Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1720200312
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Jahnová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1720200312.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek

senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcov: X/ A. R., K.Á.
XX.X.XXXX, I. O. B. XXX, X/ Y. R., K. XX.X.XXXX, I. O. O.Š. XX, O., X/ Z. R., K. X.X.XXXX, I. O. Y. XXB,
O., X/ Y. C., K. XX.X.XXXX, I. O. O. XX, O., zastúpení Advokátska kancelária Maslák, s. r. o., so sídlom
Šúrska 716/5, Modra, IČO: 55 088 007 proti žalovanej: Slovenská republika v zaspúpení Slovenský
pozemkový fond, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345 o určenie, že nehnuteľnosti
patria v rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov do dedičstva po poručiteľovi Jurajovi Ollé,
narodený 10.4.1942, zomrelý 24.7.1994, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Pezinok,

č. k. 6C/9/2020-297 zo dňa 4.4.2023, takto

r o z h o d o l :

I: Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok, č. k. 6C/9/2020-297 zo dňa 4.4.2023 m e n í
tak, že určuje, že pozemok parcely registra „D., parcelné číslo XXX/X, druh pozemku záhrada, o
výmere 148 m2, a pozemok parcely registra „D., parcelné číslo XXX/X, druh pozemku záhrada, o
výmere 417 m2, obidve parcely zapísané na liste vlastníctva č. 551, katastrálne územie Vištuk, obec
Vištuk, okres Pezinok patria do dedičstva po poručiteľovi Jurajovi Ollé, narodený dňa 10.4.1942, zomrelý
dňa 24.7.1994, ako bezpodielové spoluvlastníctvo Juraja Ollé, narodený dňa 10.4.1942, zomrelý dňa

24.7.1994 so žalobkyňou 1/.

II: Žalobcovia 1/,2/,3/ a 4/ majú spoločne a nerozdielne proti žalovanej nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č. k. 6C/9/2020-297 zo dňa 4.4.2023
zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia titulom vydržania domáhali určenia, že ku dňu smrti X. R., P.
XX.X.XXXX, boli nehnuteľnosti D. XXX/X - záhrada o výmere 148 m2 a D. XXX/X - záhrada o výmere
417 m2, zapísané na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie B. (ďalej aj sporné nehnuteľnosti)

v bezpodielovom spoluvlastníctve X. R. a žalobkyne 1/ a zároveň, že tieto pozemky patria do dedičstva
po zomrelom X. R..

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia (totožného so skutkovými závermi uvedenými v
právoplatnom rozsudku v konaní vedenom pod sp. zn. 33C/163/2014), že žalobkyňa 1/ a jej manžel
X. R. prejavili vôľu v roku 1982 odkúpiť od manželov Q. S. a U. S. (ako podielových spoluvlastníkov
sporných nehnuteľností každý v 1/2) pozemky v tom čase zapísané na LV č. XXX a to parcelu č. XXX

a parcelu č. XXX/X za 25 000 Kčs. Kúpna zmluva s uvedenými náležitosťami bola podpísaná dňa
14.9.1982 pred Miestnym národným výborom B.. V tom čase mala parcela č. XXX výmeru 274 m2 a
parcela č. XXX/X výmeru 1297 m2. Pred doručením zmluvy Štátnemu notárstvu Bratislava - vidiek bola
zmluva posudzovaná Okresným národným výborom Bratislava - vidiek a to na základe predloženéhoDotazníka a čestného vyhlásenia z 30.8.1982. Pri rokovaní na Okresnom národnom výbore Bratislava -
vidiek bola žalobkyňa 1/ vyzvaná na rozdelenie záhrady geometrickým plánom, keďže zmluvu vzhľadom
na výmeru pozemku parcely č. XXX/X nad 8 árov nemôžu schváliť. Na základe pokynu pracovníka

ONV dala žalobkyňa vypracovať geometrický plán, ktorý dňa 9.11.1982 vypracoval H.. W. pod č. XXX-
XXXX-XXX/XX. Týmto geometrickým plánom bola rozdelená parcela č. XXX/X o pôvodnej výmere 1297
m2 na parcelu č. XXX/X o výmere 732 m2, parcelu č. XXX/X o výmere 148 m2 a parcelu č. XXX/X o
výmere 417 m2. Na základe tohto geometrického plánu bola vypracovaná nová kúpna zmluva medzi
manželmi S. ako predávajúcimi a manželmi R. ako kupujúcimi, ktorá obsahovala článok VII, kde bola

ako predmet kúpnej zmluvy označená parcela č. XXX o výmere 274 m2 a parcela č. XXX/X o výmere 732
m2. Táto kúpna zmluva (v poradí druhá) bola predmetom žiadosti o registráciu, čo vyplýva z výpovede
žalobkyne 1/a rozhodnutia Štátneho notárstva v registračnom konaní sp. zn. RI 866/1982. V poradí
druhá kúpna zmluva bola účastníkmi zmluvy podpísaná a tiež registrovaná v čase, keď bola parcela
č. XXX/X rozdelená, čo bolo v zmluve uvedené. Výpoveďou samotnej žalobkyne 1/, bola vylúčená
pravdivosť skutkových tvrdení zo žaloby a z vyjadrenia žalobcov zo dňa 14.9.2021, že v prípade článku

VII kúpnej zmluvy sa jednalo o akýsi "prílepok", ktorý bol do zmluvy doplnený po podpísaní zmluvy
zmluvnými stranami. Účastníci zmluvy, teda predávajúci ako aj kupujúci, podpísali druhú verziu kúpnej
zmluvy po rozdelení pôvodnej parcely č. XXX/X o výmere 1297 m2, s predmetom kúpnej zmluvy parc.
č. XXX o výmere 274 m2 a parc. č. XXX/X o výmere 732 m2. Je zrejmé, že napriek dátumu 14.9.1982
uvedenému na pečiatke Miestneho národného výboru na zmluve, druhá kúpna zmluva bola podpísaná

po vyhotovení geometrického plánu č. XXX-XXXX-XXX/XX zo dňa 9.11.1982, teda došlo k antidatovaniu
podpisu zmluvy. Z rozsudku č. k. 33C/163/2014 - 106 zo dňa 4.12.2018 súd prvej inštancie zistil, že
kúpna zmluva bola predmetom žiadosti o registráciu, ktorú podala žalobkyňa 1/ dňa 3.12.1982 a bola
registrovaná pod registračným číslom Y. XXX/XX dňa 6.12.1982. V dotazníku a čestnom vyhlásení, ktorý
bol pôvodne spísaný účastníkmi kúpnej zmluvy dňa 30.8.1982 je prepísaná výmera pozemku parcely č.

XXX/X z 1297m2 na 732m2. V Dotazníku a čestnom vyhlásení zo dňa 30.8.1982 prevodcovia manželia
S.anadobúdateliamanželiaR.vbode3.opísaliprevádzanúnehnuteľnosťako:rodinnýdomzast.plocha
274 m2 č. parc. XXX. Pri záhrade XXX/X bola výmera 1297 m2 prečiarknutá a prepísaná na 732 m2.
Podľa bodu 5 Dotazníka prevodca vlastnil uvedené nehnuteľnosti, ktoré prevádza. Iný majetok nemá.
V časti B Dotazníka Miestny národný výbor vo B. dňa 31.8.1982 súhlasil s prevodom nehnuteľností.

Okresný národný výbor Bratislava - vidiek dňa 22.11.1982 v časti C Dotazníka uviedol, že prevádzané
nehnuteľnosti sa nachádzajú v intraviláne obce B.. Jedná sa o rodinný dom s dvorom - parc. č. XXX a
záhradu za dvorom - parc. č. XXX/X, kde nie je plánovaná žiadna výstavba, nakoľko na túto parcelu nie je
zabezpečený prístup. Táto parcela je rozdelená F. Č.. XXX-XXXX-XXX/XX na stavebný pozemok - parc.
č. XXX/X a záhradu za stav. pozemok - p. č. XXX/X. Rodinný dom z hľadiska územného plánovania nie je

určený na odstránenie. Geometrickým plánom č. XXX-XXXX-XXX/XX (oddelenie záhrady) zameraným
dňa 21.10.1982 H.. W. a vyhotoveným dňa 9.11.1982 V.. S. bola parc. č. XXX/X o výmere 1297 m2
rozdelená na parcely č. XXX/X o výmere 732 m2, č. XXX/X o výmere 148 m2 a č. XXX/X o výmere
417 m2. Vyhotovenie geometrického plánu na p. č. XXX/X si písomnou objednávkou zo dňa 20.9.1982
objednala žalobkyňa 1/. Geodézia n. p. Bratislava prijala objednávku dňa 27.9.1982. ÚHA ONV (Útvar

hlavného architekta Okresného národného výboru) Bratislava - vidiek vyjadril dňa 27.9.1982 súhlas
so zameraním stavebného pozemku z parc. č. XXX/X S.. Ú.. B.. Pozemok sa vytvorí o šírke 14,00 m
merané od parc. č. XXX/X. Rozhodnutím Štátneho notárstva Bratislava - vidiek sp. zn. RI 866/82 zo dňa
3.11.1982 bola registrovaná kúpna zmluva zo dňa 3.11.1982 týkajúca sa nehnuteľností parc. č. XXX U.
XXX/X, S.. Ú.. B.. V odôvodnení bolo konštatované, že predložená zmluva je platná, svojim obsahom sa

neprieči zákonu, neobchádza ho ani inak neodporuje záujmom spoločnosti. Prevádzaný nezastavaný
stavebný pozemok neprekračuje určenú výmeru v § 200 OZ. K prevodu poľnohospodárskeho pozemku
je daný právoplatný súhlas MNV. Znaleckým posudkom zo dňa 27.11.1982 znalec H.. E. S. určil cenu
nehnuteľností v obci B.Š. zapísanú v evidencii nehnuteľností na liste vlastníctva č. XXX. Ako použité
podklady sú uvedené: výpis z evidencie nehnuteľností, geometrický plán č. XXX-XXXX-XXX/XX, údaje

