratislava,
o zrušenie spoločného nájmu družstevného bytu, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku
bývalého Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11. októbra 2012 č.k. 40C/33/2010 - 448, v spojení s
opravným uznesením zo dňa 20. júna 2014 č.k. 40C/33/2010-713 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa

20.6.2014 č.k. 40C/33/2010-713 vo výrokoch I., II. potvrdzuje.
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. mení tak, že žalobca je povinný predmetný byt
vypratať do 30 dní od právoplatnosti rozsudku bez nároku na bytovú náhradu.
Žiadnazostránsporunemánároknanáhradutrovprvoinštančného,odvolaciehoadovolaciehokonania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Súd zrušuje právo spoločného nájmu
strán k družstevnému bytu č. XX (správne má byť XX, k oprave ktorej došlo opravným uznesením
zo dňa 20. júna 2014 č.k. 40C/33/2010-713) na O.. poschodí bytového domu na ulici O.Š. U.. X
O. Z., pozostávajúcemu zo štyroch izieb a príslušenstva vo vlastníctve Bytového družstva Petržalka,

Budatínska 1, Bratislava. II. Súd za ďalšieho nájomcu bytu určuje žalovanú R.. M. N., nar. X.X.XXXX.
III. Žalobca je povinný predmetný byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. IV. Žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
1.1. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že stranám počas manželstva vzniklo právo spoločného
užívaniadružstevnéhobytu,ktorésanáslednetransformovalonaprávospoločnéhonájmudružstevného
bytu; ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené a po rozvode sa nedohodli o ďalšom nájme bytu,
preto boli splnené predpoklady pre zrušenie tohto práva v zmysle § 705 ods. 2 veta druhá Občianskeho

zákonníka. Pri rozhodovaní o tom, kto z doterajších nájomcov bude výlučným nájomcom bytu ako
člen družstva, vychádzal zo skutkových zistení, že v manželstve strán sa narodili dve deti, a to W.,
nar. X. X. XXXX a W., nar. XX. X. XXXX. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 7. 2. 2005 č.
k. 25C 113/99-469 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 14. 9. 2006 sp. zn. 3Co
202/05 bolo ich manželstvo rozvedené a v tom čase maloletý W. bol zverený do osobnej starostlivosti
otca. Maloletý W. z predmetného bytu odišiel k otcovi v útlom veku už v roku 2002 a k tomuto bytu
a jeho okoliu nemá vytvorené žiadne väzby a býva v byte, ktorý žalobca previedol na svoju súčasnú

manželku až dodatočne. Plnoletá dcéra strán má bývanie zabezpečené vo vlastnom byte. Prenajímateľ
k otázke určenia výlučného nájomcu bytu jednoznačné stanovisko nezaujal. Príčina rozvratu manželstva
nefavorizovala ani jednu zo strán, keďže bola ustálená ako povahové a názorové nezhody strán na
manželské spolužitie. O nadobudnutie bytu sa zaslúžila žalovaná, keďže byt jej bol pridelený akostabilizačný v súvislosti s jej zamestnaním. Následne sa výlučne pričinila o udržanie bytu, keď pri
nezáujme žalobcu, ktorý žalobca prezentoval aj v súdnom konaní, uhradila prenajímateľovi všetky dlhy
spojené s jeho užívaním a odvrátila tak hrozbu ďalšej výpovede z nájmu (prvá výpoveď z nájmu bola

neplatná len pre jej riadne nedoručenie žalovanej, pričom žalobca v súdnom konaní vyslovil súhlas s
touto výpoveďou). Žalobca od opustenia bytu v roku 1998 až do podania žaloby nejavil oň záujem a
žalobca má vhodne a uspokojujúco vyriešenú bytovú otázku. Poplatky za byt platila žalovaná a okrem
istého časového úseku, ktorý strávila v zahraničí, uspokojuje svoju bytovú potrebu takmer kontinuálne
predmetným bytom. Vzhľadom na svoju odkázanosť na zdravotnú starostlivosť nemôže svoju bytovú

otázku riešiť vo svojej nehnuteľnosti v M. K., ktorá nie je využiteľná na celoročné uspokojivé bývanie. Na
základe týchto zistení súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná je z viacerých hľadísk viazaná na
sporný byt, preto považoval za spravodlivé určiť ju za výlučného nájomcu bytu, a to napriek žalobcom
tvrdenému jej správaniu v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalovaná si neplnila vyživovaciu povinnosť
v rozsahu určenom súdnym rozhodnutím až do zníženia jej vyživovacej povinnosti voči dcére, no na
druhej strane jej zo strany žalobcu nebol umožnený akýkoľvek styk s maloletým synom a v čase trvania

manželstva jej žalobca napriek vykonateľnému predbežnému opatreniu neprispieval na výživu. Pri
určení členstva žalovanej považoval okolnosti prípadu za také, ktoré odôvodňujú priznanie náhradného
bytu žalobcovi a to práve s prihliadnutím na záujem maloletého. Hoci je pre rozhodnutie súdu podstatný
stav v čase vyhlásenia rozsudku, pričom v súčasnosti nemal za reálnu hrozbu straty jeho bývania, v
danom prípade súd dospel k záveru, že preváži záujem maloletého na stabilnom zabezpečení jeho

potrieb. Pri rozhodovaní o bytovej náhrade súd prvej inštancie uviedol, že § 712a upravuje podmienky,
za ktorých patrí niektorá z týchto bytových náhrad tomu, kto má byt vypratať. Z citovaného zákonného
ustanovenia vyplýva, že v týchto prípadoch zákon pre rozvedeného manžela stanovil ako primárnu
formu bytovej náhrady náhradný byt. Právo rozvedeného manžela na náhradný byt pri zrušení práva
spoločného nájmu bytu podľa § 705 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka nemožno odoprieť, ak rozvedený

manžel užíva byt patriaci inej osobe a to vzhľadom na špecifiká prípadu bez ohľadu na to, akým
spôsobomdošlokstratevlastníckehoprávaustupujúcehomanžela,spoukazomnavyššiekonštatované
dlhodobé neadekvátne správanie sa strán voči sebe navzájom. Eventuálne odopretie práva na náhradný
byt s poukazom na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka by prichádzalo do úvahy len v mimoriadnych
situáciách, napr. vtedy, ak by bytové potreby bývalého manžela boli uspokojené v súlade so zákonom

