Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. január 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/9/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1521204010
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:1521204010.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.

Ľubomíra Bundzela a JUDr. Kristíny Srnkovej, v právnej veci navrhovateľa A. B. C., nar. XX.X.XXXX,
bytom D. XX, C., proti manželke E. F. C., G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, C., t. č. bytom I. XXX,
I., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Nagyová Tenkač, s.r.o., Ružinovská 42, Bratislava,
v konaní o rozvod manželstva, o odvolaní manželky navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava V č.k. 49Pc/9/2021-103 zo dňa 11.8.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 11.8.2022 rozviedol manželstvo účastníkov konania
uzavreté dňa 3.7.1982 v Trnave.

2.Rozhodoltakpodľa§23ods.1zákonaorodine,keďpodľajehozistenia,akokonštatovalvodôvodnení
rozsudku, manželstvo účastníkov nie je dlhodobo harmonické, manželia spolu nehospodária, vzájomne
si nepomáhajú, intímne spolu nežijú, nebývajú v spoločnej domácnosti, komunikujú spolu výnimočne.
Po skúmaní miery vzájomnej odkázanosti súd z vykonaného dokazovania mal jednoznačne za

preukázané, že manželia nie sú na seba vzájomne odkázaní , či už majetkovo alebo osobne. Od
roku 2019 dcéra účastníkov uhrádza všetky náklady na domácnosť, energie, dane a opravy domu
na D. XX I. C.. Finančne na seba nie sú účastníci konania odkázaní. Zároveň z výpovedí účastníkov
vyplýva, že si navzájom neposkytujú žiadnu pomoc, či už osobnú, mravnú. Z vykonaného dokazovania
mal za dostatočne preukázané, že manželia spolu netrávia niekoľko rokov žiaden spoločný čas,
dovolenky, rodinné oslavy, k sviatkom si neblahoželajú, neobdarujú sa darčekmi, neprejavujú vzájomne
o seba žiaden záujem. Z postoja navrhovateľa vyplýva jednoznačný nezáujem o obnovu manželského

spolužitia, naopak jeho záujem a predstava o budúcom spoločnom živote s inou ženou. V priebehu
konania súd napriek nesúhlasu manželky s rozvodom manželstva mal za to, že dôvod jej nesúhlasu
nespočíva v nádeji na zlepšenie vzájomného vzťahu s navrhovateľom, na obnovu manželstva, ktoré by
prinášalo uspokojenie obom manželom, ale z dôvodu zvyku zotrvať v nefunkčnom vzťahu. Súd nemal
pochybnosti o úcte manželky navrhovateľa k navrhovateľovi, o jej náklonnosti k navrhovateľovi, avšak
dlhodobé nepretržité zotrvanie v domácnosti dcéry bez potreby tráviť čas iba v spoločnosti navrhovateľa
(bez dcéry a jej rodiny) nasvedčuje tomu, že manželka navrhovateľa našla únik z nefunkčného vzťahu

v domácnosti dcéry, ktorú prevažne ona vychovala, s ktorou má dobrý vzťah, kde má vytvorený svoj
priestor a bezpochyby výchova a pomoc pri vnučke jej nahrádza citovú stratu z manželstva. Nezáujem
navrhovateľa o spoločný život s manželkou, pretrvávajúci konflikt navrhovateľa s dcérou sú dôvodmi,
pre ktoré akákoľvek snaha manželky navrhovateľa o odstránenie rozvratu medzi manželmi sa javíako neuskutočniteľná a nereálna. Na základe vykonaného dokazovania súd ustálil, že manželstvo
účastníkov si neplní svoje funkcie (ani funkciu hospodársku, vzájomnej pomoci), vzťah medzi účastníkmi
je niekoľko rokov (od 2019) vážne narušený, rozvrat vzťahov nenapraviteľný, manželstvo neprináša