vlastníka,obhliadkaazameranienehnuteľnosti25.11.1982.Druhvlastníctva:Oceňovanýdomvzhľadom
na počet obytných miestností má v zmysle zákona charakter rodinného domu a je oceňovaný ako
osobné vlastníctvo. Pozemok je v súkromnom vlastníctve. Znalec konštatoval, že nehnuteľnosť je
evidovaná v evidencii nehnuteľnosti v liste vlastníctva č. XXX katastrálne územie B.. Nehnuteľnosť bola
geometrickýmplánomstrediskageodézieč.XXX-XXXX-XXX/XXz10.11.1982prerozdelenáavytvorené

nové pozemky. Podľa stavu v EN pozostáva z pozemkov p. č. XXX o výmere 274 m2, p. č. XXX/X o
výmere 1297 m2. Podľa návrhu geometrického plánu nehnuteľnosť oceňovaná v posudku pozostáva z
p. č. XXX o výmere 274 m2 a p. č. XXX/X o výmere 732 m2 a domu p. č. XXX s prislúchajúcimi stavbami
a úpravami. Znalec ocenil pozemok p. č. XXX o výmere 274 m2 na sumu 1.096,- Kčs a pozemok p. č.XXX/X o výmere 732 m2 na sumu 2.928,- Kčs. Stavbu domu ocenil na sumu 21.000,57 Kčs, porasty
na sumu 598,- Kčs. Cena nehnuteľnosti v celosti v dobe odhadu predstavovala sumu 25.600,- Kčs.
Uznesením Štátneho notárstva Bratislava - vidiek zo dňa 22.10.1985 právoplatným dňa 22.10.1985 bolo

potvrdené nadobudnutie dedičstva (vklady na vkladných knižkách vo výške 8.475,70 Kčs a 21.869,60
Kčs, tranzistor, parc. č. XXX/X záhrada 148 m2, parc. č. XXX/X záhrada 417 m2 menené geom. plánom
podľa Y. H. XXX/XX, LV č. XXX poľ. pôda združená v soc. organizácii vo vl.č. XXX) do vlastníctva
Československého štátu. V odôvodnení bolo okrem iného uvedené, že pohrebné trovy hradila A. R.,
ktorá bola odkázaná, aby si tieto uplatnila na fin. odbore ONV Bratislava - vidiek po právoplatnosti

rozhodnutia. Vyúčtovaním prepravy č. XXXXXX zo dňa 5.4.1984 bola X. R. Pohrebníctvom Stupava
vyúčtovaná preprava zo W. P. B. a späť v sume 400 Kčs. Vyúčtovaním prepravy č. XXXXXX zo
dňa 18.7.1985 bola A. R. Pohrebníctvom Stupava vyúčtovaná preprava zo W. P. B. a späť v sume
350 Kčs. Objednávkou č. XX/X si X. R. objednal pohreb Q. S., K. P. XX.X.XXXX G. P. X.X.XXXX.
Uznesením Obvodného súdu Bratislava 2 zo dňa 28.6.1995 právoplatným dňa 2.10.1995 súd schválil
dohodu dedičov A. R., K.. XX.X.XXXX, Y. R., K.. XX.X.XXXX, Z. R. U. Y. C., Y.. R., K.. XX.X.XXXX o

vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi X. R.. Uznesením Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/140/2008
- 144 zo dňa 12.5.2011 bolo konanie v právnej veci navrhovateľky A. R. proti odporcovi 1/ Obec B. a
odporcovi 2/ Slovenská republika zastúpená Slovenským pozemkovým fondom o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti (parc. č. XXX/X zapísaná na LV č. XXX o výmere 417 m2, k.ú. B.) zastavené pre
späťvzatie. Rozsudkom Okresného súdu Pezinok č. k. 33C/163/2014 - 51 zo dňa 21.1.2016 bol návrh v

právnejvecinavrhovateľkyA.R.protiodporcoviObecB.ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostiam
(parc. č. XXX/X záhrada o výmere 148 m2 a parc. č. XXX/X záhrada o výmere 417 m2 zapísané
na LV č. XXX S..Ú.. B.) zamietnutý pre nedostatok naliehavosti právneho záujmu. Odvolací súd tento
rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V poradí druhým rozsudkom Okresného súdu Pezinok č.
k. 33C/163/2014 - 106 zo dňa 4.12.2018 bola žaloba v právnej veci navrhovateľky A. R. proti odporcovi

Obec B. o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (parc. č. XXX/X záhrada o výmere 148 m2
a parc. č. XXX/X záhrada o výmere 417 m2 zapísané na LV č. XXX S.. Ú.. B.) zamietnutá, nakoľko
žalobkyňa nepreukázala registráciu kúpnej zmluvy, ktorej predmetom by bol prevod sporných pozemkov
štátnym notárstvom, ktorá registrácia bola pre prevod vlastníctva potrebná. Odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil (odvolanie smerovalo len proti výroku o náhrade trov konania).

3.Súdprvejinštanciepoukázalnatvrdeniažalobkyne1/,podľaktorýchvroku1982pravidelnechodievali
k manželom S., chodili k nim aj s manželom pomáhať, starať sa o nich. Cez leto tam chodili aj s deťmi,
vymaľovať, pokosiť atď., čo bolo treba. Žalobkyňa 1/ sa vo B. narodila. Pochádza z 13 detí, rodičia mali
obchod. Odtiaľ sa s S. poznali. Matka žalobkyne 1/ zomrela, keď mal jej najmladší brat Q. 10 rokov. Tohto

si manželia S. veľmi obľúbili, chceli si ho osvojiť. To sa neuskutočnilo. Q. k nim asi v 15 -16 rokoch prestal
chodiť. Keď potom zase začal, predali mu polovicu pozemku, že sa o nich bude starať. Q. mal ísť potom
na vojnu. Namiesto toho však išiel pracovať do baní, kde sa mu zapáčilo. Keď aj prišiel domov priniesol
fľašu a bonboniéru a poslal to po žalobkyni 1/ S., že ich má pozdravovať. Oni si ju následne obľúbili.
Žalobkyňa 1/ sa o nich s manželom starala. Videli, že Q. už nemá záujem sa vrátiť. Preto sa rozhodli, že

pozemky aj s domom predajú žalobkyni 1/ s manželom a oni pôjdu do domova dôchodcov. Žalobkyňa 1/
išlanaMNV,abyzistila,čokprevodutreba.Tamjejpovedali,želenkúpnuzmluvu.Túsidaliurobiť.Túna
obecnom úrade (Miestnom národnom výbore, pozn. súdu) potvrdili, aj zaplatili kúpnu cenu. Žalobkyni 1/
povedali,žemáísťnaONV,kdejejmusiadaťdoporučenienazápisdokatastranehnuteľností.Pracovník
na ONV vytiahol veľkú mapu a povedal jej, že to nepôjde, že môžu mať len 8 árov, že sa nič nedá robiť,

že ak si to nevybavia, nebudú mať nič. Tri veci jej opakoval, že nebývajú vo B., nemajú vo B. trvalý pobyt
a nie sú členmi JRD. Žalobkyňa 1/ opakovala, veď si to zaplatili. On jej povedal, že musí dať rozdeliť
záhradu geometrickým plánom a potom to môžu urobiť. On jej ešte povedal, že ak S. chcú ísť do domova
a keď odídu skôr, nebudú mať nič, všetko prepadne štátu. Žalobkyňa 1/ sa zľakla, pracovník ONV na ňu
urobil nátlak. Musela objednať geodeta, ktorý rozdelil záhradu. Čo sa týka dedičského rozhodnutia po p.

S., žalobkyňa 1/ bola na tomto dedičskom konaní. Zavolali ju, aby uviedla, aký majú majetok. Priniesla
aj kúpnu zmluvu. Žalobkyňa 1/ im hovorila, že kúpna zmluva bola na pozemok o výmere 1297 m2.
Pracovníčka jej povedala, že sa to na dedičskom konaní porieši avšak všetko pripadlo štátu. Žalobkyňa
1/ nedostala nič. Dokonca ani trovy na pohreb. Existovala totiž ústna dohoda medzi R. U. S., že ich po
smrti prevezú zo W. P. B., teda zabezpečia prevoz, truhlu, náhrobný kameň, že ich dajú pochovať, čo

aj splnili. K údajnej nečinnosti uviedla, že v roku 1992 ochorela, takisto aj jej manžel, ktorý v roku 1994
zomrel. Vtedy sa z jej strany nedalo robiť nič. Myslela si, že zomrie tiež. Celé to na ňu zle vplývalo.
Muž zomrel ako 52 ročný. Žalobkyňa 1/ nevedela čo sama s 3 deťmi. Nezaujímalo ju to, nežila. Ešte si
spomenula, keď prišla na MNV, že na ONV jej prevod nechcú podpísať, predseda MNV jej povedal, toste mu nevedeli dať niečo do vačku? Keď to povedala manželovi, ten zásadne nesúhlasil, že za čo by
mal dávať úplatok. Keď sa v 90. rokoch robila vo B. komasácia pôdy, pracovníčka jej vtedy povedala,
že má ísť za právnikom alebo ombudsmanom. Okolo roku 2000 žalobkyňa 1/ išla za ombudsmanom.