v inom byte so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti. Za takýto byt nie je možné jednoznačne
považovať byt, užívanie ktorého je založené iba na súhlase tretej osoby, resp. odvodené od súčasného
manžela bez toho, aby existoval priamy právny vzťah (napr. nájmu) k bytu zo strany ustupujúceho
manžela. V danom prípade boli naplnené podmienky na priznanie náhradného bytu podľa § 712a ods. 8
Občianskeho zákonníka, keď neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali inú

bytovú náhradu nižšej kvality, resp. aplikáciu hľadiska dobrých mravov. Naopak, v tejto súvislosti bolo
potrebné vziať zreteľ na skutočnosť, že žalobca sa staral o spoločné deti strán, ktorých jedno je naďalej
nezaopatrené a žije s ním v spoločnej domácnosti. Tým, že výrokom rozsudku bude garantované právo
žalobcu na bytovú náhradu, je zabezpečené maloletému aj za nepredvídaných okolností právo na riadne
bývanie s otcom v primeranom náhradnom byte. Preto súd zaviazal žalobcu na vypratanie predmetného

bytu do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu.
1.2. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Vzhľadom na výsledok konania, kedy
bolovzákladesporužalobcovivyhovené,avšaksúdzaďalšiehonájomcuačlenadružstvaurčilžalovanú
s povinnosťou zabezpečenia bytovej náhrady žalobcovi, považuje súd úspech, resp. neúspech strán v
konaní za porovnateľný.

2. Uvedený rozsudok napadli odvolaním v zákonnej lehote žalobca aj žalovaná.
3. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie buď zmeniť tak, že odvolací súd vyhovie
žalobe v celom rozsahu, prípadne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na
ďalšie konanie. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie zjavne nesprávne právne posúdenie veci. Trval na
tom, že nie je pravdivé tvrdenie žalovanej, že byt prerobila na bezbariérový - na byte bola realizovaná

výmena okien, čo nemožno označiť za bezbariérovosť - iné práce v byte vykonané neboli. Žalovaná na
výzvu súdu nezdokladovala ničím svoje tvrdenia o tom, že byt bol prerobený na bezbariérový. Žalovaná
si vyžiadala od susedov čestné vyhlásenia, ktorých texty sama napísala. Žalovaná tvrdila, že platí za byt
náklady spojené s jeho nájmom, avšak Bytové družstvo Petržalka dalo stranám výpoveď z nájmu bytu
pre neplatenie nájomného. Žalovaná tiež v konaní argumentovala tým, že byt na X. U.. v Z. darovala

dcéreW.,avšaktentodaržiadalaoddcéryvrátiť.Žalovanásavbytenezdržiava,očomsvedčíceloštátny
zatykač, zverejnený v televízii (V., G.X). Rovnako nesprávna a nepodložená je úvaha, že žalovaná bude
byt riadne užívať. Žalovaná si 10 rokov dozadu neplní svoju vyživovaciu povinnosť voči mal. deťom,
v spojení s čím prebieha trestné konanie, ako aj exekučné konanie. Žalovaná nikde nie je prihlásenák trvalému pobytu. Ako uviedol prvoinštančný súd, žalovaná je invalidná dôchodkyňa v rozsahu 50 %,
čo znamená, že môže chodiť a pracovať. Žalovaná opakovane podávala na súd návrhy na zrušenie jej
vyživovacej povinnosti voči deťom, ktoré jej boli vždy zamietnuté. Súd prvej inštancie neuviedol, ako si

bude žalovaná plniť svoju povinnosť hradiť nájomné a náklady spojené s nájmom bytu, keď tvrdí, že
nemá ani len na výživné. Žalobca osobitne vytkol prvoinštančnému súdu, že nebral na zreteľ požiadavku
stanovenú v § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka a neprihliadal na záujmy maloletých detí. Pritom
bytové družstvo sa jednoznačne vyjadrilo tak, aby byt bol pridelený tomu, kto má zverené deti. Žalovaná
ničím neprispela k zabezpečeniu a udržaniu bytu. Fakt, že vyrovnala časť dlhuje pre udržanie bytu

nepodstatné.
4. Žalovaná navrhovala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu
zamietne. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa neriadil dôsledne ust. § 2 ods. 3, § 3 ods. 1, § 34, §
35 ods. 1, 2, 3, § 700 odsi 1, 2, 3, § 701 ods. 1, 2, § 702 ods. 1, 2, § 703 ods. 1, 2, 3, § 705 ods. 1,
2, 3, § 705a, § 706 ods. 1, 2, 3, § 707 ods. 1, 2, 3, § 708, § 712a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca spoločnú domácnosť opustil a z bytu sa

odsťahoval v roku 1998, pričom ho ostala užívať žalovaná. Tvrdenie žalobcu, že jeho odchod z bytu bol
motivovaný ukľudnením situácie nemá oporu v listinných dôkazoch. Podstatná je však hlavne výpoveď
samotnéhožalobcunapojednávaníkonanomdňa2.12.2010,podľaktorej"..saodsťahovalzospoločnej
domácnosti ..." Jeho tvrdenia, že "...bytu na O. XX sa po odchode nevzdal a ani nechcel vzdať..." je
nutné posudzovať z hľadiska jeho postoja k tomuto bytu a ďalšieho správania, ktoré potvrdzuje úmysel

žalobcu opustiť spoločnú domácnosť natrvalo. Úhrady za nájom a služby platila výlučne žalovaná,
žalobca sa na nich nepodieľal. Najpodstatnejší je ale jeho postoj, ktorý vyjadril na pojednávaní dňa
7. 11. 2006 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 9C
98/2006, na ktorom uviedol : "...od roku 1997 v predmetnom byte nebývam, v septembri tohto roku
som bol právoplatne rozvedený. BSM máme zrušené s žalovanou rozsudkom tunajšieho súdu č.k.

