Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. december 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27Co/90/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122382491
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:6122382491.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu

JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B. C., D., E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F., G. H. XXXX/XX, zastúpeného: JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom Bratislava,
Štefánikova 14, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: A. I. C., narodenej XX.XX.XXXX, bytom F., C. XXXX/
XX, zastúpenej: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711,
o zaplatenie 105,56 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 20. apríla 2023, č.k. 4C/38/2022-212, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach - vyhovujúcej (vo výroku II.) a v súvisiacej

o náhrade trov konania (vo výroku III.) p o t v r d z u j e .

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 105,56 eur od 20.12.2020 do 26.8.2022
zastavil, výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 105,56 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 105,56 eur od 27.8.2022 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia a výrokom III. o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov

konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou súdu dňa 26.07.2022 sa žalobca
domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 105,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 105,56 eur od 20.12.2020 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že
uznesením Okresného súdu Prievidza č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoP/3/2020-197 zo dňa 13.02.2020 bol upravený styk žalobcu

s maloletým dieťaťom pochádzajúcim z manželstva so žalovanou na čas do právoplatného skončenia
konania vedeného na Okresnom súde Prievidza, sp zn. 18P/54/2019 tak, že žalobca je oprávnený sa
s maloletým dieťaťom stýkať každú sobotu nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 14.00 hod.
do 17.00 hod. v neprítomnosti žalovanej s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného
pred kultúrnym domom v F. J. K. námestí prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti.
Výrokom IV. neodkladného opatrenia súd nariadil výkon rozhodnutia. Žalobca si v zmysle vykonateľného
rozhodnutia išiel dňa 19.12.2020 prevziať maloletého a za účelom tohto stretnutia pricestoval z miesta

bydliska. Pred príchodom žalobca upovedomil žalovanú o svojom príchode prostredníctvom SMS
správy, na čo žalovaná nereagovala. V deň príchodu sa žalobca dostavil na miesto prevzatia maloletého
dieťaťa, ktorého žalovaná na styk nepripravila, na akékoľvek SMS správy nereagovala, a tak sa žalobca
presunul pred dom žalovanej. Žalobcovi dvere nikto neotvoril a tak privolal hliadku Policajného zboruSR, ktorým sa taktiež nepodarilo skontaktovať so žalovanou. Žalobca následne predmetné stretnutie
oznámil príslušníkom polície prostredníctvom zápisnice. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na náhradu
škody, za ktorej vznik zodpovedá žalovaná v dôsledku vyššie uvedeného konania a ktorá spočíva

v zbytočne vynaložených nákladoch na cestu z F. do F. a späť. Žalovaná neposkytnutím potrebnej
súčinnosti porušila svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, čím vedome
spôsobila škodu žalobcovi, nakoľko jej zámer zmariť styk žalobcu s maloletým a spôsobiť mu tak
zbytočne vynaložené náklady bol vopred daný. Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
žalovanou a škodou bola daná tým, že ak by žalovaná rešpektovala právoplatné a vykonateľné súdne

rozhodnutie a umožnila žalobcovi bez obštrukcií styk žalobcu s maloletým, prípadne včas, riadne a
náležite upovedomila žalobcu o objektívnej prekážke zakladajúcej predpoklad nemožnosti uskutočniť
styk, nevynaložil by žalobca náklady na cestu z F. do F. a späť zbytočne a ku škode by nedošlo,
nakoľko jediný účel cesty žalobcu bol práve styk s maloletým v zmysle rozhodnutia. Žalovaná tak
bola zodpovedná za vznik škody. Predmetná cesta žalobcu z miesta bydliska - G. H. XXXX/XX, F.,
do miesta styku - Kultúrne centrum F., K. J. XX, F. a späť predstavovala vzdialenosť 372 km, t. j. z F.

do F. 186 km a z F. do F. 186 km, pričom žalobca si nárokoval základnú náhradu vo výške 71,80 eur
v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a náhradu
za spotrebované pohonné látky vo výške 33,76 eur prepočítanú v zmysle spotreby pohonných látok
uvedených v technickom preukaze a údajov štatistického úradu v týždni od 14.12.2020 do 20.12.2020.
Proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní podala žalovaná odpor dňa 5.09.2022,

v ktorom uviedla, že žalobcovi za náhradu škody nezodpovedá, nakoľko škoda nevznikla žalobcovi v
príčinnej súvislosti s jej konaním. V čase, kedy sa mal uskutočniť styk žalobcu s maloletým synom bol
vládou SR vyhlásený zákaz vychádzania (s odkazom na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 804
zo 16. decembra 2020 k návrhu na ďalšie rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu
podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu,

výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády
Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 v znení uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 718 z
11. novembra 2020). Žalovaná nepredpokladala, že sa žalobca bude domáhať styku v čase vianočných
prázdnin a v čase sprísnenia zákazu vychádzania a protipandemických opatrení, a zároveň v čase,
keď boli žalobca a žalovaná dohodnutí na harmonograme trávenia vianočných sviatkov. Žalovaná zo

strany žalobcu ani nebola vopred informovaná, že sa na styk s maloletým synom dostaví. Na základe
uvedeného bola presvedčená, že nemôže byť zodpovedná za škodu v prípade, ak táto vzniká samotným
konaním žalobcu.

3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca na pojednávaní dňa 20.4.2023 vzal

žalobu v časti späť, a to o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 105,56 eur od
20.12.2020 do 26.8.2022 a súčasne zmenil žalobu tak, že žalobca žiadal priznať úrok z omeškania
vo výške 5,50 % ročne (namiesto pôvodnej výšky 5% ročne) zo sumy 105,56 eur od 27.8.2022 do
zaplatenia. Žalovaná (prostredníctvom splnomocneného zástupcu) so späťvzatím žaloby v späťvzatej
časti súhlasila. Vzhľadom na späťvzatie žaloby súd konanie v späťvzatej časti, t.j. o zaplatenie úroku z

omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 105,56 eur od 20.12.2020 do 26.8.2022, zastavil a rozhodol
tak podľa § 145 ods. 2 CSP. Na pojednávaní dňa 20.4.2023 pripustil zmenu žaloby, jej rozšírenie o úrok
5,50 % ročne zo sumy 105,56 eur od 27.8.2022 do zaplatenia. Rozhodol tak podľa § 142 ods. 1 CSP,
a to za prítomnosti splnomocnených zástupcov oboch strán s odôvodnením, že výsledky doterajšieho
konania mohli byť podkladom aj pre konanie o zmenenej žalobe. Po späťvzatí žaloby v časti a po

pripustení zmeny žaloby predmetom sporu zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 105,56 eur a úroku
z omeškania vo výške 5,50% ročne zo sumy 105,56 eur od 27.8.2022 do zaplatenia. V konaní nebolo
sporné, že strany sporu vedú konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému B. C.,
nar. XX.X.XXXX na čas do rozvodu, vedené na Okresnom súde Prievidza pod sp.zn. 18P/54/2019
a konanie o rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému B. C., nar.

XX.X.XXXX na čas po rozvode, vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 13P/91/2019.
UznesenímOkresnéhosúduPrievidzač.k.12P/54/2019-76zodňa14.10.2019vspojeníspotvrdzujúcim
uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoP/3/2020-197 zo dňa 13.2.2020 bol neodkladným
opatrením dočasne, do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV
podsp.zn.13P/118/2019alebosp.zn.13P/91/2019(podľatoho,ktorékonaniebudeprávoplatneohľadne

výkonu práv a povinností rodičov vo vzťahu k maloletému B. skončené skôr), upravený styk otca (v tomto
spore žalobcu) s maloletým B. tak, že otec je oprávnený stýkať sa s mal. B. každú sobotu nepárneho
týždňa v kalendárnom roku, v čase od 14.00 hod. do 17.00 hod., v neprítomnosti matky (v tomto spore
žalovanej) s tým, že otec si maloletého B. riadne na styk pripraveného pred kultúrnym domom v F. J.K. J., pred kultúrnym domom, prevezme a na tom istom mieste maloletého matke vráti. Výrokom IV.
neodkladného opatrenia súd nariadil výkon tohto rozhodnutia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
2.3.2020. Zo žalobcom predloženej SMS komunikácie so žalovanou v dňoch 18.12.2020 až 19.12.2020

bolo zistené, že žalobca dňa 18.12.2020 (t.j v piatok) v čase o 20:00 písal žalovanej v znení, že:
„Zajtra odovzdanie podľa NO o 14h na namesti“. Žalobca dňa 19.12.2020 (t.j v sobotu) v čase o 13:48
hodine písal žalovanej: „Som na namesti“. Žalobca dňa 19.12.2020 (t.j v sobotu) v čase o 14:01 hodine
píše žalovanej: „Je po 14h, opat nekomunikujes, budem nuteny privolat policajnu hliadku“.Z mailovej
komunikácie strán sporu zo dňa 6.11.2020, 8.11.2020, 10.11.2020 vyplynulo dohadovanie sa strán o

styku žalobcu s maloletým B. počas vianočných prázdnin, podľa návrhu žalobcu v čase od 29.12. od 10.
hodiny do 1.1. do 18. hodiny (mail žalobcu zo dňa 6.11.2020) a súhlasu žalovanej s návrhom žalobcu
(mail žalovanej zo dňa 10.11.2020). Ďalej z obsahu zápisnice o trestnom oznámení zo dňa 19.12.2020
vyplynulo, že žalobca podáva trestné oznámenie na žalovanú z dôvodu nerealizovaného styku žalobcu s
maloletým B. podľa rozhodnutia súdu vo veci sp.zn. 12P/44/2019, keď žalovaná na SMS správy žalobcu
z 18.12.2020 a z 19.12.2020 nereagovala a polícii neotvorila. Z technického preukazu č. J. XXXXXX

k vozidlu s evidenčným číslom F. XXX L. bolo zistené, že ako vlastník tohto vozidla značky Volkswagen
Tiguan, VIN: M., s dátumom prvej evidencie: 27.8.2018, je evidovaný žalobca. Z technických údajov
vozidla vyplynula spotreba paliva tohto vozidla: 7,6 l/100 km. Z oznámenia Krajského riaditeľstva PZ
v Bratislave zo dňa 30.1.2023 vyplynulo, že žalobca nie je v súčasnosti (ku dňu 30.1.2023) držiteľom
a vlastníkom žiadneho motorového vozidla. Od 27.8.2018 do 23.9.2021 bol držiteľom a vlastníkom

