Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. december 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/132/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111229881
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4111229881.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne L.j, narodenej X. bývajúcej v E., zastúpenej JUDr.
Gabrielou Kľačanovou, advokátkou so sídlom v Martine, Andreja Kmeťa 10511/17, proti žalovanému
O., narodenému X. bývajúcemu vo Z. zastúpenému Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom so sídlom
vo Vrábloch, Hlavná 1221, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej na
Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 19C/186/2011, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Nitre z 15. decembra 2021 sp. zn. 6Co/3/2021, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie" alebo „okresný súd") rozsudkom zo 16. septembra
2020č.k.19C/186/2011-733určil,žedobezpodielovéhospoluvlastníctvažalobkyneažalovanéhopatria

aktíva, nehnuteľné veci: byt č. X v okrese G., v obci Z., v katastrálnom území Z., zapísaný v LV č.
XXXX vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, nachádzajúci sa na 4. p. v bytovom dome
súp. č. XXXX, o. č. 4, postavenom na parcele č. XXXX/XX v podiele X/X, vrátane podielu priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku
parcele č. XXXX/XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2 v podiele 64/951 v neurčenej
hodnote, pozemok nachádzajúci sa v okrese G., v obci Z., v katastrálnom území Z., zapísaný v LV č.

XXXX vedenom Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor, a to parcela registra „C", parc. č. XXXX/
XX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere XX m2 v podiele 1/1 v hodnote 570 eur. Ďalej hnuteľné
veci: motorové vozidlo zn. Q. A4 E. Q., rok výroby XXXX, Ev. č. G v hodnote 2 500 eur, pekáreň na
chlieb v hodnote 40 eur, knižnica v hodnote 20 eur, príborník v hodnote 30 eur, nočné stolíky 2 ks
v hodnote 25 eur, spolu v hodnote 3 185 eur. Súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo tak, že
žalovanému prikázal do výlučného vlastníctva nehnuteľné veci uvedené pod položkou 1, 2 a hnuteľné

veci pod položkou 3 až 7 v celkovej hodnote 3 185 eur. Žalovaného zaviazal vyplatiť žalobkyni titulom
finančného vyporiadania sumu 372,32 eura, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O náhrade trov
konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a o trovách štátu rozhodol
tak, že trovy konania štátu znáša štát.
1.1. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania určil rozsah BSM tak, že do BSM patria
aktíva označené vo výroku I. rozsudku. Pokiaľ ide o nehnuteľnosti, do BSM strán sporu patrí byt

č. 5 nachádzajúci sa v obci VP. tak, ako je popísaný v enunciáte rozhodnutia. Z dokazovania mal
za preukázané, že žalovaný pred uzatvorením manželstva dňa 27.07.2005 uzavrel s M. K. zmluvu
o prevode členských práv a povinností, na základe ktorej boli výlučne na žalovaného prevedené
členské práva a povinnosti k trojizbovému družstevnému bytu. Tiež nebolo sporné, že na základe
zmluvy o prevode vlastníctva uvedeného družstevného bytu zo dňa 18.10.2006 bolo na žalobkyňu a
žalovaného prevedené vlastnícke právo k bytu a strany sporu boli zapísané do listu vlastníctva ako

bezpodieloví spoluvlastníci. V zmluve o prevode vlastníctva bytu je v čl. 6 bod 1. uvedené, že cena
bytu je 0 Sk. Vlastnícke právo k bytu síce nadobudli obidve strany sporu, súd mal však za preukázané,že žalovaný na nadobudnutie spoločného majetku prispel tým, že vložil do spoločného majetku svoj
členský podiel, ktorý mal v bytovom družstve, ktorého hodnota bola ku dňu 27.07.2005 vo výške 553
000 Sk, a zároveň nemal preukázané, že žalobkyňa by sa akokoľvek o nadobudnutie bytu pričinila.

