Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. január 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200212
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8620200212.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX C. XX, právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Nám. SNP 7, 091
01 Stropkov, proti žalovanému: Orange Slovensko a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO:
35 697 270, právne zastúpený: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Vajnorská

21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku pôvodne Okresného súdu Svidník, v súčasnosti Okresného súdu Bardejov,
pracovisko Svidník, č.k. 2C/10/2020 - 153 zo dňa 19. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník, v súčasnosti Okresný súd Bardejov, pracovisko Svidník (ďalej len súd
prvej inštancie, resp. prvoinštančný súd) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalovanému uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.175 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a určil, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
nemajetkovejujmyvovýške5.000Eur.Dôvodom,prektorýbolažalobapodanáboloto,žeprispracovaní
jeho osobných údajov, ktoré poskytol žalovanému, ktorého klientom bol v rokoch 2011 a 2012, došlo
k porušeniu zákona o ochrane osobných údajov, a tým k porušeniu jeho práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného života, ktoré spočívalo v tom, že dokument „Žiadosť o
vydanie novej SIM-karty a potvrdenie o jej prevzatí“ obsahujúci jeho osobné údaje bol spoločne s

dokumentmi ďalších klientov nájdený nepovolanou osobou v neuzamknutom sklade na papierový odpad
vD..Úradomnaochranuosobnýchúdajovboltentoskutokvadministratívnomkonaní,ktorébolovedené
protiobchodnémuzástupcovižalovaného,ktorýmbolaspoločnosťE.D.,kvalifikovanýakobezpečnostný
incident. Z uvedeného dôvodu sa žalobca domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 Eur.
Podľa žalobcu žiadaná suma satisfakcie je zdôvodnená značnou intenzitou porušenia a ohrozenia
osobnostných práv, vzhľadom k veľkému množstvu osobných údajov, ktoré boli protiprávne spracúvané.

Rodné číslo, vlastnoručný podpis sú osobitnou kategóriou. Sumu žiadanej nemajetkovej ujmy odôvodnil
tým, že zákon zvlášť chráni únik osobných údajov, pričom v danom prípade sa jedná o výnimočný rozsah
incidentu, keďže sa týka sa viac ako 400 dotknutých osôb a protiprávny stav trval dlhý čas.

2. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, namietal miestnu nepríslušnosť
Okresného súdu Svidník, tiež to, že nie je pasívne legitimovaným, keďže je to sprostredkovateľ a

prevádzkovateľ, ktorý je oprávnený osobné údaje spracúvať a sprostredkovateľ je povinný dodržiavať
povinnosti, ktoré pre neho vyplývajú zo zákona. Z prípadného porušenia povinnosti sprostredkovateľanemôže byť vyvodená zodpovednosť žalovaného, vrátane jeho občianskoprávnej zodpovednosti.
Žalovaný poukázal tiež na to, že k incidentu došlo náhodne, resp. nedopatrením zo strany zamestnanca
sprostredkovateľa - spoločnosti E., D. napriek existencii zodpovedajúcich bezpečnostných opatrení.

Vzniesol zároveň námietku premlčania keďže k bezpečnostnému incidentu došlo v bližšie neustálenom
čase v priebehu mesiaca január 2017 a dokumenty boli videné sklade zamestnancom spoločnosti E.,
D. v čase od 25.01.2017 pričom, keďže žaloba bola súdu doručená až 05.02.2020, bolo to po uplynutí
trojročnej premlčacej lehoty. Vzhľadom na to, že vo vzťahu k žalobcovi neboli preukázané žiadne
následky, je požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy 5.000 Eur absolútne neadekvátna.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 09.02.2017 bola v neuzamknutom
priestore určenom na skladovanie papierového odpadu nájdená p. F. D. archívna krabica, v ktorej
sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange
Slovensko a.s. V nájdenej archívnej krabici G. H., I. X/XX, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané
„J. XXXXXXXX K. D., G.. L. D. C. M. XXXX, X.XX.XXXX - X.XX.XXXX" sa nachádzali písomnosti

s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a
„Žiadosť o znovupripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty, na ktorých sa nachádzali dôležité
identifikátory dotknutých osôb ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo,
číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na viacerých
písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta.