uspokojenie ani jednému z manželov.
Súd považoval za potrebné uviesť, že podmienkou kladenou zákonom pre uzavretie manželstva je
zhodný prejav vôle oboch snúbencov vstúpiť do manželstva, avšak zákonným predpokladom pre rozvod
manželstva nie je zhodný prejav vôle o vystúpení z manželstva. Z uvedeného vyplýva, že nikoho
nemožno nútiť, aby zotrval v manželstve, ktoré si svoje funkcie už dlhodobo neplní. Súd v zmysle ust. 96

ods.2 CMP nevyzval účastníkov, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou ako navrhovala manželka
navrhovateľa, nakoľko danú výzvu nepovažoval za účelnú, vzhľadom na jednoznačný odmietavý postoj
navrhovateľa zúčastniť sa akéhokoľvek pokusu o zmierne riešenie. Na základe uvedeného neboli
naplnené podmienky na aplikáciu ust. 96 ods. 2 CMP, v zmysle ktorého súd môže vyzvať (nie nariadiť)
účastníkom, aby sa o zmierne riešenie pokúsili mediáciou. Súd dospel k záveru, že požiadavky kladené
zákonom pre rozvod manželstva, ktorými sú trvalo a vážne narušené vzťahy medzi manželmi v danej

veci boli splnené. Súd posúdil rozvrat vzťahov účastníkov konania vzhľadom na dĺžku a intenzitu
narušenia medzi manželmi ako nenapraviteľný. Manželstvo účastníkov si neplní ani jednu zo svojich
funkcií (funkcia hospodárska, vzájomnej pomoci, biologická, výchovná).
Podľa súdu prvého stupňa je manželstvo účastníkov už len formálno-právnym zväzkom dvoch ľudí,
ktorí sa odcudzili do takej miery, že ich manželstvo je v súčasnosti trvalo rozvrátené. Príčinu rozvratu

manželstva, ktorá viedla k vážnemu narušeniu a rozvratu vzťahov medzi manželmi súd ustálil najmä
v rozdielnosti pováh, v zanedbávaní spoločného života a rozvoja manželského vzťahu, v odlišných
predstavách o budúcom živote, ako i v problémoch súvisiacich s konfliktom medzi navrhovateľom a
spoločnou dcérou účastníkov konania, ktorý mal negatívny vplyv na vzťah manželov, čo malo za
následok vážne narušenie ich vzťahov, ako i citové odcudzenie najmä navrhovateľa k manželke. Vzťahy

medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od
manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. O náhrade trov konania súd rozhodol
podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 151/2015 Z.z., ďalej aj ako „CMP“), v zmysle
ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku podala manželka navrhovateľa v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa
domáhala zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa alebo jeho zmeny tak, aby bol návrh zamietnutý.
Uvádzala,žesrozvodommanželstvanesúhlasíapodľanejniejedanýrozvratmanželstvatakejintenzity,
ktorá by odôvodňovala rozvod.
Má za to, že súd nekonal dostatočne určito a presvedčivo vo vzťahu k jeho povinnosti viesť manželov

k odstráneniu príčin rozvratu a zmiereniu manželov, keď svoju aktivitu v tomto smere ohraničil len
otázkou, či navrhovateľ trvá na podanom návrhu na rozvod manželstva a či je ochotný sa podrobiť
mediácii, a následne konštatovaním, že vzhľadom na neochotu navrhovateľa podrobiť sa mediácii ust.
§ 96 ods. 2 CMP nebude aplikovať.

4. Poukazovala na to, že už vo vyjadrení k návrhu na rozvod žiadala súd, aby ešte pred rozhodovaním
vo veci samej pôsobil na navrhovateľa, resp. na účastníkov konania s návrhom na využitie pomoci
psychológa či mediátora, prípadne absolvovanie stretnutia v Centre psychologicko-poradenských
služieb, avšak bezvýsledne. Súd síce zaprotokoloval vyjadrenie odporkyne, že nesúhlasí s rozvodom
manželstva, avšak nevykonal žiaden reálny pokus o zmierenie medzi účastníkmi konania a ihneď otvoril