8C/130/99 - 120, nemám žiaden právny vzťah k predmetnému bytu, nie som ochotný nič zaplatiť.
Žalovanú istinu som nezaplatil ja, zrejme to zaplatila žalovaná. Neviem, ako mám vystúpiť z družstva.
Dňa 22. 9. 1994 mi bola doručená výpoveď z nájmu bytu, s výpoveďou súhlasím, neviem, či som v
právnom vzťahu k žalobcovi. Komunikoval som so žalobcom prostredníctvom V.. I., ktorý mi poskytol
informáciu, že žalovaná istina aj s poplatkom je uhradená. Bolo to pred letom r. 2005..." v zásade

takýmto vyjadrením žalobca potvrdil svoj predchádzajúci postoj dokumentovaný v konaní o vypratanie
bytu, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 14C/359/2005. Žalovaná argumentovala poukazom na
ust. § 708 Obč. zák. a rozsudok NS SR zo dňa 30. 6. 2008 sp. zn. 3Cdo/46/2008, podľa ktorého "...
keďže sa ale preukázalo trvalé opustenie spoločnej domácnosti žalobcom majúce za následok zánik
tohto spoločného práva a vznik samostatného nájmu bytu žalovanou...", na základe čoho potom žalobca

nemôže byť aktívne legitimovaný na podanie predmetného návrhu. Žalovaná v odvolaní ďalej uviedla,
že s poukazom na ustálenú súdnu prax, ale aj ust. § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zásade
súd vždy rozhoduje v prípade absencie dohody spoločných nájomcov o návrhu aktívne legitimovaného
účastníka na zrušenie spoločného nájmu bytu, a o tom, kto bude ďalej nájomcom. Je nepochybné, že
v prípade napadnutia ktorejkoľvek časti výroku opravným prostriedkom je potrebné zrušiť celý výrok

za predpokladu, že došlo k pochybeniu súdom. Výrok o zrušení práva spoločného nájmu bytu, určení
budúceho nájomcu a o povinnosti byt vypratať v závislosti na bytovej náhrade je nedeliteľný, v tejto
súvislosti žalovaná poukázala na rozsudok NS ČR zo dňa 21. 8. 1992 č.k. 2Cdo/10/1992. S poukazom
na uvedenú skutočnosť potom rozhodnutie o trovách konania a odôvodnenie o nepriznaní náhrady
žiadnemu z účastníkov nemá oporu v platnom právnom poriadku. Následne aj výrok súdu o priznaní

bytovej náhrady žalobcovi je neudržateľný.
5. Na odvolanie žalovanej sa písomne vyjadril žalobca. K žalovanou vznesenej námietke o opustení
spoločnej domácnosti poukazoval na rozhodnutie R 77/1996, podľa ktorého okolnosť, že jeden z
manželov opustil ešte pred rozvodom spoločný byt nemusí ešte znamenať, že mal úmysel trvalé sa
vzdať práva užívať tento byt. Žalobca trval na tom, že z bytu odišiel dočasne a len preto, že žalovaná

takmer každý deň vyvolávala hádky a nedorozumenia, ktorých svedkami boli maloleté deti. Žalobca
nemal záujem, aby deti kvôli hádkam rodičov psychicky trpeli. Žalovaná na byte vymenila zámky a do
bytu žalobcu nechcela pustiť. Na žalobcu podala viacero trestných oznámení, ktorých podstata mala
spočívať v krádeži (krádež auta a iné), preto žalobca si nedovolil do bytu vstúpiť a vec chcel doriešiť
súdnou cestou. Žalobcovi boli medzičasom doručené ďalšie rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II,

z ktorých vyplýva (sp. zn. Er 3668/2006), že žalovaná minimálne už 3 x požiadala o odklad exekúcie, čo
jej súd vždy zamietol. V rozhodnutí sp. zn. Er 3668/2006 žiadala opraviť jej adresu na X. X, Z., napriek
tomu, že jej adresa podľa centrálnej evidencie je Mestská časť Bratislava - L., keď na X. ani na O. sažalovaná nezdržiava, čo potvrdzujú rozsiahle súdne spisy, podľa ktorých žalovaná ani na jednej z týchto
adries poštu nepreberala ani nepreberá. Žalovaná naďalej koná účelovo.
6. Na odvolanie žalobcu sa žalovaná písomne vyjadrila tak, že zdôraznila, že žalovaná získala

družstevnostabilizačný byt cestou svojho zamestnávateľa (pričinila sa), ktorý bol následne vymenený
za byt, práva ku ktorému sú predmetom konania. Opätovne poukázala na ustálenú súdnu prax v otázke
bydliska, ktorým je jej nesporná ekonomická, sociálna, kultúrna a iná spoločenská spätosť s bytom na O.
U..Otázkavyznačeniatrvaléhopobytualebobydliskajejedným,nievšakjedinýmzkritériípreposúdenie
skutočného trvalého pobytu účastníka. Zjavne unikli pozornosti žalobcu listinné dôkazy produkované

žalovanou k otázke prestavby bytu na bezbariérový, ako aj samotná výpoveď svedka o jeho vzťahu
k žalovanej. Svedkovia potvrdili výpoveďami pravdivosť čestných vyhlásení. Kriminalizácia žalovanej
žalobcom svedčí o minimálne neštandardných vzťahoch medzi stranami, nie však o tom, že by súd prvej
inštancie nenáležité vyhodnotil označené dôkazy. Nie je účelom tohto konania, aby sa súd zaoberal
výhradne otázkou schopnosti žalovanej v budúcnosti platiť úhradu za užívanie bytu a za služby s tým
spojené.

