Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. január 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoCsp/29/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120246428
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6120246428.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek senátu
JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s. r.
o., IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Šoltésom, so
sídlomMýtna48,Bratislava,vedenývSAKpodreg.č.5610,protižalovanému:M.Š.,J..XX.XX.XXXX,G.
L.,K.XXX/XX,právnezastúpenýadvokátomJUDr.PetromVachanom,sosídlomPavlaMudroňa1191/5,

Žilina, o zaplatenie 6.607,99 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Malacky sp. zn. 5Csp/30/2020-151 zo dňa 19.09.2023, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť

žalobcovi istinu vo výške 6.607,99 EUR, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 6.607,99 EUR od
27.07.2017 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) ako aj
náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 17.02.2020 sa žalobca
v upomínacom konaní domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny vo výške 6.607,99 EUR, úrok

z omeškania 5 % ročne zo sumy 6.607,99 EUR od 27.07.2017 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca, Všeobecná úverová banka, a. s.,
poskytol žalovanému na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ reg.č.
XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 12.01.2016 (ďalej len „Zmluva“) úver vo výške 7.500,00 EUR, ktorý sa
žalovanýzaviazaluhradiťvoformedojednanýchpravidelnýchmesačnýchsplátok.Žalovanývrozporeso
zmluvnými dojednaniami svoj záväzok neplnil riadne a včas, preto ho právny predchodca žalobcu vyzval

na úhradu omeškaných úverových splátok s upozornením na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti
pohľadávky z dôvodu neplatenia. Keďže žalovaný napriek písomnej výzve, právneho predchodcu
žalobcu, svoj dlh nezaplatil, právny predchodca žalobcu v súlade so zmluvnými dojednaniami úverovej
zmluvy vyhlásil ku dňu 18.06.2017 predčasnú splatnosť pohľadávky z úveru. Na základe Rámcovej
zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a. s. ako
postupcom a žalobcom ako postupníkom zo dňa 19.11.2019, bola pohľadávka voči žalovanému

postúpená žalobcovi, o čom bol žalovaný upovedomený písomným oznámením postupcu. Žalobca si v
konaní uplatňuje voči žalovanému len časť postúpeného nároku v sume nesplatenej dlžnej istiny úveru
vo výške 6.607,99 EUR, ktorú žalovaný žalobcovi napriek predžalobnej upomienke nezaplatil.

3.Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz sp.zn.
8Up/391/2020 zo dňa 30.03.2020, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť istinu vo výške vo výške

6.607,99 EUR, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 6.607,99 EUR od 27.07.2017 do zaplatenia a
náhradu trov konania vo výške 1.029,03 EUR. Proti predmetnému platobnému rozkazu podal žalovanýv zákonnej lehote odpor s vecným odôvodnením, ktorým nárok žalobcu poprel v celom rozsahu čo do
dôvodu a výšky.

4. Žalovaný v podanom odpore namietal, že Zmluva neobsahuje obligatórne
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon
č. 129/2010 Z.z.“), čo má za následok, že Zmluva je bezúročná a bez poplatkov. Uviedol, že Zmluva
neobsahuje údaj o celkovej výške úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. a v Zmluve je
uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“) v neprospech spotrebiteľa.

Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C - 377/14 vo veci Ernst A. V., E. V. proti FINWAY, a.s., v
ktorom ustálil výklad celkovej výšky úveru tak, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48
ako aj bod I. prílohy 1 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška
čerpania úveru, označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy,
ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú
tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

Ak žalovaný na základe Zmluvy reálne čerpal sumu 7.350,-EUR (žalovanému bol okamžite započítaný
poplatok vo výške 150,- EUR), čo vyplýva z výpisu z účtu žalovaného, pričom v Zmluve je uvedený
nesprávny údaj 7.500,- EUR, čo má rovnaké následky ako keby v Zmluve údaj o celkovej výške úveru
nebol uvedený vôbec. Táto nesprávna celková výška úveru má v konečnom dôsledku za následok, že
v Zmluve je uvedená nesprávna výška RPMN a to v neprospech spotrebiteľa, keďže výpočet RPMN

závisí od celkovej výšky úveru.
Zmluva obsahuje nesprávny RPMN aj z toho dôvodu, že právny predchodca žalobcu nezapočítal do
výpočtu RPMN aj náklady spojené s poistením, zo Zmluvy nie je preukázané, že poskytnutie úveru
nebolo podmienené pristúpením k poisteniu a preto Zmluva obsahuje nesprávny údaj o RPMN.

