Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/116/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316217726
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1316217726.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov

senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X. Š. Č.Á., C. XX, F., X.
H. F., H. N., X. K. F., H. N.Ž., X. Ľ. F., H. N., X. H. T., C. XX, F., X. Y. Č., R. W. XX, F., žalobcovia v 1.,
5. a v 6. rade zastúpení advokátom R.. L. F., T. X, F., proti žalovanej: Slovenská C., U. Y. V. V. L. T. S.,
K.: XX XXX XXX, F. XX, F., o určenie, že vec patrí do dedičstva, na odvolanie žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28.04.2022, č.k. 15C/241/2016-407, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 28.04.2022, č.k. 15C/241/2016-407, zamietol žalobu žalobcov
a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 28.10.2016 domáhali
určenia, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie C., obec C., okres
L., a to
(a) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 2345 m2,

(b) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 2421 m2,
(c) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 1130 m2,
(d) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 935 m2,
(e) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 2050 m2,
(f) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 2050 m2,
(g) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 266 m2,
(h) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 266 m2,

(i) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 223 m2,
(j) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 223 m2,
(k) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX - orná pôda, vo výmere 5470 m2,
(l) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX - orná pôda, vo výmere 5470 m2,
(m) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 5258 m2,
(n) pozemok parcely registra „X.“ č. XXX/X - orná pôda, vo výmere 5259 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“),
patria v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/2 do dedičstva po nebohom M. Q., narodenom dňa

XX.XX.XXXX, zosnulom dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom v F.-U., a v spoluvlastníckom podiele
o veľkosti 1/2 do dedičstva po nebohej Y. Q., C.. F., narodenej dňa XX.XX.XXXX, zosnulej dňa
XX.XX.XXXX, naposledy bytom v F., C. XX. Dôvodili, že predmetné nehnuteľnosti boli prídelovou
listinou - výmerom Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy (ďalej len „Povereníctvo“)o vlastníctve pôdy zo dňa 02.06.1948 (ďalej len „výmer o vlastníctve pôdy“) pridelené do vlastníctva
ich právnym predchodcom M. E. Y. Q., a to v ideálnej časti 1/2 pre každého z nich. Tieto pozemky
vzalo do užívania jednotné roľnícke družstvo (ďalej len „JRD“), ktorá skutočnosť však nespôsobila stratu,

či zánik vlastníckeho práva k predmetu prídelu, keďže právnym predchodcom žalobcov neboli nikdy
vyvlastnené, ani ich vlastnícke právo inak nezaniklo a zostali ich vlastníkmi až do ich smrti, a to i napriek
tomu, že žalovaná, ktorej vlastnícke právo vzniklo pôvodne konfiškáciou na základe tzv. F. H., bola mylne
zapísaná ako ich vlastník.

3. Po vyjadrení žalovanej, vysvetľujúcom nadobudnutie jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
derivátnym spôsobom, a to na základe zámennej zmluvy od Y.. T. L., žalobcovia doplnili, že manželia Q.
vlastnícke právo k predmetu prídelu nestratili a ak aj bývalý Okresný národný výbor (ďalej aj ako „ONV“)
vydalrozhodnutieozrušenívýmeru,totooznačilizaabsolútneneplatnéanulitné,vydanéorgánom,ktorý
na to nemal právomoc, všetko s poukazom na záznam z porady konanej dňa 06.06.1996 k problematike
odnímania prideleného majetku prídelcom. Zároveň uviedli, že právni predchodcovia žalovanej - U. E. V.

Y., od ktorých predmetné nehnuteľnosti kúpil v roku 2003 Y.. T. L., k nim nemohli nadobudnúť vlastnícke
právo, keďže prídelová listina bola vydaná v ich prospech v roku 1957, kedy prídel patril manželom Q.;
štát potom nemohol predmetné nehnuteľnosti prideliť do vlastníctva iným osobám s ohľadom na zásadu
nemo plus iuris.

4. Pokiaľ išlo o duplicitné číslo (spisovú značku) výmeru o vlastníctve pôdy s inými výmermi, táto
okolnosť podľa žalobcov nemohla mať za následok jeho neplatnosť, keďže výmer vychádzal z jedného
prídelového plánu vypracovaného pre celé katastrálne územie C. (v tom čase Č.); na uvedenom
základepovažovalivýmervydanývprospechmanželovQ.zaplatnýnadobúdacítitul.Žalobcoviazotrvali
na danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý vyvodzovali z aktuálneho stavu

objektívnej právnej neistoty spočívajúcej v tom, že ako dedičia po skutočných vlastníkoch nehnuteľností
spochybňovali platnosť právnych titulov, na základe ktorých odvodzovala zápis vlastníckeho práva v
katastri nehnuteľností vo svoj prospech žalovaná. Napokon, s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, rozhodujúce boli právne skutočnosti existujúce v čase smrti poručiteľov (v danom
prípade v roku 1974 a 1990), keď na tie, ktoré nastali po uvedenom čase, nemožno prihliadať.

5. Žalovaná so žalobou žalobcov nesúhlasila, majúc za to, že na požadovanom určení nemajú
žalobcovia naliehavý právny záujem, keďže právne vzťahy k nehnuteľnostiam boli s istými následkami
dotknuté už v dávnej minulosti a nestali sa neistými teraz. V ďalšom spochybnila platnosť výmeru o
vlastníctve pôdy, považujúc ho za nulitný správny akt, pretože nebol predložený v originály, neobsahoval

odtlačok okrúhlej pečiatky orgánu, ktorý ho vydal, označenie bývalých vlastníkov pôdy, a napokon išlo
len o „koncept“; na jeho základe preto nemohlo vzniknúť vlastnícke právo manželom Q.. Žalovaná
poprela, že by svoje vlastnícke právo nadobudla prevzatím bez právneho dôvodu alebo konfiškáciou,
ako nesprávne tvrdili žalobcovia, keď toto získala zámennou zmluvou zo dňa 22.12.2003 uzavretou
s Y.. T. L., ktorý nehnuteľnosti nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 14.07.2003 od p. V. Y., ktorej boli

pridelené spolu s manželom U. Y. prídelovou listinou zo dňa 22.11.1957, po odňatí prídelu právnym
predchodcom žalobcov; vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v prospech manželov Y.I. bolo v evidencii
nehnuteľností zapísané v roku 1964 a potvrdené i pozemkovou reformou ROEP (ďalej len „ROEP“).
Pokiaľ by jej nesvedčal právny titul vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam mala žalovaná za to, že tieto
nadobudla vydržaním, keď za rozhodujúci považovala zápis vlastníckeho práva v jej prospech v katastri

nehnuteľností v roku 2004.

6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že výmerom Povereníctva o vlastníctve pôdy
zo dňa 02.06.1948, č. XXXX/XX-X, boli prídelcom M. Q. a jeho manželke Y. Q., C.. F., pridelené do
vlastníctva pôdohospodárske nehnuteľnosti v katastrálnom území Č. (neskôr Š., H. C.) o celkovej

výmere 8,0071 ha, a to pozemky - role s parcelnými č. XXX/X, XXX/X, XXX, XXX, XXX/X, XXX/X, XXX/
X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX, XXX/X a súčasne pozemky - role s
parcelnými č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX, XXX,
XXX/X E. XXX/, t.j. tie, ktoré boli podľa predloženej identifikácie parciel pod týmito istými parcelnými
číslami a v totožnej výmere zapísané ako pozemky parcely registra „X.“ na liste vlastníctva č. XXX,

pre katastrálne územie C., obec C., I. L.; pozemky boli každému z uvedených prídelcov pridelené
v spoluvlastníckom podiele 1/2 k celku, a to za prídelovú cenu určenú v prídelovej listine, vydanú
Povereníctvom na základe prídelového plánu, vypracovaného miestnou roľníckou komisiou v Č. (dnes
C.), potvrdeného okresnou roľníckou komisiou v Š. a schválenou Povereníctvom dňa 20.04.1948 podč. XXXX/XX-X. Prídelová listina v zmysle uvedeného výmeru o vlastníctve pôdy nebola predložená.
RozhodnutímbývaléhoI.U.Š.,odborpoľnohospodárstvaalesnéhohospodárstva,zodňa31.07.1958,č.
Pôd/8-4828/1958, bolo zrušené rozhodnutie zo dňa 20.04.1948, č. XXXX/XX-X vydané Povereníctvom,

a to z dôvodu, že „šetrením bolo zistené, že prídelci prídel opustili“. Súčasne im bol vyrubený užívací
poplatok za dobu užívania pridelených nehnuteľností od roku 1945 do roku 1956 v celkovej sume
11.646 Kčs, z ktorého po odčítaní vykonaných dvoch platieb zo dňa 29.10.1945 a 02.11.1945 otcom
prídelcu M.Á. Q., N. Q., v sume 10.000 Kčs suma nedoplatku predstavovala 1.646 Kčs. Následným
rozhodnutím bývalého I. F.-vidiek, odbor pôdohospodárstva, zo dňa 25.07.1961, č. Pôd/213/61, bolo

zrušené rozhodnutie I. U. Š. zo dňa 31.07.1958, č. Pôd/8-4828/1958 a po vykonanom šetrení a zistení,
že prídelci M. a Y. Q. prídel - pôdohospodársky majetok v katastrálnom území C., o výmere 8,0071 ha
za prídelovú sumu 16.000,-Kčs opustili, bol zrušený výmer Povereníctva zo dňa 20.04.1948, č. XXXX/
XX-X; bývalý I. F. - U. prídelcom súčasne predpísal užívací poplatok v sume 11.646 Kčs, ktorý zaplatil
dvomi platbami otec prídelcu N. Q. v roku 1945 a zvyšok bol uhradený prevedenými investíciami; súd
prvej inštancie v tejto súvislosti konštatoval, že užívací poplatok bol prídelcami v plnom rozsahu splatený

a žiaden nedoplatok za jeho užívanie im nevznikol. Podľa rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva
Bratislava-mesto zo dňa 26.06.1974, sp. zn. D 1020/74, poručiteľ M. Q. zomrel dňa XX.XX.XXXX a
jeho dedičmi sa stali jeho deti, a to žalobkyňa v 1. rade a pôvodná žalobkyňa v 2. rade (X.N. F.). Podľa
rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava II zo dňa 31.05.1990, sp. zn. D 243/90, poručiteľka Y. Q.
zomrela dňa XX.XX.XXXX a jej dedičmi sa stali jej dcéra pôvodná žalobkyňa v 2. rade (X.N. F.) a jej

vnučky žalobkyne v 5. a v 6. rade.

7. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že bývalý I. U. Š.E. vydal dňa 22.11.1957 prídelovú listinu (ďalej
len „prídelová listina zo dňa 22.11.1957“) pre manželov U. Y. a V. Y., ktorým pridelil do ich vlastníctva
nehnuteľnosti - role s parcelnými č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/

X, XXX/X, XXX/X, XXX, XXX, XXX/X E. XXX/X a súčasne pozemky - role s parcelným č. XXX/
X, XXX/X, XXX E. XXX/X, nachádzajúce sa v katastrálnom území Š. (dnes C.), v celkovej výmere
8,0071 ha, za prídelovú cenu 17.210,-Kčs. Na prídelovú cenu (nedoplatok) bolo súčasne so zápisom
vlastníckeho práva zapísané záložné právo pre Československý štát - Povereníctvo k majetkovej
podstate pozemkovej reformy; zápisnicu a prídelovú listinu osobne prevzal U. Y. dňa 20.01.1958. Podľa

osvedčenia o dedičstve vydaného notárkou R.. Y. Y. ako súdnou komisárkou Okresného súdu Bratislava
III zo dňa 28.02.2001, sp. zn. 21D/423/2000, Dnot 83/2000, poručiteľ U. Y. zomrel dňa 24.03.2000 a
jeho spoluvlastnícky podiel na predmetných pozemkoch o veľkosti 1/2 k celku nadobudla jeho manželka
V.Í. Y.; tá potom kúpnou zmluvou zo dňa 14.07.2003 uzavretou s Y.. T. L. ako kupujúcim previedla
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam v prospech kupujúceho; vklad vlastníckeho práva bol

povolený rozhodnutím V.N. Ú. U. F., L. V. L. pod č. V 3154/03 s účinkami od 20.11.2003. Následne
zámennou zmluvou uzavretou dňa 22.12.2003 previedol Y.. T. L. vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiamnažalovanú;vkladvlastníckehoprávabolpovolenýrozhodnutímKatastrálnehoúraduv
Bratislave,SprávoukatastraSenecpodč.V5031/2003súčinkamiod14.04.2004.Aktuálnymvlastníkom
predmetných nehnuteľností zapísaným na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie Rovinka bola

žalovaná.

8.Predmetomporadykproblematikeodnímaniapridelenéhomajetkuprídelcomkonanejdňa06.06.1996
bolo riešenie otázky, či bývalé ONV mohli alebo nemohli odnímať prídely. Jej výsledkom bolo,
že „pôsobnosť na odňatie prídelu prešla na KNV, a to podľa § 2 ods. 3 vyhlášky ministerstva

pôdohospodárstva č. 507/1950 Ú.v. (ďalej len „vyhláška č. 507/1950 Ú.v.“). V žiadnom
prípade nemožno hovoriť o prechode tejto pôsobnosti na bývalé ONV, i keď citovaná vyhláška v §
3 ods. 3 nepresne cituje celé ustanovenie § 23 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. Správne malo toto
ustanovenie, a to aj v súlade so svojim vecným obsahom („vykonávanie vyúčtovania ... a dozor nad
hospodárením ...“), odkazovať na § 23 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. Napriek tejto nepresnosti

nemožno pochybovať o tom, že ak pôsobnosť vo veci odnímania prídelov vôbec prešla z Povereníctva
pôdohospodárstva na iné orgány, týmito orgánmi boli bývalé KNV“.

9. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ sa
žalobcovia domáhali žalobou určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich predkoch, tak z

rozhodnutí príslušných štátnych orgánov o dedičstve po poručiteľoch M. Q., Y. Q., ako aj právnej
nástupkyni X. F. vyplynulo, že boli ich právnymi nástupcami, a preto im svedčila aktívna vecná
legitimácia. Vzhľadom na to, že podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXX, pre katastrálne územie C., bola
zapísaná ako vlastník nehnuteľností žalovaná, v konaní bola daná jej pasívna vecná legitimácia.10. Následne sa konajúci súd zaoberal tým, či právni predchodcovia žalobcov, M. E. Y. Q., nadobudli
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe právne perfektného výmeru o vlastníctve pôdy z roku

1948 a či toto nestratili až do okamihu ich smrti v roku 1974 a 1990. Vykonaným dokazovaním pritom
dospel k záveru, že manželia Q. sa stali sa skutočnými vlastníkmi nehnuteľností. Súd prvej inštancie
podotkol, že i napriek tomu, že žalobcovia nepredložili prídelovú listinu preukazujúcu nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ich predchodcami, ich vlastníctvo vyplývalo z ďalších v konaní
vykonaných listinných dôkazov, ktoré vyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti; konkrétne zo a/ záznamov

z prídelového plánu prídelov na meno M. Q. E. Y., C.. F., ktorými mali byť pridelené do ich vlastníctva
(okrem iných) práve dotknuté nehnuteľnosti a (b) z výmeru o vlastníctve pôdy, v rámci ktorého boli
právnym predchodcom žalobcov na základe prídelového plánu schváleného Povereníctvom pridelené
nehnuteľnosti do spoluvlastníctva, každému v podiele 1/2 k celku, pričom podľa rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít sa nielen prídelové listiny, ale aj výmery o vlastníctve pôdy ako verejné
listiny stále považujú za doklady o vlastníctve prídelcov k nehnuteľnostiam (R 44/2005). Napokon,

platné a účinné pridelenie nehnuteľností do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov potvrdzovali
aj rozhodnutia bývalého ONV ohľadne odňatia tohto prídelu pre neplnenie prídelových podmienok,
keďže logicky, pokiaľ by tieto nehnuteľnosti neboli pridelené manželom Q. a vlastnícky by im nepatrili,
nebolo by im možné čo odnímať. Správnosť týchto záverov nemohla podľa mienky konajúceho súdu
ovplyvniť ani absencia odtlačku okrúhlej pečiatky vydávajúceho orgánu na výmere o vlastníctve pôdy,

resp. nedostatok identifikácie bývalých vlastníkov prideľovaných nehnuteľností, ktorí boli označení len
ako „Nemci“. Už v minulosti sa pritom označovali bývalí vlastníci bez rozpisovania mena a priezviska
konkrétnych osôb, čo napokon bolo zrejmé i z prídelovej listiny zo dňa 22.11.1957, na základe ktorej
mali byť predmetné nehnuteľnosti pridelené U. E. V. Y.V., ako aj z výmeru o vlastníctve pôdy zo
dňa 02.06.1948 vydaného v prospech manželov V.; i na nich boli bývalí vlastníci pôdy označení len

všeobecným pomenovaním ako „Nemci“. Napokon konkrétne osoby bolo možné presne identifikovať
z predložených výpisov z pozemkovoknižných vložiek č. XXX, XXX, XX, XX E. XX, katastrálne územie
Č. (dnes C.).

11. Skutočné pridelenie predmetných nehnuteľností do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov

podľa mienky konajúceho súdu nespochybnilo ani to, že na výmere o vlastníctve pôdy bola zapísaná
spisová značka 1379/48-1, nachádzajúca sa na inom výmere z toho istého dňa vystaveného v prospech
manželov V.; touto spisovou značkou totiž neboli označované jednotlivé výmery o vlastníctve pôdy,
ale celý prídelový plán, na základe ktorého boli výmery prídelcom vydávané. Aj z doslovného textu
týchto výmerov podľa mienky konajúceho súdu vyplývalo, že boli vydané na základe prídelového plánu

schváleného dňa 20.04.1948 pod č. 1379/48-1, a teda použitá spisová značka predstavovala značku
schváleného prídelového plánu. Napokon, na základe označeného výmeru bolo potvrdené vlastnícke
právo k niektorým parcelám právnym nástupcom manželov Q.Í. v konaní o obnove evidencie niektorých
pozemkov a právnych vzťahov k nim (ROEP) a dodnes sú ich riadne zapísanými vlastníkmi (viď výpis z
LV č. XXX a LV č. XXXX pre k. ú. C.). Bolo pritom zrejmé, že za pridelenie nehnuteľností zaplatil otec M.

Q., T.. N. Q., prídelovú cenu, z čoho konajúci súd vyvodil, že tento majetok museli právni predchodcovia
žalobcov riadne nadobudnúť do svojho vlastníctva.