7. Strany sporu repliky k vyjadreniam nepodali.
8. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 6. júna 2013 č.k. 9Co 596/2012-532 (v poradí prvým) na
odvolanie oboch strán rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zrušil právo spoločného nájmu strán
k družstevnému bytu a určil, že výlučným nájomcom bytu bude ako člen družstva žalobca. Žalovanej
uložil povinnosť byt vypratať do pätnástich dní po zabezpečení náhradného bytu a rozhodol aj o trovách

prvoinštančného a odvolacieho konania.
8.1. Na rozdiel od prvoinštančného súdu bol toho názoru, že pri rozhodovaní o tom, ktorý z manželov
bude ako člen družstva ďalším nájomcom bytu, treba rešpektovať záujem spoločného maloletého
dieťaťa-šestnásťročnéhoW.,zverenéhodovýchovyžalobcovi.Uviedol,žehocinietpochýb,žesúčasné
bývanie maloletého v inom prostredí (v domácnosti žalobcu) je pre neho stabilné a prospešné a maloletý

má v ňom vytvorené funkčné rodinné a širšie sociálne zázemie (priatelia, škola a pod.), nebráni táto
skutočnosť určeniu žalobcu za ďalšieho nájomcu sporného bytu. Prípadná zmena bydliska by nemala
byť pre maloletého väčším stresom a väčší byt by mu priniesol vyšší komfort bývania. Vyslovil obavu, či
žalobkyňa vzhľadom na svoju zložitú finančnú situáciu, bude schopná plniť si svoje povinnosti nájomcu.
Preto vyhodnotil žalobcu ako toho, kto bude lepšie spĺňať predpoklady pre pokojné a usporiadané

užívanie bytu.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky v dôsledku dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
žalovanou svojím uznesením č.k. 6Cdo/267/2015-862 zo dňa 23.8.2017 rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo 6. júna 2013 sp. zn. 9Co/596/2012 v spojení s opravným uznesením z 22. júla 2013 sp.
zn. 9Co/596/2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že

rozhodujúcou otázkou z hľadiska správneho právneho posúdenia veci bola otázka, u ktorej zo strán sú
dané okolnosti odôvodňujúce určiť ju za výlučného nájomcu bytu a zároveň za ďalšieho člena družstva.
Pre jej riešenie je určujúci výklad ustanovenia § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Toto ustanovenie
patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je
stanovená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojej úvahy v každom

jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu
okolností. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu je súd povinný z tohto neobmedzeného okruhu okolností
vymedziť v konkrétnej veci tie hľadiská, ktoré považuje za podstatné, a vyložiť, ktorým hľadiskám dal
prednosť a prečo. Okrem hľadísk výslovne uvedených v § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka (záujem
maloletých detí, stanovisko prenajímateľa), ku ktorým je súd povinný prihliadnuť a vysporiadať sa s nimi

vždy, tak v zhode s ustáleným výkladom podávaným súdnou praxou, súd podľa okolností konkrétneho
prípadu prihliadne ako k ďalším hľadiskám najmä k príčinám rozvratu manželstva strán, k možnosti
usporiadania ich bytových pomerov, k zdravotnému stavu rozvedených manželov, k tomu, ako sa ktorý
z nich zaslúžil o získanie bytu, k účelnému využitiu bytu a pod. Nie je vylúčené, aby tieto ďalšie hľadiská
prevážili nad hľadiskami výslovne uvádzanými v zákone.

9.1. Podľa názoru dovolacieho súdu v preskúmavanej veci, právny záver odvolacieho súdu o existencii
takých okolností na strane žalobcu, ktoré odôvodňovali jeho určenie za ďalšieho nájomcu bytu ako
člena družstva, nebol správny. Naopak, zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynuli
skutkovézisteniapreukazujúceexistenciuceléhoraduprávnevýznamnýchskutočností,odôvodňujúcich
určenie žalovanej za výlučného nájomcu bytu. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie správne považoval

za rozhodujúce pre určenie, že výlučným nájomcom bytu bude žalovaná. Svoje úvahy podrobne
a presvedčivo odôvodnil na strane 15 a 16 prvoinštančného rozsudku. Dovolací súd sa s týmto
odôvodnením prvoinštančného súdu stotožňuje a v podrobnostiach naň poukázal.10. Po doručení uznesenia Najvyššieho súdu SR stranám sporu doručila žalovaná dňa 23.1.2019
odvolaciemu súdu stanovisko v ktorom zrekapitulovala doterajšie tvrdenia a úvahy. Zdôraznila, že
žalobca umelo kriminalizoval, zdiskreditoval žalovanú v oblasti hospodárskeho a spoločenského

života z dôvodu, aby nemusel žalovanú vyplatiť z rozsiahleho majetku nadobudnutého za trvania
manželstva. Žalobca koná voči žalovanej v rozopre s dobrými mravmi, nepomáha jej v chorobe, ani
v hmotnej núdzi a je vystavená všetkým formám násilia voči nej. Následkom dlhodobého týrania zo
strany žalobcu je žalovaná postihnutá tzv. syndrónom týranej ženy, prejavujúcej sa u nej depresiami,
izoláciou, opakovaným prežívaním traumy, poruchami príjmu potravy. Žalovaná musela po dlhodobých

hospitalizáciách absolvovať série sedení u psychológov. Ako dôkaz založila prvú stranu z uznesenia
Krajského súdu v Bratislava sp.zn. 6 Co/44/2018, Uznesenie KS BA sp. zn. 6 Co 44/2018, potvrdenie
Sociálnej poisťovne zo dňa 26.5.2017, rozsudok KS BA sp. zn. 3 To 84/2016, uznesenie Okresnei
prokuratúry Bratislava III zo dňa 25.7.2017 a uznesenie OO PZ Detva zo dňa 31.1.2014.
11. Po zrušení veci dovolacím súdom Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9Co/229/2017-922 zo dňa
23. mája 2019 (v poradí druhým) potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným

uznesením. Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho a
dovolacieho konania.
11.1. Vo svojom rozhodnutí vychádzal zo zistenia súdu prvej inštancie, že stranám počas manželstva
vzniklo právo spoločného užívania družstevného bytu, ktoré sa následne transformovalo na právo
spoločného nájmu družstevného bytu, ich manželstvo bolo rozvedené a po rozvode sa nedohodli o

