Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. december 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/128/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217225035
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7217225035.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek
senátuJUDr.JarmilyČabaiovejaJUDr.ĽubošaKunayavsporežalobkyneA.B.,nar.XX.X.XXXX,bytom
v A., C. XX, zastúpená JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti
žalovanému D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v A., E. XX, zastúpený JUDr. Jánom Martinecom, advokátom
so sídlom v Košiciach, Werferova 1, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne

proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 24. januára 2023 č. k. 22C/27/2017-307 v spojení
s opravným uznesením Mestského súdu Košice zo dňa 7. augusta 2023 č. k. K2-22C/27/2017-362 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o trovách konania.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (teraz Mestský súd Košice, ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom
zodňa24.januára2023č.k.22C/27/2017-307vspojenísopravnýmuznesenímMestskéhosúduKošice
zo dňa 7. augusta 2023 č. k. K2-22C/27/2017-362 zamietol žalobu (výrok I.) a priznal žalovanému nárok
nanáhradutrovkonaniaprotižalobkynivrozsahu100%,ovýškektorýchbuderozhodnutésamostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je vlastníčkou v žalobe označených
nehnuteľností titulom vrátenia daru.

3. Pri rozhodovaní súd vychádzal z medzi stranami nespornej skutočnosti, že darovacou zmluvou s
vecným bremenom zo dňa 28.10.2003 žalobkyňa ako darkyňa darovala žalovanému ako obdarovanému
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXXX, v kat. území: C., byt č. 12, na 5 poschodí, bytového domu

č.s. 1408, stojaci na parcele č. 4178, parc. č. 4179, parc. č. 4180, parc. č. 4181, parc. č. 4182, parc. č.
4183, ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, spoločných zariadenia domu v podiele
85/10000, nachádzajúceho sa na ulici C. XX F. A., o celkovej výmere podlahovej plochy bytu 70,56m2,
podiel pod B/61,129 v podiele 5/8-in. Zároveň podľa čl. IV zmluvy bolo zriadené vecné bremeno k
prevádzanému bytu v jej prospech, ktoré spočíva v bezplatnom doživotnom užívacom práve a ktoré
si účastníci ocenili sumou 10.000 Sk. Tiež nebolo sporným, že listom zo dňa 3.11.2016 žalobkyňa

požiadala žalovaného o vrátenie daru a že tento list bol doručený žalovanému.

4. Konštatoval, že medzi stranami bolo sporným, či došlo zo strany žalovaného k takému správaniu voči
žalobkyni, prípadne členom jej rodiny, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých
mravov, a teda spornou bola platnosť jednostranného právneho úkonu - žiadosti o vrátenie daru, ako i
či došlo medzi sporovými stranami k ústnej dohode o vrátení daru žalobkyni pri dovŕšení 18 rokov jej

vnučky F. B.. Uzavrel, že súd nemal preukázané, že k takejto dohode medzi sporovými stranami došlo,
lebo žalovaná jej uzavretie žiadnym spôsobom nepreukázala. Po právnom posúdení veci podľa § 630Občianskeho zákonníka, § 151 ods.1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) súd uzavrel, že neboli naplnené dôvody pre vrátenie daru. Dôvodil, že v neposkytnutí pomoci
žalobkyni za súdom skúmané obdobie nemožno vidieť hrubé porušenie dobrých mravov zo strany

žalovaného a toto nemožno hodnotiť ako dôvod pre vrátenie daru, naviac, ak príčinou správania sa
žalovaného je v podstatnej miere aj správanie sa žalobkyne voči nemu. Rešpektujúc princíp vzájomnosti
súd zohľadnil aj správanie sa žalobkyne ako darcu voči žalovanému a následne dospel k záveru,
že medzi stranami sporu ide o vzájomné správanie, keď sa o seba ako matka a syn nezaujímajú,
nestretávajú sa, nekomunikujú spolu a nepomáhajú si, žalobkyňa žalovaného o pomoc vôbec nežiada,

lenjuočakávaakosamozrejmosť,čonemožnozadanýchokolnostícharakterizovaťakohrubéporušenie
dobrých mravov. Súd preto žalobu zamietol.

5. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou § 255 ods. 1 CSP. Pretože žalovaný
bol v spore plne úspešný, súd mu priznal plnú náhradu trov konania s tým, že o výške trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku vyšším súdnym úradníkom.

6. Proti výroku II. rozsudku o nároku na náhradu trov konania podala v zákonnej lehote odvolanie
žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. f) a h) CSP. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie
v napadnutom rozsahu a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Súdu
vytkla, že neprihliadal na všetky okolnosti konania, nerozhodol v zmysle § 257 CSP a žalovanému

nepriznal nárok náhradu trov konania. Tvrdila, že priznanie trov konania by bolo v rozpore s dobrými
mravmi, lebo existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Za dôvody hodné osobitného zreteľa žalobkyňa
označila skutočnosť, že súd pri rozhodovaní sporu skúmal obdobie, kedy sa žalobkyňa domáhala
vrátenia daru, pričom v čase rozhodovania súdu neboli preukázané úplné skutočnosti, ktoré mali
viesť k vráteniu daru, avšak v súčasnosti už tieto dôvody pre vrátenie daru existujú, preto žalobkyňa

bude vrátenie daru opätovne žiadať. Akcentovala, že súd by mal hľadieť aj na charakter sporu a na
pomery účastníkov konania a v posudzovanom spore bolo preukázané, že žalovaný sa o žalobkyňu
nestará, nerešpektuje jej vôľu, neprejavuje o ňu záujem, ani ju nenavštevuje. Poukázala tiež na to, že
je dôchodkyňa s mesačným dôchodkom 630 eur a jej príjem nepostačuje na vyplatenie trov konania,
pretože jej výdavky predstavujú nájom vo výške 224 eur mesačne, náklady na elektrinu 31 eur mesačne,

na plyn 10 eur mesačne, na lieky 30 až 50 eur mesačne, na sporenie 67 eur mesačne, na odpad 5
eur ročne.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol potvrdiť rozsudok v jeho napadnutom výroku
o trovách konania. Podané odvolanie označil za nedôvodné, majúc za to, že niet dôvodu hodného

osobitného zreteľa v tomto konaní, v ktorom sa žalovaný úspešne bránil za stavu, ak žalobkyňa v
užívaní nehnuteľnosti nebola nikým (ani žalovaným) rušená ani obmedzovaná. Podčiarkol, že byt užíva
výlučne žalobkyňa, žalovaný nemá ani len umožnený vstup do bytu, od ktorého nemá kľúče. Nakoľko
si žalobkyňa zvolila právnu zástupkyňu, učinil tak aj on, pričom to boli potrebné výdavky na efektívne
bráneniesavtomtosúdnomkonaní.Zdôraznil,žežalobkyňavodvolaníavizujebudúcepodanierovnakej

žaloby s novým dôvodom vrátenia daru, čím mu opätovne vzniknú trovy konania. Vyslovil presvedčenie,
že v prípade uznania dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa názoru žalobkyne spočívajúcich v
nízkom príjme, nebude žalobkyňa zvažovať trovy konania pri jej budúcich žalobách, a práve to by bolo
vo vzťahu k žalovanému v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný, trvale žijúci a pracujúci v Bratislave,
poprel tvrdenia obsiahnuté v odvolaní žalobkyne. Zdôraznil, že žalobkyňa má bežnú dennú starostlivosť

zabezpečenú vnučkou (neterou žalovaného) a vzhľadom na neochotu žalobkyne komunikovať so
žalovaným, žalovaný komunikuje s touto vnučkou. Sama žalobkyňa o pomoc žalovaného nepožiadala,
urobila tak len v konaní prostredníctvom právnej zástupkyne. Odkazom na odôvodnenie napadnutého
rozsudku dodal, že po vnučke je to práve on sám, kto z rodiny najviac komunikuje so žalobkyňou. Znovu
akcentoval, že sa v minulosti ani v prítomnosti nesprával a nespráva, a ani v budúcnosti sa nechce

správať k žalobkyni ani členom jej rodiny tak, že by hrubo porušoval dobré mravy. Ak ho žalobkyňa
príjme naspäť do jej života, bude rád a bude súčasťou jej života. Nechce sa s matkou prieť ani súdiť.

8. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobkyňa označila tvrdenia žalovaného za tendenčné a
nepravdivé a zotrvala na podanom odvolaní. Uviedla, že by bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by

súd nezohľadnil charakter sporu, príjem žalobkyne aj to, že ide o syna, ktorý sa o ňu nestará. Žalovaný
jednak popiera tvrdenia o tom, že sa o ňu nestará, a na druhej strane poukazuje na to, že za žalobkyňou
nebol ani jej nepomohol s odkazom na jej postoj. V reakcii na to, že o pomoc požiadala žalovanéhoprostredníctvom právnej zástupkyne poukázala na to, že sám žalovaný prostredníctvom právneho
zástupcu poslal tendenčne právnej zástupkyni žalobkyne list, ktorý neadresoval priamo žalobkyne.

9. Žalovaný v duplike na repliku žalobkyne zotrval na návrhu na potvrdenie rozsudku v jeho napadnutom
výroku o trovách konania, zopakoval svoje tvrdenia a dodal, že v prípade, ak súd potvrdí odvolaním
napadnutý výrok o trovách konania, neznamená to, že ich bude ako syn od matky požadovať. Žalovaný
predovšetkým chce, aby sa situácia medzi nimi upokojila, nie hrotila, napríklad opakovanou žalobou o
vrátenie daru.

10. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

11. Mestský súd Košice opravným uznesením zo dňa 7. augusta 2023 č.k. K2-22C/27/2017-362,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.9.2023, opravil chybu v písaní tak, že „Opravuje záhlavie
rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 24.1.2023, č.k. K2-22C/27/2023 - 307, a to v časti označenia

právnej zástupkyne žalobkyne tak, že správne má byť uvedené: zastúpená JUDr. Slávkou Kováčovou,
advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20.“

12. Odvolanie žalobkyne bolo podané výlučne proti výroku II. rozsudku o trovách konania. Výrok
I. rozsudku o zamietnutí žaloby nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť a nestal sa

predmetom odvolacieho prieskumu.

13. Odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne proti výroku o trovách konania ako podané
včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 ods.1 CSP a contrario, v rozsahu danom § 379, § 380 ods. 1 a 2 CSP, z hľadísk žalobkyňou

uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je nedôvodné. Ani počas
odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie
o trovách konania, než ako rozhodol súd prvej inštancie. V danom prípade k zmene skutkového ani
právnehostavupočasodvolaciehokonanianedošlo,pretoodvolacísúdnaskutkovézisteniaanaprávne

normy, ktoré použil prvoinštančný súd odkazuje.

14. Odvolací súd vyhodnotil ako správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce aj dôvody napadnutého
výroku o trovách konania, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a
len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobkyne dodáva nasledovné:

15. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, z ktorých
vyvodil správny právny záver a vecne správne rozhodol, ak žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na
plnú náhradu trov konania o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že je vlastníčkou v žalobe
označených nehnuteľností titulom vrátenia daru, ktorú súd výrokom I. rozsudku zamietol. Z uvedeného

je zrejmé, že vo veci bolo rozhodnuté v neprospech žalobkyne, v dôsledku čoho je žalobkyňa povinná
hradiť trovy konania žalovanému.

16. So zreteľom na uvedené prvoinštančný súd postupoval správne, ak pri rozhodovaní o trovách
konania vychádzal z § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomeru jej úspechu vo veci.

17. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu
v konaní (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).

18. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

19. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a

nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov
konania celkom, alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach
strán sporu. Túto normu nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa nazákladné zásady rozhodovania o trovách konania. Aplikácia daného ustanovenia musí vždy zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

20. Žalobkyňa v podanom odvolaní v podstate namieta to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, ak neaplikoval ustanovenie § 257 CSP, tvrdiac, že v konaní existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré je dôvodné výnimočne nepriznať náhradu trov konania žalovanému, a to tak na strane
žalobkyne s ohľadom na jej majetkové pomery, ako i v okolnostiach posudzovaného sporu a správaní
sa žalovaného.

21. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobkyňa v priebehu sporu a ani vo svojom
odvolaní netvrdila žiadne také výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 CSP a ktoré
by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania. Aj
podľa úsudku odvolacieho súdu dôvody, ktoré by použitie ustanovenia § 257 CSP odôvodňovali, nie sú
v danom prípade naplnené.

22. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej
tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie
súdneho konania a jeho výsledok, a to tak, že zakotvuje moderačné právo súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania. Ustanovenie § 257 CSP teda slúži na

riešenie situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne uplatňoval alebo bránil svoje porušené
alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti
účelne vynaložil. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (por. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2020, sp. zn. 3MCdo/46/2012) nemožno § 257 považovať za
ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,

podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti náhrady trov konania výnimočne
prihliadnuť.

23. Judikatúra súdov je z hľadiska aplikácie tohto zákonného ustanovenia ustálená i v názore, že toto

ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a
použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana s prihliadnutím na neistý výsledok sporu, vzhľadom
na jej finančnú situáciu a zdravotný stav, nie je spôsobilá pokračovanie v spore podstúpiť.

24. V korelácii s uvedeným je v okolnostiach súdenej veci odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie

nevzhliadol v tomto konaní dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné výnimočne
nepriznať procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania.

25. Žalobkyňou tvrdená majetková situácia ako dôvod hodný osobitného zreteľa neobstojí. Nemožno
právne uzavrieť, že by sa jednoduchým prehlásením žalobkyne automaticky splnili podmienky podľa

§ 257 CSP. Žalobkyňou uvádzaný príjem ani výdavky odvolací súd považuje jednak za nepreukázané
a jednak ich nepovažuje za dôvod hodný osobitného zreteľa. Vyššie tvrdená nepreukázaná majetková
a sociálna situácia žalobkyne, sa podľa názoru odvolacieho súdu bez ďalšieho nevyznačuje takou
výnimočnosťou a zvláštnosťou, pre ktorú by súd nemal procesne úspešnému žalovanému nárok na
náhradu trov konania priznať.

26. Odvolací súd nevzhliadol žalobkyňou tvrdený dôvod osobitného zreteľa v správaní sa žalovaného v
priebehu sporu a ani v čase, ktoré predchádzalo podaniu žaloby, resp. v jeho podiele na vzniku sporu.
So zreteľom na skutočnosť, že právne posúdenie vzťahu žalovaného a žalobkyne bolo predmetom
posúdenia súdu prvej inštancie vo veci samej, t.j. či správanie sa žalovaného voči žalobkyni (a členom jej

rodiny) hrubo porušuje dobré mravy, ktorý jednoznačne uzavrel, že príčinou správania sa žalovaného je
v podstatnej miere aj správanie sa žalobkyne voči nemu, ani žalobkyňou v odvolaní označené správanie
sažalovanéhoacharaktersporunemožnobezďalšiehovyhodnotiťakodôvodhodnýosobitnéhozreteľa,
na čom nemôže nič zmeniť ani tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že v súčasnosti došlo k zmene pomerov
vo vzájomných vzťahoch medzi žalobkyňou a žalovaným, voči ktorému žalobkyňa mieni do budúcna

opätovne podať žalobu o vrátenie daru, lebo v súčasnej dobe existujú dôvody vrátenia daru.

27. Odvolací súd považuje ďalej za podstatné aj to, že žalobkyňa ani v odvolaní nepredniesla taká
konkrétne (špecifické) tvrdenia vo vzťahu k následkom napadnutého výroku o trovách konania, že by tuexistoval nepomer (a aký) medzi zvýhodnením žalovaného a znevýhodnením žalobkyne s ohľadom na
jej celkové pomery ako strany sporu, pri riešení vzťahu ktorých by bol súd povinný hľadať spravodlivú
rovnováhu.

28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok v
jeho napadnutej časti ako vecne správny.

29. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.

1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnej žalobkyni v celom rozsahu, nakoľko v danom prípade nezistil dôvod aplikovať §
257 CSP v súvislosti s rozhodovaním o trovách odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením (§
262 ods. 2 CSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické

vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).