Krabica bola odovzdaná JUDr. Ambrózovi Motykovi za účelom zastupovania vo veci neoprávneného
zásahu do súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange
Slovensko a.s. Sklad, kde bola krabica nájdená, bol síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností
uzamknutý nebol, nakoľko ho využívalo viac podnikateľských subjektov sídliacich v objekte.
Z rozhodnutia Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo 16.08.2017 č. XXXXX/

XXXX-XX-XX vyplýva, že spoločnosť E. D. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a
§ 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti
Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo
(IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis
povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou,

pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením G. H., I. X/XX, na bočnej strane, ktorej je
rukou napísané „J. XXXXXXXX ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011,
8.11.2011 - 3.11.2012“ a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúcom sa za budovou, v
ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove“.
Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi -

obchodnému zástupcovi žalovaného, spoločnosti E. D., za porušenie povinností v súvislosti s
bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške
5 000 Eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti E., D. potvrdené rozhodnutím
predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7. Administratívne konanie (konanie
o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. proti advokátovi

JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-11
zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanému, a to rozhodnutím
ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-XX.
Zo žiadosti o vydanie novej SIM karty a potvrdenia o jej prevzatí zo dňa 3.9.2012 je zrejmé, že táto
listina obsahovala tieto osobné údaje žalobcu: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo

OP, telefónne číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo a vlastnoručný podpis.
Súd prvej inštancie mal zistené tiež to, že žalovaný sa žalobcovi za vzniknutú situáciu listom zo dňa
16.03.2017 ospravedlnil.

4. Právne posudzujúc zistený skutkový stav mal súd prvej inštancie za to, že na rozhodnutie sporu

je miestne príslušný. Spor považoval za spor spotrebiteľský, nakoľko zásah do súkromného života
bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným zmluvou o
pripojení. K porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného
operátora, ktoré žalovaný poskytoval na základe zmluvy o pripojení a v jej rámci. Podľa súdu
prvej inštancie žalovaný bol pasívne legitimovaný napriek skutočnosti, že v administratívnom

konaní nebolo zo strany Úradu pre ochranu osobných údajov konštatované porušenie povinností
žalovaného podľa zákona o ochrane osobných údajov. Zodpovednosť žalovaného je občianskoprávnou
zodpovednosťou majúcou objektívny charakter. Pokiaľ žalovaný nebol administratívne zodpovedný,
súd prvej inštancie poukázal na to, že administratívna zodpovednosť je kategóriou verejnéhopráva založenou na subjektívnej zodpovednosti, občianskoprávna zodpovednosť je však kategóriou
súkromného práva založenou na princípe objektívnej zodpovednosti, bez potreby preukazovať
zavinenie. V administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident však podľa súdu prvej inštancie

tvorí skutkový základ protiprávneho konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti
voči žalobkyni za zásah do jej súkromia dopadá na žalovaného.
Súd prvej inštancie mal za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy čiastku, zaplatenie ktorej uložil
žalovanému. Táto čiastka zodpovedá približne polovici sumy, ktorá sa priznáva ako odškodnenie obeti
následných trestných činov, prihliadal pritom k preventívno sankčnej a predovšetkým satisfakčnej funkcii

náhrady nemajetkovej ujmy. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy by bola v zásade v rozpore so
zásadou všeobecnej spravodlivosti.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia Občianskeho zákonníka, na
ustanovenia zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, na Listinu základných práv a slobôd,
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), f), h)
CSP. Uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodmi, ktoré súd prvej inštancie uviedol ako dôvody preukazujúce
jeho miestnu príslušnosť pre rozhodnutie sporu keď argumentoval okrem iného aj tým, že porušenie
ochrany osobných údajov žalobkyne bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom

medzi stranami založenými zmluvou o pripojení. Poukázal na to, že ochrana osobností je právom,
ktoré vzniká každej fyzickej osobe. Ide o právo majúce absolútnu povahu, pôsobiace erga omnes, to
znamená voči neobmedzenému a neurčitému okruhu všetkých ostatných subjektov práva. Naproti tomu
záväzkové práva, vrátane spotrebiteľských, sú tzv. relatívnymi právami, ktoré od počiatku smerovali iba
proti určitej osobe alebo niektorých určitým osobám a vznikajú z dôvodov daných medzi zúčastnenými