žiadneho motorového vozidla VW Tiguan, EČV: G., VIN M., rok výroby 2018, farba vozidla: čierna
metalíza. Z oznámenia Okresného riaditeľstva PZ v Senci zo dňa 16.2.2023 vyplynulo, že v evidencii
vozidiel nebol na motorové vozidlo G., VW TIGIUAN, rok výroby 2018, ako držiteľ od 27.8.2018 do
23.9.2021 evidovaný žalobca. Z evidenčnej karty predmetného vozidla (VW TIGIUAN, VIN: M., dátum
výroby 27.8.2018, farba: čierna metalíza, EČ: G.) bolo zistené, že u predmetného vozidla bol vykonaný

zápis nového držiteľa vozidla dňa 24.9.2021, a to osoby odlišnej od osoby žalobcu. Ďalej sa súd prvej
inštancie oboznámil s obsahom záverečnej správy z poradenského procesu N. J., D. zo dňa 21.6.2022,
predloženou žalovanou okrem iného s poukazom na vybraný text žalovanou, z ktorého vyplynulo, že:
„Matka sa na poradenstve zaujímala o skvalitňovanie výchovných prístupov, iné možnosti motivácie
dieťaťa k stretnutiu s otcom, presne v rozsahu ako by bolo bývalo realizované poradenstvo aj s otcom

za okolností, že by priestor poradenstva využil. Dňa 12.06.2021 bola realizovaná vopred plánovaná
interakcia v priestoroch O. D. P. v D., na ktorú boli obidvaja rodičia pozvaní. Matka prišla v presne
stanovenom čase o 17,15 hod., otec sa aj napriek tomu, že v uvedený deň prišiel na asistovaný kontakt
so synom do miesta podľa rozhodnutia súdu, na stretnutie dohodnuté s CDR podľa požiadavky Úradu
práce sociálnych vecí a rodiny o 17,15 hod. nedostavil...“ (č.l. 122 súdneho spisu), ďalej: „....Matka

vyjadrila svoj návrh, spontánne ponúkla otcovi opäť postupné rozširovanie styku otca so synom. Otcovi
priamo na stretnutí navrhla konkrétnu ponuku možnosti realizácie jeho stretnutí s dieťaťom a to 3x
týždenne po 5 hodín. Aktuálne sa otec so synom stretáva každý druhý týždeň 3 hodiny. Návrh matky
je konkrétny, otec sa môže so synom stretávať každý týždeň 3 krát po 5 hodín/ 15 hodín týždenne.
Tiež otcovi matka navrhla, že vzhľadom na jeho pracovnú vyťaženosť si môže vybrať dni v týždni,

ktoré by chcel stráviť so synom a tie následne presne určiť v rozhodnutí súdu...“ (č.l. 123 súdneho
spisu), ďalej „..Matka otcovi navrhla harmonogram, v ktorom zohľadnila aj narodeniny syna a ponúkla
otcovi možnosť oslavy narodenín maloletého B.. Oproti aktuálnemu styku ktorý predstavuje stretávanie
otca so synom 1 krát každý druhý týždeň po tri hodiny, matka navrhla otcovi stretávanie so synom 3
krát v každom kalendárnom týždni po 5 hodín denne. Matka už aj v roku 2020 navrhla na stretnutí v

CDR za prítomnosti B. D. zvýšenie hodín, ktoré by otec mohol stráviť so synom, otec to však striktne
odmietol.“ (č.l. 123 v súdneho spisu). Súd dodal, že z tejto správy tiež vyplynulo, že rodičia (strany
sporu) podpísali s E. N., J. dohodu o vykonaní opatrení G. D. dňa 14.2.2020. Žalovaná do konania
doložila platobné rozkazy vydané Okresným súdom Banská Bystrica z príslušných 26 upomínacích
konaní, ktoré svedčia o podaných žalobách žalobcom proti žalovanej, predmetom ktorých je uplatnený

obdobný (nie totožný) nárok. Na pojednávaní dňa 20.4.2023 zostalo medzi stranami nesporné, že v
predmetnomčasedňa19.12.2020bolžalobcadržiteľomavlastníkompredmetnéhomotorovéhovozidla,
keďže ku zmene vlastníka došlo dňa 24.9.2021. Splnomocnený zástupca žalobcu na pojednávaní dňa
20.4.2023 doplnil, že tvrdenie žalovanej k mailovej komunikácii je právne irelevantné, keďže z nej
nevyplýva, že by sa malo jednať o náhradu styku za deň, ktorý je predmetom tohto konania. Jednalo

sa o dohodnutý styk nad rámec vykonateľného rozhodnutia. Vo vzťahu k trovám konania uviedol, že
nesúhlasí s rozhodovacou praxou súdu prvej inštancie, ktorý v prípade úspechu žalobcu nepriznáva
žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Mal totiž za to, že žalobcom uplatňované nároky za každý
jeden deň v osobitných konaniach je jediná možná cesta ako právnym spôsobom preukázať kauzálnynexus za zmarené styky. Súčasne poukázal na to, že v žiadnom inom konaní ani zo strany konajúceho
súdu ani zo strany žalovanej nebolo preukázané žiadne šikanózne správanie žalobcu. Samotný počet
žalôb poukazuje iba na počet zmarených stykov zo strany žalovanej. Zástupca žalovanej na pojednávaní

dňa20.4.2023doplnil,žemailovákomunikáciamedzistranamisporuboladoplnenímdohodystránsporu
k predmetnému rozhodnutiu o úprave styku v súvislosti s tým, že tu bol zákaz vychádzania, hoci sa to
priamo v tejto mailovej komunikácii neuvádza. Uzavrel, že žalovaná v konaní preukázala, že vzhľadom
na COVID-19 a vtedy existujúce sprísnené režimy vychádzania, ako aj s poukazom na osobnú dohodu
medzi žalobcom a žalovanou, sa styk v daný deň nemal uskutočniť. Vo vzťahu k trovám konania uviedla,

že ak by aj nebolo možné podať žalobcom jednu žalobu za všetky zmarené styky, mala za to, že žalobca
mohol žaloby podať v akýchsi blokoch. V prípade, ak by súd žalobe vyhovel, navrhla žalobcovi nepriznať
trovy konania.

4. Na takto zistený skutkový stav veci, súd prvej inštancie aplikoval ust. §§ 415, 420 ods. 1,3, 442 ods.
1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a

dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie zistil, že strany sporu sú rodičmi maloletého
B. C., narodeného XX.X.XXXX. Nebolo tiež sporné, že v čase, kedy sa mal realizovať styk žalobcu (ako
otca) so svojím maloletým synom, existovalo právoplatné a vykonateľné uznesenie Okresného súdu
Prievidza, č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019 (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 02.03.2020),
ktorým v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Cop/3/2020-197 zo

dňa 13.2.2020 bol neodkladným opatrením dočasne, do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 13P/118/2019 alebo sp. zn. 13P/91/2019 (podľa toho,
ktoré konanie bude právoplatne ohľadom výkonu práv a povinností rodičov vo vzťahu k maloletému
B. skončené skôr), upravený styk žalobcu (otca) s maloletým B. tak, že je oprávnený sa s maloletým
B. stýkať každú sobotu nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 14.00 hod. do 17.00 hod., v

neprítomnosti matky. Týmto uznesením súdu bolo tiež rozhodnuté, že otec si maloletého B. riadne na
styk pripraveného pred kultúrnym domom v F., J. K. J., prevezme a na tom istom mieste maloletého
matke (žalovanej) vráti. Vyššie uvedené rozhodnutia súdov boli teda právoplatnými a vykonateľnými
rozhodnutiami, ktoré v čase predmetného styku, t.j. dňa 19.12.2020, upravovali právo žalobcu ako otca
maloletého dieťaťa stretávať sa s maloletým synom a na druhej strane povinnosť žalovanej ako matky

riadne maloletého na styk pripraviť a umožniť prevzatie maloletého žalobcom. Predmetný deň úpravy
styku (19.12.2020) pripadol na sobotu v nepárnom týždni, bol teda dňom, kedy bol žalobca oprávnený
mať styk s maloletým B. v čase od 14.00 hod., do 17.00 hod., v neprítomnosti matky. V konaní tiež nebolo
sporné, že žalobca na súdom upravený styk s maloletým synom pricestoval z miesta svojho bydliska,
z F. na miesto styku, do F. a že na túto cestu použil svoje osobné motorové vozidlo, značky EVČ: F.,

značky Volkswagen Tiguan. Tiež nebolo sporné, že v súvislosti s touto cestou z miesta bydliska do F.
a späť vynaložil náklady, ktoré si žalobca vyčíslil s odkazom na zákon č. 283/2004 Z.z. o cestovných
náhradách v žalovanej výške 105,56 eur. Vzhľadom k tomu, že dňa 19.12.2020 nebol realizovaný styk
žalobcu (otca) s maloletým B. napriek tomu, že žalobca sa na miesto styku dostavil a vzhľadom na
obranu žalovanej, že tu boli dôvody, ktoré bránili realizovať súdom upravený styk žalobcu s maloletým

dieťaťom, tzv. že súd v rámci dokazovania zisťoval, či žalovaná objektívne mohla/nemohla odovzdať
maloletého syna žalobcovi na styk vzhľadom na preukázané/nepreukázané skutočnosti, ktoré by styk so
žalobcom vylučovali/nevylučovali a ak by sa preukázalo, že objektívne nemohla odovzdať maloletého
syna žalobcovi na styk, potom by zisťoval, či si žalovaná v takom prípade splnila povinnosť počínať si
tak, aby nedošlo ku škode na strane žalobcu podľa § 415 Občianskeho zákonníka vznikom zbytočných

nákladov na jeho strane tým, že by včas žalovaného neinformovala o objektívnej prekážke styku. Zo
žalobcom predloženej SMS komunikácie so žalovanou v dňoch 18.12.2020 až 19.12.2020 bolo zistené,
že žalobca dňa 18.12.2020 (t.j v piatok) v čase o 20:00 písal žalovanej: „Zajtra odovzdanie podla NO
o 14h na namesti“, že dňa 19.12.2020 (t.j v sobotu) v čase o 13:48 hodine písal žalovanej: „Som na
namesti“ a že dňa 19.12.2020 (t.j v sobotu) v čase o 14:01 hodine písal žalovanej: „Je po 14h, opat

nekomunikujes, budem nuteny privolat policajnu hliadku“. Žalovaná na tieto správy nereagovala, čo v
konaní zostalo nesporné. Tvrdenia žalobcu, že na miesto styku s maloletým sa žalobca dostavil v deň a
v čase úpravy styku, preukázala aj žalobcom predložená zápisnica o trestnom oznámení spísaná na OR
PZ, N. N. D. C. D. dňa 19.12.2020, z ktorej vyplynulo, že na OO PZ sa bez predvolania dostavil žalobca
dňa 19.12.2020 o 15.00 hod. v súvislosti s neuskutočneným stykom s maloletým B. v daný deň. V konaní

bolo preukázané, že žalovaná povinnosť uloženú jej súdnym rozhodnutím riadne pripraviť mal. B. na
styk so žalobcom a odovzdať ho žalobcovi porušila, v dôsledku čoho sa styk žalobcu s maloletým B.
nerealizoval. Žalobca v konaní preukázal, že s použitím svojho osobného motorového vozidla vynaložil
cestovné náklady na cestu z F. do F. a späť, a to za účelom realizácie styku s maloletým B. v zmyslesúdneho rozhodnutia, čím sa zmenšil jeho majetok. V konaní bolo preukázané, že žalovaná na SMS
správy žalobcu z 18.12.2020 a 19.12.2020 nijako nereagovala. Príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti žalovanou a škodou bola daná tým, že ak by žalovaná rešpektovala právoplatné