5.Podľa názoru žalovaného zo strany žalobcu neboli splnené podmienky pre
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, nakoľko
žalobca nepredložil doručenku k žiadnej z predložených upomienok a zároveň ani jedna z predložených
upomienok nepredstavuje výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru upravuje ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a zo systematického

zaradeniatýchtoustanovenívObčianskomzákonníkuakoajlogickéhovýkladuvyplýva,žezákonodarca
vyžaduje jednoznačne dva úkony; prvým úkonom je výzva v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
a druhým úkonom je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na právny
názor vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/84/2018 zo dňa 26.04.2018 v zmysle
ktorého „... V súdenej veci je nepochybné, že vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným

bol/je vzťahom spotrebiteľským. V zmysle § 53 ods. 9 Obč. zák. (citovaného v napadnutom rozsudku) je
obligatórnou a zároveň kumulatívnou podmienkou (platného) vyhlásenia mimoriadnej splatnosti plnenia
zo spotrebiteľskej zmluvy povinnosť veriteľa (v danom prípade právneho predchodcu žalobcu) upozorniť
dlžníka (žalovaného) na uplatnenie tohto práva. Žalobca ani len konkrétne skutkovo netvrdí, že by vyššie
spomínanému listu zo dňa 20.5.2013 (označenému ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti)

takéto upozornenie predchádzalo. Následne je nutné konštatovať, že pre rozpor so zákonom - s § 53
ods. 9 Obč. zák. - je vyhlásenie mimoriadnej splatnosti neplatným právnym úkonom (§ 39 Obč. zák.).
Nakoľko nedošlo ku platnému zosplatneniu úveru, nemôže byť platným ani následné postúpenie týmto
spoplatnením (údajne) vzniknutej pohľadávky. Takáto pohľadávka k danému obdobiu totiž neexistovala.
Zmluva o postúpení pohľadávky je tak neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho nie je žalobca

subjektom aktívne vecne legitimovaným v prebiehajúcom spore. ...“
Keďže žalobca nepredložil výzvu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, nepreukázal splnenie
podmienok pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu. Z uvedeného dôvodu neuhradené splátky
zročné od uzatvorenia Zmluvy do 19.01.2020, pokiaľ neboli uhradené, sú premlčané a zároveň žalobca
nemá nárok na splátky, ktorých zročnosť nastala po podaní žalobného návrhu, teda splátky zročné od

19.02.2020 do 19.09.2024, keďže v tejto časti bol žalobný návrh podaný predčasne.

6.V ďalšom žalovaný citoval ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách v kontexte ktorého
poukázal na právny názor najvyššej súdnej autority v oblasti interpretácie a aplikácie zákonov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa 28.03.2018

a aj v uznesení sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018 konštatoval, že podmienky § 92 ods. 8
veta prvá zákona o bankách, sú zákonnými podmienkami platného postúpenia pohľadávky banky, nie
úpravou, s nedodržaním ktorej je spojené porušenie bankového tajomstva. Spôsobilým predmetom
postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť iba pohľadávka alebo jejčasť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po
tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady
sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase

postúpenia pohľadávky, a to kumulatívne.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/151/2018 zo
dňa 08.01.2019, v ktorom odvolací súd uviedol, že výzva v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách
nepredstavuje oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru „... Zákonné ust. § 92 ods. 8 ZoB
hneď v prvej časti prvej vety vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90

kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Ak zákon hovorí
o omeškaní klienta banky so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, potom sa nesplnená
povinnosť musí rozhodne týkať splatných splátok úveru. Citované ust. § 92 ods. 8 ZoB umožňuje banke
postúpiť pohľadávku písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou za predpokladu
doručenia písomnej výzvy klientovi banky a potom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca v konaní nepreukázal písomnú výzvu

banky adresovanú žalovanej na splnenie dlhu, ktorá musí predchádzať postúpeniu aspoň 90 dní a
ktorá je základným predpokladom pre postúpenie bankovej pohľadávky. Žalobca totiž nepreukázal, aby
banka skutočne doručila takúto výzvu žalovanej. Výzvu na úhradu dlhu totiž nenapĺňa list zo dňa 02.
12. 2012 označený ako „vyhlásenie predčasnej splatnosti celého dlžného zostatku“ (č. l. 137 spisu).
Žalobca teda v konaní nijako nepreukázal, aby doručil písomnú výzvu klientovi banky podľa § 92 ods.