12. V ďalšom súd prvej inštancie zameral svoj prieskum na skutočnosť, či právnym predchodcom
žalobcov svedčilo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ku dňu ich smrti, čiže ku dňu 13.04.1974 v

prípade M.E. Q. a ku dňu 28.02.1990 v prípade Y. Q.. Nestotožnil sa pritom s tvrdeniami žalobcov,
ktorí popierali platnosť a účinnosť rozhodnutí vydaných bývalým ONV o zrušení prídelových listín a
výmeru o vlastníctve z dôvodu nedostatku ich vecnej príslušnosti, ktorá v tom čase svedčila bývalým
krajským národným výborom, ani s na to nadväzujúcim tvrdením, že československý štát nemohol
prideliť totožné nehnuteľnosti iným osobám bez zrušenia výmeru o vlastníctve pôdy. Súd prvej inštancie

bol toho názoru, že zásada nemo plus iuris, na ktorú sa žalobcovia odvolávali, sa nemohla uplatniť
pri prideľovaní pôdy na základe prídelového konania podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č.
104/1945 Sb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nariadenie č. 104/1945 Sb.
SNR“); vznik vlastníckeho práva na základe rozhodnutia štátneho orgánu sa totiž považuje za originárny

(pôvodný), a nie derivátny (odvodený) nadobúdací titul. Manželia Y.I. ako prídelci neodvodzovali svoje
vlastnícke právo od manželov Q. ako predošlých prídelcov, ani od samotného československého štátu
ako suveréna, ktorý predmetné nehnuteľnosti zabral (skonfiškoval) pôvodným vlastníkom nemeckej
národnosti. Aj v samotnom texte prídelovej listiny zo dňa 22.11.1957 vydanej v ich prospech boli akobývalí vlastníci predmetu prídelu označení „Nemci“, a nie Q. alebo československý štát. Žalobcami
namietané porušenie zásady nemo plus iuris zo strany štátu tak nemohlo byť dôvodom zakladajúcim
neplatnosť prídelovej listiny zo dňa 22.11.1957.

13. V ďalšom súd prvej inštancie uviedol, že v konaní boli predložené dva rôzne nadobúdacie právne
tituly pre rôznych vlastníkov k totožným nehnuteľnostiam, a to výmer o vlastníctve pôdy pre M. a Y. Q. a
prídelová listina zo dňa 22.11.1957 pre U. E. V. Y.. Keďže z oboch vlastníckych práv nemožno zachovať
ich maximum, testom proporcionality zvažoval, ktorému z týchto práv prizná súdnu ochranu, dospejúc

pritom k záveru v prospech manželov Y..

14. Súd prvej inštancie poukázal na to, že z vykonaného dokazovania, konkrétne z obsahu rozhodnutí
bývalého ONV zo dňa 31.07.1958 a zo dňa 25.07.1961 vyplynulo, že šetrením tento orgán, disponujúci
právomocou vykonávať dozor nad hospodárením prídelcov a vykonávať i vyúčtovanie s odchádzajúcimi
prídelcami v zmysle § 3 ods. 3 vyhlášky č. 507/1950 Ú.v., zistil, že manželia Q. predmet prídelu opustili a

za dobu užívania od roku 1945 do roku 1956 im vyrúbil užívací poplatok. Majúc za osvedčené, že právni
predchodcoviažalobcovužívalipredmetprídelulendoroku1956,keďžalobcoviaaninetvrdili,anapokon
ani nepreukázali, že tieto obhospodarovali i v neskoršom období, čo napokon vyvracala i prídelová
listina zo dňa 22.11.1957, na ktorej základe sa ujali držby nehnuteľností manželia Y., súd prvej inštancie
uviedol, že i vyúčtovanie tohto hospodárenia bolo vykonané len za obdobie užívania prídelu, čo hodnotil

ako spravodlivé. V tejto súvislosti podotkol, že žalobcovia nepreukázali tvrdenia o tom, že ich právni
predchodcovia boli donútení prídel opustiť, resp. tento im bol odňatý pre ich politickú nespoľahlivosť;
opustenie predmetu prídelu u prídelcov Q. v roku 1956 formálne potvrdil i bývalý ONV v rozhodnutí zo
dňa 31.07.1958, ktoré im riadne doručoval. Hoci proti tomuto rozhodnutiu bolo prípustné odvolanie a v
jeho rámci mohli prídelci namietať jeho nesprávnosť, vrátane nesprávnosti zistenia o opustení prídelu,

či nedostatku vecnej príslušnosti ONV, manželia Q. odvolanie nepodali; boli tak uzrozumení s tým, že
im predmet prídelu bol zobratý, následne zaň ani nezaplatili užívací poplatok a fakticky ho neužívali,
preto ani neboli zaťažení ďalšími povinnosťami plynúcimi z prídelového vzťahu. Keďže nehnuteľnosti
po ich opustení Q. v roku 1956 nikto fakticky počas roka 1957 neužíval, a tieto boli ako voľné pridelené
prídelovou listinou zo dňa 22.11.1957 do vlastníctva Y., týchto zaťažovala i povinnosť úhrady prídelovej

ceny, zabezpečená záložným právom v prospech štátu. Zohľadniac všetky skutkové okolnosti v ich
vzájomnej súvislosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ si prídelci Y. počnúc od roku 1958
ako noví vlastníci riadne plnili svoje povinnosti (osobné a riadne užívanie pridelených nehnuteľností,
vrátane plnenia poľnohospodárskeho plánu a platenia užívacieho poplatku), nebolo by spravodlivé im
vlastnícke právo s odstupom takmer 60 rokov od vydania nadobúdacieho titulu relativizovať, ani nijako

spochybňovať. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti tiež podotkol, že vlastnícke právo k prídelu bolo
podmienené neustálym osobným a riadnym hospodárením na ňom, a preto bol vlastník povinný predmet
prídelu užívať a osobne na ňom hospodáriť so starostlivosťou riadneho hospodára, inak mu mohol byť
prídel odňatý; išlo o vlastnícke právo odplatné, za ktoré bolo potrebné zaplatiť i prídelovú cenu (užívací
poplatok) za dobu jeho skutočného užívania.

15. Keďže manželia Q. začali užívať predmet prídelu už v roku 1945, teda tri roky pred tým ako získali
nadobúdací právny titul - výmer o vlastníctve pôdy, pričom už v roku 1945 za tento prídel zaplatil otec p.
M. Q.V., dvoma platbami prídelovú cenu, zaoberal sa konajúci súd otázkou, čo bolo dôvodom takéhoto
postupu. Podľa jeho názoru tým dôvodom bol záujem na urýchlenom faktickom prideľovaní ornej pôdy

a až jeho následné právne usporiadanie so spätnými účinkami, všetko v snahe dosiahnuť účel prijatia
nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, vyjadrený už v jeho názve, a to urýchlene rozdeliť pôdohospodársky
majetokNemcov,Maďarov,zradcovanepriateľovslovenskéhonároda,atýmdocieliťdefašizáciuúzemia
Slovenska „vytlačením“ - záborom pôdy osobám uvedených národností a ďalším štátne nespoľahlivým
osobám (ktorých „materské“ štáty vojensky napadli Československú republiku, rozbili jej územnú

celistvosť a perzekvovali česko-slovenské obyvateľstvo s cieľom jeho úplného vyhladenia), a tak
dosiahnuť urýchlenú vnútornú kolonizáciu územia domácim česko-slovenským obyvateľstvom vrátením
tejto pôdy do „domácich (česko-slovenských) rúk“, a zároveň aj do „pracujúcich rúk“, keďže vtedajšie
hospodárstvo bolo založené na plnení jednotného hospodárskeho plánu, z ktorého každému vlastníkovi
pôdy vyplývali konkrétne povinnosti. Sledovanie totožného účelu pritom súd prvej inštancie vzhliadol

aj pri prideľovaní nehnuteľností manželom Y.Á., u ktorých, po ich opustení právnymi predchodcami
žalobcov, bol predpoklad zabezpečenia riadneho hospodárenia; pokiaľ išlo o vysporiadanie prídelového
vzťahu, toto sa síce udialo až rozhodnutím bývalého ONV zo dňa 31.07.1958, avšak spätne k roku 1956,
pričom za obdobie od opustenia prídelu im ONV neúčtoval ani žiaden užívací poplatok. Z uvedenéhopotom vyplývalo, že označené rozhodnutie bývalého ONV malo čo do výroku o zrušení prídelu len
deklaratórny charakter.

16. V ďalšom, zaoberajúc sa úvahou, čo vtedajšie štátne orgány považovali za rozhodujúcu skutočnosť,
vo vzťahu ku ktorej sa stal prídel, vlastnícky patriaci pôvodne Q., voľný a spôsobilý pridelenia
ďalším osobám, súd prvej inštancie dodal, že z do úvahy pripadajúcich alternatív (a) vzdanie sa
prídelu jeho opustením v roku 1956 alebo b) pridelenie prídelovou listinou zo dňa 22.11.1957, sa
mu javilo ako pravdepodobnejšie a logickejšie, že dôvodom zániku vlastníckeho práva manželov Q.