Preto považoval za dôležité pri vyporiadaní BSM tieto skutočnosť zohľadniť. V prejednávanej veci sa
o nadobudnutie bytu zaslúžil výlučne žalovaný a táto skutočnosť odôvodňuje určenie nerovnakých
podielov na tejto spoločnej veci v zmysle § 150 OZ. Súd vychádzal z právneho názoru, ktorý uviedol vo
svojom zrušujúcom uznesení odvolací súd, ktorý uviedol, že nie je vylúčené, aby súd vyjadril rozdielnosť
podielov manželov pri vyporiadaní spoločnej veci prihliadajúc na to, ako sa každý z manželov zaslúžil o

nadobudnutie a udržanie spoločnej veci a to tak, že vec prikáže do vlastníctva tomu z manželov, ktorý
sa o nadobudnutie a udržanie spoločnej veci zaslúžil výlučne, resp. v prevažnej miere bez toho, aby
mu uložil povinnosť, aby druhému manželovi, ktorý sa o jeho nadobudnutie a udržanie nezaslúžil na
vyrovnanie podielu zaplatil určitú finančnú čiastku. Disparita môže byť tak vyjadrená nie iba percentom
či zlomkom, ale aj prikázaním veci jednému z manželov bez toho, aby bol zaviazaný finančne sa
s druhým manželom, pokiaľ ide o túto vec, vyporiadať. Preto súd prikázal do výlučného vlastníctva

žalovaného byt s tým, že z tejto nehnuteľnej veci patriacej do BSM nie je žalovaný povinný vyplatiť
žalobkyni finančnú náhradu. Preto súd tiež nepovažoval za dôvodné znaleckým posudkom určovať
hodnotu bytu ku dňu vyporiadania BSM, a preto tento návrh na vykonanie uvedeného dôkazu zamietol.
Žalobkyňa v priebehu konania tvrdila, že sa o nadobudnutie bytu pričinila tým, že na nadobudnutie bytu
z vlastných finančných prostriedkov prispela sumou vo výške 112 000 Sk. Súd mal za preukázané, že

žalobkyňa uvedenú sumu zo svojho účtu vybrala, však nemal ďalej za preukázané, že touto sumou
prispela na nadobudnutie spoločného majetku. Žalovaný od začiatku toto popieral, naviac súd dospel k
záveru v nemožnosti v rámci konania o vyporiadanie BSM vyporiadať to, čo jeden z manželov zo svojho
oddeleného majetku vyložil na oddelený majetok druhého manžela, čo je aj tento prípad, preto súd ďalej
investície žalobkyne nezohľadňoval. Vyporiadanie toho, čo jeden z manželov vynaložil na nadobudnutie

výlučného vlastníctva druhého manžela v konaní o vyporiadanie BSM nie je možné. Do bezpodielového
spoluvlastníctva ďalej zahrnul pozemok nachádzajúci sa v kat. úz. Z., na ktorom je postavená garáž,
pretože táto nehnuteľnosť nesporne do BSM patrí, bola nadobudnutá počas manželstva, na základe
kúpnej zmluvy a jej cenu mal preukázanú zo znaleckého posudku. Pokiaľ ide o nehnuteľnosť a to garáž
súp. č. X., postavenú na uvedenej parcele dospel k záveru, že táto nehnuteľnosť do BSM strán sporu

nepatrí. Bolo preukázané, že zmluva o kúpe garáže bola uzatvorená 14.01.2009 počas manželstva,
avšak ďalej tiež bolo preukázané, že rodičia žalovaného požičali žalovanému na kúpu garáže peňažné
prostriedky vo výške 1 660 eur. Keďže finančné prostriedky neboli vrátené, žalovaný súhlasil s tým, aby
jehootecnadobudolgaráždosvojhovlastníctva.ZvýpisuLVmalsúdpreukázané,žeakovlastníkgaráže
je zapísaná osoba odlišná od strán sporu. Zaradenie tejto nehnuteľnosti do masy BSM by súd mohol

ako otázku predbežnú v konaní o vyporiadanie BSM riešiť iba vtedy, ak by ako vlastník nehnuteľnosti
bol zapísaný iba jeden z bývalých manželov, medzi ktorými prebieha konanie o vyporiadanie BSM. Do
bezpodielového spoluvlastníctva ďalej zahrnul hnuteľné veci a to motorové vozidlo a ostatné hnuteľné
veci uvedené v enunciáte rozhodnutia, strany sa na hodnotách týchto vecí dohodli, a pretože všetky
hnuteľné veci boli prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného, žalobkyni vznikol nárok na vyplatenie

