Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. január 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/58/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122011168
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2122011168.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci proti obžalovanému A. A., pre prečin
usmrteniapodľa§149ods.1,ods.2písm.a)Trestnéhozákonaspoukazomna§138/písm.h)Trestného
zákona, o odvolaniach okresného prokurátora a poškodeného B. C. proti rozsudku Okresného súdu
Trnava zo dňa 09.01.2023 sp. zn. 12T/31/2022, na verejnom zasadnutí konanom dňa 16.01.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie okresného prokurátora, z a m i e t a.

II. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie poškodeného B. C., nar. XX.XX.XXXX, z a m
i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trnava bol obžalovaný A. A. podľa § 285 písm. b)

Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava pod č. 3 Pv
23/18/2207-139 zo dňa 30.05.2022, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že
dňa 01.01.2018 o približne 01:15 hod. po diaľnici D1 v smere od mesta Hlohovec na mesto Trnava v
57,646 km, počas zníženej viditeľnosti, viedol ako vodič osobné motorové vozidlo značky Volvo S 40,

EČV: A. XXX D., a následne po tom, ako vodička osobného motorového vozidla značky Ford Fiesta,
EČV: E. XXX F., poškodená G. C., narazila predmetným osobným motorovým vozidlom do okrajových
zvodidiel na pravej strane a jej osobné motorové vozidlo následne odrazilo a rotačným pohybom vrátilo
späť do jazdných pruhov diaľničného pásu určeného pre smer jazdy na mesto Trnava, kde následne
osobné motorové vozidlo vedené poškodenou zastavilo naprieč vozovkou, neprispôsobil rýchlosť jazdy
svojím schopnostiam, poveternostným podmienkam ako i povahe vozovky a riadne sa nevenoval

vedeniu motorového vozidla, následkom čoho oneskorene a neprimerane reagoval na situáciu vzniknutú
v cestnej premávke, v dôsledku čoho narazil osobným motorovým vozidlom značky Volvo S 40, EČV: A.
XXX D., do ľavej prednej časti osobného motorového vozidla značky Ford Fiesta, EČV: E. XXX F., pričom
následkom zrážky uvedených osobných motorových vozidiel, po odtrhnutí, v čase nehody pootvorených
vodičových dverí na osobnom motorovom vozidle značky Ford Fiesta, EČV: E. XXX F., bola poškodená
G. C. vymrštená z osobného motorového vozidla značky Ford Fiesta, EČV: E. XXX F., v dôsledku

čoho, opakovaným prudkým a veľmi intenzívnym nárazom hlavy do vozovky utrpela, okrem iného,
krvný výrok mäkkých lebečných pokrývok v ľavej aj pravej čelovo-temenno-spánkovej oblasti, v ľavej
spánkovo-temenno-záhlavovej oblasti a v pravej spánkovo-záhlavnej oblasti hlavy, zlomeninu lebečnej
klenby a spodiny obojstranne, výraznejšie vľavo s miernym vpáčením kostí lebečnej klenby do lebečnej
dutiny, trhlinu ľavého a krvné výrony oboch spánkových svalov, mierne zakrvácanie pod tvrdú blanu
mozgu najmä v oblasti mozgového kmeňa, zakrvácanie pod mäkké blany mozgu výraznejšie v oblasti

ľavej mozgovej pologule a mozgového kmeňa, zakrvácanie do komôr mozgu, výrazný opuch mozgu,
pomliaždenie a kompletné prerušenie (pretrhnutie) mozgového kmeňa – Varolovho mosta, pretrhnutiezadnej časti väzivového spojenia medzi lebečnou spodinou a krčnou chrbticou, zlomeninu kostí tváre
– hornej čeľuste v strede sánky vpravo, pomliaždenie zadnej plochy oboch pľúc, mierny opuch pľúc,
zlomeninu oboch ramien ľavej lonovej kosti, pričom týmto zraneniam bezprostredne po ich vzniku na

mieste dopravnej nehody podľahla, čím obžalovaný A. A. porušil povinnosti uvedené v § 3 ods. 2 písm.
a), § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 1 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov,
pretože skutok nie je trestným činom.
Podľa § 288 ods.3 Trestného poriadku okresný súd poškodených Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a.

s., Panónska cesta 2, Bratislava, IČO: 35 937 874 a B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G., G. X, s
nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.
Okresný súd oslobodzujúci rozsudok odôvodnil v rozsahu č.l. 575 - 582 spisu v podstate tým, že na
základe vykonaného dokazovania a po podrobnom vyhodnotení vykonaných dôkazov skonštatoval,
že pre absenciu zavinenia u obžalovaného (podľa názoru okresného súdu nebola preukázaná ani
nevedomá nedbanlivosť) obžalovaného spod obžaloby oslobodil, pretože pre nedostatok subjektívnej

stránky trestného činu (zavinenie) neboli naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného
činu. Konanie obžalovaného nevykazuje znaky trestného činu, aj keď skutok tak, ako bol uvedený
v obžalobe, sa stal.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie okresný prokurátor i poškodený B. C..
V písomnom zdôvodnení odvolania okresný prokurátor po rekapitulácii výrokov a odôvodnenia

napadnutého rozsudku vyslovil názor, že z meteorologického posudku č. 326/2021 z 22. júna 2021
Úseku Meteorologickej služby, Slovenského hydrometeorologického ústavu vyplýva, že dňa 1. januára
2018 bolo v čase o 01:15 hod. v oblasti diaľnice D1 v úseku 57,646 km zamračené (10/10 pokrytia
oblohy oblakmi) bez výskytu atmosférických zrážok. Teplota vzduchu sa pohybovala v intervale -0,5
°C až 0,5 °C. Prízemná teplota sa pohybovala v intervale -0,5 °C až 0,0 °C. Fúkal slabý premenlivý

vietor s rýchlosťou do 10 km/h. Relatívna vlhkosť sa pohybovala v intervale 95 % až 100 %. V oblasti
bol pozorovaný výskyt hmly. Povrch pôdy bol vlhký, pričom však v dôsledku krátkodobého poklesu
prízemnej teploty vzduchu pod bod mrazu, mohol aj lokálne namŕzať. Výskyt poľadovice nebol v oblasti
zaznamenaný. Vodorovná dohľadnosť bola výskytom hmly znížená pod 1 km.