8 ZoB adresovanú žalovanej. Čo sa týka podmienky písomnej výzvy pre jej splnenie bolo nevyhnutné,
aby sa písomná výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníka, teda žalovanej. Nestačilo teda len písomnú
výzvu vyhotoviť, ale ju aj odoslať a doručiť dlžníkovi. V súvislosti s písomnou výzvou klientovi banky je
potrebné dodať, že vo vzťahu k tejto listine nebolo preukázané, žeby táto písomnosť existovala a žeby
bola žalovanej aj reálne doručená. ...“

Spoukazomnauvedené,žalovanýnamieta,keďžežalobcaexistenciuvýzvyvzmysle§92ods.8zákona
o bankách nepreukázal, logicky ani lehotu 90 dní, preto neboli splnené podmienky v zmysle citovaného
zákonného ustanovenia a žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

7. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vychádzal zo zistení, že právny predchodca

žalobcu, Všeobecná úverová banka, a.s. a žalovaný uzatvorili dňa 12.01.2016 Zmluvu o poskytnutí
spotrebiteľského úveru “Flexipôžička”, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému
peňažnéprostriedkyvovýške7.500,00EURakobezúčelovýspotrebiteľskýúversdohodnutouúrokovou
sadzbou fixnou počas celej doby splatnosti úveru vo výške 11,40 % p. a.. Žalovaný sa zaviazal splácať
poskytnutý úver 95-timi mesačnými anuitnými splátkami vo výške 126,56 EUR vrátane poistného, so

splatnosťouprvejsplátkydňa19.02.2016atermínomkonečnejsplatnostidaň19.12.2023,sozaplatením
celkovej sumy 11.595,02 EUR. Žalovaný úver riadne a včas nesplácal, čím porušil zmluvne dohodnuté
podmienky a dostal sa s úhradou svojho záväzku do omeškania. Z Oznámenia o postúpení pohľadávky
zo dňa 29.11.2019 súd zistil, že právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že ku dňu 26.11.2019
postúpil svoju pohľadávku voči nemu, vyplývajúcu zo Zmluvy uzavretej dňa 12.01.2016, na žalobcu.

Z výzvy zo dňa 30.03.2017 súd prvej inštancie zistil, že žalobca vyzval žalovaného na úhradu dlžnej
pohľadávky vo výške 389,84 EUR, pozostávajúcej z istiny 163,35 EUR, úroku vo výške 198,09 EUR,
úroku z omeškania vo výške 0,66 EUR, poplatkov vo výške 27,74 EUR s upozornením na právo banky
odstúpiť od zmluvy o úvere.

8. Takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil podľa
§ 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občianskyzákonník“),§1ods.1,ods.2aods.8,§2písm.a),b)ac),§9ods.2,ods.6,§11ods.1písm.
a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 497 Obchodný zákonník,

§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. a po vecnej
stránke dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že predmetom konania bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol zo zmluvy o pôžičke. Predmetná Zmluva
je spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej
uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na

právny vzťah založený zmluvou o pôžičke je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), tak ako odôvodnil v
odseku 25. napadnutého rozhodnutia.9. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil v odseku 26. napadnutého rozhodnutia tým,
že nemá pochybnosti o tom, že predmetná Zmluva je zmluvou typovou, že dlžník nepoužil predmet
plnenia na podnikanie, čo vyplýva z uzavretej Zmluvy, že neexistujú pochybnosti o tom, že pôvodný

veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti, že Zmluva bola uzavretá
ako formulárová zmluva, obsah ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť a že ide o vzťah medzi
obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typický občianskoprávny vzťah.
V ďalšom súd prvej inštancie konštatoval dôvodnosť aplikácie právnej normy občianskeho práva a nie
podnikateľského práva ktorá je pre spotrebiteľa nevýhodnejšia a odkázal na rozsudok NS SR sp. zn.

