Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201426
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1113201426.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek

senátu Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobcu: S. N., H. X.XX.XXXX, C. E. Č..
XXX, právne zastúpený: SODOMA VULGAN, spol. s r. o., so sídlom Kominárska 2,4, Bratislava, IČO:
47 254 084, proti žalovanému: Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava,
IČO: 31 364 501, o zaplatenie mzdových nárokov, vedeného na Mestskom súde Bratislava IV, (pôvodne
na Okresnom súde Bratislava I), pod sp. zn. B1-4Cpr/1/2013, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 4Cpr/1/2023-813 zo dňa 15.3.2023, takto

r o z h o d o l :

I: Odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku II rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k.

4Cpr/1/2023-813, zo dňa 15.3.2023 o d m i e t a .

II: Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 4Cpr/1/2023-813, zo dňa 15.3.2023 vo
výroku II p o t v r d z u j e .

III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 4Cpr/1/2023-813, zo dňa 15.3.2023 vo
výroku III, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z

omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 85,02 eur odo dňa 13.5.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,38 eur
odo dňa 13.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 68,01 eur odo dňa 13.7.2011 do zaplatenia, zo sumy 59,51
eur odo dňa 13.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,36 eur odo dňa 13.9.2011 do zaplatenia, zo sumy
59,51 eur odo dňa 13.10.2011 do zaplatenia, zo sumy 79,38 eur odo dňa 13.11.2011 do zaplatenia,
zo sumy 85,02 eur odo dňa 13.12.2011 do zaplatenia a zo sumy 80,06 eur odo dňa 13.1.2012 do
zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnom rozsahu zostáva výrok
III nezmenený.

IV. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 4Cpr/1/2023- 813, zo dňa
15.3.2023 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 1.058, 64 eur a úrok z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 80,06 eur odo dňa 13.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 86,11 eur odo dňa
13.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 61,06 eur odo dňa 13.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 74,63 eur odo
dňa 13.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 88,31 eur odo dňa 13.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 73,28 eur
odo dňa 13.7.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok II). Vo zvyšku

žalobu zamietol (výrok III). Konanie o zaplatenie istiny 2 298,83 eur s príslušenstvom zastavil (výrok I).
Nárok na náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo strán sporu (výrok IV).2.1.Súdprvejinštanciepoukázalnaprocesnýpriebehkonania,podľaktoréhosažalobcažalobouzodňa
16.1.2013 domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 531,32 eur titulom úroku z omeškania zo mzdových
nárokov za pracovnú pohotovosť zaplatených žalobcovi žalovaným s omeškaním.

2.2. Na základe podania žalobcu zo dňa 11.6.2014 súd prvej inštancie uznesením zo dňa 14.7.2014
pripustil zmenu žaloby. V zmysle tohto podania žalobca tvrdil, že mu patrí mzda aj za čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku, počas ktorej je pripravený na výkon práce. Žalovaný mu vyplácal za hodinu
pohotovosti v roku 2009 sumu 1,89 eur, v roku 2010 sumu 1,97 eur, v roku 2011 sumu 2,03 eur, v

roku 2012 sumu 2,16 eur. Za rok 2009 mu patrila mzda vo výške 3,25 eur za hodinu, v roku 2010 vo
výške 3,39 eur za hodinu, v roku 2011 vo výške 3,50 eur za hodinu a v roku 2012 vo výške 3,83 eur za
hodinu. Žalovaný mal žalobcovi zaplatiť istinu 6.991,92 eur pozostávajúcu z istiny 6.000 eur a úrokov
z omeškania vo výške 991,92 eur. Žalovaný zaplatil istinu 1.525,32 eur, preto si uplatnil istinu 4.474,65
eur a úrok z omeškania vo výške 991,92 eur.

2.3. Podaním zo dňa 20.1.2015 žalobca zmenil žalobu tak, že od žalovaného požadoval zaplatenie istiny
4.918,83 eur a úrok z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých mzdových nároky splatných od mesiaca
august 2009 až do augusta 2012. Žalobca tvrdil, že za čas strávený na pracovisku (pôvodne „odpočinok
na pracovisku”) mu patrí mzda ako za riadny výkon práce, keďže uvedený čas sa započítava do
pracovného času. Má za to, že tento čas je výkonom práce nadčas, keďže dochádzalo k prekračovaniu

maximálneho pracovného času zamestnancov a teda žalobcovi prináleží aj mzdové zvýhodnenie 25 %
podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce za prácu nadčas. Žalovaný mal preto žalobcovi zaplatiť v roku 2009
a 2010 za každú hodinu práce nadčas sumu 3,52 eur, v roku 2011 sumu 3,57 eur a od októbra 2012
sumu 3,83 eur. Zároveň mu prináležalo mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas vo výške 0,88 eur v roku
2009 a 2010, v roku 2011 vo výške 0,89 eur a v roku 2012 vo výške 0,86 eur. V roku 2009 žalobca

odpracoval v rámci odpočinku na pracovisku 237 hodín, v roku 2010 odpracoval v rámci odpočinku na
pracovisku 609 hodín, v roku 2011 odpracoval v rámci odpočinku na pracovisku 611 hodín a v roku 2012
odpracoval v rámci odpočinku na pracovisku 429 hodín. Žalovaný mu uhradil v roku 2012 len nároky
vo výške 3.584 eur. Súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa 12.2.2015.

2.4. Podaním zo dňa 14.3.2023 žalobca zmenil žalobu tak, že od žalovaného požadoval zaplatenie
istiny 2.619,99 eur a úrok z omeškania za jednotlivé mesiace, kedy bola mzda splatná. Žalobca upravil
žalovanýnároktak,žeodžalovanéhopožadovaldoplateniemzdyvrozsahupodľa§96ods.3Zákonníka
práceatedaakopomernúčasťzákladnejzložkymzdyzakaždúhodinuneaktívnejpracovnejpohotovosti
na pracovisku, pričom zohľadnil už vyplatenú časť mzdy žalovaným v zmysle ustanovení kolektívnej

zmluvy. Základnú zložku mzdy, ktorou je tarifný plat vydelil fondom pracovného času a získanú sumu
vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, argumentoval, že žalobcovi zaplatil mzdové nároky v súlade s
kolektívnou zmluvou. Vzniesol námietku premlčania, pretože žalobca si pôvodne uplatnil iba nárok na

zaplatenie úrokov z omeškania za roky 2009 až 2011.

4. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných zistení, že v rokoch 2009 až 2012 bol žalobca
zamestnancom žalovaného a vykonával funkciu hasiča. Pracovný deň žalobcu trval 24 hodín a po ňom
nasledovala 48 hodinová prestávka mimo pracoviska. Pracovná činnosť počas dňa bola určená denným

poriadkom. Žalovaný od 1.9.2007 na základe novely Zákonníka práce vydal nový denný poriadok,
ktorým zaviedol „odpočinok na pracovisku" v čase od 18:00 hod. do 24:00 hod., za ktorý však žalovaný
neuhrádzal žalobcovi mzdu ani náhradu mzdy, ako ani nezabezpečil iný personál v požadovanom
množstve a kvalifikácii. V roku 2012 žalovaný vyplatil/doplatil žalobcovi nároky v rozsahu za hodinu
práce sumu 1,89 eur za rok 2009, za rok 2010 sumu 1,97 eur, za rok 2011 sumu 2,03 eur a za rok

2012 sumu 2,09 eur podľa dojednaní v kolektívnej zmluve.

