Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. január 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26Co/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120277738
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Jančíková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6120277738.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Jančíkovej a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v spore žalobcu: Obec Čičava, so sídlom Čičava 41,
093 01Čičava, IČO: 00 332 305, zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o., so sídlom
Hlavná 111/25, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 651 258 , proti žalovanému: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpený: JUDr. Martina Čelková, so sídlom
Štefánikova 22, 066 03 Humenné, o zaplatenie 3.900,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 4C/3/2020 zo dňa 24.03.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Z a m i e t anávrh žalovaného na prerušenie konania.

II. P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu
zamietol.

III. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 4C/3/2020 zo dňa
24.03.2023 v I. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.900,06 eur s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 3.900,06 eur od 08.05.2020 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku, v II. výroku v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol a v III. výroku priznal
žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa žalobou doručenou dňa 08.04.2020 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.900,06
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 663,36 od 16.06.2017 do zaplatenia, zo sumy
1.936,68 eur od 28.06.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.300,02 eur od 18.07.2017 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovaný začal vykonávať dňom 05.12.2016 mandát

starostu obce, pričom dňa 28.03.2017 bol žalovaný vzatý do výkonu väzby. Žalovaný z výkonu väzby
zaslal žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu stanovisko z 26.05.2017, v ktorom sa domáhal
vyplatenia mzdy za čas strávený vo výkone väzby. Odo dňa 28.03.2017, kedy bol žalovaný vzatý do
vyšetrovacej väzby, mu bol za mesiac apríl, máj a jún 2017 vyplatený plat za výkon funkcie starostu vo
výške 3.900,06 eur k rukám ním splnomocnenej osoby. Na základe výsledkov riadnych komunálnych
volieb sa mandátu starostu obce ujal dňom 02.12.2018 novozvolený starosta D. E., Žalovaný bol uznaný
vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom

12.09.2019, avšak svojou žiadosťou zo dňa 13.02.2020 opätovne žiadal obec o vyplatenie mzdy spätne
za obdobie jeho väzobného stíhania, preto žalobca požiadal o odborné posúdenie otázky výkonu funkcie
starostu počas trvania väzobného trestného stíhania a jeho nároku na mzdu za toto obdobie. Odborné
posúdenie bolo vypracované prostredníctvom advokátskej kancelárie doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. &Associates, s.r.o. ku dňu 30.03.2020, z ktorého vyplynulo že mzda, resp. plat je pojmovo spojený s
výkonom činností, pričom pri ich prerušení z dôvodu prekážok v práci nedochádza k vyplácaniu mzdy
alebo platu, preto analogickou aplikáciou najbližších dotknutých ustanovení Zákonníka práce možno

konštatovať, že ak starosta reálne nevykonáva svoju funkciu a činnosti z nej plynúce nemá nárok na
žiadnu odmenu za „výkon“ činnosti. Na strane žalovaného vyplatením platu v období mesiacov apríl, máj
a jún 2017 tak vzniklo bezdôvodné obohatenie. Žalobca si zároveň uplatnil voči žalovanému zákonný
úrok z omeškania, a to odo dňa vyplatenia jednotlivých uplatňovaných súm žalovanému.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, pričom podľa jeho názoru vzatím do väzby jeho mandát starostu
obce Čičava nezanikol, preto bolo zákonné, aby svoj plat starostu poberal až do času straty jeho
mandátu. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania nároku z bezdôvodného obohatenia s tým,
že premlčacia doba začala plynutím odo dňa nasledujúceho o dni vyplatenia mzdy.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav:

- žalovaný bol zvolený do funkcie starostu obce Čičava, pričom mandát starostu obce začal vykonávať
dňom 05.12.2016 zložením sľubu na zasadnutí obecného zastupiteľstva;
- dňa 28.03.2017 bol žalovaný vzatý do výkonu väzby;
- podľa plnomocenstva zo dňa 14.07.2017 A. B., starosta obce dal príkaz k vyplateniu mzdy za mesiac
jún 2017 pre A. B. - starostu obce Čičava z pokladne obce Čičava a zároveň dal súhlas, aby túto mzdu

za mesiac jún 2017 prevzal z pokladne jeho syn A. B.;
- z výdavkových pokladničných dokladov zo dňa 16.06.2017, 28.06.2017 a 18.07.2027 vyplýva, že A.
B. st. bola vyplatená suma 663,36 eur, suma 1.936,68 eur a 1.300,02 eur;
- prevzatie sumy 663,36 eur - záloha mzdy za mesiace apríl 2017 a máj 2017 potvrdil podpisom žalovaný
a tiež potvrdil aj prevzatie sumy 1.936,68 eur - doplatok mzdy za apríl 2017 a máj 2017;

- na základe výsledkov riadnych komunálnych volieb sa mandátu starostu obce ujal dňom 02.12.2018
novozvolený starosta D. E.;
- žalovaný bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu, pričom rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňom 12.09.2019;
- dňa 30.03.2020 advokátska kancelária doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o. vypracovala

právne stanovisko, podľa ktorého sa žalobca domáha vyplatenia bezdôvodného obohatenia od
žalovaného;
- z protestu prokurátora Pd 82/17/7713-5 vyplynulo, že okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Vranov
nad Topľou podal dňa 16.08.2017 protest proti opatreniu starostu obce Čičava, ktorým poveril D. E. do
funkcie zástupcu starostu obce Čičava zo dňa 05.06.2017 doručenému obci Čičava dňa 06.06.2017.

5. Súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom prokurátorky Okresnej
prokuratúry Vranov nad Topľou F. F. B. a prokurátora Okresnej prokuratúry v Humennom JUDr. Viliama
Lodu, aby sa vyjadrili k posúdeniu, ktoré uviedli v proteste prokurátora Pd 82/17/7713-5, nakoľko bol
toho názoru, že vypočúvať prokurátora ohľadom protestu proti opatreniu starostu obce Čičava, ktorým

poveril D. E. do funkcie starostu obce Čičava, ktorý bol riadne odôvodnený, nemá v prebiehajúcom
spore žiaden význam, pričom svoje rozhodnutie založil na iných skutočnostiach, vo vzťahu ku ktorým
bol výsluch prokurátorov bez významu.

6. Na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 451 ods. 1, ods. 2, § 454, § 456, § 31 ods. 1, § 32 ods. 2,

§ 107 ods. 1, 2, § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“), čl. 13 ods. 2, čl. 69 ods. 1, čl. 69 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, ust. § 2a ods. 3 zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby, ust. § 13 ods. 1
a 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších zmien a doplnkov, ust. § 2 ods. 1, §
3, ods. 1, 2, § 4, ods. 5, § 7 ods. 2 zákona č. 253/1994 Z.z. o právnom postavení a platových pomeroch
starostov obcí a primátorov miest.

7. V prvom rade súd prvej inštancie riešil otázku, či je žalovaný pasívne vecne legitimovaný alebo nie,
pričom poukázal, že kto je v rámci zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie pasívne legitimovaný,
vyplýva z § 451 ods. 1 OZ a je ním ten, koho majetok sa na úkor druhého neoprávnene zväčšil alebo
u koho nedošlo k zmenšeniu majetku, hoci k tomu malo v súlade s právom dôjsť. Z vykonaného

dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo, že podľa výdavkových pokladničných dokladov uvedené
sumy prevzal dňa 16.06.2017 a dňa 28.06.2017 žalovaný, ktorý nijak nepoprel pravosť žalobcom
predložených výdavkových pokladničných dokladov. K výdavkovému pokladničnému dokladu zo dňa
18.07.2017 súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný bol zastúpený synom A. B., ml., na prevzatie mzdy zamesiac jún 2017, a teda práva a povinnosti tým vznikli priamo žalovanému. Taktiež súd prvej inštancie
poukázal na list žalovaného, v ktorom žalovaný uviedol, že za mesiace apríl, máj, jún 2017 mu bola
vyplatená záloha za mzdu, a preto žalovaného považovalo v konaní za pasívne vecne legitimovaného.

8. Ďalšou otázkou, ktorú súd prvej inštancie riešil, bola otázka, či právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia je alebo nie je premlčané, keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania,
pričom namietal, že žaloba nebola podaná v rámci subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty. Podľa
názoru žalovaného, subjektívna premlčacia lehota začala plynúť nasledujúci deň po uskutočnení

jednotlivých platieb, t. j. 17.06.2017, 29.06.2017 a 19.07.2017 a uplynula postupne 17.06.2019,
29.06.2019 a 19.07.2019. Vo všeobecnosti súd prvej inštancie poukázal, že pre začiatok behu
subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o
tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal, pričom nie je rozhodujúce,
že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej
starostlivosti prípadne aj skôr. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez

akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na
jeho úkor a plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Súd prvej inštancie sa stotožnil
s tvrdením žalobcu, že o tom, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil sa dozvedel až z právneho
stanoviska právneho zástupcu zo dňa 30.03.2020, pretože zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu
výslovne nevyplýva, či žalovaný vzatím do väzby stráca alebo nestráca nárok na výplatu platu starostu,

pričom na analýzu uvedeného je potrebné právnické vzdelanie. Podľa súdu prvej inštancie v rozpore s
elementárnou logikou by bolo, keby subjektívna premlčacia doba by mala plynúť výplatou jednotlivých
súm žalovanému, keďže žalobca po vyplatení prvej sumy pristúpil k ďalšej a ďalšej výplate a zároveň by
si mal byť vedomý, že žalovaný sa bezdôvodne obohacuje, pričom v tom čase príkaz na výplatu dával
samotný žalovaný a zamietnutie žaloby na základe uplynutia subjektívnej premlčacej doby počítanej odo

dňa výplaty jednotlivých súm by bolo aj v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť až 30.03.2020 a keďže žaloba
bola podaná dňa 08.04.2020, bola v rámci subjektívnej aj objektívnej premlčacej doby podaná včas.