Poukázal na to, že ťažiskovým v predmetnom prípade je, či obžalovaný A. A. porušil alebo neporušil
dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona tak, ako to v odôvodnení rozsudku uvádza aj súd a s týmto
je možné sa stotožniť. Nie je sa však možné stotožniť s názorom súdu, že porušenie dôležitej povinnosti
zo strany obžalovaného je závislé na tom, či mohol vôbec aspoň čiastočne predvídať správanie sa
poškodenej ako druhého účastníka dopravnej nehody.

Mal za to, že v predmetnom prípade súd nekriticky prebral technické závery znaleckého posudku v
tom zmysle, že technika jazdy obžalovaného mohla byť správna, lebo jazdil rýchlosťou nižšou ako
bola v danom úseku (diaľnica D1 od Piešťan do Bratislavy) dovolená, primeranou parametrom zákruty
na danom povrchu vozovky, pričom na vzniknutú kolíznu situáciu reagoval v čase, keď mal možnosť

rozpoznaťnapriečvozovkoupomalycúvajúcevozidloFordatieždodržalbezpečnúvzdialenosťvzmysle
ustanovenia § 35 ods. 5 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Súd však mal technické závery
vyplývajúcezozáverovposudkuznaleckéhoústavu,akoajzvýsluchuznalcaIng.AdrianaPupaluprávne
vyhodnotiť.

Poukázal na to, že vo vzťahu k predmetnej veci sú relevantnými nasledovné ustanovenia zákona č.
8/2009 Z. z. o cestnej premávke (§ 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 1 zákona č.
8/2009 Z. z. o cestnej premávke). Zároveň vo vzťahu k druhej vete ustanovenia § 16 ods. 1 zákona o
cestnej premávke mal za potrebné uviesť, že táto časť je čiastočne v rozpore s ustanovením § 16 ods.
2 zákona o cestnej premávke, v zmysle ktorého vodič osobného motorového vozidla smie na diaľnici

jazdiť rýchlosťou najviac 130 km/h. Argumentoval tým, že z výsluchu znalca Ing. Adriána Pupalu z 7. júla
2021 okrem iného vyplynulo, že obvyklý rozhľad pri použití stretávacích svetiel je cca 50 - 70 metrov.

Podľa jeho názoru právnou otázkou, s ktorou sa súd nevysporiadal je, či obžalovaný A. A. počas nočnej
jazdy po diaľnici, v zimnom období v úseku s teplotou v intervale -0,5 °C až 0,0 °C, s výskytom hmly mal

svoje správanie a rýchlosť jazdy povinnosti ustanovených prispôsobiť poveternostným podmienkam v
zmysle každému vodičovi v §3 ods. 2 a § 16 ods. 1 prvá veta zákona č. 8/2009 Z. z.. Upriamil pozornosť
na to, že zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že obžalovaný A. v čase začiatku svojej reakcie na
vzniknutú situáciu sa pohyboval rýchlosťou cca 124 km/h, ale tiež to, že ak by sa na začiatku svojejskutočnej reakcie jazdil rýchlosťou do 80 km/h, a ak by na vzniknutú situáciu reagoval intenzívnym
brzdením, v tom prípade by zastavil pred miestom zrážky. Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že keby
sa obžalovaný A. na začiatku svojej reakcie pohyboval rýchlosťou nižšou ako 124 km/h, ale vyššou ako

80 km/h, s určitosťou by s vozidlom nedokázal zastaviť pred vozidlom Ford, určite by však výrazne znížil
rýchlosť, a dokázal by sa s vysokou pravdepodobnosťou zrážke s vodidlom Ford vyhnúť, eventuálne by
do vozidla Ford narazil, avšak nižšou rýchlosťou, teda s vysokou pravdepodobnosťou by poškodenej
nespôsobil smrteľný následok.

Rovnako bol názoru, že právnou otázkou, s ktorou sa súd tiež nevysporiadal je, či obžalovaný A. A.
počas nočnej jazdy po diaľnici, v zimnom období v úseku s teplotou v intervale -0,5 °C až 0,0 °C, s
výskytom hmly mal s vozidlom jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na
vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

Argumentoval aj tým, že okrem iného tiež sporným ostalo, že obžalovaný A. začal pri zapnutých

stretávacích svetlách, pri ktorých je podľa znalca znaleckého ústavu obvyklý rozhľad 50 - 70 metrov, na
síce svetle, ale neosvetlené vozidlo Ford reagovať už vo vzdialenosti cca 89 metrov, čo je nereálne.

Práve z týchto dôvodov mal zato, že obžalovaný A. porušil vodiča v zmysle ustanovení v § 3 ods. 2 písm.
a), § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a teda skutok, ktorý sa

stal je potrebné právne kvalifikovať ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, a to aj napriek výraznému prispeniu vodičky vozidla H. C., ktorá na následky dopravnej nehody
na mieste zomrela.

Miera prispenia vodičky C. k dopravnej nehode, však v danom prípade nie je okolnosťou, ktorá by

obžalovaného zbavovala viny. Miera zavinenia obžalovaného A. a vodičky C. môže mať eventuálne
dôsledok v druhu a výške uloženého trestu prípadne v právnej kvalifikácii skutku s tým, že skutok bude
kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona.

Z prezentovaných dôvodov navrhol, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa ustanovenia §

321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava 12T/31/2022
zo dňa 09.01.2023 a sám vo veci rozhodol rozsudkom.

V písomnom zdôvodnení odvolania poškodený B. C. namietal v rozsahu č.l. 590-591 spisu v podstate
nezákonnosť celého konania vrátane konečného rozhodnutia súdu, pretože obžalovaný je podľa jeho

názoru v plnom rozsahu vinný.

Zdôraznil, že (podľa jeho názoru) zaujatá samosudkyňa počas celého predmetného konania viedla
jej osobnú vojnu voči jeho osobe a to kvôli jej osobnej pomste, z čoho len jej nezákonné
rozhodnutie–jejbezcharakternýinkvizičnýpaškvil,postavenýnajejúčelovovytvorenýchšpekulatívnych

a manipulatívnych klamstvách a podvodoch ignorujúcich skutočnú pravdu, ignorujúcich spravodlivosť.

Podľa jeho názoru, zaujatá samosudkyňa tak zneužila svoje postavenie a právomoc na zmanipulovanie
celého predmetného konania a to za účelom presadenia jej dopredu naplánovaného oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby a za účelom dopredu naplánovaného finančného zvýhodnenia

obžalovaného nepriznaním nároku na náhradu škody poškodenému z čoho je možné mať aj dôvodné
podozrenie už aj z korupcie.

Ďalej argumentoval tým, že zaujatá samosudkyňa jej nezákonným konaním mu v predmetnom konaní
odňala všetky práva poškodeného a postavila ho do pozície bezprávneho subjektu, ktorý v ňou vedenom

konaní nemal právo absolútne na nič. Následne preto popísal v čom vidí odňatie jeho práv.