5.1. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 96 odsek 1,2,3, § 119 odsek 1, 3, § 231
odsek 1 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonník práce v príslušnom znení, § 100, § 101 zákona č. 40/1964
Zb. - Občiansky zákonník. Poukázal na to, že denným poriadkom žalovaného bol na pracovisku žalobcu

zavedený odpočinok na pracovisku, počas ktorého bol žalobca povinný zdržiavať sa na pracovisku v
čase od 18:00 hod. do 24:00 hod., za ktorý pôvodne žalovaný neposkytoval žiadnu mzdu alebo náhradu
mzdy. V priebehu konania prestalo byt' medzi stranami sporným, že za čas „odpočinku na pracovisku”,
kedy bol žalobca pripravený na výkon práce (a prípadný výkon práce počas odpočinku na pracovisku bolpovažovaný a uhrádzaný ako práca nadčas), predstavoval neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa
§ 96 ods. 2 Zákonníka práce, za ktorú mu patrí mzda vo výške podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce.
Súd prvej inštancie preto konštatoval, že žalobcovi za čas neaktívnej pracovnej pohotovosti, počas

ktorej sa musel zdržiavať na pracovisku, patrí za každú hodinu mzda vo výške pomernej časti základnej
zložky mzdy. Základnou zložkou mzdy žalobcu bol jeho tarifný plat, ktorý bol žalobcovi poskytovaný
za odpracovaný čas - mesačne (§ 119 ods. 3 Zákonníka práce). Pomernou časťou základnej zložky
mzdy je suma, ktorá zodpovedá podielu základnej zložky mzdy a fondu pracovného času za ten ktorý
kalendárny mesiac (znalecký posudok P.. F.). V prípade žalobcu pomerná časť základnej zložky mzdy,

ktorá prináleží žalobcovi nebola nižšia ako minimálny mzdový nárok, resp. minimálnej mzdy v eurách
za hodinu podľa osobitného predpisu (§ 96 ods. 3 Zákonníka práce). Medzi stranami konania nebolo
sporným, že vypočítaná pomerná časť základnej zložky mzdy je vyššia, ako suma vyplatená žalovaným
na základe kolektívnej zmluvy. K námietke žalovaného, ktorý sa odvolával na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.4.2019, sp. zn. 4Cdo/165/2018, v ktorom súd v obdobnom spore
poukázal na zásadu pacta sunt servadna, a teda pokiaľ kolektívnou zmluvou dohodnutá hodinová

mzda za pracovnú pohotovosť je v súlade s minimálnymi požiadavkami Zákonníka práce (minimálnym
mzdovým nárokom, resp. minimálnou mzdou), je potrebné túto dohodu považovať za platnú, súd prvej
inštancie poukázal na neskoršie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.3.2022,
sp.zn.5Cdo/119/2020,vktoromNajvyššísúddospelkopačnémuzáveru.Zákonv§96ods.3Zákonníka
prace dáva odpoveď na to, aká mzda zamestnancovi patrí, ide teda o zákonný nárok a preto kolektívnou

zmluvou nemožno dohodnúť tento nárok v nižšej, teda menej výhodnej výške s poukazom na § 231
ods. 1 Zákonníka práce.

5.2. Námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú, keď nezistil žiadnu
konkrétnu okolnosť na strane žalovaného, pre ktorú by malo dôjsť k premlčaniu nároku a pre ktorú by

bol opodstatnený záver o rozpore tejto námietky s dobrými mravmi. Konštatoval, že takúto okolnosť
neoznačil ani žalobca, obmedzil sa iba na tvrdenie, že ide o pracovnoprávny spor a žalovaný sa na úrok
zamestnancov snažil ušetriť mzdové prostriedky.

5.3. Súd prvej inštancie argumentoval, že žalobca svoj nárok uplatňoval v priebehu konania značne

neprehľadne a chaoticky. Nebolo sporné, že ide o nároky žalobcu za odpočinok na pracovisku, je však
povinnosťou žalobcu nároky uviesť zrozumiteľným spôsobom. Pôvodný nárok žalobcu bol nesprávne
uplatnený minimálne v rozsahu vykonanej pracovnej pohotovosti (teda počtu hodín, za ktorý si nárok
uplatňuje). Žalobca bez ohľadu na právny dôvod neskoršieho rozšírenia žaloby uvádzal rôzne sumy,
ktoré požaduje, ako aj tie, ktoré mal prijať od žalovaného ako plnenia jeho nárokov. Vo vyjadrení zo

dňa 14.3.2023 žalobca uviedol, že žalovaným nárokom nie sú pôvodne uplatnené sumy, ale len rozdiel
medzi sumou už vyplatenou žalovaným a zákonným nárokom žalobcu (vrátane úrokov z omeškania).

5.4. Súd prvej inštancie vzhľadom vznesenú námietku premlčania považoval za nepremlčanú časť
nárokov uplatnených podaním doručeným súdu dňa 11.6.2014. Ide o nároky splatné po dni 11.6.2011,

teda počnúc nárokmi za máj 2011 (nárok splatný dňa 12.6.2011). V podaní zo dňa 11.6.2014 si žalobca
uplatnil mzdový nárok za pracovnú pohotovosť vo výške 3,25 eur/hod. za rok 2009, vo výške 3,39 eur/
hod. za rok 2010 a vo výške 3,50 eur/hod. za rok 2011.

5.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že úroky z omeškania si žalobca riadne uplatnil až podaním zo

dňa 20.12015, vo výškach prislúchajúcich k jednotlivým mesiacom a nie stanovené pevnou sumou.
Žalobca pôvodne úrok z omeškania stanovoval pevnou sumou, v ktorej ako uviedol, zohľadnil aj plnenia
žalovaného. V poslednom podaní zo dňa 14.3.2023 žalobca tvrdil, že pôvodne uplatnený nárok na
úrok z omeškania si neuplatňuje, uplatňuje si iba nárok (vrátane úroku z omeškania z rozdielu doposiaľ
nevyplatenej mzdy), preto súd prvej inštancie prihliadal iba na útoky z omeškania uplatnené si podaním

zo dňa 20.1.2015. Súd prvej inštancie na nárok na úroky z omeškania uplatnené si podaním zo dňa
11.6.2014 neprihliadal, keď tieto pôvodne boli stanovené pevnou sumou ako „zvyšný úrok z omeškania",
ako aj vzhľadom na to, že takto vyčíslené nároky v tom čase vychádzali z iného rozsahu pracovnej
pohotovosti a zahrňovali nároky už žalovaným vyplatené a ktoré ako žalobca uviedol neskôr si ani
neuplatňuje. Súd prvej inštancie vychádzal vo vzťahu k uplatnenému nároku z omeškania až z podania

20.1.2015 a nároky na úroky z omeškania uplatnené za mzdu splatnú pred týmto dátumom považoval
za premlčané.5.6. Vzhľadom na to, že žalobca si podaním zo dňa 14.3.2023 uplatňoval sumu mzdových nárokov vo
výške 2.619,99 eur s príslušenstvom a predmetom konania bol nárok žalobcu vo výške 4.918,83 eur
s príslušenstvom, súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia istiny 2.298,84 eur s príslušenstvom

postupom podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP)
zastavil.

5.7. Súd prvej inštancie za preukázané a včas uplatnené nároky považoval mzdové nároky uplatnené
žalobcom za obdobie od 05/2011 do 06/2012 a úroky z omeškania až od mzdového nároku splatného

po 20.1.2015, teda od nároku splatného dňa 12.2.2012. Žalobca mal v tomto období tarifný plat 571,68
eur (čo sporné nebolo). Spornými ani nebol fond pracovného času v jednotlivých mesiacoch a množstvo
hodín pracovnej pohotovosti. Fond pracovného času v mesiacoch máj, júl, august, október a december
roka 2011 bol vo výške 165,85 hodiny. V mesiacoch jún, september a november roka 2011 bol fond
pracovnéhočasu160,5hodiny.Pomernáčasťzákladnejzložkymzdy(tarifnýplat/fondpracovnéhočasu)
tedapredstavovalasumu3,45eurzahodinuvmesiacochmáj,júl,august,októberadecembera3,56eur

za hodinu v mesiacoch jún, september a november. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v premlčacej
lehote si žalobca uplatnil mzdový nárok za rok 2011 len vo výške 3,50 eur. Žalovaný v tomto období
vyplácal žalobcovi mzdu za pracovnú pohotovosť vo výške 2,03 eur za hodinu. Počet hodín pracovnej
pohotovosti za jednotlivé mesiace, za ktoré žalobcovi patrí mzda bol 60 hodín za mesiac máj, 54 hodín
za mesiac jún, 48 hodín za mesiac júl, 42 hodín za mesiac august, 54 hodín za mesiac september, 42

hodín za mesiac október, 54 hodín za mesiac november a 48 hodín za mesiac december. Rozdiel medzi
vyplatenou mzdou a mzdou na ktorú mal žalobca nárok je tak 85,02 eur za máj, 79,38 eur za jún, 68,01
eur za júl, 59,51 eur za august, 79,36 eur za september, 59,51 eur za október, 79,38 eur za november
a 85,02 eur za december, spolu 595,19 eur. Za rok 2012 súd prvej inštancie priznal nárok v súlade
s výpočtom žalobcu. Žalobca mal tarifný plat 571,68 eur. Fond pracovného času bol v mesiaci január