stranami. Zo žaloby je bez pochybnosti zrejmé, že žalobkyňa uplatňuje a domáha sa práva na ochranu
osobnostiakoabsolútnehoprávapodľa§11anasl.Občianskehozákonníka.Vprípadeprávanaochranu
osobnosti ide o špecifický nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto
práva nijako nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou uzatvorenou medzi žalobcom a ním. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011, podľa

ktoréhoprávonanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochjejednorazovéprávoatotonemožnopodriadiť
pod inštitút záväzkových vzťahov a predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej
osoby nenaviazanú na žiadne iné právo. Výsledkom nesprávneho právneho posúdenia súdom prvej
inštancie sa zasiahlo do procesného postavenia žalovaného.
Žalovaný uviedol, že v konaní nie je ani pasívne legitimovaný, pretože nie je daná jeho zodpovednosť

za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Spracovanie osobných údajov upravuje
osobitný zákon, v tom čase bol platný zákon č. 122/2013 Zz. o ochrane osobných údajov, tento
právny predpis je tzv. zmiešanej povahy, čo znamená, že okrem noriem správneho práva upravuje
aj občianskoprávne vzťahy, práva a povinnosti dotknutých osôb, prevádzkovateľa, sprostredkovateľa,
súvislosti so spracovaním osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti

za zásah do práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp.
protiprávny.Podľazákonaoochraneosobnýchúdajovsprostredkovateľjepovinnýdodržiavaťpovinnosti
ustanovené prevádzkovateľom v § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19 až § 26 ak
tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 19 zákona o ochrane osobných údajov, sprostredkovateľ
dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracovania osobných údajov, a je povinný

chrániť spracúvané osobné údaje doktnutých osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou,
neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím, zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými
neprípustnými spôsobmi spracovania. Súd prvej inštancie pri určení pasívnej legitimácie žalovaného
túto otázku nesprávne právne posúdil.
Žalovaný ďalej uviedol, že neporušil žiadnu zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane

údajov, čo právoplatne konštatoval aj Úrad pre ochranu osobných údajov svojimi rozhodnutiami z
23.08.2018č.XXXXX/XXXXa18.09.2018č.XXXXX/XXXX.BolatospoločnosťE.D.,ktorejbolauložená
pokuta 5.000 Eur. Podľa žalovaného súd prvej inštancie ignoroval rozhodnutie úradu, jeho argumentácia
o tom, že zákaznícka dokumentácia obsahujúca osobné údaje dotknutých osôb bola od roku 2014 až
do februára 2017 nepovšimnutá je irelevantná. V čase od roku 2014 až 2017 kedy boli dokumenty

umiestnené v sklade na papierový odpad a nemohlo dôjsť k protiprávnemu zásahu do práv žalobcu
spočívajúceho v možnosti prístupu neoprávnených osôb k jej osobným údajom, ktoré sa v dokumentoch
nachádzali, pretože tieto dokumenty sa nachádzali v predajni a prístup k ním mali výlučne zamestnanci
obchodného zástupcu žalovaného.Žalovaný uviedol, že pre prípad že sa odvolací súd nestotožní s jeho argumentáciou a dôjde k záveru,
že daná je jeho zodpovednosť, odmieta nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v
plnom rozsahu. Podľa žalovaného finančné zadosťučinenie má zásadne subsidiárny charakter, možné

je poškodenému ho priznať výlučne len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a
neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej
miere. Žalobca v konaní nedokázal ani identifikovať, nieto ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu,
ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu, alebo ako sa prejavila, či prípadne
stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a pod. Žalobca teda neuniesol