pojednávanie. Pritom v konaní o rozvod manželstva požiadavka na rýchlosť a hospodárnosť konania
ustupuje potrebe pokúsiť sa o zmier medzi manželmi. Odborná verejnosť uvádza, že „Účelná je výzva
tam, kde manželia pozitívne reagujú na poučenie o možnosti zmierneho riešenia, respektíve na pokusy
súdu o odstránenie príčin rozvratu manželstva. Naproti tomu okolnosti prípadu neumožňujú, aby vec
bola riešená mediáciou, pokiaľ je manželstvo hlboko rozvrátené a žiadny z manželov nejaví záujem

na odstraňovaní príčin tohto jeho rozpadu.“1 Inak povedané, ak jeden z manželov prejaví záujem o
zmierenie či mediáciu, súd by sa mal o to dôraznejšie pokúsiť, a nie len sa obmedziť na konštatovanie,
že keďže sa jeden z manželov odmieta podrobiť mediácii, nie je dôvod na aplikáciu ust. § 96 ods. 2
CMP. Súd prvej inštancie pritom opomenul, že okrem ust. § 96 ods. 2 CMP platí aj ods. 1 predmetného
ustanovenia § 96 CMP, ktoré zakotvuje povinnosť súdu viesť manželov k odstráneniu príčin rozvratu

a usilovať sa o ich zmierenie. Táto povinnosť súdu v konaní o rozvod manželstva má byť plnená s
prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, v ktorom nejde o manželstvo medzi účastníkmi konania
v mladom veku či kratšieho trvania, ale o tzv. staré manželstvo, trvajúce takmer 40 rokov. Preto by
pokus súdu o zmierenie medzi manželmi nemal byť ohraničený len otázkou na navrhovateľa, či trvá napodanom návrhu na rozvod manželstva. Odporkyňa preto namieta, že súd prvej inštancie síce aplikoval
ust. § 96 CMP, avšak nepostupoval podľa neho dostatočne dôrazne a presvedčivo, prihliadajúc na
okolnosti konkrétneho prípadu.

Aj z dôvodu, že partnerský vzťah medzi účastníkmi konania trvá viac ako 47 rokov (z toho manželský
trvá takmer 40 rokov), odporkyňa vzniknutú situáciu nepovažuje za natoľko intenzívnu a nemennú, ktorá
by mala za následok trvalý a nenapraviteľný rozvrat v ich vzťahu. Odporkyňa je presvedčená o tom,
že práve zmierovacie konanie (aj formou mediácie či prostredníctvom psychológa) by mohlo napraviť
vzťah medzi ňou a navrhovateľom.

5. Podľa odvolateľky dospel súd na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
jeho závery o dlhodobom rozvrate manželstva považuje za predčasné. Fakt, že účastníci spolu
nehospodária, nie je zavinený ňou, ona je poberateľkou starobného dôchodku a o finančných
problémoch navrhovateľa nebola informovaná, na túto tému sa s ňou navrhovateľ odmieta rozprávať.
Navrhovateľa má rada, považuje ho za svojho životného partnera, s ktorým chce stráviť aj zvyšok života,

ona je ochotná navrhovateľovi pomáhať, komunikovať s ním a starať sa o neho ako manžela, avšak
navrhovateľ je ten, kto to odmieta. Do suterénu domu sa odsťahoval bez akéhokoľvek vysvetlenia, preto
by podľa nej psychologická pomoc pomohla pri obnovení komunikácie.