165,85 hodín, v mesiaci február 155,15 hodín, v mesiaci marec 165,85 hodín, v mesiaci máj 160,50
hodín a v mesiaci jún 165,85 hodín. Pomerná časť základnej zložky mzdy u žalobcu predstavovala
sumu 3,45 eur za mesiac január, 3,68 eur za mesiac február, 3,45 eur za mesiac marec, 3,45 eur za
mesiac apríl, 3,56 eur za mesiac máj a 3,45 eur za mesiac jún. Počet hodín pracovnej pohotovosti za
jednotlivé mesiace, za ktoré žalobcovi patrí mzda bol 59 hodín za mesiac január, 54 hodín za mesiac

február, 45 hodín za mesiac marec, 55 hodín za mesiac apríl, 60 hodín za mesiac máj a 54 hodín za
mesiac jún. Žalovaný vyplatil žalobcovi mzdu vo výške 2,09 eur za hodinu za rok 2012. Rozdiel je 80,06
eur za mesiac január, 86,11 eur za mesiac február, 61,06 eur za mesiac marec, 74,63 eur za mesiac
apríl, 88,31 eur za mesiac máj a 73,28 eur za mesiac jún, spolu 463,45 eur. Súd prvej inštancie preto
vyhovel žalobe v časti istiny 1.058,64 eur, ako aj v časti úrokov z omeškania z istín za rok 2012, ktoré

boli splatné vždy k 12. dňu nasledujúceho mesiaca, teda od 13. dňa, vo vzťahu ku ktorým sa žalovaný
dostal do omeškania (podľa špecifikácie v rozsudku, bod 1 tohto odôvodnenia) a vo zvyšnej časti žalobu
pre premlčanie nároku zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 odsek
1 zákona CSP, podľa úspechu strán v spore.

6. Proti rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaný.

7. Žalobca odvolaním napadol výrok II, III, a IV predmetného rozsudku. Súdu prvej inštancie vytýka,
že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým a že jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Považuje za nesprávne tvrdenie súdu prvej inštancie

prednesené v bode 30 odôvodnenia rozsudku, v ktorom uviedol, že „ V poslednom podaní zo dňa
14.3.2023 žalobca sám tvrdil, že pôvodne uplatnený nárok na úrok z omeškania si neuplatňuje, uplatňuje
si iba nárok (vrátane úroku z omeškania z rozdielu doposiaľ nevyplatenej mzdy), preto súd prihliadal
iba na úroky z omeškania uplatnené si podaním zo dňa 2.4.2015. Súd na nárok na úroky z omeškania
uplatnené si podaním zo dňa 11.6.2014 neprihliadal, keď tieto pôvodne boli stanovené pevnou sumou

ako „zvyšný úrok z omeškania“, ako aj vzhľadom na to, že takto vyčíslené nároky v tom čase vychádzali
z iného rozsahu pracovnej pohotovosti a zahrňovali nároky už žalovaným vyplatené a ktoré ako žalobca
uvádza neskôr si ani neuplatňuje.“ Žalobca argumentuje, že jediná suma, o ktorej vo svojom podaní
zo dňa 14.3.2023 uviedol, že si ju neuplatňuje, je suma vo výške 256,45 eur označená žalovaným ako
penále.Vbode38.podaniazodňa14.03.2023uviedolajto, žežalovanývyplatilžalobcovipredpodaním

žaloby sumu vo výške 3.129,58 eur, a že tieto platby nie sú predmetom žaloby, naopak, žalovaný je
zvyšný nedoplatok na mzde žalobcu. Žalobca preto tvrdí, že si plne uplatnil všetky nároky vyplývajúce
z nevyplatenia úplnej mzdy zo strany žalovaného. Žalobca poukázal aj na ďalšiu svoju argumentáciu z
označeného podania, keď v bode 43 uviedol, že ak by mal súd uznať námietku premlčania vznesenúžalovaným ako dôvodnú, ako „pretrhnutie“ plynutia premlčacej doby slúži podanie zo dňa 11.6.2014, v
ktorom si žalobca uplatnil istinu vo výške 4.474,65 eur a sumu 991,92 eur z titulu úrokov z omeškania,
ako aj podanie zo dňa 2.1.2015, v ktorom bola uplatnená istina vo výške 4.918,83 eur a úroky z

omeškania určené percentuálne za jednotlivé mesiace. Nepremlčaný je aj nárok uplatnený samotnou
žalobou vo výške 531,22 eur zo dňa 11.01.2013. V tomto konaní si žalobou doručenou súdu dňa
16.1.2013 uplatnil nárok na zaplatenie 531,22 eur s prísl. z titulu nedoplatku na mzde za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa. Uvedená suma bola len hrubým odhadom,
keďže v čase podania žaloby žalobca nedisponoval všetkými potrebnými dokladmi a zároveň samotný

výpočet nároku vyžaduje odborné znalosti z oblasti personalistiky. Žalobca poukázal na to, že následne
dňa 11.6.2014 pristúpil k rozšíreniu žaloby a uplatnil si nárok na sumu 4.474,65 eur a úrok z omeškania
vo výške 991,92 eur. Dňa 20.1.2015 rozšíril svoju žalobu na istinu vo výške 4.918,83 eur a úroky z
omeškania v percentuálnom určení od jednotlivých výplatných termínov. Podaním doručeným súdu
dňa 14.3.2023 zmenil žalobu tak, že od žalovaného požadoval zaplatenie sumy 2.459,73 eur spolu s
úrokom z omeškania za jednotlivé mesiace, kedy bola mzda splatná. Žalobcovi preto nie je známe,

prečo súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní opomenul skutočnosť, že po procesnej rovine bol aj
podaním zo dňa 11.6.2014 uplatnený nárok z titulu nedoplatkov na mzde žalobcu, a to v úrokoch z
omeškania stanovených pevnou sumou vo výške 991,92 eur. Týmto podaním podľa žalobcu došlo k
pretrhnutiu plynutia premlčacej doby, a nie až podaním zo dňa 20.1.2015, čím bol žalobca ukrátený o
úroky z omeškania uplatnené podaním zo dňa 11.6.2014. Žalobca argumentuje, že podanie z 11.6.2014

obsahovalo v časti istiny najširšie vymedzenie nárokov žalobcu, ktoré nebolo založené na správnom
výpočte, čo žalobca korigoval podaním zo dňa 14.3.2023, ktoré obsahovalo zmenu žaloby. Žalobca
tvrdí, že ale nikde neuviedol, že sa vzdáva nárokov uplatnených v podaní zo dňa 11.6.2014, a takýto
záver súdu prvej inštancie považuje za nesprávny. Rovnako sa žalobca nevzdal nároku na úrok z
omeškania vyčíslený pevnou sumou vo výške 991,92 eur podaním zo dňa 11.6.2014. Podaním zo dňa

20.1.2015 zmenil uplatnený výpočet úrokov z omeškania na úroky z omeškania určené percentuálne
od dátumu splatnosti jednotlivých výplat, avšak po procesnej rovine nemožno podľa žalobcu opomenúť,
že aj podaním zo dňa 11.6.2014 a uplatnením úrokov z omeškania pevnou sumou vo výške 991,92 eur
prišlo k „pretrhnutiu“ plynutia premlčacej lehoty. Preto žalobca tvrdí, že má okrem úrokov z omeškania,
ktorémubolipriznanérozhodnutímsúduzistínzavýplatnétermínyod13.2.2012až13.7.2012(počítané

ako nepremlčané 3 roky spätne od podania 20.1.2015) nárok aj na úroky z omeškania určené pevnou
sumou do výšky 991,92 eur za nepremlčané obdobie 3 roky spätne od 11.6.2014, ktoré boli vypočítané
podľa zákonnej úrokovej sadzby ku dňu tvorby podania zo dňa 11.6.2014. Po procesnej rovine bol úrok
z omeškania vo výške 991,92 eur riadne uplatnený podaním zo dňa 11.6.2014 a nebol premlčaný, ani
sa ho žalobca nevzdal. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého neprihliadol na úroky z omeškania