a vykonateľné súdne rozhodnutie a umožnila by žalobcovi styk žalobcu s maloletým B., prípadne ho
včas a riadne upovedomila o objektívnej prekážke zakladajúcej nemožnosť uskutočniť styk, žalobca by
nevynaložil náklady na cestu z F. do F. a späť zbytočne a ku škode by nedošlo, pretože jediným účelom
cesty žalobcu v predmetný deň bol práve styk s maloletým v zmysle súdneho rozhodnutia. Žalobcovi
tak vznikla škoda v podobe zbytočných nákladov vynaložených v súvislosti s cestou z miesta svojho

bydliskanamiestostykusmaloletýmsynom.Žalovanábolapovinnáumožniťstykžalobcusmaloletýmaj
bez predchádzajúceho pripomenutia, oznámenia žalobcu, rešpektujúc právoplatné a vykonateľné súdne
rozhodnutie. Pokiaľ šlo o obranu žalovanej, že v čase, kedy sa mal uskutočniť styk žalobcu s maloletým
synom, bol vládou Slovenskej republiky vyhlásený zákaz vychádzania (s odkazom na uznesenie vlády
Slovenskej republiky č. 804 zo 16. decembra 2020 k návrhu na ďalšie rozšírenie opatrení v rámci
vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu

v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov
vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č. 587 z 30. septembra 2020 v znení uznesenia
vlády Slovenskej republiky č. 718 z 11. novembra 2020), a teda že styk s maloletým synom sa nemohol
uskutočniť, a to nie z dôvodov na jej strane, keď v danom čase bola účelom zákazu vychádzania ochrana
verejného zdravia, podľa názoru súdu táto neobstojí. Toto uznesenie vlády totiž upravovalo okrem iného

výnimky z obmedzenia slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania v bode B.1. pod bodom 15. tak,
že obmedzenie sa nevzťahuje na cestu dieťaťa a jeho sprevádzajúcej osoby za rodičom alebo osobou,
ktorá má právo styku s dieťaťom a cestu späť, resp. pod bodom 19. tak, že obmedzenie sa nevzťahovalo
na cestu rodiča, inej oprávnenej osoby a cestu dieťaťa realizovanú v súvislosti s rozhodnutím súdu vo
veci styku rodiča (prípadne inej oprávnenej osoby) s dieťaťom vo veci striedavej osobnej starostlivosti

alebo cestu realizovanú za účelom stretnutia sa s dieťaťom po dohode rodičov. Podľa názoru súdu
vychádzajúc z bodu B.1. bodu 15. vyššie uvedeného uznesenia vlády, výnimka z obmedzenia na cestu
dieťaťa a jeho sprevádzajúcej osoby za rodičom alebo osobou, ktorá má právo styku s dieťaťom a
cestu späť, je výnimkou, ktorá sa jednoznačne vzťahovala na predmetný styk. Žalovaná tak nemala
žiaden dôvod nerešpektovať uznesenie vlády a nemala objektívny dôvod na neumožnenie styku žalobcu

s maloletým B.. I keď uznesenie vlády č. 804 zo 16.12.2020 nadobudlo účinnosť od 17.12.2020,
teda krátko pred predmetným stykom, súd prvej inštancie poukázal na to, že tomuto uzneseniu
predchádzalo účinné uznesenie vlády č. 678 z 22.10.2020 týkajúce sa rozšírenia opatrení v rámci
vyhláseného núdzového stavu, ktoré rovnako upravovalo okrem iného výnimky zo zákazu vychádzania,
medzi ktoré patrila aj cesta za účelom starostlivosti o blízku osobu alebo príbuzného, ktorý je na takú

starostlivosť odkázaný a cestu späť, za ktorú možno považovať aj cestu rodiča za dieťaťom na stretnutie,
ktoré je upravené súdnym rozhodnutím. Prípadnú neznalosť predmetného uznesenia vlády a prípadnú
nevedomosť žalovanej o tomto uznesení vlády žalovanú neospravedlňuje. K obrane žalovanej, že so
žalobcom boli dohodnutí na harmonograme trávenia vianočných sviatkov a na odlišných stykoch z
dôvodu vianočných sviatkov, súd uviedol, že táto obrana žalovanej bola irelevantná. Žalovaná ňou

tvrdené skutočnosti nepreukázala. Ňou predložená mailová komunikácia sa týkala dohadovania sa strán
o styku žalobcu s maloletým počas vianočných prázdnin v čase od 29.12.2020 do 1.1., výsledkom čoho
bol súhlas žalovanej s navrhovaným stykom žalobcu od 29.12. od 10.00 hod. do 1.1. do 18.00 hod.
V predloženej komunikácii sa neuvádzal termín predmetného styku ani dohadovanie o jeho náhrade.
Za irelevantnú súd považoval aj obranu žalovanej s jej odkazom na ňou vybraný obsah Záverečnej

správy z poradenského procesu N. J., D. zo dňa 21.6.2022. Vybraný obsah záverečnej správy sa
netýkal styku dňa 19.12.2020, ale z neho vyplývala neúčasť otca (žalobcu) a účasť matky (žalovanej )
na vopred plánovanej interakcii až dňa 12.6.2021 (č.l. 122 súdneho spisu), ďalej vyjadrenie návrhu
matky (žalovanej) na postupné rozširovanie styku až zo dňa 24.8.2021 (č.l. 123 súdneho spisu), ďalej
návrh matky (žalovanej) na harmonogram styku až z 24.8.2021, resp. z 26.8.2021 (čl. 123,123pv), t.j.

z obdobia po 19.12.2020. Žalobca preukázal splnenie všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti
žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta bydliska
žalobcu do F. a späť dňa 19.12.2020, a to výlučne za účelom realizácie jeho stretnutia s maloletým
B. na základe vykonateľného rozhodnutia súdu. Žalovaná nepreukázala, že škodu vzniknutú žalobcovi
nezavinila. Naopak, žalovaná zavinene zmarila styk žalobcu s maloletým B. v deň 19.12.2020, keď

bez objektívneho dôvodu neodovzdala maloleté dieťa žalobcovi. Nešlo teda z jej strany o nesplnenie
si prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ale o porušenie povinnosti umožniť
styk žalobcu s maloletým podľa právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaná tak bola zodpovedná za
škodu podľa § 420 ods.1 Občianskeho zákonníka. Po ustálení zodpovednosti žalovanej, čo do dôvoduuplatneného nároku na náhradu škody, sa súd zaoberal dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku na
náhradu škody čo do jej výšky. Pokiaľ šlo o rozsah týchto nákladov, teda o rozsah náhrady škody podľa §
442 Občianskeho zákonníka, súd skúmal aj účelnosť použitia vlastného osobného motorového vozidla

žalobcom pri úprave styku dňa 19.12.2020. Táto bola preukázaná vzhľadom na útly vek maloletého B.
(necelé dva roky), na vzdialenosť medzi miestom bydliska žalobcu a miestom stretnutia s maloletým,
na čas, po ktorý mal žalobca upravený styk s maloletým (3 hodiny, od 14.00 do 17.00 hod)., ktorý
nevyhnutne vyžadoval prepravu motorovým vozidlom, pretože styk nemohol prebehnúť len v mieste
prevzatia dieťaťa a tiež vzhľadom na vtedajšiu celospoločenskú situáciu spojenú s pandémiou a so

šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19, kedy cestovanie individuálnou prepravou
bolo bezpečnejšie ako cestovanie hromadnou dopravou. Vzdialenosť z miesta bydliska žalobcu (F. - G.
H. XXXX/XX) do miesta styku žalobcu s maloletým (F., Q. E., K. J. XX) a späť predstavuje vzdialenosť
372 km (186 km krát dva) s odkazom na M. . V zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona
č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách má žalobca nárok na základnú náhradu vo výške 71,80
eur (0,193 eura x 372 km) podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 143/2019

Z.z. a na náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 33,76 eur. Vychádzajúc z priemerných
cien pohonných látok v Slovenskej republike, podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky, bola cena
benzínu natural 95 oktánový v týždni od 14.12.2020 do 20.12.2020 vo výške 1,194 eur/liter. Pri spotrebe
vozidla 7,6 l/100 km predstavuje výška náhrady za spotrebované pohonné hmoty sumu: 372 km : 100
km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,194 eur predstavuje po zaokrúhlení sumu 33,76

eur. Cestovné náhrady sú spolu vo výške 105,56 eur. Súd priznal žalobcovi aj ním v konaní uplatnené
úroky z omeškania z prisúdenej istiny podľa § 517 ods.2 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády. Žalobca
žalovanú prvýkrát vyzval na náhradu škody až žalobou, preto sa žalovaná tak dostala do omeškania v
deň nasledujúci po doručení žaloby, t.j. dňa 27.8.2022.

5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Uviedol, že aj keď
žalobca bol v tomto spore v prevažujúcej časti žaloby úspešný, z dôvodov hodných osobitného zreteľa
mu však súd náhradu trov konania nepriznal. Žalovaná v priebehu konania (v odpore i vo svojich
vyjadreniach) poukazovala na účelové konanie žalobcu, ktorý voči nej podal niekoľko (26) identických

žalôb o náhradu škody, pričom predmet podaných žalôb je totožný. Podľa žalovanej samotné návrhy
žalobcuobsahujútakmeridentickýtext.Žalobcažiadaodnejúhradunáhradyúdajnevzniknutejškodyza
niekoľko (prevažne aj po sebe idúcich) dní. Podľa žalobkyne žalobca tak koná účelovo, v snahe spôsobiť
jej škodu. Žalobca svoje rozhodnutie podávať samostatné žaloby (ktorých je na súde prvej inštancie
najmenej 20 a ďalšie sú ešte na upomínacom súde) nijako nevysvetlil, a to aj napriek námietkam

žalovanej v priebehu konania. Podľa názoru súdu prvej inštancie, dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré žalobcovi náhradu trov konania podľa § 257 CSP nepriznal, spočívali v procesnom správaní
žalobcu, ktorému nič nebránilo podať žalobu, v ktorej si uplatní všetky svoje nároky na náhradu škody
za viacero dní, pričom podľa povahy jeho nárokov ide o totožné škody z titulu cestovných nákladov,
o totožný okruh sporových strán a všetky veci aj (aspoň čiastočne) skutkovo spolu súvisia. Súd

prvej inštancie konštatoval, že zo strany žalobcu ide teda o zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5
základných princípov CSP nemôžu požívať právnu ochranu. Podávanie samostatných žalôb za každý
jeden zmarený styk, pričom ide o takmer identické žaloby, neúčelne predražuje spôsob domáhania sa
súdnej ochrany žalobcu, na ktorom podľa názoru súdu sa nemôže spolupodieľať žalovaná v podobe
náhrady trov konania.