Namietal aj umožnenie vyjadriť sa k nároku na náhradu škody – len vo veľmi krátkom a stručnom
rozsahu, pričom ho samosudkyňa neustále prerušovala. Samosudkyňa mu tak zámerne zabránila
v dostatočnej miere súvisle a neprerušovane vyjadriť sa k jeho zákonnému nároku na náhradu škody,

pričom toto jeho vyjadrenie aj svojvoľne zredukovala a vlastnými slovami ho nediktovala do zápisnice,
čím tak zmanipulovala obsah jeho vyjadrenia v jeho neprospech, resp. v prospech obžalovaného.Poukázal aj na to, že v 4,5 ročnom prípravnom konaní v jeho výpovediach si nárok na náhradu škody
riadne a včera uplatnil s tým, že jej výšku upresní neskôr, nakoľko v tom čase, nebol schopný vyčísliť
výšku finančného odškodnenia za smrť jeho dcéry.

K nároku na náhradu škody potreboval dodať, že na začiatku prvého hlavného pojednávania, tento
doplnil a upresnil v možnostiach, ktoré mu boli umožnené, čím z jeho strany došlo k čiastočnému, avšak
riadne a včas uplatnenému si nároku na náhradu škody.

Mal za to, že zo strany zaujatej samosudkyne bolo vydané nezákonné rozhodnutie s následkom
nezákonného oslobodenia obžalovaného, s nezákonným záverom, že skutok kladený obžalovanému
za vinu nie je trestným činom. Rezolútne zdôraznil, že obžalovaný je na základe predložených, no
nevykonaných dôkazných prostriedkov vinný.

Preto odvolací súd ako garant zákona a spravodlivosti žiadal, aby konal zákonne a spravodlivo a zrušil

napadnuté rozhodnutie, vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

K odvolaniu poškodeného sa obžalovaný vyjadril prostredníctvom svojej obhajkyne, pričom poukázal na
ustanovenie § 46 ods. 3 Trestného poriadku a vyslovil názor, že B. C. nemal mať v konaní pred súdom
priznané postavenie svedka poškodeného, nakoľko svoj nárok na náhradu škody v súlade so zákonom

neuplatnil. Preto nie je ani osobou oprávnenou na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku.

Mal za to, že odvolanie B. C. je nedôvodné, nakoľko tvrdenia v ňom uvedené neboli v prebiehajúcom
trestnom konaní vôbec preukázané. Jedná sa nepravdivé obvinenia jeho osoby, ako aj zákonnej
sudkyne, zo strany B. C., pričom všetky tieto už odzneli v priebehu doterajšieho konania a okresný súd

sa s tými, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie v rámci svojho rozhodovania dostatočne vysporiadal.
Navyše nutne uviedol, že B. C. uvádzané skutočnosti nemajú žiaden súvis s nárokom na náhradu škody,
kedy poškodený podľa plateného Trestného poriadku môže podať odvolanie len pre nesprávnosť výroku
o náhrade škody.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal odvolací súd, aby odvolanie B. C. podľa § 316 ods. 1 Trestného
poriadku zamietol, nakoľko bolo podané neoprávnenou osobou.

K odvolaniu okresného prokurátora sa obžalovaný vyjadril rovnako prostredníctvom svojej obhajkyne
JUDr. Andrey Havelkovej, kde uviedol (skrátene), že odvolanie prokurátora nie je dôvodné a súčasne

ním navrhnutý spôsob, akým má odvolací súd o jeho odvolaní rozhodnúť je právne nesprávny.
Zastával názor, že súd neprevzal závery znaleckého posudku ÚSI Žilina č. 169/2019 nekriticky a bez ich
právneho posúdenia, práve naopak. Súd v napadnutom rozsudku poukázal tak na závery znaleckého
posudku Ing. Morávka č. 36/2018 (oboznámenie s obsahom ktorého na hlavnom pojednávaní navrhol
samotný prokurátor v podanej obžalobe), ako aj na závery znaleckého posudku ÚSI v Žiline č. 169/2019,

ktorých závery správne právne vyhodnotil v súlade so závermi napr. Rozhodnutia NS ČR sp. zn.
6Tz/43/70, na ktorý súd v napadnutom rozsudku aj sám poukázal. Z týchto dôkazov, ktorých obsah
a závery prokurátor doteraz nespochybňoval, naopak sám na ne ako na dôkazy v podanej obžalobe
poukázal, vyplýva, že technika jazdy vodičky C. bola nesprávna a vyvolala kolíznu situáciu, čím vytvorilo
jej vozidlo Ford na diaľnici prekážku, ako aj to, že nie je možné vylúčiť, že technika jazdy vodiča vozidla

Volvo - teda jeho - bola správna. Mal za to, že súd pri konštatovaní týchto záverov bral do úvahy aj
stav počasia dňa 01.01.2018 v lokalite diaľnica D1 v smere od Hlohovca na Trnavu v úseku 57,646
km v katastri obce Siladice - ako na to poukázal priamo v napadnutom rozsudku na str. 10. Rovnako
súd pri právnom posúdení záverov znalcov správne poukázal na tú skutočnosť, že z výpovede znalca
I. D., ako aj zo záverov znaleckého posudku ÚSI v Žiline vyplýva, obžalovaný jazdil nižšou rýchlosťou,

ako bola v danom úseku dovolená, primeranou parametrom zákruty na danom povrchu vozovky, pričom
na vzniknutú kolíznu situáciu reagoval v čase, keď mal možnosť rozpoznať naprieč vozovkou pomaly
cúvajúce vozidlo Ford. (t.j. nie je možné vylúčiť, že jeho reakcia mohla byť z technického hľadiska
včasná).
Ďalej argumentoval tým, že pokiaľ prokurátor v podanom odvolaní spochybňuje, či bola rýchlosť jeho

vozidla obžalovaného primeraná nočnej jazde po diaľnici, v zimnom období v úseku s teplotou v intervale
0,5 - 0,0 stupňov Celzia a tvrdí, že sa súd s touto otázkou v napadnutom rozsudku nevysporiadal, je toto
jeho tvrdenie v priamom rozpore s ním citovanou časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej
sa súd zaoberal práve týmito skutočnosťami a tieto hodnotil v súlade s odbornými zisteniami znalcaIng. Pupalu (za ÚSI v Žiline), ktorého závery neboli prokurátorom v priebehu dokazovania na hlavnom
pojednávaní vyvrátené a ani spochybňované. Jedná sa najmä o stranu 10 napadnutého rozsudku.