5MCdo 20/09 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 61Cb/221/09. V ďalšom, v odseku 27.
napadnutého rozhodnutia, súd prvej inštancie bez ďalšieho len konštatoval, že Zmluvu podriadil aj pod
právny režim zákona č. 129/2010 Z.z., nakoľko za spotrebiteľský úver sa na účely tohto zákona považuje
(o.i.) aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme úveru (§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.); a pokiaľ ide o Zmluvu, konštatoval, že žalovaný má s
poukazom na § 2 písm. a) citovaného zákona postavenie spotrebiteľa, keďže v konaní nebolo žalobcom

tvrdené, a teda ani preukazované, že žalovanému bol úver poskytnutý na výkon zamestnania, povolania
resp.podnikaniaažalobcamáspoukazomna§2písm.b)citovanéhozákonapostavenieveriteľa,keďže
do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval ako právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v
rámci svojej podnikateľskej činnosti. V odseku 28. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie vyslovil
záver, že na základe vykonaného dokazovania považoval nárok žalobcu za nesporný, že v konaní bolo

preukázané, že žalovaný uzatvoril dňa 12.01.2016 s právnym predchodcom žalobcu Zmluvu o úvere
a že žalovaný sa dostal so splácaním poskytnutého úveru do omeškania a preto zaviazal žalovaného
na úhradu istiny vo výške 6.607,99 EUR a následne v odseku 29. napadnutého rozhodnutia odôvodnil
svoje rozhodnutie o priznané úroky z omeškania. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie
odôvodnil v odseku 34. napadnutého rozhodnutia ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný,
ktorý žiadal, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 388 CSP tak, že žalobu
zamietne v celom rozsahu a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu. Žalovaný svoje odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.

z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

11. Žalovaný namietal porušenie práva na spravodlivý proces, keďže súd prvej inštancie sa nevyjadril
k argumentom žalovaného, v zmysle ktorých právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou
starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., neboli splnené podmienky pre vyhlásenie

mimoriadnej splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, neboli splnené podmienky
pre platné postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách
a súd prvej inštancie vôbec neskúmal či žalobca má v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

12. Žalovaný po citácii ust. § 220 ods. 2 CSP, namietal odôvodnenie rozhodnutia a poukázal na

nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 115/03, v zmysle ktorého, súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa názoru
žalovaného, odôvodnenie rozhodnutia bez vyhodnotenia listinného dôkazu, len na teoretickom základe,

bez argumentov vychádzajúcich z konkrétnej zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru je porušením
práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa nevyjadril k argumentom žalovaného, v zmysle
ktorých právny predchodca žalobcu nekonal s odbornou starostlivosťou (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z.); Zmluva je neplatná v zmysle § 53c Občianskeho zákonníka; väčšina položiek podľa výpisu z účtu
predstavujú sankčné úroky, štandardné úroky, náklady na vymáhanie do vyhlásenia okamžitej splatnosti,

náklady na vymáhanie po vyhlásení okamžitej splatnosti, pričom jednotlivé položky neboli preukázané
resp. podložené hodnovernými listinnými dôkazmi preukazujúcimi ich výšku. Len samotný výpis z účtu
nie je hodnoverným listinným dôkazom preukazujúcim zákonnosť a oprávnenosť takéhoto nároku.

13. Žalovaný namieta postup súdu prvej inštancie, ktorý nedoručil právnemu zástupcovi žalovaného

vyjadrenie žalobcu s návrhom na pokračovanie spolu s výzvou, aby sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu
žalobcu k podanému odporu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.). K otázke odôvodnenia súdnehorozhodnutia žalovaný zdôraznil, že všeobecný súd v argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutiamusídbaťtiežnajehocelkovúpresvedčivosť,abyjehozáverybolizrozumiteľné,spravodlivé
a presvedčivé. Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS
174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba
považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v
danejveciprichádzajúdoúvahy(nálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS154/2005z28.
februára 2006). Poukázal tiež na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. 1/2016, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak
výnimočne ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných
pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f) O.s.p. (odňatie možnosti konať pred súdom) Žalovaný zdôraznil, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku neobsahuje ani len zmienku o tom, ako súd prvej inštancie posúdil argumenty žalovaného.