ďalšom nájme bytu, preto boli splnené predpoklady pre zrušenie tohto práva v zmysle § 705 ods. 2 veta
druházákonač.Občianskehozákonníka.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalovanájezviacerých
hľadísk viazaná na sporný byt, preto považoval za spravodlivé určiť ju za výlučného nájomcu bytu. Pri
určení členstva žalovanej považoval okolnosti prípadu za také, ktoré odôvodňujú priznanie náhradného
bytu žalobcovi práve s prihliadnutím na záujem maloletého. V danom prípade boli naplnené podmienky

na priznanie náhradného bytu podľa § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka, keď neexistovali dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali inú bytovú náhradu nižšej kvality, resp. aplikáciu
hľadiska dobrých mravov. Ďalej uviedol, že odvolací súd v poradí prvým rozsudkom zo dňa 6. júna 2013
č.k. 9Co/596/2012-532 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zrušil právo spoločného nájmu strán
k družstevnému bytu a určil, že výlučným nájomcom bytu bude ako člen družstva žalobca. Najvyšší

súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo/267/2015 z 23.08.2017 rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodujúcou
otázkou z hľadiska správneho právneho posúdenia veci bola otázka, u ktorej zo strán sú dané okolnosti
odôvodňujúce určiť ju za výlučného nájomcu bytu a zároveň za ďalšieho člena družstva. Pre jej riešenie
je určujúci výklad § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Okrem hľadísk výslovne uvedených v § 705

ods. 3 Občianskeho zákonníka, ku ktorým je súd povinný prihliadnuť a vysporiadať sa s nimi vždy, tak
v zhode s ustáleným výkladom podávaným súdnou praxou, súd podľa okolností konkrétneho prípadu
prihliadne ako k ďalším hľadiskám najmä k príčinám rozvratu manželstva strán, k možnosti usporiadania
ich bytových pomerov, k zdravotnému stavu rozvedených manželov, k tomu, ako sa ktorý z nich zaslúžil
o získanie bytu, k účelnému využitiu bytu a pod. Nie je vylúčené, aby tieto ďalšie hľadiská prevážili nad

hľadiskami výslovne uvádzanými v zákone.
11.2. Vzhľadom na záver vyslovený v uznesení NS SR sp. zn. 6Cdo/267/2015 z 23. augusta 2017
odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil s tým, že správna bola aj úvaha súdu
prvej inštancie o priznaní bytovej náhrady, v ktorej akcentoval, že § 712a Občianskeho zákonníka
upravuje podmienky, za ktorých patrí niektorá z bytových náhrad tomu, kto má byt vypratať pričom pre

rozvedeného manžela stanovil ako primárnu formu bytovej náhrady náhradný byt, keďže podľa § 712a
ods. 8 Občianskeho zákonníka neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
inú bytovú náhradu nižšej kvality, resp. aplikáciu hľadiska dobrých mravov. Takéto skutočnosti neboli
preukázané ani v ďalšom období po rozhodnutí tak súdu prvej inštancie, ako ani po rozhodnutí
dovolacieho súdu. Hoci žalovaná tvrdila, že žalobca sa voči nej dopúšťal násilia a ako dôkaz o násilí

uviedla celý rad súdnych konaní, avšak ani jedno z týchto konaní neriešilo násilie voči nej. Rovnako
tak tvrdenie, že v dôsledku násilia bola dlhodobo hospitalizovaná a absolvovala viaceré sedenia
u psychológa nepreukázala. Pri rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia povinnosť vypratať byt
sa neviaže na zabezpečenie žiadnej bytovej náhrady iba v prípade preukázaného fyzického alebo
psychického násilia. Keďže existencia násilia nebola v danom prípade hodnoverne preukázaná, zostala

iba v rovine nepodložených tvrdení a preto nebolo možné pri rozhodovaní o bytovej náhrade na ňu ani
prihliadnuť.
11.3. O náhrade trov odvolacieho konania a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1 , § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na rovnaký čiastočnýúspech strán sporu v konaní (žalobca úspešný v časti odvolania žalovanej, neúspešný v časti svojho
odvolania; žalovaná úspešná v časti odvolania žalobcu, neúspešná v časti svojho odvolania) odvolací
súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov odvolacieho ako aj dovolacieho

konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude
potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.
12. Proti rozsudku odvolacieho súdu č.k. 9Co/229/2017-922 zo dňa 23. mája 2019 bolo podané
dovolanie zo strany žalobcu aj žalovanej.
12.1. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 40C/33/2010-1097 zo dňa 4.2.2021 dovolacie konania o

dovolaní žalobcu zo dňa 10.9.2019 zastavil a rozhodol, že žalovanej sa proti žalobcovia náhrada trov
dovolacieho konania o dovolaní žalobcu nepriznáva.
12.2. O dovolaní žalovanej rozhodol Najvyšší súd SR ako súd dovolací, ktorý uznesením č.k.
7Cdo/31/2021-1139 zo dňa 29.11.2022 dovolanie žalovanej odmietol a rozhodol, že žalobca má proti
žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.
13. Proti rozsudku odvolacieho súdu č.k. 9Co/229/2017-922 zo dňa 23. mája 2019 podala žalovaná

(sťažovateľka) podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť. Ústavný súd SR Nálezom sp. zn. III. ÚS
296/20223-45 zo dňa 12.10.2023 rozhodol, že : 1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
9Co/229/2017-922 z 23. mája 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. 9Co/229/2017-922 z 23. mája 2019 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie. 3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania 884,76 € a zaplatiť
ich právnemu zástupcovi sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Ústavnej
sťažnosti vo zvyšnej časti nevyhovuje.
13.1. V odôvodnení svojho Nálezu Ústavný súd SR okrem iného uviedol, že z rozhodnutia krajského

súdu vyplýva, že pri rozhodovaní o povinnosti žalobcu vypratať sa zo sporného bytu vychádzal zo
skutkových zistení okresného súdu. V zmysle týchto zistení žalobca spolu so synom, ktorý pochádza
z jeho rozvedeného manželstva so sťažovateľkou, býva v byte svojej terajšej manželky, a to len na
základe jej súhlasu. Túto skutočnosť okresný aj krajský súd posúdili právne tak, že žalobca nemá
trvalo, úplne a nerušene vyriešenú bytovú otázku, a je preto v jeho záujme, ako aj v záujme maloletého