(pre štátne orgány - pozn. odvolacieho súdu) bolo vzdanie sa vlastníckeho práva konkludentným
spôsobom, keď tieto nehnuteľnosti v roku 1956 opustili, nehospodárili na nich, ani neplnili prídelové
podmienky, všetko vo väzbe na zásadu „pôda patrí tým, ktorí na nej pracujú“, ktorou sa spravovali i
vtedajšie vlastnícke pomery k pôde. Súd prvej inštancie následne uzavrel, že pokiaľ vlastnícke právo
prídelníkov Q. k nehnuteľnostiam fakticky zaniklo, nič nebránilo štátu, na ktorý toto právo v dôsledku
jeho vzdania sa bývalými prídelníkmi prešlo, pozemky prideliť iným osobám; potvrdenie zrušenia ich

prídelu (rozhodnutím bývalého ONV - pozn. odvolacieho súdu) v tomto kontexte potom nepovažoval
za neodôvodnený alebo neprimeraný zásah do ich vlastníckeho práva, ktoré už i tak fakticky zaniklo;
jeho zrušenie bolo napokon právnym dôsledkom neplnenia, resp. nedostatočného plnenia podmienok,
o ktorých boli vo výmere o vlastníctve pôdy Q. riadne poučení.

17. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal i otázkou, či bývalé ONV mohli ako vecne príslušné orgány
vtedajšej miestnej štátnej správy odnímať prídely, keďže žalobcovia v konaní prezentovali názor, že
taká právomoc patrila bývalým krajským národným výborom na základe vyhlášky č. 507/1950 Ú.v.,
podporne podľa záverov porady zo dňa 06.06.1996 k tejto problematike. Súd prvej inštancie, majúc za
to, že názormi na uvedenej porade zaujatými nie je viazaný a túto otázku môže posudzovať nezávisle

a samostatne, najmä preto, že tieto boli poznačené súčasným, moderným a demokratickým pohľadom
na právo a právne procesy, avšak nezohľadňovali špecifiká danej doby, dospel výkladom ustanovení
vyhlášky č. 507/1950 Ú.v. v spojení i s § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR k záveru, že právna
úprava spôsobila v tejto otázke kompetenčný konflikt medzi bývalým ONV a KNV, ktorý vtedajšia prax
podľa neho evidentne vyriešila v prospech ONV. Nasvedčovala tomu opakovane používaná formulárová

úprava rozhodnutí bývalých ONV o zrušení a vyúčtovaní prídelov, keď sa do predtlačeného textu
vpisovali údaje o konkrétnej rozhodovanej veci, a preto tento štátny orgán musel byť presvedčený o
svojej pôsobnosti vydávať taký druh rozhodnutí. Zároveň, sa mu javilo logické, aby pokiaľ bola bývalým
ONV zverená právomoc vydávať prídelové listiny, t.j. prideľovať prídely, právomoc vykonávať dozor nad
hospodárením prídelcov a vykonávať i vyúčtovanie s odchádzajúcimi prídelcami, aby tieto disponovali i

právomocou tieto prídely odnímať pre neplnenie prídelových podmienok; bolo by totiž bez praktického
zmyslu,abybývaléONVlenkontrolovaliplnenieprídelovýchpodmienok,bezmožnostiiďalšiehodosahu
v tomto smere, t.j. prídely i odnímať.

18. Vzhľadom na to, že ani vyhláška č. 507/1950 Ú.v. doslovne neupravovala prechod kompetencie

odnímať prídely pre neplnenie prídelových podmienok, a teda jednoznačne nestanovila do koho
pôsobnosti táto právomoc patrila, dospel súd prvej inštancie výkladom i ďalších súvisiacich ustanovení
v kontexte vtedajšej doby k záveru, že vo veciach odňatia prídelu sa za právne účinné považovali
tak rozhodnutia bývalých ONV, ako aj KNV; pokiaľ teda o odňatí prídelu rozhodol jeden z do
úvahy prichádzajúcich orgánov, nepovažoval za správne popierať pôsobnosť tohto orgánu a trvať na

danosti pôsobnosti druhého orgánu, naviac, s odstupom niekoľkých rokov, bez rešpektovania ustálenej
rozhodovacej praxe. Konajúci súd uzavrel, že ak boli pred takmer 60 rokmi v kompetenčnom konflikte
dva orgány miestnej štátnej správy a jeden z týchto orgánov vydal istý druh rozhodnutia, treba tomuto
rozhodnutiu priznať vyvolanie predpokladaných právnych účinkov, nie tieto účinky dodatočne, optikou
moderného a demokratického právneho štátu s celkom odlišným štátnym zriadením, historickými

skúsenosťami a právnym vývojom spochybňovať. V danom prípade, pri zohľadnení opustenia prídelu
manželmi Q. v roku 1956 a nejednoznačnosti právnej úpravy prechodu pôsobnosti medzi štátnymi
orgánmi, mal prevážiť princíp právnej istoty. Napokon, rozhodnutia bývalých ONV neboli definitívne, keď
proti nim bolo prípustné odvolanie, o ktorom rozhodovali funkčne príslušné krajské národné výbory. Na
uvedenom základe súd prvej inštancie konštatoval, že bývalým ONV bola zverená právomoc odnímať

prídely pre neplnenie prídelových podmienok, čoho dôsledkom v danej veci bol zánik vlastníckeho práva
Q. k predmetu prídelu na základe rozhodnutia ONV zo dňa 31.07.1958, zrušeného a revidovaného
rozhodnutím zo dňa 25.07.1961. Súd prvej inštancie vo väzbe na uvedené uzavrel, že manželom Q.nesvedčilo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ku dňu ich smrti v roku 1974 a v roku 1990, a preto
vyhodnotil určovaciu žalobu za vecne nedôvodnú, ktorú bolo potrebné zamietnuť.

19. Pre prípad, že by bývalé ONV nedisponovali kompetenciou odňať prídel manželom Q. a tento
následne prideliť iným osobám, súd prvej inštancie nepovažoval za vecne dôvodnú žalobu v časti
určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po Y. Q.V. v pomere 1/2 k celku; poručiteľka tieto
nehnuteľnosti ku dňu svojej smrti už totiž nevlastnila. Pre prípad, že by manželia Y. nenadobudli
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe prídelovej listiny zo dňa 22.11.1957 (s čím sa ale súd

prvej inštancie nestotožnil), mal za to, že práve na základe tohto nadobúdacieho titulu sa chopili držby
nehnuteľností, platili za ne prídelovú cenu, plnili ďalšie prídelové podmienky a povinnosti, a teda boli
so zreteľom na všetky okolnosti prípadu dobromyseľní v tom, že im predmetné nehnuteľnosti skutočne
vlastnícky patria. Ich držbu preto vyhodnotil ako oprávnenú, ktorá sa uplynutím zákonnej vydržacej doby
ku dňu 01.04.1984 transformovala na vlastnícke právo.

20. A napokon, záverom svojho rozhodnutia sa konajúci súd zaoberal i otázkou procesnej prípustnosti
žaloby žalobcov v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“). Žalobcovia tvrdili danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, keďže
medzi stranami existoval stav objektívnej právnej neistoty ohľadne zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností svedčiaci žalovanej. S poukazom na rozhodovaciu súdnu prax, ktorá stanovila danosť

naliehavého právneho záujmu tam, kde sa vyhovením žalobe vytvorí pevný základ medzi stranami a
odvrátia sa prípadné budúce spory, dospel súd prvej inštancie k negatívnemu záveru, t.j. o absencii
naliehavého právneho záujmu žalobcov na podanej žalobe.

21. Pri svojej úvahe konajúci súd vychádzal z toho, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po

konkrétnomminulomvlastníkovi,jevosvojejpodstate„skrytou“žalobouourčenievlastníckehopráva.Ak
je medzi stranami vlastnícky spor, výsledkom súdneho konania má byť súdne rozhodnutie (rozsudočný
výrok), v ktorom súd záväzne určí (deklaruje), kto je v súčasnosti skutočným vlastníkom konkrétnej veci.
Za predpokladu, že pre konanie o určenie, že vec patrí do dedičstva by podľa judikátu R 32/2011 mali byť
bezvýznamné všetky okolnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa, vyvstala podľa neho otázka, ako sa má

brániť (resp. proti čomu sa má brániť) aktuálne zapísaný vlastník veci, ktorý svoje vlastnícke právo k nej
odvodzuje od právotvornej skutočnosti nastalej až po smrti bývalého vlastníka, čo bol i prípad žalovanej;
tá totiž vlastnícke právo nadobudla na základe zámennej zmluvy zo dňa 22.12.2003, zavkladovanej dňa
14.04.2004, teda nepochybne po dátume úmrtia tak M. Q., ako aj Y. Q.; pre prípad neplatnosti tejto
zmluvy žalovaná argumentovala nadobudnutím vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam titulom vydržania

ku dňu 14.04.2014.

22.Konajúcisúdzdôraznil,žepokiaľbyajrozhodoložalobeaurčil,ktobolvlastníkomnehnuteľnostípred
48 rokmi, nevyriešilo by to aktuálnu spornosť vlastníckeho práva, keďže v takom prípade by sa muselo
vyčkať na výsledok dedičského konania a následne na výmaz žalovanej z listu vlastníctva. Formálne by

tak na základe rozhodnutia o veci súčasný vlastník nehnuteľností, t.j. žalovaná, síce nestratila vlastnícke
právo, avšak toto by bolo ohrozené výsledkami dedičského konania a zápisom vlastníckeho práva
dedičov; žalovanej by potom ostávalo len čakať na výsledok dedičského konania a až následne sa
domáhať určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vyvolajúc ďalšie súdne konanie s totožným
predmetom dokazovania. Majúc uvedené na zreteli, bol konajúci súd toho názoru, že v konaniach o

určenie, že vec patrí do dedičstva, je žalobca povinný preukazovať nielen vlastníctvo svojho predchodcu
ku dňu smrti, ale i naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, odvíjajúci sa od toho, že v čase po smrti
mu vlastnícke právo v dôsledku iných právotvorných skutočností nezaniklo a trvá. Úlohou žalovanej teda
bolo preukázať právny titul, na základe ktorého nadobudla vlastnícke právo k veci a že toto jej stále patrí.