uplatnené v podaní žalobcu zo dňa 11.6.2014 pevnou sumou vo výške 991,92 vníma ako rozporný so
zákonom, nakoľko v zmysle § 140 ods. 1 a 2 CSP zmenou žaloby je rozšírenie uplatneného práva,
uplatnenie iného práva alebo podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca má
za to, že zmena právnej kvalifikácie nároku zo strany žalobcu nie je zmenou žaloby, nakoľko právna
kvalifikácia uvedená v žalobe nie je pre súd právne záväzná, keďže civilné konanie vychádza z princípu

iura novit curia. Zmena právnej kvalifikácie uplatneného nároku počas súdneho konania nemôže mať
vplyv na premlčanie uplatneného práva. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia
(právo pozná súd). Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne
kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré
umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či

tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto
právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah
alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.
Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu
proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym

názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom
zistenýskutkovýstavdopadajú.Žalobcamázato,žepočaskonaniaboliskutkovétvrdeniavpodstatných
rysoch konzistentné. Počas konania došlo k trom zmenám žaloby, a to v podaní z 11.6.2014, v podaní z
20.1.2015 a v podaní zo dňa 14.3.2023, kedy si žalobca najprv uplatnil vyššiu sumu, pričom neskoršie
uplatnenie nároku v širšom rozsahu nemá vplyv na prerušenie premlčacej doby ku skôr uplatnenej

časti nároku. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie pri posudzovaní premlčania nároku uplatneného
žalobcom opomenul skutočnosť, že žalovaný uhradil žalobcovi časť nároku na mzdu za neaktívnu časť
pracovnej pohotovosti, pričom pri úhrade jasne nešpecifikoval, aký nárok je uspokojovaný. V takom
prípade mal súd prvej inštancie aplikovať § 34 Zákonníka práce, podľa ktorého platí, že v prípade, akje zamestnávateľ povinný uspokojiť viac peňažných nárokov zamestnanca, pričom poskytnuté plnenie
nestačí na vyrovnanie všetkých peňažných nárokov, má sa za to, že je uspokojený nárok najskôr splatný,
pokiaľ zamestnávateľ pri plnení výslovne nevyhlási, že uspokojuje iný nárok. Žalobca argumentuje, že

si z titulu nedoplatkov na mzde riadne uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 16.1.2013 sumu 531,32
eur, podaním zo dňa 11.6.2014 sumu 4.474,65 eur a úrok z omeškania vo výške 991,92 eur, podaním
zo dňa 20.1.2015 sumu 4.918,83 eur spolu s úrokmi z omeškania určených percentuálne od dátumov
splatnosti jednotlivých výplat. Všetky tieto podania bez ohľadu na presnosť právnej kvalifikácie majú za
následok pretrhnutie plynutia premlčacej lehoty 3 roky spätne od každého z podaní a vo výške, akou

bola žaloba, resp. jej modifikácia uplatnená. Prvoinštančný súd priznal nedoplatky na mzde uplatnené
podaním žalobcu za obdobie od 05/2011 do 06/2012, a to za rok 2011 vo výške 72,00 eur za máj, 79,38
eur za jún, 68,01 eur za júl, 59,51 eur za august, 79,36 eur za september, 59,51 eur za október, 79,38 eur
za november a 72,00 eur za december, spolu 595,19 eur. Za rok 2012 priznal žalobcovi istiny vo výške
80,06 eur za mesiac január, 86,11 eur za mesiac február, 61,06 eur za mesiac marec, 74,63 eur za
mesiacapríl,88,31eurzamesiacmája73,28eurzamesiacjún,spolu463,45eur,spolu priznalnárokvo

výške 1.058,64 eur. Podľa žalobcu súd prvej inštancie opomenul, že nepremlčanou taktiež nemôže byť
suma uplatnená samotnou žalobou vo výške 531,32 eur, bez ohľadu na jej právnu kvalifikáciu. Žalobca v
nej dostatočne špecifikoval, že ide o nedoplatky na mzde, a pri aplikácii zásady iura novit curia je právna
kvalifikácia nároku zo strany žalobcu bez právnej relevancie. Smerodajné je, že si žalobou uplatnil
nárok vo výške 531,32 eur z titulu nedoplatkov na mzde, a nároky žalobcu nemôžu byť vo výške tejto

uplatnenej sumy premlčané. Zároveň žalobca tvrdí, že v časti úrokov z omeškania má nárok aj na úroky
z omeškania vyčíslené percentuálnym úrokom z uplatnených nepremlčaných istín - 3 roky spätne od
uplatnenia týchto úrokov percentuálnym vyčíslením, podaním zo dňa 20.1.2015, resp. podaním zo dňa
14.3.2023. Prvoinštančný súd prišiel k záveru, že nároky žalobcu na istiny pozostávajúce z nedoplatkov
na mzde vo výplatných termínoch za máj až december 2011, spolu vo výške 959,19 eur sú oprávnené.

Úroky z omeškania nesprávne priznal iba z istín za mesiace február až jún 2012, t. j. pokrývajúc výplatné
termínyistín3rokyspätneodpodania20.1.2015ztitulupremlčania.Podľažalobcuaksúdprvejinštancie
prišiel k záveru, že žalobca má nárok na istiny aj za mesiace v roku 2011, tak žalobca má nárok aj na
úroky z omeškania v zmysle pripustenej zmeny žaloby z týchto istín, hoci aj iba za nepremlčaný časový
úsek 3 rokov spätne od uplatnenia percentuálnych úrokov z jednotlivých istín. Žalobca argumentoval

príkladom, podľa ktorého ak má nárok na vyplatenie istiny vo výške 72,00 eur za máj 2011, a úrok z
omeškania si uplatnil až podaním zo dňa 20.1.2015, síce v širšom rozsahu 204,00 eur od 13.5.2011. Ak
má nárok na vyplatenie istiny vo výške 72,00 eur za máj 2011, a úrok z omeškania z tejto istiny si uplatnil
až podaním zo dňa 20.1.2015, síce v širšom rozsahu, vo výške 9 % eur ročne zo 264,- eur od 13.5.2011
dozaplatenia,nepremlčujesanároknatentoúrokzomeškaniazaobdobie3rokyspätneod20.1.2015,t.

j. nárok na úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 264,- eur od 20.1.2012 do zaplatenia. Žalobca
poukázal na to, že podaním z 14.3.2023 pristúpil k precizovaniu a zmene žaloby a tento úrok znížil na
sumu9%ročnezosumy72,00eur(zníženieoprotipôvodnémuvyčísleniu)od13.5.2011dozaplatenia.V
praximátedažalobcanároknaúrokzomeškaniavovýške9%ročnezosumy72,00eurod13.5.2011do
zaplatenia, v zmysle poslednej zmeny žaloby, pričom tento úrok nemôže byť premlčaný v chronologickej

časti, ako bol uplatnený podaním zo dňa 20.1.2015, 3 roky spätne. Žalobca tvrdí, že má nepremlčaný
nárok na úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 72,00 eur od 20.1.2012 do zaplatenia (3
roky spätne od jeho nepremlčaného uplatnenia podaním z 20.1.2015 ) - z istiny splatnej dňa 13.5.2011.
Uvedené platí aj pre ostatné mesiace istiny, ktoré mu súd prvej inštancie priznal za rok 2011, ako aj za
istiny, ktoré pokrýva suma uplatnená žalobou vo výške 531,22 eur, ktorá taktiež nie je premlčaná. Na

základe uvedeného žalobca zhrnul, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nesprávne vyhodnotil podanie žalobcu zo dňa 14.3.2023 a prišiel
k nesprávnemu záveru, že sa žalobca vzdal úroku z omeškania uplatneného pevnou sumou a vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nesprávne interpretoval § 101 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 140 ods. 1 a 2 CSP a nesprávne vyhodnotil uplatnenie námietky premlčania, nakoľko

nezapočítal do nepremlčaných nárokov nárok uplatnený samotnou žalobou. Žalobca odvolaciemu súdu
navrhol, aby rozsudok zmenil tak, že mu prizná istinu 2.619,99 eur s úrokmi z omeškania, alebo aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Žalovaný napadol odvolaním výrok II predmetného rozsudku. Argumentuje, že základnou