Považoval za potrebné uviesť, že súd nemá potrebné odborné vedomosti na to, aby mohol spochybniť
bez ďalšieho závery znalca, na ktoré poukázal a v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by
nasvedčoval ich nesprávnosti. Preto poukaz na tieto konkrétne závery zo znaleckého posudku teda
potom nemožno hodnotiť ako nekritické preberanie záverov znaleckého posudku, nakoľko v rámci
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nevznikla o ich správnosti pochybnosť a teda súd

správne pri rozhodovaní o vine vychádzal práve z nich, keďže technika jazdy obžalovaného a včasnosť
jeho reakcie sú základnými kritériami pre posúdenie jeho zavinenia.

Nad rámec uvedeného zotrvával na svojom tvrdení prezentovanom v záverečnej z vykonaného
dokazovania ani nebolo preukázané, že sa skutok stal tak, ako je tento popísaný v obžalobe. V
tejto súvislosti poukázal na závery znalca Ing. Morávka, znalecký posudok č. 169/2019 ÚSI v Žiline,

záver ÚSI v Žiline. Z týchto, ako aj z ostatného dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní,
vyplýva, že svojou technikou jazdy nezapríčinil predmetnú dopravnú nehodu a súčasne, že technika
jeho jazdy, vrátane rýchlosti a reakcie na vzniknutú situáciu, bola (mohla byť) správna a včasná, nielen
s prihliadnutím na to, že sa jedná o diaľničný úsek, ale aj s prihliadnutím k parametrom zákruty, na
danom povrchu vozovky (v ZP ÚSI v Žiline sa na str. 26 nachádza aj výpis z meteorologickej stanice

teda znalec pracoval pri formulácii svojich záverov aj s touto informáciou, o ktorej prokurátor tvrdí, že
nebola súdom riešená).

Ďalejpovažovalzapotrebnéuviesť,ževčasezačiatkureakcieanipovrchvozovky,akoanijejparametre,
ako ani nočná hodina a ani poveternostné podmienky podľa záverov ÚSI v Žiline nevyžadovali, aby

jazdil nižšou rýchlosťou ako bola znalcom stanovená rýchlosť vo výške 124 km/h. V tejto súvislosti
uviedol, že je naďalej presvedčený, že jazdil dokonca aj nižšou rýchlosťou. I. D. túto rýchlosť (124 km/
h) označil za primeranú všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam. Nemožno mu teda vyčítať, že v čase
začiatku reakcie jeho rýchlosť nebola nižšia, nakoľko bola primeraná a súčasne aj nižšia ako na danom
úseku diaľnice dovolená rýchlosť. Je neprípustné vyžadovať od neho, aby jazdil nižšou ako primeranou

rýchlosťou, keďže ako správne uviedol okresný súd, hranice okolností, ktoré vodič môže či nemôže
predvídať, nie je možné vymedzovať v hypotetickej rovine.

Je potrebné vždy vychádzať z existujúcich objektívnych okolnosti dopravnej situácie. Jeho vina teda
nemôže byť postavená na hypotetickej spätnej úvahe prokurátora uvedenej v podanom odvolaní, že

mal jazdiť rýchlosťou nižšou ako 124 km/h a pokiaľ tak neurobil, že nebol dostatočne opatrný a je
vinný zo skutku uvedeného v obžalobe. Zo žiadneho vykonaného dôkazu totiž nevyplýva, že existovala
akákoľvek objektívna skutočnosť, odôvodňujúca povinnosť prechádzať daný úsek diaľnice rýchlosťou
nižšou od znalcom vypočítanej v čase začiatku reakcie. Zdôraznil opakovane, že neexistovala ani
žiadna objektívna skutočnosť a ani nebol vykonaný žiaden dôkaz, na základe ktorých by túto znalcom

stanovenú rýchlosť bolo možno označiť ako neprimeranú. Teda neporušil žiadnu povinnosť Zákona
o cestnej premávke. Bol názoru, že prokurátor akoby očakával, že jeho vinu mal súd postaviť na
hypotézach o tom, čo by pri súčasnej znalosti následku a celého priebehu nehody mal urobiť, ale
neurobil. Otázkou podstatnou pre záver o vine, či nevine je však to, či to, čo neurobil je možné hodnotiť
ako nedodržanie povinností Zákona o cestnej premávke alebo nedostatok opatrnosti. Okresný súd

túto otázku vyhodnotil správne, keď uviedol, že nebolo preukázané, že by nerešpektoval ustanovenia
Zákona o cestnej premávke, ktoré uvádzal prokurátor v obžalobnom návrhu, ako ani to, že by nedodržal
potrebnú mieru opatrnosti. K tomuto odvolaciemu dôvodu prokurátora zároveň uviedol, že spôsob,
akým prokurátor formuluje jeho zodpovednosť je práve tým extrémnym záverom - o ktorom hovorí v
napadnutom rozsudku aj okresný súd - v zmysle ktorého, by každý vodič musel vždy a za každých

okolnosti počítať s tým, že ostatní účastníci cestnej premávky jej pravidlá nedodržiavajú, čo by v
končenom dôsledku bolo v rozpore s účelom platných pravidiel cestnej premávky. Súčasne poukázal
aj na svoju záverečnú reč.

Uviedol, že na rozdiel od prokurátora a ním prezentovaných tvrdení v podanom odvolaní, má za to, že

z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vyplýva, že:
- nemal možnosť nehode zabrániť (odpoveď na otázku č. 4 v ZP Ing. Igora Morávka č. 36/2018 zo dňa
19.03.2018);- jeho techniku jazdy nie je možné hodnotiť ako nesprávnu (odpoveď na otázku č. 2 v ZP Ing.
Igora Morávka č. 36/2018 zo dňa 19.03.2018), analýzou bolo zistené, že v prípade pripútanej osoby
bezpečnostným pásom vo vozidle Ford Fiesta by nedošlo k takým devastačným vnútorným poraneniam

vodičky ako v tomto prípade (odpoveď na otázku č. 5 v ZP Ing. Igora Morávka č. 36/2018 zo dňa
19.03.2018);
- vozidlo Ford Fiesta zastavilo cca 2 sekundy pred zrážkou vozidiel cez dva jazdné pruhy na diaľnici-
pri tomto bode uviedol, že sa nejedná o bežné zastavenie, pri ktorom vozidlo idúce pred ním postupne
brzdí a spomaľuje, svietia mu brzdné svetlá a následne postupne zastane; vozidlo Ford Fiesta zastavilo