23. Vychádzajúc z toho, že v konaní bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobcov, resp. sami
žalobcovia vlastnícke právo k nehnuteľnostiam medzičasom stratili a toto riadne nadobudla žalovaná,
ako v katastri nehnuteľností zapísaná vlastníčka, považoval súd prvej inštancie za irelevantné, ako
si žalobcovia ako dedičia vysporiadajú dedičstvo k veci; neexistoval pritom žiaden rozumný dôvod
spochybňovať preukázané vlastnícke právo žalovanej a stav právnej neistoty, vyvolaný žalobou,

zachovávať. Pokiaľ preto od smrti poručiteľov došlo k takým právotvorným skutočnostiam, ktoré mali za
následok vznik vlastníckeho práva v prospech inej osoby (žalovaná), a tieto skutočnosti boli v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, mal konajúci súd za to, že nie je daný naliehavý právny záujem
právnychnástupcovporučiteľovnaurčení,ževecpatrídodedičstva;takýsporužnemásvojuaktuálnosť,neslúži potrebám praktického života, ani neodstraňuje neistotu, čo do určenia vlastníckeho práva ku dňu
vydania rozhodnutia súdu. Za takejto situácie sa preto stotožnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 151/2016.

24. Súd prvej inštancie naviac prihliadal i na to, že vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov
bolo dotknuté už dávno v minulosti. I napriek tomu, že v dôsledku rozhodnutia štátnych orgánov v
roku 1958 o odňatí pridelených nehnuteľností u nich musela objektívne vzniknúť neistota ohľadne
skutočného vlastníctva k nim, títo proti tomuto rozhodnutiu nepodali odvolanie a svoje vlastnícke právo

nijako nechránili; nebránila im v tom pritom ani štátna perzekúcia. Napokon, Y.E. Q. ako jedna z dedičiek
po M. Q. sa nedomáhala nárokov z dedenia pozemkov v pôvodnom dedičskom konaní v roku 1974,
rovnako ako ani žalobcovia po páde komunistického režimu v reštitučnom konaní alebo v konaní o
ROEP. Za týchto okolností sa preto súd prvej inštancie stotožnil s názorom prezentovaným v rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 130/2007, o nedostatku naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení.

25. Sumarizujúc uvedené, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcov je vecne nedôvodná,
pričom na požadovanom určení žalobcovia ani nemali naliehavý právny záujem; ich žalobu preto za
súčasnej aplikácie § 110, § 132 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „zákon
č. 141/1950 Zb.“), § 23 ods. 1, ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, § 2 ods. 3, § 3 ods. 3 vyhlášky

č. 507/1950 Ú.v., § 134 ods. 1 a § 865 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“) a § 137 písm. c) Cs.p. v celom rozsahu zamietol.

26. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 262 ods. 1 v spojení § 255 ods. 1 C.s.p.
Žalovaná mala v konaní plný úspech, preto jej proti neúspešným žalobcom vznikol nárok na náhradu

trov konania v plnom rozsahu. Vzhľadom na to, že z obsahu spisu nevyplývalo, že by jej v tomto konaní
trovy súdneho konania vznikli, nepriznal jej nárok na ich náhradu.

27. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia v 1.,
5. a v 6. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Nesúhlasili so skutkovými závermi

konajúceho súdu založenými na tom, že ich právni predchodcovia opustili im pridelené nehnuteľnosti, ku
ktorým dospel bez zistenia ďalších podstatných okolností. Žalobcovia v konaní opakovane zdôrazňovali,
že ich predkovia boli prenasledovaní, vyhrážali im z dôvodu údajnej politickej nespoľahlivosti, a boli
násilím zo strany štátnej moci donútení opustiť pridelené nehnuteľnosti; tieto skutkové tvrdenia žalovaná
nikdy nepoprela, preto sa tieto v zmysle § 151 ods. 2 C.s.p. (zrejme § 151 ods. 1 C.s.p. - pozn.

odvolacieho súdu) považujú za nesporné; pokiaľ by tomu tak nebolo, navrhli by vykonať v tomto smere
ďalšie dôkazy. Naviac, žalobkyňa v 1. rade, ktorá sa zúčastnila viacerých pojednávaní, bola schopná a
ochotná o týchto skutočnostiach vypovedať, avšak súd prvej inštancie ju odmietol vypočuť konštatujúc,
žejejďalšiaúčasťnakonaníniejepotrebná.Anipozmenezákonnéhosudcu,keďžalobcoviaopakovane
prednášali okolnosti týkajúce sa vyhnania ich právnych predchodcov z nehnuteľností, žalovaná dané

skutočnosti nepopierala a konajúci súd nekonštatoval ich spornosť. Na uvedenom základe hodnotili
záver uvedený i v bode 12.3 odôvodnenia napadnutého rozsudku ako prekvapivý.

28. Podľa mienky žalobcov v 1., 5. a v 6. rade súd prvej inštancie dotvoril skutkový stav, bez dôkazov
a tvrdení žalovanej, dospejúc k záveru, že manželia Y. užívali sporné nehnuteľnosti minimálne do

01.04.1984, čo však nebolo predmetom tvrdení strán sporu, ani dokazovania. Z listinných dôkazov totiž
vyplýva len to, že manželia Y.V. sa chopili držby, ale nie i to, že v nej vytrvali minimálne do roku 1984,
aby tak konajúci súd mohol aplikovať ustanovenia o vydržaní. Aj tento záver hodnotili žalobcovia za
prekvapivý, bez možnosti na neho v konaní pred súdom prvej inštancie reagovať, t.j. ho poprieť, či
navrhnúť dôkazy na jeho vyvrátenie.

29. V ďalšom mali odvolatelia za to, že skutkový záver konajúceho súdu uvedený v bode 12.4
odôvodnenia o tom, že ich právni predchodcovia mali namietať pochybenia týkajúce sa rozhodnutia
bývalého ONV v Š., ako aj o predčasnom pridelení pôdy manželom Y., vychádzal zrejme z nepochopenia
dobyaštátnehozriadenia;zatakýtoobčianskyuvedomelýprotestbyimtotižhrozilazávažnáperzekúcia,

pričom i bez toho boli režimom postihovaní.

30. Za nesprávny považovali i záver konajúceho súdu, podľa ktorého na prideľovanie pôdy v prídelovom
konaní sa neuplatňuje zásada nemo plus iuris, t.j. štát môže prideľovať i taký majetok, ktorý nevlastní,keďže ide o originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Rozhodnutie štátneho orgánu podľa
nich pritom predstavuje derivátny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, keďže ide o prechod
vlastníckeho práva na štát, a teda štát nemôže prideliť niečo, čo mu nepatrí.

31. Podľa mienky žalobcov v 1., 5. a v 6. rade trpí odôvodnenie napadnutého rozsudku vnútorným
rozporom ohľadne dôvodov zániku vlastníckeho práva ich právnych predchodcov k nehnuteľnostiam.
Podľa mienky konajúceho súdu totiž k nemu malo dôjsť 1/ vzdaním sa v dôsledku fyzického opustenia
v roku 1956, 2/ v dôsledku neplnenia prídelových podmienok, 3/ odňatím prídelu rozhodnutiami

bývalého ONV v rokoch 1958 a 1961 a napokon i 4/ vydržaním v roku 1984. V poradí prvý názor
konajúceho súdu ohľadne vzdania sa prídelu jeho fyzickým opustením bol podľa mienky odvolateľov v
rozpore s doterajšou judikatúrou, ako i obsahom súdneho spisu. Súd prvej inštancie nerozlišoval medzi
odňatím prideleného majetku a jeho vzdaním sa, ktoré treba považovať za odlišné právne inštitúty.
Zákon č. 141/1950 Zb. síce umožňoval vzdať sa prídelu pôdy v ustanovení § 132 ods. 1, avšak v zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo 169/2020, pre platnosť takého úkonu

sa vyžadovala písomná forma; záver konajúceho súdu ohľadne vzdania sa prídelu nemožno pritom
oprieť o žiadny písomný právny úkon, takýto nie je obsahom súdneho spisu.

32. Vo vzťahu k zániku vlastníckeho práva manželov Q. v dôsledku neplnenia prídelových podmienok,
žalobcovia, zdôrazňujúc, že ich právni predchodcovia boli násilne z pridelenej pôdy vyhnaní, uviedli

že uvedené samo o sebe nemalo za následok stratu vlastníckeho práva, resp. neviedlo k „faktickému“
zániku vlastníckeho práva, ktorú kategóriu ani občianske právo nepozná. V tomto smere pritom konajúci
súd ani neakceptoval všeobecne uznávané závery porady konanej dňa 06.06.1996, necítiac sa nimi byť
viazaný. Avšak opomenul, že tieto prevzala nielen rozhodovacia prax v rámci reštitučných sporov, ale i
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach, okrem iného i v sp. zn. 5Cdo 157/2007,

konštatujúc nedostatok právomoci bývalých ONV na rušenie prídelov. Odmietnutie rokmi zaužívanej
praxe narušuje právnu istotu, keďže konajúci súd zaužívané doktríny vykladal opačným spôsobom, čím
narúšal princíp právnej istoty definovaný v článku 2 C.s.p. Odvolatelia teda namietali, že bývalým ONV
svedčila právomoc odnímať prídely pôdy, odkazujúc na právne odôvodnenie k tejto otázke prezentované
v konaní.