povinnosťou žalobcu v konaní je povinnosť tvrdiť relevantné skutočnosti v rozsahu, aby bolo možné
posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku. Predpokladom úspešnosti žaloby je teda (i) najskôr relevantné
skutočnosti tvrdiť a (ii) potom ich preukázať príslušnými listinnými alebo inými dôkazmi. Povinnosť
tvrdenia nazývaná i bremenom tvrdenia je primárnou povinnosťou žalobcu ako strany sporu, ktorýiniciuje súdne konanie. Ako iniciátor súdneho sporu by mal žalobca vedieť, z akého dôvodu si uplatňuje
určitý nárok voči protistrane a tieto dôvody náležite prezentovať už v samotnej žalobe a neposkytovať
súdu len všeobecne formulované vysvetlenia bez vzťahu ku konkrétnym skutkovým okolnostiam a

tvrdeniam potrebným pre posúdenie uplatneného nároku. Absencia týchto dôvodov robí nárok žalobcu
nepreskúmateľným a odníma protistrane možnosť adekvátne sa voči takémuto nedostatočnému návrhu
- tvrdeniu - brániť, keďže nepozná dôvody a rozhodné skutočnosti, pre ktoré sa voči nemu konanie
vedie, a z ktorých žalobca vychádza pri uplatnení si svojho nároku práve v požadovanej výške uvedenej
v žalobe (resp. jej zmene). Tvrdenie rozhodných skutočností stranou nie je súdom vynútiteľné. Súd

nemôže nahrádzať alebo dotvárať skutkové tvrdenia žalobcu o ním uplatnenom nároku a rozhodovať o
vlastnej predstave o rozhodujúcich skutkových okolnostiach. Najvyšší súd Slovenskej republiky k tomu
uvádza, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie

dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom)
uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie
neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť
označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať
uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca

uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu (rozsudok z 22. septembra 2010, sp. zn. 3 M Cdo
6/2010). Žalovaný namieta, že týmto požiadavkám žalobca, neučinil zadosť. Poukázal na to, že žalobou
doručenou súdu dňa 16.1.2013 sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 531,32 eur titulom
úroku z omeškania z neuhradenej mzdy za pracovnú pohotovosť. Žalobca následne podaním zo dňa
11.6.2014 rozšíril žalobu s poukazom na výsledky Inšpektorátu práce Žilina. Poukázal na § 4 ods. 6

zákona č. 462/2007 Z. z., podľa ktorého patrí žalobcovi za čas pracovnej pohotovosti na pracovisku,
počas ktorej je pripravený na výkon práce mzda. Zo správy z konanej kontroly vyplýva, že žalovaný
vyplácal za hodinu pohotovosti sumu 1,89 eur v roku 2009, sumu 1,97 eur v roku 2010, sumu 2,03
eur v roku 2011 a sumu 2,16 eur v roku 2012. Žalobca tvrdí, že mu za rok 2009 prináležala mzda vo
výške 3,25 eur za hodinu, v roku 2010 vo výške 3,39 eur za hodinu, v roku 2011 vo výške 3,50 eur

na hodinu a v roku 2012 vo výške 3,83 eur za hodinu. Žalovaný mal žalobcovi uhradiť sumu 6.991,92
eur pozostávajúcu z istiny 6.000 eur a úrokov z omeškania vo výške 991,92 eur. Žalovaný doposiaľ
uhradil len sumu 1.525,32 eur. Na základe uvedeného rozšíril uplatnený nárok na sumu 4.474,65 eur
istiny a zvyšný úrok z omeškania vo výške 991,92 eur. Súd zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa
14.7.2014.Podanímzodňa20.1.2015žalobcaopätovnerozšírilžalobutak,žeodžalovanéhopožadoval

zaplatenie sumy 4.918,83 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania odo dňa splatnosti jednotlivých
mzdových nároky splatné v mesiacoch august 2009 až august 2012. Žalobca argumentoval, že za čas
strávený na pracovisku (pôvodne „odpočinok na pracovisku“) mu patrí mzda ako za riadny výkon práce,
keďže uvedený čas sa započítava do pracovného času. Zároveň má za to, že tento čas je výkonom
práce nadčas, keďže dochádzalo k prekračovaniu maximálneho pracovného času zamestnancov a teda

žalobcovi prináleží aj mzdové zvýhodnenie 25 % podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce za prácu nadčas.
Žalovaný tak mal žalobcovi uhrádzať v roku 2009 a 2010 za každú hodinu práce nadčas sumu 3,52
eur, v roku 2011 sumu 3,57 eur a od októbra 2012 sumu 3,83 eur. Zároveň mu prináležalo mzdové
zvýhodnenie za prácu nadčas vo výške 0,88 eur v roku 2009 a 2010, v roku 2011 vo výške 0,89 eur a
v roku 2012 vo výške 0,86 eur. V roku 2009 žalobca odpracoval v rámci odpočinku na pracovisku 237

hodín, 609 hodín v roku 2010, 611 hodín v roku 2011 a 429 hodín v roku 2012. Žalobca zároveň uviedol,
že žalovaný mu uhradil v roku 2012 nároky vo výške 3.584 eur. Súd zmenu žaloby pripustil uznesením zo
dňa 12.2.2015. Žalobca napokon podaním doručeným súdu dňa 14.3.2023 opätovne zmenil žalobu tak,
že od žalovaného požadoval zaplatenie sumy 2.619,99 eur spolu s úrokom z omeškania za jednotlivé
mesiace, kedy bola mzda splatná. Žalobca upravil žalovaný nárok tak, že od žalovaného požadoval

doplatenie mzdy v rozsahu podľa § 96 ods. 3 Zákonníka práce a teda ako pomernú časť základnej zložky
mzdy za každú hodinu neaktívnej pracovnej pohotovosti na pracovisku, pričom zohľadnil už vyplatenú
časť mzdy žalovaným v zmysle ustanovení kolektívnej zmluvy. Žalobca pri výpočte postupoval tak, že
základnú zložku mzdy, ktorou je tarifný plat žalobcu vydelil fondom pracovného času a získanú sumu
vynásobil počtom hodín neaktívnej časti pracovnej pohotovosti. Uvedený postup považuje žalobca za

správny,pričompoukázalnaodbornýčlánokP..Z.Z.aznaleckýposudokvypracovanýA..P..G.F.vinom
obdobnom konaní. Žalovaný v tejto súvislosti namieta, že nie je postačujúce, že žalobca „iba“ pozmenil
právnu kvalifikáciu nároku, príp. jeho výšku, s odôvodnením, že „súd právo pozná.“ Pri posúdení zmeny
právneho posúdenia žalovaného nároku nejde len o samotnú výšku žalovanej pohľadávky alebo jejčasť, ale aj o jej právny základ odvíjajúci sa od skutkových tvrdení žalobcu. Podľa súdnej praxe obsah
žaloby nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami -
opísaním skutkového deja (causa petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento

petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah
podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh (R 14/2021, uznesenie NS SR z 25.11.2020, sp. zn. 7 Cdo
268/2019). Inými slovami, dôvodnosť žaloby a jej právne posúdenie vykonáva súd v kontexte skutkových
tvrdení žalobcu. Preto mal súd prvej inštancie podľa žalovaného posudzovať obsah žaloby z hľadiska
toho,čiobsahujeskutkovétvrdenia,ktorébybolispôsobilépreukázaťžalovanýnárokavtomtoprvotnom

štádiu ak by zistil, že neobsahuje, mal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Podľa názoru žalovaného
neboli preukázané podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, pričom nielenže neboli
preukázané, ale neboli ani riadne tvrdené a počas konania boli aj formulovane zmätočne a neprehľadne
(čo ostatne sám súd prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia rozsudku vyslovene uznal). Žalobca
dostatočne neuniesol bremeno tvrdenia, čo bola žalobcova prvá procesná povinnosť, ktorú je povinný
uniesť. Nestačí, že žalobca určité skutočnosti tvrdil v žalobe. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje aj na zmenu

