Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718203038
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:6718203038.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Štátny fond rozvoja bývania, Bratislava, Lamačská
cesta 8, IČO: 31 749 542, zastúpeného GARAJ & Partners s.r.o., Bratislava, Jozefská 3, proti žalovaným
1) E. G., narodenému XX. D. XXXX, Q., C. XXX, 2) I. G., narodenej XX. D. XXXX, Q.P., C. XXX, obaja
zastúpení advokátom JUDr. Matúšom Motykom, Stropkov, Námestie SNP 7, o zaplatenie 13 988,50
eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11Csp/212/2018, o dovolaní

žalovanej v 2. rade proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 9. júla 2020 sp. zn. 11CoCsp/12/2020,
takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

III. Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 13. novembra
2019 č. k. 11Csp/212/2018-187, výrokom I. zamietol návrh na prerušenie konania, výrokom II. uložil
žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 13.988,50 eura so
zmluvnýmúrokomvovýške3,60%p.a.zosumy13.988,50euraod31.mája2016dozaplatenia,úrokom

z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 13.988,50 eura od 31. mája 2016 do 3. mája 2018 vo výške
475,13 eura a vo výške 8 % ročne zo sumy 13.988,50 eura od 4. mája 2018 do zaplatenia a náklady
spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 394,70 eura, to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, a výrokom III. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobca má voči žalovaným nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žalobca a žalovaní 1) a 2) uzatvorili 8. novembra 2001 zmluvu o poskytnutí podpory č.
707/2988/2001, predmetom ktorej bol účelový úver na konkrétnu stavbu - prístavbu rodinného domu vo
výške 600.000 Sk pri základnej úrokovej sadzbe 3,6 % a dobe splatnosti 30 rokov. Pre prípad porušenia
zmluvy si strany dohodli sankcie upravené v článku VIII. bode 8.4 tejto zmluvy. Žalovaní mali v roku
2009 vykázaný dlh na jednej splátke, ktorý vyrovnali v roku 2010. V roku 2011 dlhovali 181,10 eura,

dlh vyrovnali v roku 2012. V roku 2013 neuhradili splátky vo výške 171,20 eura, časť tohto dlhu 80,65
eura uhradili v roku 2014. V roku 2015 však nezaplatili ďalšie splátky vo výške 271,65 eura a v roku
2016 nezaplatili splátky v januári a v marci 2016. Žalovaní boli upomienkou č. 2 zo dňa 25. septembra
2015 vyzvaní žalobcom k úhrade dlžných splátok vo výške 490,45 eura v lehote 7 dní od jej doručenia,
v opačnom prípade boli upozornení na odstúpenie od zmluvy a na vrátenie celej dlžnej sumy. Žalobca
listom z 27. apríla 2016 odstúpil od predmetnej úverovej zmluvy a toto odstúpenie bolo žalovanej v 2.

rade doručené 29. apríla 2016, žalovaný v 1. rade si ho v odbernej lehote na pošte nevyzdvihol, takže
29. apríla 2016 bola zásielka uložená na pošte. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva uzavretámedzi stranami sporu nespĺňa atribúty spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobca nie je dodávateľom v
zmysle § 52 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), a predmetný právny
vzťah posúdil ako obchodnoprávny s poukazom na § 261 ods. 6 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb.

Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“), keďže ide o zmluvu o úvere, ktorá je upravená v § 497
ObZ. Jedná sa o tzv. absolútny obchod, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov zmluvy, ktorí nemusia byť podnikateľmi. V tejto súvislosti poukázal na to, že nejednotnosť pri
posudzovaní problematiky charakteru predmetnej zmluvy by mala byť odstránená vzhľadom na právny
záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/106/2018 z 29. apríla

2019.Najvyššísúddospelkzáveru,žeŠtátnyfondrozvojabývania(ďalejlen„ŠFRB“)jeosobitnýsubjekt
zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými
nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva o úvere. Jeho činnosť nemá atribúty podnikateľskej činnosti podľa
§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje
podporu štátu v oblasti bytovej politiky. Vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj smernicou Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 2013 (na ktorú v tomto spore poukázali žalovaní). Uviedol však, že predmetné zmluvy

nepodliehajú tejto smernici, čo vyvodil z jej článku 1 bodu 2, podľa ktorého zmluvné podmienky, ktoré
odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných
dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy,
nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. V prípade týchto zmlúv ak žiadateľ podpory splní zákonné
podmienky, fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených, zákonom regulovaných podmienok uzavrieť

a preto sa smernica na nich nevzťahuje. Konštatoval, že žalobca je inštitútom sui generis, slúži ako
ekonomický nástroj bytovej politiky štátu a nevykonáva podnikateľskú ani obchodnú činnosť v zmysle
nášho právneho poriadku. Dospel preto k záveru, že zmluvy uzavreté so žalobcom nemajú charakter
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie ďalej uviedol,
že žalovaní vzniesli námietku premlčania, ktorú súd posúdil podľa Obchodného zákonníka a keďže