9. Poslednou otázkou, ktorú súd prvej inštancie riešil bolo, či žalovaný mal alebo nemal nárok na

plat starostu počas trvania väzby a či sa teda bezdôvodne obohatil, pričom skonštatoval, že uvedená
skutočnosť nie je vyslovene vyriešená v právnom poriadku. Podľa žalovaného nárok na plat vzniká
dňom zloženia sľubu a zaniká dňom zániku mandátu. Žalobca tvrdil, že starosta musí funkciu starostu
aj reálne vykonávať, aby mal nárok na plat, pričom poukázal na ustanovenia zákona o tzv. úväzkovom
starostovi, kde priamo zákon predpokladá, že starosta, ktorý nevykonáva funkciu v celom rozsahu, má

nárok na plat v pomernej časti zodpovedajúcej rozsahu vykonávanej funkcie. Súd prvej inštancie uznal,
že žalovanému počas výkonu väzby, kedy nebol právoplatne uznaný vinným a odsúdeným, funkcia
starostuobcenezanikla,nonadruhejstraneneopomenulzákonovýkoneväzby,podľaktoréhoobvinený
nemôže vo výkone väzby vykonávať volené a iné verejné funkcie. Následne poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR I. ÚS/155/2017, podľa ktorého: „všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným

znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,
systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách
toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ Vzhľadom na uvedené
súd prvej inštancie vyslovil názor, podľa ktorého účelom zákona o platových pomeroch starostov obcí,

bolo upraviť plat starostu, ktorý svoju funkciu vykonáva, pričom povinnosť vykonávať funkciu je dokonca
priamo súčasťou sľubu starostu, kde starosta okrem iného sľubuje, že bude riadne plniť svoje povinnosti
a pri výkone svojej funkcie bude dodržiavať právne predpisy. Zákon o obecnom zriadení výkon funkcie
starostu po zložení sľubu nijak neobmedzujú, funkcia starostu trvá až do jej zániku, pričom konkrétne
úlohy vykonáva buď osobne starosta alebo jeho poverený zástupca, pričom ani práceneschopnosť, či

iné prekážky nespôsobujú prerušenie výkonu funkcie, ktorej sa starosta chopí dňom zloženia sľubu.
Vzatie starostu do väzby je podľa súdu prvej inštancie osobitný prípad, keďže v tomto prípade dochádza
k zániku reálneho výkonu funkcie starostu a to priamo ustanovením zákona o výkone väzby, aj keď
formálne funkcia starostu vzatím do väzby nezaniká, pričom funkcia starostu v súlade s § 13 zákona o
obecnom zriadení je nepochybne volenou funkciu. Preto podľa súdu prvej inštancie by bolo nelogické,

ak by štát na jednej strane v zákone upravil zákaz vykonávať volenú alebo inú verejnú funkciu a na
strane druhej, v takejto situácii osobe, na ktorú sa vzťahuje uvedený zákaz, priznal plat. Podporne súd
prvej inštancie poukázal aj na ustanovenie o tzv. „úväzkovom starostovi“, ale aj na čl. 36 ods. 1 písm.
a) Ústavy SR. V žiadnom prípade nemôže byť podľa súdu prvej inštancie v záujme štátu, aby odmenudostal niekto, kto nielen že fakticky nevykonáva nejakú funkciu, ale jej výkon by bol priamo v rozpore s
ustanovením zákona. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalovanému za obdobie,
ktoré bol vo väzbe, plat nepatrí, a preto sa podľa názoru súdu bezdôvodne obohatil vo výške 3.900,06

eur a túto sumu je povinný žalobcovi vrátiť.

10. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne odo
dňanasledujúcehopoddnidoručeniažalobyžalovanému,keďžežalobcanepreukázaldoručeniežiadnej
výzvy žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá by predchádzala podanej žalobe, preto

súd prvej inštancie vychádzal z dňa, kedy bola žalovanému doručená samotná žaloba a v prevyšujúcej
časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.

11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods.
2 CSP podľa pomeru úspechu strán sporu v konaní a keďže žalobca bol v súdnom konaní úspešný,
priznal mu súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. V zákonom stanovenej lehote proti výroku I/ a III/ podal žalovaný odvolanie z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. a/, e/, f/ a h/ CSP. Podľa žalovaného je rozsudok súdu prvej inštancie nesprávny
v tom, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine obvineného a taktiež funkcia starostu zo
zákona nezanikla, pričom mandát starostovi zanikol až právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu

za úmyselný trestný čin dňa 12.09.2019, pričom aktívne vecne legitimovaný subjekt mal v prípade
pochybností iniciovať konanie o preskúmaní zániku funkcie starostu podľa § 325 ods. 2 Správneho
súdneho poriadku a v žalobe sa mal domáhať určenia, že funkcia starostu zanikla. Podľa žalovaného
zákon o obecnom zriadení výkon funkcie starostu po zložení sľubu nijak neobmedzujú a je toho názoru,
že táto funkcia od tohto momentu sa aj vykonáva a trvá do jej zániku, pričom konkrétne úlohy vykonáva

buď osobne starosta alebo jeho poverený zástupca, pričom ani práceneschopnosť, či iné prekážky
nespôsobujú prerušenie výkonu funkcie, ktorej sa starosta chopí dňom zloženia sľubu. Žalovaný taktiež
poukázal, že v zákone o platových pomeroch starostu zánik nároku na plat nie je upravený.