žaloby. Podstatou zmeny žaloby potom nemôže byť len úprava petitu, ale aj také uvedenie rozhodujúcich
tvrdení, ktoré umožní súdu aj žalovanému urobiť si jasnú predstavu, čo sa žaluje a na základe čoho.
Súd si jednoducho nemôže domýšľať, čo a na základe čoho asi žalobca požaduje. Takto špecifikované
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia podľa žalobcu nespĺňajú požiadavky podľa § 132 ods. 1 CSP
a § 150 ods. 1 CSP. Zo skutkových tvrdení poskytnutých žalobcom vo vzťahu k uplatnenému nároku na

zaplatenie náhrady za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti podľa názoru žalovaného nebolo možné
zistiť,čisižalobcavuplatňovanejvýškejednotlivémesačnémzdovénárokyvzniknutépočasrozhodného
časového, tvoriace spolu žalovanú istinu v súčte 2619, 99 eur (po poslednej úprave) uplatnil v týchto
sumách dôvodne alebo nie, o úrokoch už ani nehovoriac. Z dôvodu absencie rozhodujúcich skutkových
tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov, resp. jeho časti vo vzťahu k jednotlivým mesiacom, nemohol

súd prvej inštancie objektívne posúdiť dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku v zmysle § 96 a § 119
Zákonníka práce v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce a § 4 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z., lebo
tomu bránila značná neprehľadnosť a chaotický ráz žaloby, avšak súd prvej inštancie tak urobil a
tým zjavne pochybil. Žalobca podľa žalovaného riadne nesplnil povinnosť tvrdenia, no napriek tomu
súd prvej inštancie (i keď nie v celom rozsahu) jeho žalobu posúdil ako dôvodnú, zohľadňujúc pritom

namietané premlčanie a výrokom II. mu priznal sumu 1.058, 64 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne zo sumy 80, 06 eur od 13.02.2012 zo zaplatenia, zo sumy 86, 11 eur od 13.03.2012
zo zaplatenia, zo sumy 61, 06 eur od 13.04.2012 zo zaplatenia, zo sumy 74, 63 eur od 13.05.2012
zo zaplatenia, zo sumy 88, 31 eur od 13.06.2012 zo zaplatenia, zo sumy 73, 28 eur od 13.07.2012
do zaplatenia od žalovaného. S prihliadnutím na uvedenú skutkovú vecnú a právnu argumentáciu

žalovaný považuje argumentáciu súdu prvej inštancie za nedostatočnú, nepresvedčivú, nedôvodnú a
celkom zjavne aj nesprávnu a teda za nezákonnú, keďže v konečnom dôsledku výrok rozsudku nerieši
spravodlivé usporiadanie vzťahov sporových strán. Žalovaný je presvedčený, že rozsudok trpí viacerými
právnymi vadami a to z dôvodu, že jeho odôvodnenie je protirečivé, keď na jednej strane súd prvej
inštancie tvrdí, že uplatnenie nárokov bolo chaotické a neprehľadné, na strane druhej žalobe (aj keď

len sčasti) vyhovel, čo potom navodzuje pochybnosti ako mohol správne rozhodnúť, keď sám uznáva
chaotickosť uplatneného nároku. Napadnutý rozsudok je vo svojom výroku II a vo svojom odôvodnení
vnútorne rozporuplný a nekonzistentný, teda rozsudok nerešpektuje všeobecný princíp spravodlivosti a
nenapĺňa svoj účel a cieľ spočívajúci v rozumnom, spravodlivom, komplexnom a konečnom usporiadaní
právnych vzťahov medzi sporovými stranami, preto je rozsudok súdu prvej inštancie nezákonný a

ústavne nonkonformný. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobu zamietne.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na svoju argumentáciu prednesenú v svojom
odvolaní.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu uplatnených odvolacích
dôvodov žalobcom a žalovaného, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné, a že na základe odvolania žalobcu sú dané dôvody pre čiastočnú
zmenu napadnutého rozsudku.

11. Žalobca výslovne vo svojom odvolaní uviedol, že odvolaním napáda aj výrok II rozsudku súdu prvej
inštancie, ide o výrok, ktorým bolo jeho žalobe čiastočne vyhovené. Podanie odvolania je procesným
úkonom strany. Právo podať odvolanie však prináleží len tej strane, ktorej bola rozhodnutím súduspôsobená ujma, teda v neprospech ktorej vyznelo rozhodnutie a bola ním dotknutá na svojich právach -
pre posúdenie je podstatné porovnanie výsledku sporu so žalobným návrhom (nárokom) uplatňovaným
žalobcom v konaní. Prípustnosť odvolania má totiž vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj

stránku subjektívnu, ktorá sa viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt
toho, kto podáva odvolanie, t. j. či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci
aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takýmto dôvodom je
skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý
a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Posúdenie tejto subjektívnej prípustnosti

odvolania predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania. V danej veci ide práve o takýto
prípad, keď odvolanie žalobcu smeruje aj proti výroku rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne čo do
uloženia peňažnej povinnosti 1 058,64 eur a špecifikovaného príslušenstva vyhovené, a teda touto
časťou predmetného výroku napadnutého rozhodnutia mu nebola spôsobená žiadna ujma, v dôsledku
čoho teda nebol osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania do vyhovujúcej časti rozsudku
súdu prvej inštancie, a preto odvolací súd odvolanie žalobcu do výroku II, ktorým bolo žalobe čiastočne

vyhovené odmietol, ako podané neoprávnenou osobou v zmysle § 386 písm. b) CSP v spojení s §
359 CSP, a vecne prejednal len odvolanie žalobcu smerujúce proti zamietajúcemu výroku vrátane
súvisiaceho výroku o náhrade trov konania.

12. Žalovaný svoje odvolanie založil na námietke o takých nedostatkoch žaloby, primárne spočívajúcich

v absencii rozhodujúcich skutkových tvrdení, ktoré bránili meritórnemu rozhodnutiu prejednávanej veci,
jednoducho povedané založil ho na námietke, že žalobe chýba taká konštrukcia, ktorá by umožňovala
o veci rozhodnúť.

13. Žaloba je podanie, ktorým sa začína konanie pred súdom a ktoré okrem všeobecných náležitostí

podaní uvedených v ustanovení § 42 ods. 4 OSP, keďže konanie začalo za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku (§ 470 ods. 2 CSP) musí obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností a musí z nej
byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha ( § 79 ods. 1 OSP). Pre civilné sporové konanie, ktoré je ovládané
dispozičnou zásadou, platí, že súd je žalobou viazaný. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný
opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje. Týmto skutkovým základom,

ktorý žalobca uvedie v žalobe v spojitosti so žalobným petitom, je potom vymedzený základ nároku
uplatnenéhožalobou,ktorýjepredmetomsporu.Rozhodujúcimiskutočnosťamisarozumejúúdaje,ktoré
sú potrebné na to, aby bolo jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť, a ktoré v prípade, že
budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť. Právny dôvod požadovaného plnenia vyplýva zo súhrnu
opísania skutkových okolností. Platí aj to, že žalobca nie je povinný uviesť ustanovenia zákona alebo

iného právneho predpisu, ktorým svoj nárok odôvodňuje. Právna kvalifikácia nároku žalobcom nie je pre
súd záväzná, pretože právne posúdenie veci podľa predpisov hmotného práva patrí súdu.

14. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 16.1.2013
domáhal zaplatenia istiny 531,32 eur s odôvodnením, že na základe pracovnej zmluvy vykonával pre

žalovaného práce v pracovnej pozícii hasič, pričom v období od augusta 2009 do decembra 2011 mu
žalovaný vyplatil náhradu za pracovnú pohotovosť s omeškaním, preto žiada úrok z omeškania, presne
špecifikovanývžalobeavyčíslenývžalobnompetitekonečnousumou531,32eur.Dňa11.6.2014doručil
žalobca súdu prvej inštancie podanie, ktorým požiadal o zmenu pôvodného návrhu tak, že žalovaný mu
má zaplatiť istinu 4 474,65 eur a úrok z omeškania 991,92 eur s odôvodnením, že žalovaný mu v období

od roku 2009 nezaplatil mzdu za čas pracovnej pohotovosti v plnej výške, žalobcovi dlhuje 4 474,65 eur a
mápretoajnároknaúrokyzomeškaniazdlžnejsumy(č.l.spisu43-45).Uznesenímč.k.4Cpr/1/2013-51
zo dňa 14.7.2014 súd prvej inštancie na základe podania žalobcu zo dňa 11.6.2014 predmetnú zmenu
žaloby pripustil. Dňa 20.1.2015 doručil žalobca súdu prvej inštancie podanie, ktorým požiadal o zmenu
návrhu tak, že žalovaný mu má zaplatiť istinu 4 918,83 eur a úrok z omeškania zo špecifikovaných