po náraze do zvodidiel, ktorý náraz nevidel, teda nemal možnosť reagovať ani na brzdné svetlá,
ako ani na postupné (hoc aj prudké, avšak svetlami avizované) zastavenie vozidla pred ním idúceho
rýchlosť jeho jazdy, bola rýchlosťou nižšou ako povolenou, ale najmä primeranou všetkým okolnostiam
a podmienkam, pričom však je potrebné uviesť, že žiaden z podaných znaleckých posudkov, ako ani iný
dôkaz v tejto trestnej veci, nedosvedčuje, že by rýchlosť jazdy nebola prispôsobená jeho schopnostiam
ako vodiča, povahe vozovky alebo poveternostným podmienkam, teda že by táto bola príčinou nehody-

teda že by medzi rýchlosťou jeho jazdy a tragickým následkom bola príčinná súvislosť;
- ani jeden z vo veci podaných znaleckých posudkov, ktorých závery sa čítali na hlavnom pojednávaní,
neuviedol ako príčinu nehody to, že by sa nevenoval riadne vedeniu svojho vozidla;
- ZP ÚSI č. 169/2019 zo dňa 15.10.2019 uvádza ako príčinu nehody v oboch možných situáciách
(odlíšených tým, či rozoznal náraz Ford Fiesta do zvodidiel alebo nie), nesprávnu techniku jazdy vodičky

vozidla Ford Fiesta;
- pre prípad, že by rozpoznal náraz vozidla FORD FIESTA do zvodidiel (čo však z vykonaného
dokazovania na hlavnom pojednávaní nevyplýva) označuje ako príčinu nehody súčasne aj jeho
oneskorenú reakciu na vzniknutú situáciu;
- pre prípad, že nerozpoznal náraz pred ním idúceho vozidla Ford Fiesta do zvodidla - ako to vyplýva

aj z jeho výpovede v postavení obvineného zo dňa 02.02.2022 a získal túto informáciu až dodatočne
po dopravnej nehode - označuje ako príčinu nehody len nesprávnu techniku jazdy vodičky C., a to jej
skutočné smerové vedenie vozidla a jeho ovládanie, ktoré malo vplyv na stratu smerovej lability jej
vozidla, čím vozidlo Ford vytvorilo na diaľnici prekážku; v takom prípade znalec tvrdí, že nie je možné
vylúčiť, že technika jazdy vodiča VOLVO mohla byť správna, a to tak čo do rýchlosti - bola primeraná

parametrom zákruty na danom povrchu vozovky (str. 65 ZP ÚSI č. 169/2019 - odpoveď na otázku č. 8),
ako aj čo do spôsobu reakcie - vyhýbací manéver a brzdenie a jej včasnosť.

Pokiaľ prokurátor považuje za sporné, prečo podľa ÚSI v Žiline a záverov ich znaleckého posudku č.
169/2019 reagoval už vo vzdialenosti 89 m, keď obvyklý rozhľad je 50 - 70 metrov, uviedol, že prokurátor

nikdy tento údaj nesporil na hlavnom pojednávaní vedenom na okresnom súde - naopak sám navrhol
tieto závery ako dôkazy o vine oboznámiť, nenavrhoval vykonať iný dôkaz, ktorý by túto skutočnosť
spochybnil jedná sa len o obvyklú vzdialenosť rozhľadu - teda nie o jedinú možnú vzdialenosť, táto je
rozdielna pri rozdielnych autách - ako na to poukázal sám Ing. Pupala pri svojom výsluchu č. l. 126 -128,
na ktorom boli podľa jeho názoru odstránené všetky prípadné pochybnosti týkajúce sa dosvitu svetiel

a vzdialenosti, na ktorú mohol pred seba na diaľnici vidieť, samotný znalec uvádzal túto vzdialenosť
reakcie len ako približnú - uvádzal, že cca 88m, teda na rozdiel od prokurátora nepovažoval túto okolnosť
za spornú (závery znalca o momente jeho reakcie neboli spochybnené žiadnym iným dôkazom) a
súčasne tvrdil, že z vykonaného dokazovania vôbec nevyplýva záver, že by bolo nereálne, aby reagoval
už vo vzdialenosti 89 m na vozidlo Ford Fiesta. Súčasne tak nie je táto okolnosť v žiadnom prípade

dôkazom toho, že porušil povinnosti vodiča v zmysle ustanovení Zákona o cestnej premávke uvedené
v obžalobe a v podanom odvolaní.

Na rozdiel od prokurátora mal za to, že súd správne vyhodnotil otázku jeho viny, či neviny, ale aj otázku
miery prispenia vodičky C. k dopravenej nehode a jej vplyvu na rozhodnutie súdu o nevine. Za správne

považoval tie závery súdu prezentované v napadnutom rozsudku, z ktorých vyplýva, že neporušil
pravidlá cestnej premávky a že nie je možné pod hrozbou trestnoprávnej zodpovednosti vyžadovať
od neho, aby tento predvídal nesprávne vedenie osobného motorového vozidla poškodenou, u ktorej
sa rovnako predpokladá dodržanie zákonom ustanovených pravidiel cestnej premávky. Súd správne
uvádza, že mu nemožno vyčítať, že počas jazdy mal v strede cestnej komunikácie predvídať a očakávať

prekážku - neosvetlené priečne stojace vozidlo poškodenej v pravotočivej zákrute na neosvetlenom
úseku diaľnice. Stotožňoval sa teda aj s tým, že mieru opatrnosti dodržal. Taktiež považoval za správny
záver okresného súdu o tom, že u neho absentuje zavinenie (nebola preukázaná ani nevedomá
nedbanlivosť).Vzhľadom na uvedené, nakoľko odvolanie prokurátora nie je podľa názoru obžalovaného dôvodné
žiadal,aby KrajskýsúdvTrnaveakoodvolacísúdodvolanieprokurátorapodľa§319Trestnéhoporiadku

zamietol.

Poškodený B. C. sa k písomnému zdôvodneniu odvolania okresného prokurátora vyjadril osobitným
písomným podaním, v ktorom zdôraznil, že v odvolaní prokurátora ako aj v napadnutom rozsudku
je v celom rozsahu účelovo zmanipulovaný priebeh predmetnej tragickej dopravnej nehody. Zároveň

žiadal odvolací súd, aby vzal na vedomie jej skutočný priebeh, ktorý je podľa jeho názoru jednoznačne
preukázaný nespochybniteľnými a nevyvrátiteľnými dôkazmi, ako aj vyjadreniami priameho – tretieho
účastníka predmetnej tragickej autonehody.