6. Za nesprávny považuje odvolateľka záver súdu, že manželia neprejavujú vzájomne o seba žiaden

záujem, ktorým súd zovšeobecnil tvrdenia navrhovateľa na oboch manželov, hoci ona súdu uviedla,
že sa snažila o komunikáciu s navrhovateľom, pýtala sa ho na zdravotný stav, bála sa o jeho zdravie.
Tiež práve odporkyňa pozývala navrhovateľa na spoločný obed či večeru pri príležitosti rodinných
posedení,rôznychsviatkov,napr.veľkonočnýchčivianočných,prejavovalasnahuoobnoveniespoločnej
komunikácie. Odmietnutie navrhovateľa vnímala ako jeho psychický stav, „uzatvorenie sa do seba“,

a práve preto mu navrhovala návštevu psychológa, čo navrhovateľ razantne odmietol. Zo strany
odporkyne nejde o žiaden „zvyk zotrvania v nefunkčnom vzťahu“, ako to pomenoval súd prvej inštancie
v bode 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ale o náklonnosť voči navrhovateľovi, o jej vnímanie
navrhovateľa ako životného partnera.
Súd prvej inštancie konštatoval „dlhodobé nepretržité zotrvanie v domácnosti dcéry bez potreby tráviť

čas iba v spoločnosti navrhovateľa“, avšak absolútne neprihliadol na fakt, že navrhovateľ v dome na
D. XX I. C. vysťahoval odporkyni nábytok a veci z prízemia na vyššie poschodie napriek vedomosti
o zdravotných ťažkostiach odporkyne s pohybom, ako aj na fakt, že v C. C. sa odporkyňa zdržiava
dočasne, z dôvodu pomoci dcére a jej rodine pri starostlivosti a strážení vnučky. Prvoinštančný súd
opomenul vysporiadať sa s faktom, že práve táto pomoc a dočasné zdržiavanie sa v C. C. bola

navrhovateľom nesprávne interpretovaná, v dôsledku čoho navrhovateľ jej vysťahoval nábytok a veci
z prízemia na vyššie poschodie.
Súd prvej inštancie navyše absolútne neprihliadal na dĺžku trvania manželstva, na to, že manželia sú
už vo vyššom veku a že práve vzhľadom na tieto skutočnosti v manželstve vstupujú do popredia iné
funkcie, než biologická či výchovná. Odporkyňa rozhodnutie súdu o rozvode manželstva bez akejkoľvek

podpory formou pokusu o zmierenie považuje za hlboko nesprávny postup, kedy ako 64-ročná po 40
rokoch manželstva je odkázaná len na seba, resp. na dcéru a jej rodinu.

7. Odvolateľke nie je zrejmé, na základe čoho súd konštatoval rozdielnosť pováh účastníkov konania,
keď ona uviedla, že s navrhovateľom majú veľa spoločných záujmov – umenie, hudbu, cestovanie,

literatúru, spoločensko-politické otázky, a za nesprávne považuje aj konštatovanie, že príčinou rozvratu
manželstva je zanedbávanie spoločného života a rozvoja manželského vzťahu, keď práve ona bola
vždy osobou, ktorá sa snažila pochopiť navrhovateľa a vytvárať mu vhodné a pokojné rodinné zázemie.
Úspech v podnikaní a neskoršie finančné ťažkosti mali za následok zmenu v povahe a prejave
navrhovateľa voči odporkyni a rodine; navrhovateľ sa správal voči rodine autoritatívne a manipulatívne.

Aj vtedy sa odporkyňa snažila mu porozumieť, avšak navrhovateľ sa uzatváral do seba a odmietal sa
s odporkyňou aj dcérou rozprávať. Odporkyňa nebola tou, ktorá zanedbávala spoločný život a rozvoj
manželského vzťahu. Je preto zrejmé, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

8. Pokiaľ súd konflikt medzi navrhovateľom a dcérou posúdil ako príčinu rozvratu manželstva, vychádzal
iba z izolovaných tvrdení navrhovateľa bez výsluchu dcéry. Má za to, že vzťah navrhovateľa s dcérou
nemôže byť dôvodom pre rozvod manželstva, nakoľko dcéra je plnoletá, má vlastnú rodinu a povolanie,
financuje aj náklady na dom, v ktorom žijú účastníci konania. Súd pritom nevyhovel návrhu na výsluchdcéry, ktorá je schopná ozrejmiť spôsob, ako doposiaľ fungovala rodina účastníkov, z ktorého je zrejmé,
že medzi účastníkmi nedošlo k tak závažnej zmene, ktorá by mala mať za následok rozvod manželstva.
Odvolateľka preto trvá na výsluchu dcéry.