syna žalobcu a sťažovateľky, aby mu sťažovateľka zabezpečila náhradný byt. Z ústavnej sťažnosti a
údajov z katastra nehnuteľností je však zrejmé, že k 23. máju 2019, keď vo veci rozhodoval krajský
súd, už skutočný stav nezodpovedal zisteniam okresného súdu. Z výpisu z katastra nehnuteľností totiž
vyplýva, že byt, v ktorom žalobca býval, patril plnoletému synovi žalobcu a sťažovateľky, pričom už od
18. mája 2017 mal žalobca k predmetnému bytu vecné bremeno spočívajúce v doživotnom užívaní tohto

bytu. Ústavný súd konštatoval, že krajský súd vo veci sťažovateľky rozhodol na základe skutkového
stavu, ktorý zistil v zjavnom rozpore so skutočným stavom veci. Skutočný stav veci pritom podstatným
spôsobom spochybňoval závery krajského súdu, podľa ktorých bolo priznanie práva na náhradný byt
v súlade so záujmom syna žalobcu, pretože tento bol vlastníkom bytu. Rovnako spochybňoval záver,
že žalobca nemá trvalo, úplne a nerušene vyriešenú bytovú otázku, pretože vecné právo doživotného

bývania k bytu zaniká až smrťou žalobcu a inak ho okrem dohody strán môže zrušiť alebo obmedziť
len súd v zákonom stanovených prípadoch (§ 151p Občianskeho zákonníka). Tieto pochybnosti sú
pritom vo veci sťažovateľky zásadné, pretože okresný súd vo svojom rozsudku uviedol, že ak by mal
žalobca bytovú otázku vyriešenú (resp. ak by to zabezpečenia náhradného bytu nebolo v záujme syna
žalobcu), potom by pri použití kritéria dobrých mravov do úvahy prichádzalo aj rozhodnutie o tom, že

mu bytová náhrada nepatrí. Na túto skutočnosť poukazovala v ústavnej sťažnosti aj sťažovateľka, a to
s odkazom na judikatúru najvyššieho súdu (R 73/1994). Ústavný súd poukázal nato, že v čase, keď
krajský súd rozhodoval (23. mája 2019), uplynulo od rozhodnutia okresného súdu, teda od momentu,
keď okresný súd skutkový stav zistil (11. októbra 2012), už takmer šesť rokov a sedem mesiacov. V
odvolacom konaní krajský súd preskúmaval všetky výroky rozsudku okresného súdu a dokazovanie

vykonal podľa § 384 ods. 1 C.s.p., t. j. z dôvodu, že na základe vykonaných dôkazov dospel okresný súd
k nesprávnym skutkovým zisteniam. V zmysle tohto zákonného ustanovenia mal krajský súd vykonať
dokazovanie v potrebnom rozsahu. Ústavný súd zdôraznil, že podľa § 378 ods. 1 C.s.p. sa na konanie
na odvolacom súde primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, teda aj v
odvolacom konaní sa použije § 185 ods. 2 C.s.p. podľa ktorého súd aj bez návrhu môže vykonať dôkaz,

ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové
tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou. Rozhodnutie krajského súdu týkajúce sa náhradného
bytu pre žalobcu sa opieralo o zistenia týkajúce sa vlastníckeho práva k bytu, v ktorom žalobca býval.
Tieto vlastnícke (a iné práva) sú pritom zapísané v katastri nehnuteľností [§ 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov]. Kataster nehnuteľností sa považuje
za verejný register v zmysle § 185 ods. 2 C.s.p.. Krajský súd teda sám vykonával dokazovanie v

čase, keď od rozhodnutia okresného súdu uplynulo viac ako šesť rokov. Rozhodnutie krajského súdu
v rozhodujúcej miere záviselo od skutočností, ktoré podľa § 185 ods. 2 C.s.p. mohol preskúmať bez
ohľadu na to, čo strany uvádzali a či tento dôkaz samy navrhli, pretože išlo o skutočnosti vyplývajúce z
katastra nehnuteľností (t. j. verejného registra). Z týchto dôvodov nie je podľa názoru ústavného súdu
možné ospravedlniť skutkový omyl krajského súdu, ktorého skutkové zistenia boli v zjavnom rozpore s

údajmi v katastri nehnuteľností. Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel, že vo veci sťažovateľky
došlo v kľúčovej otázke k zjavnému skutkovému omylu, ktorý by krajský súd ako racionálne konajúci
súd nemal urobiť. Rozhodnutím krajského súdu teda bolo porušené právo na spravodlivý proces a tiež
právo na súdnu a inú ochranu.
13.2. K zrušeniu rozsudku krajského súdu Ústavný súd SR ďalej uviedol, že vzhľadom na konštatované
porušenie práv sťažovateľky ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2 zákona o

ústavnom súde zrušil v celom rozsahu napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd zrušil meritórny výrok napadnutého rozsudku krajského
súdu len v tej časti, ktorou boli potvrdené tretí a štvrtý výrok rozsudku okresného súdu. Meritórne
rozhodnutiekrajskéhosúduvšaktvorilibajedenvýrok,ktorýmkrajskýpotvrdilrozsudokokresnéhosúdu,
teda nebolo možné zrušiť tento výrok len v niektorej časti. V súlade s § 134 ods. 1 zákona o ústavnom

súde ústavný súd uviedol, že v ďalšom konaní krajský súd už rozsudok okresného súdu preskúma z
meritórneho hľadiska len v časti III. výroku, t. j. výroku o povinnosti žalobcu sporný byt vypratať po tom,
ako mu sťažovateľka zabezpečí náhradný byt. Pri tomto prieskume krajský súd vezme do úvahy všetky
skutočnosti uvádzané ústavným súdom v tomto náleze a odpovie aj na všetky výhrady sťažovateľky
uvádzané v ústavnej sťažnosti.