Poškodený zároveň presadzoval vlastnú verziu stíhaného skutku, ktorú popísal vo svojom vyjadrení.

Zároveň rezolútne zdôraznil, že tvrdenia dozorujúceho prokurátora v jeho odôvodnení odvolania
a tvrdenia samosudkyne v napadnutom rozsudku ohľadne rýchlosti jazdy obžalovaného pred tragickou
dopravnou autonehodou stanovenej obžalovaným 80 – 85 km/h, a súdnym znalcom Ing. A. Pupalom
(kamarátom obhajkyne obžalovaného) na 124 km/h, po prudkom brzdení pred nárazom so znížením
rýchlosti cca 60 – 80 km/h – sú v rozpore nielenže s akýmkoľvek znaleckým dokazovaním, ale sú aj

v rozpore so zdravým ľudským rozumom a normálnou ľudskou logikou, nakoľko pri takejto rýchlosti, t.j.
cca 60 – 80 km/h by telo jeho dcéry s kabelkou na pleci a s bundou v ruke neodhodilo do vzdialenosti
37m a 110 kg motor z motorového vozidla jeho dcéry by nevytrhlo zo základu a následne by ho
neodhodilo do vzdialenosti 96 m a to rovno po stredovej čiare diaľnice na úplne rovnej vozovke. Taktiež
argumentoval tým, že je v úplnom rozpore so zdravým ľudským rozumom, aby súdny znalec Ing. A.

Pupala dokázal presne na kilometer za hodinu stanoviť rýchlosť jazdy obžalovaného pred tragickou
dopravnou autonehodou na 124 km/h len z odhadovaných a dohadovaných veličín. Podľa jeho názoru
by to s určitosťou nedokázal žiaden znalec, nakoľko by vznikla len odhadovaná a dohadovaná rýchlosť
v rozsahu od do, no nikdy nie presná.

Konanie na odvolacom súde:
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie v prítomnosti obžalovaného, jeho obhajkyne,
prokurátorky Krajskej prokuratúry Trnava, poškodeného B. C., a zároveň v súlade s procesnými
pravidlami v neprítomnosti poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s..
Zástupkyňa krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí krajského súdu uviedla, že napadnutý rozsudok

považuje za nezákonný, v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením odvolania podaného okresnou
prokuratúrou, a preto mu navrhuje vyhovieť.
Poškodený B. C. trval na podanom odvolaní, pričom uviedol, že celý priebeh pojednávania bol
zmanipulovaný, vykonaný zle a rovnako i dokazovanie na hlavnom pojednávaní, pričom nebol vykonaný
ani jeden jediný návrh na vykonanie dokazovanie zo jeho strany, preto navrhol, aby bol rozsudok zrušený

a vrátený a aby boli vykonané dôkazy, ktoré navrhol okresnému súdu aj polícii a aby bolo vydané
spravodlivé a zákonné rozhodnutie vo veci.
Obžalovaný spolu s obhajkyňou na verejnom zasadnutí navrhli, aby odvolanie prokurátora bolo
zamietnuté podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné. K záverečnému návrhu prokurátora
o zrušení rozsudku a rozhodnutí o vine uviedla, že Trestný poriadok ani nepripúšťa túto možnosť

a považovala ho za nezákonný. K odvolaniu poškodeného uviedla, že je založené v prevažnej miere
a vníma ho nedôvodné, a preto rovnako navrhla ho podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.
Krajský súd, na základe riadne a včas podaného odvolania okresným prokurátorom, podľa § 317
odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorému podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo

a zistil, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné. Pri oboznámení sa s podaným odvolaním
poškodeného odvolací súd zistil, že toto podala osoba, ktorá na to oprávnená nie je.
K odvolaniu okresného prokurátora:
Odvolací súd po preskúmaní veci predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim
podstatu súdeného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo

podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na
objasnenie skutkového stavu veci a jednak na práva obžalovaného na obhajobu.Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku sú aj podľa
názoru odvolacieho súdu správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom
pojednávaní.

Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na správne veľmi podrobne
rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne
skutkové zistenia.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle

§2ods.12Tr.por., pričomich hodnotilnazákladevnútornéhopresvedčeniazaloženéhonastarostlivom
zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k správnym
skutkovým zisteniam.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je rovnako zrejmé, ktoré skutočnosti vzal za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku

stručne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s dôkazmi vykonanými v súlade s procesným právom a akými
úvahami sa spravoval keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného
zákona.
Krajský súd sa stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa
vo vzťahu k výroku o vine a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto

konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok prokurátora vo vzťahu k výroku o vine
( resp. o oslobodení obžalovaného) v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo
dôvody odvolania prokurátora sú v podstate súhrnom jeho obžalobných tvrdení prezentovaných v celom
doterajšom konaní.
Prokurátor založil svoje odvolanie na opakovaných dôvodoch (dôkazoch) obžaloby použitej v konaní

pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi sa ale súd prvého stupňa v
napadnutom rozsudku vysporiadal dostatočne a procesne súladným spôsobom a v podstate nenechal,
pokiaľ ide o otázku viny, otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Tak, pokiaľ sa týka konkrétneho prípadu, ale aj vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že skutočnosť, že
odvolateľ sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku,

nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti
záverov vyslovených súdom prvého stupňa. Odvolací súd naviac zdôrazňuje a opakuje, že odvolateľ v
prevažujúcej miere primárne vo svojom odvolaní namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa, a
predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov (rozvedených v písomnom odvolaní) a vlastné
predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Odvolanie

je v podstate založené na opakovaní dôvodov (dôkazov) prokurátora použitej v konaní pred súdom
prvého stupňa (uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 78/05).
Naviac však napriek tomu odvolací súd vyjadruje súhlasné stanovisko aj s vyjadrením obžalovaného
k odvolaniu prokurátora v tom smere, že vina obžalovaného nemôže byť postavená na hypotetickej
spätnej úvahe prokurátora uvedenej v podanom odvolaní, že mal jazdiť rýchlosťou nižšou ako 124 km/

h ( teda nižšou ako dovolenou) a pokiaľ tak neurobil, a nejazdil rýchlosťou, ktorou podľa názoru znalcov
by nedošlo k stretu s vozidlom poškodnej (ktorá evidentne vytvorila na kritickom mieste náhlu prekážku),
že nebol dostatočne opatrný a je vinný zo skutku uvedeného v obžalobe.
Zo žiadneho vykonaného dôkazu aj podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva, že existovala akákoľvek
objektívna skutočnosť, odôvodňujúca povinnosť prechádzať daný úsek diaľnice rýchlosťou nižšou od

znalcom vypočítanej v čase začiatku reakcie a tiež neexistovala žiadna objektívna skutočnosť, na
základe ktorej by znalcom stanovenú rýchlosť bolo možno označiť ako neprimeranú. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu nebol vyprodukovaný žiaden dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že by obžalovaný
porušil povinnosť Zákona o cestnej premávke, ktorej následkom by bol fatálny následok v podobe
predmetnej dopravnej nehody.