14. Žalovaný s odkazom na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. namieta, a to s poukazom na citáciu
z rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/117/2017 zo dňa 16.05.2017, rozhodnutie Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn III. ÚS 4129/18 zo dňa 26.02.2019, rozsudku Krajského súdu Prešov
sp. zn. 2CoCsp/42/2022 zo dňa 22.03.2023, keďže v čase uzatvorenia Zmluvy právny predchodca
žalobcu nemal k dispozícii údaje o príjmoch a výdavkoch žalovaného, reálne tak neposúdil aká finančná

čiastka ostane žalovanému k dispozícii po odpočítaní všetkých nákladov na živobytie spolu s mesačnou
splátkou. Údaje z výpisu z registra klientskych informácií sú neúplné, nič nehovoriace, a tak právny
predchodca žalobcu ani z týchto údajov nemohol mať vedomosť o príjmoch žalovaného. Poukazujúc
na uvedené, žalovaný dospel k záveru o nedostatočnom zisťovaní bonity žalovaného v dôsledku čoho
veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a tak nie je

oprávnený požadovať jednorázové splatenie dlhu. Sankcia v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. má za následok, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka je potrebné považovať za neplatné, čo má za následok nepreukázanie výzvy v zmysle § 92
ods. 8 zákona o bankách.
Keďže neboli splnené podmienky pre platné vyhlásenie mimoriadnej splatnosti, predžalobnú upomienku

ako aj oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti treba považovať za neplatné právne úkony, preto
žalobca nepreukázal existenciu výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, a zároveň keďže v
čase postúpenia pohľadávky ešte nenastala konečná splatnosť úveru, došlo k postúpeniu tzv. živého
úveru, čo je v rozpore s ustanovením § 17 zákona č. 129/2010 Z. z. a preto aj zmluva o postúpení
pohľadávky je neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca tak nepreukázal

splnenie podmienok pre platné postúpenie pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a v
konečnom dôsledku žalobca nemá v danom konaní aktívnu vecnú legitimáciu.

15. Žalovaný s odkazom na citáciu ust. § 565 Občianskeho zákonníka namieta postup právneho
predchodcu žalobcu s tým, že ak by sa pripustilo doručenie tretej upomienky (pokus o zmier zo

dňa 03.10.2019) dňa 15.10.2019, lehota 15 dní na uhradenie omeškaných splátok uplynula dňa
30.10.2019, preto právny predchodca žalobcu mal vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru do zročnosti
najbližšej nasledujúcej splátky, t.j. ku dňu 22.11.2019. Avšak keďže právny predchodca žalobcu
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru až dňa 08.01.2020, postupoval v rozpore s ustanovením § 565
Občianskeho zákonníka, keď mimoriadnu splatnosť nevyhlásil do zročnosti najbližšej nasledujúcej

splátky. Svoj názor žalovaný oprel o citáciu z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5Cdo36/2020zodňa15.12.2020uverejnenomvZbierkestanovískNSarozhodnutísúdovSRč.1/2021,
v zmysle ktorého právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru musí veriteľ použiť najneskôr do
splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

16. Žalovaný namieta, že žalobca nepreukázal odoslanie ani doručenie žiadnej upomienky. Žalobca
ako dôkaz o doručení tretej upomienky predložil poštový podací hárok bez úradnej pečiatky Slovenskej
pošty, a.s., ktorý však podľa názoru žalovaného nepreukazuje doručenie a ani snahu o doručenie
poštovej zásielky a takisto vôbec nepreukazuje podanie tretej upomienky na poštovú prepravu. Poštový
podací lístok bez presného označenia a identifikácie zásielky nepreukazuje odoslanie a ani doručenie

uvedených listín vzťahujúcich sa k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru v zmysle § 53 ods. 9 a
§ 565 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti žalovaný citoval z rozsudku Krajského súdu Banská
Bystrica sp. zn. 17CoCsp/5/2022 zo dňa 30.03.2022. K uvedenej námietke žalovaný zhrnul, keďže
žalobcom predložený poštový podací hárok neobsahuje žiadnu pečiatku Slovenskej pošty, a.s., údaje vňom uvedené nie sú preukázané a nejde o hodnoverný dôkaz. Rovnako aj vo vzťahu k doručeniu tretej
upomienky - žalobcom predložený výpis z informačného portálu Slovenskej pošty, a. s., ani tento výpis
nepreukazuje, čo bolo obsahom doručovanej zásielky, a žalovaný popiera, že by obsahom doručovanej

zásielky bola tretia upomienka. Žalovaný je tak názoru, že žalobca nepreukázal ani doručenie tretej
upomienky, a v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/292/2020 zo
dňa 13.10.2022.