6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie voči výroku III. o trovách konania,
navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. Zároveň žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania. Uplatňuje dôvody na

odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý
proces, existencia inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo vec a nesprávne
skutkové a právne závery). Žalobca sa s aplikáciou § 257 CSP nestotožnil. Uvádza, že v tomto prípade
ide o situáciu, keď žalovaná účelovo, tendenčne a bezdôvodne bráni jeho kontaktu s maloletým. Z
odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, v čom súd prvej inštancie vzhliadol ako spravodlivé poskytnúť

ochranu osobe porušujúcej práva inej osoby a dokonca ju označiť za „obeť žalobcu“, a naopak, v
čom považoval za nespravodlivé, aby úspešnej sporovej strane nepriznal náhradu trov konania na
bránenie jej porušeného práva. Poukazuje na uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 8.12.2022,
sp. zn. 8C/34/2022-67, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej na spojenie vecí, vrátane tejto veci, zdôvodu, že ..." zo spisov je ďalej zrejmé, že bude potrebné v konaniach vykonať rozsiahle dokazovanie,
ktoré by nebolo možné uskutočniť na jednom pojednávaní. V uvedených konaniach žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody za jednotlivé neuskutočnené stretnutia, pričom v konaniach sú rôzne skutkové

tvrdeniaprodukovanéžalobcomajžalovaným(líšiasadôvodmineuskutočnenia-maloletýstykodmietal,
maloletý bol chorý, bol v kontakte s COVID pozitívnou osobou), pričom v niektorých prípadoch sa líšia
aj exekučné tituly. Vzhľadom na počet konaní a tieto odlišnosti by nebolo možné efektívne vykonať
dokazovanie na jednom pojednávaní. Súd má ďalej vedomosť, že vzhľadom na skutočnosť, že styk
žalobcu s maloletým naďalej neprebieha a je predpoklad, že žalobca si bude naďalej uplatňovať nároky

za tieto neuskutočnené styky samostatnými návrhmi, nebude ani reálne možné všetky tieto nároky
rozhodnúť v jednom konaní". Už len to vylučuje možnosť existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP. Žalobca zdôraznil, že s rozhodnutím o zamietnutí návrhu na spojenie veci
súhlasí v celom rozsahu. Podľa žalobcu nemožno nepriznať náhradu trov konania podľa § 257 CSP. Ak
súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím konštatuje, že sa od začiatku konania domáha ochrany
svojich práv procesne správnym spôsobom, nemôže na základe tej istej argumentácie náhradu trov

nepriznať práve pre jeho procesný postup, pretože v takom prípade ide o nekontrolovanú voľnú úvahu
súdu. Navyše je nespravodlivé, aby sa domáhaním ochrany svojho práva, a to nároku na náhradu
škody dostal do situácie, keď náklady na uplatnenie svojho práva prevyšujú priznaný nárok náhrady
škody a napádaným rozsudkom súdu vzniká tak paradox, že je lepšie sa so spôsobenou škodou
zmieriť a nič nerobiť, ako zákonným spôsobom požívať súdnu ochranu a brániť sa proti dlhodobému,

účelovému a zákernému správaniu sa žalovanej. Do pozornosti dal žalobca priebeh pojednávania,
keď zákonný sudca v inej veci, i napriek uzneseniu o zamietnutí veci a internému usmerneniu postupu
súdu vo veci samotnou predsedníčkou Okresného súdu Prievidza (o čom bol žalobca informovaný na
pojednávaní vo veci sp. zn. 15C/33/2022), spojil konanie v právnej veci 12C/34/2022 a konanie v právnej
veci 12C/46/2022. Je nesporné, že priebeh pojednávania bol zmätočný, neprehľadný, nehospodárny a

nadbytočne zdĺhavý v dôsledku mýlenia si (len dvoch!) zmarených stykov počas pojednávania. Uvedené
dokazuje, že spojiť hociktoré obdobné konania do jedného tak, ako to v odôvodnení tvrdí prvoinštančný
súd, by bolo absolútne neúčelné, neprehľadné, zmätočné a nehospodárne. Len spojenie dvoch žalôb o
náhradu škody do jedného konania prinieslo očakávanú neprehľadnosť. Každá žaloba o náhradu škody
si vyžaduje dôkladné posúdenie s rozsiahlym dokazovaním a ktorékoľvek spojenie obdobných vecí, čo i

len dvoch, prinesie do konania neprehľadnosť, čoho dôkazom bol vyššie uvedený priebeh pojednávanie.
Nie je jeho úlohou suplovať, dopĺňať a obhajovať už raz rozhodnutý a správny procesný postup súdu.
Súd prvej inštancie navyše svojvoľne dotvára dojem, že koná účelovo s cieľom poškodiť žalovanú, čo
zásadne odmieta, pretože už len zo skutkových okolností prípadu takéto konštatovanie nemôže obstáť.
Podľa žalobcu jednotlivé veci týkajúce sa náhrady škody nie je možné objektívne spojiť. Je nesporné, že

v jednotlivých veciach ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce jeho styk s maloletým, pri ktorom žalovaná
súd zavádza. Žalovaná tvrdí, že ide vždy o zmarené styky v priebehu po sebe nasledujúcich dní. Avšak
z uvedených dátumov zmarených stykov je zrejmý opak, nakoľko ide o rozdielne časové obdobia a
rovnako v každom konaní ide o rôzne skutkové tvrdenia a vždy iný, vymyslený príbeh žalovanej, ktorý je
potrebné dôkladne posúdiť a v celom rozsahu vyvrátiť, čo nie je možné uskutočniť hospodárne v jednom

konaní. Je to práve žalovaná, ktorá dlhodobo, sústavne a účelovo bez akéhokoľvek ospravedlniteľného
dôvodu bráni v jeho styku s maloletým. Žalobca tak mal za to, že napadnutý rozsudok vo výroku IV. je
vnútorne rozporný, nepresvedčivý, arbitrárny a nezohľadňuje vykonané dokazovanie, kontext, okolnosti,
ako aj jeho postavenie ako rodiča, ktorý nemá dieťa zverené do starostlivosti, teda logicky nemá rovnaké
možnostiakožalovaná.Napadnutýrozsudoknepochopiteľne"legitimizuje"konaniežalovanejakomatky,

ktoré by mohlo byť opakovane zneužívané (v kontexte a existencie desiatok podobných konaní aj
zneužívané dodnes je) na obchádzanie jej zákonných povinností.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti - výroku II. v zákonom stanovenej lehote
odvolaním napadla žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu

zmenu napadnutej časti tak, že nárok žalobcu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu na 100 %, resp. v napadnutej časti zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP
(nesprávne skutkové a právne závery), tvrdenie súdu prvej inštancie, ktorý vo svojom rozsudku okrem
iného uviedol, že „v konaní bolo preukázané, že žalovaná povinnosť uloženú jej súdnym rozhodnutím

riadne pripraviť mal. B. na styk so žalobcom a odovzdať ho žalobcovi porušila, v dôsledku čoho sa
styk žalobcu s maloletým B. nezrealizoval“, vychádza z nesprávneho skutkového zistenia stavu veci a
spôsobuje nezákonnosť rozsudku. Žalovaná sa s uvedeným tvrdením súdu prvej inštancie nestotožňuje,
nakoľkostykžalobcusmaloletýmsanezrealizovalvýlučnezobjektívnehodôvodu,ktorýmbolvtomčaseplatnýzákazvychádzania.Žalovanákonalatak,abyvočinej,resp.vočimaloletémunedošlokprípadným
sankciám za porušenie zákazu vychádzania a aby ochránila maloletého pred ochorením COVID 19,
ktoré by malo negatívne následky na zdravotný stav maloletého, pričom žalovaná brala do úvahy aj

skutočnosť, že žije v spoločnej domácnosti s jej rodičmi, teda s osobami vyššieho veku, u ktorých by sa
ochorenieCOVID19mohloprejavovaťsťažkýmipríznakmi,pričomichprípadnénakazenieaochorením
COVID 19, by mohlo mať pre nich nepriaznivé následky. Rovnako poukazuje na skutočnosť, že styk sa
mal uskutočniť v rozsahu 3 hodín, pričom žalobca žalovanej žiadnym spôsobom nepreukázal, že sa s
maloletým nebude zdržiavať na mieste, kde by nedošlo k ohrozeniu nákazy ochorenia COVID – 19.

Žalovaná poukazuje na skutočnosť, že uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 804 zo dňa 16.12.2020
nadobudlo účinnosť 17.12.2020, teda iba dva dni pred dňom, kedy sa mal styk maloletého B. so
žalobcom uskutočniť. K tomu uviedla, že žalovanej nemôže byť na ťarchu pripisovaná skutočnosť, že sa
ohľadompredmetnéhouzneseniavládySlovenskejrepublikyč.804zodňa16.12.2020nestihlazdôvodu
krátkosti času odborne poradiť, nakoľko táto sa v tom čase sama starala o maloletého B., ktorému
venovala všetku svoju pozornosť a svoj voľný čas za účelom zabezpečenia jeho riadnej výchovy.

V dôsledku uvedeného, najmä s poukazom na krátkosť času, sa nemala možnosť odborne poradiť
ohľadom uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 804 zo dňa 16.12.2020. Tvrdenia súdu prvej inštancie,
že uznesenie vlády Slovenskej Republiky č . 678 zo dňa 22.10.2020 rovnako upravovalo okrem
iného výnimky zo zákazu vychádzania, medzi ktoré patrila aj cesta za účelom starostlivosti o blízku
osobu alebo príbuzného, ktorý je na takú starostlivosť odkázaný, sú jasným dôkazom nesprávneho

právneho posúdenia veci. Ako už bolo uvedené, výnimka v časti A.1. v bode 9. uznesenia vlády
Slovenskej republiky č. 678 zo dňa 22.10.2020 upravovala cestu za účelom starostlivosti o blízku osobu
alebo príbuzného, ktorý je na takú starostlivosť odkázaný. Žalovaná má za to, že v uvedenom prípade
cesta žalobcu do miesta bydliska maloletého v žiadnom prípade nespadala pod uvedenú výnimku,
nakoľko v prípade maloletého sa nejedná o osobu, ktorá je na starostlivosť žalobcu odkázaná,

nakoľko žalovaná sa o maloletého v tom čase príklade starala a zabezpečovala mu všetku potrebnú
starostlivosť, ktorú maloletý v tom čase potreboval. S tvrdením súdu prvej inštancie, že žalovaná bola
so žalobcom dohodnutá na harmonograme trávenia vianočných sviatkoch a na odlišných stykoch z
dôvodu vianočných sviatkov je irelevantná, sa žalovaná nestotožnila, nakoľko dohoda rodičov o úprave
styku žalobcu bola nad rámec rozsahu rozhodnutia Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 112P/44/2019-76,

pričom dohoda rodičov o úprave stykov má podľa názoru žalovanej prednosť pred súdnym rozhodnutím.
Žalovaná dodala, že v tomto prípade je zároveň potrebné situáciu, kedy došlo k vynaloženiu cestovných
výdavkov do miesta bydliska maloletého posudzovať ako bežné riziko, ktoré znáša poškodený, teda
žalobca. Žalovaná okrem iného poukazuje na účelovosť podávania takmer identických žalôb žalobcom
(približne 37), ako aj cieľ poškodiť žalovanú po finančnej a psychickej stránke.

8. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III. ako vecne správne
potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Zastáva názor,
že rozhodnutie o náhrade trov konania, ktorým nebol žalobcovi priznaný nárok, je vecne správne,

konzistentné a riadne zohľadňujúce vykonané dokazovanie. Žalovaná zároveň dáva súdu na vedomie,
že dňa 06.07.2023 podala voči rozsudku v časti výroku II. odvolanie, na ktorom v celom rozsahu
zotrváva. Žalovaná opätovne zdôraznila, že konanie žalobcu je účelovým konaním, ktorého cieľom
je poškodiť žalovanú a takéto konanie jasne napĺňa znaky zneužitia práva, a teda mu nemôže byť
priznaná právna ochrana. súlade s vyššie uvedeným žalovaná poukazuje na to, že s prihliadnutím na

toto konanie, boli naplnené objektívne skutočnosti majúce povahu dôvodov osobitného zreteľa, pre
ktoré nie je možné žalobcovi priznať náhradu trov konania. Trovy konania, ktoré žalobcovi v konaní
vznikli totiž neboli „účelne vynaložené“, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca opakovane
podáva takmer identické návrhy na vydanie platobných rozkazov z dôvodu neuskutočnených stykov.
Konaním, ktorým bol podávaný celý rad rovnakých žalôb sa zaoberal aj Ústavný súd ČR vo svojom

Náleze sp. zn. sp. zn. I.ÚS 988/2012 z 25. júla 2012. Žalovaná zároveň upozornila, že neuskutočneniu
stykov predchádzajú objektívne skutočnosti na strane maloletého. Žalobca nepreukázal, že by v konaní
vynaložil čo i len niektoré výdavky účelne, a teda je daný dôvod pre zamietnutie nároku na náhradu
trov konania. V prípade, ak súd odmietol spojiť veci do jedného konania, bolo to najmä z dôvodu,
že konania boli podávané v iných časoch a „bežali samostatne“ a teda v tejto fáze konania, v ktorých

už mali jednotliví sudcovia rozpojednávané jednotlivé dni neuskutočnených stykov nebolo účelné
spájať. Práve konanie žalobcu, ktorý v rozličných časoch podával samostatné návrhy na náhradu
škody viedlo k skutočnosti, že Okresný súd Prievidza jednotlivé konania nespojil. Napriek uvedenému
však súd dospel k správnemu záveru, že z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov konania sú danédôvody osobitného zreteľa a žalobcovi nepatrí nárok na náhradu trov konania. V podanom odvolaní
zároveň žalobca tvrdil, že nemožnosť spojenia vecí sa ukázalo v konaní vedenom na Okresnom súde
Prievidza, sp. zn. 12C/34/2022, v ktorom súd spojil vec s konaním sp. zn. 12C/46/2022. Údajne bol

v danej veci priebeh pojednávania zmätočný v dôsledku „mýlenia si“ stykov. K predmetnému tvrdeniu
žalovaná uvádza, že konanie na Okresnom súde Prievidza sp. zn. 12C/34/2022 je naopak potvrdením
skutočností uvádzaných žalovanou, kedy bolo ešte možné veci spojiť do jedného konania, keďže boli
postúpené na Okresný súd Prievidza v približne rovnakom čase jednému zákonnému sudcovi. Súd
síce musel rozlišovať dôvody a okolnosti neuskutočnenia styku, avšak pojednávanie prebehlo bez

akýchkoľvek problémov, pričom konajúci súd napokon vo veci aj rozhodol jedným rozsudkom. Uvedená
skutočnosť len preukazuje, že spojenie vecí napriek rozdielnym dôvodom neuskutočnenia styku žalobcu
s maloletým je možné a teda zároveň účelné a hospodárne.

9. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovanej prostredníctvom svojho
právneho zástupcu navrhuje rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. ako vecne správne

potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% a v časti výroku
III. zmeniť tak, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Dôvodí tým,
že žalovaná po celý týždeň pred uskutočnením styku neodpovedala žalobcovi na žiadne sms správy.
Žalobca tak nemal preukázanú akúkoľvek objektívnu prekážku styku. Podľa žalobcu žalovaná nemôže
svojvoľne mariť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená. Má za

to, že súd správne vyhodnotil skutkový stav, nakoľko žalovaná mala povinnosť maloletého na stretnutie
so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť. Na rozdiel od žalovanej, žalobca preukázal
všetky svoje tvrdenia, nárok čo do výšku, účelnosti aj dôvodu, ako aj kauzálny nexus, pričom žalovaná
nepreukázala ani jedno z jej tvrdení a ani ostatné tendenčné a nepravdivé tvrdenia vychádzajúce z jej
písomných podaní. Ide o nepreukázané, nepravdivé všeobecné a vágne tvrdenia vo vzťahu k vedome

nesprávnemu výkladu uznesenia vlády, ktorý je predmetom tohto konania, kde práve žalobca preukázal
jej tendenčné a manipulatívne správanie sa. Koncepciu „bežného rizika“ nebolo možné aplikovať na
toto konanie, ktorého predmetom je náhrada škody spôsobenej zmareným stykom zo strany žalovanej.
Žalobca aj napriek skutočnosti, že v deň zmareného styku Uznesenie Vlády SR č. 678 bolo viac ako
mesiac neplatné a neúčinné uvádza, že výklad žalovanej je prísne formalistický, vytvorený tak, aby

zapadal do argumentácie žalovanej. Predmetné uznesenie nijakým spôsobom nevylučuje povinnosť
riadne vykonávať právoplatné a vykonateľné rozhodnutia súdov. Z uvedeného dôvodu je akýkoľvek
svojvoľný výklad, že mimoriadna situácia na Slovensku je (bez ďalšieho) dôvodom na nerešpektovanie
súdnych rozhodnutí, nesprávny. Žalovaná v spore nepreukázala nijakým spôsobom nezodpovedné
správanie žalobcu, časté cestovanie mimo územia SR, alebo nedodržiavanie karanténnych opatrení.

Domnelá a účelová prevencia a nesprávny výklad neplatného uznesenia nemôže ísť na úkor výkonu
rodičovský práv žalobcu. Z uvedeného tvrdenia tak jasne vyplýva právny alibizmus žalovanej, ktorým sa
snaží bezdôvodne zabrániť styku otca s jeho maloletým synom len na základe prísne formalistického
výkladu toho času už neplatného uznesenia. Na základe uvedeného žalobca považuje za nesporné,
že v danom období toto nevytváralo žiadnu prekážku výkonu styku žalobcu s maloletým synom. Z

konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný účelový postup tak, aby žalobcovi zmarila styk
s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave rodičovských práv a
povinností. Na základe uvedeného preto žalovaná v zmysle ust. § 415 a § 420 OZ zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi svojim protiprávnym konaním, pretože žalobcu nedôvodne obmedzila na riadnom
výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletému.

10. Žalobca vo svojej odvolacej replike na vyjadrenie žalovanej prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uviedol, že tak, ako v iných konaniach, aj v tomto konaní má žalobca za to, že v
každom jednom zmarenom styku je potrebné osobitne skúmať kauzálny nexus vo vzťahu k náhrade
škody za každý zmarený styk osobitne. Žalobca sa vyhradzuje voči tvrdeniam žalovanej o jeho

šikanóznom správaní. Ani v tomto, ani v žiadnom inom konaní prvoinštančný súd, ani žalovaná,
nijakým spôsobom nepreukázali šikanózne správanie alebo zneužitie procesných práv žalobcu s cieľom
poškodiť žalovanú. Žalovaná, ako aj prvoinštančný súd tvrdia, že žalobca mohol zvoliť iný procesný
postup domáhania sa súdnej ochrany jeho práv. Žalobcovi však nie je zrejmé aký, keďže návrh na
spojenie konaní bol konajúcim súdom zamietnutý, čím samotný súd legitimizoval procesný postup

žalobcu, teda, že nie je možné spojiť predmetné konania. Žalobca má zato, že tak závažný zásah do
jeho procesných a majetkových práv, akým je nepriznanie trov právneho zastúpenia, môže mať vplyv
na jeho budúce domáhanie sa súdnej ochrany. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že súdom nepriznanie
nároku na náhradu trov konania je „v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou súdov a v súlade sozásadou účelnosti náhrady trov konania.“ Lživý výklad práva zo strany žalovanej možno preukázať
skutočnou rozhodovacou praxou súdov a skutočnou zásadou účelnosti a zavinenia náhrady trov
konania. Argumentácia súdu, že žalobca sa šikanóznym spôsobom domáha súdnej ochrany, čim ide o

zjavné zneužitie práva, ktoré podľa čl. 5 Základných princípov CSP nemôže požívať právnu ochranu, tak
nemá oporu ani v rozhodovacej súdnej praxi. Uplatňovanie práva žalobcu týmto spôsobom je jediným
zákonne možným, vhodným a potvrdeným procesným postupom, a preto ho nemožno považovať za
konanie v rozpore s dobrými mravmi a ani inými dôvodmi hodného osobitného zreteľa v zmysle ust.
§ 257 zákona č. 160/2015 Z. z.. Zdôrazňuje, že nemá inú zákonnú možnosť domáhať sa uplatnenia

svojich práv, nemá možnosť postupovať procesne inak, nepredražuje spôsob domáhania sa súdnej
ochrany a nezneužíva svoje právo. Žalobca si dôvodne uplatňuje škodu vzniknutú konaním žalovanej
v niekoľkých súdnych konaniach, čo iným spôsobom nie je objektívne možné, nakoľko ide o rozdielne
exekučné tituly, rôzne dôvody pre ktoré žalovaná neumožnila žalobcovi zrealizovanie styku s maloletým,
čomu predchádzal vždy iný spôsob komunikácie žalovanej so žalobcom alebo rozdielna intervencia
polície. Ide o jediný možný zákonom ustanovený a potvrdený procesný postup a preto sa nestotožňuje

s názorom súdu, že tento nemôže požívať právnu ochranu.

11. Žalovaná vo svojej odvolacej replike na vyjadreniu žalobcu prostredníctvom svojho právneho
zástupcu opätovne zopakovala, že konanie žalobcu je účelovým konaním, ktorého cieľom je poškodiť
žalovanú a takéto konanie jasne napĺňa znaky zneužitia práva, a teda mu nemôže byť priznaná právna

ochrana. V danom prípade je teda daný dôvod pre zamietnutie nároku na náhradu trov konania žalobcu.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podali v zákonnej lehote strany v
spore (žalobca a žalovaná), v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie v tej – ktorej napadnutej
časti vydané podľa § 359 CSP, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu

predchádzajúceho konania.

13. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebný vo vyhovujúcej časti- výroku II.
a v súvisiacom výroku III. o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario),
keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej časti – vo
výroku I., ktorým bolo konanie o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 105,56 eur
od 20.12.2020 do 26.8.2022 zastavené nepreskúmaval, keďže táto suspenzívnym účinkom odvolania

dotknutá nebola.

14. Žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 105,56 eur s príslušenstvom,
vznik tohto práva na plnenie zakladajúc na zmarenom styku s maloletým v deň 19.12.2020, keď
bez objektívneho dôvodu žalovaná odmietla dieťa žalobcovi odovzdať (pred stretnutím na SMS

správy žalobcu nereagovala), čím porušila povinnosť umožniť styk žalobcu s maloletým v zmysle
vykonateľného súdneho rozhodnutia. Žalovaná tak zodpovedá podľa jeho názoru za vznik škody, ktorá
vznikla žalobcovi a ktorá spočíva v zbytočne vynaložených nákladov v súvislosti s cestou do miesta
bydliska maloletého a späť.

15. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe vyhovel a žalobcovi nepriznal náhradu
trov konania posúdiac, že v konaní žalobca preukázal splnenie všetkých predpokladov pre vznik
zodpovednosti žalovanej za škodu vzniknutú žalobcovi zbytočným vynaložením nákladov na cestu
z miesta bydliska žalobcu do F. a späť dňa 19.12.2020, uskutočnenú žalobcom výlučne za účelom
realizácie styku s maloletým synom v zmysle súdneho rozhodnutia, keď v konaní žalovaná nepreukázala

existenciu objektívnej prekážky pre jeho uskutočnenie. Vo vzťahu k trovám konania aplikoval ust. § 257
CSP na prospech žalovanej.

16. Odvolateľ (žalobca) v zmysle odvolacích námietok vznesených prostredníctvom právneho zástupcu
voči rozhodnutiu v časti o trovách konania, uplatňuje dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods.

1 pod písm. b/, d/, f/ a h/ CSP (porušenie práva na spravodlivý proces, existencia, tzv. inej vady
konania, nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie)
v konkrétnosti spochybňujúc naplnenie predpokladov pre aplikáciu ust. § 257 CSP.17. Ťažisko odvolacích námietok žalovanej spočívalo na tvrdení o nesprávnych skutkových a právnych
záveroch súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti (dôvody na
odvolanie uvedené v ust.§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), v konkrétnosti založeného na tvrdení, že styk

žalobcu s maloletým sa nezrealizoval výlučne z objektívneho dôvodu, ktorým bol v tom čase (v období
COVIDu) platný zákaz vychádzania nariadený uznesením vlády.

18. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či
konaniepredsúdomprvejinštancieniejezaťaženévadou/vadami,ktorá/ktorésatýka/týkajúprocesných

podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo
rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd
uvádza, že v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie
rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľ ani netvrdil.

19. V ďalšom sa odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatkov

odôvodnenia rozhodnutia v ním napadnutej časti – o trovách konania, zaoberal tým, či postupom
súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil stranám
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (odvolací dôvod uvedený v ust.§ 365ods. 1 písm.b/ CSP), resp. či tu nie je existencia takej vady,
ktorá by bola spôsobilou mať za následok nesprávnosť rozhodnutia v tejto jeho časti (§ 365 ods. 1 písm.

d/ CSP).

20. Dôvodom zakladajúcim zrušenie rozhodnutia podľa zákonného ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/
CSP, vo väzbe na vyššie uvedený odvolací dôvod (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), je taký vadný postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa stranám odníme možnosť pred ním konať a uplatniť

procesné práva priznané im za účelom zabezpečenia účinnej ochrany ich práv. O takúto vadu ide najmä
vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a postupom odňal stranám procesné práva,
ktoré im právny poriadok priznáva, k porušeniu ktorého práva dochádza tiež v prípade nedostatočného
odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

21. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces
v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené
uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné
aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba

považovať za nepreskúmateľné.

22. Odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k trovám konania (tiež v zostávajúcej časti) však tvorí rámcovo
dostatočný podklad pre uskutočnenie jeho prieskumu v odvolacom konaní, spĺňajúc parametre
zákonného rozhodnutia požiadavkami danými ust. § 220 ods. 2 CSP a prieskumom nebola zistená

namietaná jeho nekonzistentnosť, či vnútorná rozpornosť. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na
to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý
argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria

A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05), k naplneniu čoho
v posudzovanej veci aj došlo.

23. Skutočnosť, že žalobca sa s rozhodnutím súdom prvej inštancie v časti o trovách, či dôvodmi na
ktorých rozhodnutie založil súd prvej inštancie subjektívne nestotožňuje a považuje ho za nesprávne,
nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie a tiež nemôže byť spôsobilá založiť odlišné rozhodnutie, ak súd prvej inštancie pri

posudzovaní ťažiskových otázok. Závery súdu prvej inštancie pri posudzovaní nastolených otázok boli
výsledkom procesu komplexného vyhodnotenia skutkových okolností prejednávanej veci, ktoré v konaní
vyšli najavo a ktoré v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov súd viedli k prijatiu napadnutého
rozhodnutia.24. Samotná polemika odvolateľa s právnymi závermi súdu prvej inštancie, prosté spochybňovanie
správnosti jeho rozhodnutia, či len kritika toho, ako súd prvej inštancie pristupoval k riešeniu dotknutých
právnych otázok, významovo nie je spôsobilou narušiť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov tak nebolo možné konštatovať naplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. §
365 ods. 1 písm. b/ CSP, prípadne v ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP z hľadiska namietaných nedostatkov
odôvodnenia rozhodnutia.

25. Vychádzajúc z obsahu odvolania ďalšie odvolacie námietky žalobcu a žalovanej predstavujú dôvody

na odvolanie, uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery súdu
prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie).

26. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti
alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

27. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené
v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

28. Aj vyššie uvedené odvolacie námietky tak žalobcu, ako aj žalovanej, vyhodnotil odvolací súd ako
neopodstatnené, bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom
prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie z dostatočne
zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery, vychádzajúc z ktorých žalobe nad rámec

zastavujúcej časti (výrok II.) vyhovel a žalovanú na zaplatenie uplatneného nároku zaviazal, založiac
svoje rozhodnutie na záveroch, že v konaní bolo preukázané kumulatívne splnenie podmienok, ktoré
sú základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu zdôrazňujúc, že v konaní bolo jednoznačne
preukázané, že žalovaná spôsobila škodu žalobcovi svojim konaním, keď mal za preukázané, že zmarila
výkon súdneho rozhodnutia konštatujúc, že jej tvrdenia o objektívnej nemožnosti realizácie styku neboli

preukázané. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade
s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§
387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou
právnych predpisov. Zároveň za udržateľné odvolací súd považuje tiež vzhľadom na dôvody osobitného

zreteľa, ktoré vzhliadol v správaní žalobcu (podávanie samostatných žalôb o v základe identických
nárokoch a nehospodárne navyšovanie trov konania) tiež rozhodnutie v časti o trovách konania za
aplikácie ust. § 257 CSP.

29. Nad rámec uvedeného na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu

a žalovanej odvolací súd dodáva nasledovné:

30. V sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, platí prejednací princíp, ktorým je ovládané
dokazovanie a ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a
navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva

hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci
samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z
hmotného práva, teda z príslušnej hmotnoprávnej normy. V zásade platí, že dôkazné bremeno má ten,
komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej skutočnosti. Ak tak strany nevykonajú,potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok
spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. Keďže súd vychádza len zo skutočností tvrdených
stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo jednak na žalobcovi, akým spôsobom

svoj nárok formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal a na strane druhej bolo na
žalovanej akú obranu a na akých skutočnostiach založenú zvolila a tiež bolo vecou jej racionálneho
posúdenia, či ňou tvrdené skutočnosti je spôsobilá aj preukázať vo vedomí, že pasivita, či nesprávne
zvolená argumentácia, môže priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si povinnosti tvrdenia
a dôkaznej povinnosti sa nutne musí prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre tú-ktorú stranu,

ktorá dôkazné bremeno neuniesla, k naplneniu ktorých skutočností aj došlo v posudzovanej veci, keď
žalovaná neprodukovala také tvrdenia a dôkazy, ktoré by boli spôsobilé k záveru, že neporušila žiadnu
právnupovinnosťvpríčinnejsúvislostisovznikomškodynastranežalobcu,čonemohlomaťzanásledok
iné, ako v jej neprospech vydané rozhodnutie v jeho vyhovujúcej časti.

31. Ako už bolo vyššie uvedené, predmetom konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody

vzniknutej v dôsledku zmarenia styku s dieťaťom, keď žalovaná ako rodič zabránila žalobcovi/nesplnila
si svoju súdnym rozhodnutím definovanú povinnosť vo vzťahu k realizácii styku žalobcu ako otca
s maloletým a to bez vopred oznámených objektívnych príčin dňa 19.12.2020.

32. Vychádzajúc z dokazovania bolo nesporne preukázané, že strany sporu sú rodičia maloletého B.,

ktorí vedú rozvodové konanie a konanie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému B. na
čas po rozvode a to na Okresnom súdu Bratislava IV. pod sp. zn. 13P/91/2019 a tiež vedú konanie
o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému B. na čas do rozvodu a to na Okresnom súdu
Prievidza pod sp. zn 18P/54/2019. V konaní nebolo medzi stranami sporné, že dňa 19.12.2020 sa
stretnutie žalobcu s maloletým synom neuskutočnilo, i keď v rozhodnom čase (na tento deň) bol styk

žalobcu s maloletým upravený uznesením Okresného súdu Prievidza č.k. 12P/54/2019-76 zo dňa
14.10.2019 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoP/3/2020-197
zo dňa 13.2.2020 neodkladným opatrením dočasne, do právoplatného skončenia konania vedeného
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 13P/118/2019 alebo sp.zn. 13P/91/2019 (podľa toho,
ktoré konanie bude právoplatne ohľadne výkonu práv a povinností rodičov vo vzťahu k maloletému B.

skončené skôr) v konkrétnosti tak, že otec je oprávnený stýkať sa s mal. B. každú sobotu nepárneho
týždňa v kalendárnom roku, v čase od 14.00 hod. do 17.00 hod., v neprítomnosti matky (v tomto spore
žalovanej) s tým, že otec si maloletého B. riadne na styk pripraveného pred kultúrnym domom v F. na
K. J. prevezme a na tom istom mieste maloletého matke vráti. Výrokom IV. neodkladného opatrenia súd
nariadil výkon tohto rozhodnutia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.3.2020. V konkrétnostiach

posudzovanej veci medzi stranami tiež sporné nebolo (nespochybňuje to ani samotná žalovaná
v odvolaní), že žalobca sa dňa 19.12.2020 dostavil do miesta bydliska maloletého za účelom realizácie
styku. Žalobca deň predtým, teda dňa 18.12.2020 formou SMS správy oznámil žalovanej, že si
nasledujúci deň príde pre syna podľa neodkladného opatrenia a nasledujúci deň, t.j. v deň styku
kontaktoval žalovanú, že je na námestí, avšak ona s ním ani v jeden tento deň žiadnym spôsobom

nekomunikovala, a preto privolal policajnú hliadku a následne podal trestné oznámenie. Zo zápisnice z
trestného oznámenia zo dňa 19.12.2020 vyplynulo, že žalobca podal trestné oznámenia na žalovanú
z dôvodu nerealizovania styku žalobcu s maloletým. Nesporným v konaní bolo, že žalovaná na SMS
správy nereagovala. Žalovaná sa v konaní bránila tvrdením, že nezodpovedá za vznik škody v spojitosti
s nákladmi na cestu, ktoré vynaložil žalobca poukazom na ňou predložené uznesenie vlády SR č. 804 zo

dňa 16. decembra 2020, ktorým bol upravený zákaz vychádzania a ochrany verejného zdravia. Dôvodila
tiež dohodou medzi ňou a žalobcom, ktorá sa týkala harmonogramu trávenia maloletého so žalobcom
počas vianočných sviatkov. Sporným medzi stranami teda bolo posúdenie zodpovednosti žalovanej za
zbytočne vynaložené cestovné náklady, ktoré mali vzniknúť žalobcovi v deň pricestovania za maloletým
za účelom realizácie styku a vzhľadom na obranu žalovanej posúdiť existenciu takých okolností, z

ktorých by bolo možno vyvodiť, že vzniku škody nemohla žalovaná z objektívnych príčin zabrániť, teda
že vznik škody nezavinila.

