Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. december 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoCsp/48/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3221200686
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3221200686.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov
senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO:
53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. C., B. D. XXX/XX, o zaplatenie

300 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 30. augusta 2022, č.k. 2Csp/1/2021-118, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému n e p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému
nepriznal náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca

domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 300 eur s príslušenstvom. Uviedol, že jeho právny predchodca
(banka - Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere, na základe ktorej mu
poskytol úver, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť v mesačných splátkach. Žalovaný úver nesplácal riadne
a včas, čím porušil svoju povinnosť. Následne banka postúpila na žalobcu pohľadávku voči žalovanému.
Vzhľadom na to, že žalovaný dlžnú sumu nevrátil, obrátil sa žalobca na súd. Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 9, § 54

ods. 1, 2, § 565, § 524 ods. 1, 2, § 39, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona o bankách,
§ 1 ods. 2, § 2 písm. e), § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že
žalobu je potrebné zamietnuť. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú
a následne sa zaoberal tým, či je žalobca aktívne vecne legitimovaným v tomto spore. Uviedol pritom,
že žalobcu zaťažuje povinnosť preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní. Súd prvej inštancie
aktívu vecnú legitimáciu skúmal vo svetle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Mal za to, že nebolo

preukázané splnenie zákonných predpokladov uvedených v citovanom ustanovení. Žalobca podľa súdu
prvej inštancie nepreukázal, že by bol žalovaný aj po výzve banky v omeškaní viac ako 90 kalendárnych
dní, keď nebolo preukázané, že právny predchodca žalobcu (banka) žalovaného vôbec na úhradu jeho
pohľadávky vyzval. Žalobca síce predložil v konaní ako dôkaz listinu označenú ako „VÝZVA“ zo dňa
10.09.2020, pričom podľa obsahu tejto listiny banka vyzýva žalovaného na uhradenie dlžnej sumy, avšak
žalobca ani neoznačil a ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukazoval, že táto výzva sa stala

účinnou, teda že bola bankou žalovanému aj riadne doručovaná a kedy bola doručovaná a doručená,
aby bolo možné jednoznačne ustáliť, že žalovaný bol pred postúpením pohľadávky riadne vyzvaný
na úhradu pohľadávky banky a zároveň od doručenia výzvy do dňa postúpenia pohľadávky márneuplynula lehota 90 dní. Žalobca neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz o tom, že tieto listiny boli vôbec
žalovanému zaslané. Rovnako žalobca v konaní nepreukázal a ani neoznačil žiadny dôkaz o tom, že
zaslal žalovanému výpoveď zmluvy zo dňa 01.10.2019 a odstúpenie od zmluvy zo dňa 25.01.2020,

a teda žalobca nepreukázal, že by sa uvedené jednostranné právne úkony právneho predchodcu
žalobcu dostali do dispozičnej sféry žalovaného. Preto súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca
platne nenadobudol pohľadávku, ktorej splnenia sa voči žalovanému v tomto spore domáha. Je tomu
tak pre rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako
postupcom a žalobcom, a teda pre jej neplatnosť v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pri uzavretí

zmluvy o postúpení vo vzťahu k žalovanému nebol dodržaný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o
bankách. Žalobca tak nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, preto súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodnú zamietol. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že žalobca nepreukázal ani splnenie § 17
ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, teda že predmetom postúpenia bola pohľadávka
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere po termíne jej konečnej splatnosti, resp. že sa pohľadávka stala
splatnou pred uvedeným termínom. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods.

1 CSP. Náhradu trov konania súd prvej inštancie žalovanému nepriznal, hoci by mu táto svedčala podľa
zásady úspechu, nakoľko žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca. Namietal, že bolo preukázané, že pred postúpením pohľadávky pôvodný veriteľ dodržal všetky

podmienky, ktoré mu § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá. Bolo preukázané, že žalovaný bol v
omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní; žalovaný bol v omeškaní viac ako 365 dní. Poukázal na to, že preukázal, že žalovaný bol opakovane
vyzývaný na úhradu omeškaných splátok, a to výzvou zo dňa 01.10.2019, výzvou zo dňa 25.01.2020
a výzvou zo dňa 10.09.2020, ktorými vyzval žalovaného podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách na

úhradu dlžnej sumy. Ohľadom doručovania uvedených výziev má žalobca za to, že jeho skutkové
tvrdenia neboli sporné a rozporoval ich výlučne súd prvej inštancie. Doručenie týchto výziev nebolo
medzi stranami počas konania vôbec sporné, v dôsledku čoho doručenie výziev považoval za nesporné
skutkové tvrdenie. Žalovaný bol pasívny, žiadne skutkové tvrdenia nepoprel a na pojednávanie sa
nedostavil. Preto vníma napadnuté rozhodnutie za prekvapivé. Ďalej uviedol, že súd v priebehu konania