polovici hodnoty, teda sumy vo výške 1 307,50 eura. Ďalej bolo preukázané, že dňa 17. 12. 2008 bola
medziVÚB,a.s.,akoveriteľomažalovanýmakodlžníkomuzavretázmluvaospotrebnomúverevovýške
100 000 Sk (3 319,39 eura). Tiež mal za preukázané, že po rozvode manželstva uhradil na splátkach
úveru žalovaný sumu vo výške 2 440,36 eura. Žalovaná popierala, že by tieto finančné prostriedky boli
použité pre potrebu rodiny. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobkyňa mala mať

vedomosť o zmluve o pôžičke, na základe ktorej rodičia žalovaného požičali sumu 100 000 Sk na kúpu
motorového vozidla. V tomto období bola žalobkyňa na rodičovskej dovolenke, žalovaný dosahoval
len priemerný mesačný zárobok vo výške 513,73 eura, v roku 2006, 2007 464,14 eura a v roku 2008
473,86 eura. Žalobkyňa nepreukázala úspory vo výške 190 000 Sk zodpovedajúcej kúpnej cene auta.
Čo sa týka ďalšej položky, žalovaný počas konania poukazoval na skutočnosť, že po zániku manželstva

výlučne on uhrádzal v prospech bytového družstva náklady spojené s užívaním bytu. Za obdobie od
08.04.2011 do 31.12.2018 žiadal voči žalobkyni zohľadniť sumy vo výške 1 skutočných nákladov, ktoré
na predmetný byt zo svojho vynaložil, čo zodpovedá sume vo výške 4 140,44 eura. Tieto platby po
zániku manželstva súd posúdil v zmysle ust. § 150 OZ. Po vykonaní dokazovania súd dospel k záveru,
že žalobkyňa nemala rovnakú možnosť predmetný byt užívať, ako žalovaný. Vyhodnotiac výpovede vo

vzájomnomkontextesasúdpriklonilkzáveru,žežalovanáprístupdobytuumožnenýnemala.Žalobkyňa
byt po zániku manželstva (08.04.2011) nenavštevovala a toto jej ani umožnené nebolo. Pokiaľ si aj
žalobkyňapoopusteníspoločnejdomácnostiprišlavyzdvihnúťnejakéveci,totoboloeštepočasobdobia,
keď boli manželia. Po rozvode manželstva sa žalobkyňa do bytu dostala len jedenkrát, keď prišla ajso svojim otcom vziať si svoje osobné veci. Žalovaný však nepochybne prístup do bytu zabezpečený
mal, a pokiaľ byt neužíval sám, nič mu nebránilo, aby byt prenechal do užívania inej osobe, tak ako to
napokon urobil na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.01.2019. Za tejto situácie dospel súd k záveru,

že od žalobkyne nie je možné spravodlivo požadovať, aby sa podieľala na nákladoch, ktoré žalovaný po
zániku manželstva na predmetný byt vynakladal a tieto pri vyporiadaní BSM strán sporu nezohľadňoval.
Keďže všetky aktíva prikázal do výlučného vlastníctva žalovanému, dostali sa mu majetkové hodnoty v
celkovej výške 3 185 eur, pričom zohľadnil, že žalovaný po zániku BSM uhradil v prospech spoločného
dlhu vyplývajúce zo zmluvy o spotrebnom úvere sumu vo výške 2 440,36 eura. Žalovanému sa takto

dostalo zo spoločného majetku viac ako žalobkyni, preto súd žalovaného zaviazal vyplatiť žalobkyni
vyrovnávací podiel vo výške 372,32 eura. K tejto sume dospel po odpočítaní sumy vo výške 1 220, 18
eura ako 1 hodnoty záväzkov uhradených žalovaným v prospech veriteľa, od sumy vo výške 1 592,50
eura ako 1 všetkých aktív, ktoré boli prikázané žalovanému.
1.2. Onáhradetrovkonaniarozhodolsúdpodľa§255ods.2CSPapretožemaliobestranyibačiastočný
úspech, rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd" alebo „odvolací súd"), na odvolanie žalobkyne a žalovaného,
rozsudkom z 15. decembra 2021 sp. zn. 6Co/3/2021 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch I., II., III. a určil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
2.1. Odvolacísúdkonštatoval,žemanželstvostránsporuboloprávoplatnerozvedenédňom08.04.2011.