platí štvorročná premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa odstúpenia od zmluvy, žaloba bola nepochybne
podaná včas a z toho dôvodu je námietka premlčania nedôvodná. Návrh žalovaných na prerušenie
konania ako nedôvodný zamietol s tým, že pokiaľ ide o postup v zmysle § 162 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), k tomu by súd musel prikročiť vtedy, ak by podal návrh
na začatie prejudiciálneho konania, avšak súd takýto návrh nepodal, ani nevidel dôvod, aby navrhované

prejudiciálne konanie inicioval. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a
§ 255 ods. 1 CSP.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných rozsudkom z 9. júla
2020 sp. zn. 11CoCsp/12/2020 odmietol odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu žalovaných na

prerušenie konania (I. výrok), potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovaných
zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 13.988,50 eura s príslušenstvom a vo výroku o trovách
konania (II. výrok) a priznal žalobcovi proti žalovaným zaviazaným spoločne a nerozdielne nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že v prvom rade sa musel
zaoberať prípustnosťou podania odvolania proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania,

pričom dospel k záveru, že proti takémuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. V ďalšom odvolací
súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalovaných doplnil, že sa nestotožnil s tvrdením
žalovaných, že žalobca je najtypickejším príkladom dodávateľa s verejnou formou vlastníctva v zmysle

smernice Rady 93/13/EHS, a to s poukazom na postavenie žalobcu podľa zákona č. 124/1996 Z. z. o
Štátnom fonde rozvoja bývania. Postavenie žalobcu v čase uzatvorenia zmluvy definoval § 1 zákona
č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania. Na postavení žalobcu a účele jeho zriadenia sa
nezmenilo nič ani po prijatí zákona č. 607/2003 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý od 1.
januára 2004 nahradil vyššie citovaný zákon, ale ani po následnom prijatí zákona č. 150/2013 Z. z. o

Štátnom fonde rozvoja bývania účinného od 1. januára 2014 dodnes. K odvolacej námietke žalovaných,
že predmetný právny vzťah má spotrebiteľský charakter, a z tohto dôvodu je nutné aplikovať normy
spotrebiteľského práva, vrátane príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia odvolací súd zdôraznil, že v čase uzatvorenia zmluvy Občiansky
zákonník neobsahoval ustanovenia upravujúce spotrebiteľské zmluvy, keďže ich zakotveniu do tohto

zákona došlo až zákonom 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon 40/1964 Zb, Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov. Týmto zákonom bola zároveň do právneho poriadku Slovenskej
republiky transponovaná smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Doplnil, že úver nemožno považovať za spotrebiteľský ani v zmysle zákonač. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986Zb.oSlovenskejobchodnejinšpekciivzneníneskoršíchpredpisovúčinnéhovčaseuzatvorenia
zmluvy, pretože podľa § 3 ods. 1 tohto zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Záverom poukázal na uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 4Cdo/106/2008 z 29. apríla 2019. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná v 2. rade (ďalej aj „dovolateľka“),
ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Mala za to, že odvolací súd jej
nesprávnym procesným postupom znemožnil realizáciu procesných práv v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka videla v tom,
že odvolací súd sa nezaoberal návrhom žalovaných, aby sám podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP prerušil
konanie a predložil Súdnemu dvoru EÚ nasledovné prejudiciálne otázky: „1. Má sa právnická osoba

zriadená osobitným právnym predpisom vnútroštátneho práva, ktorá je financovaná v prevažnej miere
z verejných prostriedkov a poskytuje fyzickým osobám (spotrebiteľom) úvery za odplatu, považovať za
„predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách? 2. Spadá zmluva o poskytnutí úveru uzatvorená
medzi fyzickou osobou (spotrebiteľom) a právnickou osobou, ktorá je zriadená osobitným právnym

predpisom vnútroštátneho práva a financovaná v prevažnej miere z verejných prostriedkov, pričom
poskytuje úvery fyzickým osobám v rámci predmetu svojej činnosti za odplatu, do rozsahu pôsobnosti
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách?“
Dovolateľka ďalej uviedla, že je jej známe uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/106/2018 zo
dňa 29. apríla 2019 ako aj uznesenie sp. zn. 8Cdo/9/2019 zo dňa 29. apríla 2020, avšak mala za to,