Ten jej povedal, že je to celé premlčané, že si má pozemky odkúpiť, že sa s tým nedá nič robiť. V roku
2004 si na obci podala žiadosť na odkúpenie. Povedali jej, že na čo, veď v roku 2005 pozemky prejdú
na obec. Následne veci riešili, avšak nemali dobrých právnikov, aby vec riadne vybavili. Žalobkyňa 1/ v
tom žije, že celá parcela o výmere 1297 m2 je ich a za to aj bojuje, aby deti po nej nemali problémy. Na
otázku či spomínaná polovica pozemkov, ktorú S. predali Q., sa jedná sa žalované pozemky, žalobkyňa

1/ uviedla, že nie. Žalobkyňa 1/ doteraz býva v dome, ktorý bol vo vlastníctve manželov S.. Na otázku na
základe čoho bola určená kúpna cena v kúpnej zmluve, žalobkyňa 1/ uviedla, že podľa odhadu, podľa
znaleckého posudku. Žalobkyni 1/ povedali, že bude potrebovať znalecký posudok tak oslovila znalca.
Vyhotovil znalecký posudok na celý pozemok o výmere 1297 m2. Potom, čo žalobkyni 1/ pracovník
ONV oznámil, že sa nedá previesť celý pozemok, znalcovi volala, že nech chvíľu počká, ale aj tak bol
vyhotovený znalecký posudok na celý pozemok. Mal počkať na geometrický plán, aby do znaleckého

posudku doplnil rozdelenie parcely (to mu žalobkyňa 1/ volala). Odhadnutá cena ostala tá istá, doplnil
rozdelenie parcely, ale cena ostala tá istá. Na otázku čo sa stalo so stromami na oddelenej strane časti
pozemkov, žalobkyňa 1/ uviedla, že tie potom vyrúbali, to už boli staré stromy, bolo to čisté, bol to čistý
pozemok. Sadili tam trávu a zeleninu. Z O. P. B. sa žalobkyňa 1/ presťahovala sama, keď sa dcére
narodili deti. Nemohli sa tlačiť v trojizbovom byte, bolo to v roku 1995 alebo 1996. Nevedela presne,

bolo to určite do roku 2000. Žiadosť o odkúpenie pozemkov adresovanú obci má žalobkyňa 1/ doma.
Na otázku, či jej odpovedala obec na túto žiadosť písomne, uviedla, že sa na to musí pozrieť, nevie, či
písomne, v každom prípade tam bola osobne. Povedali jej, na čo žiadosť podáva, keď v roku 2005 prejdú
pozemkynaobec.Naotázku,prečosažalobkyňa1/nesnažilausporiadaťvzťahyužpredtýmsmanželmi
S., keď vedela, že predmetom kúpnej zmluvy nie sú parcely oddelené geometrickým plánom, ktorý bol

vypracovaný na podnet žalobkyne 1/, uviedla, že nemala odvahu im povedať: "vráťte mi peniaze, že
predávate mi len časť", veď to boli starí ľudia. Pre ňu bolo sväté a božie keď jej na ONV povedali tie tri
podmienky, kvôli ktorým to celé nemôžu mať. Žalobkyňu 1/ to potom už ani nenapadlo, že môže proti
tomu niečo robiť. Na otázku aký bol dôvod toho, že znalec určil cenu 25.000 za nehnuteľnosti, žalobkyňa
1/ uviedla, že to ohodnotil celé. Na otázku, či chodili do roku 1996 do B. a čo tam robili, žalobkyňa

1/ uviedla, že tam chodili, starali sa o celý pozemok, o dom, záhradu o všetko čo k tomu patrilo. Na
otázku, či sa bol znalec pozrieť na mieste samom na tie oddelené pozemky, žalobkyňa 1/ uviedla, že
nie. Žalobkyňa 1/ dodala, že kúpna zmluva založená v spise je druhou kúpnou zmluvou, túto podpísali aj
so znením čl. VII, teda nejednalo sa o následné doplnenie článku VII. Pôvodná zmluva bola odmietnutá,
preto ju žalobkyňa 1/ musela nechať na ONV, aby ju skartovali.

4. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení účinnom k času uzavretia kúpnej zmluvy, článkov I, II, podľa ustanovenia § 123,
§ 126, § 127, § 128, § 129, § 130, § 133, § 134, §198 odsek 1, § 199, § 200, § 489, § 490, a
podľa ustanovenia § 135a odsek 1, § 132a odsek 1, zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka

v znení účinnom od 1.4.1983 do 31.12.1991 a podľa ustanovenia § 865 odsek 3 Občianskeho
zákonníka v platnom znení. Poukázal na to, že Občiansky zákonník účinný v čase uzatvárania
zmluvy rozlišoval socialistické spoločenské vlastníctvo a osobné vlastníctvo, pričom jednoznačne
uprednostňoval socialistické vlastníctvo, z ktorého sa odvodzovali ostatné druhy vlastníctva. Občan
mohol nakladať s predmetmi v osobnom vlastníctve pre svoju potrebu, potrebu svojej rodiny a

domácnosti neobmedzene, ak takéto konanie nebolo v rozpore so záujmami socialistickej spoločnosti.
Občiansky zákonník výslovne ustanovil v § 130 ods. 2, že veci nahromadené v rozpore so záujmami
spoločnostinadmieruosobnejpotrebyvlastníka,jehorodinyadomácnostinepožívaliochranuosobného
vlastníctva. Súkromné vlastníctvo formálne vypadlo z ustanovení o vlastníckom práve, avšak bolo
upravené v VIII. časti zákona Záverečné ustanovenia, I. hlave Úprava iných občianskoprávnych

vzťahov. Úprava súkromného vlastníctva bola úplne oddelená od úpravy osobného vlastníctva, čím
zákon jasne odlišoval osobné vlastníctvo občana, ktorého podstata bola socialistická, a súkromné
vlastníctvo, ktoré nemalo socialistickú povahu a ktorého ekonomická funkcia bola rozdielna. Pokiaľ sa
jedná o stupeň ochrany jednotlivých druhov vlastníctva, pri osobnom vlastníctve Občiansky zákonník
vyslovoval jeho nedotknuteľnosť, pri súkromnom vlastníctve zabezpečoval ochranu proti neoprávneným

zásahom.Občianskyzákonníkpovažovalsúkromnévlastníctvozapozostatokkapitalistickéhozriadenia,
čo vyplýva zo zaradenia úpravy súkromného vlastníctva do záverečných ustanovení zákona (časť
ôsma, § 488 a nasl. OZ) a vzhľadom na početné obmedzenia a zákazy, účelom ktorých bolo obmedziť
ďalšie rozširovanie súkromného vlastníctva. S ohľadom na právny poriadok platný v čase uzatváraniakúpnej zmluvy súd prvej inštancie konštatoval, že rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený
na parcele č. XXX o výmere 274 m2 spolu s touto parcelou bol predmetom osobného vlastníctva
manželov S. (veci slúžiace na osobnú potrebu občanov), avšak pozemok parc. č. XXX/X (pred

rozdelením geometrickým plánom) o výmere 1297 m2 bol predmetom súkromného vlastníctva, čo
vyplýva aj zo znaleckého posudku H.. S., v ktorom je druh vlastníctva pozemku výslovne uvedený ako
súkromné vlastníctvo. Ďalej tiež vzhľadom na umiestnenie pozemku v intraviláne obce, so samostatným
prístupom,bolanovovzniknutáparc.č.XXX/Xpovažovanázastavebnýpozemok.Vydržaniepredstavuje
osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ku ktorému môže dôjsť po kumulatívnom splnení

Občianskym zákonníkom stanovených podmienok (predmet vydržania, subjekt vydržania, oprávnená
držba, vydržacia doba). Oprávnenosť držby vyžaduje dobromyseľnosť držiteľa o tom, že mu vec patrí a
danosť tejto dobromyseľnosti so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobromyseľnosť teda predstavuje
základný predpoklad vydržania vlastníckeho práva k veci. Ide o "presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie
subjektu, ktoré samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť

skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,
teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec
patrí." (Nález Ústavného súdu SR, zo dňa 6. decembra 2015, sp. zn. I. ÚS 199/2015"). Funkciou
vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že
je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je daná "so zreteľom na všetky okolnosti".

Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je
neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak
tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju
vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Základom

oprávnenej držby je faktické ovládanie veci, keď držiteľ má vec vo svojej moci, užíva ju, disponuje s
ňou (corpuss possessionis). Tento faktický stav musí byť spojený s vôľou držiteľa s vecou nakladať
ako s vlastnou, akoby držiteľovi vlastnícky patrila (animus possidendi), v dobrej viere, že držiteľovi
táto vec aj skutočne patrí (bona fide). Pri zisťovaní toho, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemožno vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv a

vnútorného presvedčenia držiteľa, ale musí byť posudzovaná z objektívneho hľadiska, podľa ktorého
je dobromyseľnosť daná vtedy, ak držiteľ veci, pri zachovaní normálnej (bežnej), náležitej opatrnosti,
ktorú možno so zreteľom na okolnosti a povahu daného prípadu rozumne na každom subjekte
požadovať, nemal alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda (užíva),
patrí (vlastnícky nadobudol) - ospravedlniteľný omyl. Okolnosti svedčiace pre záver o existencii dobrej

viery sa budú spravidla týkať právneho dôvodu (titulu) nadobudnutia veci a držiteľ preto v konaní
bude musieť preukázať okolnosti svedčiace o poctivosti tohto právneho dôvodu nadobudnutia veci.
Oprávnená držba nepredpokladá preukazovanie platného právneho dôvodu nadobudnutia vlastníctva
veci, dokonca sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod (neplatný, nulitný), ale postačí,
ak tu bol len domnelý právny dôvod (titulus putativus), pri ktorom držiteľ bol so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny dôvod svedčí a ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že
sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí;
pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je rozhodujúca vedomosť držiteľa
o takýchto skutočnostiach, nie len ich samotná existencia. Nie je podstatné, či (spolu)vlastník veci