Od uvedeného obdobia náklady spojené s užívaním bytu hradil výlučne žalovaný. Odvolací súd už vo
svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že tento nárok je daný zákonom a vyplýva z ust. § 144, § 853
ods. 1 a § 150 OZ. Avšak uložil povinnosť súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie na preukázanie,
kto uvedenú nehnuteľnosť po rozvode manželstva užíval. Žalobkyňa v priebehu celého konania tvrdila,
že byt jej nebolo umožnené užívať po rozvode manželstva a to zo strany žalovaného, ktorý napokon

v lete 2011 i vymenil zámky na byte, pričom tieto jej tvrdenia boli potvrdené aj svedkom M., a preto
tak odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k skutkovým záverom, že žalovaný bránil
žalobkyni v užívaní predmetného bytu. Preto, ak súd prvej inštancie nezahrnul tieto náklady do masy
BSM, postupoval správne a takéto rozhodnutie je aj v súlade s ust. § 3 OZ, keď nie je možné od
žalobkyni spravodlivo požadovať, aby sa podieľala na týchto nákladoch, keď jej užívanie bytu nebolo

možné. Preto odvolací súd sa s takto zisteným skutkovým stavom ako aj jeho právnym posúdením plne
stotožňuje. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutkových zistení vyvodil i správne
právne závery. Naviac podotýka, že v sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Žalovaný na
preukázanie svojho tvrdenia, že žalobkyňa mohla predmetný byt užívať, nenavrhol vykonanie žiadnych
dôkazov a išlo len o jeho osobné, subjektívne tvrdenie ničím nepodložené. Naopak, súd prvej inštancie

správne prihliadal na svedeckú výpoveď M., ktorý potvrdil, že žalobkyňa mala zamedzený vstup do
bytu. Za takéhoto stavu potom nie je na mieste, aby sa na nákladoch spojených s vlastníctvom bytu
podieľala i žalovaná. Žalobkyňa vo svojom odvolaní uviedla, že súd pochybil, keď neurčil hodnotu bytu
položky pod č. 1. V tejto súvislosti je potrebné uviesť právny názor, ktorý už prezentoval odvolací súd
vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 28.02.2019, keď po doplnení dokazovania bolo jednoznačne

preukázané, že ak aj žalobkyňa vynaložila finančné prostriedky na členský podiel v bytovom družstve
(čo v konaní nebolo bezpečne preukázané), nevykladala však finančné prostriedky na spoločný majetok
oboch manželov, pretože v tom čase ešte manželia neboli. Preto v konaní o vyporiadaní BSM na
túto skutočnosť súd nemôže prihliadať. Keďže dospel k záveru, že na nadobudnutie členských práv a
povinnosťsavplnomrozsahupodieľalžalovaný,nebolopotrebnéanitútonehnuteľnosťoceňovať,keďže

celá nehnuteľnosť pripadla do vlastníctva žalovanému. Keďže bolo preukázané, že o nadobudnutie bytu
sa podieľal žalovaný, súd správne určil i disparitu podielov v rozsahu 100%. Vo svojom odvolaní sa
žalovaný vyjadruje k finančným prostriedkom, ktoré počas manželstva mu požičali jeho rodičia, avšak
tieto neboli predmetom BSM. Odvolací súd sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie,
keď konštatoval, že žalobkyňa mala mať vedomosť o zmluve o spotrebnom úvere zo dňa 17.12.2008

uzavretej medzi VÚB a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom, ktorého predmet bol úver vo výške
10 000 Sk. V tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že by na zakúpenie motorového
vozidla, na ktoré boli finančné prostriedky použité disponovali ako manželia úsporami naviac, keď za
situácie, že už bola viac ako rok na rodičovskej dovolenke. Čo sa týka namietanej hodnoty pozemku pod
garážou vo výške 570 eur, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na vyjadrenie právnej zástupkyne