33. Práve okolnosť, že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo
žalovanej povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver,

že žalovaná tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádza.

34. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia
povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z toho možno logicky dovodiť, že ten, komu je vykonateľnýmrozhodnutím uložená povinnosť, musí túto povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno zľaviť
v zásade iba v prípade, ak by splneniu uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V opačnom
prípade, teda pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej moci nemuseli byť v zásade

kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a
rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý majú v rámci doktríny právneho štátu. Pripustenie
všeobecnej možnosti neplniť povinnosti uložené vykonateľnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci by
viedlo v konečnom dôsledku k anarchii.
35. Žalovaná v zhode ako pred súdom prvej inštancie, tvrdí neuskutočnenie styku žalobcu s maloletým

z dôvodu vládou Slovenskej republiky vyhláseného zákazu vychádzania a ochrany verejného zdravia,
s ktorou obranou sa v dostatočnom rozsahu a podrobne, ako už bolo vyššie uvedené, vysporiadal už
súd prvej inštancie v bode 39/ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyhodnotiac ju ako nedôvodnú,
s čím sa odvolací súd plne identifikuje a v podrobnostiach pokiaľ ide o dôvody, na ktorých tento záver
súd prvej inštancie založil, naň odkazuje. Odvolací súd ani v najmenšom nespochybňuje dôležitosť
a záväznosť opatrení vydaných počas mimoriadnej situácie vyhlásenými vládou Slovenskej republiky z

dôvodu ohrozenia verejného zdravia v dôsledku ochorenia COVID-19 pre územie Slovenskej republiky
avšak pokiaľ v odvolaní odvolateľka opätovne poukazuje na znenia v čase realizovania styku dňa
19.12.2020 účinného uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 804 zo 16. decembra 2020 k návrhu
na ďalšie rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č.
227/2002Z.z.obezpečnostištátuvčasevojny,vojnovéhostavu,výnimočnéhostavuanúdzovéhostavu

vzneníneskoršíchpredpisovvyhlásenéhouznesenímvládySlovenskejrepublikyč.587z30.septembra
2020vzneníuzneseniavládySlovenskejrepublikyč.718z11.novembra2020, jepotrebnépriposúdení
obranyžalovanej zarozhodujúcepovažovaťto,žetotoneplatilobezvýhradne,alevymedzovalovýnimky
z obmedzenia, v konkrétnosti pod bodom B.1. bod 15, medzi ktoré patrila cesta dieťaťa a jeho
sprevádzajúcej osoby za rodičom alebo osobou, ktorá má právo styku s dieťaťom a cestu späť, rovnako

bod 19, ktoré upravovalo cestu rodiča, inej oprávnenej osoby a cestu dieťaťa realizovanú v súvislosti s
rozhodnutím súdu vo veci styku rodiča (prípadne inej oprávnenej osoby) s dieťaťom, vo veci striedavej
osobnej starostlivosti alebo cestu realizovanú za účelom stretnutia sa s dieťaťom po dohode rodičov,
čím jednoznačne preferenčne bol daný dôraz na kontinuálne zachovanie a nenarušovanie aj väzieb
medzi rodičmi a mal. deťmi, tiež v situácii stretávania/realizovania rodičovských práv a povinnosti medzi

deťmi a rodičmi. Odvolací súd sa plne identifikuje s názorom súdu prvej inštancie, že uvedená výnimka
z bodu B.1 bodu 15 sa vzťahuje aj na predmetný styk v okolnostiach danej veci. Tvrdenie žalovanej,
že výnimka v bode A.1 bodu 9 uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 678 zo dňa 22.10.2020, ktorá
upravovala cestu za účelom starostlivosti o blízku osobu alebo príbuzného, ktorý je na takú starostlivosť
odkázaný, v prípade cesty žalobcu do miesta bydliska maloletého nespadá pod uvedenú výnimku,

považuje odvolací súd za účelovú a irelevantnú vzhľadom k neúčinnosti predmetného uznesenia na
daný deň zmareného styku. Podľa názoru odvolacieho súdu cesta rodiča za dieťaťom na stretnutie,
ktoré je upravené súdnym rozhodnutím, je takouto starostlivosťou o blízku osobu, a to bez akéhokoľvek
preukazovania odkázanosti takejto starostlivosti (§ 28 Zákona o rodine). Je pravdou, že v praktickom
živote mohli nastať rôzne výklady upravených výnimiek zo zákazov vychádzania, avšak ak medzi

výnimky patrila aj cesta dieťaťa do zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov veku, materskej školy,
doprevádzanie dieťaťa do takéhoto zariadenia, nebolo rozumné ani objektívne udržateľné sa domnievať,
že cesta rodiča za účelom styku s dieťaťom a späť medzi tieto výnimky nepatrí. K tomuto odvolací súd
tiež poznamenáva, že pokiaľ žalovaná bez existencie ďalšieho objektívneho dôvodu aplikuje uznesením
vlády SR uložený zákaz vychádzania aj na stretnutie otca so synom, v tomto smere išlo o svojvoľný

a účelový výklad žalovanej bez racionálnej opory v zákone, či v tom čase existujúcich skutkových
okolnostiach. Ak mala žalovaná obavu o zdravie dieťaťa, mohla požiadať otca, aby prišiel na styk s
platným RT-PCR testom, alebo antigénovým testom na ochorenie Covid 19. Je pritom bez významu, či
mal styk trvať len tri hodiny, alebo tri dni, pretože žalobca ako otec preberá počas styku plnú osobnú
starostlivosť o dieťa o to zvlášť, že v tom čase nebolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti žiadnemu

z rodičov a toto právo prislúchalo obom rodičom rovnako. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovanej,
že jej nemôže byť na ťarchu pripisovaná skutočnosť, že sa ohľadom na predmetné uznesenie vlády
Slovenskej republiky č. 804 zo dňa 16.12.2020 sa nestihla z dôvodu krátkosti času odborne poradiť
ako postupovať. V tomto smere odvolací súd poukazuje na všeobecne platnú zásadu v zmysle ktorej
„neznalosť zákona (práva) neospravedlňuje“, vo svetle ktorej sa nikto nemôže zbaviť zodpovednosti

za svoje konanie alebo nesplnenie určitej povinnosti tvrdením, že nepoznal zákon, resp. o svojich
povinnostiachnevedel.Žalovanásasvojejzodpovednosti zaškodu nemôžetedazbaviťanispoukazom
na tento princíp.36. Identicky so súdom prvej inštancie ako nedôvodné, posúdil tiež odvolací súd námietky žalovanej
(ktoré rovnako produkovala už v prvoinštančnom konaní) o uzatvorení dohody medzi žalovanou
ažalobcom,ktorásatýkala harmonogramutráveniavianočnýchsviatkov.Priposudzovaní obsahu tejto

dohody odvolací súd uvádza, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že ňou predložená mailová
komunikácia sa týka aj predmetného dátumu styku otca s maloletým, ktoré spadalo do súdnej úpravy
(dňa 19.12.2020), preto aj tieto zostali len v rovine jej nepreukázaných skutkových tvrdení. Z obsahu
dohody vyplynula len dohoda rodičov maloletého o styku žalobcu s maloletým počas vianočných
prázdnin v čase od 29.12.2020 od 10.00 hod do 1.1. do 18.00 hod.. V prospech žalovanej neindikuje

ani produkované tvrdenie o prednosti dohody pred súdnym rozhodnutím, ktoré odvolací súd považuje
za účelné v snahe sa vyhnúť občianskoprávnej zodpovednosti a to práve s poukazom na to, že sa
dotknutého dňa netýkala. Žalobkyňa sa nemohla teda udržateľne legitímne domnievať, že žalobca sa
nebude domáhať styku v daný deň.

37. V konečnom dôsledku odvolací súd považoval pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia

za významné (z obsahu spisu nevyplýva opak, ani žalovaná nič iné netvrdila), že žalovaná v princípe
na SMS správy žalobcu, ktorým ju informoval o realizácii styku z jeho strany vôbec nereagovala (bola
plne pasívna) a v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 19.12.2020, žalobcovi včas, resp. vôbec
neoznámila, že jeho styk s maloletým sa uskutočniť nemôže, resp. že dieťa na tento neprivedie, teda
vznik nákladov na cestu ako škoda žalobcu tak jednoznačne bola v príčinnej súvislosti s jej konaním/

nečinnosťou. S týmito závermi súdu prvej inštancie žalovaná v odvolaní nakoniec ani nepolemizuje.

38. Všetky odvolacie námietky žalovanej tak neobstoja práve z dôvodu, že nesplnila povinnosť, ktorá
jej vyplývala z vykonateľných rozhodnutí súdu. Akceptovanie ktorejkoľvek námietky žalovanej by viedlo
k popretiu atribútov vykonateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci a k popretiu významu rozhodnutí

orgánovverejnejmociprefunkčnosťprávaakotakéhoprineexistenciitakejprekážky,ktorábyobjektívne
jej konanie ospravedlňovala.

39. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že povinnosť matke uloženú zároveň s nastavením rozsahu a
podmienokstykuspočívajúcuvtom,žedieťamávstanovenýchčasochotcoviriadneodovzdaťnamieste

k tomu určenom a samozrejme, maloleté dieťa aj zodpovedajúcim spôsobom na tento styk pripraviť,
je potrebné zo strany matky plnohodnotne rešpektovať a dodržiavať, aby tak jednak bol vytvorený
základ na zlepšenie vzťahov medzi rodičmi, budovanie vzťahu otca s maloletým dieťaťom a v konečnom
dôsledku, aj z hľadiska jej vlastnej ochrany pred dôsledkami toho, ak by bez ospravedlniteľného
dôvodu styku otca s maloletým dieťaťom naďalej bránila a tento prostredníctvom správneho smerovania

maloletého dieťaťa prípadne marila, v podobe možného diskvalifikovania sa z doteraz nastaveného
rozsahu výkonu rodičovských práv a povinností. Akékoľvek obštrukcie za daného stavu (tiež v rámci
prípadného vykonávacieho konania) totiž už vo svetle poskytnutej ochrany záujmom mal. dieťaťa, nie
sú udržateľné.