ohľadom existencie údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy (a jej závažnosti ako zákonného predpokladu
pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy) svoje dôkazné bremeno. Argumentáciu, že už
samotný protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu automaticky znamená vznik nemajetkovej
ujmy na jeho strane žalovaný odmieta, pretože nie každý protiprávny úkon má totiž automaticky za
následok vznik škody či ujmy, a to či už majetkovej alebo nemajetkovej. Ak by tomu tak bolo, nebolo by
v konaní potrebné vôbec preukazovať vznik ujmy a jej závažnosť, ale postačovalo by, ak by v konaní

bolo preukázané porušenie právnej povinnosti. Súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi skutočne
nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého
následku. Nesprávnym postupom súdu prvej inštancie bola porušená zásada rovnosti zbraní a súd sa
vzdialil od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Žalobcovi priznaná suma 2.175 Eur je
neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna a ako taká nespravodlivá a je zjavne celkom premrštená.

Žalovaný namietal aj rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, podľa žalovaného súd mal využiť
svoje moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, resp. tieto primerane
znížiť. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
113/2019 zo dňa 06.06.2019.
Žalovaný preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutých výrokoch

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súhlasí s argumentáciou súdu prvej
inštancie o danosti jeho miestnej príslušnosti, tiež o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného. Vo vzťahu k
pasívnej vecnej legitimácie považuje argumentáciu žalovaného za selektívne tendenčnú a zavádzajúcu.

Poukázal na to, že pokiaľ predsedníčka Úradu pre ochranu osobných údajov v rozhodnutí, na ktoré bolo
poukázané hovorila o „akejsi“ nezodpovednosti, zdôraznila, že zo smernice Európskeho parlamentu
a Rady 95/46/S zo dňa 24.10.1995 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracúvaním osobných
údajov a o voľnom pohybe týchto údajov vôbec nevyplýva koncepcia tzv. delenej zodpovednosti. To
napokon netvrdí ani predsedníčka úradu ako sa to snaží prezentovať žalovaný, pretože predsedníčka

úraduhovoríto,žesmernicaukladázodpovednosťprevádzkovateľovi,čovšaknebráničlenskýmštátom,
aby vo svojich vnútroštátnych predpisoch stanovili, že v určitých prípadoch by sa mal za zodpovedného
považovaťajsprostredkovateľ.Zákonoochraneosobnýchúdajovúčinnývčasevznikubezpečnostného
incidentu, zákon č. 122/2013 Z.z., transponoval do nášho právneho poriadku smernicu, ktorá v článku
22 nikde neuvádza súkromnoprávnu zodpovednosť sprostredkovateľa, ale zdôrazňuje súkromnoprávnu

zodpovednosť prevádzkovateľa. Zodpovednosť sprostredkovateľa je limitovaná rozsahom zmluvy
uzatvorenej s prevádzkovateľom. Podľa žalobcu, žalovaný zamieňa celkom tendenčne administratívnu
zodpovednosť založenú na subjektívnom princípe so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má
objektívny charakter. Súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal s administratívnymi rozhodnutiami
týkajúcimi sa bezpečnostného incidentu. Uvádzané skutočnosti nie sú právne irelevantné skutkové

okolnosti, ako sa to snaží prezentovať žalovaný, ale ide o významné porušenie štandardných postupov
archivácie u žalovaného, ktorých zanedbanie viedlo v slede príčinných súvislostí k bezpečnostnému
incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobcu. Ohľadom námietky premlčania uviedol, že táto je
neopodstatnená, a to z dôvodu, že bezpečnostný incident, ktorý tvorí základ nároku je svojou povahou
protiprávnym konaním ktoré možno označiť za správny (administratívny) delikt. Z výsledkov vykonaného

dokazovania vyplynulo, že protiprávny stav, za ktorý žalovaná žalobcovi zodpovedá, trval od 25.01.2017
do 09.02.2017, jednalo sa teda o trváci správny delikt, a preto možno pre posúdenie premlčania
vychádzať až do ukončenia tohto protiprávneho stavu, ktorý bol ukončený 09.02.2017. V tejto súvislosti
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR, č.j 5A 164/2002-44. K výške prisúdenej
náhrady žalobca uviedol, že pre posúdenie závažnosti zásahu je potrebné poukázať na významné