informujúci "domnelého vlastníka" o skutočnom (právnom) vlastníctve veci súčasne doloží či nedoloží
svoje tvrdenia; stačí, že jeho ingerencia vo veci je spôsobilá vyvolať do tej doby oprávneného držiteľa
pochybnosti o vlastníctve spornej veci. Ak je preukázané, že držiteľ od určitého okamihu vedel alebo
muselvedieť,ženiejeoprávnenýmdržiteľom,nemôžesadovolávaťdobrejviery.Pritomniejevýznamný
právny názor osoby, ktorá spochybnila vlastníctvo oprávneného držiteľa, na to, z akého dôvodu je

prevodná zmluva neplatná, prípadne na to, kto je platným vlastníkom spornej veci. Dôležitý nie je ani
vzťah tejto osoby k predmetu držby; určujúce je vyvolanie pochybností objektívne spôsobilých zneistiť
vlastníctvo do tej doby existujúcej dobrej viery držiteľa o platnosti prevodnej zmluvy, na základe ktorej
mal nadobudnúť vlastníctvo. Právne relevantná nie je ani skutočnosť, že sám prevodca nespochybnil
alebo nespochybňuje platnosť zmluvy. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná nielen pri

vzniku držby, ale v celom jej priebehu. Súd prvej inštancie ustálil, že dobromyseľnosť žalobkyne 1/ a
jej manžela nielenže preukázaná nebola, naopak v konaní bola jednoznačne preukázaná neexistencia
dobromyseľnosti vo vzťahu k žalovaným pozemkom už od počiatku, a to bez akýchkoľvek pochybností,
výpoveďou samotnej žalobkyne 1/. Je pravdou, že pôvodným úmyslom účastníkov kúpnej zmluvy bolopreviesť vlastnícke právo aj k žalovaným pozemkom, avšak vzhľadom na znenie druhej kúpnej zmluvy
účastníci zmluvy si museli byť vedomí, že žalované pozemky predmetom prevodu nie sú. Samotná
žalobkyňa 1/ vo svojej výpovedi potvrdila svoju a manželovu vedomosť o predmete kúpnej zmluvy,

teda že žalované pozemky v ňom nie sú obsiahnuté (že vo vzťahu k pozemku parc. č. XXX/X je tento
predmetom prevodu vo výmere 732 m2). Napokon bola to samotná žalobkyňa 1/ ktorá si objednala
vyhotovenie geometrického plánu na rozdelenie pozemku parc. č. XXX/X a znaleckého posudku na
ocenenie prevádzaných nehnuteľností, z ktorých nepochybne vyplýva výmera prevádzaného pozemku
732 m2. Absolútna absencia dobromyseľnosti ako základnej podmienky nevyhnutnej pre nadobudnutie

vlastníckeho práva vydržaním nemôže byť podľa názoru súdu prvej inštancie zhojená nazeraním na
okolnosti prejednávanej veci cez prizmu spravodlivosti. Táto možnosť by vyvstala v prípade existencie
omylu držiteľa veci, že mu vec patrí, kedy by súd vzhľadom na všetky okolnosti a povahu danej
veci mohol menej prísne posudzovať, či sa jednalo o ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný omyl,
teda či držiteľ pri zachovaní bežnej opatrnosti mal/nemal alebo mohol/nemohol mať pochybnosti o
tom, že mu vec patrí. Súd prvej inštancie zdôraznil, že dobrá viera žalobkyne 1/ a jej manžela, že im

žalované pozemky patria, od počiatku neexistovala. Ignoráciou neexistencie dobromyseľnosti držiteľov
ako základnej podmienky vydržania by súd poprel jeden zo základných atribútov vydržania ako spôsobu
nadobudnutia vlastníckeho práva a tým aj samotnú podstatu a v neposlednom rade účel inštitútu
vydržania. Súd prvej inštancie nepoprel existenciu subjektívnych pocitov žalobkyne 1/ týkajúcich sa
vlastníctva k žalovaným pozemkov v dôsledku nespravodlivosti komunistického režimu, povinnosťou

súdu je však posudzovať dobromyseľnosť nielen zo subjektívneho hľadiska, ale najmä objektívneho.
K postupu Okresného národného výboru Bratislava - vidiek a Štátneho notárstva Bratislava - vidiek
žalobcami označovaný ako nezákonný, súd prvej inštancie uviedol, že ani v prípade preukázania
postupu týchto orgánov v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, nie je možné absenciu
dobromyseľnosti žalobkyne 1/ a jej manžela prehliadnuť a tým žalobu považovať za dôvodnú. Súd prvej

inštancie pripomenul, že predmetom konania nie je posúdenie nezákonnosti úradného postupu štátneho
orgánu pri schvaľovaní alebo registrácii kúpnej zmluvy. Napriek tomu, že prípadná nezákonnosť postupu
štátnych orgánov, nemá vplyv na rozhodnutie súdu vo veci, považoval za potrebné uviesť, že sa s
názorom žalobcov o nezákonnom postupe štátnych orgánov nestotožnil. Vzhľadom na výmeru pozemku
parc. č. XXX/X pred rozdelením, súkromné vlastníctvo k nemu a charakter pozemku ako stavebný,

prevod vlastníckeho práva na občana nebol možný (§ 490 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzatvárania zmluvy). Prevod nezastavaného stavebného pozemku bol totiž možný len na štát.
Prevod pôvodného pozemku parc. č. XXX/X o výmere 1297 m2 (nezastavaného stavebného pozemku)
na manželov R. by bol v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. Oddelením časti pozemku, ktorý
tvoril stavebný pozemok (parc.č. XXX/X), bolo možné zvyšnú časť pozemku previesť (už sa nejednalo o

stavebný pozemok, keďže bol bez prístupu). Zdá sa teda, že pokyn pracovníka ONV, ktorého postupom
sa cíti žalobkyňa 1/ ukrivdená, bol správny a bez rozdelenia pozemku by prevod pozemku parc.č. XXX/X
o výmere 1297 m2 nebol vôbec možný. Pokiaľ mali žalobcovia za to, že rozporuplnosť a nezákonnosť
postupu štátnych orgánov bola zvýraznená skutočnosťou, že spolu výmera prevádzaných pozemkov
"odsúhlasených" vtedajším štátnymi orgánmi bola 1 006 m2, teda vyššia ako 800 m2, ktorá je uvádzaná

v § 200 (výmera pozemku parc. č. XXX, na ktorom stojí rodinný dom, je 274 m2; a výmera pozemku
parc. č. XXX/X po jeho rozdelení je 732 m2; t. j. spolu 1 006 m2) súd prvej inštancie poukázal na
to, že výmery prevádzaných pozemkov nie je možné sčítať a pozemky posudzovať spoločne, keď
parc. č. XXX bola v osobnom vlastníctve predávajúcich, navyše predstavovala zastavaný pozemok a
parc. č. XXX/X o výmere 732 m2 bola v súkromnom vlastníctve predávajúcich. Súd prvej inštancie sa

nestotožnil s názorom žalobcov, že predpisy MNV (podľa náplne činnosti Rady MNV, Rada MNV vo B.
v zmysle bodu 8 tohto interného predpisu "dáva súhlas na uzavretie zmluvy o prevode nehnuteľností/
budov v súkromnom vlastníctve, pozemkov/zmluvy o prevode alebo prenájme poľnohospodárskych
pozemkov medzi občanmi.") potvrdzujú, že samotný prevod nemal byť posudzovaný zo strany ONV
Bratislava - vidiek, s odôvodnením, že skutočnosť, že právne predpisy vyžadovali súhlas MNV žiadnym

spôsobom nevylučujú potrebu súhlasu iných štátnych orgánov. Súd prvej inštancie nesúhlasil ani s
tvrdením žalobcov, že ich dobromyseľnosť má preukazovať skutočnosť, že manželia R. nikdy nežiadali
vrátenie časti kúpnej ceny od manželov S.. Poukázal na to, že samotná žalobkyňa 1/ vo svojej výpovedi
uviedla, že nemala odvahu im povedať: "vráťte mi peniaze, predávate mi len časť", veď to boli starí ľudia.
Skutočnosť, že R. nežiadali vrátenie časti kúpnej ceny teda svedčí skôr o rešpekte ku manželom S.

ako starším ľuďom než o dobromyseľnosti vo vzťahu k držbe žalovaných pozemkov. Súd prvej inštancie
poukázal aj nato, že skutočnosť, kto nadobudol vlastnícke právo k žalovaným pozemkom, resp. že
vlastníkom sa stal štát a či sa chopil ich držby, je pre posúdenie dobromyseľnosti žalobkyne 1/ a jej
manžela a tým pre posúdenie splnenia podmienok vydržania úplne irelevantná. Na základe uvedeného,pre nepreukázanie splnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k žalovaným pozemkom
vydržaním súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa
§ 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP) v spojení s § 255

odsek 1 CSP pričom zohľadnil mieru úspechu strán v spore.