13. Žalovaný taktiež namietal nesprávne rozhodnutie súdu týkajúce sa námietky žalovaného o

premlčaní pohľadávky, keďže podľa žalovaného je nespochybniteľné, že žalobca mal vedomosť, kedy
došlo k premlčaniu nároku, a preto subjektívna premlčacia lehota začala plynúť nasledujúci deň po
uskutočnení jednotlivých platieb a táto postupne uplynula. Preto v tomto smere žalovaný namietol, že
žalobca sa o bezdôvodnom obohatení mal dozvedieť až zo stanoviska právneho zástupcu.

14. Žalovaný sa taktiež nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý zamietol vykonať dokazovanie
výsluchom prokurátorky Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou a prokurátora Okresnej prokuratúry
v Humennom, ktorý podľa tvrdení žalovaného proti opatreniu starostu obce Čičava, ktorým žalovaný
poveril D. E. do funkcie zástupcu starostu zo dňa 05.06.2017, mal udeliť súhlas splnomocnenému
advokátovi žalovaného zabezpečovať súčinnosť pri výkone mandátu, nakoľko mu mandát nezanikol.

Podľa žalovaného je bežné, že funkciu starostu vykonávajú osoby, ktoré vykonávajú mandát starostu v
pozícii podozrivého alebo obvineného s obmedzeniami a monitorovacím zariadením. Žalovaný poukázal
aj na publikáciu zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého tento ukladá odsúdenému starostovi
povinnosťbezodkladneoznámiťodsúdenieobci,pričomžalovanýboluznanývinnýmaždňa12.09.2019.
Žalovaný dodal, že zánik mandátu starostu obce je, rovnako ako pri poslancovi NR SR, naviazaný na

právoplatnosť odsudzujúceho rozsudku, ktorý však stále môže byť napadnutý mimoriadnymi opravnými
prostriedkami v širšom zmysle.

15. Žalovaný je tiež toho názoru, že súd prvej inštancie nie je príslušným súdom v konaní o preskúmaní
zániku funkcie starostu obce, ktorým je s poukazom na ust. § 1 zákon č. 162/2015 Z.z. správny súd,

nakoľko zákonodarca explicitne nerieši situáciu, ktorá nastala v súvislosti s ust. § 71 ods.1 písm. a/, b/,
c/, Trestného poriadku.

16. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol
a alternatívne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca uviedol, že odvolanie žalovaného nie je spôsobilé
v preskúmavacom konaní obstáť, pretože v žiadnom ohľade nie sú prítomné zákonom predpokladané
odvolacie dôvody. Žalobca poukázal, že v predmetnej veci nikdy nebola relevantná otázka zánikumandátu starostu a ani nebolo sporné, že väzbou po formálnej stránke mandát starostu nezaniká.
V uvedenej veci sa však pojednáva o neoprávnenom vyplácaní verejných prostriedkov v podobe platu
za funkciu starostu, ktorú v dôsledku väzby žalovaný nemohol vykonávať, a preto rozhodujúcou otázkou

v spore bol skutočný výkon resp. pracovný či funkčný vklad starostu do riadenia obce, za ktorý by mu
prináležal zákonný nárok na náhradu mzdy resp. platu. Žalobca sa preto tiež stotožnil s tým, že nebolo
potrebnérealizovaťdokazovanievýsluchminavrhovanýchsvedkov,keďžetítobydokazovaliskutočnosť,
ktorá v uvedenej veci nebola sporná.

18. Žalobca ďalej poukázal, že nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na
ťarchu adresáta právnej normy, teda na ťarchu žalobcu – obce, ktorá reguluje postavenie a platové
náležitosti starostu obce, a ktorá nereglementuje na uvedenú situáciu. Opačným výkladom by sa
podľa žalobcu právnou normou neregulované plnenie dostalo k dispozícii žalovaného za pasívnu, čisto
formálne trvajúcu funkciu starostu, ktorý si tento plat nároku nárokuje len ako formálny nositeľ starostu
počas väzby, bez primeraného protiplnenia v podobe reálneho výkonu práv a povinností starostu.

Z uvedeného dôvodu uvedené konanie žalobca považuje za čisto špekulatívne konanie, nepožívajúce
právnu ochranu, ktoré je výsledkom zneužitia nedokonalej a nedostatočne precizovanej právnej úpravy
v otázke pôsobenia a platových nárokov starostu počas jeho väzobného stíhania.

19. Žalobca považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, logicky zrozumiteľný a čo

do právnych záverov udržateľný, pričom dal odpoveď na všetky pre vec relevantné otázky. Keďže
žalobca nemal za sporné, že mandát starostu zaniká až právoplatným odsúdením za trestný čin, nie
je mu zrejmé, ani pochopiteľné tvrdenie žalovaného o potrebe iniciovať konanie o preskúmanie zániku
funkcie starostu obce a tento argument vo vzťahu k odvolacím dôvodom považuje za nelogické a za
vecne diskvalifikované. Rovnako žalobcovi nie je zrejmé, z akých dôvodov žalovaný namieta moment

plynutia subjektívnej lehoty a v čom konkrétne považuje úsudok súdu prvej inštancie za nesprávny,
pričom hoci žalovaný posudzuje existenciu subjektívneho poznatku žalobcu o vzniku bezdôvodného
obohatenia, k uvedenému neuvádza žiadne dôkazy, ani relevantné teoretické východiská. Žalobca
navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu nárok na trovy odvolacieho
konania.