40. Uvedené však kategoricky neznamená, že nemôžu existovať okolnosti, odôvodňujúce neslnenie
povinnosti žalovanej pripraviť a odovzdať maloletého jeho otcovi v rámci realizácie styku podľa
vykonateľného rozhodnutia súdu. Takouto okolnosťou môžu byť objektívne prekážky najmä na strane
maloletého, vyplývajúce typicky napr. z jeho zdravotného stavu. Pokiaľ teda v rozhodnom čase existuje
objektívna prekážka pre stretnutie s otcom, túto žalovaná včas otcovi oznámi, a v prípadnom súdnom

konaní tohto typu aj následne preukáže, je potom namieste konštatovať, že splnila prevenčnú povinnosť
predísť škode, ktorá by mohla vzniknúť otcovi zbytočným cestovaním za účelom realizácie styku,
k naplneniu čoho však v okolnostiach danej veci neprišlo.

41. Ťažisková vecná námietka žalobcu vo vzťahu k nepriznaniu náhrady trov konania (výrok III.) má

pôvod v tvrdení, že aplikácia ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za úspech
a zodpovednosti na zavinenie a preto okolnosti veci sa musia dôkladne posudzovať, pričom podľa
jeho názoru v danom prípade za takéto nemožno považovať tie, na ktorých súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie v tejto jeho časti. Upozornil na uznesenie súdu v inej veci zo dňa 8.12.2022, č.k.
8C/34/2022-67, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí. Zdôraznil, že nespojenie vecí

bolo vecne správne. Podľa žalobcu by spojenie vecí vytvorilo neprehľadnosť v jednom konaní. Nemohli
byť jednotlivé veci spojené aj preto, že ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce styk s maloletým, pričom
žalovaná vždy tvrdí rôzne príčiny neuskutočnenia styku, ktoré sa musia v konaní vyvracať a dôkladneposudzovať. Žalobca mal za to, že nemôže obstáť, ak súd prvej inštancie na jednej strane vyhovel jeho
nároku, a zároveň na druhej strane tento postup odôvodnil nepriznanie náhrady trov konania.

42. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.

43. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

44. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

45. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

46. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, sa teda v sporovom konaní povinnosť nahradiť

trovy konania spravuje primárne zásadou úspechu a zásadou zavinenia v konaní, čo znamená, že
účastník konania, ktorý v spore uspel, prípadne nezavinil zastavenie konania, má v princípe právo na
to, aby sa mu nahradili trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.
Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona. Prelomenie uvedenej zásady
sa umožňuje súdu za splnenia zákonných predpokladov uvedených v ust. § 257 CSP, ktoré súd prvej

inštancie v okolnostiach danej veci aplikoval.

47. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

48. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára
sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul

z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

49. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy
teda v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie (úplnej či čiastočnej) náhrady trov
konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré náhradu trov celkom, alebo z časti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať
tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Za také možno považovať najmä
neprimeranú tvrdosť priznania náhrady trov konania, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,
povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobné pomery strany
sporu a iné. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú

prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana
sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť
len s veľkými ťažkosťami. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou,
spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne, alebo úplne úspešnej
strany sporu. Judikatúra na strane druhej však tiež konštatovala, že uvedené ustanovenie nie je možné

vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania
o trovách konania (príkladmo viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn.
2MCdo/17/2009),nejdeopredpis,ktorýbyzakladaljehovoľnúmožnosťaplikácie,aleide oustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Rozhodnutie o trovách konania teda nemá byť výsledkom mechanického posudzovania
zavinenia či úspechu v procese, ale celkovým zhodnotením okolností prípadu (Zo súdnej praxe 4/2021,
č. 34, IV. ÚS 480/2018). Pri posudzovaní možnosti aplikácie ust. § 257 CSP nemožno tiež v konečnom
dôsledku opomenúť, že náhrada trov konania plní vo vzťahu k sporovým stranám tri základné funkcie.
Predovšetkým ide o funkciu kompenzačnú, ktorá vyplýva už zo skutočnosti, že trovy konania sa strane

nahrádzajú. To je prejavom tradičného princípu, podľa ktorého tomu, kto je v práve, nemôže byť
vedenie sporu na škodu. Súčasne možno pri náhrade trov konania vnímať aj prvky preventívnej funkcie,
keďže nevyhnutnosť vzniku trov každého sporového konania do určitej miery preventívne pôsobí protisvojvoľnému a šikanóznemu uplatňovaniu, alebo bráneniu domnelých subjektívnych práv na súde a tiež
sankčnú funkciu.

50. Pravdou je, že porovnaním žalobného návrhu a rozhodnutia súdu možno konštatovať, že
žalobca bol v ťažiskovom rozsahu úspešný, keďže súd prvej inštancie svojim rozhodnutím jeho
žalobe (po obmedzení o identifikovaný pôvodne nárokovaný úrok z omeškania za ohraničené obdobie
späťvzatím vo vzťahu k čomu žalobca procesne zavinil zastavenie konania), jeho žalobe vyhovel. Vo
svetle zásady úspechu/procesného zavinenia na čiastočnom zastavení konania, by žalobcovi patril

určitý nárok na náhradu trov konania, ktoré mu v súvislosti s uplatnením práva v konaní vznikli,
prelomenie čoho je možné v princípe len prostredníctvom aplikácie ust. § 257 CSP, preto je potrebné
posúdiť, či zistené, súdom prvej inštancie uvedené skutočnosti, takéto rozhodnutie odôvodňujú.

51. V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožňuje na rozdiel od odvolateľa s názorom súdu
prvej inštancie, že aplikácia ust. § 257 CSP na náhradu trov prvoinštančného konania na prospech

žalovanej je vzhľadom na okolnosti veci udržateľnou. Nebolo sporným, že žalobca uplatnil vo
viacerých samostatných konaniach v základe identické nároky voči žalobkyni, ktoré majú pôvod
v nerealizovaní niekoľkých stretnutí žalobcu s jeho mal. dieťaťom a s nimi spojeným vznikom nákladov
žalobcu vynaložených na cesty do bydliska mal. dieťaťa, ktoré sa odlišujú v princípe len dátumom
nerealizovaného styku, dôvodmi uvádzanými na obranu žalovanou, prípadne rôznymi vykonateľnými

súdnymi titulmi, ktorými priebežne na časovej osi bolo upravované stretávanie žalobcu ako rodiča s mal.
dieťaťom. Bez ohľadu na žalobcom tvrdenú skutočnosť, že súd napriek požiadavke žalovanej tieto
nespojil na spoločné konanie (čo samozrejme malo svoje opodstatnenie minimálne z hľadiska toho,
že veci napadli rôznym sudcom a v čase vznesenia takejto požiadavky sa jednotlivé veci nachádzali
v rôznych štádiách konania) podľa názoru odvolacieho súdu diametrálne odlišnou by bola situácia

a z hľadiska hospodárnosti nepochybne priaznivejšia, ak by žalobca bol uplatnil či už jednou žalobou
dielčie nároky na náhradu škody za jednotlivé dni, minimálne tieto nároky spojil do blokov (pri dvoch-
troch žalobách), ktorých spoločným menovateľom mohlo byť prípadne identické súdne rozhodnutie od
ktorého odvodzoval svoje rodičovské práva, keďže svojou povahou ide v princípe o identickú škodu
z titulu vynaložených cestovných nákladov (i keď za rôzne dni), ide tiež o totožný okruh sporových

strán a veci v zásade čiastočne skutkovo spolu súvisia. Týmto spôsobom by síce na jednej strane sa
mu dostalo zadosťučinenia v prípadoch, kedy súdy dospeli k záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej
za túto škodu a žalobca by mal nahradené aj trovy konania ako úspešná strana, avšak tieto by boli
uplatňované za takýchto okolností v udržateľných limitoch, ktoré by vo vzťahu k žalovanej nebolo
možné posudzovať ako zneužitie práva, keďže odlišný postup podľa čl. 5 Základných princípov CSP

nemôže požívať právnu ochranu. Podávanie samostatných žalôb za každý jeden zmarený styk (i keď
to zákon nezakazuje) samostatne vezmúc do úvahy, že trovy v jednotlivých konaniach takto sú len
v najlepšom prípade o niečo nižšie, ako prisúdené nároky, neúčelne predražuje na ťarchu žalovanej
spôsob domáhania sa súdnej ochrany žalobcom a sumárne podľa názoru odvolacieho súdu nadužíva
preventívnu ako aj sankčnú funkciu, ktorú majú trovy konania a ich náhrada v rozumných limitoch plniť.

V neposlednom rade nemožno nespomenúť, že z činnosti súdu je známe, že medzi stranami ako rodičmi
mal. dieťaťa sú dlhodobo vzájomné komunikačné problémy, vzájomné nezhody týkajúce sa výkonu
rodičovských práv a povinností, ktoré nakoniec aj ústia do situácií, ktoré spája žalobca so vznikom škody,
ktoré vzťahové problémy nemožno jednoznačne pripísať len na ťarchu žalovanej. Za takýchto okolností
teda aj vo vzťahu k trovám tohto konania nemožno nevziať všetky vyššie uvedené skutočnosti na

zreteľ a prijať odvolateľom požadovaný záver o nesprávnom právnom a skutkovom posúdení nároku na
náhradutrovkonaniasúdomprvejinštancieatýmdôvodnostiuplatneniaodvolacíchdôvodovuvedených
v ust. § 365 ods.1 písm. f/ a h/ CSP.

52.Vosvetlevyššieuvedenéhotedazáveromodvolacísúdpoukazujenato,žepovinnosťousúdujevždy

rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka. Stabilitu práva a právnu
istotu jednotlivca (princíp legitímnych očakávaní a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či
inštitúcie právneho štátu) ovplyvňuje najmä to, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri
výklade noriem jednoduchého práva musí prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým
formalizmom (porov. napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Markt Interm Verlag GmbH a Klaus Beermann

proti Nemecku zo dňa 20.11.1989, Kruslin proti Francúzsku zo dňa 24.4.1990). Obdobne v rozhodnutí
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, vychádzajúc z ktorého „ Soud musí nejen
respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musíbýt především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a
formalistickyaplikovány bezohledunasmyslaúčeltohokteréhozájmuchránenéhopříslušnounormou“.

53. A práve riadiac sa vyššie uvedenými princípmi, s cieľom dosiahnuť čo možno najspravodlivejšie
usporiadanie vzťahov medzi stranami vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci, odvolací súd zastáva
názor, že spravodlivým bude, ak si trovy, ktoré stranám v konaní pred súdom prvej inštancie vznikli,
budú znášať každá samostatne, inak povedané, nebolo by spravodlivým k ich náhrade v tomto prípade
zaviazať žalovanú voči žalobcovi.

54. Keďže teda dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej -
vyhovujúcej časti (výrok II.) je vecne správne, za súčasného záveru tiež o vecnej správnosti rozhodnutia
o trovách konania (výrok III.), podľa § 387 ods. 1 CSP toto v uvedenom rozsahu potvrdil. Žalobca ani
žalovaná v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie neuviedli žiadne rozhodujúce skutočnosti, s
ktorými by sa súd prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania

a opodstatnene by indikovali k odlišnému, na ich prospech vydanému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

55. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2
CSP tak, že nepriznal nárok na ich náhradu žiadnej zo sporových strán, nakoľko ani jedna zo sporových
strán nezaznamenala v odvolacom konaní úspech (ani jednému z odvolaní odvolací súd nevyhovel).

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2
CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).