právne skutočnosti, to že došlo k zneužitiu takmer 500 originálnych dokumentov s osobnými údajmi
dotknutých osôb a to ich neoprávneným sprístupnením neobmedzenému počtu nepovolaných osôb,
pričom išlo o najcitlivejšie osobné identifikátory, vrátane rodného čísla. Žalobca zároveň poukázal na
neadekvátnu odvolaciu argumentáciu k nároku na náhradu trov konania. Pre aplikáciu § 257 CSP musiabyť výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, na strane žalovaného však neexistujú žiadne dôvody.
Ide o ekonomicky silnú spoločnosť, navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu zotrval na argumentácii, ktorú uviedol
v odvolaní, na všetkých svojich vyjadreniach ktoré vo veci prezentoval. Zdôraznil, že v konaní nie
je pasívne legitimovaný, preto nie je daná jeho zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na
ochranu osobnosti žalobcu, je to sprostredkovateľ ktorý je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené

prevádzkovateľovi,pričomzozákonavyplývazodpovednosťzabezpečnosťosobnýchúdajov.Vovzťahu
k priznanej výške náhrady, poukázal na vec českého internetového obchodu mall.cz, kde súd priznal
nižšiu náhradu, pričom tento internetový obchod spracúvava osobné údaje, ktoré unikli a ku ktorým bolo
možné získať prostredníctvom užívateľského mena a hesla prístup.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. - Civilných sporový poriadok (CSP)), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP.
Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 375 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru
o čiastočnej relevancii dôvodov podaného odvolania, čo malo za následok zrušenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie.

9. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom odvolania,
bol len vyhovujúci výrok rozsudku a výrok o náhrade trov konania ako výrok súvisiaci.
10. Odvolacia argumentácia žalovaného, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznenia údajných pochybení

súdu prvej inštancie, bola konštruovaná na tvrdení o nesplnení procesných podmienok, porušení jeho
práva na spravodlivý súdny proces, tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení a nesprávnom právnom
posúdení veci. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení, prihliadajúc na to, že v
odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd

Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

11. Podstatnou odvolacou námietkou bola námietka miestnej nepríslušnosti prvoinštančného súdu,
ktorým bol v čase jeho rozhodnutia pôvodne Okresný súd Svidník, v súčasnosti Okresný súd Bardejov,
pracovisko Svidník.

Predmetomkonaniajenárokmajúcizákladvporušeníprávanaochranuosobnostivzmysleustanovenia
§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Zásadným
pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v tom zmysle,
či nie je vo svojej podstate nárokom korešpodujúcim s nárokom na náhradu škody, pre ktorý môže
platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom súde

žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhradu škody.

12. Predmetom konania je nárok žalobcu vymedzený ako nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorá
mumalavzniknúťtým,žedňa09.02.2017bolinavoľneprístupnommiestejednouosobou(F.D.)nájdené

v krabici dokumenty, okrem iných, aj s osobnými údajmi, ktorými je identifikovateľný žalobca, ktoré v
minulosti poskytol obchodnému zástupcovi žalovaného pri uzatváraní zmluvného vzťahu. Žalobca tak
má byť osobou majúcou nárok vyplývajúci z porušenia jeho práv vyplývajúcich zo zákona č. 122/2013
Z.z. o ochrane osobných údajov (zákon účinný v rozhodnom období).

13. Zákon č. 122/2013 Z.z., ktorý bol zrušený zákonom č. 18/2018 Z.z., bol transpozíciou Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.10.1995 v znení Nariadenia Európskeho
parlamentuaRadyč.1882/2003zodňa29.09.2003,neobsahovalvšeobecnúdefiníciunárokumajúceho
pôvod v porušení povinnosti pri ochrane osobných údajov. Z § 1 písm. a) tohto zákona vyplýva len
všeobecná formulácia ochrany práv fyzickej osoby pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného

života pri spracovaní jej osobných údajov.
Pri takto všeobecne definovanej ochrane je možné vychádzať z toho, že nárok na ochranu dotknutej
fyzickej osoby je nárokom na náhradu škody. Výklad pojmu škoda by mal byť, vzhľadom na to, že
sleduje ochranu fyzickej osoby, jednotlivca, široký v tom zmysle, že pozostáva tak z materiálnej, ako ajnemateriálnej, t.j. nemajetkovej ujmy. Aj Súdny dvor Európskej únie, aj keď vyslovene nedefinoval to, čo
by malo byť škodou, v niektorých rozhodnutiach, napr. v rozsudku zo dňa 17.03.2016 C - 99/2015 Liffers,
posudzujúc výklad Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES uviedol, že nemajetková ujma

predstavuje zložku škody za podmienky, že sa preukáže.
Taktiež podľa Princípov európskeho deliktného práva (Principles of European Tort Law, PETL), ktoré
predstavujú v interpretačnej rovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve, a preto
ich treba vziať do úvahy (Ústavný súd ČR, nález Pl ÚS 16/04 zo 04.05.2005), je škodou, ktorá je
spôsobená inému, jednak škoda majetková, ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu

na slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach (diel VI., hlava 10, oddiel 3, čl. 10:301 ods. 1).
Podľa odvolacieho súdu z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na
osobných právach je možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je nepochybné,
že bezpečnostný incident, teda skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody, sa stal v obvode
Okresného súdu Svidník, ktorý je teda na základe § 19 písm. b) CSP miestne príslušným súdom v tejto
veci.

14. Čo sa týka námietky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní, odvolací súd sa v tejto otázke
stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie na ktoré v celom rozsahu odkazuje. Je nepochybné, že
žalobcavstupovaldoprávnehovzťahusožalovaným,ktorýajkeďkonalprostredníctvomsplnomocnenej
osoby, zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným

zneužitím. V prejednávanej veci sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý
bol spôsobený inou právnickou osobu pri realizácii činnosti žalovaného, a vtedy sa tento neoprávnený
zásah prisudzuje tejto osobe, teda žalovanému. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť smerodajné ani
rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaný, ktoré v súvislosti s jeho
zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných

údajov. Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku
jeho pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

15. Odvolací súd sa taktiež stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa posúdenia počiatku
plynutiavšeobecnejtrojročnejpremlčacejlehoty.Súdprvejinštanciesprávnepoukázalnato,žeprávosa

prvýkrát mohlo vykonať najskôr dňa 10.02.2017, t.j. nasledujúci deň po tom, keď F. D. našiel predmetné
dokumenty, a keďže žaloba bola súdu podaná dňa 05.02.2020, bola podaná včas. Odvolací súd
sa zároveň stotožňuje s argumentáciou žalobcu v tom, že v danom prípade sa jedná o tzv. trváci
bezpečnostný incident a lehoty odvíjajúce sa od tohto bezpečnostného incidentu je možné počítať
najskôr až od ukončenia tohto trvajúceho incidentu, čo bolo v danom prípade 09.02.2017 a nasledujúcim

dňom,teda10.02.2017začalaplynúťvšeobecnátrojročnápremlčacialehota,ktoráuplynula10.02.2020,
pričomakoužbolouvedené,žalobavtejtovecibolasúdudoručenádňa05.02.2020,tedapreduplynutím
všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty, a preto nárok žalobcu nie je premlčaný.

16. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

17.Nazákladeskutkovéhostavuzistenéhosúdomprvejinštanciejenepochybné,žedošloksituácii,keď
osobné údaje žalobcu boli vystavené možnosti oboznámiť sa s nimi, resp. ich aj zneužiť nepovolanými
osobami, čo je samo o sebe zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, nakoľko je to v rozpore s
objektívnym právom. Právo na ochranu osobností je možné nepochybne považovať za jednu z kategórií
práva na súkromie s poukazom na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Podľa rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Rotaru proti Rumunsku (rozsudok zo dňa 4.5.2000, č.
28341/95), je systematické zbieranie a uchovávanie osobných údajov zásahom do súkromného života
a ich prípadné použitie je samostatným zásahom.18. Z tvrdení žalobcu a dôkazov vykonaných v priebehu prvoinštančného konania je identifikovateľné,
že osobné práva žalobcu boli dotknuté tým, že v dôsledku absencie preventívnej činnosti, ktorá mala
viesť k ochrane jeho osobných údajov, sa tieto dostali do dispozičnej sféry nepovolanej osoby, pričom

súd prvej inštancie mal posúdiť, či nároku, tak ako bol vymedzený žalobou, má byť poskytnutá ochrana,
a pokiaľ áno, aká, resp. v akom rozsahu.