20. K vyjadreniu žalobcu doručil žalovaný svoje vyjadrenie, spolu s ktorým podal návrh na prerušenie
konania a návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie, pričom
vo vyjadrení uviedol, že zotrváva na svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach a namieta
tvrdenia žalobcu o subjektívnom konštatovaní bez právnej alebo inej skutkovo dôkaznej opory, ktorý

v procesnom útoku opiera dôkazné bremeno vymáhaného nároku pri absencii rozhodujúcej právnej
úpravy o kvalifikovanú právnu analýzu, ktorá otázku poberania platu starostu počas výkonu väzby
dopodrobna rozanalyzovala a bola vypracovaná zástupcom žalobcu, s ktorou sa súd prvej inštancie
s poukazom na nedostatok judikovaného právneho názoru stotožnil. Žalovaný opätovne poukázal na
zákon o platových pomeroch starostu, ktorý nie je v postavení zamestnanca. S poukazom na zásadu

iura novit curia žalovaný uvádza, že súd sa nemôže považovať za viazaného právnou kvalifikáciou,
ktorú skutkovému základu veci dal iba navrhovateľ alebo druhý účastník konania, pričom poukázal, že
každé ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom,
princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,
ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora

Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

21. V ďalšom žalovaný poukázal na Európsku chartu miestnej samosprávy, ktorý je medzinárodným
dokumentom obsahujúci princípy miestnych samospráv, čím určuje dôležitosť územnej samosprávy
ako základu každého demokratického systému. V tomto smere žalovaný poukázal na čl. 7 tejto charty,

ktorý garantuje podmienky výkonu funkcie na miestnej úrovni, a preto navrhol, aby odvolací súd
konanie prerušil a podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie
s otázkou, či predstaviteľ obce ako najvyšší výkonný orgán obce počas výkonu väzby v ústave na
výkon väzby, je oprávnený alebo neoprávnený poberať funkčný plat a sociálne zabezpečenie, hradené
z verejných prostriedkov v podobe platu za funkciu starostu.

22. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepodali.23. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej
lehote (§ 362 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario). Pretože rozsudok vo veci samej
musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.
2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozsudku (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel

odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je
potrebné potvrdiť.

24. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal návrhom žalovaného na prerušenie konania podaním návrhu
na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie.

25. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

26. Konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) o predbežnej otázke má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo
agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva.
Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva,

pretože SD EÚ v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

27. Ustanovenie § 162 ods. 1 písm. c) CSP ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak
dospel k záveru (rozhodol), že požiada SD EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné

podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd
nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie
návrhu SD EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky
je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá
žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o

aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť
so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, t. j. musí spor determinovať po právnej stránke.
Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné
zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúce konanie. Teda zmyslom riešenia predbežnej
otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

28. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru
Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa na základe predbežnej otázky
položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor Európskej únie v rozsudku CILFIT, C - 283/81

publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415. V tomto rozhodnutí uviedol, že
„článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) sa má vykladať v
tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho
práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa
práva Spoločenstva s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo

Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva alebo, že správne uplatnenie práva
Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto
možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s
jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.

29. Žalovaný však navrhol položiť prejudiciálnu otázku v súvislosti s výkladom článku 7 Európskej
charty miestnej samosprávy, či predstaviteľ obce ako najvyšší výkonný orgán obce počas výkonu väzby
v ústave na výkon väzby je oprávnený / neoprávnený poberať funkčný plat a sociálne zabezpečenie
hradene z verejných prostriedkov v podobe platu za funkciu starostu.30. Európska charta miestnej samosprávy sa však netýka práva Európskej únie. Európska charta
miestnej samosprávy bola prijatá na pôde Rady Európy. Rada Európy nepatrí medzi inštitúcie Európskej

únie, ale je medzinárodnou organizáciu založenou od roku 1949, ktorej cieľom je predovšetkým ochrana
ľudských práv a právneho štátu a upevňovanie demokratickej stability v Európe. Aj keď je Európska
únia oprávnená pristupovať ako medzinárodná organizácia aj aktom Rady Európy, podľa informácii
dostupných na webovej stránke Rady Európy Európska únia nepristúpil k Európskej charte miestnej
samosprávy, a teda sa netýka práva Európskej únie, o ktorého výklad by mohol odvolací súd požiadať

SD EÚ.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu pri posudzovaní predmetnej veci, nebolo
potrebné predložiť prejudiciálnu otázku postupom podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP.