33. Pokiaľ konajúci súd prijal záver o vydržaní sporných pozemkov manželmi Y., odvolatelia v prvom
rade namietali, že žalovaná v konaní netvrdila a ani nepreukazovala dobromyseľnosť ich držby po
stanovenú dobu. S poukazom na starorímsku zásadu „bez držby nemôže plynúť vydržanie“ mali za to,
že na účely vydržania nestačí, ak má niekto nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva; v danom prípade

pritom nebola spoľahlivo zistená samotná držba nehnuteľností. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
pritomaninerešpektovalzáveryjudikátuzverejnenéhovZbierkestanovískNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky a súdov SR č. 32/2011, ktorý našiel vyjadrenie i v rozhodnutí dovolacieho súdu, sp. zn. 4Cdo
132/2019, a nesprávne konštatoval, že na podanej žalobe nemali naliehavý právny záujem; tento na
nej nepochybne bol daný. V tejto súvislosti podotkli, že pokiaľ súd prvej inštancie žalobu z tohto dôvodu

zamietol, nemal žalobu preskúmavať z hľadiska jej vecnej stránky. Na uvedenom základe odvolatelia
navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že ich
žalobe v plnom rozsahu vyhovie a prizná im plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

34. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1., 5. a 6. rade mala za to, že s ohľadom

i na dĺžku súdneho konania, princíp kontradiktórnosti a rovnosti strán mala žalobkyňa v 1. rade
možnosť reagovať na všetky prednesené argumenty, a preto namietané prekvapivé závery konajúceho
súdu nemohli spôsobiť porušenie jej práva na spravodlivý proces. Tieto závery pritom vychádzali z
relevantných nesporných listinných dôkazov, zapísaných ako tituly nadobudnutia vlastníckeho práva na
liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie C., a to z prídelovej listiny zo dňa 22.11.1957, osvedčenia o

dedičstve, sp. zn. 21D/423/2000, Dnot 83/2000, kúpnej zmluvy zo dňa 14.07.2003 a napokon i zámennej
zmluvy zo dňa 22.12.2003, na podklade ktorej nadobudla žalovaná vlastnícke právo k nehnuteľnostiam.
Podľa jej mienky súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ustálil správne skutkový stav, a keďže
žalobcovia predložili len jediný dôkaz o vlastníctve ich právnych predchodcov, ktorým bol výmer o
vlastníctve pôdy, tento nebol spôsobilý vyvrátiť správnosť údajov o zápise vlastníckeho práva na základe

verejných listín v jej prospech.

35. Žalovaná hodnotila žalobu žalobcov za nesprávne zvolený procesný nástroj, na podklade ktorého
sa formou určovacej žaloby domáhali určenia vlastníckeho práva v zmysle § 137písm. c) C.s.p., zdôrazňujúc prenasledovanie ich právnych predchodcov v období komunistického
režimu a nepochopenie doby, ktoré okolnosti však pre posúdenie existencie ich vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam nemali relevanciu. V tejto súvislosti žalovaná podotkla, že pokiaľ žalobcovia

pociťovali stratu vlastníctva nehnuteľností ako krivdu, resp. ich odňatie ako politický postih, bol na
ich strane dôvod na uplatnenie nároku podľa reštitučných predpisov. Súd prvej inštancie dospel preto
k správnemu záveru, že na požadovanom určení nemali naliehavý právny záujem; pozitívny výrok
súdneho rozhodnutia by totiž s definitívnou platnosťou neodstránil neistotu v právnych vzťahoch strán
sporu, práve naopak viedol by k podaniu ďalších určovacích žalôb; nevytvoril by tak pevný právny

rámec usporiadania vlastníckych vzťahov do budúcnosti. Neexistenciu naliehavého právneho záujmu
na podanej žalobe pritom nemohlo zhojiť ani pochybenie konajúceho súdu, ktorý i napriek jeho absencii,
žalobu vecne preskúmal. Ak by však konajúci súd neposudzoval vec i meritórne, mohol by mu byť
vytknutý prílišný formalizmus v rozhodovaní. V neposlednom rade nesplnila predmetná určovacia žaloba
ani kritérium prevencie a ochrany aktuálneho ohrozenia práv žalobcov, nakoľko títo sa s najväčšou
pravdepodobnosťou dozvedeli o domnelom vlastníckom práve k nehnuteľnostiam až vstupom do

súdneho konania.

36. Záverom žalovaná zdôraznila, že sa v celom rozsahu stotožnila s právnymi závermi súdu prvej
inštancie, na podklade ktorých žalobe nevyhovel, keď vyhodnotil, že pôvodní prídelci stratili vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam, bývalý ONV bol oprávnený vydať rozhodnutie o zrušení prídelu, tento

nadobudlimanželiaY.aposmrtiU.Y.prešlovlastníckeprávotitulomdedenianajehomanželkuKatarínu,
ktorá nehnuteľnosti kúpnou zmluvou previedla na Y.. T. L. a ten zámennou zmluvou na žalovanú. Na
uvedenom základe žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle
§ 387 C.s.p. potvrdil.

37. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov v
1., 5. a v 6. rade bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný
jeho rozsahom v súlade s § 379 ods. 1 písm. b) C.s.p., vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného
súdom prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie je v časti dôvodné, avšak bez dopadu
na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2023

(§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

38. Odvolací súd udáva, že i keď rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním len žalobcovia v 1.,
5. a v 6. rade, vzhľadom na to, že išlo o spor o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, v ktorom
majú potenciálni dedičia postavenie tzv. nútených (nerozlučných) spoločníkov (§ 78 ods. 1 C.s.p.),

nenadobudlo napadnuté rozhodnutie tak formálnu, ako ani materiálnu právoplatnosť ani vo vzťahu k tým
žalobcom, ktorí odvolanie nepodali (§ 379 ods. 1 písm. b) C.s.p.).

39. Skúmajúc použitú odvolaciu argumentáciu sa odvolací súd považoval za potrebné v prvom rade
vyjadriť k procesnej prípustnosti žaloby v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. z pohľadu danosti naliehavého

právneho záujmu na podanej žalobe. Predmetnou otázkou sa pritom už viackrát zaoberal Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach, sp. zn. 1Cdo 26/2007, sp. zn. 3Cdo 154/2010, ako i v
relatívne novšom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 214/2021, pričom túto otázku riešil i Ústavný súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 482/2013; závery opakovane vyjadrené v označených rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. i Ústavného súdu Slovenskej republiky, možno potom

subsumovať pod termín ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

40. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí, sp. zn. 1Cdo 26/2007, zotrval na závere o
prípustnosti určovacieho návrhu, že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva
po poručiteľovi, ktorým návrhom sa môže v sporovom konaní určenia domáhať ten, kto je dedičom

poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom), prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe
ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom). Žaloba na určenie, že určitá vec patrí do dedičstva
po poručiteľovi, nepredstavuje tzv. inú žalobu, ktorá v ustanovení § 80 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) nie je uvedená, keď ide o žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. sledujúcu
ochranu vlastníckeho práva.

41. I v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 154/2010, uverejneného v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 32/2011, akceptoval
dovolacísúdžaloby,ktorýmisadedičdomáhaurčenia,žetá-ktorávecpatrídodedičstvapoporučiteľovi.Dôvodil, že v konaní o takýchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto
veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni,
nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené

určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje
rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti
poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik
vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v
čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.

Tento názor považoval za ústavne akceptovateľný i Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom odmietol
záver, podľa ktorého bolo potrebné prihliadať na nespôsobilosť prípadného vyhovujúce rozsudku (vo
veci určenia, že nehnuteľnosť patrila do dedičstva po poručiteľovi) vyvolať zmenu v zápise vlastníkov
spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností, a tým i absenciu zmeny právneho postavenia žalobcu,
čo malo vylučovať danosť naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Naopak, práve meritórne
posúdenie existencie vlastníctva právneho predchodcu žalobcu k sporným nehnuteľnostiam mohlo

zmeniť jeho právne postavenie, keďže jedine úspech v konaní o jeho žalobe mu umožní uplatnenie
svojich prípadných nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako
vlastníci spornej nehnuteľnosti. Opačný záver by znamenal denegatio iustitiae.

42. Zohľadniac názory vyjadrené v ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, pokiaľ konajúci

súd prijal iný, opačný záver, konštatujúc absenciu naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe,
vyhodnotil ho odvolací súd za neprijateľný, založený na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke
naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. Pokiaľ sa v tomto smere konajúci súd odvolával i
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 151/2016, hodno uviesť, že toto sa
síce týkalo konania o určenie, že vec patrí do dedičstva, avšak Ústavný súd sa v ňom primárne zaoberal

možnosťou dobromyseľného nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka pri
kolízii dvoch ústavných hodnôt, a to princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp
dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princípu ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse
habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Mal za to, že pri zistení, že

právnympredchodcomžalobcusvedčilovlastníckeprávoknehnuteľnostiamkudňuichsmrti(vdôsledku
absolútnej neplatnosti scudzovacích zmlúv), bolo treba zohľadňovať i okolnosti, ktoré nastali po tomto
dátume, a teda skúmať otázku dobromyseľnosti ďalších nadobúdateľov nehnuteľností, a to cez splnenie
procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. V skúmanej veci
však o takýto prípad nešlo, nakoľko súd prvej inštancie zistil a konštatoval, že ku dňu smrti nesvedčilo

právnym predchodcom žalobcov vlastnícke právo k nehnuteľnostiam; nebolo potom potrebné zaoberať
sa a hodnotiť okolnosti, ktoré nastali vo vlastníckych vzťahoch po uvedenom dátume.