19. Žaloba je, čo sa obsahu týka, úkonom, ktorým žalujúca strana vymedzuje subjekty, predmet a obsah
žalobou začatého súdneho konania. Z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva to, že právom

žalujúcej osoby je domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Žalobou môže
uplatniť nároky, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam, a to či bude v spore úspešnou závisí
od toho, či sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré ona sama pokladá za skutkový dôvod svojho
nároku, zhoduje so štruktúrou príčin a následkov, ktoré upravuje zákon a od toho, či tvrdené skutočnosti
preukáže.

20. Žalovaný namietal uplatnený nárok žalobcu, čo do základu, aj čo do výšky. Súd prvej inštancie
nepovažoval ospravedlnenie žalovaného za dostačujúce vzhľadom na význam chráneného záujmu a
špecifiká zásahu do práv žalobcu, ako aj veľké množstvo ďalších dotknutých osôb.
Nároknanáhradunemajetkovejujmyvdôsledkuochranyosobnostivznikávtedy,akmorálnasatisfakcia,
ako rýdzo osobné právo na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do

osobnostných práv, nestačí.
V danom prípade, vzhľadom na to, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu, je jeho povinnosťou
preukázať, že ospravedlnenie, ktoré mu malo byť zo strany žalovaného doručené, nepostačí na
odstránenie všetkých nepriaznivých následkov, ktoré voči jeho osobe mal bezpečnostný incident, kedy
jeho osobné údaje boli sprístupnené nepovolaným osobám. Je povinnosťou žalobcu preukázať, že má

nároknanáhradunemajetkovejujmy,ažemánároknanáhradunemajetkovejujmyprávevpožadovanej
výške. Odvolací súd v danom prípade žiadnym spôsobom nespochybňuje význam bezpečnostného
incidentu, na druhej strane však, pokiaľ si žalobca uplatňuje v dôsledku uvedeného bezpečnostného
incidentu aj iné nároky, než mu žalovaný poskytol (ospravedlnenie), je potrebné, aby negatívny dopad
tohto incidentu na svoju osobnosť preukázal.

21. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie o priznaní sumy práve vo výške 2.175 Eur odôvodnil tým, že
pri úvahe o výške priznanej náhrady vychádzal z porovnania výšky odškodnenia pre obete násilných
trestných činov podľa zákona č. 274/2017 Z.z. a riadiac sa zásadou primeranosti priznal túto výšku,
ktorá zodpovedá polovici výšky odškodnenia pre obete násilných trestných činov. Z obsahu spisového

materiálu a ani z rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale nie je možné zistiť žiadne skutkové okolnosti,
ktoré by mali mať vplyv na úvahu súdu o výške priznanej nemajetkovej ujmy, ktorá nemôže byť bezbrehá
a nepreskúmateľná v inštančnom postupe, keď stanovil práve sumu 2.175 Eur. To, že v obdobných
veciach odvolací súd priznal sumu 110 Eur neznamená, že ak sa preukážu iné vážnejšie okolnosti,
nemôže byť žalobcovi priznaná aj iná (aj vyššia suma), avšak vzhľadom na to, že v rozhodnutí súdu prvej

inštancie nie je na tieto závery dostatok skutkových okolností a právny záver je nedostatočný, odvolací
súd nemôže túto odvolaciu námietku preskúmať pre nedostatok dôvodov.
Prípadnú náhradu vo výške 110 eur považoval súd prvej inštancie za neprimeranú, keďže táto,
podľa jeho názoru, nespĺňa preventívno-sankčnú funkciu a na adresáta nemá požadovaný efektívny
účinok. Takéto odôvodnenie výšky priznaného nároku, ale nepovažoval odvolací súd za dostatočné