dlžnýchmesačnýchistínpočnúcistinou sozaplatenímktorejmalbyťžalovanývočižalobcovivomeškaní
od 13.8. 2009 a končiac istinou splatnou dňa 12.8.2012, vždy do zaplatenia, s odôvodnením, že mu od
augusta 2009 nezaplatil za práce riadne pre žalovaného vykonané mzdu v celom rozsahu (č. l. spisu -
65). Uznesením č. k. 4Cpr/1/2023-131 zo dňa 12.2.2015 súd prvej inštancie na základe podania žalobcu
zo dňa 20.1.2015 predmetnú zmenu žaloby pripustil. Podaním zo dňa 14.3.2023 žalobca uplatnený

peňažný nárok znížil a žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 2 619,99 eur a úrok z
omeškania zo špecifikovaných dlžných mesačných istín počnúc istinou so zaplatením ktorej mal byť
žalovaný voči žalobcovi v omeškaní od 13.8. 2009 a končiac istinou splatnou ku dňa 12.7.2012, pričom
skutkový základ nezmenil (č. l. spisu 535 a nasl.).15. Súd môže rozhodnúť vo veci samej, pokiaľ mu v tom nebráni nedostatok podmienky konania, pre
ktorý musí byť konanie zastavené, alebo mu v tom bránia také vady žaloby, pre ktoré nie je možné

pokračovať v konaní. Ak žalobca neuvedie v žalobe všetky potrebné tvrdenia významné podľa hmotného
práva, nejde o vadu žaloby, ktorá by bránila pokračovaniu v spore, v prípade že v žalobe sú opísané
aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet sporu po skutkovej stránke a
ktoré umožňujú jeho individualizáciu. Odvolací súd pripúšťa, že žalobca svojim procesným postupom v
tejto veci neprispel k prehľadnosti ním požadovaných nárokov, avšak z obsahu všetkých podaní, ktoré

žalobca doručil do tohto konania od 11.6.2014 je zrejmé, že žalovaná istina má skutkový základ v tvrdení
o vykonaní prác žalobcom pre žalovaného tým, že bol povinný byť v rozhodnej dobe na pracovisku a
byť pripravený na výkon práce, za čo nedostal v plnej výške zaplatené, teda uplatňuje si nedoplatok
mzdového nároku. Zo žalobcom opísaného skutkového deja bolo totiž zrejmé, o čom a na akom základe
má súd prvej inštancie rozhodnúť, boli v nej popísané také skutočnosti, na základe ktorých mohol súd
prvej inštancie dospieť k právnemu záveru o tom, či nárok vyjadrený žalobným petitom je alebo nie je

právne opodstatnený. Právne posúdenie veci podľa právnych noriem, ktoré na tvrdený skutkový stav
dopadajújevecousúdu,jemuprináležípovinnosťvybraťpríslušnúprávnunormu.Vzhľadomnauvedené
nebolo potom možné prisvedčiť odvolacej námietke žalovaného, že by konštrukcia žaloby žalobcu pre
nedostatok jej skutkových tvrdení týkajúcich sa žalovaných nárokov neumožňovala vo veci meritórne
rozhodnúť.Odvolacímdôvodom,ktoréžalovanývosvojomodvolaníuplatnil,pretonebolomožnépriznať

opodstatnenosť.

16. Odvolací súd ako dôvodnú nevyhodnotil ani námietku žalovaného, že napadnutý rozsudok je
nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie opísal, čoho sa žalobca domáha, aké je stanovisko žalovaného,
a uviedol, aké skutkové zistenie vyvodil z dokazovania. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, ako vec

posúdil po právnej stránke. Meradlom toho, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je
preskúmateľné, je predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli náležite použiť v odvolaní proti
tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody, ktorú podmienku predmetný rozsudok spĺňa.

17. Posúdenie odvolacej námietky žalobcu, či je právo žalobcu uplatnené v tomto konaní premlčané,

závisí od záveru, či si žalobca právo na mzdové nároky a úrok z omeškania uplatnil už žalobou zo dňa
16.1.2013, alebo podaním zo dňa 11.6.2014, alebo podaním zo dňa 20.1.2015 spojený s podaním zo
dňa14.3.2023, ktorým vzal žalobu čiastočne späť (znížil uplatnený nárok).

18. Podľa § 95 ods. 1 vety prvej OSP môže žalobca za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie

konania (žalobu). Zmena žaloby je prejavom dispozičnej zásady, podľa ktorej je žalobca v sporovom
konaní oprávnený svojimi úkonmi určiť okrem iného predmet konania. O zmenu žaloby ide vtedy, ak
žalobca požaduje nové plnenie, alebo síce požaduje rovnaké plnenie, ale odvodzuje ho z iného skutku,
než ako ho vysvetlil v žalobe. Podstatu skutku vymedzuje konanie a následok, ktorý bol spôsobený
týmto konaním.

19. Zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 16.1.2013 vyplýva, že žalobca sa domáhal zaplatenia
peňažnej istiny 531,32 eur z dôvodu, že žalovaný mu oneskorene zaplatil mzdové nároky, uplatnená
istina je vyčísleným úrokom z omeškania, s presnou špecifikáciou výpočtu úroku z omeškania z
oneskorene žalovaným uhradených mzdových nárokov. Zo žiadneho z podaní žalobcu do dňa 11.6.2014

nevyplýva, že by išlo len o predbežnú žalobu, naopak žaloba je presne skutkovo vymedzená. Naproti
tomu v podaní zo dňa 11.6.2014 (č. l. spisu - 43) žalobca uviedol, že podstata žaloby spočíva v tom, že
mu žalovaný nezaplatil v plnom rozsahu mzdové nároky, dlhuje mu za obdobie rokov 2009,2010,2011
a 2012 na istine 4 474,65 eur a úroky z omeškania z tejto dlžnej sumy vo výške 991,92 eur (bez
špecifikácie). Podaním zo dňa 20.1.2015 zotrval na tomto skutkovom základe a upravil žalobný petit

tak, že od žalovaného žiadal, aby mu zaplatil istinu spolu 4 918,83 eur a úroky z omeškania z dlžných
mesačných mzdových nárokov, špecifikované od najstaršieho nedoplatku zročného ku dňu 12.8.2009
vždy až do zaplatenia. Z podaní žalobcu zo dňa 11.6.2014 a 20.1.2015 je zrejmé, že žalobca peňažný
nárok oprel o iný skutok, iné rozhodné skutočnosti (nedoplatok mzdových nárokov) ako v žalobe zo dňa
16.1.2013 (úroky z omeškania za žalobcom oneskorene vyplatené mzdové nároky). Účinok spojený s

podaním žaloby je možné spojiť len s podaním takej žaloby, o ktorej je v konečnom dôsledku vecne
súdom rozhodnuté, pričom platí, že ak žalobca v priebehu sporu žalobu postupom podľa § 95 odsek
OSP zmení, hmotnoprávne účinky zmenenej žaloby nastávajú dňom, kedy bol súdu doručený návrh na
zmenu žaloby. Vzhľadom na to, že žalobca si mzdové nedoplatky uplatnil až podaním zo dňa 11.6.2014je správny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého sú mzdové nároky žalobcu zročné od 13.9.2009
do 13.4.2011 (vrátane) premlčané.

20.InštitútpremlčaniasavprípadepracovnoprávnychnárokovpreabsenciuvlastnejúpravyvZákonníku
práce subsidiárne riadi právnou úpravou v Občianskom zákonníku. Premlčaním sa rozumie márne
uplynutie doby ustanovenej v zákone na vykonanie práva; znamená výrazné oslabenie subjektívneho
práva oprávneného účastníka, pretože premlčaním síce jeho nárok nezaniká, nemôže však byť súdom
priznaný, ak sa povinný v súdnom konaní premlčania dovolá (uplatní námietku premlčania práva). Nárok

oprávneného účastníka trvá aj naďalej, stáva sa však nevymáhateľným. Podľa § 100 Občianskeho
zákonníka sa právo premlčí, ak sa neuskutočnilo v čase ustanovenom v tomto zákone (§ 101 až 110).
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ustanovenie § 112
Občianskeho zákonníka upravuje, že ak uplatní veriteľ v premlčacej dobe právo na súde alebo na inom
príslušnom orgáne a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od okamihu tohto uplatnenia

počas konania nebeží. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Premlčujú sa všetky
práva majetkové s výnimkou práva vlastníckeho. Ak dôjde v stanovenej premlčacej dobe, t. j. najneskôr
v jej posledný deň, k uplatneniu práva veriteľom, nastáva zastavanie plynutia premlčacej doby, a to vo
vzťahu k právu, ktoré bolo v konaní uplatnené. Beh premlčacej doby sa pretrhne dňom, keď bol návrh
doručený súdu.