43.Odvolacísúdnevzhliadoldôvod,abypriposudzovanídanostinaliehavéhoprávnehozáujmukonajúci
súd odkazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 130/2007. V

označenom rozhodnutí tento dovolací súd totiž skúmal s ohľadom na predmet konania, ktorým bola
žalobaourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,aniežalobaourčenie,ževecpatrídodedičstva;
medzi konaním o určenie vlastníctva a konaním o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva panuje
pritom rozdiel, na čo napokon poukázal i Ústavný súd Slovenskej republiky už v spomínanom rozhodnutí
sp. zn. I. ÚS 151/2016.

44. Prisvedčiť možno aj argumentácii žalobcov v 1., 5. a v 6. rade, podľa ktorej, pokiaľ súd prvej inštancie
dospel k záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nemal sa vecou
ďalejzaoberaťatútomeritórneposudzovať;nesplnenietejtoprocesnejpodmienkymábezďalšiehoviesť
k zamietnutiu žaloby. Meritórne prejednanie určovacej žaloby za konštatovanej absencie naliehavého

právneho záujmu je jednak v rozpore s požiadavkou hospodárnosti konania a v súdnej praxi vedie aj
k obtiažnostiam pri posudzovaní prekážky res iudicata pri opätovnom podaní určovacej žaloby, keďže
zamietnutie určovacej žaloby z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu nevytvára prekážku
res iudicata. Vzhľadom na to, že k meritórnemu prejednaniu žaloby mal konajúci dospieť až po vyslovení
danosti naliehavého právneho záujmu, pričom za týmto účelom vykonal dokazovanie a vec meritórne

posúdil, odvolací súd v ďalšom podrobil odvolaciemu prieskumu, v rozsahu uplatnených odvolacích
dôvodov, aj konečný záver prvoinštančného súdu o nedôvodnosti podanej žaloby; tento pritom hodnotil
ako vecne správny.45. Konajúci súd vykonal vo veci náležité dokazovanie, na jeho základe ustálil riadne skutkový stav,
na ktorý aplikoval zodpovedajúce ustanovenia právnych predpisov, ktoré v rozhodujúcej časti správne
vyložil, poskytujúc súčasne rozsiahlu myšlienkovú úvahu a názory na v konaní vyvstalé a súvisiace

otázky; tieto úvahy sa pritom prelínali i s ním zistenými skutkovými a právnymi závermi vedúcimi
k zamietnutiu žaloby. A práve táto skutočnosť, t.j. vsúvanie vlastných úvah do hodnotenia právnej
stránky veci mohla podľa mienky odvolacieho súdu spôsobiť zdanie, že v rozhodujúcej otázke zániku
vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov k nehnuteľnostiam dospel konajúci súd k štyrom
rôznym alternatívam, čo napokon vytýkali v podanom odvolaní žalobcovia v 1., 5. a v 6. rade. Avšak,

podrobným oboznámením sa s celým odôvodnením napadnutého rozsudku je z neho zistiteľné, že
súd prvej inštancie potom ako mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že na základe výmeru
o vlastníctve pôdy nadobudli právni predchodcovia žalobcov vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, toto
zaniklo v dôsledku opustenia prídelu, ku ktorému malo dôjsť v roku 1956 a následne vyhodnotil, že
opustením prídelu sa tento stal voľný a štát ho mohol prídelovou listinou zo dňa 22.11.1957 prideliť
manželom Y.V.. Je pritom zrejmé, že rozhodnutie bývalého ONV zo dňa 31.07.1958 konajúci súd

považoval iba za formálne potvrdenie zrušenia prídelu s deklaratórnym charakterom, ktoré samo
nespôsobovalo zánik ich vlastníctva, keďže k jeho zániku došlo už skôr, a to opustením prídelu.

46. V súvislosti s vyriešením zodpovedajúcich otázok ohľadne zániku vlastníckeho práva manželov
Q. musel odvolací súd reagovať na odvolacie námietky žalobcov v 1., 5. a v 6. rade. Tí hodnotili ako

nesprávny záver konajúceho súdu týkajúci sa charakteru (povahy) spôsobu nadobudnutia vlastníckeho
práva na základe prídelu v prídelovom konaní.

47. K uvedenému odvolací súd udáva, že o pôvodný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
ide vtedy, keď sa vlastníctvo nadobúdateľa neodvodzuje od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka a

vzniká nezávisle od neho, prípadne vlastníctvo predchodcu úplne zanikne. Originárne nadobudnuté
vlastníctvo má obsah, ktorý vopred vylučuje uplatnenie zásady, že nikto nemôže na druhého priviesť
viac práv, než má sám. Nadobudnutie vlastníctva originárnym spôsobom totiž vylučuje stotožniť tento
obsah s oprávneniami predošlého vlastníka, ktoré z rozličných dôvodov mohli byť zúžené alebo
modifikované rozmanitými obmedzeniami obsahu vlastníckeho práva (k tomu T. U. a kolektív, Občiansky

zákonník, stručný komentár, Iura edition, rok 2009, str. 297). K takým prípadom nadobudnutia vlastníctva
originárnym spôsobom patrí i nadobudnutie vlastníctva k veciam konfiškáciou (viď S. K.: Občiansky
zákonník Veľký komentár 1. diel § 1- § 459, Eurokódex 2011, str. 698), ako i nadobudnutie vlastníctva
zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu alebo vydržaním.

48. Vychádzajúc z uvedeného, súd prvej inštancie správne dovodil, že prideľovanie pôdy na základe
prídelovéhokonaniapodľanariadeniač.104/1945Sb.SNRpredstavujeoriginárnyspôsobnadobudnutia
vlastníckeho práva, pri ktorom sa neuplatňuje starorímska zásadu nemo plus iuris. V tejto súvislosti
odvolací súd udáva, že z odôvodnenia odvolania mu nebolo zrejmé, aký dopad na rozhodnutie
konajúceho súdu mala správnosť, resp. i prípadná nesprávnosť takto vysloveného právneho záveru

konajúceho súdu vytknutého žalobcami v 1., 5. a v 6. rade, ktorú napokon títo v odvolaní ani neozrejmili.

49. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku je ďalej zrejmé, že konajúci súd ustálil za rozhodujúcu
okolnosť, vedúcu k zániku vlastníckeho práva manželov Q. k prídelu, jeho opustenie, keď tento užívali
len do roku 1956, pričom jeho neskoršie užívanie a obhospodarovanie po tomto období odvolatelia

v konaní netvrdili, ani nepreukázali. Tieto závery napadli v odvolaní žalobcovia v 1., 5. a v 6. rade
argumentujúc nespornosťou skutkových tvrdení o tom, že ich predchodcovia boli k úkonu opustenia
pôdy fyzicky, i psychicky prinútení pre ich politickú nespoľahlivosť, z ktorého mal konajúci súd v zmysle
§ 151 ods. 1 C.s.p. vychádzať. Odvolací súd nemohol priznať takto formulovanej odvolacej argumentácii
úspech.

50. V prvom rade hodno uviesť, že žalobcovia už v žalobe uviedli skutkové tvrdenie o tom, že pozemky
tvoriace prídel prevzalo v roku 1951 do užívania JRD, nepovažujúc tento akt za vzdanie sa alebo
opustenie nehnuteľných vecí. V priebehu konania uvedené skutkové tvrdenie modifikovali tvrdiac, že na
ich právnych predchodcov bol vyvíjaný nátlak (fyzický a psychický) na opustenie prídelu z dôvodu ich

politickej nespoľahlivosti, a teda prídel museli opustiť (viď pojednávanie zo dňa 10.01.2022, zápisnica
o pojednávaní zo dňa 28.03.2022). Žalovaná uvedené tvrdenia sporovala, keď na pojednávaní dňa
28.03.2022 uviedla, že manželia Q.Í. prídel opustili, a preto im bol následne tento príslušným orgánom
odňatý, označiac za nepreukázané tie skutkové tvrdenia žalobcov o nútenom opustení prídelu z dôvodupolitickej nespoľahlivosti Q.. Za danej procesnej situácie, keď strany zhodne uviedli, a nebolo medzi
nimi sporné, že právni predchodcovia žalobcov opustili prídel (išlo teda o zhodné tvrdenie strán), avšak
súčasne žalovaná poprela a považovala za nepreukázané, že by na nich bol vyvíjaný nátlak a zanechali

prídel z politických dôvodov, t.j. poprela dôvody jeho opustenia, nešlo evidentne o nespornú skutočnosť;
konajúci súd potom bez preukázania sporných tvrdení nemohol vychádzať z ustanovenia § 151 ods. 1
C.s.p. a skutkové tvrdenia o nátlaku a nútenom opustení prídelu vyhodnotiť ako nespornú skutočnosť.
Pokiaľ v tejto súvislosti odvolatelia tiež vytýkali konajúcemu súdu opomenutie postupu podľa § 181
ods. 2 C.s.p., s tým, že v opačnom prípade by na preukázanie nimi tvrdených skutočností o nátlaku