9. Podľa odvolateľky uvedené skutočnosti svedčia o nedostatočne zistenom skutkovom stave a o tom,
že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nie je možné
konštatovať trvalý a nemenný rozvrat vzťahov medzi manželmi, ak medzi manželmi existovali nezhody a
nedorozumenia rôznej intenzity aj skôr, pričom nikdy neboli dôvodom na rozvod manželstva. Vzhľadom

na postoj odporkyne k navrhovateľovi a jej snahu o obnovenie manželského spolužitia, trvajúceho
štyridsať rokov, nie je možné konštatovať absolútne, vážne či trvalé narušenie vzťahov medzi manželmi.
Odporkyňa je toho názoru, že nie sú splnené podmienky na rozvod jej manželstva s navrhovateľom.
Prvoinštančný súd neprihliadal ani na zásadu vzájomnej pomoci v starobe a chorobe, ktorá v takomto
starom manželstve vstupuje do popredia. Ani jednému z účastníkov nie je rozvod manželstva na
prospech, pretože v starobe a chorobe sú odkázaní na vzájomnú pomoc. Aj keď medzi nimi existovali

určité nezhody či nedorozumenia, tieto nie sú dôvodom pre rozvod manželstva, nedosahujú takú
intenzitu. Manželstvo účastníkov konania spôsobom, ako v súčasnosti, fungovalo dlhodobo, a nikdy
nebol tento stav dôvodom na rozvod manželstva. Všetky tieto skutočnosti osvedčujú, že neexistuje
dôvod na rozvod manželstva, čo znamená, že súd prvej inštancie predmetnú právnu vec nesprávne
posúdil, nesprávne vyhodnotil rozhodujúce skutočnosti, nevykonal navrhované dôkazy.

10. Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že s dôvodmi odvolania nesúhlasí,
podľa jeho názoru súd postupoval správne a zákonne.
V neskoršom podaní vyslovil podozrenie, že zo strany odporkyne ide o účelové konanie so zámerom
zdržiavať rozhodnutie vo veci rozvodu. On na základe vzťahu s novou partnerkou a niekoľko rokov

trvajúceho nezáujmu manželky a dcéry o jeho osobu, ako aj psychického vydierania, osočovania,
vyhrážok a dlhodobej absencie osobnej komunikácie, nevidí dôvod sa k veci vracať.

11. Odvolateľka v stanovisku navrhovateľa namietala, že sa súd nepokúsil o zmierenie manželov
a neodporučil im pomoc psychológa alebo mediátora napriek tomu, že obaja účastníci konania sú vo

vyššom veku a ich manželstvo trvá viac ako 40 rokov. Má za to, že podmienky na rozvod manželstva
neboli splnené, v manželstve nedošlo k tak závažnej zmene, ktorá by mohla byť dôvodom rozvodu. Trvá
na výsluchu dcéry, ktorá môže ozrejmiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie návrhu na rozvod.

12. Odvolací súd za splnenia procesných podmienok prejednal vec bez nariadenia pojednávania,

oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu.

13. Podľa zistenia odvolacieho súdu súd prvého stupňa napriek nevypočutiu dcéry účastníkov vykonal
dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam, z ktorých bez pochybností vyplýva naplnenie zákonných podmienok pre rozvod
manželstva (§ 23 zákona o rodine) a ktorých vyhodnotenie dostatočne ozrejmil v odôvodnení svojho
rozhodnutia.

14. V rozpore s názorom odvolateľky súd prvého stupňa prihliadol na okolnosti prípadu, z ktorých

vyplýva, že navrhovateľ nie je prístupný zmiernemu riešeniu a odmieta podstúpiť mediáciu a že jeho
dôvod pre takýto postoj spočíva v jeho dlhoročnej nespokojnosti vo vzťahu.
Okolnosťou prípadu je tu aj vek účastníkov, či dĺžka trvania ich manželstva, táto však svedčí nielen
v prospech zachovania manželstva, ako sa domnieva odvolateľka, ale aj v prospech záveru, že účastníci
konania sú dostatočne vyspelí a skúsení a že stanovisko navrhovateľa je výsledkom dlhodobého

zvažovania a posudzovania následkov jeho konania.