V prejednávanej veci boli vypracované viaceré znalecké posudky ohľadom komplexnej analýzy
dopravnej nehody, konkrétne znalecký posudok č. 36/2018 znalca Ing. Igora Morávka (znalec okrem
iného konštatoval, že obžalovaný nemal možnosť zabrániť nehode, poškodená by nehode zabránila, ak
by jazdila takou technikou jazdy, pri ktorej by nedostala svoje vozidlo do nestabilného stavu a nenarazila
do zvodidla, kde sa následkom nárazu vozidlo odrazilo na vozovku a zostalo stáť cez dva jazdné pruhy,

kde následne do jej vozidla narazilo vozidlo obžalovaného; v prípade pripútanej osoby bezpečnostným
pásom vo vozidle Ford Fiesta by nedošlo k takým devastačným vnútorným poranenia vodičky; navyše
podľa znalca mal značný vplyv na priebeh dopravnej nehody aj stav a povaha vozovky – vlhký
a čiastočne až s namŕzajúcim povrchom), znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline č.169/2019(znaleckýústavsatiežvyjadrilktechnickejpríčinevznikudopravnejnehody,pričomvypracoval
alternácie, a to pre prípad, že vodič A. počas nehodového deja skutočne rozpoznal náraz pred ním
jazdiaceho vozidla Ford do zvodidla, a tiež pre prípad, že vodič A. počas nehodového deja nerozpoznal

náraz pred ním jazdiaceho vozidla Ford do zvodidla). Vo veci vypovedal aj znalec Ing. Adrián Pupala
(ktorýokreminéhouviedol,žeskutočnosť,žezpohľaduobžalovanéhoprijazdepodiaľnicivpravotočivej
zákrute došlo k „zhasnutiu“ svetiel pred ním jazdiaceho vozidla, nie je ešte podnetom na to, aby začal
s vozidlom intenzívne brzdiť - mohlo sa napr. toto vozidlo dostať už z pohľadu vodiča vozidla Volvo do
oblasti jeho zakrytého výhľadu v zákrute za zvodidlom pri pravom okraji diaľnic

Podľa záverov znaleckého posudku a tiež podľa výpovede znalca Ing. Adriana Pupalu obžalovaný jazdil
rýchlosťou nižšou ako bola v danom úseku (diaľnica D1 od Piešťan do Bratislavy) dovolená, primeranou
parametrom zákruty na danom povrchu vozovky, pričom na vzniknutú kolíznu situáciu reagoval v čase,
keďmalmožnosťrozpoznaťnapriečvozovkoupomalycúvajúcevozidloFord(t.j.niejemožnévylúčiť,že
jeho reakcia mohla byť z technického hľadiska včasná), a to z technického hľadiska správne vyhýbacím
manévrom a intenzívnym brzdením. Skutočnosť, že z pohľadu obžalovaného pri jazde po diaľnici v

pravotočivej zákrute došlo k „zhasnutiu“ svetiel pred ním jazdiaceho vozidla, nie je ešte podnetom na to,
aby začal s vozidlom intenzívne brzdiť (mohlo sa napr. toto vozidlo dostať už z pohľadu vodiča vozidla
Volvo do oblasti jeho zakrytého výhľadu v zákrute za zvodidlom pri pravom okraji diaľnice). Vodič Volva
mohol rozpoznať náraz vozidla Ford do zvodidiel za predpokladu, že by sledoval pred ním jazdiace
vozidlo Ford dlhší čas, nie len krátkodobým pohľadom. Znalec tiež konštatoval, že pozdĺžna vzdialenosť

vozidla Volvo od vozidla Ford cca 89 m v čase začiatku reakcie vodiča A. je technicky prijateľná, čo
potvrdzuje aj tú skutočnosť, že obžalovaný dodržiaval od vozidla poškodenej dostatočnú vzdialenosť.
Súd poukazuje tiež na ustanovenie § 35 ods. 5 Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktoré upravuje osobitosti premávky na diaľnici a ceste pre motorové
vozidlá, podľa ktorého bezpečná vzdialenosť je minimálne taká vzdialenosť, ktorú motorové vozidlo

prejde za tri sekundy. Keďže podľa výsledkov znaleckého dokazovania k zrážke vozidiel Ford a Volvo
došloažpoviacako6,5sekundyponárazevozidlaForddozvodidiel,avyplynulotiežto,ževozidloVolvo
bolo od vozidla Ford po jeho náraze do zvodidiel vzdialené 221,61 m, možno uzavrieť, že obžalovaný
dodržal aj túto bezpečnú vzdialenosť, ktorú vyžaduje zákon pre jazdu po diaľnici.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného dokazovania o priebehu skutkového deja, ako aj z ďalších vykonaných
dôkazov (výpovedí obžalovaného a svedkov), tak, ako to podrobne popisuje i súd prvého stupňa, sa
teda jednoznačne nepotvrdilo, že by obžalovaný porušil povinnosti vodiča v zmysle ustanovení Zákona
o cestnej premávke uvedené či už v obžalobe a tiež i v podanom odvolaní.
Odvolací súd si uvedomuje, že smrť poškodenej osoby pri dopravnej nehode nesie so sebou veľa otázok

a variant možností skutkového priebehu, ktorý je veľmi náročne ustáliť aj po vykonaní rozsiahleho, najmä
znaleckého dokazovania V tejto situácii je však opodstatnené pre uznanie viny požadovať jednoznačne
bezpečne preukázané a nezvrátiteľné dôkazy, ktoré však v danom prípade takúto dôkaznú silu nemajú,
vzbudzujú pochybnosti o celej kontinuite skutku uvedeného v obžalobe a preto okresný súd správne
postupoval, keď použijúc zásadu „in dubio pro reo“, obžalovaného spod obžaloby oslobodil.