že jediným orgánom, ktorý je dotovaný právomocou záväzne stanoviť hranice aplikácie európskeho
úniového práva je Súdny dvor EÚ ako najvyššia súdna autorita. Dovolateľka namietala aj nesprávne
právne posúdenie v otázke aplikácie obchodnoprávnej úpravy na vzťahy medzi ŠFRB a jeho klientami
a mala za to, že tento vzťah nesie všetky znaky spotrebiteľského vzťahu. Z tohto dôvodu je potrebné
aplikovať na právny vzťah normy spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení Občianskeho zákonníka,

pričom vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovanými pred súdom prvej inštancie by bol
uplatnený nárok v celom rozsahu premlčaný. Dovolaciemu súdu navrhla, aby prerušil konanie a
vyššie uvedené prejudiciálne otázky predložil Súdnemu dvoru EÚ a po jeho rozhodnutí zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. K dovolaniu žalovanej v 2. rade sa vyjadril žalobca, ktorý považoval rozhodnutia súdov nižších
inštancií za správne a dovolanie navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v

neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané, zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 2 CSP), skúmal
prípustnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), pričom dospel k záveru, že dovolanie
je potrebné odmietnuť.

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a

v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené
všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Dovolanie
treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov

civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolací súd nie je súdom tretej inštancie, v rámci
konaniaktorejbybolomožnépreskúmaťakékoľvekrozhodnutieodvolaciehosúdu.Otázkaposúdenia,či
sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu (por. 9Cdo/72/2020, 9Cdo/260/2021), nie strany sporu.

8. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenejv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa, tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto
pristúpil k preskúmaniu dovolania, či v konaní došlo k tvrdenej vade zmätočnosti.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),
v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (čl. 11 CSP a § 124 ods. 1 CSP), dovolací súd dospel

k záveru, že dovolateľka vyvodzujúca prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP
namieta nesprávny procesný postup, ktorým jej odvolací súd odňal možnosť konať pred súdom, keď
sa nevysporiadal s návrhom žalovaných v ich odvolaní, aby postupom podľa § 162 ods. 1 písm. c)
prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky, ktoré mali podľa dovolateľky pre
spor zásadný právny význam.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených

so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na
riadneodôvodnenierozhodnutia,napredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutie spravodlivosti). Ďalším dôvodom nesprávneho procesného postupu, ktorého dôsledkom je

porušenie práva na spravodlivý proces môže byť rôzne pochybenie súdu, ktoré však musí vykazovať
určitú intenzitu, aby dovolací súd mohol konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces (II. ÚS
71/2021 body 11.1. a 12). Nie každé procesné pochybenie súdu totiž znamená, že bolo porušené právo
na spravodlivý proces (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok, komentár, C. H. Beck, 2022, s. 1525 - 1567.)

13. Z dôvodovej správy k ustanoveniu § 420 písm. f) CSP vyplýva, že doterajší pojem "odňatie
možnosti konať pred súdom" sa nahradil terminologicky novým pojmom "právo na spravodlivý proces",
ktorého obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj
Ústavného súdu SR. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti, nestačí

jedna izolovaná vada na uplatnenie dovolania, a naopak, ak konanie ako celok znaky spravodlivosti
nevykazuje, bude dovolanie prípustné vždy. Možno konštatovať, že pri posudzovaní nesprávneho
procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace
procesné práva, bude nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a
jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho

konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť
nesprávny postup súdu.

14. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na bod 73. rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom
reflektoval na návrh žalovaných na prerušenie konania, keď uviedol, že nevzhliadol dôvod na

predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ. Odvolací súd argumentáciu okresného súdu
považoval za správnu a v celom rozsahu sa s ňou stotožnil. Je však potrebné prisvedčiť námietke
žalovanej v 2. rade, že odvolací súd sa nevysporiadal s návrhom žalovaných na prerušenie konania
a položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ. Žalovaní v odvolaní navrhovali, aby odvolací
súd sám predložil predmetné otázky Súdnemu dvoru EÚ a pokiaľ sa aj odvolací súd stotožnil s

argumentáciou súdu prvej inštancie, bolo potrebné, aby o takomto návrhu rozhodol a nenechal ho bez
povšimnutia, nakoľko o každom procesnom návrhu strany je potrebné rozhodnúť.15. Za danej situácie však nemožno podľa názoru dovolacieho súdu dospieť k záveru o porušení
práva dovolateľky na spravodlivý proces tým, že odvolací súd sa nezaoberal návrhom na prerušenie
konania. Ako už bolo uvedené, týmto návrhom sa zaoberal súd prvej inštancie, pričom ako uviedol

odvolacísúdprotivýrokurozsudkuozamietnutínávrhunaprerušeniekonaniaodvolanieniejeprípustné.
Navyše, rovnaký návrh predložila žalovaná v 2. rade aj v dovolacom konaní, návrhom ktorým sa
najvyšší súd zaoberá v bode 21. tohto odôvodnenia. V danom prípade preto ani vyššie uvedené
opomenutie odvolacieho súdu bez ďalšieho nezakladá vadu zmätočnosti v takej (kvalifikovanej) miere,
v ktorej by došlo k znemožneniu uskutočňovania procesných práv patriacich dovolateľke. Predmetná

vada nedosahuje takú intenzitu procesného pochybenia odvolacieho súdu, aby dovolací súd mohol
konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces.