5. Žalobcovia podali proti predmetnému rozsudku odvolanie. Súdu prvej inštancie vytýkajú, že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázali na
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 155/2017, v ktorom je uvedené, že „Orgánom verejnej
moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení
prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne

viazaný doslovným znením zákona, ale môže sa a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri
výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený
len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho
štátu.“ Poukázali aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. IV. ÚS 1241/12, v ktorom sa

uvádza, že aplikácia právnej normy podlieha aj jej interpretácii, ktorou norma nadobúda svoj zmysel
a význam, pričom normu nie je možné vykladať formalisticky, a už vôbec nie tak, že formalizmus
výkladu (interpretácie) vedie k zrejmej nespravodlivosti. Odvolávaním sa na označené rozhodnutia
žalobcovia tvrdia, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je síce rozsiahle, avšak prísne formálne,
bez akejkoľvek snahy nájsť v problematike hlbší zmysel. Žalobcovia nepopierajú, že v čase uzatvárania

kúpnej zmluvy v roku 1982 existovalo socialistické štátne zriadenie, ktoré sa výrazným spôsobom
premietlo do znenia vtedy platného Občianskeho zákonníka, no zároveň uviedli, že štát v tomto období
porušoval svoje vlastné zákony (zákon č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, ktorý v § 1 ustanovuje, že „v
rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony“), nehovoriac
o krivdách, ktoré tým spôsobil. Konštatácia správnosti výkladu jeho (štátu) vtedy platných noriem

prvoinštančným súdom je podľa žalobcov neprípustná. Právo bez nachádzania spravodlivosti nie je
právom. Podľa § 217 ods. CSP je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Rozsudok
prvoinštančného súdu podľa žalobcov evokuje, akoby bol písaný v roku 1982. Vôbec nezohľadňuje fakt,
že v súčasnosti, teda ku dňu vyhlásenia rozsudku, je Slovenská republika materiálnym právnym štátom,
ktorý je viazaný medzinárodnými dohovormi, deklaráciami, pričom ochrana súkromného vlastníctva

je základným ústavným právom (na rozdiel od času uzavretia kúpnej zmluvy, t. j. v roku 1982).
Žalobcovia argumentujú, že prvoinštančný súd v bodoch 27 až 41 odôvodnenia napadnutého rozsudku
síce doslovne odcitoval zákonné ustanovenia vtedy platného Občianskeho zákonníka, no zároveň ich
nesprávne aplikoval, keď nezohľadnil rozhodujúce dôkazy v tejto veci, čím dospel aj k nesprávnemu
právnemu záveru. V bode 50 odôvodnenia napadnutého rozsudku prvoinštančný súd uviedol, že

žalobkyňa si sama objednala vyhotovenie geometrického plánu - no už absentuje posúdenie toho, že
tento geometrický plán si žalobkyňa nedala vypracovať na základe svojej slobodnej vôle, ale na základe
príkazov a nátlaku štátnych orgánov (výpoveď žalobkyne v 1. rade, bod 20 odôvodnenia rozsudku),
zároveň súd prvej inštancie poukazuje na znalecký posudok, kde je uvedená výmera 732 m2, no už sa
nevenuje tomu, že suma uvedená v znaleckom posudku vo veci ohodnotenia sa týkala aj žalovaných

nehnuteľnosti, ako to vyplýva z chronológie dôkazov uvedených v spise súvisiacich s uzavretím kúpnej
zmluvy, ako aj výpovede žalobkyne v 1. rade z 26.1.2023. Žalobcovia poukázali na bod 51 v spojení s
bodom 53 odôvodnenia rozsudku, kde prvoinštančný súd s poukazom na § 490 ods. 2 vtedy platného
Občianskeho zákonníka konštatuje, že postup vtedajších socialistických orgánov bol zákonný, ktorý
však vtedajšie orgány podľa žalobcov vôbec pri rozhodovaní nebrali do úvahy. Žalobcovia tvrdia, že

argumentácia súdu prvej inštancie prednesená v bode 51, 53, 55 je v rozpore s rozhodovacou praxou
Ústavného súdu SR. Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 14.11.2018, sp. zn. II. ÚS 484/2015:
„Súdy musia pri posudzovaní vnímať vec z perspektívy obidvoch sporných strán, nielen izolovane z
pohľadu vzťahu súdu a držiteľa samotného.“ Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo 16.3.2016, sp. zn. I.
ÚS 549/2015: „Treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné

súvislosti tohto typu kolízie, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere.“ Žalobcovia tvrdia, že ich držba
(manželov R.) bola poctivá, a že títo boli dobromyseľní pri užívaní žalovaných nehnuteľností. Manželia
R. sa vymedzili voči nesúhlasu ONV Bratislava - vidiek, no boli upozornení úradníkom, že ak budúproti, nepovolia im previesť žiadny majetok manželov S. a všetko prejde na štát. Hoci tento nesúhlas
ONV Bratislava - vidiek cítili ako krivdu, napokon boli prinútení postupovať podľa jeho pokynov, ktoré
boli dané a odôvodňované v rozpore s vtedajšími predpismi. No na druhej strane v súlade s vôľu

manželov S. a ich vôľou neprestali užívať žalované nehnuteľnosti, tieto aj naďalej užívali a starali sa o
manželov S.. O poctivosti a dobromyseľnej držbe manželov R. svedčí neutíchajúci záujem žalobkyne
situáciu riešiť, a to najmä po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 (ale aj predtým, v rámci
dedičského konania po U. S.). Už desaťročia sa žalobkyňa v 1. rade snaží o preukázanie toho, že
ona s jej manželom boli dobromyseľnými držiteľmi žalovaných pozemkov, a na druhej strane stojí štát,

ktorý po smrti Q. S. U. U. S. v rokoch 1984 a 1985 ako vlastník (podľa vyjadrenia žalovaného) z titulu
odúmrte sa absolútne o uvedené pozemky nezaujímal, o čom svedčí fakt, že až do roku 2022 nemal
pozemky zapísané na liste vlastníctva správne (podiel po Q. S. bol prededený až v dôsledku aktivity
žalobcov počas tohto konania, pričom podiel po U. S. bol stále zapísaný na neexistujúci subjekt ONV
BA-vidiek - k zmene na liste vlastníctva došlo až aktivitou žalobcov, aby v súdnom konaní vôbec mali
koho žalovať). Článok 20 ods. 3 Ústavy SR ustanovuje, že vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na

ujmu práv iných. Ak by žalobcovia nepodali žalobu, štát by o svojom vlastníctve žalovaných pozemkov
nemal ani potuchy. Rozsudkom súdu prvej inštancie došlo k neprimeranému zvýhodňovaniu štátu, ktorý
sám zneužil svoje postavenie v časoch neslobody, sám z tohto nekalého konania profitoval a následne
sa o svoje vlastníctvo žiadnym spôsobom nestaral, a naopak došlo k neprimeranému znevýhodneniu
žalobcov formalistickým výkladom otázky dobromyseľnosti, pričom žalobcovia sa celý čas o žalované

pozemky starajú a vynaložili nemalé úsilie na to, aby bol právny stav zosúladený so stavom skutočným.
Postupom prvoinštančného súdu došlo podľa žalobcov k ďalšej krivde, pričom rozsudok založil na
striktnom posudzovaní nedobromyseľnosti žalobkyne v 1/ a navyše nad rámec toho, čo napádal v
rámci svojej obhajoby zástupca žalovaného (dokonca prvoinštančný súd si k spisu pripojil ďalšie spisy
nad rámec návrhov na dokazovanie zo strany žalovaného). Žalobcovia ďalej tvrdia, že manželia R.

všetky atribúty vydržania splnili, najmä ovládali žalované pozemky v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi,
pričom ich dobrá viera bola daná so zreteľom na všetky okolnosti (tento predpoklad je uvedený v bode
48 odôvodnenia rozsudku, no ďalej bez toho, aby ho súd prvej inštancie správne aplikoval na túto
prejednávanú a špecifickú vec). Na posúdenie tejto dobromyseľnosti je potrebné zohľadniť konkrétne
okolnosti tohto prípadu. V tomto prípade nemožno nahliadať na otázku dobromyseľnosti žalobkyne

1/ a jej manžela prvoplánovo a formalisticky, ako to podľa žalobcov mal urobiť prvoinštančný súd.
Dobromyseľnosť manželov R. je daná so zreteľom na všetky okolnosti tohto prípadu, kedy štát v
dôsledku nezákonného konania - posudzovania kúpnej zmluvy v rámci registrácie - nútil manželov R.
verejne vysloviť súhlas s prevodom nehnuteľností v menšom rozsahu, v porovnaní s tým, aká bola vôľa
predávajúcich a kupujúcich, hoci s tým osobne nesúhlasili, čo potvrdzuje ich ďalšia držba pozemkov, a

to, že nikdy nežiadali vrátenie časti kúpnej ceny od manželov S.. Tieto žalované pozemky považovali
za svoje, správali sa k nim ako k svojim. Podľa § 1 ods. 3 písm. a) a c) zákona č. 125/1996 Z. z. o
nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému v platnom znení: „Komunistický režim a tí, ktorí
ho aktívne presadzovali, upieral občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútil ich skrývať
vlastné názory na dianie v štáte, nútil ich verejne vyhlasovať svoj súhlas aj s tým, čo považovali za

klamstvo a zločin, a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným, ich rodinám
a blízkym ... porušoval základné princípy demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy a aj
svoje vlastné zákony, čím postavil vôľu a záujmy komunistickej strany a jej predstaviteľov nad zákony.“
Žalobcovia tvrdia, že v tomto prípade štát v čase, kedy porušoval svoje vlastné zákony, odňal manželom
R.možnosťnadobudnúťžalovanépozemkypriamotitulomkúpnejzmluvy,nobolotonazákladekonania,

ktoré bolo v rozpore s vtedajšími predpismi, pričom ďalej ich nik v užívaní týchto žalovaných pozemkov
nikdy nerušil a žalované pozemky si štát nenárokoval, boli ich. Vo výkone držby neboli nikým rušení.
Samotní manželia S. im svoje nehnuteľnosti prenechali ako celok a manželia R. ich ako celok užívali
počas celého času od roku 1982. Nič na tom nemenil fakt, že registrovanou kúpnou zmluvou na štátnom
notárstve im bola formálne priznaná iba časť tohto celku. Žalované nehnuteľnosti užívali ako celok, ktorý

im v súlade s vôľou oboch zmluvných strán previedli do vlastníctva manželia S. formou kúpnej zmluvy,
pričom kúpnu cenu manželia R. zaplatili za všetky nehnuteľnosti, neplatili ju iba za štátom prikázané
parcely. Žalobcovia zdôraznili záver z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 14.11.2018, sp. zn. II. ÚS
484/2015, v ktorom ústavný súd konštatuje, že ,,súdy musia pri posudzovaní vnímať vec z perspektívy
obidvochspornýchstrán,nielenizolovanezpohľaduvzťahusúduadržiteľasamotného...predmetnávec