15. Nakoľko manželstvo je zväzkom dvoch osôb – muža a ženy, aj možnosť očakávania obnovenia
manželského spolužitia, existencia ktorej by bola prekážkou rozvodu manželstva, je potrebné
posudzovať zo stanovísk oboch manželov. Pokiaľ je zrejmé a nepochybné, ako to v tomto prípade

vyplýva z vyjadrení navrhovateľa, že obnovenie jeho spolužitia s manželkou nie je rozumné
predpokladať, nie je za vadu postupu súdu spôsobujúcu nesprávnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia
možné považovať skutočnosť, že súd, ktorému procesný predpis nestanovuje konkrétny spôsobvplývanianarozvádzajúcichsamanželov,svojpokusoichzmierenieobmedzilnazistenieichzásadných
stanovísk vo veci.

16. Deklarovaná snaha odvolateľky zachovať manželstvo v danom prípade nebola spôsobilá ovplyvniť
výsledok konania o rozvod manželstva, keď svojimi vyjadreniami vo veci sama potvrdila, že, odhliadnuc
už od predchádzajúcich nezhôd účastníkov, ktoré aj v minulosti viedli k rozvodovému konaniu, manželia
od roku 2019 spolu prakticky nekomunikujú, nevedú spoločnú domácnosť a nevykonávajú spoločné
aktivity, ktoré by mohli naznačovať zachovanie vzájomných vzťahov.

Vzhľadom na prakticky súhlasné vyjadrenia účastníkov v tomto smere, bez ohľadu na rozdielnosť
ich stanovísk k tomu, čo podľa nich bolo príčinou nepriaznivého stavu manželstva, pre záver
o naplnení podmienok rozvodu nebolo potrebné realizovať navrhované doplnenie dokazovania
výsluchom svedkyne.

17. Pokiaľ odvolateľka namietala voči súdom prvého stupňa zisteným príčinám rozvratu manželstva,

sama iný dôvod ako rozdielnosť pováh manželov neidentifikovala a tento, naopak, vyplýva aj z jej tvrdení
o výbušnej a autoritatívnej povahe navrhovateľa, ktorej sa museli s dcérou podriaďovať. Odvolateľkou
uvádzané spoločné záujmy manželov – umenie, hudba, cestovanie a pod. z hľadiska pováh manželov
výpovednú hodnotu nemajú.
Súd prvého stupňa zanedbávanie spoločného života a rozvoja manželského vzťahu nekonštatoval

v súvislosti so zisteným správaním sa odvolateľky v manželstve a za príčinu rozvratu manželstva
neoznačil konflikt medzi navrhovateľom a dcérou, ako to interpretovala odvolateľka, iba uviedol, že na
vzťah manželov mali negatívny vplyv aj problémy súvisiace s konfliktom medzi navrhovateľom a dcérou.
Vplyv tohto konfliktu na vzťah manželov odvolateľka sama potvrdila vo výpovedi na pojednávaní
konanom súdom prvého stupňa dňa 11.8.2022.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd v postupe a v obsahu rozhodnutia súdu prvého
stupňa nezistil dôvod pre zrušenie či zmenu rozhodnutia, ktorým súd návrhu na rozvod manželstva
vyhovel, preto odvolaním napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil,
keď mal za to, že aj skutočnosť, že od doby rozhodnutia prvoinštančného súdu a podania opravného

prostriedku proti nemu žiaden z účastníkov neoznámil súdu nápravu vo vzájomných vzťahoch, svedčí
o dlhodobosti a hĺbke rozvratu manželstva, a tým aj o správnosti jeho rozvodu.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 52 CMP.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na
Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).