13.3. Krajský súd v napadnutom rozsudku meritómym výrokom potvrdil aj rozhodnutie okresného súdu o
trovách konania a zároveň osobitným výrokom rozhodol aj o trovách dovolacieho a odvolacieho konania.
Uvedené rozhodnutia o trovách konania vychádzajúce z pomeru úspechu sporových strán (§ 255 C.s.p.)
v princípe nespochybňovala ani sťažovateľka, ktorá iba namietala, že okresný a ani krajský súd pomer
úspechu sporových strán určili nesprávne. V dôsledku zrušenia napadnutého rozsudku a povinnosti

krajského súdu opätovne preskúmať výrok o povinnosti žalobcu vypratať sporný byt po tom, ako mu
sťažovateľka zabezpečí náhradný byt, je otázka pomeru úspechu sporových strán otvorená a tento
pomer bude záležať od nového rozhodnutia krajského súdu. Ústavný súd preto zrušil nielen meritórny
výrok napadnutého rozsudku, ale aj výrok o trovách odvolacieho a dovolacieho konania.
14. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok

platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „C.s.p.“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
14.1. Podľa § 455 C.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
14.2. V zmysle § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, ak ústavný súd zruší právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah
a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný
zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym
názorom ústavného súdu.
15. Po zrušení veci Ústavným súdom odvolací súd poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p.

preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. na
odvolacom pojednávaní v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p.. S poukazom na ustanovenie § 180 v spojení s §
378ods.1C.s.p.odvolacísúdkonalarozhodolvneprítomnostižalobcu,ktorýmaldoručeniepredvolania
na odvolacie pojednávania vykázané z adresy trvalého pobytu dňom 8.1.2024 a z adresy prechodného
pobytu dňom 19.12.2023 a svoju neúčasť neospravedlnil; za splnenia procesných podmienok doplnil

dokazovanie v zmysle § 204 C.s.p. a § 384 ods. 2 C.s.p. čítaním listinných dôkazov a to Rozhodnutím
o vylúčení z členstva v BD Petržalka zo dňa 22.1.2018 (č.l. 871), Uznesením KS BA sp. zn. 6 Co
44/2018 (č.l. 872), Potvrdením Sociálnej poisťovne zo dňa 26.5.2017 (č.l. 873), Rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 84/2016 (č.l. 874), Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa
25.7.2017( č.l. 877), Uznesením OO PZ Detva zo dňa 31.1.2014 ( č.l. 878), výpisom z LV č. XXXX (č.l.

1087 spisu) a výpisom z LV č.XXXX (č.l. 1089 spisu). Odvolací súd vzhľadom na právny záver vyslovený
v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo/267/2015-862 zo dňa 23. augusta 2017
(pozri odsek 9.,9.1.) a v Náleze ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 296/20223-45 zo dňa 12.10.2023(pozri odsek 12.1., 12.2.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo
výrokoch I., II ako vecne správny potvrdiť a vo výroku III. zmeniť.
16. Podľa § 705 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa rozvedení manželia nedohodnú o nájme bytu, súd

na návrh jedného z nich rozhodne, že sa zrušuje právo spoločného nájmu bytu. Súčasne určí, ktorý z
manželov bude byt ďalej užívať ako nájomca.
16.1. Podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak nadobudol právo na uzavretie zmluvy o
nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva, zanikne právo
spoločného nájmu bytu rozvodom; právo užívať byt zostane tomu z manželov, ktorý nadobudol právo

na nájom bytu pred uzavretím manželstva. V ostatných prípadoch spoločného nájmu družstevného bytu
rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich o zrušení tohto práva,
ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu; tým zanikne aj spoločné členstvo
rozvedených manželov v družstve.
16.2. Podľa § 705 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme súd zreteľ
najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľ.

16.3. Podľa § 712a ods. 8 Občianskeho zákonníka ak ide o prípady podľa § 705 ods. 1 a 2 druhej vety
môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený manžel má právo
len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel za trvania manželstva alebo
po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne
v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo psychického násilia, súd rozhodne, že bytová

náhrada mu nepatrí.
16.4. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
17. Vo vzťahu k výrokom I., II. napadnutého rozsudku odvolací súd zastáva názor, že v preskúmavanej

veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol rozhodujúci skutkový stav, vyčerpávajúcim spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán
sporu k prejednávanej veci, citoval vyššie uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje správne právne závery o potrebe zrušenia práva

spoločného nájmu strán k družstevnému bytu, s tým, že za ďalšieho nájomcu bytu určil žalovanú.
Správnosť úvah súdu prvej inštancie odôvodňujúcich určenie žalovanej za výlučného nájomcu bytu,
ktoré podrobne a presvedčivo odôvodnil na strane 15 a 16 odobril aj dovolací súd v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo/267/2015-862 zo dňa 23. augusta 2017, ktorý sa s
týmto odôvodnením prvoinštančného súdu stotožnil a v podrobnostiach naň poukázal, v dôsledku čoho

nie je potrebné tento správny právny záver bližšie vyargumentovať, pretože by odvolací súd iba skĺzol
k neúčelnému zdôvodňovaniu. Naviac Ústavný súd SR vo svojom náleze ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 296/20223-45 zo dňa
12.10.2023 zdôraznil, že v ďalšom konaní krajský súd už rozsudok okresného súdu preskúma z
meritórneho hľadiska len v časti III. výroku, t. j. výroku o povinnosti žalobcu sporný byt vypratať po tom,

ako mu žalovaná zabezpečí náhradný byt.
18. Vo vzťahu k výroku III. týkajúceho sa bytovej náhrady žalovaná s poukazom na uvedené skutočnosti
v ústavnej sťažnosti argumentovala, že sú dané dôvody na to, aby žalobcovi nebolo priznané právo
na náhradný byt s poukazom na použitie kritéria dobrých mravov z dôvodu, že jeho bytová otázka
je vyriešená, pričom odkazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované pod R 73/1994. Podľa

uvedeného rozhodnutia v prípade, ak bytová potreba rozvedeného manžela je vyriešená inak, súd
pri rozhodovaní o návrhu podľa § 705 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za splnenia predpokladov
uvedených v § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemusí viazať vypratanie bytu na zabezpečenie bytovej
náhrady.
18.1. Po doplnení dokazovania odvolacím súdom výpisom z LV č. XXXX a LV č. XXXX bolo preukázané,