si vyžaduje dôkladné porozumenie inštitútu vydržania. Na pojem oprávnenej držby, ktorá je podmienkou
vydržania, sa vyvinuli dva protichodné názory, pričom prvý právny názor akcentuje fakticitu a pocit
neškodenia. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný
právny dôvod nadobudnutia - ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia; v tom je základnýrozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že
držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie. Cez druhý

právny názor sa na držiteľa nepozerá optikou práva, ale pozerá sa očami držiteľa na objektívne právo.
Súčasťou skutkovosti - fakticity - oprávnenosti držby nie je objektívne právo, resp. predpisy samotné,
ale snaha právo dodržať. Len ten môže mať dôveru v právo, kto pre tú dôveru niečo vykonal.“ ,,Z
prehľadu vývoja vydržania práva vyplýva, že najvyšší súd, ako aj literatúra sa prikláňajú k výkladu,
podľa ktorého možno do podmienok oprávnenej držby zahrnúť aj snahu držiteľa o dodržanie dobových

základných právnych požiadaviek.“ Žalobcovia uviedli, že žalobkyňa 1/ bola vtedajšími orgánmi MNV
upovedomená, že prevod vlastníckeho práva je v poriadku a bol jej udelený súhlas, a teda tento
prevod riešili pred vtedajšími socialistickými orgánmi so snahou dodržať vtedajšie právo. No následne
v dôsledku konania ONV a štátneho notárstva, na základe ustanovení, ktoré sa na tento prevod
nevzťahovali, nedošlo k prevodu vlastníckeho práva v celom rozsahu (v rozpore s vôľou zmluvných
strán), Záznam Štátneho notárstva Bratislava - vidiek, rozhodnutie RI 866/82, bol odôvodňovaný § 200

a súhlasom MNV, ktorý bol daný na celý predmet prevodu vrátane žalovaných pozemkov, čo potvrdzuje
obsah Dotazníka a čestného vyhlásenia ako celku zo dňa 30.8.1982. Zároveň ONV pri nesúhlase
nepoukazovalo na § 490 OZ, ale na výmeru 800 m2 (ktorá sa uvádzala v § 200, ten sa však na tento
prevod nevzťahoval), ale najmä na to, že manželia R. v tom čase nebývali vo B. a neboli členmi JRD
( výpoveď žalobkyne dňa 26.1.2023). Ústavný súd v rozhodnutí, sp. zn. II. ÚS 484/2015, uvádza, že pri

poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu
a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny,
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považovať taký výklad
§ 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický
stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o

svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť
vylučuje,resp.juobmedzujepodstatnýmspôsobom,nemôžebyťpovažovanýzaústavnekonformný.....
Ústavný súd zdôrazňuje, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich
dôsledkoch v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho
práva k pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci

podstatu a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný.“ Na základe
uvedeného majú žalobcovia za to, že postup súdu prvej inštancie, ktorým dospel podľa nich k zjavne
nespravodlivému rozsudku, je ústavne neakceptovateľný a neposkytol im v ich konkrétnom prípade
ochranu ich vlastníckeho práva tak, ako ju poskytnúť mal. Súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho
výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou,

čimechanickáaformalistickáaplikáciazákonabezohľadunazmyselaúčelzáujmuchránenéhoprávnou
normou, vrátane ústavných noriem, nemôže priniesť absurdné výsledky (čo je podľa žalobcov aj tento
prípad) a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu
právneho poriadku. Vždy je nevyhnutné vychádzať z konkrétnych skutkových zistení v každej súdom
prejednávanej veci. Žalované nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, neboli nezastavanými

pozemkami, súd prvej inštancie nemal pri ich prevode aplikovať odsek 2 uvedeného ustanovenia, ale
odsek 1 § 490 vtedy platného Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovoval, že veci, ktoré sú v súkromnom
vlastníctve, možno zmluvne prevádzať a dediť. To bol aj prípad manželov S., ktorí mali v súkromnom
vlastníctve nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu na manželov R.. To, že išlo o súkromné
vlastníctvo manželov S., vyplýva aj z definície osobného vlastníctva, keďže predmetom osobného

vlastníctva mohli byť podľa vtedy platného Občianskeho zákonníka v zmysle § 127 predovšetkým príjmy
a úspory z práce a zo sociálneho zabezpečenia, a takisto veci domácej a osobnej potreby, rodinné
domčeky a rekreačné chaty. Pozemky v osobnom vlastníctve byť nemohli. Tie boli v zmysle § 490
ods. 1 v súkromnom vlastníctve manželov S., pričom sa vôbec nejednalo o nezastavaný pozemok, ale
o rodinný dom s priľahlou záhradou. ,,Nezastavaný pozemok“ z neho urobili až štátne orgány, ktoré

odmietli prevod celého nehnuteľného majetku manželov S., čo bolo zrejmé aj z obsahu zmluvy (Q. S.
U. U.Ž. S. sú vlastníkmi rodinného domu a záhrady vo B. - čl. I. kúpnej zmluvy z 1.9.1982). Takáto
nesprávna aplikácia právnych noriem, navyše formalisticky vykladaná len v neprospech žalobkyne 1/
nemôže podľa žalobcov obstáť. Podľa geometrického plánu č. XXX-XXXX-XXX/XX zo dňa 9.11.1982,
ktorý dala žalobkyňa 1/ vyhotoviť na základe nezákonného pokynu štátnych orgánov a ktorý v nadpise

uvádza: ,,Geometrický plán na oddelenie záhrady“ je zrejmé, že išlo o rodinný dom so záhradou, o
súkromnévlastníctvopredávajúcich.Navecivsúkromnomvlastníctvesavôbecnevzťahoval§200,ktorý
ustanovoval možné výmery v prípade osobného užívania pozemkov, podľa ktorého posudzovali prevod
vtedajšie socialistické orgány. Išlo o prevod súkromného vlastníctva, ktorý bol poznačený svojvôľouštátnych orgánov na neprospech žalobkyne 1/ a jej manžela. Žalobcovia tvrdia, že v tomto prípade
tak vznikol paradox. V roku 1982 štátne orgány zneužitím svojho postavenia aplikovali na daný stav
nesprávne ustanovenia vtedy platného Občianskeho zákonníka, keď ako dôvod nemožnosti prevedenia

celého nehnuteľného majetku predávajúcich (manželov S.) uviedli § 200, ktorý podľa nich limitoval
výmeru prevodov. Toto ustanovenie sa vzťahovalo na osobné užívanie pozemkov a nie na súkromné
vlastníctvo.Tedanesprávnympostupomnezákonneodňaližalobkyni 1/ajejmanželovivlastníckeprávo.
Súd prvej inštancie opätovne aplikoval na tento prípad, hoci už iné (v porovnaní s vtedajšími orgánmi),
no stále nesprávne ustanovenie vtedy platného Občianskeho zákonníka (§ 490 ods. 2), postupujúc

formalisticky a bez zohľadňovania krivdy, ktorá bola manželom R. spôsobená. Pritom podľa § 490
ods. 1 vtedy platného Občianskeho zákonníka jasne ustanovoval, že veci, ktoré sú v súkromnom
vlastníctve, možno zmluvne prevádzať a dediť. Tak urobili aj manželia S., ktorí celý svoj majetok
previedli na manželov R., ktorí zaň zaplatili kúpnu cenu, a celé roky ho užívajú, pritom štát dodnes vo
vzťahu k žalovaným pozemkom nevyvinul žiadnu aktivitu. Prvoinštačný súd pri posudzovaní jedného z
predpokladovvydržania,atodobromyseľnosti(oprávnenostidržby),opomenulšpecifikumtohtoprípadu,

teda okolnosti tohto prípadu, že dobrá viera manželov R. bola založená na ich zachovaní morálnosti
po nezákonnom a zmätočnom konaní štátnych socialistických orgánov, kedy sa manželia R. aj naďalej
riadili na naplnení vôle zmluvných strán založenom po súhlase MNV, zaplatili kúpnu cenu aj za žalované
pozemky, tieto v celosti ďalej užívali, nik ich v užívaní nerušil, pričom odmietli korumpovať vtedajšieho
pracovníka ONV, ktorý posudzoval prevod z pohľadu zákonných ustanovení, ktoré sa naň nevzťahovali

(rovnako ako štátne notárstvo). Prvoinštančný súd absolútne odignoroval posudzovanie perspektívy
splnenia predpokladov vydržania z pohľadu oboch sporových strán, ako to vyžaduje naplnenie účelu
vydržania v tom-ktorom konkrétnom prípade, čím sa napadnutý rozsudok dostal podľa žalobcov do
rozporu aj s princípom materiálneho právneho štátu a smeruje k zjavne nespravodlivému výsledku. V
dôsledku toho je záver prvoinštančného súdu o nesplnení podmienok vydržania manželmi R. nesprávny

až arbitrárny, keďže opomína podstatné argumenty a podstatné špecifikum tohto prípadu, ako aj
vyhodnotenie dôkazov s tým spojené (záznam Štátneho notárstva Bratislava - vidiek, rozhodnutie RI
866/82, ktorý bol odôvodňovaný § 200 a súhlasom MNV, výpoveď žalobkyne dňa 26.1.2023, s. 4-5
zápisnice o pojednávaní, o dôvodoch nesúhlasu ONV). Na základe uvedeného žalobcovia odvolaciemu
súdu navrhli, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu

vyhovie.