na prídelcov Q. navrhli vykonať dokazovanie výsluchom žalobkyne v 1. rade, odvolací súd udáva, že
cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. bolo/je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú
sporné. Jeho cieľom je tiež zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy,
ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré
sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia
všaknelimitujestranusporuprirealizáciijejprocesnýchpráv,čovdanomprípadeznamená,žežalobcom

nič nebránilo v tom, aby, ak to považovali za potrebné, za účelom preukázania sporných skutkových
tvrdení o nátlaku na ich právnych predchodcov, navrhli výsluch žalobkyne v 1. rade. Z obsahu súdneho
spisu však nevyplýva, že by taký návrh žalobcovia uplatnili. Konajúci súd potom mohol vychádzať
len z tej nespornej skutočnosti, resp. zhodného tvrdenia strán, že manželia Q.V. z vlastnej vôle a
rozhodnutia opustili prídel, čo pojmovo a významovo možno stotožniť s termínom vzdania sa prídelu,

keďže pôdu obhospodarovali a užívali len do roku 1956; táto okolnosť nemusela byť teda predmetom
ďalšieho dokazovania, keďže v zmysle § 186 ods. 2 C.s.p. súd nemusí vykonávať dokazovanie ohľadom
skutočností, ktoré medzi stranami nie sú sporné a môže ich zobrať za základ svojho rozhodnutia. Ide
o prejav zásady formálnej pravdy v civilnom procese, v zmysle ktorej súd nemá povinnosť skúmať, či
tieto tvrdenia korešpondujú so skutočným stavom alebo nie. Existencia tohto oprávnenia súdu vychádza

zo všeobecnej skúsenosti, že v kontradiktórnom spore možno s vysokou mierou pravdepodobnosti
predpokladať správnosť skutkových tvrdení, na ktorých sa vzájomne súperiace strany v konfliktnej
situácii civilného sporu napriek tomu dohodnú.

51. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i keď mu je známa judikatúra

zameriavajúca sa na otázku vzdania sa vlastníctva k nehnuteľnostiam podľa § 132 ods. 1 zákona č.
141/1950 Sb. a podľa ktorej je právo opustiť vec súčasťou obsahu vlastníckeho práva, keďže jeho
podstatou je prejav vôle vlastníka nebyť naďalej vlastníkom veci, pričom ide o jednostranný právny úkon,
z ktorého musí bez akýchkoľvek pochybností vyplývať, že sa vlastník vzdáva vlastníctva k určitej veci a
takýúkonvprípadenehnuteľnostínemôžebyťurobenýlenústnealebokonkludentnelentým,ževlastník

nehnuteľnosť neužíva, ale v písomnej forme (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cdo 250/2020), v danej veci, práve s ohľadom na nespornosť, resp. zhodnosť skutkového
tvrdenia oboch procesných strán ohľadne opustenia prídelu manželmi Q. (nie jeho dôvodu), bolo možné
vychádzať z toho, že k tejto otázke nie je nutné vykonávať osobitné dokazovanie (§ 186 ods. 2 C.s.p.);
nevznikla tak ani potreba, aby úkon vzdania sa, resp. opustenia prídelu, bol bezpečne preukázaný

listinným dôkazom.

52. Napokon, so zreteľom i na ostatné vykonané dokazovanie a jeho zhodnotenie, nemusel mať
konajúci súd pochybnosti o zhodných skutkových tvrdeniach strán týkajúcich sa vzdania prídelu (jeho
opustenia) manželmi Q., keďže túto skutočnosť zistil i bývalý ONV, disponujúci právomocou kontrolovať

hospodárenie na pridelenej pôde (§ 3 ods. 3 vyhlášky č. 507/1950 Ú.v.). Tento orgán pritom v
rozhodnutí zo dňa 31.07.1958 formálne potvrdil opustenie prídelu Q. a súčasne vykonal i vyúčtovanie
za skutočnú dobu jeho užívania a hospodárenia, a to spätne od roku 1945 do roku 1956; správnosť
týchto záverov žalobcovia v 1., 5. a v 6. rade v odvolaní nijako nespochybnili. Je pritom evidentné,
že súd prvej inštancie rozlišoval medzi vzdaním sa prídelu a jeho odňatím, keďže ako bolo uvedené

vyššie, za rozhodujúcu skutočnosť majúcu za následok zánik vlastníckeho práva manželov Q. vyhodnotil
práve opustenie, t.j. vzdanie sa prídelu, pričom následné rozhodnutie o odňatí prídelu považoval len
za formálne potvrdenie tohto stavu (viď bod 13. odôvodnenia). Pokiaľ sa v bode 17. odôvodnenia
napadnutého rozsudku konajúci súd zmienil i o tom, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zaniklo
manželom Q. na základe rozhodnutia bývalého ONV zo dňa 31.07.1958, uvedené treba vnímať vo

vzťahu k jeho predchádzajúcej rozsiahlej myšlienkovej úvahe v bodoch 15. a 16. odôvodnenia a z
nej konkludujúceho právneho záveru, že vtedajšie štátne orgány boli kompetentné odnímať prídely
pre neplnenie prídelových podmienok; s touto právnou úvahou a posúdením, ktoré bolo so zreteľom
na závery o časovo predchádzajúcom zániku vlastníckeho práva Q. opustením prídelu nadbytočné,sa však odvolací súd nestotožnil. V tomto smere odkazuje na rozsiahlu súdnu judikatúru, okrem
iného i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo 157/2007. Podľa neho z
výslovného znenia zákonného ustanovenia § 23 ods. 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR vyplývalo, že

rozhodovanie o odňatí prideleného majetku patrilo Povereníctvu. Zákonom č. 98/1950 Sb. bol zrušený
národný pozemkový fond pri ministerstve pôdohospodárstva a fondov pozemkových reforiem, a to
zlúčením ich imania. Tento zákon v ustanovení § 1 ods. 4 splnomocnil Ministerstvo pôdohospodárstva
po dohode s Ministerstvom vnútra vyhláškou vydať v príslušnom úradnom liste bližšie predpisy v
súvislosti so zrušením Národného pozemkového fondu pri Ministerstve pôdohospodárstva a v súvislosti

s prechodom jeho pôsobnosti na Ministerstvo pôdohospodárstva a na národné výbory. Na základe tohto
splnomocnenia Ministerstvo pôdohospodárstva a výživy vydalo vyhlášku č. 507/1950 Ú.v., s bližšími
predpismi o prechode pôsobnosti Národného pozemkového fondu na Ministerstvo pôdohospodárstva a
národné výbory a o prechode obdobnej pôsobnosti Povereníctva na národné výbory. Z ustanovenia §
2 ods. 3 citovanej vyhlášky (okrem iného) vyplývalo, že na krajské národné výbory prešlo vybavovanie
opatrení (v dohode s príslušnými národnými výbormi a jednotnými zväzmi roľníkov) potrebných na

riadne hospodárenie, kontrola tohto hospodárenia, vyúčtovanie národných správ, dispozícia a evidencia
presunu inventáru, a to (okrem iných právnych predpisov) aj podľa ustanovenia § 23 ods. 2 nariadenia
č. 104/1945 Sb. SNR. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 vyhlášky č. 507/1950 Ú.v. na bývalé ONV prešlo
vykonávanie vyúčtovaní s odchádzajúcimi prídelcami a dozor nad hospodárením prídelcov, aj podľa
ustanovenia § 23 nariadenia. Toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že na národné výbory prešla

právomoc vyúčtovania s odchádzajúcimi prídelcami a dozor nad hospodárením prídelcov v zmysle § 23
ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR; citácia celého ustanovenia § 23 nariadenia č. 104/1945 Sb.n.
SNR (t.j. aj jeho druhého odseku) znamená len právo národného výboru vyjadriť sa k rozhodovaciemu
procesu o odňatí prideleného majetku. Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom uzavrel, že bývalý ONV
nemal oprávnenie vydať rozhodnutie o odňatí/zrušení prídelu.

53. A napokon, pokiaľ odvolatelia nesúhlasili i s právnymi závermi konajúceho súdu ohľadne vydržania
sporných pozemkov manželmi Y., odvolací súd v prvom rade udáva, že súd prvej inštancie vyslovil úvahy
týkajúce sa vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (bod 18. odôvodnenia) len za predpokladu,
že by sa manželia Y. nestali ich vlastníkmi na základe prídelovej listiny zo dňa 22.11.1957, s čím sa

však sám, vzhľadom na vykonané dokazovanie a jeho vyhodnotenie, napokon nestotožnil; je potom
zrejmé, že otázkou vydržania sa zaoberal len okrajovo, pre prípad neplatnosti úkonu pridelenia pôdy
manželom Y.; z uvedeného dôvodu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať na námietky
odvolateľov v tomto smere. V konaní bolo pritom preukázané, že v čase vydania prídelovej listiny zo dňa
22.11.1957 už vlastnícke právo k prídelu manželom Q. nesvedčalo, a preto manželia Y. mohli na základe

prídelovej listiny zo dňa 22.11.1958, ako listiny verejnej a vkladuschopnej, nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam.

54. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a ich sumarizáciou odvolací súd uzatvára, že
žalobcovia v 1., 5. a 6. rade odvolacou argumentáciou nespochybnili správnosť rozhodujúcich zistení

a prijatých záverov konajúceho súdu vedúcich k zamietnutiu ich žaloby; na uvedenom základe preto
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil ako vo výroku
vecne správny.

55. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v

spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní
úspech, nepriznal proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko z obsahu spisu
vyplýva, že jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).