16. Nie každé procesné pochybenie súdu znamená, že bolo porušené právo na spravodlivý proces;
ak súd síce nepostupoval správne, ale v dôsledku tohto nesprávneho postupu nedošlo k takej intenzite
zásahu, že ho nemožno hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces, nie je namieste, aby

došlo k naplneniu predpokladov pre tento dôvod zmätočnosti. O naplnenie predpokladu v zmysle § 420
písm. f) CSP pôjde vtedy, ak postup súdu, ktorý znemožní realizáciu práv strany sporu, dosiahne takú
intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé (4Cdo/107/2022). V
prejednávanej veci však o takýto prípad nešlo.

17. Dovolaciemu súdu z podaného dovolania nebolo zrejmé, či dovolateľka argumentáciu o nesprávnej
aplikácii obchodnoprávnej úpravy na vzťahy medzi ŠFRB a jeho klientami použila iba na podporu
svojich tvrdení o potrebe položenia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, z opatrnosti však túto
posúdil ako námietku nesprávneho právneho posúdenia súdmi nižších inštancií. Pokiaľ teda dovolateľka
zároveň mienila v súvislosti s ustanovením § 420 písm. f) CSP namietať aj to, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu, resp. súdu prvej inštancie spočívalo na nesprávnych právnych záveroch, dovolací
súd uvádza, že prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá ani to, že napadnuté
rozhodnutieodvolaciehosúdu(prípadne)spočívalonanesprávnychprávnychzáveroch,t.j.nesprávnom
právnom posúdení veci (porovnaj judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Právne posúdenie môže zakladať
dovolací dôvod v zmysle § 421 CSP cez prizmu niektorej zo skutkových podstát uvedených pod

písmenom a) až c) (§ 421 ods. 1 CSP). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než
konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

18. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka nedôvodne namietala, že jej
súdy nižších inštancií nesprávnym procesným postupom znemožnili uskutočňovať jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací
súd dovolanie preto odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

19. Dovolateľka v podanom dovolaní navrhla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce

otázky:

1. Má sa právnická osoba zriadená osobitným právnym predpisom vnútroštátneho práva, ktorá je
financovaná v prevažnej miere z verejných prostriedkov a poskytuje fyzickým osobám (spotrebiteľom)
úvery za odplatu, považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách?

2. Spadá zmluva o poskytnutí úveru uzatvorená medzi fyzickou osobou (spotrebiteľom) a právnickou
osobou, ktorá je zriadená osobitným právnym predpisom vnútroštátneho práva a financovaná v
prevažnej miere z verejných prostriedkov, pričom poskytuje úvery fyzickým osobám v rámci predmetu

svojej činnosti za odplatu, do rozsahu pôsobnosti smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách?

20. Návrhom na prerušenie konania a totožnými prejudiciálnymi otázkami sa zaoberal najvyšší súd v
rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/106/2022. Z bodov 26. a 27. tohto rozhodnutia vyplýva: „26. Prerušenie konania

na účely podania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ upravuje Civilný sporový poriadok, a to
v ustanovení § 162 ods. 1 písm. c), podľa ktorého súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ podľa medzinárodnej zmluvy, t. j. podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).Podľa § 438 ods. 1 CSP je toto ustanovenie možné primerane aplikovať aj v dovolacom konaní. Inak
povedané súd v zmysle citovaných procesných predpisov konanie preruší, ak dospel k záveru, že je
potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Zmyslom

riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ak prichádza do úvahy
jeho aplikácia v prejednávanej veci. 27. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť
predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa
na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril Súdny dvor Európskej únie
v rozsudku CILFIT, C - 283/81 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415.

V tomto rozhodnutí uviedol, že „článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto
súdompoložíotázkatýkajúcasaprávaSpoločenstvasvýnimkouprípadov,keďskonštatuje,žepoložená
otázkaniejerelevantnáaleboSúdnydvoružpodalvýkladspornéhoustanoveniaSpoločenstvaalebo,že
správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti,

pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných
ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“.
Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 162 ods. 1,
písm. c) CSP má podklad v aplikácií vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod na prerušenie konania.
Z určujúceho hľadiska zo strany súdov nižších inštancií išlo o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych

predpisov, vzhľadom na ktorú skutočnosť dovolací súd návrh na prerušenie dovolacieho konania ako
nedôvodný zamietol.“.

21. Vecprejednávajúcisenátdovolaciehosúdusastotožňujesozávermivyjadrenýmivtomtorozhodnutí
a z tohto dôvodu návrh dovolateľky na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

22. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.