6. Žalovaný s argumentáciou žalobcov prednesenou v odvolaní nesúhlasil. Zdôraznil, že v prípade
vydržania vlastníckeho práva, nie je možné nahradiť splnenie základnej podmienky dobromyseľnosti
držiteľa záujmom spravodlivosti a nápravy krívd z minulosti. Podľa žalovaného súd prvej inštancie

správne zistil skutkový a právny stav veci, vychádzal z dôkazov založených v súdnom spise, ako aj z
výpovede žalobkyne 1/. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby predmetný rozsudok potvrdil.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu uplatnených odvolacích
dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a po zopakovaní dokazovania listinnými dôkazmi

na odvolacom pojednávaní dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné.

8. Vo veci ide primárne o určenie, či poručiteľ X. R. bol ku dňu smrti dňa XX.X.XXXX bezpodielovým
spoluvlastníkom sporných nehnuteľnosti. Zmyslom žaloby na určenie vlastníckeho práva ku dňu
smrti poručiteľa je zistenie, či táto vec mala byť prejednaná v dedičskom konaní, do ktorého patria

všetky veci, ktoré poručiteľ vlastnil ku dňu smrti. Procesnú prípustnosť žaloby z pohľadu danosti
naliehavého právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi v zmysle
ustanovenia § 137 písmeno c) CSP odôvodňuje ustálená prax Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia
sp. zn. 1Cdo/183/2009, 3Cdo/178/2006, 3Cdo/44/2008, 5Cdo/147/2007, 1Cdo/43/2007, 3Cdo/25/2007,
1Cdo/26/2007).

9. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre danú
vec považoval za rozhodujúce, že manželia Q. S. U. U. S. sa dňa 1.9.1982 dohodli so žalobkyňou 1/ a jej
manželom X. R., že im predajú rodinný dom a záhradu za kúpnu cenu 25 000 Kčs. K označenému dňu
boli tieto nehnuteľnosti vedené v evidencii nehnuteľnosti na liste vlastníctva ako parcela evidenčné číslo

XXX, zastavaná plocha č. XXX, výmera 274 m2 a parcela č. XXX/X záhrada, výmera 1 297 m2. Kúpnu
zmluvu s týmto obsahom v písomnom vyhotovení podpísali zmluvné strany na Miestnom národnom
výbore B. dňa 14.9.1982. Podľa dojednania v zmluve bola kúpna cena vyplatená predávajúcim pri
podpise zmluvy. Dňa 30.8.1982 zmluvné strany vyplnili vtedy vyžadovanú náležitosť prevodu, tzv.Dotazník a čestné vyhlásenie, z ktorého vyšlo najavo, že dňa 30.8.1982 s predmetnou dohodou súhlasil
Miestny národný výbor vo B. (časť B dotazníka), a že dňa 22.11.1982 v časti C tohto dotazníka
sa k predmetnému prevodu vyjadril Okresný národný výbor Bratislava-vidiek ako orgán územného

plánovania a konštatoval, že prevádzaná nehnuteľnosť parcela č. XXX/X bola rozdelená geometrickým
plánom č. XXX-XXXX-XXX/XX na parcelu č. XXX a záhradu za dvorom - parcela č. XXX/X, kde nie
je plánovaná výstavba a na parcelu č. XXX/X ako stavebný pozemok a parcelu č. XXX/X záhradu.
Geometrický plán č. XXX-XXXX-XXX/XX Č.. XXX-XXXX-XXX/XX bol vyhotovený dňa 9.11.1982 (č. l.
spisu 13). Dňa 6.12.1982 pod číslom XXX/XX registrovalo Štátne notárstvo Bratislava-vidiek kúpnu

zmluvu označených zmluvných strán podľa jej obsahu uzavretú dňa 1.9.1982 s dátumom podpísania
dňa 14.9.1982, v zmysle ktorej nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyňa a jej manžel od
Q. S. U. U. S. parcelu č. XXX zastavaná plocha č. XXX vo výmere 274 m2, a parcelu č. XXX/X záhradu
vo výmere 732 m2 (č. l. spisu 10).

10.Určenievlastníckehoprávavtejtovecismerujeknehnuteľnostiamoznačenýmvgeometrickompláne

č. XXX-XXXX-XXX/XX zo dňa 9.11.1982 ako parcely č. XXX/X U. Č.. XXX/X, zapísané aktuálne na liste
vlastníctvač.XXXprekatastrálneúzemieB., keďakotoustálilajsúdprvejinštancie,nesporne úmyslom
pôvodných vlastníkov týchto pozemkov manželov S. bolo previesť vlastnícke právo na kupujúcich
aj k týmto sporným pozemkom. Zo skutkového stavu veci je zrejmé, že tieto sporné parcely ako
samostatné parcely vznikli ich oddelením od pôvodnej parcely č. XXX/X vo výmere 1297 m2, v závislosti

na príčinnej súvislosti s úmyslom a vôľou predaja rodinného domu a k nemu prislúchajúcej záhrady v
celosti vlastníkmi, manželmi S. žalobkyni 1/ a jej manželovi X. R., avšak do obsahu písomnej kúpnej
zmluvy sa nedostali. Z obsahu kúpnej zmluvy účastníkov zaevidovanej Štátnym notárstvom Bratislava
vidiek dňa 6.12.1982 (č. l. spisu - 10) vyplýva, že manželia S. boli starí a bezdetní, svoju nehnuteľnosť
nevládali udržiavať, o nehnuteľnosť sa starali, ako aj o samotných manželov S. žalobkyňa 1/ a jej

manžel. Rovnako nesporným bolo aj to, že žalobkyňa 1/ a jej manžel vedeli o tom, že žalované pozemky
sa predmetom právne perfektného prevodu nestali, ale aj to, že predávajúci odovzdali kupujúcim,
napriek rozdeleniu pôvodnej parcely č. XXX/X túto (pôvodnú parcelu) v celosti ako jeden funkčný celok-
záhradu. Opak takého záveru v spore preukázaný nebol a poprela by ho aj skutočnosť rešpektovania
žalobkyňou 1/ tvrdenej morálnej dohody účastníkov kúpnej zmluvy, podľa ktorej sa kupujúci postarali o

doopatrovanie predávajúcich, čo je zrejmé aj so záverov z dedičského konania po zomrelej U. S., keď
poručiteľka nehnuteľnosť už neužívala, zomrela v domove dôchodcov a kupujúci obstarali jej pohreb
ako aj jej manžela (č. l. spisu - 14 opak listu). Z predmetného dedičského rozhodnutia bolo žalobkyni a
jej manželovi známe aj to, že dedičom sporných pozemkov titulom odúmrti sa stal štát.

11. Zo znaleckého posudku vyhotoveného dňa 27.11.1982 znalcom H.. E. S., ktorou bola ocenená
nehnuteľnosť zapísaná na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie B. pre potrebu predmetného
prevodu vlastníctva vyplýva, že rodinný dom mali manželia S. v osobnom vlastníctve a pozemok
vo vlastníctve súkromnom. Prevody nehnuteľností, ktoré boli v súkromnom vlastníctve, v rozhodnej
dobe (rok 1982) upravoval Občiansky zákonník v ustanovení § 490, podľa ktorého veci, ktoré sú v

súkromnom vlastníctve, možno zmluvne prevádzať a dediť (odsek 1). Nezastavané stavebné pozemky
smú občania prevádzať len na štát alebo na socialistickú organizáciu na to osobitným predpisom
oprávnenú. Pokiaľ by nezastavané stavebné pozemky vzhľadom na svoje určenie a výmeru mohli byť
predmetom práva osobného užívania (§ 200 ), môžu ich občania darovať príbuzným v priamom rade a súrodencom. Pre

zmluvu o prevode budovy, ktorá je v súkromnom vlastníctve, a pre zmluvu o prevode alebo nájme
poľnohospodárskeho (lesného) pozemku je potrebný súhlas okresného národného výboru. Inak sa na
zmluvné prevody vecí, ktoré sú predmetom súkromného vlastníctva, vzťahujú primerane ustanovenia
§ 134 (odsek 2). Z
rozhodnutia uverejneného pod č. 10/1967 Zbierky rozhodnutí a oznámenie súdov ČSSR a pod č.

12/1970 vyplýva, že pre určenie charakteru pozemku je rozhodujúci účel, na ktorý bol pozemok určený
územným plánom alebo územným rozhodnutím, prípadne inými územnoplánovacími podkladmi, a
nie spôsob užívania, prípadne údaje v evidencii nehnuteľností a strediska geodézie. Z rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČSR, sp. zn. 4 Cz 39/72 zo dňa 25.10.1973 zase vyplýva to, že záhrada priľahlá
k rodinnému domčeku v súvisle zastavanej časti obce a slúžiaca na uspokojovanie osobných potrieb

občana, ktorá nie je určená a tiež neslúži na poľnohospodársku výrobu, nie je poľnohospodárskym
pozemkom v zmysle ustanovenie § 490 ods. 2 OZ , a to aj keď svojou výmerou presahuje 400 m2 (porov.
§ 200 ods. 1 OZ ). Uvedené znamená, že pokiaľ išlo o určenie povahy pozemku rozhodujúcim nebolo
definovanie pôvodnej parcely č. XXX/X vo výmere 1 297 m2 ako záhrady podľa jej evidencie, ako tonesprávne tvrdia žalobcovia, ale určenie charakteru pozemku v územnom pláne. Charakter pozemku v
súkromnom vlastníctve bol určujúci z pohľadu dovoleného spôsobu nakladania s takýmto pozemkom,
respektíve rešpektovania zákonných obmedzení pri nakladaní s takýmto vlastníctvom jeho vlastníkom.