že v prospech žalobcu a jeho terajšej manželky K. N., nar. XX.X.XXXX je zriadené vecné bremeno
spočívajúce v práve doživotného užívania bytu č. XX na X. poschodí, vchod N. Č.. X v katastrálnom
území L., obec Z. podľa O.-XXXX/XXXX zo dňa 18.5.2017, ktorého výlučným vlastníkom je syn strán
sporu W. N., nar. XX.X.XXXX. V prospech žalobcu a jeho terajšej manželky K. N., nar. XX.X.XXXX
ako oprávnených pod O.-XXX/XXXX vzniklo aj vecné bremeno "in personam" - právo doživotného

bezplatného užívania nehnuteľnosti - C-KN pare. č. XXX, XXX, XXX„XXX, dom súp. č. X na C-KN parc.č.
XXX a rod. dom súp. č. XX na C-KN parc.č. XXX keď výlučným vlastníkom týchto nehnuteľností je
rovnako syn strán M. W. N., nar. XX.X.XXXX.18.2. Skutočnosti uvedené v predchádzajúcom odseku vedú odvolací súd k prijatiu záveru, že bytová
potreba žalobcu je vyriešená inak, keďže bolo vierohodne preukázané, že žalobca má k inému bytu
právo doživotného užívania a právo doživotného bezplatného užívania aj k rodinnému domu. Aj keď

sa jedná o právo zriadené ako vecné bremeno, nebolo preukázané, že by toto právo bolo zriadené
len na určitú dobu alebo s podmienkami. Účelom poskytnutia bytovej náhrady, v rôznych formách, je
zabezpečiť právo bývania, zodpovedajúce potrebám na to odkázaným subjektom v prípadoch, v ktorých
zákon to upravuje. Dosiahnutie sledovaného účelu predpokladá individuálne vyhodnotiť konkrétne
okolnosti každého prípadu, aby pri aplikácii zákona nedochádzalo k neodôvodneným zásahom do práv a

povinností a oprávnených záujmov účastníkov občianskoprávneho vzťahu tak, ako to upravuje § 3 ods. 1
Občianskehozákonníka.Krozporuvýkonuprávapovinnostívzmysle §3ods.1Občianskeho
zákoníka by došlo, ak by bola povinnosť vypratania bytu viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady aj
v tých prípadoch, v ktorých síce zákon sám takéto právo priznáva, ale okolnosti konkrétneho prípadu
preukazujú, že právo bývania ustupujúceho nájomcu je plne a natrvalo uspokojené iným spôsobom.
Vzhľadom na vyriešenú bytovú otázku žalobcu ako rozvedeného manžela by bezvýhradné zotrvanie

na podmienke zabezpečenia bytovej náhrady žalobcovi bolo v rozpore s účelom ochranného inštitútu
bytových náhrad a v takýchto prípadoch súd, s poukazom na zásady obsiahnuté v ustanovení § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, môže odmietnuť požadovanú ochranu ustupujúceho nájomníka, keďže účel
ochrany bol dosiahnutý inak.
19. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s

opravným uznesením zo dňa 20.6.2014 č.k. 40C/33/2010-713 vo výrokoch I., II. v zmysle § 387 ods. 1
C.s.p. potvrdil a vo výroku III. v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobca je povinný predmetný byt
vypratať do 30 dní právoplatnosti rozsudku bez nároku na bytovú náhradu.
20. Pre ucelenosť odvolací súd uvádza, že žalovaná tvrdila, že žalobca sa voči nej dopúšťal násilia.
Ako dôkaz o fyzickom, psychickom, sexuálnom, sociálnom a ekonomickom násilí uviedla celý rad

sp.zn. súdnych konaní, avšak ani jedno z týchto konaní neriešilo násilie voči žalovanej (pozri odsek
10.). Rovnako tak tvrdenie, že v dôsledku násilia bola dlhodobo hospitalizovaná a absolvovala viaceré
sedenia u psychológa nepreukázala. Pri rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia povinnosť vypratať
byt sa neviaže na zabezpečenie žiadnej bytovej náhrady iba v prípade preukázaného fyzického
alebo psychického násilia. Keďže existencia násilia nebola v danom prípade hodnoverne preukázaná,

je vnímaná subjektívne neberúc do úvahy vzájomné narušenie vzťahov spôsobené neštandardným
správaním oboch strán, zostala iba v rovine nepoložených tvrdení. Dôvod vedúci odvolací súd k
nepriznaniu bytovej náhrady žalobcovi neumožňuje prihliadnuť na uvedenú okolnosť.
21. O náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 2 , § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Zásada zodpovednosti

za výsledok (zásada úspechu) a miera úspechu, sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera
úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. V základe sporu bolo
žalobcovi vyhovené, keď došlo k zrušeniu spoločného nájmu družstevného bytu. Žalovaná v podanom
odvolaní zotrvala na svojom postoji prezentovanom pred súdom prvej inštancie, že k zániku spoločného
nájmu došlo opustením spoločnej domácnosti žalobcom; teda popierala existenciu primárneho práva-

existenciu spoločného nájmu bytu. Žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a to napriek skutočnosti,
že konanie o zrušenie spoločného nájmu predstavuje tzv. iudicium duplex, kedy rovnaký návrh môže
podať aj druhý účastník. Aj keď súd za ďalšieho nájomcu a člena družstva určil žalovanú s povinnosťou
uloženia vypratať byť bez zabezpečenia bytovej náhrady vzhľadom na vyššie uvedené považuje
odvolací súd úspech, resp. neúspech strán v konaní za porovnateľný. Žalobca bol úspešný v časti

zrušenia spoločného nájmu bytu a neúspešný v časti určenia nájomcu a bytovej náhrady; žalovaná bola
neúspešná v časti zrušenia spoločného nájmu a úspešná v časti určenia nájomcu a bytovej náhrady.
Z uvedeného dôvodu neobstojí argumentácia žalovanej, že bola v konaní úspešná na 100%. Pomer
úspechu sporových strán nebol spochybnený ani v samotnom Náleze sp. zn. III. US 296/20223-45
zo dňa 12.10.2023 (pozri bod 50.). S poukazom na rovnaký čiastočný úspech strán sporu v konaní

potom odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného,
odvolacieho ako aj dovolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods.
2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).