a relevantné, nakoľko a rozhodnutia odvolacieho súdu sú v tomto smere jednoznačne odôvodnené
a je z nich úplne zrejmý postup ako odvolací súd dospel k tejto výške. Odvolací súd sa stotožňuje
s východiskom pre kvantifikáciu výšky náhrady v tejto veci, z ktorej vychádzal súd prvej inštancie,
nie však so samotným výsledkom tejto kvantifikácie. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na zásadu
primeranosti, podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno, v ním priznanom rozsahu, vôbec porovnávať

výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov s takým výsledkom, že polovica tejto sumy
predstavuje primeranú náhradu v prejednávanej veci, t.j. vo veci, keď je nepochybné, že v dôsledku
úniku osobných údajov nedošlo k ich zneužitiu a iba hrozila potencionálna možnosť ich zneužitia.

22. Súčasná spoločnosť, s jej digitálnym priestorom, je spoločnosťou, v ktorej sa osobné údaje stali

jednou z tovarových položiek, preto je nutné, keďže nie sú len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa,
teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto údaje zveril, dbať na to, aby subjekt,
ktorému boli osobné údaje zverené, nevystavoval bezpečnostnému riziku osobné údaje a v prípade,
že k tomu dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe také zadosťučinenie, ktoré by boloprimerané. Zodpovednosť subjektu, ktorý je subjektom porušujúcim chránené právo sa posudzuje
podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma. Na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie
príslušných chránených práv nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna

zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V
danom prípade sa satisfakcia v zmysle požiadavky na upustenie od neoprávneného zásahu javí ako
nepostačujúca, a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadné konanie, je možné z judikatúry súdov,
ale aj z Princípov európskeho deliktného práva (čl. 3:201) brať do úvahy tieto faktory: predvídateľnosť
škody v okamihu jej vzniku rozumnou osobou, pričom v okamihu jej vzniku sa zohľadňuje konkrétny

časový a priestorový vzťah medzi škodovým konaním a jeho následkami alebo rozsah škody vo vzťahu
k následkom takého konania; povaha a hodnota chráneného záujmu; dôvod zodpovednosti; rozsah
bežných životných rizík a ochranný účel normy, ktorá bola porušená.

23. Odvolací súd poukazuje na to, že pri určení výšky primeraného zadosťučinenia je potrebné vziať
do úvahy jednotlivé okolnosti prejednávanej veci v kontexte s faktormi citovanými v predchádzajúcich

bodoch tohto rozhodnutia, pričom priznaná výška musí zodpovedať princípu proporcionality, ktorý patrí
medzi všeobecné právne zásady, ktoré síce nie sú v právnych predpisoch výslovne obsiahnuté, avšak v
európskej právnej kultúre sa uplatňujú, pričom porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu
do ústavne zaručených práv, konkrétne práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 36 ods.1 Listiny (viď
z hľadiska výkladu napr. nález Ústavného súd Českej republiky sp. zn. III. ÚS 350/03 zo dňa 29.9.2005).

24. Odvolací súd v kontexte určenia výšky nároku poukazuje aj na to, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, činnosť žalovaného nevykazuje znaky vysokej intenzity
protiprávneho konania alebo toho, že by v jeho prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné
narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť

alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, kedy sa ani nevyžaduje
vyvolanie následkov. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre formu primeraného
zadosťučinenia, aj v kontexte s významným postavením žalovaného na telekomunikačnom trhu, ako aj
vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený - osobné údaje.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené závery o nepreskúmateľnosti výšky priznaného nároku, odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu z hľadiska ustanovenia § 13

Občianskeho zákonníka, a to s poukazom na to či v danom prípade nie je postačujúce ospravedlnenie
žalovaného. V prípade, ak preukázateľne dospeje k záveru že takéto zadosťučinenie nie je postačujúce,
dôsledne uplatní na prejednávanú vec ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, s ohľadom
na záväzné právne názory odvolacieho súdu týkajúce sa prípadnej výšky priznaného nároku, pričom
svoje rozhodnutie s poukazom na ustanovenie § 220 CSP náležite odôvodní.

27. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o nároku na náhradu trov celého konania,
vrátane nároku na náhradu trov odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP ).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).