Z výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci nie je možné ale charakter pozemku parcely č.
XXX/X vo výmere 1 297 m2 ku dňu 1.9.1982 (deň kedy sa predávajúci a kupujúci dohodli na prevode
vlastníctva) jednoznačne ustáliť, v spise chýba takýto dôkaz, keď až novovzniknutá parc. č. XXX/X bola
považovaná za stavebný pozemok. Zrejmé je však to, že do zmluvného procesu manželov S. U. R. z
dôvodu právnej úpravy nakladania so súkromným vlastníctvom vstúpili štátne orgány, čoho výsledkom

napriek vôli manželov S. previesť do vlastníctva manželov R. celú pôvodnú parcelu č. XXX/X v pôvodnej
výmere 1 297m2 bol prevod ich vlastníckeho práva právne perfektným úkonom len v rozsahu výmery
732 m2. Po smrti Q. S. dňa 1.4.1984 a U. S. dňa 15.7.1985 sa vlastníkom zostatku výmery pôvodnej
parcely č. XXX/X, v rozsahu 148 m2 aktuálne zapísanej ako parcela č. XXX/X a v rozsahu 417 m2
aktuálne zapísanej ako parcela č. XXX/X na liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie B. stal
Československý štát, čím sa sporný pozemok stal predmetom socialistického vlastníctva.

12. Vydržanie je spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva plynutím času, vychádza zo základu, že
určitú dobu trvajúci faktický stav je potrebné posudzovať ako stav právny. Podľa úpravy v Občianskom
zákonníku v znení účinnom pred novelou č. 131/1982 Zb. (t. j. do 31.3.1983) nebolo možné vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam vydržať. Po 1.4.1983 bolo síce vydržanie v právnej úprave obsiahnuté

(porovnaj § 135a OZ v znení účinnom pred novelou č. 509/1991 Zb.), ale pozemok (a to akýkoľvek
pozemok, nie len pozemok v tzv. socialistickom vlastníctve § 135a odsek 3 OZ) nebol až do
1.1.1992, kedy nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka, vykonaná zákonom č. 509/1991
Zb. spôsobilým predmetom vydržania vlastníckeho práva. To je zrejmé z toho, že pozemky neboli podľa
vtedajšej legislatívy i teórie predmetom tzv. osobného vlastníctva (§ 127 OZ v znení účinnom pred

novelou č. 509/1991 Zb.), ako aj z toho, že oprávnený držiteľ pozemku, ktorý splnil v tej dobe podmienky
vydržania, mal právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku podľa § 135a ods.
2 OZ v znení účinnom do 31.12.1991. K vydržaniu vlastníckeho práva k pozemku fyzickými osobami tak
mohlo dôjsť až od 1.1.1992 a to už aj proti štátu.

13. Podľa § 134 odsek 1 Občianskeho zákonníka sa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo ten kto vykonáva právo
pre seba (§ 129 odsek 1 OZ). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je

oprávnená (§ 130 odsek 1). Účelom inštitútu nie je nútené zbavenie vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka, ale uvedenie dlhodobého faktického stavu do súladu so stavom právnym. Ústavný súd
opakovane zdôrazňuje, že súd pri rozhodovaní veci musí vždy vychádzať z individuálnych okolností
každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na skutkových zisteniach. Uvedené pramení z toho, že
mnohé prípady a ich špecifické okolnosti sú komplikované a netypické; čo však nezbavuje všeobecné

súdy povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS
484/2015 zo dňa 14.11.2018 prijal záver, že „Pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním
vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia § 134 Občianskeho
zákonníka , ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť
do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu
objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario,

výklad,ktorýtútomožnosťvylučuje,resp.juobmedzujepodstatnýmspôsobom,nemôžebyťpovažovaný
za ústavne konformný. Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ
objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť
teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce,

že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“14. Ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke vydržania podrobne
popísal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 8Cdo/94/2020 zo dňa 11. mája 2021 aj s

poukazom na dovtedajšiu judikatúru tak, že účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický
stav so stavom právnym. Vydržanie hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Vydržanie
vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom
stanovenú dobu. Jeho funkciou je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo
ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej

úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka.
Držba predstavuje faktické panstvo nad vecou (naproti tomu vlastníctvo je definované ako právne
panstvo nad vecou). Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva
plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný
výkon. Z takto vymedzeného chápania pojmu „držba" logicky vyplýva záver prezentovaný aj v odbornej
literatúre, že k jednej a tej istej veci nemôže vzniknúť viac práv držby. Môže vzniknúť len nedeliteľné

právo viacerých subjektov spoločne vykonávať to isté právo držby. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí
a že s ňou nakladá ako s vlastnou musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno
usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Oprávneným držiteľom je
držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.
Neoprávneným držiteľom je ten, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný

o tom, že mu vec alebo právo patrí. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca
po zákonom stanovenú vydržaciu dobu, v súdenej veci 10 rokov. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať
aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na právny dôvod (titul), ktorý by
mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie ktorého sa tvrdí.

15. Žalobkyňa1/ajejmanželsi bolivedomítoho,žeprávneperfektnýmúkonomnebolidoichvlastníctva
prevedené sporné pozemky. Ich dlhoročná držba sporných pozemkov, dobromyseľnosť držby spočívala
v tom, že pôvodní vlastníci manželia S. im odovzdali držbu sporných pozemkov a prevzali od nich kúpnu
cenu. Vôľou zmluvných strán manželov S. U. R. bolo previesť vlastnícke právo aj k sporným pozemkom.
Z časovej chronológie zaznamenanej v kúpnej zmluve a postupnosti článkov kúpnej zmluvy (uzavretá

dňa 1.9.1982, podpísaná dňa 14.9.1982) je nepochybné, že predávajúci požadovali za prevod celého
svojho vlastníctva kúpnu cenu 25 000,- Sk, na ktorej dohode nič nemení ani nález znaleckého posudku
H.. E. S.. Aj keď v súvislosti s premietnutím vôle účastníkov zmluvy do právne perfektného úkonu kúpnej
zmluvy vyšiel najavo skutočný právny stav veci (prevodu schopnou sa stala len časť pôvodnej parcely č.
XXX/X), keďže vôľa zmluvných strán bola regulovaná vtedajšou právnou úpravou a snahou zmluvných

strán dodržať právo, predávajúci prevod držby aj ku sporným pozemkom žalobkyni 1/ a jej manželovi
X. R. po zaevidovaní kúpnej zmluvy Štátnym notárstvom Bratislava - vidiek nespochybňovali a táto
držba z vôle vlastníkov manželov S. v zmysle, aby pripadli do vlastníctva žalobkyne 1/ a manžela X.
R., pokračovala ďalej. Skutočný vlastník sporných pozemkov (štát) po smrti manželov S. k riešeniu
veci nepristúpil, z výsledkov dokazovania v tejto veci je zrejmé, že štát neprejavil žiaden záujem o

prevzatie sporných pozemkov k vlastnému užívaniu. Právnym východiskom držby sporných pozemkov
sa v podmienkach tejto veci teda stala situácia, kedy sa pôvodní vlastníci manželia S. so žalobkyňou 1/
a jej manželom na prevode sporných pozemkov dohodli, za sporné pozemky bola zaplatená dohodnutá
kúpna cena (v pozostalosti po pani S. bola aj istina vo výške zodpovedajúcej podstatnej časti kúpnej
ceny, ktorú štát prevzal ako odúmrť), nešlo o prevod vlastníckeho práva k veci, ktorá by patrila

niekomu inému (mimo zmluvného vzťahu), preto žalobkyni 1/ a jej manželovi svedčil legitímny titul
uchopenia držby z vôle pôvodných vlastníkov a nie je možné im pripočítať nepoctivý úmysel. Výsledky
dokazovania v tejto veci takýto záver neodôvodňujú. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje,
že žalobkyňa 1/ a právny predchodca žalobcov mohli byť objektívne presvedčení o tom, že držbu
sporných pozemkov nadobudli poctivým spôsobom, a to v čase, kedy len v dôsledku spoločensko

právnych pomerov nebolo možné naplniť vôľu zmluvných strán pri nakladaní s majetkom, podľa ktorej sa
manželia R. mali stať vlastníkmi celého nehnuteľného majetku manželov S.. V konaní nebolo sporným,
že takáto držba, ktorá začala v septembri 1982 trvala niekoľko desiatok rokov. Preto odvolací súd žalobu
žalobcov vyhodnotil ako dôvodnú, keď v podmienkach tejto veci boli naplnené predpoklady vydržania
spornýchpozemkovspočívajúcevspôsobilompredmetevydržania(nehnuteľnosť),voprávnenostidržby

a uplynutia vydržacej lehoty 10 rokov a postupom podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok zmenil a žalobe
vyhovel, v súvislosti s čím už nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k ďalšej odvolacej argumentácii
žalobcov, keď aj judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžadujú, aby súd vodôvodnení svojho rozhodnutia dal na každý argument strany sporu odpoveď (uznesenie ÚS SR, sp.
zn. III: ÚS 209/2004 zo dňa 23.6.2004).

16. Na záver odvolací súd poukazuje na to, že náležitosti žaloby sú upravené v ustanovení § 132 odsek
1 CSP, podľa ktorého sa v žalobe okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh. V zmysle uvedeného potom žalobný návrh/petit nemusí mať určitú predpísanú formu, iba zo
žaloby ako celku musí byť zrejmé, čo sa ňou žiada. V civilnom súdnom procese platí, že súd posudzuje

procesné úkony podľa ich obsahu, žalobný petit súd nesmie prekročiť a z obsahového hľadiska je
povinný žalobný petit vyčerpať. Súd ale nie je do posledného detailu otrocky viazaný žalobným petitom,
preto neporuší označené povinnosti, ak použitím konkrétneho slovného spojenia alebo doplnením
presnosti označenia podľa obsahu žaloby vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia práva a povinnosti,
ktorých sa žalobca domáhal, čo v prejednávanej veci aplikoval aj odvolací súd pri formulovaní výroku
svojho rozhodnutia.

17. O náhrade trov celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 odsek 1 v spojení s § 255 odsek
1 a § 262 odsek 1 CSP a v spore plne úspešným žalobcom priznal proti žalovanej nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).