21. S poukazom na definovaný inštitút premlčania a procesný stav tejto veci odvolací súd nesúhlasí
so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcovi pre premlčanie nepatrí právo na úrok z
omeškania zo mzdových nárokov zročných odo dňa 13.5.2011 do dňa 12.1.2012 s odôvodnením, že
predmetný nárok si žalobca v spore uplatnil až podaním zo dňa 20.1.2015. Aj v prípade vyhodnotenia

premlčanianárokunaúrokzomeškaniajetotižpotrebnévychádzaťzpodaniažalobcuzodňa11.6.2014,
a to aj napriek tomu, že žalobca v tomto podaní úrok z omeškania vyčíslil len jednou pevnou sumou
bez špecifikácie. V takomto prípade bolo totiž povinnosťou súdu prvej inštancie vyzvať žalobcu na
odstránenie predmetnej vady, na doplnenie rozhodných skutočností ohľadom výpočtu vyčísleného úroku
z omeškania. Tento postup predbehol žalobca podaním zo dňa 20.1.2015. Z obsahu tohto podania je

zrejmé, že je rozvinutím žalobcových tvrdení prednesených v podaní zo dňa 11.6.2014 a nie uplatnením
nového skutku voči podaniu zo dňa 11.6.2014. Preto ak súd prvej inštancie pri úvahe kedy došlo k
pretrhnutiu plynutia premlčacej doby k právu na úroky z omeškania z mesačných nedoplatkov mzdových
nárokov vychádzal z podania zo dňa 20.1.2015, nie je jeho právne posúdenie veci správne. Podanie
žalobcu zo dňa 11.6.2014 pretrhlo plynutie premlčacej doby nielen vo vzťahu k uplatneným nedoplatkom

zo mzdových nárokov splatných od mája 2011 (čo súd prvej inštancie správne ustálil), ale aj vo vzťahu
k uplatnenému príslušenstvu.

22. Omeškanie zamestnávateľa ako dlžníka so splnením peňažného práva zamestnanca
Zákonník práce výslovne neupravuje, preto sa aj tento inštitút subsidiárne riadi ustanoveniami

Občianskeho zákonníka (§ 517 ods. OZ ). Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka); uvedené platí v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Zákonníka práce aj
vtedy, ak ide o pohľadávku z pracovnoprávneho vzťahu. Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania
je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu, záväzku (§ 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka). Povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie, než trvá záväzok
hlavný. Splnením dlhu (záväzku) alebo jeho zánikom z iného dôvodu zaniká (končí) aj povinnosť platiť
úroky z omeškania ako vedľajší (akcesorický) záväzkový právny vzťah; zostáva tu len povinnosť zaplatiť
dospelé úroky z omeškania. Ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže
sa takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať k záväzku vedľajšiemu (akcesorickému). Pre

povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania sú rozhodujúce len okolnosti, ktoré nastali v čase, keď došlo
k omeškaniu so splnením hlavného záväzku.

23. Žalobca (a ani žalovaný) správnosť a dôvodnosť priznania mzdového nároku súdom prvej inštancie,
zročného v mesiaci máj 2011 vo výške 85,02 eur, v mesiaci jún 2011 vo výške 79,38 eur, v mesiaci júl

vo výške 68,01 eur, v mesiaci august 2011 vo výške 59,51 eur, v mesiaci september 2011 vo výške
79,36 eur, v mesiaci október 2011 vo výške 59,51 eur v mesiaci november 2011 vo výške 79,38 eur ,
v mesiaci december 2011 vo výške 85,02 eur a v mesiaci január 2012 vo výške 80,06 eur (bod 32
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) odvolaním nenapadli, preto odvolací súd z tohto právnehostavu vychádzal. Úrokov z omeškania upravuje ustanovenie § 3 v spojení s ustanovením § 10c
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. , ktoré
je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka , a ktorý výšku úrokov z omeškania určuje kogentne. Výška úrokov z omeškania je o
osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálne banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V podmienkach tejto veci žalobcom uplatnený nárok
na výšku úroku z omeškania 9% ročne zodpovedá právnej úprave, a preto v takejto uplatnenej výške
žalobcovi dôvodne patrí úrok z omeškania aj z nedoplatkov priznaných mzdových nárokov splatných v

mesiacoch máj 2011 až január 2012 (vrátane).

24. Vzhľadom na to, že žalobca podaniami od 11.6.2014 zmenil skutkový základ týkajúci sa právneho
dôvodu uplatnenej pohľadávky oproti pôvodnej žalobe, neobstojí vo vzťahu k pretrhnutiu plynutia
premlčacej doby jeho odvolacia argumentácia, že úrok z omeškania si uplatňoval už žalobou zo dňa
16.1.2013apretomutentopatríajvovýškeistiny531,32eur.Žalovanýnesprávnetvrdí,žerozhodujúcim

je uplatnenie samotnej istiny. Účinok spájaný s podaním žaloby, to znamená pretrhnutie plynutia
premlčacej doby, je možné spojiť len s podaním takej žaloby, o ktorej je v konečnom dôsledku súdom
vecne rozhodované. V priebehu tohto sporu žalobca pôvodnú žalobu o zaplatenie istiny 531,32 eur ako
vyčísleného úroku z omeškania za oneskorene žalovaným zaplatené mzdové nároky, nahradil novou
žalobou o zaplatenie nedoplatkov mzdových nárokov zročných v príslušnom kalendárnom mesiaci spolu

s úrokom z omeškania. Je to zjavné z poslednej úpravy žalobného petitu zo dňa 14.3.2023, kedy vzal
žalobca čiastočne žalobu späť, pričom žalovaná istina je súčtom nedoplatkov mzdových nárokov, z
ktorých žiadal priznať úroky z omeškania. Pokiaľ žalobca žalobu zo dňa 16.1.2013 nahradil žalobou
novou, skutkovo inou, nebolo možné v procesných podmienkach tejto veci pri ustálení pretrhnutia
plynutia premlčacej doby vychádzať z pôvodnej žaloby, o ktorej sa pre jej zmenu nekonalo. Súd prvej

inštancie správne vychádzal zo skutkového deja označeného žalobcom v jeho podaniach od 11.6.2014,
na základe ktorého žalobca sformuloval aj svoj žalobný petit, ako z jedného celku, voči ktorému vyslovil
svoj právny záver. Pre vyslovenie právnej kvalifikácie súdom je totiž dôležité to, na základe akých
rozhodujúcich skutočností bolo právo uplatnené a nie osamotený žalobný petit.

25. Na základe uvedeného odvolací súd postupom podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku III, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol, čiastočne zmenil tak, že žalobcovi priznal
úrok z omeškania z priznaných mzdových nárokov splatných od mesiaca máj 2011 až január 2012. V
zostávajúcom rozsahu zostal zamietajúci výrok III nezmenený. Odvolací súd súčasne poukazuje na to,
že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, prípadne zopakovania dokazovania

na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie)
zistilskutkovýstavveci.Podľa§384CSPodvolací
súd zopakuje dokazovanie v potrebnom rozsahu sám iba vtedy, ak má za to, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. V danej veci však odvolací
súd nebol názoru, že by súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Odvolací súd pri svojom rozhodnutí tak vychádzal iba zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie.

26. Zmenou napadnutého rozhodnutia vznikla odvolaciemu súdu podľa § 396 ods. 2 CSP povinnosť rozhodnúť o trovách celého (prvoinštančného
aj odvolacieho) konania. Vzhľadom na výsledok sporu, podľa ktorého nebola v celom rozsahu úspešná
ani jedna z procesných strán, keď žalobca nebol úspešný v rozsahu uplatneného mzdového nároku za
20 mesiacov (september 2009 - apríl 2011) a úspešný bol v rozsahu uplatneného mzdového nároku
za 15 mesiacov, je úspech strán v spore porovnateľný, preto odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP

rozhodol tak, že žiadnej zo strán sporu náhradu
trov konania nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).