neprezentoval pred stranami sporu žiadnu skutočnosť ako spornú, ani ho nevyzval na preukázanie
skutočností, ktoré by vnímal ako sporné, v dôsledku čoho nadobudol očakávanie, že súd prvej inštancie
považuje žalobou uplatnený nárok za dôvodný v celom rozsahu a nemá preto ani dôvod produkovať
ďalšie dôkazy. Dodal, že podľa § 295 CSP môže súd vykonať v spotrebiteľských sporoch aj tie dôkazy,
ktoré spotrebiteľ nenavrhol, avšak v žiadnom prípade sa nestotožňuje s postupom súdu prvej inštancie,

ktorý de facto popieral skutkové tvrdenia strán sporu, ktoré bolo potrebné podľa § 151 ods. 1 CSP
považovať za nesporné. Ak mal súd pochybnosti o jeho skutkových tvrdeniach ohľadom doručovania
výziev napriek ich nespornosti, potom mohol podľa § 295 CSP vykonať aj bez návrhu žalovaného
ďalšie dôkazy - napríklad mohol dopytovať žalovaného, prípadne postupcu, na vyjadrenie k takto
uvedeným skutkovým tvrdenie žalobcu, prípadne mohol postupcu v zmysle edičnej povinnosti dopytovať

za účelom predloženia dôkazov na preukázanie týchto jeho tvrdením. Súd prvej inštancie však podľa
neho nepostupoval podľa § 295 CSP, nakoľko žiadne takéto dôkazy nevykonal, ale naopak, z pozície
pomyselnéhoadvokátaazástupcužalovanéhoakospotrebiteľaaktívnenamietaljehoskutkovétvrdenia.
Takýto postup považuje za neprípustný a v tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia súdov. Bol
toho názoru, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy. Pokiaľ ide otázku aktívnej legitimácie, túto

preukázal, rovnako aj splnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona o bankách s tým, že § 17 ods. 1 písm.
b) zákona o spotrebiteľských úveroch neporušil. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil
tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu, resp. napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na závere o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Žalobca nepreukázal platné postúpenie pohľadávky voči žalovanému z pôvodného
veriteľa - Slovenská sporiteľňa, a.s. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal,že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie
peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, resp. že sa táto výzva dostala do sféry dispozície
žalovaného, teda nebolo preukázané naplnenie zákonnej podmienky pre postúpenie pohľadávky banky

na iný subjekt uvedenej v § 92 ods. 8 zákona o bankách.

6. S týmito závermi súdu prvej inštancie odvolací súd súhlasí. Aktívnou vecnou legitimáciou
sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi procesné právo uplatňovať si
ten-ktorý konkrétny hmotnoprávny nárok. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane

žalobcu)alebopasívnej(nastranežalovaného),jeimanentnousúčasťousúdnehokonania(viďrozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní
svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi,
prípadne zmluvou o postúpení o pohľadávky; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky.

6. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie, postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia

podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore
so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu
neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V tomto prípade, keďže právnym
predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení
pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda či postúpenie

pohľadávky bolo platné.

7. Pritom platí, že súd nemôže rezignovať na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie. Súd vecnú
legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta
(rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.06.2010 sp. zn. 2 Cdo 205/2009). Tým je vylúčená správnosť

odvolacej námietky žalobcu, že súd prvej inštancie skúmal doručenie výzvy jeho právneho predchodcu
žalovanému, hoci žalovaný toto doručenie nenamietal. Navyše bolo judikované, že pasivita žalovaného
v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1, 2 CSP) povinnosť súdu priznať akýkoľvek
uplatnený nárok (uznesenie Ústavného súdu SR z 11.06.2019 sp. zn. I. ÚS 246/2019). Z uvedeného
vyplýva, že bolo povinnosťou súdu ex offo skúmať v konaní aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ako

aj prihliadať na prípadnú neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky vo vzťahu k pohľadávke voči
žalovanému, a to aj bez popierajúcich tvrdení žalovaného.

8. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že doručenie výzvy, ktorá predchádzala postúpeniu pohľadávky,
bolo skutkovým tvrdením nesporným, odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno ohľadom tohto

tvrdenia ležalo na žalobcovi. Nepostačuje preukázanie existencie písomnej výzvy banky (t.j. že výzva
bola bankou vyhotovená), ale je potrebné preukázať aj dôjdenie tejto výzvy ako jednostranného
adresovaného právneho úkonu do sféry dispozície adresáta. Odvolací súd podotýka, že žalobca mal
vedomosť, že jeho právny predchodca musel splniť podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom
v prípade súdneho sporu žalobca musel vedieť, že splnenie týchto podmienok bude preukazovať on

sám. Za tým účelom si mal vyžiadať od postupcu aj všetky potrebné doklady. I preto neobstojí námietka
žalobca, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé.

9. Vzhľadom na to, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal doručenie výzvy žalovanému podľa §
92 ods. 8 zákona o bankách, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca nepreukázal

splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Následkom toho sa žalobca nestal veriteľom
pohľadávky, ktorú uplatňuje v tomto konaní a žalobcovi z tohto dôvodu nesvedčí aktívna vecná
legitimácia v konaní.

10. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.

1 CSP potvrdil.

11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, trovy odvolacieho
konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).