K argumentácii okresného prokurátora vo vzťahu medzi spáchaným skutkom a konaním obžalovaného,
ktorú uvádza vo svojich odvolacích námietkach, krajský súd konštatuje, že podstatným faktom je, že
prokuratúre sa aj napriek predloženej verzii priebehu skutkového deja nepodarilo bez akýchkoľvek
pochybností preukázať, že práve obžalovaný bol ten, kto spôsobil dopravnú nehodu porušením

dôležitých povinností vyplývajúcich zo zákona o cestnej premávke a to najmä vzhľadom na znalecké
dokazovanie vykonané v predmetnom konaní. Okolnosti, ktoré okresný prokurátor uvádzal v dôvodoch
odvolania, vyznievajú aj podľa názoru odvolacieho súdu skôr iba hypoteticky, nie je však možné na
základe týchto skutočností vysloviť jednoznačné závery o porušení dôležitých povinností obžalovaným,
teda o zavinení obžalovaného. Preto potom okresný súd správne oslobodil obžalovaného podľa § 285

písm. b) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že skutok popísaný v obžalobnom návrhu
okresného prokurátora, je konkrétnym trestným činom.
Z pohľadu vyššie uvedeného krajský súd dodáva, že uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie
je možné založiť na hypotetických úvahách a záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti (a to ani
pravdepodobnosti vyššieho stupňa). Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z

hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých
dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky
viny, nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovanej osoby. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej
veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu„in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného) obžalovanú osobu spod podanej
obžaloby oslobodiť. Tento princíp sa odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného konania, ktorou
je zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do

trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno
v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým
pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obžalovanú osobu
priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania „in dubio pro reo“, a tým aj
zásady prezumpcie neviny. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľade ten najvyšší možný stupeň istoty,

ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného pravidla ,,preukázania
mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť“.
Nie je možné sa stotožniť s odvolacími námietkami prokurátora týkajúcich sa subjektívnej stránky
trestného činu podľa § 149 Trestného zákona, teda s tým, že aj napriek zavineniu poškodenej na
predmetnej nehode možno zavinenie pričítať i samotnému obžalovanému. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať na princíp obmedzenej dôvery v doprave, pretože vodič osobného motorového vozidla sa

môže totižto v súlade s princípom obmedzenej dôvery v doprave spoliehať na to, že ostatní účastníci
cestnej premávky sa správajú súladne zo zákonom upravujúcim cestnú dopravu, a ktorý zároveň
vylučuje absolútne predvídanie, resp. vylučuje absolútne predvídanie nesprávneho vedenia osobného
motorového vozidla druhým účastníkom cestnej premávky. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
prijať názor okresného prokurátora, že obžalovaný mal počas jazdy v strede diaľnice predvídať prekážku

– čo je v rozpore s vyššie zmeneným princípom, v podobe neosvetleného priečne stojaceho vozidla
v pravotočivej zákrute na neosvetlenom úseku diaľnice. Navyše princíp obmedzenej dôvery aj určuje,
aby vodič rešpektujúci dopravné predpisy reagoval na prípadné porušenia pravidiel cestnej premávky,
ktoré vníma (vidí). V prejednávanej veci nebolo v zmysle znaleckého dokazovania na takéto porušenie
pravidiel v cestnej premávke poškodenou možné reagovať v podobe vyhýbacieho manévru alebo

brzdenia, pretože vozidlo poškodenej zastavilo cca 2 sekundy pred zrážkou vozidiel cez dva jazdné
pruhy na diaľnici, navyše k fatálnemu následku tejto dopravnej nehody prispel aj fakt, že poškodená
nebola pripútaná bezpečnostným pásom. Aj v zmysle konštantnej judikatúry, ak vodič reaguje nesprávne
na nebezpečnú situáciu, ktorú vyvolal iný účastník cestnej premávky porušením jej pravidiel a v dôsledku
toho nezabráni dopravnej nehode, hoci pri správnej reakcii bolo možné nehode predísť, možno ho

robiť zodpovedným za nehodu iba potiaľ, pokiaľ mu na voľbu nesprávneho riešenia vzniknutej situácie
možno pričítať zavinenie (uznesenie NS SR sp. zn. 2 Tz 6/2006). Nakoľko v zmysle znaleckého
dokazovania nebola konštatovaná nesprávna technika jazdy obžalovaným – príčinou dopravnej nehody
bola nesprávna technika jazdy poškodenej, ani z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní
nebola preukázaná skutočnosť, že obžalovaný náraz vozidla poškodenej do zvodidiel videl resp.

mohol vidieť, teda obžalovaný nemal dostatočnú možnosť reagovať na vzniknutú situáciu, nemožno
obžalovanému pričítať zavinenie za vznik dopravnej nehody a v konečnom dôsledku zavinenie za
spáchanie žalovaného trestného činu.
Pokiaľ okresný prokurátor namietal nekritické prevzatie záverov znaleckého dokazovania okresným
súdom, tak treba zo strany odvolacieho súdu uviesť, že sa jedná rovnako o námietky nedôvodné.

Výsledkyznaleckéhodokazovaniabolipredostretéakreditovanýmznaleckýmústavomaakreditovanými
znalcami, jednalo sa o vedecké skúmanie za dodržania všetkých platných postupov, pričom okresný súd
tieto aj právne vyhodnotil a dospel k správnym záverom. Okresný súd pri určovaní zavinenia vychádzal
z faktorov ako porušenie dopravných predpisov, nedbanlivosť či neopatrnosť účastníkov dopravnej
nehody, vyhodnocoval dôkazy či technické faktory. Miera zavinenia pri tejto dopravnej nehode bola

hodnotená na základe analytického zhodnotenia príčin a okolností, ktoré viedli k dopravnej nehode. To,
že sa okresný prokurátor nestotožňuje s predostretými závermi, ešte neznamená, že sú nesprávne či
nedostatočné. Súd preto neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu
jednotlivých dôkazov) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v

kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Z týchto dôvodov krajský súd potom považoval odvolanie okresného prokurátora za nedôvodné a preto
vo vzťahu k jeho odvolaniu rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia.

Keďže odvolanie proti rozsudku súdu I. stupňa podal aj poškodený B. C. a toto odvolanie smeroval,

čo do výroku o oslobodení obžalovaného, hoci môže podať odvolanie len proti nesprávnemu výroku
o náhrade škody (tento je však možné priznať len v odsudzujúcom rozsudku), krajský súd na základe
tejto skutočnosti rozhodol o jeho odvolaní tak, že ho zamietol podľa § 316 ods.1 Trestného poriadku, t.j.
preto, že bolo podané neoprávnenou osobou (v tejto súvislosti viď. R 43/1967).Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.