žalobkynenapojednávaní,keďuviedla,ženemáďalšienávrhynadoplneniedokazovania,zčohomožno
vyvodiť, že súhlasila s hodnotou pozemku pod garážou vo výške 570 eur. Z uvedených dôvodov preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Potvrdil rozsudok i v časti o
trovách konania, keďže aj v tejto časti je rozhodnutie správne. Námietky žalovaného, že v podstatebol vo väčšej miere v konaní úspešný, pretože predmetom sporu bola aj náhrada polovice nákladov
vynaložených na byt po zániku BSM, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd nestotožnil, a preto je na mieste,
aby každá zo strán v konaní o vyporiadanie BSM znášala svoje trovy.

2.2. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP a keďže ani jedna zo strán sporu v odvolacom konaní nebola plne úspešná, odvolací súd rozhodol,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Protirozsudkuodvolaciehosúduvčastijehovýroku,ktorýmodvolacísúdpotvrdilrozsudokokresného

súdu vo výroku III., že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a v časti jeho výroku, ktorým
odvolací súd rozhodol o tom, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, podal
žalovaný (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP.
3.1. Dovolateľ je názoru, že v časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania sú rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené,
čo predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v

časti nároku na náhradu trov konania sú nesprávne a nespĺňajú ani zákonné kvalitatívne požiadavky,
keďže v podstate neobsahuje uvedenie a posúdenie konkrétnych skutočností a dôvodov, na základe
ktorých má byť rozhodnutie v časti nároku na náhradu trov konania založené. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie o nároku na náhradu trov konania potvrdené aj odvolacím súdom je absolútne neodôvodnené.
Z jednej vety odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a z jednej vety odôvodnenia rozsudku

odvolacieho súdu, (pretože to je rozsah, ktorý súdy venovali odôvodneniu rozhodnutia o nároku na
náhradu trov konania) vôbec nie je zrejmé, na základe akých konkrétnych skutočností vzťahujúcich
sa k tomuto konkrétnemu prípadu, má byť založené rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.
Obe tieto vety sú len všeobecnými konštatovaniami, a takto všeobecne znejúce mohli byť použité v
akomkoľvek súdnom spore. Avšak v žiadnom súdnom spore nestačí a nemôže byť za dostačujúce

odôvodnenie považované len použitie obdobného všeobecného konštatovania o údajnom čiastočnom
úspechu oboch strán sporu. Žalovaný má za to, že v konaní vo vzťahu k žalobkyni úspech vo veci
mal. Predmetom konania je vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom konanie
bolo začaté na základe návrhu žalobkyne. Aj v konaní o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov pri riešení otázky náhrady trov konania musí ísť o posúdenie miery procesného úspechu alebo

neúspechu vo veci v závislosti od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu, resp. k tomu,
čo každá zo sporových strán v konaní požadovala a akého rozhodnutia súdu sa domáhala. Pritom sa
zároveň má prihliadať na to ako sa riešila otázka rozsahu a hodnoty bezpodielového spoluvlastníctva
manželov,akoajotázkavzájomnéhofinančnéhovyrovnania.Vdanomprípadeotázkyrozsahuahodnoty
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj spôsobu jeho vysporiadania, vrátane vzájomného

finančného vyrovnania, boli v konaní riešené presne tak, ako toto navrhoval žalovaný. V plnom súlade
so stanoviskom žalovaného v konaní bola súdom určená masa BSM, jednotlivé položky masy BSM a
ich hodnota, prikázanie jednotlivých položiek masy BSM do výlučného vlastníctva žalovaného, ako aj
otázka vzájomného finančného vyrovnania. V otázkach, v ktorých mali sporové strany rozdielne návrhy
na rozhodnutie súdu, súd rozhodol v prospech žalovaného a v neprospech žalobkyne. Podstatným a