32. Čo sa týka odvolania žalovaného, žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa st. § 365 ods.1 písm.

a/, e/, f/ a h/ CSP, podľa ktorých neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

34.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

35. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

36. K odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

37. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa procesných podmienok podľa ust. § 365 ods. 1 písm.

a/ CSP odvolací súd uvádza, že odvolateľ by mal preukázať, ktoré procesné podmienky neboli splnené.
Odvolací súd po preštudovaní odvolania žalovaného nezistil, ktoré procesné podmienky splnené neboli.
Ak žalovaný k uvedenému odvolaciemu dôvodu mal na mysli, že súd prvej inštancie nemal príslušnosť
konať o preskúmaní zániku funkcie starostu z dôvodu situácie podľa ust. § 71 ods. 1 písm. a/, b/
a c/ Trestného poriadku, odvolací súd poukazuje, že uvedená otázka nebola medzi stranami sporu

sporná. Ani súd prvej inštancie neuviedol, že výkonom väzby zaniká funkcia starostu obce, ale naopak
s poukazom na právnu úpravu uviedol, že počas výkonu väzby, kedy žalovaný nebol právoplatne uznaný
vinným a odsúdeným, mu funkcia starostu obce nezanikla, nakoľko dôvody zániku funkcie starostu
sú výslovne uvedené v § 13a ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Aj z vykonaného dokazovania jasne
vyplýva, že žalovaný bol zvolený do funkcie starostu obce Čičava a dňom 05.12.2016 po zložení sľubu

začal funkciu starostu vykonávať, pričom dňa 12.09.2019 bol žalovaný právoplatne uznaný vinným
zo spáchania obzvlášť závažného zločinu. Podľa zákona o obecnom zriadení (zák. č. 369/1990 Zb.)
funkčné obdobie starostu sa začína zložením sľubu novozvoleného starostu a mandát zaniká okrem
iného aj právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin (§ 13 ods. 1 a § 13a ods. 1 písm. d/ zákona č.
369/1990 Zb.). Otázka trvania mandátu žalovaného ako starostu obce nebola sporná. Spornou otázkou

a predmetom súdneho konania bolo posúdenie, či starostovi obce prináleží plat za obdobie, kedy funkciu
starostu obce reálne nevykonáva z dôvodu zaistenia jeho osoby v trestnom konaní väzbou.

38. Čo sa týka námietky žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy a že dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že nielen

súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené, že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých
fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým
navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne,
ktorý z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomocivšeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a
hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním
držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty

prejednávanej veci nie je relevantný. Ak však súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný
dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.09.2010). Miera
dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový
stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu

právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne
zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je
základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je
predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn.
4Cdo/256/2012).

39. Čo sa týka hodnotenia dôkazov Civilný sporový poriadok upravuje zásadu voľného hodnotenia
dôkazov v § 191 ods. 1, v zmysle ktorej dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo. Voľné hodnotenie dôkazov súdom neznamená ľubovôľu hodnotenia, ale dôkazy

hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,
alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Zistený skutkový stav vychádza z procesnej aktivity strán
sporu, ktoré počas súdneho konania pred súdom prvej inštancie na preukázanie svojich tvrdení navrhli
dôkazy a tieto súd prvej inštancie vykonal.

40. Z odvolania žalovaného však nie je zrejmé, ktoré skutkové zistenie súdu prvej inštancie žalovaný
spochybňuje, teda ktoré skutkové zistenie považuje za nesprávne. Z odvolania len vyplýva, že žalovaný
nesúhlasil s tým, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie vypočutím prokurátorky Okresnej
prokuratúryVranovnadTopľouatiežprokurátoraOkresnejprokuratúryHumenné,ktorýmaludeliťsúhlas

splnomocnenému advokátovi žalovaného zabezpečovať súčinnosť pri výkone mandátu, nakoľko mu
mandát nezanikol. Súd prvej inštancie považoval vykonanie uvedených dôkazov nevýznamné, keďže
rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie nároku žalobcu mal zistené z ostatných dôkazov. Odvolací súd
tiež poukazuje, že vykonanie dokazovania vypočutím týchto svedkov by bolo nielen nadbytočné, ale aj
nehospodárne. Nesporné totiž medzi stranami sporu bolo, že funkcia starostu obce je verejnou volenou

funkciou a žalovaný skutočne dňa 28.03.2017 bol vzatý do výkonu väzby, a preto aplikujúc ust. § 2a ods.
3 zákona č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby, žalovaný nemohol vo výkone väzby vykonávať volené a iné
verejné funkcie. Preto skutočnosti, pre ktoré žalovaný navrhoval vykonať uvedené dokazovanie, neboli
pre posúdenie otázky, či starostovi obce počas výkonu väzby patrí aj nárok na plat, neboli významné.

41. Napokon odvolaním žalovaný napáda aj nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca
v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris).
Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil

vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu
nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

42. Ako už odvolací súd konštatoval vyššie spornou otázkou medzi stranami sporu bolo posúdenie,
či starostovi obce počas výkonu väzby, kedy funkciu starostu reálne nevykonáva, patrí alebo nepatrí

nárok na plat a v danom prípade aj otázka premlčania uplatneného nároku týkajúca sa začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty.

43. Podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.44. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý
vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napr. plnenie z neplatnej zmluvy, pri ktorej
dôvod na plnenie vôbec nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti (napr. bezdôvodné

obohatenie získané z nepoctivých zdrojov). Funkciou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je
náprava nespravodlivej majetkovej nerovnováhy vzniknutej z titulu absencie relevantného právneho
dôvodu. To, či v konkrétnom prípade bolo plnenie bezdôvodné, závisí od posúdenia všetkých okolností,
za ktorých došlo k plneniu. Podľa ustálenej judikatúry má inštitút bezdôvodného obohatenia subsidiárny
charakter. Právny vzťah môže byť podľa neho posúdený iba vtedy, ak nárok nevyplýva z iného

zákonného ustanovenia a nárok zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie môže byť opodstatnený
iba vtedy, ak povinnosť vydať prijaté plnenie neupravuje iný právny inštitút, napr. náhrada škody.

45. Majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť
v majetkovej sfére iného subjektu. Musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením
sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu.

Vnútorný psychický vzťah obohateného subjektu k príčinám obohatenia sa je bez akejkoľvek právnej
relevancie. Vznik reparačného právneho následku je teda objektivizovaným prejavom základnej funkcie
súkromného práva, ktorou je spravodlivosť v právnych vzťahoch.

46. Vzťah skutkových podstát bezdôvodného obohatenia je vzťahom generálnej klauzuly a jednotlivých

zákonodarcom prezumovaných prípadov bezdôvodného obohacovania sa (z povahy veci ide o výpočet
demonštratívny). Ak teda určité konanie osôb nebude možné subsumovať pod konkrétnu zákonodarcom
normovanú skutkovú podstatu bezdôvodného obohacovania sa, postačí, ak takéto konanie vykazuje
také znaky, ktoré sú kogentnou právnou normou ustanovenia § 451 ods. 1 zakázané. Uvedený
záver vyplýva aj z preferencie ústavnokonformného a teleologického výkladu právnych noriem. Zákaz

bezdôvodnéhoobohacovaniasajetotižlenderivátomabsolútnehosubjektívnehoprávavlastniťmajetok,
resp. pokojného užívať (čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd).

47. V uvedenom prípade bolo vykonaným dokazovaním preukázané a žalovaným nespochybnené, že

počas výkonu väzby prevzal plat za výkon funkcie starostu vo výške 3.900,06 eur za mesiace apríl,
máj, jún 2017, hoci od 28.03.2017 zotrvával žalovaný vo vyšetrovacej väzbe, pričom podľa zákona
o výkone väzby funkciu starostu vykonávať reálne nemohol. Správne súd prvej inštancie zistil, že otázka
nároku starostu obce na plat počas výkonu väzby nie je v právnej úprave vyslovene uvedené. Preto bolo
potrebné aplikovať takú právnu úpravu, ktorá najbližšie na danú skutkovú situáciu reaguje. Odvolací

súd je toho názoru, že súd prvej inštancie pri svoji právnych úvahách postupoval správne a s jeho
názormi v bode 37. odôvodnenia rozsudku sa plne stotožňuje. Odôvodnenie, prečo nároku žalobcu
bolo vyhovené, je zrozumiteľné a výklad použitých právnych noriem je súladný najmä s princípom
spravodlivosti. Zákon č. 253/1994 Z. z. o právnom postavení a platových pomerov starostov obcí
a primátorov miest upravuje aj výšku platu starostu obce, podľa ktorého tak, ako poukázal aj súd prvej

inštancie, vyplýva aj možnosť zníženia platu v prípade, ak starosta nevykonáva funkciu v celom rozsahu
(úväzkový starosta).

48. Odvolací súd len dodáva, že hoci vzatie do väzby nespôsobuje zánik funkcie starostu, ale jeho
skutočným následkom je prekážka výkonu tejto funkcie, kde právna úprava obvinenému vzatému

do väzby dokonca neumožňuje žiadny výkon volenej a inej verejnej funkcie. Vzatie do väzby je
inštitút zabezpečujúci zaistenie osoby počas trestného konania, kedy sa vyšetrovaním zisťuje, či
osoba obvinená skutok, ktorý sa jej kladie za vinu spáchala, pričom už v čase rozhodovania o väzbe
musia byť zistené také podozrenia, ktoré nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné
stíhanie, spáchal obvinený. Z uvedeného možno dôvodiť, že vzatie do väzby si spôsobil žalovaný sám

svojou protiprávnou činnosťou, pre ktorú bol dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu, čo sa
vkonečnomdôsledkupotvrdiloajprávoplatnýmrozhodnutímojehovine.Vširšomzmysleniejevylúčená
ani zásada nemo turpitudinem suam allegare potest, čo znamená, že nikto nesmie mať prospech
z vlastného nepoctivého správania. V danom prípade uvedené môže znamenať to, že žalovaný nemá
nárok na plat starostu obce počas obdobia prekážky výkonu jeho funkciu, ktorú prekážku si spôsobil

svojím nepoctivým správaním sám. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že mnohé prípady a ich špecifické
okolnosti môžu byť netypické, čo však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie.
Spravodlivosťmusíbyťvprocese,ktorýmsúdinterpretujeaaplikujeprávo,vždyprítomnáakohodnotový
činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnymporiadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí
byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé, preto úlohou súdu je nazerať na zákon aj cez prizmu
spravodlivosti.

49. Preto záver súdu prvej inštancie, že starostovi obce počas trvalej prekážky výkonu funkcie v dobe
zaistenia jeho osoby väzbou nepatrí nárok na plat v žiadnom rozsahu, je správny, z právnej úpravy
vyvoditeľný a najmä spravodlivý.

50. K otázke premlčania uplatneného nároku týkajúcej sa začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty odvolací súd sa taktiež stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie podrobne vysvetlený v bode
36 odôvodnenia rozsudku.