17. Žalovaný namieta postúpenie pohľadávky v rozpore s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., podľa

ktorého možno postúpiť len splatnú pohľadávku a ak dôjde k postúpeniu nesplatenej pohľadávky, ide
o postúpenie, ktoré odporuje zákonu v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti
poukázal žalovaný na výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, a to rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
147/2017 zo dňa 24.04.2018, zverejnený aj Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 v
bode 60: Postúpenie pohľadávky a zákon o bankách, kde v bode 25. dovolací súd uviedol „... Dovolací

súd preto uzatvára, že následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 OZ
alebo podľa osobitných predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor
so zákonom (§ 39 OZ), pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť súd aj bez námietky
(z úradnej povinnosti). Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o
cesiu neplatnú ex tunc a jej neplatnosť nie je možné zhojiť. ...“, ako aj skoršie rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Cdo/61/2017 zo dňa 22.08.2018.

18. V závere podaného odvolania žalovaný zhrnul, keďže žalobca nepreukázal doručenie tretej
upomienky pokusu o zmier, neboli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, a preto podľa názoru žalovaného je nutné

tretiu upomienku ako aj výzvu na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom, považovať s
poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, za neplatné právne úkony. (napr. rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022).

19. Žalobca sa vyjadril k podanému odvolaniu v zásade len formálne s tým, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za vecne správne, súd prvej inštancie sa dostatočne
vysporiadal s právnou a aj skutkovou stránkou veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a s jeho rozhodnutím sa v plnej miere stotožňuje. Žalobca navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil ako vecne

správne a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v prospech žalobcu.

20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

21. Z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP vyplýva predovšetkým požiadavka, aby odôvodnenie rozhodnutia
obsahovalo okrem iného, jasné a výstižné vysvetlenie toho, ktoré skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,

tzn. že je povinnosťou súdu do záveru rozhodnutia o zistenom skutkovom stave veci (skutkovej vety)
premietnuť, ktorý záver stručne vyjadruje zistený skutkový stav veci a ktorý je rozhodujúci pre právne
posúdenie veci.
Právonariadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiapatrímedzizákladnéatribútyspravodlivéhosúdneho
procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. XXX-M., s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. XXX-
G.; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Aj podľa
konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, je povinnosťou súdov riadne odôvodniť

svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo sporovej strany
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranouproti takému uplatneniu (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS/119/03, sp.zn. IV.
ÚS/115/03, III. ÚS 209/04).
Z uvedeného vyplýva, že zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej

formy rozhodnutí je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo
nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom
rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom
posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť
rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri

vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.

22. Úlohou odvolacieho súdu, s poukazom na odvolacie dôvody žalovaného a s poukazom na
odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, bolo posúdiť správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie v jeho vyhovujúcom výroku. Už pri posúdení práva na spravodlivý proces musí odvolací
súd bezpochyby konštatovať jeho porušenie, keďže súd prvej inštancie sa v svojom rozhodnutí vôbec

nezaoberal s námietkami/argumentáciou žalovaného špecifikovanú v podanom odpore, uvedenú v
odsekoch 4. až 6. tohto rozhodnutia. Pričom vo vzťahu k námietkam uvedeným v podanom odpore je
treba uviesť, že nejde o bezvýznamné resp. účelové tvrdenia (napr. že Zmluva neobsahuje obligatórne
náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. - že Zmluva neobsahuje údaj o celkovej výške
úveru, v Zmluve je uvedená nesprávna RPMN, že neboli splnené podmienky pre vyhlásenie mimoriadnej

splatnosti v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, že nedošlo k platnému postúpeniu
pohľadávky banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, že žalobca nemá v konaní aktívnu vecnú
legitimáciu), ale ide o argumentáciu ktorá má pre konečné rozhodnutie zásadný význam.
Odvolací súd dospel k názoru, že odôvodnenie rozhodnutia súd prvej inštancie síce podriadil pod právny
režim zákona č. 129/2010 Z. z. a z tohto citoval ustanovenia § 1 ods. 1, ods. 2, ods. 8, § 2 písm. a), b),

c), § 9 ods. 2, ods. 6, § 11 ods. 1 písm. a), avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia nevenoval náležitú
pozornosť ich aplikácii v predmetnej veci priamo vo vzťahu k Zmluve s dôrazom na to či Zmluva obsahuje
zákonné náležitosti (§ 9) a následne mal vyhodnotiť a aplikovať dôsledky porušenia povinností (§ 11).
Zásadám spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové

zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.