hlavným predmetom sporu je zaplatenie finančnej náhrady za byt, ktorý bol zahrnutý do masy BSM.
Ide o najvýznamnejšiu otázku sporu, od riešenia ktorej sa odvíjajú dve možnosti diametrálne odlišného
výsledku sporu. Je zrejmým faktom, že v konaní vo veci samej mal žalovaný výrazne prevažujúci úspech
či už z hľadiska rozsahu sporných otázok vyriešených v jeho prospech, ako aj z hľadiska finančného
vyjadrenia týchto sporných otázok. Pomer úspechu a neúspechu nebol vo veci samej na oboch stranách

sporu rovnaký, či vyrovnaný (len v takom prípade by bolo možné pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trovkonaniapoužiťustanovenie§255ods.2CSP).Vtomtoprípadebolvovecisamejúspešnýžalovaný;
jeho úspech bol výrazne väčšinový a neúspech len nepatrný.
3.2. Žalovaný navrhuje, aby dovolací súd buď napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil v
napadnutých častiach nasledovne: „Súd mení rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/3/2021-798

zo dňa 15.12.2021 tak, že mení rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 19C/186/2011-733 zo dňa
16.09.2020 v časti jeho výroku III. nasledovne: Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Žalovaný má nárok
na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%."; alebo aby dovolací súd v napadnutých častiach
rozsudok odvolacieho súdu zrušil, zároveň aby dovolací súd zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku

III., že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
3.3. Dovolateľ vo svojom doplnení dovolania uviedol, že z celkového pohľadu na predmet sporu a na
postojsporovýchstrán,akoajzpohľadunajednotlivéspornéotázkyvkonaníriešené,jejednoznačné,ževkonanívovecisamejmalžalovanýabsolútnevýrazneprevažujúciúspech(blížiacisak100%).Jetotak
z hľadiska rozsahu sporných otázok vyriešených v konaní v jeho prospech, ako aj z hľadiska finančného
vyjadrenia týchto sporných otázok. Pomer úspechu a neúspechu vo veci samej na oboch stranách sporu

rozhodne nemožno označiť ako vyrovnaný (len v takom prípade by bolo možné pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania použiť ustanovenie § 255 ods. 2 CSP). V tomto prípade bol vo veci samej
úspešný žalovaný; jeho úspech bol dominantný a neúspech len zanedbateľný.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že žalovaný podal dovolanie proti tej časti

potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej odvolací súd ako vecne správny potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách prvoinštančného konania. Žalobkyňa poukazuje
na Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2018, sp. zn. 6Cdo/160/2017 - R 73/2018, v ktorom
najvyšší súd vyslovil právny názor, že uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je
rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v súlade s ustanovením § 420 CSP, aj keď odvolací súd o
náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej a z tohoto dôvodu dovolanie odmietol podľa ust. § 447 písm. c) CSP ako procesne neprípustné.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky,
nastolené stranu konania bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu medzi uvedenými
stranami sporu. Žalobkyňa navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa ust. § 447

písm. c) CSP. Žalobkyňa si uplatňuje právo na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Dovolateľ vo svojom vyjadrení uviedol, že právny názor o neprípustnosti dovolania proti výroku
rozsudku odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov konania je nesprávny, čo potvrdzuje aktuálna
judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 275/2018, sp. zn. I. ÚS 387/2019, ktorou

bol právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/160/2017 prekonaný. Na
základe vyššie uvedeného má dovolateľ za to, že dovolanie je prípustné a zároveň aj dôvodné.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd" alebo ako „dovolací súd") ako súd
dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom

(§427CSP),zastúpenýmpodľa§429ods.1CSPskúmal,čisúsplnenéajďalšiepodmienkydovolacieho
konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je treba odmietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421

CSP.

8. Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ namieta pochybenie odvolacieho súdu pri odôvodnení
rozsudku v časti o náhrade trov konania, ktorý je nedostatočne odôvodnený, teda zmätočnostnú vadu
podľa § 420 písm. f) CSP a porušenie jeho práva na spravodlivý proces.

9. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu
vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval dovolací súd
vo viacerých rozhodnutiach (8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/70/2020, 4Cdo/155/2020,
4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020).

10. Podľa § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

11. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantnékonanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou

a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom
a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

13. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je
aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné.

14. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého
súdneho procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie
podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994,sériaA,č.303-A,s.12,HiroBalanic.Španielskoz9.decembra1994,sériaA,č.303-B;Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu".

14.1. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd")
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je

uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.
III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS

243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t.j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.

ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
14.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným

spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.15. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale

rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

17. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
v časti o náhrade trov konania odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v

zmysle § 420 písm. f) CSP. Prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadiska jeho predmetu jeden
celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení
s odôvodnením dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho
súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Vzhľadom k tomu, že
odvolací súd sa v odôvodnení stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, toto rozhodnutie

odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie.Obasúdynižšejinštancievodôvodneniachsvojichrozhodnutírelevantnýmspôsobompopísali
obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlili, ako ich skutkové
tvrdenia a právne argumenty posúdili, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili, zároveň
citovali ustanovenia, ktoré aplikovali, a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Súd prvej inštancie dôvodil

v bode 70. svojho rozsudku, že „...O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP,
a pretože mali obe strany iba čiastočný úspech, rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania práv....". Na námietku žalovaného v odvolaní, že čo sa týka otázok rozsahu a hodnoty
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj spôsobu jeho vysporiadania, vrátane vzájomného
finančného vyrovnania boli v konaní riešené tak ako navrhol on, a preto aj v tomto konaní musí niesť

strana, v neprospech ktorej bolo o sporných otázkach rozhodnuté zodpovednosť za výsledok, ktorá sa
prejaví v uložení povinnosti náhrady trov konania, odvolací súd uviedol, že i v časti o trovách konania
je rozhodnutie súdu prvej inštancie správne, a preto ho potvrdil. Námietky žalovaného, že v podstate
bol vo väčšej miere v konaní úspešný, pretože predmetom sporu bola aj náhrada polovice nákladov
vynaložených na byt po zániku BSM, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd nestotožnil, a preto je na mieste,

aby každá zo strán v konaní o vyporiadanie BSM znášala svoje trovy.
17.1. Dovolací súd zároveň v súvislosti s uplatnením tejto dovolacej námietky dáva do pozornosti aj
stanovisko NS ČR Rc 42/1972, ktoré vyslovuje názor, že rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
v spore o vyporiadanie BSM je špecifické v tom, že toto rozhodnutie je v záujme oboch strán sporu, ide o
konanie tzv. iudicium duplex, tzn. že žalobu môžu podať obe strany, pričom súd nie je viazaný žalobou.

Vzhľadom na túto povahu konania teda nejde o klasické sporové konanie, v ktorom jedna zo strán vyhrá
a druhá naopak prehrá a rovnako ani jedna zo strán nemôže byť sankcionovaná za podanie takejto
žaloby. Účastníci konania môžu súdu uviesť svoj návrh ako vyporiadať bezpodielové spoluvlastníctvo,
avšak konečné rozhodnutie je na konajúcom súde, ktorý rozhoduje na základe vlastnej úvahy (pozri aj
rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/8/2008).

18. V reakcii na dovolacie argumenty žalovaného dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania
podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa
predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento
prípad. Žalovaný preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým
odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné
poznamenať,žeodvolacísúdvodôvodnenísvojhorozhodnutianemusídaťodpoveďnavšetkyodvolacie
námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam,
ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska
doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

19. Pokiaľ žalovaný odvolaciemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci v otázke aplikácie
ustanovenia § 255 CSP , 2Cdo/97/2010
, 3Cdo/53/2011 , 4Cdo/68/2011 , 5Cdo/44/2011 ,7Cdo/26/2010

20. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta, že

odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jeho patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť jeho dovolania z tohto ustanovenia preto
nevyplýva.

21. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa
§ 447 písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je
prípustné.

22. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.