51. Podľa ust. § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

52. Podľa § 107, ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

53. Premlčaním sa rozumie právny následok kvalifikovaného uplynutia času vo vzťahu k povahe
subjektívneho práva. Inštitút premlčania poskytuje východisko, ako predísť, resp. riešiť situácie, kedy

až po dlhej dobe dochádza k uplatneniu majetkového práva zo strany veriteľa a tak sa vznáša do
záväzkových právnych vzťahov účastníkov právna neistota, resp. hrozba, že dlžník môže byť vystavený
bez zreteľa na čas (bez obmedzenia doby) úspešnej žalobe zo strany veriteľa. V inštitúte premlčania
sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt, teda že zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých,
ktorí o svoje práva dbajú, alebo inak povedané, že právo patrí bdelým. Premlčaniu zásadne podliehajú

majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Majetkovým právom je právo na poskytnutie plnenia,
ktoré má pre oprávnený subjekt majetkový obsah alebo majetkovú (peniazmi oceniteľnú) hodnotu.

54. V prípade bezdôvodného obohatenia právna úprava rozlišuje pre začiatok plynutia premlčacích
dôb subjektívnu a objektívnu premlčaciu dobu. Pre začiatok plynutia subjektívne premlčacej doby je

rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného
obohatenia na jeho úkor a zároveň o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia
lehota začína plynúť od dňa, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Vzájomný vzťah týchto dvoch
premlčacích dôb je taký, že ak skončí beh jednej z nich, a je vznesená námietka premlčania, právo sa
premlčí a nemožno ho priznať.

55. Pri posúdení právnej otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom
obohatení, uvedená právna otázka bola už vyriešená Najvyšším súdom SR, ktorý uviedol, že „oprávnený
sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne
(preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o
osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To,
kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností
možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej
doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu

a kto sa na jeho úkor obohatil, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné
vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie“ (pozri rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/169/2017, sp. zn.
1Cdo/67/2011).

56. Žalovaný nesúhlasí s tým, že súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu, kedy sa

mal o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedieť. Podľa žalovaného sa žalobca dozvedel o vzniku
bezdôvodného obohatenia v deň nasledujúci po dni uskutočnenia jednotlivých platieb. Avšak aj súd prvej
inštancie poukázal, že uvedené tvrdenie nemôže byť správne, pretože v čase vyplácania platu starostovi
obce resp. jeho splnomocnenému zástupcovi pokyn na vyplácanie platu dával sám žalovaný, preto jeskutočne nelogické, že sám žalovaný ako starosta obce by sebe samému naďalej nechal vyplácať plat,
ak by zároveň mal mať vedomosť, že týmto sa ako starosta obce bezdôvodne obohacuje na úkor obce,
a okrem toho žalovaný od žalobcu požadoval výplatu platu za celé obdobie trvania väzby. Z vykonaného

dokazovania je zrejmé, že žalobca začal situáciu vyplácania platu žalovanému riešiť až potom, čo mu
žalovaný doručil „Žiadosť o vyplatenie mzdy starostu obce“ zo dňa 13.02.2020, teda v čase, kedy bol už
dofunkciestarostuobcežalobcuzvolenýnovýstarostaD.E.,čohoreakcioubolopožiadanieadvokátskej
kancelárie o spracovanie analýzy k posúdeniu nároku na vyplatenie mzdy starostu obce v čase zotrvania
vo väzbe. Odvolací súd sa tiež ako súd prvej inštancie stotožňuje s prezentovaným názorom žalobcu,

že skutočne sa jedná o otázku, ktorá nie je výslovne právne upravená v právnych predpisoch a pre
posúdenie nároku, ktorý je predmetom tohto súdneho konania podľa zistených skutkových zistení sa
vyžaduje odborné právne vzdelanie. Preto sú závery o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby
správne a názor žalovaného v odvolaní nepostačuje pre opačné úvahy.

57. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného neboli dôvodné

a skutočnosti uvedené v jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, preto bol rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdený. Keďže súd prvej inštancie žalobe vyhovel, správny je aj jeho výrok o trovách konania,
o ktorých súd prvej inštancie rozhodol porovnávajúc úspech strán sporu.

58. Predovšetkým je potrebné si uvedomiť, že výsledkom súdneho konania je autoritatívne rozhodnutie,
podľa ktorého je v sporovom konaní vždy jedna strana sporu úspešná a druhá strana neúspešná.
Súčasťou práva na spravodlivý proces tak nemôže byť právo na to, aby bola procesná strana (žalobca, i
žalovaný) pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil práve s jej právnymi
názormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchprávnych

predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom strany sporu, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán, vrátane

ich dôvodov a námietok (porov. sp. zn. II. ÚS 4/94, sp. zn. II. ÚS 3/97, sp. zn. I. ÚS 204/2010).

K trovám odvolacieho konania

59. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

60. Podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá náhradu trov konania právo.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

61. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou

úspechu v konaní. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov konania,
ak mala strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a
neúspech vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

62. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení

porovnaním úspechu strán sporu a keďže žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v rozsahu 100 %.

63. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody - § 421 a § 422 CSP)) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací

návrh).

Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 CSP podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe.Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe

autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 160 ods. 2 CSP dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum
právnej pomoci.