23. Na tomto mieste odvolací súd dodáva, že v danom prípade sa jedná o právny vzťah strán
sporu založený na základe spotrebiteľskej zmluvy, pri uzatváraní ktorej bol žalovaný v postavení
spotrebiteľa, preto aj napriek tomu, že sa jedná o absolútny obchodný vzťah, súd na posúdenie

veci okrem zákonných ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách aplikuje aj
ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Cieľom zákonodarcu pri etablovaní právnej úpravy
spotrebiteľských vzťahov bolo jednoznačne eliminovať dominantné, resp. zmluvne silnejšie postavenie
dodávateľa (v tomto prípade žalobcu/jeho právneho predchodcu) voči spotrebiteľovi (v tomto prípade
žalovaného). Súd prvej inštancie bol preto povinný skúmať, či v obsahu predmetnej Zmluvy, a to najmä v

ustanoveniach upravujúcich vznik povinností a záväzkov na strane spotrebiteľa, nie sú medzi zmluvnými
stranami dojednané, tzv. neprijateľné podmienky, spôsobujúce vznik značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň bol povinný preskúmať uzavretú
Zmluvu aj z hľadiska jej podstatných obsahových náležitostí tak, ako to predpokladá ustanovenie §
9 zákona č. 129/2010 Z.z., a v prípade zistenia nedostatkov, resp. zistenia absencie podstatných

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyvodiť z tohto následok predpokladaný ustanovením § 11
ods.1tohtozákona.(právnynázoroobligatórnychnáležitostiachspotrebiteľskejzmluvyvyslovilNajvyšší
súd SR v rozhodnutí pod sp.zn. 4Cdo/29/2023 zo dňa 28.06.2023)

24. Odvolací súd tiež upriamuje pozornosť na ust. § 565 Občianskeho zákonníka ktoré umožňuje,

aby v prípade ak ide o plnenie v splátkach, veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Právo žiadať zaplatenie
celej pohľadávky v dôsledku toho, že nebola zaplatená niektorá splátka, ak to bolo medzi dlžníkom
a veriteľom dohodnuté, môže veriteľ za predpokladu kumulatívne splnených skutočností: 1/ ak sa
dlžník dostal do omeškania so zaplatením niektorej zo splátok, 2/ veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie

celej pohľadávky, 3/ veriteľ požiadal o zaplatenie celej pohľadávky najneskôr do splatnosti najbližšej
nasledujúcej pohľadávky.
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že k okamžitému zosplatneniu úveru nedochádza automaticky,
resp. nenastáva priamo zo zákona, ale záleží na veriteľovi, či toto právo uplatní, teda či vyzve dlžníka nazaplatenie celého zvyšku dlhu. Pre splatnosť celej pohľadávky v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka
nie je významné, kedy mohol veriteľ dlžníka z dôvodu jeho omeškania so splátkami o zaplatenie
celej pohľadávky najskôr požiadať, ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a či dlžníka

o zaplatenie celej pohľadávky skutočne vyzval. K zosplatneniu úveru je totiž potrebný jednostranný
adresný hmotnoprávny právny úkon žalobcu (resp. oprávneného subjektu ako veriteľa), ktorý bol
doručený žalovanému, na základe ktorého žalobca (veriteľ) využil svoje oprávnenie vyplývajúce z
Obchodných podmienok pre úver, t.j. oprávnenie žiadať predčasné splatenie celej pohľadávky naraz.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Podmienkou

účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá
nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Lehota 15 dní začína
plynúť nasledujúci deň potom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka,
t. j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky (§ 122 ods. 1 OZ). Účinnosť
uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je podmienená tým, že dodávateľ v uvedenej
lehote pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto

včasnéhoupozorneniajeuplatnenieneúčinné(JaroslavKrajčo:Občianskyzákonníkpreprax(komentár)
Judikatúra NS SR, NS ČR, ESD, ESĽP - I. (§ 1 - § 135 C) vydavateľstvo Eurounion, spol. s. r. o.,
Bratislava, 2015, komentár k § 53 ods. 9, str. 758 a 759). Z uvedeného vplýva, že pokiaľ sa spotrebiteľ
dostal do omeškania so zaplatením splátky, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho
zákonníka, teda predčasne zosplatniť úver, najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so

zaplatením splátky (to znamená, že nie skôr), pričom súčasne musí upozorniť spotrebiteľa („súčasne“
znamená, vtedy keď veriteľ uplatňuje právo podľa § 565 po uplynutí najmenej troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky). Uvedené zákonné podmienky súd prvej inštancie musí riadne zistiť
a aj následne vyhodnotiť.

25. Je tiež potrebné uviesť, že pred uzatvorením zmluvy o úvere má veriteľ povinnosť preveriť
bonitu dlžníka v zmysle § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom pri jej nesplnení
zákon sankcionuje dodávateľa (banku) nemožnosťou vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, resp. pri
hrubom porušení povinnosti aj bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, zdôrazňujúc, že prípadné
nepreukázanie tejto povinnosti má primárne vplyv na otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Pokiaľ

by totiž banka (Všeobecná úverová banka, a.s.) nebola podľa ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
oprávnená postúpiť pohľadávku, ktorú jej zákon zakázal predčasne zosplatniť ako sankciu za nesplnenie
§ 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., čo ale vykonala ku dňu 18.06.2017, v nadväznosti na to by sa
žalobca nemohol stať novým veriteľom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, z ktorého dôvodu
by nebol aktívne vecne legitimovaným subjektom v konaní, pričom na uvedené súd prihliada ex offo.

Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie má preskúmať dodržanie povinnosti dodávateľa skúmať
úverovú bonitu spotrebiteľa (posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver) z úradnej
povinnosti (ex offo), ako vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo
dňa 05.03.2020, sp. zn. U.-XXX/XX, v ktorom SD EÚ uviedol, že „... články 8 a 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku. ...“ Vo svetle týchto záverov SD EÚ nepostupoval súd prvej

inštancie správne, keďže sa uvedenou otázkou (splnenie povinnosti právnym predchodcom žalobcu
skúmať úverovú bonitu žalovaného podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z.) ex offo nezaoberal, teda vec v
uvedenom rozsahu nesprávne právne posúdil. Aj záver súdu prvej inštancie o tom, či žalobca postupoval
v súlade s ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z.z., má dopad na posúdenie, či žalobca v konaní je aktívne
vecne legitimovaným subjektom vo vzťahu k uplatnenému nároku.

26. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ust. §
389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie bude
nanovo posúdiť právny titul uplatnenej sumy 6.607,99 EUR s prísl. s tým, či právny predchodca žalobcu
konal s odbornou starostlivosťou podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., alebo či tieto povinnosti

porušil, a sú tak naplnené predpoklady podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. (t.zn. či právny
predchodca žalobcu bol oprávnený požadovať od žalovaného jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru, súčasne posúdiť splnenie zákonných predpokladov pre postúpenie pohľadávky na žalobcu, či
Zmluva obsahuje zákonné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) a vo veci opätovnerozhodnúť, odôvodnenie rozhodnutia vypracovať tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 CSP, riadiac
sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí (§ 391 ods. 2 CSP). V novom
rozhodnutíovecisúdprvejinštancierozhodneajonáhradetrovodvolaciehokonania(§396ods.3CSP).

27. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti pre ktoré dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie je potrebné zrušiť, postupoval z toho dôvodu, že tieto skutočnosti (namietané žalovaným)
neboli predmetom skúmania v konaní pred súdom prvej inštancie, a to v záujme dodržania zásady
dvojinštančnosti konania, ktorá je jednou zo základných zásad civilného procesu a jej dodržiavanie

súdmi smeruje k zaisteniu práv účastníka konania na spravodlivý proces.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1, 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427
ods. 1, 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za
ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s
ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom

zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec
alebočlen,ktorýzanekoná, mávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.(§429ods.2CSP)